Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. apríl 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/70/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116226758
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1116226758.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a

členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: ErH.
S., K.. XX.X.XXXX, O. B.. D. XX, XXX XX I., zastúpeného: JUDr. Lubomír Müller, euroadvokát, so
sídlom Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o
zaplatenie 924,06 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 22.2.2018, č.k. 8C/90/2016-38, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom prisudzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania

m e n í tak, že žaloba žalobcu sa zamieta.

Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
924,07 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 1.12.2016 až do zaplatenia, a to do 3 dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I), žalobu vo zvyšnej časti týkajúcej sa príslušenstva zamietol
( výrok II) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania (výrok III).

2. Prisudzujúci a zamietajúci výrok vo veci samej právne odôvodnil ust. § 1 ods.1,2, § 23 ods.1,3, §
24 ods.1,2, § 33 ods.2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii a vecne tým, že v predmetnom
konanísažalobcadomáhalodžalovanéhozaplatenia924,06eursúrokomzomeškaniavovýške5,05%
ročne od 1.12.2016 do zaplatenia, ako paušálnej náhrady za stratu na zárobku za obdobie nezákonného
väznenia od 12.6.1996 do 15.5.1997, potom ako Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 9.3.2016,
sp. zn. 9 Nt 2/2015, právoplatným dňa 9.3.2016, rozhodol o jeho účasti na súdnej rehabilitácii podľa
§ 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. Na základe vykonaného dokazovania (rozsudku

Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.4.1996, sp. zn. 1 T 97/1996) mal za preukázané
(a medzi stranami nesporné) , že dňa 17.4.1996 bol žalobca uznaný vinným z trestného činu
nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a bol odsúdený k trestu
odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa
9.3.2016, sp. zn. 9 Nt 2/2015, právoplatným dňa 9.3.2016, bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej
rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení
neskorších predpisov vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa

17.4.1996, sp. zn. 1 T 97/1996. Žalobca na základe tohto uznesenia, žiadosťou doručenou MS SR dňa
31.5.2016 požiadal o odškodnenie vo výške 924,07 eur. Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti žalobcu
na odškodnenie nevyhovelo z dôvodu, že nie je daný právny titul pre priznanie odškodnenia podľa
zákona č. 119/1990 Zb. vzhľadom na to, že žalobca bol odsúdený za trestný čin nenastúpenia služby vozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spáchaného v roku 1994 a vo
veci bolo rozhodnuté rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.4.1996,
sp. zn. 1 T 97/1996, teda v období po 1.1.1990. Vychádzajúc z uznesenia Okresného súdu Bratislava I

zo dňa 9.3.2016, sp. zn. 9 Nt 2/2015, právoplatného dňa 9.3.2016, ktorým bola vyslovená účasť žalobcu
na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. súd prvej inštancie
dospel k názoru, že žalobcom uplatnený nárok je potrebné posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb.
a s použitím ust. § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. (podľa ktorého sa odškodné poskytuje osobám
nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od

25.2.1948 do 1.1.1990) mal nárok pre priznanie odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. za dôvodný.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia ďalej konštatoval, že žalobcovi nemožno uplatnený
nárok priznať podľa zákona č. 58/1969 Zb., pretože zákon č. 119/1990 Zb. je špeciálnym zákonom o
súdnejrehabilitácii.Podľavšeobecnejzásadyozákonevšeobecnomašpeciálnom(lexspecialisderogat
generali)jednoznačnevyplýva,žeaksúnaplnenépodmienkyprepoužitiešpeciálnejúpravy,musísatáto

úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona
č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie
majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu na to, ktorý
predpisjeprenepriaznivejší. Jepravdou,žetrestnýčinnenastúpeniaslužbyvozbrojenýchsiláchpodľa
§ 269 ods. 1 Trestného zákona je uvedený v § 4 písm. e/ zákona č. 119/1990 Zb. Uvedený trestný čin

bol žalobcom spáchaný tým, že v úmysle vyhnúť sa trvalo vojenskej službe odmietol prevziať povolávací
rozkaz č. XXXXXX, na základe ktorého mal nastúpiť na základnú vojenskú službu dňa 4.10.1994 k B.
XXXXQ..ZatentotrestnýčinbolžalobcaodsúdenýrozsudkomVojenskéhoobvodovéhosúduBratislava
zo dňa 17.4.1996, sp. zn. 1 T 97/1996, teda po 1.1.1990 na nepodmienečný trest odňatia slobody, čím
je žalobca osobou nezákonne zbavenou osobnej slobody.. Hoci žalobca bol odsúdený po 1.1.1990, súd

prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že žalobca bol rehabilitovaný per analogiam podľa § 33 ods.
2 zákona č. 119/1990 Zb., a preto má aj per analogiam podľa tohto predmetného ustanovenia zákona č.
119/1990 Zb. aj nárok na odškodnenie, a to vo výške 924,06 eur. Pokiaľ ide o príslušenstvo, súd prvej
inštancie sa stotožnil s právnym názorom žalovaného a žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 5
% s poukazom na § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 20/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa

nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. a v prevyšujúcej časti žalobu v tejto časti zamietol.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) a plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania.

5. Proti prisudzujúcemu výroku a výroku o trovách konania (t.j. výrokom I a III) podal v zákonnej
lehote odvolanie žalovaný namietajúc, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces ( § 365 ods.1 písm. b/ C.s.p. ), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm. d/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.). Odvolateľ s poukazom na
ust. § 220 ods.2 C.s.p. konštatoval, že súd prvej inštancie sa citovaným ustanovením nespravoval a
v rozhodnutí sa absolútne nevysporiadal so zásadnými námietkami žalovaného, ktoré vznášal počas
celého konania. Žalovaný v konaní nikdy nespochybňoval, že uznesením Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 9.3.2006, sp.zn. 9 Nt/2/2015 bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa

§ 33 ods.2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb., avšak uvedené automaticky nezakladá nárok
na odškodnenie žalobcu podľa tohto zákona. Samotná existencia rozhodnutia o účasti na súdnej
rehabilitácii per analogiam nie je jedinou podmienkou odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. a
Ministerstvo spravodlivosti SR ako príslušný orgán vybavujúci požiadavky na odškodnenie podľa § 23
citovaného zákona je povinné skúmať, či v konkrétnom prípade sú splnené podmienky na poskytnutie

odškodnenia, teda i podmienku, či s trestným konaním, v ktorom bola konkrétna osoba právoplatne
odsúdená a vo vzťahu ku ktorému bolo vydané rozhodnutie o účasti na súdnej rehabilitácii, zákon č.
119/1990 Zb. spája vznik nároku na odškodnenie. Keďže v danom prípade podmienky splnené neboli s
ohľadom na skutočnosť, že odsudzujúce rozhodnutie bolo vydané mimo obdobia stanoveného zákonom
č. 119/1990 Zb., nárok nebolo možné žalobcovi priznať. V prejednávanom prípade súd prvej inštancie

podľa názoru odvolateľa nesprávne interpretoval inak správne aplikovaný právny predpis. Poukazujúc
na § 1 ods.1, § 33 ods.2 zákona č. 119/1990 Zb. konštatoval, že súd prvej inštancie bol povinný
skúmať, či boli splnené všetky predpoklady na priznanie odškodnenia, t.zn. nie len existenciu jedného
z rozhodnutí predpokladaných citovaným zákonom, ale taktiež naplnenie časového hľadiska vydaniaodsudzujúcehorozhodnutiaanarozhodnéobdobie,naktorésapredmetnýzákonvzťahuje.Spoukazom
na v konaní a odvolaní prezentovanú argumentáciu uviedol, že aplikácia akejkoľvek ďalšej analógie pri
posudzovaní nároku na odškodnenie odvodzovaného od rozhodnutia, ktoré bolo vydané per analogiam,

by bolo celkom zjavne v rozpore s účelom zákona č. 119/1990 Zb. Odvolateľ navrhol, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej

inštancie ako vecne a právne správne potvrdil. K odvolacím námietkam žalovaného uviedol, že súd
zrozumiteľne vysvetlil, že pokiaľ bol žalobca podľa zákona č. 119/1990 Zb. rehabilitovaný, tak má byť
podľa tohto zákona aj odškodnený. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci uviedol, že
základom pre posúdenie je judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, najmä rozsudok veľkého
senátu z 7.7.2011 vo veci O. proti U. a rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 13.3.2014, č.k. IV.
ÚS 161/2014-11 v ktorom vysvetlil, že označený rozsudok je treba na Slovensku realizovať pomocou

zákona č. 119/1990 Zb.

7. Žalovaný sa k podaniu žalobcu písomne nevyjadril.

8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia

odvolaciehopojednávaniapodľa§378ods.1,§379,§380 C.s.p.(keďžesanejednalooprípad,vktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru o tom, že súd prvej inštancie v danej veci správne a
dostatočne zistil skutkový stav veci , na vec aplikoval správnu právnu normu, avšak správne použitú
právnu normu nesprávne vyložil a v posudzovanej veci ju nesprávne aplikoval.

9. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovaným konštatuje, že rozsah prieskumu
vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380 C.s.p.), podľa
ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i
kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie

odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného podrobil
odvolaciemuprieskumuodvolanímnapadnutýprisudzujúcivýrokazávislý výrokonáhradetrovkonania.

10. K námietke žalovaného o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v napadnutej časti pre nedostatok
dôvodov odvolací súd poznamenáva , že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj

právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že
majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v
§ 220 ods.2 C.s.p., pričom rozhodnutie nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument použitý

v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutieouplatnenejžalobe.Právonariadneodôvodneniesúdnehorozhodnutianeznamená,žesúd
musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). V tejto súvislosti treba
upozorniť, že na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté
stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: "Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania
v zmysle 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku".

11. Odvolací súd po preskúmaní veci nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia
z medzí ustanovenia § 220 ods.2 C.s.p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety
citovaného stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania. V danom prípade
súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol medzi stranami nesporný skutkový

stav, opísal priebeh konania, výsledky dokazovania, vysvetlil, čoho sa žalobca domáhal, čo uvádzal
žalovaný, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil
a akým spôsobom dospel k záveru o dôvodnosti žaloby o zaplatenie sumy 924,07 eur spolu s úrokomz omeškania vo výške 5 % ročne od 1.12.2016 až do zaplatenia predstavujúcej náhradu za stratu na
zárobku za obdobie od 12.6.1996 do 15.5.1997 podľa § 23 ods. 1 písm. a/ zákona č. 119/1990 Zb. Z
uvedených dôvodov považuje odvolací súd predmetnú námietku žalovaného za neopodstatnenú.

12. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, účelom zákona je zrušiť
odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti
rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných
dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle

preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na
úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom
odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených
nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Činy,
ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej
deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických

právach, boli česko-slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným
právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie.

13. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel, nárok na odškodnenie zahŕňa najmä:
a/ náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške

83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na
zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov,
b/ náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody,
pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov,
c/ náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac

väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený
nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov,
d/ náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní,
e/ náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone
trestu nápravného opatrenia.

14. Podľa § 23 ods. 3 zákona č. 119/1990 Zb. odškodnenie v plnom rozsahu sa poskytuje len vtedy,
ak bolo odsudzujúce súdne rozhodnutie úplne zrušené podľa druhého alebo piateho oddielu alebo také
rozhodnutie bolo úplne zrušené podľa tretieho oddielu a poškodený bol oslobodený spod obžaloby.

15. Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. ustanovenia tohto zákona sa použijú obdobne k
rehabilitácii a odškodneniu osôb nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi
uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, i keď nebolo zahájené trestné konanie, pokiaľ
nedošlo k plnému odškodneniu podľa skôr platných predpisov. Ustanovenie § 27 sa použije obdobne.

16. V posudzovanom prípade je nesporné, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu
Bratislava zo dňa 17.4.1996, sp. zn. 1 T 97/1996 uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia
služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona, pretože v úmysle vyhnúť sa trvalo
vojenskej službe odmietol prevziať povolávací rozkaz č. XXXXXX, na základe ktorého mal nastúpiť na
základnú vojenskú službu dňa 4.10.1994 k B. XXXX Q. a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní

18 mesiacov. Na výkon trestu bol žalobca zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Okresný súd
Bratislava I uznesením zo dňa 9.3.2016, sp. zn. 9 Nt 2/2015 ( ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
9.3.2016) rozhodol, že podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii
v znení neskorších predpisov, je A. S.J., K.. XX.X.XXXX, O. B.. D. XX, XXX XX I., účastný súdnej
rehabilitácie vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.4.1996,

sp. zn. 1 T 97/1996. Žiadosťou o odškodnenie a zadosťučinenie zo dňa 31.5.2016 doručenou na
Ministerstvo spravodlivosti SR žalobca požiadal o odškodnenie a zadosťučinenie na základe uznesenia
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9.3.2016, sp. zn. 9 Nt 2/2015, ktorým bola per analogiam
vyslovená jeho účasť na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom
znení. Ministerstvo spravodlivosti SR odpoveďou na žiadosť o odškodnenie a zadosťučinenie zo dňa

23.11.2016, č. 43680/2016/143 žalobcovi oznámilo, že vychádzajúc zo zákona č. 119/1990 Zb. jeho
žiadosti o odškodnenie nevyhovuje, keďže nie je daný právny titul pre priznanie odškodnenia podľa
uvedenej právnej úpravy vzhľadom na to, že žiadateľ bol odsúdený za trestný čin nenastúpenia služby
v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spáchaný v roku 1994 a voveci bolo rozhodnuté rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 9.3.2016,
sp. zn. 9 Nt 2/2015, teda v období po 1.1.1990. Sporným bolo medzi stranami, či uvedené skutočnosti
odôvodňujú nárok na odškodnenie žalobcu za náhradu za stratu na zárobku podľa § 23 ods.1 písm. a/

zákona č. 119/1990 Zb. počas doby väznenia, ktoré si žalobca v podanej žalobe uplatnil.

17. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že účelom zákona č. 116/1990 Zb. bolo najmä zrušiť
odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti
rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných

dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle
preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na
úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom
odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených
nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.
Zmyslom citovaného zákona bolo poskytnúť nápravy za krivdy, ku ktorým došlo v predchádzajúcom

režime v období od 25.2.1948 do 1.1.1990 odsudzujúcimi súdnymi rozhodnutiami, ktoré boli v rozpore
s princípmi demokratickej spoločnosti, nakoľko v tomto období platný právny poriadok neumožňoval
odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia. Súd pri
priznávaní odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. musí osobitne skúmať, či sú splnené všetky
podmienky na jeho priznanie, najmä vzhľadom na časové hľadisko vydania odsudzujúceho rozhodnutia

a na rozhodné obdobie, na ktoré sa tento zákon vzťahuje.

18. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie pri rozhodovaní vzal správne v úvahu aj ust. § 33 ods.2
zákona č. 116/1990 Zb. , z ktorého však vyvodil nesprávny právny záver o tom, že ak bol žalobca podľa
zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam rehabilitovaný, mal by byť per analogiam podľa tohto zákona

aj odškodnený. S týmto právnym názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožňuje, keďže
odškodnenie per analogiam podľa § 33 ods. 2 citovaného zákona je možné (uvedené vyplýva priamo zo
znenia tohto ustanovenia) len v prípadoch odškodnenia osôb nezákonne zbavených osobnej slobody
alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990.
V prípade žalobcu došlo k pozbaveniu osobnej slobody, t.j. výkonu trestu odňatia slobody v období od

12.6.1996 do 15.5.1997, teda nie v rozhodnom časovom ohraničenom období.

19. Pokiaľ ide o uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9.3.2016, sp. zn. 9 Nt 2/2015 ( ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 9.3.2016) ktorým rozhodol, že podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona
č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, je A. S., K.. XX.X.XXXX, O. B.. D.

XX, XXX XX I., účastný súdnej rehabilitácie vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského obvodového
súdu Bratislava zo dňa 17.4.1996, sp. zn. 1 T 97/1996 odvolací súd poznamenáva, že týmto uznesením
nie je v zmysle § 193 C.s.p. viazaný. Naviac, závery Okresného súdu Bratislava I, ku ktorým dospel
v tomto konaní o vyslovenie účasti žalobcu na súdnej rehabilitácii neobstoja, keďže neboli splnené
všetky zákonnépodmienky nato,abyžalobcovimohlobyťpriznanéodškodneniepodľašiestehooddielu

citovaného zákona a v tomto uznesení ani nie je bližšie vymedzenie ( uznesenie by malo tieto údaje
obsahovať) v ktorej dobe a akým spôsobom bol obvinený pozbavený osobnej slobody alebo majetku.

20. Odvolací súd naviac dodáva, že v období, kedy došlo k odsúdeniu žalobcu za nenastúpenie služby
v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona, zákon č. 18/1992 Zb. o civilnej službe

umožňoval odopretie vykonať z dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania základnú vojenskú
službu a vykonať civilnú službu, o výkon ktorej žalobca nepožiadal (uvedené vyplýva z rozsudku
Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.4.1996, sp. zn. 1 T 97/1996). Keďže sa žalobca
sám rozhodol nevyužiť možnosť nastúpiť na civilnú službu, nemôže sa následne s úspechom domáhať
priznania odškodnenia spočívajúceho v náhrade za stratu na zárobku počas výkonu trestu odňatia

slobody.

21. Odvolací súd neprihliadol na argumentáciu žalobcu, že základom pre posúdenie je v danej veci
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva , najmä rozsudok veľkého senátu z 7.7.2011 vo veci
O. proti U. a rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 13.3.2014, č.k. IV. ÚS 161/2014-11. Označený

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno na prípad žalobcu aplikovať, keďže tento
riešil skutkovo odlišný prípad, kedy arménsky právny poriadok neumožňoval odopretie výkonu vojenskej
služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia. V prípade žalobcu slovenský právny
poriadok v čase jeho odsúdenia (v roku 1996) umožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodovsvedomia a náboženského presvedčenia. Obdobný záver prijal aj vo vzťahu k rozhodnutiu Ústavného
súdu SR zo dňa 13.3.2014, č.k. IV. ÚS 161/2014-11 vo veci Imricha Vajdu, v ktorom išlo o odsúdenie
za trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava

zo dňa 22.12.1959, sp.zn. 2T/202/59, teda o odsudzujúce rozhodnutie vydané v rozhodnom období, na
ktoré sa odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb. vzťahuje.

22. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I a III podľa 388
C.s.p. zmenil tak, že žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

23. O náhrade trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov
konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným
uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).