Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoCsp/30/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118211603
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3118211603.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudkýň JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu Intrum Slovakia, s. r. o., so sídlom Mýtna
48, Bratislava, IČO 35 831 154, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, so sídlom Mýtna 48,
Bratislava, proti žalovanej G. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, N. nad H. o zaplatenie sumy
3.230,80 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
22. júna 2020, č.k. 18Csp/179/2018-74, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti ako aj v časti týkajúcej sa
trov konania vo výrokoch III. a IV. p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy 1.008,40
eur s príslušenstvom zastavil, výrokom II. žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 944,40 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.794,40 eur od 05.03.2016 do 09.11.2018, zo
sumy1.744,40eurod10.11.2018do10.12.2018,zosumy1.694,40eurod11.12.2018do10.01.2019,zo
sumy1.644,40eurod11.01.2019do11.02.2019,zosumy1.594,40eurod12.02.2019do19.03.2019,zo
sumy 1.544,40 eur od 20.03.2019 do 11.04.2019, zo sumy 1.494,40 eur od 12.04.2019 do 10.05.2019,

zosumy1.444,40eurod11.05.2019do10.06.2019,zosumy1.394,40eurod11.06.2019do10.07.2019,
zosumy1.344,40eurod11.07.2019do12.08.2019,zosumy1.294,40eurod13.08.2019do10.09.2019,
zo sumy 1.244,40 eur od 11.09.2019 do 10.10.2019, zo sumy 1.194,40 eur od 11.10.2019 do 13.11.2019,
zosumy1.144,40eurod14.11.2019do10.12.2019,zosumy1.094,40eurod11.12.2019do10.01.2020,
zo sumy 1.044,40 eur od 11.01.2020 do 12.02.2020, zo sumy 994,40 eur od 13.02.2020 do 18.03.2020
a zo sumy 944,40 eur od 19.03.2020 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
výrokom III. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom IV. žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov

konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že právny predchodca žalobcu sa podanou žalobou
domáhalodžalovanejzaplateniasumyvovýške3.230,80eurspolusúrokomzomeškaniavovýške5,05
% ročne zo sumy 3.230,80 eur od 02.08.2016 do zaplatenia z dôvodu, že celková výška dlhu z úverovej
zmluvy ku dňu podania žaloby tvorí istinu vo výške 5.778 eur a náklady na vymáhanie vo výške 158,40
eur, od ktorých odpočítal sumu úhrad žalovanou vo výške 2.705,60 eur. Výsledná suma tak predstavuje

sumu 3.230,80 eur. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že právny predchodca žalobcu
uzavrel so žalovanou dňa 11.12.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej sa zaviazal
poskytnúť žalovanej pôžičku vo výške 4.500 eur. Pôžičku sa žalovaná zaviazala splácať v 60 mesačných
splátkach po 133,40 eur. Ročná úroková sadzba bola dojednaná ako fixná vo výške 28,70 %, RPMN28,70 % a priemerná RPMN bola stanovená vo výške 18,66%. Celková suma pôžičky predstavovala
sumu 8.004 eur a celkové náklady spotrebiteľa predstavovali sumu 3.504 eur. Konečná splatnosť bola
určená na mesiac december 2019. Prvá splátka bola splatná dňa 20.01.2015 a splatnosť ostatných

splátok bola dohodnutá na 20. deň v mesiaci. Doba trvania zmluvy bola určená do splatnosti všetkých
záväzkov klienta podľa tejto zmluvy. Vzhľadom na to, že žalovaná porušila svoju povinnosť splácať
splátky riadne a včas, žalobca vyzval žalovanú listom zo dňa 30.12.2015 k úhrade dlžných splátok s
upozornenímnamožnosťvyhláseniasplatnosticeléhoúveru.Keďžekúhradedlžnýchsplátokžalovanou
nedošlo, dňa 19.02.2016 úver zosplatnil. Z prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že žalovaná celkovo

uhradila sumu vo výške 2.705,60 eur.

3. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 52 ods. 1 až 4 § 517 ods.
2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ďalej ust. § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b)
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.
Žalobca v priebehu konania zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 850 eur späť z dôvodu úhrady

žalovanou a v časti 158,40 eur titulom nákladov na vymáhanie. Súd prvej inštancie preto v zmysle § 145
ods. 2 CSP konanie v tejto časti zastavil. Súd prvej inštancie ustálil, že žaloba bola čiastočne dôvodná.
Po preskúmaní predmetnej zmluvy možno konštatovať, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko
ide o taký typ zmluvy, ktorej obsah spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť, pretože táto
bola už vopred pripravená, predtlačená. Dodávateľom v tomto prípade je právny predchodca žalobcu,

ktorý pri uzatváraní zmluvy vykonával svoju podnikateľskú činnosť a spotrebiteľom je žalovaná, ktorá pri
uzatváraní zmluvy nevykonávala žiadnu obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť. Zákon pre zmluvu o
spotrebiteľskom úvere stanovuje podstatné náležitosti, ktoré táto musí obsahovať, preto súd skúmal, či
predmetná zmluva tieto náležitosti obsahuje. Na tomto mieste súd konštatuje, že zmluva bola uzavretá
v predpísanej forme, avšak neobsahuje všetky náležitosti tak, ako to predpokladá zákon. Zmluva najmä

neobsahuje dobu trvania zmluvy uvedenú tak, ako to predpokladá zákon. V zmluve je len uvedené,
že táto trvá do splatenia všetkých záväzkov klienta. Takéto určenie doby trvania však súd považuje za
veľmi neurčité, neumožňujúce spotrebiteľovi určiť, dokedy jeho zmluvný vzťah trvá. Podstatou zákonom
predpísaných náležitostí je, aby mal spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy presné informácie odkedy a
dokedy bude veriteľovi plniť, v akej výške a za akých ďalších podmienok. V danom prípade žalovaná ako

spotrebiteľ nemôže na základe údajov uvedených v zmluve jednoznačne určiť, dokedy bude veriteľovi
poskytovať plnenia, a preto nemožno uzavrieť inak ako, že zmluva údaj o dobe trvania neobsahuje, v
dôsledku čoho je úver bezúročný a bez poplatkov. Veriteľ teda nemá nárok na žiadne úroky ani poplatky.
Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej pôžičku vo výške 4.500 eur, pričom žalovaná splatila
sumu 2.705,60 eur do podania žaloby a vo výške 850 eur po podaní žaloby, t. j. spolu 3.555,60. Keďže

žalovaná žalobcovi ani jeho právnemu predchodcovi neuhradila celú sumu poskytnutej pôžičky, uložil jej
súd povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 944,40 eur, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi poskytnutou
pôžičkou a uhradenou časťou pôžičky (4.500 eur - 3.555,60 eur = 944,40 eur) a vo zvyšku žalobu ako
nedôvodnú zamietol. Keďže žalovaná žalobcovi predmetnú pôžičku riadne a včas nezaplatila, dostala
sa do omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na úroky z omeškania, ktoré mu súd priznal

v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia vo výške 5,05 % ročne tak, ako to je uvedené vo
výroku II. napadnutého rozhodnutia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods.
2, § 256 ods. 1 CSP. V predmetnej veci mala každá zo strán úspech len čiastočný (žalobca mal úspech
vo výške 55,50 %, žalovaná vo výške 44,50 %; rozdiel ich pomerných úspechov predstavuje 11 %). Z
uvedeného vyplýva, že úspešnejšou stranou bola žalovaná. Z obsahu spisu však nevyplynuli žiadne

trovy, ktoré by jej v súvislosti s týmto konaním vznikli, a preto jej súd nárok na náhradu trov konania
nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku III. a IV., podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že právny
názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu

neuvedenia doby trvania zmluvy nie je správny a je v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle Ústavy
SR prednosť pred zákonom a zároveň aj
v rozpore s právnym názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v
právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané.

Splatnosť jednotlivých úverových splátok bola podľa zmluvných podmienok úverovej zmluvy stranami
dohodnutá k 20. dňu v mesiaci so splatnosťou prvej mesačnej splátky 20. dňa v mesiaci nasledujúceho
po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy. Úverová zmluva bola uzavretá dňa 11.12.2014,
splatnosť prvej úverovej splátky, tak nastala dňa 20.01.2015, konečná splatnosť úveru a doba trvaniazmluvy o spotrebiteľskom úvere pri počte 60 mesačných splátok by tak za riadneho plnenia nastala
dňa 20.12.2019. Žalovaná ako spotrebiteľ mala možnosť bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
a termíny splatnosti všetkých splátok za účelom splnenia povinností vyplývajúcich jej z úverovej

zmluvy. Termín konečnej splatnosti úveru uvedený ako 12/2019 bez akýchkoľvek pochybností aj právne
nevzdelanému priemernému spotrebiteľovi poskytuje relevantnú informáciu o tom, že úver bude musieť
splácať do decembra 2019. Zmluva taktiež zrozumiteľným spôsobom obsahuje aj údaj o dobe jej trvania
a to v základných náležitostiach úverovej zmluvy v čl. III s označením „Pôžička“, ako aj v čl. 8, bod
8.1. zmluvných podmienok úverovej zmluvy, v zmysle ktorých sa zmluvný vzťah založený zmluvou

končí splnením všetkých záväzkov klienta zo zmluvy. V prípade riadneho plnenia zmluvných povinností
žalovanou by zmluvný vzťah trval do termínu konečnej splatnosti úveru ku dňu 20.12.2019. Žalobca
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. a IV. zmenil
tak, že zaviaže žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.278 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo
sumy 1.278 eur od 5.3.2016 do zaplatenia a priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.
5. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

6. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 a contrario CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutej časti v zamietavom výroku III. spolu so súvisiacim výrokom IV. o
trovách konania ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v súlade s § 387 ods. 2 CSP

odvolací súd poukazuje v celom rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie, s ktorým sa
stotožňuje.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. odvolaním napadnutý nebol a preto je v tejto časti
právoplatný a prieskumom odvolacieho súdu nedotknutý.

8. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191

CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi
závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia
a v celom rozsahu na ne poukazuje v súvislosti s § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam dodáva.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanou dňa 11.12.2014 zmluvu
o spotrebiteľskom úvere č. 1613963, na základe ktorej poskytol žalovanej finančné prostriedky vo výške
4.500 eur a žalovaná sa zaviazala splácať poskytnuté finančné prostriedky v 60 mesačných splátkach
po 133,40 eur. Ročná úroková sadzba bola vo výške 28,70 %, RPMN bola stanovená vo výške 28,70 %
a priemerná RPMN vo výške 18,66 %. Celková čiastka, ktorú mala žalovaná zaplatiť bola vo výške 8.004

eur a celkové náklady na spotrebiteľský úver predstavovali sumu 3.504 eur. Prvá splátka bola splatná
dňa 20.01.2015 a splatnosť všetkých ostatných splátok bola stanovená na 20. deň v mesiaci. Termín
konečnej splatnosti bol určený na december 2019 (s označením 12/2019), pričom doba trvania zmluvy
bola stanovená do splatnosti všetkých záväzkov klienta podľa predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere.

10. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že zmluva o úvere je
zmluvou spotrebiteľskou, pričom zároveň aj zmluvou na ktorú sa vzťahuje zákona č. 129/2010 Z. z o
spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Odvolací súd sa stotožnil aj so
záverom súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o
úvere, a síce dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru, z dôvodu ktorého je v zmysle § 11 uvedeného zákona potrebné predmetný úver považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia
úverovej zmluvy stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa

Občianskeho zákonníka, musí okrem iného obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru /§ 9 ods. 2 písm. f)/. Pre prípad absencie týchto
náležitostí, zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov /
§ 11 ods. 1 písm. b)/.11. Žalobca nepreukázal, že v čase, kedy žalovaná podpisovala zmluvu o spotrebiteľskom úvere,
žalovaná mala vedomosť o tom, ako je stanovená splatnosť poslednej splátky úveru, resp. aká je doba

trvania úveru, keďže tento údaj nebol uvedený v predmetnej zmluve. Rovnako na závere, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy/úveru nič nemení ani tvrdenie žalobcu
v odvolaní, že dobu trvania zmluvy možno odvodiť od ďalších údajov zmluvy, konkrétne od splatnosti
splátok úveru a počtu splátok úveru a od samotného uvedeného termínu konečnej splatnosti. Podľa § 9
ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí

musí obsahovať dobu trvania zmluvy. Zákon teda striktne, jasne, zrozumiteľne a bez pochýb vyžaduje,
aby dobu trvania zmluvy/spotrebiteľského úveru obsahovala aj zmluva o spotrebiteľskom úvere. V tomto
prípade posudzovaná zmluva neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy, umožňujúci spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať túto dobu. Nie je prípustné, aby si spotrebiteľ musel údaj o dobe trvania
zmluvy sám odvodzovať od iných zmluvných údajov. Takýto postup by neslúžil ochrane spotrebiteľa, pre
ktorú zákon náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovil. Za splnenie povinnosti uviesť údaj o

dobe trvania úveru je možné považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ vedomosť o údajoch uvedených
v ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a
vyjadruje vôľu byť ňou viazaný, pričom žalobca túto skutočnosť v predmetnej veci nepreukázal, nakoľko
údaj uvedený v posudzovanej zmluve ako „do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa tejto zmluvy“
nie je dostačujúcim a kvalifikovaným údajom doby trvania zmluvy.

12. Pokiaľ ide o posúdenie tejto náležitosti / § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. / v predmetnej
zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú strany uzatvorili, tu odvolací súd vzal pri svojom rozhodovaní do
úvahy aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia,
a.s. proti Kláre Biroóvej na ktorú sa žalobca vo svojom odvolaní poukazuje. Odvolací súd uvádza, že ani

eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorý poskytol
vosvojomrozhodnutíSúdnydvor,nemožnoprelomiťvýkladpredmetnéhozákonnéhoustanovenia,ktorý
vychádza z úplne jasnej jazykovej formulácie daného zákonného ustanovenia. Zákonodarca v tomto
ustanovení jasne deklaroval požiadavku na uvedenie údaja o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere a odvolací súd nevidí dôvod na

odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy stranami sporu platný a
účinný. Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica č. 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská republika pri implementácii
Smernice do zákona č. 129/2010 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila, pretože nesmela
zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení

tejto Smernice. Uvedený konflikt medzi Smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere
a zákonom č. 129/2010 Z.z. však nie je možné riešiť priamou aplikáciou predmetnej smernice. Jednalo
by sa o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku smerníc, konkrétne podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad,
ktorý riešia je riešený v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. V zásade platí zákaz horizontálneho

priamehoúčinkuspočívajúcivtom,žežiadneustanoveniesmernicezaručujúcejednotlivcoviprávaalebo
ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne
jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom,
kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu
zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Uvedené právne závery Súdny dvor EÚ

potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach /napríklad rozsudok z 26. februára 1986 vo veci Marshall,
rozsudok zo dňa 05. októbra 2004 vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01/. V danom prípade tak priama
aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalobcom a žalovanou nie je možná.

13. Ďalšou otázkou je tzv. nepriamy účinok smerníc, ktorý spočíva v eurokonformnom výklade

dotknutého vnútroštátneho práva, ktorý sleduje dosiahnutie účelu, cieľa smernice. Nepriamy účinok
smerníc má však vždy svoj rozsah a svoje medze, ktoré sa nachádzajú v rozsahu a medziach
vnútroštátnych metód výkladu práva. Súdny dvor EÚ potom ešte sám stanovil medze, ktoré súladný
výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. V rozhodnutí vo veci Adeneler, C-212/04 /
rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006/ uviedol, že "povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať

sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je
obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže
slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva /pozri analogicky rozsudok zo 16. júna
2005,Pupino,C-105/03,Zb.s.I-5285,body44a47/".Vzhľadomnaexplicitnézneniezákonač.129/2010Z. z. v časti požiadavky uvádzať v zmluve údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
nie je výklad týchto zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016
vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej možný. Takýto výklad by bol

výkladom práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou
Smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady,
najmä zásadu právnej istoty.

14. Súd prvej inštancie preto správne, v súlade s vykonaným dokazovaním, uzavrel, že posudzovaná

zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorené medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy. Túto skutočnosť potom súd prvej inštancie správne právne
posúdil a dospel k správnemu záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru čerpaného žalovanou
od žalobcu.

15. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd námietky žalobcu uvádzané v odvolaní nepovažoval za

dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. ako vecne správny
potvrdil spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorá tak má nárok

na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže jej však žiadne trovy odvolacieho konania preukázane
nevznikli, odvolací súd žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).