Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 21. august 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/56/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718202802
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5718202802.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov: 1/ Ing. Z. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. nad Y. XXX, 2/ Ing. S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., X. č. XXXX/XX, 3/ S. P.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom S., A. č. XX, 4/ Ing. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. nad J., U Y. XXXX/
XX, Česká republika, všetci právne zastúpení Mgr. Ľubošom Kráľom, advokátom, so sídlom Martin,

Červenej armády 1, IČO: 37 804 171, proti žalovanému: CRISTALLO, s. r. o., so sídlom Martin, Ul. M.
R. Štefánika 36, IČO: 46 465 511, právne zastúpenému: AK JUDr. Silvia Tatarková, s. r. o., so sídlom
Martin, Škultétyho 472/10, IČO: 36 868 108, v konaní o vypratanie nebytových priestorov, o odvolaní
žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 18C/15/2018-214 zo dňa 13. novembra 2019 v
spojení s opravným uznesením č. k. 18C/15/2018-261 zo dňa 18.03.2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením z r u š u j e a vec mu v r a c i

a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie") zamietol žalobu žalobcov,
ktorou sa domáhali uloženia povinnosti žalovanému vypratať nebytové priestory nachádzajúce sa v
nehnuteľnosti na Ulici 29. augusta 16 v Martine zapísané na LV č. XXXX v k. ú. S. ako budovu
so súpisným číslom XXX na KN-C parcele č. 666, a to predajné priestory o výmere 42 m2, skladovacie

a spoločné priestory, chodbičku, priestor pod schodiskom o výmere 15 m2, nachádzajúce sa
na I. nadzemnom podlaží budovy a pivnicu o výmere 12 m2, nachádzajúcu sa v podzemnom podlaží
budovy (výrok I.). Žalovanému ako úspešnej strane v konaní priznal voči žalobcom 1/ - 4/ nárok na
náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). V dôvodoch svojho rozhodnutia
uviedol, že v prejednávanom spore sa žalobcovia domáhali vypratania nebytových priestorov, ktoré mal
v podnájme žalovaný, a to tvrdením o neplatnosti nájomnej zmluvy zo dňa 01.09.2002. Za

danej procesnej situácie okresný súd dospel k záveru, že stranami sporu mali byť všetci tí, ktorých práva
sú v konaní dotknuté, a preto na strane žalobcov nemôžu vystupovať len niektorí spoluvlastníci tak,
ako boli označení v podanej žalobe. Z uvedeného dôvodu, t. j. „...preto, že na strane žalobcov neboli
označení všetci dotknutí na právach, ktoré mali byť posúdené...", súd prvej inštancie dospel k záveru
o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov pre podanie žaloby, a preto ju v prvom rade z uvedeného
dôvodu zamietol. Ako ďalší dôvod (pre zamietnutie žaloby) uviedol, že „...po chronologickom zistení

uzatvárania nájomných zmlúv a nájomcov, ktorí v priestoroch prenajímateľov (žalobcov - poznámka
odvolaciehosúdu)vykonávalipodnikateľskúčinnosťodI.U.smanželkouM.U.anáslednespoločnosťou
CRISTALLO, s. r. o., možno dospieť k záveru, že v čase, kedy podnikali manželia U., boli splnené
zákonom predpokladané náležitosti, a to, že im bol daný súhlas národného výboru (mesta Martin)
na to, aby mohli mať v prenajatých priestoroch prevádzku...". V roku 2002 už zákon súhlas mesta
Martin nevyžadoval, pričom to bolo v čase, kedy prevádzku preberala spoločnosť CRISTALLO, s. r. o.

Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ žalobcovia tvrdili, že nájomné zmluvy sú neplatné aj preto, lebo s
ich uzatvorením nebol daný súhlas mesta Martin (národného výboru), uvedené skutočnosti sa v konanínepotvrdili, resp. neboli preukázané. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods.
1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP"), keď žalovanému ako úspešnej
strane v konaní priznal nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania.

2. Proti uvedenému rozsudku žalobcovia (ďalej aj „odvolatelia") podali odvolanie z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Súdu prvej inštancie vytýkali nesprávne skutkové a právne závery. V
bližších podrobnostiach uviedli, že nesprávne je právne posúdenie aktívnej legitimácie žalobcov tak, ako
ho prezentoval okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Podľa presvedčenia žalobcov sa mohol

ktorýchkoľvek z podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti, priestory ktorej boli prenajímané, podanou
žalobou domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva, teda aj vypratania nebytových priestorov (viď
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 80/02, obdobne 1Cdo 69/2006). Odvolatelia vyslovili,
že mali aktívnu vecnú legitimáciu na podanie reivindikačnej žaloby, t. j. mali také hmotnoprávne
postavenie, z ktorého vyplýva subjektu ním uplatňované právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento
hmotnoprávny nárok uplatňovať. K nesprávnym skutkovým záverom súd prvej inštancie dospel preto,

lebo nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, resp. s niektorými žalobcami doloženými
dôkazmi sa vôbec nevysporiadal. Okresný súd až jednostranne a nekriticky bez hlbšieho preskúmania
formálnej logiky bral do úvahy len dôkazy predložené žalovanou stranou. Žiadnym spôsobom sa
nevysporiadal s tvrdením žalobcov ohľadne nepravosti a nepravdivosti nájomnej zmluvy, hlavne jej
pozmenenia v čl. VIII. týkajúceho sa dĺžky výpovednej lehoty 20 rokov uvedené na str. 4, kde sa

nenachádzajú žiadne podpisy, ktoré by autorizovali túto skutočnosť. Pozmenenie tohto článku nájomnej
zmluvy potvrdila aj žalobkyňa 4/ vo svojej písomnej výpovedi a tiež aj svedok Z. P.. Pred súdom prvej
inštancie nebol predložený originál nájomnej zmluvy, ktorá je jednoznačne súkromnou listinou a jedná
sa o listinu, ktorou sa majú preukázať skutočnosti tvrdené žalovanou stranou (nie žalobcami, ktorí svoje
vlastnícke právo jednoznačne v konaní preukázali výpisom z listu vlastníctva č. XXXX v k. ú. S.). Podľa

rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 199/2005 platí, že pri súkromnej listine stačí formálne
popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho
účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou preukázané. Bolo teda na žalovanej
strane, aby uniesla dôkazné bremeno ohľadne pravosti a pravdivosti nájomnej zmluvy, keďže od tejto
zmluvy žalovaná strana odvíja svoje právo nebytové priestory užívať na základe zmluvy o podnájme

nebytových priestorov zo dňa 31.12.2011. Za ďalšie okresný súd tiež nesprávne vyhodnotil žalovanou
stranou predložené dôkazy týkajúce sa podnikania I. U. a M. U., a to konkrétne rozhodnutie Mesta
Martin zo dňa 12.11.1993, koncesná listina zo dňa 20.07.1992 a zo dňa 19.01.1994, dokumentáciu
pre ohlásenie stavebných úprav, zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 05.10.1993, zmluvu
o združení zo dňa 04.01.1996, denný výkaz obratov platiteľa DPH za jún 2011 a december 2011. Z

týchto dôkazov súd prvej inštancie konštatoval, že k uzavretiu nájomnej zmluvy v roku 2002 nebol
potrebnýpredchádzajúcisúhlasmestaMartin,keďžetentoužboldanýI.U.vroku1993.Tátoskutočnosť
však z vykonaného dokazovania žiadnym spôsobom nevyplýva. Z predložených listín vyplýva len to, že
pán I. U. na dobu určitú 5 rokov, t. j. od 06.10.1998 uzavrel nájomnú zmluvu na prenájom nebytových
priestorov nachádzajúcich sa v dome súp. č. XXX na ul. 29. augusta č. 16 v Martine, pričom mesto Martin

rozhodnutím zo dňa 12.11.1993 mu udelilo súhlas s umiestnením prevádzkarne na danej adrese a s
vykonávaním koncesie v zmysle § 4 ods. 3 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Z ďalších listinných
dôkazovvyplýva,žemenovanýspolusmanželkoumaliod04.01.1996uzavretúzmluvuozdruženípodľa
§ 829 Občianskeho zákonníka. Spolu podnikali pod názvom FRITO so sídlom Ul. Osloboditeľov 36 v
Martine, pričom obidvaja mali vydané koncesné listiny na vykonávanie koncesovanej živnosti, bufety,

resp. verejné stravovanie. M. U. mala na daňovom úrade od 20.03.2003 zaregistrovanú pokladnicu v
prevádzke na Ulici 29. augusta č. 16 v Martine a Ing. Z. U. ako investorovi mesto Martin ako stavebný
úrad dňa 17.12.2004 schválilo projektovú dokumentáciu na stavebné úpravy v priestoroch na Ul. 29.
augusta č. 16 v Martine. Všetky tieto predložené listiny žiadnym spôsobom nevyvracajú skutkové a
právne tvrdenie žalobcov, že v zmysle ust. § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme

nebytových priestorov (ďalej len „zák. č. 116/1990 Zb.") je nájomná zmluva zo dňa 01.09.2002 neplatná,
a to z dôvodu jej uzavretia bez súhlasu mesta Martin. Z titulu neplatnej nájomnej zmluvy nemohol
vzniknúť platný podnájomný vzťah žalovaného v zmysle zmluvy o podnájme zo dňa 31.12.2011, a teda
žaloba žalobcov je aj na základe tejto skutočnosti dôvodná. Súhlas mesta Martin zo dňa 12.11.1993
je „neprenosný" a týkal sa len podnikateľa pána I. U.. Pre platné uzavretie nájomnej zmluvy zo dňa

01.09.2002 bol potrebný nový osobitný súhlas mesta Martin podľa § 3 ods. 2 zákona č.
116/1990 Zb. v znení platnom do 30.06.2004. Okresný súd tiež žiadnym spôsobom nevyhodnotil dôkaz
predložený žalobcami, ktorý bol v ich prospech, a to vyjadrenia mesta Martin zo dňa 13.06.2019, z
ktorého vyplýva, že po preverení dostupných evidencií mesta Martin v rámci došlej a odoslanej poštyv rozhodnom období 2002 - 2004 sa neeviduje žiadosť o vydanie súhlasu na prenajímanie miestnosti
na prevádzkovanie obchodu a služieb pre žiadateľa Juraj Chladnúch, prípadne FRITO. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ohľadne aplikácie ust. § 3 ods. 2

a ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb., keď súd mal nesprávne za to, že k uzavretiu
nájomnej zmluvy zo dňa 01.09.2002 nebolo potrebné žiadať súhlas mesta Martin, nakoľko tento súhlas
udelilo mesto ešte 12.11.1993 pre I. U.. Tento právny názor okresného súdu nie je správny. Podľa
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 61/2005: „Rozhodovanie orgánov obce o udelení súhlasu
na nájom miestností určených na prevádzkovanie obchodu a služieb bolo výkonom štátnej správy.

Žiadosť o udelenie súhlasu musí spĺňať najmä náležitosti podania podľa § 19 Právneho poriadku. Môže
ju podať ktorýkoľvek z účastníkov zmluvy (prenajímateľ i nájomca). Zo žiadosti musí byť známe, kto
ju podáva, ktorej veci sa týka a čo sa navrhuje. Na žiadosti účastníka musí byť potvrdené prijatie jej
podania obcou.", obdobne podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo 251/2002: „Ustanovenie
§ 3 ods. 2 zákona 116/1990 Zb. treba vykladať tak, že predchádzajúci súhlas obce sa vyžaduje len
na prenajatie tých nebytových priestorov, ktoré sú stavebne (nie zmluvne) určené na prevádzkovanie

obchodu a služieb." Z ust. § 3 ods. 2 zákona 116/1990 Zb. v znení platnom do 30.06.2014 a jeho výkladu
Najvyšším súdom SR vyplýva, že predchádzajúci súhlas obce je potrebný na samotné uzavretie každej
zmluvy o nájme nebytových priestorov s konkrétnymi účastníkmi. Po udelení predchádzajúceho súhlasu
obce a následnom uzavretí nájomnej zmluvy nie je právne relevantné, kto v nebytových priestoroch
podniká ako prevádzkovateľ, keďže prevádzkovateľ môže byť v rôznych právnych vzťahoch či už so

samotným prenajímateľom, resp. nájomcom. Na základe uvedeného odvolatelia vyslovili presvedčenie,
že pre platné uzavretie nájomnej zmluvy zo dňa 01.09.2002 bol potrebný predchádzajúci súhlas mesta
Martin v zmysle citovaného Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení platnom do
30.06.2004. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že raz udelený súhlas obce pre uzavretie
konkrétnej nájomnej zmluvy medzi konkrétnymi účastníkmi môže byť použiteľný aj pre účely uzavretia

inej následnej zmluvy, t. j. nájomnej zmluvy zo dňa 01.09.2002. V danom prípade platnosť nájomnej
zmluvy je na prospech žalovanej strany, ktorá od tejto platnosti odvíja platnosť podnájomnej zmluvy,
a teda dôkazné bremeno o predložení predchádzajúceho súhlasu obce s uzavretím nájomnej zmluvy
zaťažovalo žalovanú stranu. Žalovaná strana však dôkazné bremeno v tomto smere neuniesla a dôkaz o
predchádzajúcom súhlase obce s uzavretím nájomnej zmluvy v konaní nepredložila. Za týchto okolností

mal súd prvej inštancie vyhodnotiť spornú nájomnú zmluvu ako neplatnú s poukazom na ustanovenie
§ 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. V závere podaného odvolania žalobcovia
ešte uviedli, že v prvoinštančnom konaní nájomnú zmluvu v čl. VIII. spochybnili tiež pre jej neplatnosť,
pretože je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka, keďže bežná zákonná dĺžka
výpovednej lehoty podľa zákona 116/1990 Zb. je v dĺžke 3 mesiacov, pričom 20-ročná výpovedná lehota,

ktorá bola dohodnutá v danom prípade, neprimeraným spôsobom obmedzuje vlastníkov vo výkone
ich vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie sa však uvedenými skutočnosťami nezaoberal, resp. sa v
dôvodoch svojho rozhodnutia k nim nevyjadril. Z uvedených dôvodov žalobcovia odvolací súd žiadali,
aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcov odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Dôvody žalobcov uvedené
v odvolaní žalovaný označil za právne irelevantné. Navyše boli uvádzané už počas prvoinštančného
konania, pričom náležitým a presvedčivým spôsobom sa s nimi vysporiadal okresný súd. K tvrdeniam
žalobcov sa žalovaný podrobne vyjadril na pojednávaniach pred okresným súdom. Žalovaný sa

absolútne nestotožnil s tvrdením, že by súd prvej inštancie neprihliadal na dôkazy, ktoré boli predložené
žalobcami, resp. že by súd viac prizeral na dôkazy zo strany žalovaného. Rozhodnutie okresného súdu
je vecne správne, a preto ho žalovaný žiadal potvrdiť.

4. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania

žalobcov v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok okresného súdu
zrušil v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) CSP s poukazom na ust. § 380 ods. 2 CSP a vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd teda preskúmava
napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza vo svojom odvolaní.6.1. Žalobcovia v odvolaní v prvom rade namietajú odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1
písm. h) CSP, t. j. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
a to v otázke aktívnej legitimácie žalobcov. Konkrétne nesúhlasia s právnym názorom okresného súdu,

že „stranami sporu mali byť všetci tí, ktorých práva sú v konaní dotknuté, a preto na strane žalobcov
nemôžu vystupovať len niektorí spoluvlastníci tak, ako boli označení v podanej žalobe...".
6.2. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil

iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne
ho interpretoval na daný prípad.

7. Otázka aktívnej vecnej legitimácie v sporoch o ochranu vlastníckeho práva v prípadoch, ak
žalobcomjelenspoluvlastníkdotknutejnehnuteľnosti,užbolavjudikatúreNajvyššiehosúduSRriešená.
Najvyšší súd vo viacerých svojich rozhodnutiach pritom vyslovil názor, že z charakteru podielu ako

výrazu vlastníctva k spoločnej veci vyplýva, že spoluvlastník musí mať možnosť, aby aj samostatne čelil
protiprávnym zásahom do práv a povinností vyplývajúcich zo spoluvlastníckeho vzťahu. Je preto aj sám
legitimovaný na podanie žaloby na ochranu jeho spoluvlastníctva v prípade protiprávnych
zásahov zo strany tretích osôb (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 69/2006, tiež
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 68/2008 zo dňa 30. novembra 2010, rozhodnutie sp. zn.

2 Cdo 80/02 publikované pod č. 18., v časopise Zo súdnej praxe 2/2003). Realizácia uvedeného práva
vyplývajúca z práva k spoluvlastníckemu podielu nie je pritom podmienená dohodou žalobcu/žalobcov
s ostatnými spoluvlastníkmi, resp. s ich súhlasom s takýmto postupom.

8. Nová právna úprava písomného vyhotovovania rozsudku (zakotvená do právneho poriadku s

účinnosťou od 1. júla 2016) reflektuje celkovú zmenu koncepcie civilného procesu, predovšetkým v
tom zmysle, že obligatórnou náležitosťou odôvodnenia rozsudku je aj zdôvodnenie prípadného odklonu
od konštantnej judikatúrnej praxe (§ 220 ods. 3 CSP), čo je v súlade s princípom právnej istoty. Súd
je povinný dôkladne zdôvodniť odklon od svojho predchádzajúceho rozhodnutia v obdobnej veci od
ustálenej či publikovanej judikatúry, rozhodnutí vyšších súdov alebo od názorov právnej vedy, najmä

ak nimi argumentujú strany. Súd je tiež povinný vyrovnať sa s argumentmi strán, ktoré by mohli mať
vplyv na rozhodnutie vo veci (a to vrátane ústavnoprávnych argumentov), teda uviesť dôvody pre
prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd odmietne argument strany, musí ho v odôvodnení
rozhodnutia vyvrátiť alebo aspoň spochybniť. Iba samotné konštatovanie, že argument je irelevantný,
bez bližšieho zdôvodnenia, prečo si to súd myslí, je neprípustným a svojvoľným spôsobom vyrovnania

sa s argumentom.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci zo 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017, konštatoval,
že ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo
rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých
nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj jednotlivo v dosiaľ nepublikovanom
rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory
obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne
nadviazali. V uznesení Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017, sp. zn. 6 Cdo 129/2017 súd dodal, že

s prihliadnutím na čl. 3 Základných princípov CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne
Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu
ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú.

10. Požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach
dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS
16/95 a II. ÚS 80/99). Právna istota je definovaná ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho

spor bude rozhodnutý spravodlivo (čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP, viď tiež rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Cdo/24/2017 z 29. novembra 2017).11. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, vo vzťahu k preskúmavanej veci z toho vyplýva, že
pokiaľ okresný súd žalobu žalobcov o vypratanie nebytových priestorov, ktorých sú spoluvlastníkmi,
v prvom rade zamietol preto, lebo na ich strane nevystupovali všetci tí, ktorí sú spoluvlastníkmi

dotknutej nehnuteľnosti, nerozhodol správne. V danom prípade sa mohol ktorýkoľvek z podielových
spoluvlastníkov nehnuteľnosti, ktorá má byť vyprataná, domáhať svojho práva, pričom jeho realizácia
nie je podmienená tým, či ostatní spoluvlastníci s takýmto postupom súhlasia/nesúhlasia (bližšie viď bod
7.). Keďže súd prvej inštancie svoj odklon od ustálenej/publikovanej judikatúry v obdobných
veciach zároveň náležitým spôsobom nezdôvodnil, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení.

12. Z dôvodu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v otázke aktívnej vecnej legitimácie
žalobcov, nevykonal následne ani riadne dokazovanie navrhované žalobcami, a to oboznámením sa
s predloženým celým radom listinných dôkazov, a preto aj nesprávne zistil skutkový stav. Súd prvej
inštancie sa tiež nedostatočným spôsobom vyporiadal s tvrdeniami žalobcov o nemožnosti „prenesenia"

súhlasu obce s uzatvorením zmluvy o nájme nebytových priestorov, keďže v danom prípade takýto
súhlas bol vydaný len v súvislosti s prvou nájomnou zmluvou v roku 1993. Medzi stranami je pritom
sporná nájomná zmluva zo dňa 01.09.2002, o ktorej žalobcovia tvrdia, že je neplatná okrem iného aj z
dôvodujejuzavretiabezsúhlasumestaMartin.Rovnakotakzdôvodunesprávnehoprávnehoposúdenia
v otázke vecnej legitimácie žalobcov sa súd prvej inštancie nezaoberal tvrdeniami žalobcov o neplatnosti

nájomnej zmluvy z roku 2002 aj z ďalších nimi uvádzaných dôvodov (pre rozpor s dobrými mravmi, resp.
pozmenenia čl. VIII. zmluvy). Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude aj odstránenie
vyššie uvedených nedostatkov.

13. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd

prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

14. Vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 1, 3 CSP a § 262 ods. 1 CSP
rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.
15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)