Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoPr/3/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117205036
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8117205036.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v individuálnom pracovnoprávnom spore žalobcu C. E.,
nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomV.XX,XXXXXG.,právnezastúpenýadvokátomJUDr.LadislavRiedl,so
sídlom Slovenská 46, 080 01 Prešov, IČO: 50 490 044, proti žalovanému O. D.., so sídlom B. XXX, XXX
XX B., W.: XX XXX XXX, právne zastúpený ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA VAĽO & PARTNERS s.r.o., so
sídlom Konštantínova 3, 080 01 Prešov, IČO: 36 868 434, o zaplatenie 2.180,77 Eur s prísl., o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 11Cpr/12/2017-131 zo dňa 12. novembra 2019,
takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2 180,77 eur brutto s 5 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 2 180,77 eur od 1.10.2016 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. Žalobca ma právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške tejto náhrady
bude rozhodnuté súdom samostatným uznesením.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 99 zákona č. 311/2011 Z. z. Zákonníka práce, § 255 ods. 1, § 262
ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že uznesením č.k 12CoPr/2/2019-105 zo dňa 06.06.2019 Krajský
súd v Prešove ako odvolací súd zrušil rozsudok v spojení s opravným uznesením a vec vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že došlo k nesprávnemu skutkovému zisteniu a nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci z dôvodu, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal posúdením
splnenia zákonom stanovených povinností žalovaného ako zamestnávateľa vo vzťahu k evidovaniu
práce nadčas a neaplikoval na predmetný prípad ani ustanovenia vo vzťahu k evidovaniu práce nadčas.
Úlohou súdu prvej inštancie preto bolo konať v naznačených intenciách a vyžiadať od žalovaného

evidenciu práce nadčas, prípadne iné dôkazy, ktoré preukazujú vykonávanie práce nadčas a následne
opätovne posúdiť okolnosti vo vzťahu k vykonávaniu práce nadčas a nároku žalobcu na uhradenie
požadovanej sumy za prácu nadčas.4. V zmysle pokynu odvolacieho súdu, súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie nariadil pojednávanie, na ktorom vypočul svedka W.. X. T., z ktorého výpovede
vyplynulo,žeužalovanéhobolzamestnanýnecelýrok.Vovzťahukžalobcoviuviedol,žetentovykonával

12-hodinové zmeny, pričom aj on sám robil 12-hodinové zmeny + sobotu, ale mal dohodu s konateľom,
že štyri dni pracoval a piaty deň chodil na vysokú školu. Uviedol, že evidenciu dochádzky zapisovali
majstri do počítača a že on sám netrval na nadčasoch, nakoľko mu konateľ vyšiel v ústrety s tým, že
moholvpiatokštudovať.Poukázalnato,ževäčšinudochádzkynahadzovalmajsteranormálnypracovný
čas bol stanovený od 06:00 - 18:00 (denná zmena) a 18:00 - 06:00 hod. (nočná zmena) a aj keď mal

prácu nadčas, nežiadal o jej preplatenie. Uviedol, že on pracoval len 4 dni a mal odpracovaných 48
hod., tak keď žalobca pracoval 5 dní a niekedy aj v sobotu, tak musel mať nadčas. Poukázal na to,
že podľa neho bola práca nadčas každý mesiac, nakoľko keď jemu vychádzali hodiny a mal v piatok
voľno, tak im musela vychádzať práca nadčas. Ďalej v konaní vypočul svedka W.. I. K., ktorý vo vzťahu
k dochádzke uviedol, že u žalovaného bol zamestnaný ako majster a evidenciu zamestnancov viedli
v počítači, dochádzku odovzdávali ekonómke cez sieť na konci mesiaca. Uviedol, že zamestnancom

nenariaďoval prácu nadčas p. G., ale on ako majster a uviedol, že treba ostať dlhšie. Poukázal na to, že
žalobca mal svoju zmenu a on si viedol svoju zmennú dochádzku. Uviedol, že aj on mal prácu nadčas,
ale v menšej miere a čerpal náhradné voľno a keď poslal dochádzku ekonómke, už k nej nemal prístup.
Dochádzka sa robila v programe R., pričom prístup k počítaču mal ktokoľvek, mohlo sa to upravovať,
navyšovať. Uviedol tiež, že je pravdou, že videl žalobcu dlhšie v práci. Súd prvej inštancie tiež vyzval

žalovaného, aby predložil evidenciu dochádzky, k čomu žalovaný uviedol, že dochádzku si v rozhodnom
obdobíevidovalkaždýzamestnanecsám,nakoľkotovyplývalozjehopracovnýchpovinnostíakomajstra
výroby a následne bola evidencia odovzdaná mzdovej účtovníčke a na základe tejto evidencie bola
spracovaná mzda.

5. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že podľa názoru súdu žalovaný evidoval prácu nadčas, avšak
nepredložil súdu listinné dôkazy, nakoľko by bolo rozhodnuté v jeho neprospech a sám by svojimi
listinnýmidôkazmipotvrdiltieskutočnosti,naktorépoukazuježalobca.Žalobcavtomtokonanívystupuje
ako slabšia stránka, a preto sa súd priklonil k tvrdeniu na strane žalobcu, nakoľko ten presne uviedol
evidenciu dochádzky, čo bolo potvrdené aj svedeckými výpoveďami p. K. a p. T., ktorí uviedli, že iste boli

vykonávané práce nadčas. Zároveň poukázal na tvrdenie žalovaného, že povinnosť viesť dochádzku
vyplývala žalobcovi už z pracovnej zmluvy a zároveň poukázal aj na vyjadrenie konateľa žalovaného, a
to na pojednávaní dňa 19.10.2018. Už samotné vyjadrenie žalovaného potvrdzuje, že žalobca vykonával
práce nadčas, čo znamená, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu ust. § 99 Zákonníka práce,
a to tým, že neviedol evidenciu tak, ako mu to ukladá Zákonník práce. Ďalej uviedol, že neobstojí

tvrdenie žalovaného, že nikdy nedával príkaz na prácu nadčas, lebo boli traja majstri a keď nevedeli
zabezpečiť zamestnancov do práce nadčas, tak sám žalovaný vysvetlil zamestnancom, aké následky
sú pri nedodržaní zákazky a vedeli, že dostanú všetko zaplatené, čo znamená, že vo firme sa bežne
vykonávali práce nadčas, avšak dochádzku, či žalovaný viedol, či neviedol, resp. nemal záujem predložiť
súduevidenciudochádzky,tojelennajehoobranu,ktorájepresúdnepostačujúca.Jednásaoúmyselné

zavádzanie súdu a súd má za to, že nárok žalobcu je dôvodný tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
rozsudku. Súd mal tiež za to, že k vykonávaniu práce nadčas došlo súhlasným vykonávaním obidvoch
strán - zamestnanca a zamestnávateľa. Mal za to, že žalobca niesol dôkazné bremeno a žalobca presne
špecifikoval v tabuľke počet nadčasových hodín a sumy, ktoré je povinný zaplatiť žalovaný. Jednalo
sa o skutočne vykonané práce nadčas. Žalovaný nepreukázal žiaden iný listinný dôkaz, ani na svoju

obranu nepotvrdil nič, a skutočnosť, ktorú uviedol na svoju obranu, že bolo povinnosťou majstrov viesť
dochádzku,ktorávyplývalazpracovnejzmluvy,taktútopovinnosťakosúdvychádzalzpracovnejzmluvy
žalobcu nemal, avšak bola to vec dohody viesť dochádzku. Podľa vyjadrenia žalovaného žalobca žiadnu
prácu nadčas pre žalovaného nevykonal a potom žalovaný nemal povinnosť viesť evidenciu práce
nadčas žalobcu, a to práve potvrdzuje opak vyjadrenia žalovaného, ktorý uviedol, že sa dohodli, že bude

vykonávať prácu nadčas, a že prácu nadčas mu bude poskytnuté voľno.

6. O trovách konania rozhodol tak, že v danom prípade vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému v plnom rozsahu, pretože bol plne úspešný.

7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods.
1 písm. b), f), g) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). V prvom
rade namietal, že v rozsudku chýbajú akékoľvek právne úvahy, prečo bolo potrebné žalobe v celom
rozsahu vyhovieť a zároveň poukázal na to, že právne úvahy nie sú previazané so skutkovým a logickyv prospech žalobcu preukázaným skutkovým stavom. Vo vzťahu k skutkovému stavu namietal, že súd
len z neznámeho dôvodu prevzal evidenciu žalobcu bez akýchkoľvek pochybností a práca nadčas tak
nebola okrem žalobcom vyhotovenej evidencie žiadnym spôsobom preukázaná a zároveň aj odporuje

dokazovaniu, ktorým bol zistený skutkový stav. Poukázal na to, že § 99 Zákonníka práce nemá nič
spoločné s prácou nadčas, ale hovorí len o evidencii pracovného času ako takého, pričom prípadným
porušením tohto ustanovenia sa žiadnym spôsobom prezumpcia práce nadčas nekonštituuje. Namietal,
že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, čo je práca nadčas a ktoré
ustanovenie zákonníka práce ju upravuje. V tejto súvislosti poukázal na § 97 ods. 1 Zákonníka práce.

Zdôraznil, že jeho štatutárny orgán žalobcovi nikdy nedal príkaz na vykonávanie práce nadčas alebo
súhlas na takúto prácu. Je teda zrejmé, že aj v prípade, ak by skutočne žalobca ostal v práci dlhšie ako
bola v určitý deň jeho pracovná zmena, nemožno u neho hovoriť o práci nadčas, ale iba o jeho vlastnom
rozhodnutí, keďže na prácu nadčas mu príkaz a ani súhlas daný nebol. Ďalej poukázal na § 97 ods. 5
Zákonníka práce, pričom žiadna skutočnosť uvedená v tomto ustanovení nebola daná, preto o tvrdenej
práci nadčas vzhľadom na to, že ju nenariaďoval nemá informácie. Poukázal tiež na to, že sa súd prvej

inštancie nezaoberal ani tým, či si niekto zo zmeny, ktorej bol žalobca majstrom, uplatňoval preplatenie
práce nadčas, keďže je zrejmé, že ak by bolo potrebné vykonávať prácu nadčas, nevykonával by ju
žalobca sám ako majster, ale vykonával by ju spolu s jemu podriadenými zamestnancami, k čomu dal
zároveň odpoveď, že žiaden takýto zamestnanec si prácu nadčas neuplatňoval a opätovne zdôraznil,
že si ju ani uplatňovať nemohol, pretože mu prácu nadčas nariadiť a ani s ním dohodnúť nemohol,

nakoľko mu takáto právomoc nevyplývala z pracovnej zmluvy. Poukázal tiež na to, že z pracovnej
dochádzky, ktorá je založená v súdnom spise žiadnym spôsobom nevyplýva, aby žalobca pre neho
vykonal akékoľvek nadčasy v období XX/XXXX až XX/XXXX, keď pritom žalobca v tomto konaní opak
žiadnym spôsobom nepreukázal. Uviedol, že z rozsudku je tiež nezrozumiteľné, ako dospel súd k
sume, ktorú žalovanému prikázal zaplatiť a tiež, že nie je uvedený žiaden výpočet, ktorý by priznanú

sumu odôvodňoval. Namietal, že nie je zrejmé, čo zo sumy prikázanej na zaplatenie tvorí mzda za
tvrdenú prácu nadčas a čo mzdové zvýhodnenie za tvrdenú prácu nadčas a rovnako nie sú uvedené ani
žiadne vstupné údaje, na základe ktorých by žalobcovi priznanú sumu bolo možné verifikovať. Rovnako
zdôraznil, že počas vymedzeného obdobia žalobca nedal na vedomie, že vykonával prácu nadčas a
že prípadne za ňu požaduje mzdové zvýhodnenie alebo náhradné voľno. Poukázal na to, že dodnes

nevie, akým spôsobom žalobca dospel k sume 2.180,77 Eur a akým spôsobom si vypočítal prácu
nadčas. Tvrdil, že napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie sú nepreskúmateľné i z dôvodu,
že z napadnutého rozsudku nie je jednoznačne evidentné stručné, jasné a výstižné vysvetlenie, akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov súd prvej inštancie riadil a ako vec právne posúdil. Záverom poukázal
na vedomosť súdu prvej inštancie o tom, že sa mu už vec nemôže vrátiť, a teda, že je to odvolací súd,

ktorý má nahrádzať jeho činnosť. Navrhol, aby jeho odvolaniu bolo v celom rozsahu vyhovené.

8. Žalobca sa k odvolaniu vyjadril tak, že súdu ako strany sporu nedali inú možnosť ako žalobe vyhovieť.
Stručne zhrnul a poukázal na vyjadrenia žalovaného zo dňa 16.07.2019, 15.06.2017, 19.10.2018, ako
aj na bod 18. odôvodnenia a bod 12. pracovnej zmluvy. Z uvedeného tak vyplýva, že z jeho strany bola

vykonávaná práca podľa pracovnej zmluvy. Uviedol, že napriek tomu, že žalovaný potvrdil odpracované
nadčasy, neviedol žiadnu evidenciu dochádzky pri nadčasoch, a preto sa považuje tvrdenie v žalobe
za nepopreté. Poukázal na to, že je zrejmé z predložených dôkazov, že ním predložené dochádzky
boli vyhotovené digitálne pred podaním výpovede a žalovaný nedisponuje vôbec žiadnou evidenciou
práce nadčas, hoci potvrdil, že za jej odpracovanie mu poskytol pracovné voľno, čo znamená, že účinne

nepoprel skutkové tvrdenia uvedené v žalobe. Poukázal na to, že v odvolaní len popiera svoje vlastné
vyjadrenia prednesené počas konania a opäť sa len preukazuje, že nemá ucelenú procesnú obranu a
neustále ju mení. Ďalej poukázal na to, že žalovaný počas celého konania nenamietal uplatnenú výšku
sumy za prácu nadčas a poukázal na to, že žaloba uvádzala podrobné rozlíšenie jednotlivých zložiek
nároku a žalovaný ju len plošne spochybňoval bez konkrétnej námietky a v odvolaní poukazuje na akúsi

irelevantnú hypotézu. K námietke nepreskúmateľnosti uviedol, že žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia
protistrany adresne a uvádzal len protichodné stanoviská a voči nemu ako silnejšia strana nedokázal
udržaťsvojujednotnúpozíciu,aleprispôsobovalsvojetvrdeniapodľavývinusúdnehokonania.Poukázal
na to, že nemal ako bývalého zamestnávateľa prinútiť, aby mu výkazy odpracovaných hodín nadčasov
podpisoval, ale mali ústnu dohodu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdil.

9. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril tak, že sa v žiadnom prípade nemôže stotožniť s
jeho vyjadrením, pretože toto je zavádzajúce a nezodpovedá vykonanému dokazovaniu súdom prvejinštancie. Opätovne poukázal na § 97 ods. 1 a 5 Zákonníka práce. Zároveň zdôraznil, že nevie, akým
spôsobom dospel žalobca k sume 2.180,77 Eur a akým spôsobom si vypočítal prácu za nadčas a podľa
jeho názoru predmetná tabuľka je len jeho tvrdením. Poukázal na to, že nie je zrejmé, čo tvorí mzda za

tvrdenú prácu nadčas a čo mzdové zvýhodnenie za tvrdenú prácu nadčas a rovnako nie sú uvedené ani
vstupné údaje, pričom počas pracovného pomeru žalobca nikdy nežiadal o preplatenie nejakej práce
nadčas, ale až po ukončení pracovného pomeru si začal nárokovať zaplatenie práce nadčas. V tomto
smere poukázal aj na protokol W. G. G. zo dňa XX.XX.XXXX, kedy na základe podnetu tretej osoby, bola
u žalovaného vykonaná kontrola, keď W. G. G. žiadne porušenia žalovaného týkajúce sa nevyplatenia

odmeny za prácu nadčas nezistil. V ostatnom zotrval v celom rozsahu na svojom odvolaní.

10. Žalobca sa k podanému vyjadreniu žalovaného ďalej nevyjadril.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§

359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1
C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C.s.p.)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, g/ a h/ C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie,
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods.3C.s.p.),adospelkzáveru,žeodvolaniužalovanéhoniejemožnépriznaťúspechkeďženapadnutý

rozsudok je vo výroku vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1
C.s.p.).

12. Podľa § 382 C.s.p., ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne

záväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutie
veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

13. Podľa § 97 ods. 1 zákona č. 311/2011 Z. z. Zákonník práce účinný v rozhodnom období, t.j. v
zneniach účinných od 01.07.2014 do 31.08.2015 (ďalej len „Zákonník práce“), práca nadčas je práca

vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný
pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca
rozvrhu pracovných zmien.

14. Podľa § 97 ods. 5 Zákonníka práce, prácu nadčas môže zamestnávateľ nariadiť alebo dohodnúť

so zamestnancom len v prípadoch prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby práce, alebo ak ide o
verejný záujem, a to aj na čas nepretržitého odpočinku medzi dvoma zmenami, prípadne za podmienok
ustanovených v § 94 ods. 2 až 4 aj na dni pracovného pokoja. Nepretržitý odpočinok medzi dvoma
zmenami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín.

15. Podľa § 97 ods. 10 Zákonníka práce, zamestnanec môže v kalendárnom roku vykonať prácu nadčas
najviac v rozsahu 400 hodín.

16. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za
vykonanú prácu mzdu.

17. Podľa § 121 ods. 1 Zákonníka práce, za prácu nadčas patrí zamestnancovi dosiahnutá mzda a
mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 25 % jeho priemerného zárobku. Zamestnancovi, ktorý vykonáva
rizikové práce, patrí za prácu nadčas dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 35 %
jeho priemerného zárobku.

18. Podľa § 121 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže so zamestnancom dohodnúť čerpanie
náhradného voľna za prácu nadčas. Zamestnancovi patrí náhradné voľno v rozsahu, v ktorom práca
nadčas trvala; v tom prípade zamestnancovi mzdové zvýhodnenie podľa odseku 1 nepatrí.19. Podľa § 121 ods. 4 Zákonníka práce, náhradné voľno zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi
v dohodnutom termíne. Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodnú na termíne čerpania

náhradnéhovoľnazaprácunadčas,zamestnávateľjepovinnýposkytnúťzamestnancovináhradnévoľno
najneskôr do uplynutia štyroch kalendárnych mesiacov nasledujúcich po mesiaci, v ktorom bola práca
nadčas vykonaná.

20. Podľa § 121 ods. 5 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ neposkytne zamestnancovi náhradné voľno

podľa odseku 4, zamestnancovi patrí mzdové zvýhodnenie podľa odseku 1.

21. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej
len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v
rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do
zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na

pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti
pracovnej pohotovosti na pracovisku.

22. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu

kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak.

23. Podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval
aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok.

Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho
obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

24. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok.
Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych

predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa
vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovnéhočasuzamestnanca.Priemernýmesačnýzároboksazaokrúhľujenanajbližšíeurocentnahor.

25. Podľa § 134 ods. 5 Zákonníka práce, ak je priemerný zárobok zamestnanca nižší ako minimálna

mzda, na ktorú by zamestnancovi vznikol nárok v kalendárnom mesiaci, v ktorom vznikla potreba
priemerný zárobok použiť, zvýši sa priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu tejto minimálnej
mzde. Ak u zamestnávateľa nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve a
priemerný zárobok zamestnanca je nižší ako príslušný minimálny mzdový nárok (§ 120 ods. 4), zvýši sa
priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu tomuto minimálnemu mzdovému nároku. Ak zamestnávateľ

skráti ustanovený týždenný pracovný čas podľa § 85 ods. 5, zamestnávateľ zvýši priemerné zárobky
dotknutých zamestnancov nepriamo úmerne skráteniu týždenného pracovného času odo dňa účinnosti
tejto zmeny; opačný postup zamestnávateľ uplatní v prípade predĺženia ustanoveného týždenného
pracovného času.

26. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že na predmetnú vec sa
vzťahujú ustanovenia právneho predpisu, ktoré doteraz súdom prvej inštancie použité neboli, preto v
zmysle vyššie cit. § 382 C.s.p. vyzval sporové strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení
§ 97 ods. 1, 5, 10 § 118 ods. 1, § 121, § 134 zákona č. 311/2011 Z. z. Zákonníka práce v rozhodnom
období. Žalobca sa k uvedenej výzve v stanovenej lehote nevyjadril a žalovaný sa vyjadril tak, že žiada,

aby mu bolo zo strany súdu konkrétne uvedené, akým spôsobom navrhuje použiť vo výzve uvedené
ustanovenia a až po takomto zdôvodnení sa bude schopný vyjadriť k predmetnej výzve ohľadom ich
použitia.

27. Odvolací súd na tomto mieste uvádza, že nepovažoval za potrebné a ani účelné ďalším podaním

objasniť žalovanému akým spôsobom navrhuje použiť vo výzve uvedené ustanovenia, z dôvodu,
že vyššie citované ust. § 382 C.s.p. jasne hovorí o výzve strán na vyjadrenie k možnému použitiu
ustanovení, ktoré doposiaľ použité neboli, pričom súdu neukladá povinnosť objasniť, akým spôsobom
tietoustanovenianavrhujepoužiť.Vzhľadomnadoterajšípriebehpredmetnéhosporu,akoajnasamotnýobsah podaného odvolania, odvolací súd vyzval sporové strany na vyjadrenie sa k ustanoveniam, ktoré
doposiaľ zo strany súdu prvej inštancie neboli použité a ktoré sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce.
Odvolací súd má za to, že výzva adresovaná sporovým stranám bola jasná, zrozumiteľná a bola v súlade

so zákonom, preto bližšia špecifikácia použitia uvedených ustanovení nebola potrebná. Vzhľadom
na uvedené odvolací súd žalovanému bližšie neobjasnil, akým spôsobom navrhuje použiť uvedené
ustanovenia.

28.Súdprvejinštancievyhovelžalobežalobcuzdôvodu,ženazákladevykonanéhodokazovaniamalza

preukázané, že na strane žalobcu dochádzalo k vykonávaniu práce nadčas so súhlasom oboch strán, t.j.
aj so súhlasom žalovaného ako zamestnávateľa, preto priznal žalobcovi v celom rozsahu ním uplatnený
nárok. S uvedeným rozhodnutím sa však nestotožnil žalovaný, nakoľko tento mal za to, že ku žiadnemu
nariadeniu ani súhlasu s prácou nadčas z jeho strany nedošlo. Odvolací súd sa preto v odvolacom
konaní zaoberal otázkou, či súdom prvej inštancie prijatý záver bol správny.

29. Odvolací súd sa najprv zaoberal otázkou, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnemu záveru o vykonávaní práce nadčas.

30. Zákonník práce definuje pojem práca nadčas v § 97 ods. 1, z ktorého vyplýva, že pre naplnenie
uvedeného zákonného ustanovenia musia byť kumulatívne splnené podmienky, a to: (i) vykonávanie

práce zamestnancom, (ii) príkaz alebo súhlas zamestnávateľa na vykonávanie nadčasovej práce,
(iii) výkon práce nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia
pracovného času a (iv) vykonávanie práce mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. Až po kumulatívnom
naplnení uvedených podmienok možno hovoriť o práci nadčas. V predmetnom prípade z napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj z podaného odvolania žalovaným vplýva, že medzi žalobcom

a žalovaným bolo sporné najmä splnenie (ii) podmienky, a to preukázanie príkazu, resp. súhlasu
žalovaného ako zamestnávateľa s vykonávaním práce nadčas.

31. Zákonník práce vo vzťahu k forme udelenia súhlasu alebo príkazu na vykonávanie práce
nadčas už bližšie nešpecifikuje, akým spôsobom, resp. akou formou má byť práca nadčas zo strany

zamestnávateľa prikázaná alebo odsúhlasená. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie nezistil z
vykonaného dokazovania, že by práca nadčas bola medzi sporovými stranami upravená písomne
priamo v pracovnej zmluve, správne posudzoval okolnosti na základe ktorých mala byť práca nadčas
odsúhlasená, resp. nariadená. Odvolací súd v tomto smere poukazuje najmä na body 7., 8. a 13.
odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie pri zisťovaní či v predmetnom prípade bola

vykonávaná práca nadčas so súhlasom alebo s príkazom žalovaného vychádzal najmä zo svedeckých
výpovedí predvolaných svedkov p. K. a p. T. a tiež zo samotného vyjadrenia žalovaného na pojednávaní
zo dňa 19.10.2018.

32. Odvolací súd vo vzťahu k forme súhlasu, resp. príkazu zamestnávateľa na vykonávanie práce

nadčas poukazuje aj na komentár k Zákonníku práce, kde je uvedené, že: „Ako príkaz práce nadčas
možno považovať aj uloženie takého rozsahu práce v krátkom termíne, že takáto práca sa nedá splniť
bez práce nadčas. Z nariadenia práce nadčas musí byť zjavné, že ide o prácu nadčas, ktorá zasahuje do
ustanoveného denného odpočinku po vykonanej práci podľa § 92 ZP. Preto pri určovaní práce nadčas
zo strany zamestnávateľa treba rešpektovať zákonné podmienky § 92 vrátane taxatívnych dôvodov

skrátenia denného odpočinku po vykonanej práci. Súhlas zamestnávateľa s výkonom práce nadčas
môže byť uskutočnený písomne, ústne, ale aj mlčky, ak napríklad zamestnávateľ vie, že zamestnanci
pracujú nadčas, aj keď im túto prácu nadčas nenariadil a nedá príkaz k zastaveniu práce nadčas. Súhlas
zamestnávateľa s výkonom práce nadčas sa predpokladá aj vtedy, ak prevezme a využije výsledky
prácezamestnanca,ktoréuskutočnilvrámcinadčasovejpráce.“(Zákonníkpráce,komentárprof.Helena

Barancová a kolektív, nakladatelství C.H.Beck v Prahe, 2019, online komentár). Vzhľadom na uvedené
teda možno konštatovať, že zo strany zamestnávateľa dochádzalo k nariadeniu práce nadčas, a to
najmä v prípadoch, kedy hrozilo nedodržanie zákazky. Odvolací súd v tomto smere poukazuje najmä
na vyjadrenie žalovaného (bod 13. odôvodnenia), kde poukazoval na to, že nikdy nedával príkaz na
prácu nadčas, pretože boli traja majstri a títo keď nevedeli zabezpečiť zamestnancov do práce nadčas,

tak im sám vysvetlil následky nedodržania s tým, že vedeli, že dostanú všetko zaplatené. Ako správne
poukázal súd prvej inštancie, už len z uvedeného vyjadrenia žalovaného vyplýva, že práca nadčas bola
u žalovaného vykonávaná s tým, že túto prácu nadčas bolo zamestnancom aj zaplatené, pričom ako
uvádzasamotnéust.§97ods.1Zákonníkapráce,prácunadčasprikazujealebodávanajejvykonávaniesúhlas zamestnávateľ, pričom osoby na pracovnej pozícii majstra neboli vo vzťahu k zamestnancom
ich zamestnávateľmi, teda neboli osobami, ktoré by boli oprávnené v zmysle § 97 ods. 1 Zákonníka
práce nariaďovať či odsúhlasiť prácu nadčas, pričom je zároveň zjavné, že ak žalovaný vyžadoval

nadčasovú prácu od zamestnancov, museli byť v práci počas nadčasov prítomní aj samotní majstri,
ktorí mali na starosti tú ktorú zmenu so zamestnancami, nakoľko ako bolo už v konaní uvedené boli
to práce oni, ktorí minimálne zapisovali a spracovávali nie len svoju dochádzku a nadčasové hodiny,
ale aj dochádzku zamestnancov. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania
súdu prvej inštancie tiež vyplynulo za vykonanú nadčasovú prácu bolo umožnené zo strany žalovaného

čerpať buď náhradné voľno, alebo im táto nadčasová práca bola preplácaná v peniazoch, pričom vyššie
citované ust. § 121 ods. 3 Zákonníka práce hovorí o možnosti dohodnúť za nadčasovú prácu možnosť
čerpania náhradného voľna, inak patrí zamestnancovi náhrada mzdy. Aj z uvedeného tak vyplýva, že
v prípade, ak by nebola s vedomím žalovaného ako zamestnávateľa vykonávaná práca nadčas, tento
by sa nielen žalobcovi, ale ani iným zamestnancom nepovolil čerpať náhradné voľno, prípadne by im
neposkytoval náhradu mzdy.

33. Na základe vyššie uvedeného tak možno konštatovať, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnemu záveru o tom, že na strane žalobcu došlo k vykonávaniu práce nadčas, za
ktorý mu v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce patrí mzdové zvýhodnenie. Odvolací súd sa
preto ďalej zaoberal posúdením, či žalobcovi bola súdom prvej inštancie priznaná správna výška jeho

nároku na zaplatenie mzdy za prácu nadčas.

34. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie jediným zdrojom z ktorého bolo možné
vychádzať pri určení výšky nadčasových hodín bola len tabuľka nachádzajúca sa v žalobe, resp.
predložené tabuľky nadčasov vypracované žalobcom. Súd prvej inštancie v zmysle pokynu odvolacieho

súdu vyzval žalovaného na predloženie evidencie pracovného času v zmysle § 99 Zákonníka práce,
avšak táto nebola predložená. Odvolací súd konštatuje, že nevedením evidencie pracovného času
tak došlo k na strane zamestnávateľa k porušeniu zákona, pričom tabuľku dochádzky, ktorú predložil
v priebehu konania na súde prvej inštancie a na ktorú odkazuje aj v podanom odvolaní, nemožno
stotožňovať s evidenciou pracovného času v zmysle § 99 Zákonníka práce. Odvolací súd v tomto

smere poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21 Cdo 2878/2009 zo dňa
09.12.2010, ktorý sa k evidovaniu práce nadčas vyjadril v tom zmysle, že: „Zákonník práce tedy definuje
práci přesčas ve vztahu ke stanovené týdenní pracovní době, přičemž pro charakteristiku práce přesčas
stanoví ještě další podmínky (práce je konána na příkaz zaměstnavatele nebo s jeho souhlasem, mimo
rámec rozvrhu pracovních směn). Pouhá okolnost, že zaměstnavatel (v rozporu se zákonem - srov.

§ 94 zák. práce) nevede nebo není schopen doložit evidenci pracovní doby, práce přesčas, pracovní
pohotovosti a noční práce u jednotlivých zaměstnanců, neznamená, že by zaměstnancova práce nad
zákonem stanovenou týdenní pracovní dobu povahu práce přesčas ztratila. To, že zaměstnavatel
nevede nebo není schopen doložit evidenci práce přesčas, znamená jen tolik, že skutečnost, kdy (resp.
od kdy do kdy) zaměstnanec v jednotlivých dnech týdne práci, případně práci přesčas konal, nelze

určit právě z dokladů, jež má vést zaměstnavatel. Jestliže však zaměstnanec za této situace přesto
(v souladu s pracovní smlouvou) pro zaměstnavatele práci koná, jedná se o výkon práce vyplývající
z existujícího pracovního poměru a přesáhne-li takto konaná práce z časového hlediska stanovenou
(tedy zákonem stanovenou) týdenní pracovní dobu, jde (při splnění podmínky, že jde o práci konanou
na příkaz zaměstnavatele nebo s jeho souhlasem) vždy o práci přesčas. Rozdíl je jen v tom, že výkon

práce přesčas a její rozsah je třeba zjišťovat z jiných skutečností (důkazů).”

35. Na základe vyššie uvedeného tak možno dospieť k záveru, že nakoľko bolo v konaní preukázané, že
dochádzalo k výkone nadčasovej práce žalobcom ako zamestnancom, tak bolo možné vychádzať len
z počtu nadčasových hodín uvedených za jednotlivé mesiace za obdobie od októbra 2014 do augusta

2015 tak, ako boli žalobcom uvedené v podanej žalobe (viď bod 1. odôvodnenia napadnutého rozsudku),
nakoľko zo strany žalovaného nebol preukázaný iný počet nadčasových hodín.

36. Vo vzťahu k výpočtu peňažného nároku za vykonanú prácu nadčas je potrebné poukázať na vyššie
cit. ust. § 121 ods. 1 Zákonníka práce v zmysle ktorého za prácu nadčas patrí zamestnancovi jednak

(i) dosiahnutá mzda a jednak aj (ii) mzdové zvýhodnenie v sume 25% priemerného zárobku, pričom
spôsob určenia priemerného zárobku je uvedený v § 134 Zákonníka práce.37. Odvolací súd sa najprv zaoberal prepočtom dosiahnutej mzdy (i) za nadčasové hodiny v jednotlivých
mesiacoch za ktoré vznikol žalobcovi nárok na preplatenie nadčasových hodín. V tomto smere odvolací
súd vychádzal z predložených údajov o počte nadčasových hodín za jednotlivé mesiace (. až XX/XXXX)

a z priemernej hodinovej mzdy (hrubá mzda vydelená fondom pracovného času zaokrúhlená na tri
desatinné miesta) za ten-ktorý mesiac vypočítaných na základe údajov vyplývajúcich z predložených
výplatných pások. Žalobcovi tak vznikol nárok na preplatenie nadčasových hodín za mesiac október
2014 v sume 102,24 Eur (17,75 x 5,760), november 2014 v sume 170,59375 Eur (25,75 x 6,625),
december 2014 v sume 46,744 Eur (8 x 5,843), január 2015 v sume 6,055 Eur (1 x 6,055), február 2015 v

sume 3,2775 Eur (0,5 x 6,555), marec 2015 v sume 120,46 Eur (20 x 6,023), apríl 2015 v sume 135,5175
Eur (22,5 x 6,023), máj 2015 v sume 175,1025 Eur (27,75 x 6,310), jún 2015 v sume 304,1615 Eur (50,5
x 6,023), júl 2015 v sume 171,535 (29 x 5,915), august 2015 v sume 514,265 Eur (81,5 x 6,310), teda
po zaokrúhlení na dve desatinné miesta spolu v sume 1.749,96 Eur.

38. Ďalej sa odvolací súd zaoberal prepočtom mzdového zvýhodnenia práce nadčas (ii) za odpracované

nadčasové hodiny. V tomto smere odvolací súd vychádzal jednak z počtu nadčasových hodín za
jednotlivé mesiace a z údajov o priemernom hodinovom zárobku uvedeného vo výplatných páskach,
ktorý bol uvedený za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Priemerný hodinový zárobok za mesiace
október 2014 až december 2014 bol vo výške 5,9832 Eur, za mesiace január 2015 až marec 2015
bol 6,1628, za mesiace apríl 2015 až jún 2015 bol 6,0227 Eur a za mesiace júl 2015 až september

2015 bol 6,1154 Eur. Z uvedených priemerných hodinových zárobkov bol následne vypočítaných 25%,
z ktorých výsledná suma bola vynásobená počtom nadčasových hodín, kde žalobcovi tak vznikol nárok
na preplatenie mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas za mesiac október 2014 v sume 26,55 Eur
(17,75 x 1,4958), november 2014 v sume 38,52 Eur (25,75 x 1,4958), december 2014 v sume 11,97 Eur
(8 x 1,4958), január 2015 v sume 1,54 Eur (1 x 1,5407), február 2015 v sume 0,77 Eur (0,5 x 1,5407),

marec 2015 v sume 30,81 Eur (20 x 1,5407), apríl 2015 v sume 33,88 Eur (22,5 x 1,5057), máj 2015 v
sume 41,78 Eur (27,75 x 1,5057), jún 2015 v sume 76,04 (50,5x 1,5057), júl 2015 v sume 44,34 Eur (29
x 1,5289), august 2015 v sume 124,61 Eur (81,5 x 1,5289), teda všetko spolu v sume 430,81 Eur.

39. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že žalobca má nárok na zaplatenie sumy spolu vo výške 2.180,77

Eur z titulu nepreplatených nadčasov, a vzhľadom na to, že žalovaný sa dostal do omeškania s
ich úhradou, má tak nárok aj na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania, ktoré v zmysle sadzby
zákonných úrokov z omeškania pre občiansko-právne vzťahy zverejnenej na webovej stránke Národnej
banky Slovenska bola od 16.03.2016 do 31.12.2016 vo výške 5,00% ročne. Vzhľadom na uvedené preto
možno konštatovať, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi istinu v správnej výške, so správnou výškou

zákonného úroku z omeškania a to od dátumu uvedeného v žalobe.

40. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok
o trovách konania.

41. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil.

42.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1C.s.p.vspojenís§262ods.
1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).