Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. október 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/147/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4418202561
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4418202561.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: C. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom
E., L. XXXX/X, zast. JUDr. Helenou Kontrovou, advokátkou so sídlom Semerovo, 414, proti žalovaným:
1/ X. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXX, 2/ G. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXX, obaja žalovaní
zast. JUDr. Sabínou Barciovou, advokátkou so sídlom Nitra, Coboriho 2, o zaplatenie 1388,05 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 1. a v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky
zo dňa 28. 11. 2018 č. k. 9C/31/2018-83, v spojení s jeho opravným uznesením zo dňa 06. 08. 2019
č. k. 9C/31/2018-174, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaná v 1. rade je povinná
zaplatiť žalobcovi sumu 971,78 eura s 5% úrokom z omeškania od 26. 04. 2018 do zaplatenia a to všetko
do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a vo zvyšku žalobu voči žalovanej v 1. rade z a m i e t a .

Žalobu voči žalovanému v 2. rade z a m i e t a .

Žalobcovi voči žalovanej v 1. rade priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40%.

Žalovanému v 2. rade voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie , v spojení s jeho opravným uznesením bola žalovaným
v 1. a 2. rade (ďalej len „žalovaní“) uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
1 388,05 eura s 5% úrokom z omeškania ročne od 26. 04. 2018 do zaplatenia, do troch dní od
jeho právoplatnosti a žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vo vzťahu
k žalovaným spoločne a nerozdielne.

2. Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 451 ods. 1 a 2, § 511 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca a
žalovaná v 1. rade boli podielovými spoluvlastníkmi bytu č. XX, nachádzajúceho sa v bytovom dome súp.
č. XXXX, postavenom na C KN parc. č. XXXX/XX v kat. území E., vedenom na LV č. XXXX Okresného
úradu L. X., katastrálny odbor, každý v podiele 1-ici k celku, ktorý predali kúpnou zmluvou zo dňa 22.
01. 2018 a z kúpnej ceny 34 500 eur zaplatili nevyplatenú časť hypotekárneho úveru vo výške 27 000
eur a exekúcie žalovanej v 1. rade vo výške 4 778,02 eura. Tiež, že žalobca neobdržal polovicu kúpnej

ceny z predmetného bytu, iba cca sumu 2 721,98 eura podľa čl. II. bod 1e. Ako potvrdila aj žalovaná v 1.
rade, predmetný byt užívali žalobca a žalovaná v 1. rade do septembra 2012, keď následne 05. 10. 2012
uzatvorili písomnú dohodu o tom, že pokiaľ žalovaná v 1. rade bude bývať v ich spoločnom byte, bude
hradiť všetky náklady spojené s užívaním bytu, vrátane nájomného. Žalobca byt opustil v septembri2012, resp. v roku 2012, podľa žalovanej v 1. rade v marci 2010, ktorú skutočnosť však nepreukázala,
ale zároveň uviedla, že do roku 2012 žalobca platil nájomné aj hypotéku. Mal za preukázané, že žalovaní
viedli spoločnú domácnosť v predmetnom byte, pokiaľ nebol odpredaný, z pripojeného spisu Okresného

súdu Nové Zámky č. k. 11P/103/2014 a z tabuľkového prehľadu na č. l. 19 spisu, že väčšinou platby za
nájomné a úhrady spojené s užívaním bytu platil žalovaný v 2. rade. K námietkam žalovanej v 1. rade,
že neviedla spoločnú domácnosť so žalovaným v 2. rade, uviedol, že túto skutočnosť nepreukázala,
nakoľko sám žalovaný v 2. rade potvrdil vo svojej výpovedi, že viedol so žalovanou v 1. rade spoločnú
domácnosť,ibavpredmetnombytesanezdržiavalstále,ibasporadickyaplatil,resp.pomáhalsplatbami

žalovanej v 1. rade, čo sa týka nájomného a úhrad spojených s užívaním bytu. Žalovaná v 1. rade v
konaní potvrdila, že nedokázala splácať náklady spojené s užívaním bytu, a že neplatila žiadne nájomné
žalobcovi za jeho podiel, preto sa spoločne dohodli, že predmetný byt odpredajú a z predaja následne
uhradia nedoplatok za hypotekárny úver a exekúcie, ktoré boli výlučne na jej meno. Žalobca preukázal,
že pred uzavretím kúpnej zmluvy dňa 19. 01. 2018 zaplatil správcovi bytového domu Občianskemu
bytovému družstvu E. sumu 1 388,05 eura ako nedoplatok za nájomné a úhrady spojené s užívaním

bytu spolu s penále. Dospel k záveru, že žalovaní sa bezdôvodne obohatili na úkor žalobcu tým, že
nezaplatili náklady, ktoré vznikli pri užívaní bytu žalovanými. V nadväznosti na to argumentoval, že pokiaľ
sa žalovaná v 1. rade zaviazala písomnou dohodou k tomu, že bude platiť všetky náklady spojené s
užívaním bytu, ako aj nájomné, niesla zodpovednosť za tento dlh, a pretože byt užívala spoločne so
žalovaným v 2. rade, nárok žalobcu sa vzťahuje aj na žalovaného v 2. rade, z ktorého dôvodu zaviazal

oboch žalovaných spoločne a nerozdielne dlh žalobcovi zaplatiť. Dodal, že v konaní neboli preukázané
námietky žalovaných, že žalovaná v 1. rade písomnú dohodu zo dňa 05. 10. 2012 uzavrela a podpísala
pod nátlakom či už žalobcu alebo niekoho iného. Pokiaľ žalovaná v 1. rade sa domnievala, že aj táto
suma tvorila pohľadávku, ktorá bude vyplatená z kúpnej ceny, išlo o mylnú predstavu, keď nedoplatok za
zálohové platby za užívanie bytu spolu s penále bol vyplatený žalobcom pred podpísaním kúpnej zmluvy

a nebol zahrnutý v kúpnej zmluve. Žalobe ako dôvodnej tak vyhovel a zaviazal oboch žalovaných na
zaplatenie sumy 1388,05 eura z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobcovi priznal i 5% úrok
z omeškania zo sumy 1 388,05 eura, keď žalobca pred podaním žaloby predžalobnými výzvami vyzýval
žalovaných k dobrovoľnej úhrade žalovanej sumy, naposledy výzvou zo dňa 16. 04. 2018, s lehotou
na plnenie do 7 dní od jej doručenia, na čo žalovaní nereagovali a od 26. 04. 2018 sa dostali tak do

omeškania so zaplatením dlhu v intenciách § 517 odsek 2 OZ v spojitosti s Nariadením vlády SR č.
87/1995 Z. z.

3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 zák. č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100%, vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne.

4. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní v 1. a 2. rade odvolanie, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, dôvodiac, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil im uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 písm. b), d,), f), h) CSP). Namietali, že
žalovaný v 2. rade trvale nebýval v predmetnom byte, ktorý bol v spoluvlastníctve žalobcu a žalovanej v
1. rade, nemal v ňom trvalý ani prechodný pobyt, nebol jeho spoluvlastníkom, ani účastníkom dohody

zo dňa 05. 10. 2012 a nemal uzatvorenú ani nájomnú zmluvu k bytu. Zvýraznili, že nie sú a ani neboli
manželia a pokiaľ sa aj žalovaný v 2. rade sporadicky v byte nachádzal, nemalo to žiadny vplyv na
dohodu medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade o participácii na úhradách nákladov spojených s užívaním
bytu výlučne žalovanou v 1. rade, ktorá bola uzatvorená len medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade.
Žalovaný v 2. rade nikdy neprevzal dlh žalovanej v 1. rade, a preto nie je vo veci pasívne vecne

legitimovaný. Poukázali na to, že súd prvej inštancie vychádzal len z príjmového dokladu zo dňa
19. 01. 2018, podľa ktorého žalobca uhradil mesačné zálohy v sume 917,13 eura a penále v sume
470,92 eura, úhrnom sumu 1388,05 eura, pričom podľa vyúčtovania OBD E. za obdobie od 01. 01.
2017 do 31. 12. 2017 vznikol za byt preplatok, ktorý bol vyplatený žalobcovi v sume 416,27 eura.
Mali za to, že v konaní nebola preukázaná skutočná výška nedoplatku, keďže žalobca predložil ako

doklad len potvrdenie o úhrade záloh a nie vyúčtovanie reálnych nákladov spojených s užívaním bytu.
Vytkli prvoinštančnému súdu, že túto skutočnosť vôbec nezohľadnil a v rozhodnutí neuviedol, akými
úvahami sa riadil pri rozhodovaní o výške skutočných nákladov spojených s užívaním bytu, a tým výške
bezdôvodného obohatenia. Preplatok vo výške 416,27 eura mal byť započítaný so žalobcom vyplatenousumou 1 388,05 eura a odrátaný zo žalobcom požadovanej sumy bezdôvodného obohatenia. Tvrdili, že
nemohli bez svojej viny uplatniť dôkaz, a to vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytu za obdobie
01. 01. 2017 - 31. 12. 2017 pred súdom prvej inštancie z dôvodu, že ho nemali vo svojej dispozícii,

keď vyúčtovania OBD E. bolo zaslané len žalobcovi ako jedinému adresátovi. Naviac žalobca ich o
preplatku neinformoval, účelovo ho tajil, takže neoprávnene a nedôvodne si uplatňoval vyššiu sumu
ako činilo bezdôvodné obohatenie. Ďalej uviedli, že žalovaná v 1. rade v konaní namietala, že podľa
čl. II. bod 1 písm. e) Kúpnej zmluvy zo dňa 22. 01. 2018 sa jej účastníci dohodli, že zo sumy, ktorá
mala pripadnúť žalobcovi z predaja bytu sa odrátajú ďalšie dlhy a o túto čiastku sa žalobcovi bude krátiť

kúpna cena, s čím žalobca súhlasil. Ohľadom tejto dohody (teda že žalobcovi bude krátená kúpna cena
aj o nedoplatok za úhrady spojené s užívaním bytu) prebiehalo viacero rokovaní, a to aj pred p. J..
Až z odôvodnenia rozhodnutia sa dozvedeli o úvahách súdu, že išlo len o domnienku žalovanej v 1.
rade, že žalovaná suma mala byť vyplatená z kúpnej ceny. S ohľadom na tento právny názor vyslovený
súdom prvýkrát až v odôvodnení rozhodnutia bolo im znemožnené navrhnúť dôkaz na preukázanie
týchto ich tvrdení. Zároveň navrhli výsluch svedkyne, ktorá bola pri rokovaniach o uzatvorení kúpnej

zmluvy prítomná. Žalovaná v 1. rade zdôraznila, že kúpna zmluva sa má vykladať tak, ako ju chápala
ona a ako sa so žalobcom dohodli. Argumentovali tiež, že žalovaná v 1. rade v podanom odpore proti
Platobnému rozkazu Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/31/2018-41 zo dňa 09. 08. 2018 vzniesla
kompenzačnú námietku a namietala, že žalobca sa obohatil na jej úkor o sumu 2 015,50
eura, lebo výlučne ona platila hypotéku, čo sa musí započítať, pričom súd prvej inštancie sa s touto jej

námietkou procesnej obrany vôbec nevyporiadal a ani neodôvodnil prečo sa ňou nezaoberal. V tejto
súvislosti uviedli, že žalobca a žalovaná v 1. rade boli spoločne a nerozdielne zaviazaní na splatenie
úveru, ktorého účelom bolo nadobudnutie bytu do ich podielového spoluvlastníctva, na zabezpečenie
ktorého bolo na byte zriadené záložné právo v prospech záložného veriteľa OTP Banka Slovensko, a.s.
Z kúpnej ceny za predaj bytu podľa kúpnej zmluvy zo dňa 22. 01. 2018 sa vyplatila aj nevyplatená časť

úveru voči OTP Banka Slovensko, a.s., teda neuhradená časť spoločného dlhu žalobcu a žalovanej v
1. rade. Súd prvej inštancie preto nesprávne v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca neobdržal
polovicu kúpnej ceny z predmetného bytu, ale iba cca sumu 2 721,98 eura, pretože z kúpnej ceny sa
nevyplatili len výlučne dlhy žalovanej v 1. rade, ale aj dlh z úveru žalobcu ako spoludlžníka. Zvýraznili,
že žalovaná v 1. rade od 14. 09. 2016 do 20. 02. 2018 sama uhradila na spoločný dlh (dlh voči OTP

Banka Slovensko, a.s.) sumu 1 137,01 eura, preto sa žalobca bezdôvodne obohatil o sumu 568,51
eura (polovicu splátok), ktorú zaplatila žalovaná v 1. rade za jeho podiel na úvere. Žalovaná v 1. rade
zotrvala na svojej kompenzačnej námietke majúc za to, že voči žalobcovi má nárok požadovať vrátenie
toho, čo za neho uhradila podľa § 511 ods. 3 v spojení s § 451 a nasl. OZ. Záverom vzhľadom na svoju
finančnú, majetkovú a sociálnu situáciu žalovaná v 1. rade požadovala, aby jej bolo umožnené splácať

dlžnú sumu v primeraných mesačných splátkach po 30 eur, nakoľko je nezamestnaná (poberala len
opatrovateľský príspevok za opatrovanie matky žalovaného v 2. rade, ktorá už zomrela) a vypomáha
svojej ťažko onkologicky chorej matke, má vyživovaciu povinnosť voči 2 maloletým deťom (na maloletú
L. D., nar. XX. XX. XXXX prispieva žalobca - otec sumou 80 eur mesačne) a v súčasnosti je poberateľkou
len prídavkov na 2 deti, pričom o finančné zabezpečenie 4-člennej rodiny sa stará žalovaný v 2. rade.

5. K odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca v písomnom podaní, v ktorom sa stotožnil s rozhodnutím
súdu prvej inštancie v celom rozsahu a žiadal ho potvrdiť. K pasívnej legitimácii žalovaného v 2.
rade poukázal na ust. § 115 OZ a zdôraznil, že žalovaná v 1. rade uvádzala spoločnú domácnosť so
žalovaným v 2. rade aj v konaniach vedených na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 11P/103/2014

a 7P/214/2017, čím bolo preukázané, že tvorili spoločnú domácnosť, preto majú znášať náklady na
domácnosť spoločne a nerozdielne. Dodal, že aj zo samotného vyúčtovania za rok 2017 vyplýva, že vo
všetkých mesiacoch bol počet osôb v domácnosti 4. Poukazujúc na ust. § 366 písm. d) CSP a na to,
že žalovaní boli vyzvaní na zaplatenie žalovanej sumy výzvou zo dňa 24. 03. 2018, na ktorú reagovali
odpoveďou zo dňa 04. 04. 2018, že podali proti platobnému rozkazu odpor dňa 28. 08. 2018 a vo veci sa

pojednávalo dňa 28. 11. 2018, mal za to, že žalovaní mali možnosť predložiť vo veci dôkazy, a preto ich
tvrdenie, že tak nemohli spraviť sami bez svojej viny považoval za nepravdivé. Ku kúpnej zmluve zo dňa
22. 01. 2018 uviedol, že spoločne so žalovanou v 1. rade odpredali byt a z kúpnej ceny zaplatili výlučne
dlhy žalovanej v 1. rade. Napriek tomu, že ako podielový spoluvlastník mohol požadovať preplatenie
na neho pripadajúci podiel kúpnej ceny bez ohľadu na exekúcie, neurobil to. So žalovanou v 1. rade

uzavreli dňa 05. 10. 2012 dohodu o tom, že pokiaľ bude žalovaná v 1. rade bývať v spoločnom byte, bude
hradiť všetky náklady, ako aj úver, a žalovaná v 1. rade uznala , že k takejto dohode prišlo. Poukázal tiež
na ust. § 147 CSP v súvislosti s kompenzačnou námietkou žalovanej v 1. rade a na to, že žalovaní vo
veci nevzniesli vzájomnú žalobu, ani si neuplatnili pohľadávku na započítanie, preto súd prvej inštancienemal čo posudzovať, ani o čom rozhodovať. Nesúhlasil s poskytnutím možnosti žalovaným zaplatiť
žalovanú sumu v splátkach.

6. Žalovaní vo svojej replike zotrvali na tvrdení, že žalovaný v 2. rade trvale nežil so žalovanou v 1.
rade v byte, a že podľa Dohody zo dňa 05. 10. 2012 žalovaná v 1. rade mala hradiť všetky náklady a
prípadné nedoplatky výlučne sama. Pokiaľ boli vo vyúčtovaní nákladov spojených s užívaním bytu za
rok 2017 uvedené 4 osoby v domácnosti, jednalo sa o žalovanú v 1. rade, 2 deti a samotného žalobcu,
ktorý mal v predmetnom byte stále trvalý pobyt, pretože sa neodhlásil na OBD E. z počtu osôb v ňom,

od bytu mal kľúče, kedykoľvek sa do bytu vracal, vyúčtovania nákladov boli zasielané len jemu a tiež
mu bol vyplatený preplatok. Štvrtou osobou vo vyúčtovaní preto nebol v žiadnom prípade žalovaný v 2.
rade. Opätovne akcentovali, že žalobca v konaní žiadnym relevantným dokladom nepreukázal skutočnú
výšku nedoplatku, preto nepreukázal ani oprávnenosť a výšku vymáhanej pohľadávky, pričom žalobca
v konaní pred súdom a pred nimi účelovo zatajil, že za byt od OBD E. prijal preplatok v sume 416,27
eura. Tým sa práve žalobca bezdôvodne obohatil na úkor žalovanej v 1. rade, ak podľa Dohody zo dňa

05. 10. 2012 sa mala podieľať výlučne ona na nákladoch, tak jej patrili aj preplatky. Opakovane požiadali
o umožnenie splácania dlžnej sumy v splátkach po 30 eur, vzhľadom na ich situáciu, keď žalovaná v 1.
rade je tehotná, okrem toho má 2 vyživovacie povinnosti, žalovaný v 2. rade má vyživovaciu povinnosť
voči maloletému synovi vo výške 100 eur mesačne, preto jediný príjem žalovaného v 2. rade, vzhľadom
na zvýšené výdavky rodiny, neumožňuje prípadnú úhradu naraz v celej výške.

7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných zopakoval svoju argumentáciu, že žalovaní tvorili
spoločnú domácnosť v zmysle ust. § 115 OZ, a že výšku nedoplatku preukazoval dokladom od správcu.
Opakovane nesúhlasil s poskytnutím možnosti žalovaným zaplatiť žalovanú sumu v splátkach.

8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP) prejednal odvolanie žalovaných na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie je sčasti dôvodné.

9. Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovaným domáhal zaplatenia spoločne
a nerozdielne sumy 1 388,05 eura s 5% úrokom z omeškania od 26. 04. 2018 do zaplatenia z titulu
vydania bezdôvodného obohatenia, predstavujúceho ním uhradené náklady za rok 2017 spojené s
užívaním bytu č. XX, v bytovom dome súp. č. XXXX, zapísanom na LV č. XXXX v kat. úz. E., ktorý mal
v podielovom spoluvlastníctve so žalovanou v 1. rade, tento výlučne užívala žalovaná v1. rade a podľa

dohody zo dňa 05. 10. 2012 sa zaviazala hradiť všetky náklady spojené s užívaním bytu.

10. S ohľadom na žalovaným uplatnené odvolacie dôvodu odvolací súd úvodom uvádza, že odvolací
dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP je daný, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Pojem „procesný
postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len
faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúraprejednaniaveci(toakosúdviedolspor)znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesných

oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieťibasamotnýpriebehkonania,nievšakkonečnérozhodnutiesúduposudzujúceopodstatnenosť
žalobou uplatneného nároku.

11. Žalovaní uplatnili i odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, kedy sa jedná o iné vady, ktoré mohli mať vplyv
na výrok rozhodnutia.12. Ďalej tiež odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd

buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd
založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP.

13. K žalovanými uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd
uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav, čo znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a

povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii
právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval
správny predpis, ale nesprávneho vyložil.

14. Z hľadiska skutkového stavu v konaní bolo preukázané, že žalobca a žalovaná v 1. rade boli
podielovými spoluvlastníkmi sporom dotknutého bytu každý v podiele 1-ici, ktorí po odchode žalobcu v
roku2012zbytudňa05.10.2012uzatvorilipísomnúdohodu,podľaktorejpokiaľžalovanáv1.radebude
bývať v byte, bude hradiť všetky náklady spojené s bývaním sama, uhradí všetky nedoplatky vzniknuté
počas jej pobytu a zároveň bude platiť aj hypotekárny úver. Kúpnou zmluvou zo dňa 22. 01. 2018 žalobca

a žalovaná v 1. rade ako podieloví spoluvlastníci predmetný byt odpredali za kúpnu cenu 34500 eur,
ktorú v zmysle čl. II. bod 1 kúpnej zmluvy, kupujúci zaplatili podľa dohody tým, že vyplatili nesplatenú
časť hypotekárneho úveru v OTP Banke Slovensko a.s. vo výške 27000 eur, pohľadávky žalovanej v 1.
rade v úhrnnej výške 4.778,02 eura a žalobcovi sumu cca 2721,98 eura. Žalobca pred uzavretím kúpnej
zmluvy dňa 19. 01. 2018 uhradil správcovi bytového domu Občianskemu bytovému družstvu E. sumu

1388,05 eura ako nedoplatok za náklady spojené s užívaním bytu za rok 2017, pričom po vyúčtovaní
skutočných nákladov mu správcom bola v roku 2018 vrátená suma 416,27 eura.

15. Podľa § 451 ods. 1, 2 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

16. Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

17. Podstata zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie (§ 451 a nasl. OZ) spočíva v tom, že toho, kto
poruší povinnosť neobohacovať sa na úkor iného, stíha nepriaznivý právny následok v podobe sankcie
spočívajúcej v povinnosti bezdôvodné obohatenie vydať. K vzniku zodpovednosti za bezdôvodné
obohatenie je potrebné splnenie všetkých predpokladov a to získanie bezdôvodného obohatenia jedným

subjektom, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma iného subjektu a príčinná
súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia jedným subjektom a majetkovou
ujmou druhého subjektu. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor
bolo bezdôvodné obohatenie získané. Aktívna legitimácia pri uplatnení zodpovednosti za bezdôvodné
obohatenie vyplýva z ust. § 456 OZ. Toto ustanovenie určuje subjekt, ktorý je v rámci právneho vzťahu zo

zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie postihnutým, a preto oprávneným je ten, v koho majetkovej
sfére došlo k strate majetkových hodnôt, ktoré možno vyjadriť v peniazoch. Účelom hore citovanej
právnej úpravy je predovšetkým zabrániť vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Ak však už
bezdôvodné obohatenie vzniklo, právna úprava zabezpečuje povinnosť jeho vydania.

18. Podľa § 136 ods. 1 OZ vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

19. Podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich
za spoluvlastníctva k spoločnej veci (§ 137 ods. 1 OZ).20.Zprávnychúkonovtýkajúcichsaspoločnejvecisúoprávneníapovinnívšetcispoluvlastnícispoločne
a nerozdielne (§ 139 ods. 1 OZ).

21. Podľa § 139 ods. 2 OZ o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou
počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne,
rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

22. Z citovanej právnej úpravy plynie, že za trvania spoluvlastníctva spoluvlastnícky podiel vyjadruje
právne postavenie spoluvlastníka k ostatným spoluvlastníkom a určuje, akým spôsobom (v akej
miere) sa spoluvlastníci podieľajú na správe spoločnej veci, rozsah ich práv a povinností, mieru
ich účasti na užívaní veci, ako majú prispievať na náklady vynaložené na vec, ako aj spojené s jej
užívaním a udržiavaním. O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci konsenzuálne
dohodou, pričom pojem „hospodárenie so spoločnou vecou“ v sebe zahŕňa všetky úkony, ktoré sa týkajú

ekonomickej stránky celej spoločnej veci. Takáto dohoda je bezformálnym právnym úkonom, pre ktorú
zákon nestanovuje obligatórnu písomnú formu, ani výslovne nedefinuje jej náležitosti.

23. Odvolací súd tiež zvýrazňuje, že pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna
strana sporu subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinností, ktoré sú

predmetom sporu, sa v civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia
vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba
len subjektívne cíti byť stranou, resp. účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či
účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten kto o
sebetvrdí,žejenositeľomhmotnoprávnehooprávnenia(žalobca)niejenositeľomtohohmotnoprávneho

oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten o
komžalobcatvrdí,žejenositeľomhmotnoprávnejpovinnosti (žalovaný),niejenositeľomhmotnoprávnej
povinnosti o ktorú v konaní ide (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/192/2004).

24. Vychádzajúc zo zhora uvedenej právnej úpravy, ako i popísaných skutkových zistení, odvolací súd

dospel k záveru, že žaloba žalobcu je sčasti opodstatnená. Niet totiž sporu o tom, že medzi žalobcom a
žalovanouv1.radeakospoluvlastníkmioznačenéhobytubolauzatvorenádohoda,podľaktorejbudebyt
užívať výlučne žalovaná v 1. rade a bude uhrádzať i všetky náklady spojené s jeho užívaním. Existencia
predmetnej dohody spoluvlastníkov bytu zo dňa 05. 10. 2012 tak sa stala právnym dôvodom, na základe
ktorého vznikol záväzok žalovanej v 1. rade náklady spojené s užívaním bytu znášať výlučne jej samej,

čo by bolo možné spochybniť len v prípade, že by žalobca porušil svoj záväzok umožniť žalovanej v 1.
rade samostatné bývanie v byte. Takáto situácia však nenastala, keď žalovaná v 1. rade nespochybnila,
že v roku 2017 predstavujúcim rozhodné obdobie, bol byt v jej výlučnom užívaní. Pokiaľ teda žalobca
preukázateľne za rok 2017 podľa príjmového pokladničného dokladu dňa 19. 01. 2018 uhradil náklady
spojené s užívaním bytu za žalovanú v 1. rade, plnil tak bez právneho dôvodu, čím na strane žalovanej v

1. rade došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinná v zmysle § 451 ods. 1 a nasl. OZ žalobcovi
vydať. Skutočná výška bezdôvodného obohatenia však nepredstavovala žalobcom žalobou uplatnenú
sumu 1388,05 eura, ktorú uhradil správcovi bytového domu dňa 19. 01. 2018, ale len sumu 971,78 eura,
keď žalobcovi ako preplatok na úhradách za uvedený rok bola na účet vrátená suma 416,27 eura, ako
to samotný žalobca doznal na odvolacom pojednávaní. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd žalobe

vyhovel v časti týkajúcej sa sumy 971,78 eura a vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol. Zároveň podľa §
517 ods. 2 OZ priznal žalobcovi i 5% úrok z omeškania z prisúdenej sumy, určený v súlade s Nariadením
vlády SR č. 87/1995 Z. z., a to od 26. 04. 2018 do zaplatenia. Za situácie, že žalobca výzvou zo dňa 24.
03. 2018 vyzval žalovanú v 1. rade na úhradu dlhu v 15 dňovej lehote od jej doručenia, ktorú žalovaná
mala v dispozícii minimálne dňa 04. 04. 2018 (odpoveď na výzvu na č. l. 16 spisu), najneskôr dňa 20.

04. 2018 sa tak dostala do omeškania s plnením dlhu, avšak odvolací súd bol v tomto smere viazaný
návrhom žalobcu.

25. Reagujúc na námietky žalovaných v ich odvolaní, odvolací súd dodáva, že tento záver nie je
spôsobilá spochybniť ani odvolávka žalovaných na dohodu obsiahnutú v kúpnej zmluve zo dňa 22. 01.

2018, ktorou spoluvlastníci predmetný byt odpredali. V čl. II. kúpnej zmluvy totiž žalobca a žalovaná v 1.
rade ako predávajúci súhlasili s tým, že v prípade, ak by po uzatvorení kúpnej zmluvy bola vyznačená
ďalšia ťarcha na spoluvlastnícky podiel žalovanej v 1. rade k bytu, novovzniknutý dlh kupujúci uhradia z
časti kúpnej ceny pre žalobcu, o ktorú čiastku mu bude krátená. Takto formulované znenie nedáva všakpodklad pre jeho výklad učinenými žalovanými, že i dlh žalovanej v 1. rade voči žalobcovi mal byť pokrytý
z časti kúpnej ceny, ktorá mala byť žalobcovi kupujúcimi vyplatená (čl. II., bod 1. písm. e/ kúpnej zmluvy).
V tomto smere je podstatným, že žiaden dlh žalovanej v 1. rade viažuci sa k bytu nevznikol po uzatvorení

kúpnej zmluvy, ktorý by kupujúci za ňu uhrádzali v súvislosti s nákladmi spojenými s užívaním bytu,
keď záväzky voči správcovi bytu boli uhradené žalobcom už pred podpisom kúpnej zmluvy. Posudzujúc
tiež čl. II. kúpnej zmluvy v celom jeho kontexte vo vzťahu k dohodnutému spôsobu zaplatenia kúpnej
ceny kupujúcimi je opodstatnený záver, že predávajúci udelili súhlas k uhradeniu dlhu z kúpnej ceny
pripadajúcej na žalobcu, ktorý by vznikol až po uzatvorení kúpnej zmluvy voči tretím osobám, nie medzi

samotnými predávajúcimi. Bolo by totiž v rozpore s logikou veci dojednanie, aby za situácie, keď žalobca
plnil za žalovanú v 1. rade náklady spojené s užívaním bytu za rok 2017, bola mu o túto sumu ešte
krátená na neho pripadajúca časť kúpnej ceny.

26. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani námietku žalovaných, že súd prvej
inštancie sa nevysporiadal s kompenzačnou námietkou žalovaných vznesenou v ich odpore proti

platobnému rozkazu, podľa ktorej sa žalobca na úkor žalovanej v 1. rade obohatil o sumu 2016,50
eur tým, že výlučne sama platila hypotéku. Odvolací súd nespochybňuje, že ust. § 147 CSP umožňuje
žalovanému v spore uplatniť voči žalobcovi pohľadávku, ktorú možno jednostranne započítať proti
žalobou uplatnenej pohľadávke v zmysle § 580 a 581 OZ, pričom započítanie pohľadávok je zákonným
spôsobom zániku záväzku. Z povahy veci však vyplýva, že osoba uskutočňujúca započítací úkon

nepopiera pohľadávku voči ktorej započítanie smeruje, čo má zásadný význam pre posúdenie podania
žalovaného. Pokiaľ žalovaný žalobou uplatnený nárok popiera, nemožno jeho procesný úkon, ktorým
sa domáha plnenia od žalobcu, považovať za kompenzačnú námietku podľa § 147 ods. 2 CSP, a to aj
pokiaľ si uplatňuje nižšiu pohľadávku než je pohľadávka uplatnená žalobou, a v takomto prípade ide
vždy o vzájomnú žalobu, ktorá musí spĺňať náležitosti žaloby podľa § 132 a nasl. CSP. v nadväznosti na

§ 147 ods. 3 CSP. V danom prípade žalovaní v odpore zo dňa 28. 08. 2018 (čl. 46 - 48 spisu) výslovne
uviedli, že žalobou uplatnený nárok žalobcu neuznávajú čo do dôvodu a výšky, na čom zotrvali i v ďalšom
konaní, a tiež, že žalobca sa obohatil o sumu 2015,50 eur, pretože žalovaná v 1. rade splácala od apríla
2013 hypotekárny úver, ktorý zobrali so žalobcom spoločne. V zmysle vyššie podaného výkladu tak
prejav žalovaných v odpore nespĺňal charakter kompenzačnej námietky a žalovaná v 1. rade si mohla

tvrdený nárok voči žalobcovi uplatniť vzájomnou žalobou, čo však neučinila, preto porvoinštačný súd
nemal o čom konať, pričom žalovaná v 1. rade si tento svoj nárok môže uplatniť osobitnou žalobou.

27. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie,
dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby žalobcu. Pokiaľ súd prvej inštancie vyvodil, že i na strane

žalovaného v 2. rade došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia zo skutočnosti, že žil v spoločnej
domácnosti so žalovanou v 1. rade, tento jeho názor nemá oporu v právnej úprave. Podľa ustálenej
rozhodovacej praxe totiž ak niektorý zo spoluvlastníkov umožní tretej osobe užívanie veci, nároky z
takéhoto užívania možno uplatniť iba vo vzťahu medzi spoluvlastníkmi a priamo sa netýkajú osoby, ktorá
so súhlasom spoluvlastníka užíva spoločnú vec. O takýto prípad ide i v preskúmavanej veci, keď bola to

výlučne žalovaná v 2. rade od ktorej ako spoluvlastníčky žalovaný v 2. rade odvodil užívanie sporného
bytu, preto žalobca bol oprávnený požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia iba od žalovanej v 1.
rade. Odvolací súd preto žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol.

28. Lehotu na plnenie odvolací súd určil v intenciách § 232 ods. 3 CSP 3 dni od právoplatnosti tohto

rozsudku, keď nevzhliadol dôvod pre určenie inej lehoty, ani pre uloženie plnenia v splátkach ako to
požadovala žalovaná v 1. rade. Za takýto dôvod nemožno považovať len poukaz žalovanej v 1. rade
na svoju nepriaznivú životnú situáciu, ktoré tvrdenia naviac nepodložila žiadnymi dôkazmi. V tomto
smere však bolo potrebné zohľadniť i ďalšie významné hľadiská a to výšku priznaného plnenia, v konaní
neprejavenú snahu žalovanej v 1. rade záväzok voči žalobcovi splniť, dobu viac ako 3 roky, ktorá už od

vzniku dlhu uplynula a najmä, že pri žalovanou v 1. rade navrhovaných splátkach po 30 eur mesačne
by žalobcovi prisúdenú sumu splácala ďalších 33 mesiacov, čo je potrebné považovať za neprimerané
a v rozpore s princípom spravodlivého usporiadania vzťahov.

29. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP

zmenil spôsobom uvedeným v enunciáte tohto rozhodnutia, keďže neboli splnené podmienky na jeho
potvrdenie, ani na jeho zrušenie.30. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1, 2 CSP vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu strán v konaní. Vo vzťahu k žalovanej v 1. rade
mal žalobca čistý úspech v konaní v rozsahu 40%, keď žalobcovi bola zo žalovanej sumy 1 388,05 eura

priznaná suma 971,78 eura, čo predstavuje úspech žalobcu 70 % a úspech žalovanej v 1. rade bol v
zamietajúcej časti t. j. 30 %. Čistá miera úspechu žalobcu potom predstavuje 40 % (70% - 30%), preto
odvolací súd priznal žalobcovi voči žalovanej v 1. rade nárok na náhradu trov celého konania v tomto
rozsahu. Žalovanému v 2. rade voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%,
pretože žaloba voči žalovanému v 2. rade bola zamietnutá, čo znamená, že žalovaný v 2. rade bol v

konaní plne úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).