Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. február 2014

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 6C/52/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7806201761
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Farkašovská

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2014:7806201761.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava sudkyňou JUDr. Ivetou Farkašovskou v právnej veci žalobcu Ľ. W., U. XX, E.,

zastúpený splnomocneným zástupcom D.. R. U., D.. E. XX, E. proti žalovanému E. D., E. X, E., právne
zast. JUDr. Ivetou Fejlekovou, advokátkou, Nám. osloboditeľov 25, Michalovce, o vyplatenie cestovného
a diét, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou podanou na Okresný súd Michalovce dňa 14. 1. 2002 žiadal, aby žalovaný mu zaplatil
to, čo podľa zákona o cestovných náhradách mu patrí. V žalobe uviedol, že bol zamestnancom u

žalovaného v období od 14. 10. 1998 do 1. 6. 1999 na ústnu dohodu bez pracovnej zmluvy a v období
od 1. 6. 1999 do 31. 1. 2000 na pracovnú zmluvu. Za celé obdobie pracoval ako vodič pre tuzemské
a zahraničné prepravy. Za celé obdobie mu zamestnávateľ nevyplácal žiadne zahraničné diéty, ktoré
mu zo zákona plynuli. Pán D. si je vedomý, že to robil úmyselne, ako podnikateľ by si mal byť vedomý,
že konal výhodne pre svoju stranu, veľmi účelne to mal premyslené. Ako podnikateľ nemusel v plnej
výške odovzdávať daň, sociálne a nemocenské dávky, čím porušil § 118/152 Tr. zákona, čím zneužil
podnikateľskú činnosť. Takto zamestnávať ľudí je neoprávnené obohacovanie. Pán D. nereagoval aj

keď žiadal to, čo podľa stanoveného zákona pre zahraničné cesty mu patrí. Odmietol vyrovnanie. Po
odchode z firmy zaprel to, čo bolo skutočnosťou. Nevyplatil mu
žiadne diéty, ani noclažné, ako zamestnanec sa mal postarať ako si zabezpečí noclažné na pracovnej
ceste, pretože zamestnávateľ nemal vytvorené podmienky v automobile pre medzinárodnú dopravu a
noclažné. Viackrát sa stalo, že nebolo ako dokončiť medzinárodnú prepravu pre nedostatok financií.
Zamestnávateľ sľúbil, ale nedodržal to, čo mal a krivo vypovedal, že jeho zamestnancovi boli
vyplácané diéty riadne, aj nocľažné, že to vraj môže dokazovať písomnosťami. Žalobca ako bývalý

zamestnanec by si bol vedomý, keby niečo podpísal, ale žiadne príjmové a výdavkové doklady
nepodpisoval. Ako podnikateľ by to mal mať účtovne v poriadku. Podľa živnostenského zákona ako
zamestnanec bol uškodnený. Bol pokus o zmier, ale žalovaný namiesto pokusu o zmier a odpovede
na list zaslaný 19. 11. 2001, poslal na jeho adresu vo večerných hodinách svojich bodygardov, aby sa
mu vyhrážali. Prečo potom pán D., keď si je vedomý toho, že má všetko v poriadku a že sa nedopustil
nesprávneho podnikania, to rieši vyhrážkami. Po opätovnom prehodnotení všetkých skutočností dospel
k záveru, že takto jeho žaloba ako je formulovaná v písomnom vyhotovení, má svoje opodstatnenie.

Nakoľko nebola možná dohoda so žalovaným, podotýka, že žiadal o zmier, nedošlo k nemu zo strany
žalovaného, došlo akurát k vyhrážaniu.ŽalobcasvojimpodanímdoručenýmnaOSMichalovcedňa5.11.2003spresnilžalobutak,žežiadal,aby
súdzaviazalžalovanéhozaplatiťmu38437,-Sktitulomneuhradeniapracovnýchdiétnaústnudohoduza
obdobie od 14. 10. 1998 do 21. 5. 1999, nocľažné od 14. 10. 1998 do 25. 5. 1999 činí sumu 56 875,-Sk so

17,5 % úrokom z omeškania, žalovaný je ďalej povinný zaplatiť žalobcovi za prácu na pracovnú zmluvu
77 040,-Sk titulom neuhradenia pracovných diét za obdobie od 1. 6. 1999 do 25. 1. 2000. Nocľažné
90 183,-Sk za obdobie od 1. 6. 1999 do 25. 1. 2000 + 17,5 % úrok z omeškania. Za celé obdobie činí
celková čiastka za pracovné diéty 115 477,-Sk + 17,5 % úrok z omeškania. Nocľažné za celé obdobie
činí celkove 147 058,-Sk + 17,5 % úrok z omeškania. Žalovaný je povinný ďalej zaplatiť trovy konania,

to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca vo svojom podaní doručenom súdu 17. 10. 2007 uviedol, že predložil všetky dôkazy o diétach
pri pracovných cestách v zahraničí. Platí zákon o cestových náhradách č. 119/1992 Zb. v platnom
znení, opatrenie Ministerstva financií SR a vysielacie podmienky pre prácu v zahraničí, ak také niečo s
ním žalovaný uzatvoril, colné deklarácie, splnomocnenia o používaní motorových vozidiel žalovaného,

potvrdenia o zdaniteľnej mzde... . Žalobca spresnil žalobu, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu147058,-Skso17,6%úrokomzomeškaniaod1.2.2000aždozaplatenia,t.j.nocľažné,sumu115
477,-Sk stravné so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. 2. 2000 až do zaplatenia, náklady na poštovnom
125,-Sk, kopírovaní 100,-Sk, poplatku Krajskému súdu Košice 200,-Sk, náklady na cestovnom na súdne
pojednávanie dňa 31. 5. 2007 motorovým vozidlom za 12 km, spotreba 9 l (100 km, náhrada za 1 km

2,60 Sk, t.j. spolu 2 808,-Sk pri sadzbe 38,30 Sk, benzín za 1 l).

Žalobca podaním doručeným súdu 16. 10. 2009 mimo uplatneného nároku na zaplatenie nocľažného
a stravného (naposledy listom zo dňa 17. 4. 2009) rozšíril návrh aj o priznanie vreckového 40 % z už
vyčísleného stravného.

Právna zást. žalovaného na pojednávaní dňa 28. 4. 2005 uviedla, že nárok žalobcu je potrebné
zamietnuť. Tvrdila, že každú zahraničnú pracovnú cestu mal žalobca zúčtovať samostatne. Každá
zahraničná pracovná cesta je samostatným nárokom. Svojich práv sa môže žalobca domáhať len
v lehote troch rokov a to od vyúčtovania tej-ktorej pracovnej cesty.

Právna zást. žalovaného vo svojom vyjadrení zo dňa 2. 7. 2007 uviedla, že prvým predpokladom pre
poskytnutie cestovných náhrad v zmysle zák.č. 119/92 Zb. v znení neskorších predpisov je existencia
pracovného pomeru. Tento trval u žalobcu od 1. 6. 1999 do 31. 1. 2000, teda sedem mesiacov.
Povinnosťou zamestnanca je pracovnú cestu vyúčtovať do 3 rokov od vykonania pracovnej cesty

a na základe tohto vyúčtovania má zamestnávateľ povinnosť vyúčtovanie preplatiť. Vyúčtovanie má
obsahovať náležitosti účtovného (daňového) dokladu v zmysle zák.č. 563/91 Zb.. Ani jeden takýto ani
podobný doklad žalobcom predložený nebol. Každá pracovná cesta by teda mala byť samostatným
nárokom so samostatným riadne odôvodneným úrokom, čo v tomto prípade nie je možné konštatovať. V
konečnom dôsledku zo žaloby nie je zrejmé, pre koho vlastne žalobca tieto cesty vykonával. Pokiaľ došlo

zo strany žalobcu k zmene, respektíve doplneniu žaloby, respektíve predloženiu relevantných dokladov
osvedčujúcich jeho nárok, žiada o doručenie kópií.

Svedkyňa E. J. na pojednávaní dňa 8. 10. 2009 predložila súdu zmluvu o združení zo dňa 04. 02. 1998.
Uviedla, že ako spolupracujúca so žalovaným, ale ako samostatná živnostníčka, taktiež zaoberajúca sa

prepravou tovaru, má vedomosti o tom, že žalovaný, ktorý zamestnával žalobcu ako vodiča mu vyplácal
cestovné náhrady, na žiadosť p. D. ona vyberala zo spoločného účtu založeného združenia peniaze,
ktoré aj p. D., aj ona vyplácali svojim vodičom, dokonca ona v tom čase zaobstarala aj zahraničné
meny, ktoré vodiči potrebovali, aby mohli cestu vykonať. Nepamätá sa, že by žalobca bol namietal, alebo
sa sťažoval, alebo podával žiadosť o vyúčtovanie pracovnej cesty. Tvrdila, že žalobca u žalovaného

bol zamestnaný od 01. 08. 1998 na dohodu o pracovnej činnosti na dobu neurčitú, túto dohodu súdu
predložila. Pán D. v tom čase keď zamestnával W., zamestnával aj ďalších vodičov, aj H. J., jej švagra.
Taktiež zamestnával aj J. Š., D. Č.. XX, E.. Tvrdila, že združenie nakladalo so spoločným účtom, ktorý
založila ona pred vznikom združenia vo VUB, ale podľa ich dohody tam prijímali spoločné príjmy a
vyplácalispoločnenáklady.Žalobcabolpoberateľomčiastočnéhoinvalidnéhodôchodku,predložilasúdu

potvrdenie od pošty v Michalovciach zo dňa 28. 05. 1999, taktiež súdu predložila prihlášku do sociálnej
poisťovne a odhlášku zo sociálnej poisťovne ohľadom poistenia žalobcu žalovaným. Cestovné náhrady
vyplácal po ústnej dohode a po predložení dokladov s tým, že žalovanému neostal doklad o tom, že
žalobca ich prevzal, žalobca napokon písomne nevyúčtoval svoje nároky na cestovnú náhradu. Robilto preto, že bol spokojný ako ho vyplácal žalovaný, účtovníctvo robil O.. M. P.. Peniaze, ktoré vybrala
z účtu boli na zabezpečenie pracovných ciest a diét, neboli však poňaté do účtovnej evidencie. Pokiaľ
vie, ohľadom účtovníctva žalovaného alebo jej, podklady sa archivovali iba 5 rokov.

Svedok H. J. na pojednávaní dňa 8. 10. 2009 uviedol, že sám od seba nič nevie uviesť, pretože p. W.
nepozná, aj keď tvrdí, že na dohodu na vykonávanie pracovnej činnosti pre žalovaného aj na jeseň
1998, aj celý rok 1999 vykonával prácu vodiča, keď bolo treba zastúpiť iného jeho neprítomného vodiča.
Pripustil, že do roka pre neho takto ako vodič pracoval 4 až 5 krát. Presne nepamätá, či žalovanému

podpisoval prevzatie cestovnej náhrady - diéty - stravnú náhradu, alebo nocľažné, ale tvrdil, že mu ich
vyplácal v hotovosti. On túto prácu vykonával iba na pokyn D. a nie na pokyn svedkyne J., hoci mu je
švagrinou. On v tom čase mal riadne hlavné zamestnanie a prácu vodiča vykonával pre žalovaného iba
vo svojom osobnom voľne. Boli prípady, že riadil vozidlo aj do zahraničia, maximálne dvojdňové cesty
s 1 nocou.

Svedok O.. M. P. pred dožiadaným Okresným súdom Trebišov dňa 20. 5. 2010 vypovedal, že
žalovaného pozná ako svojho bývalého klienta. Niekedy v rokoch 1997-2004 viedol pre neho účtovníctvo
dodávateľským spôsobom. V rámci toho robili aj zúčtovania zahraničných pracovných ciest a to tak, že
raz mesačne im boli zo strany žalovaného predložené doklady - zúčtovania zahraničných pracovných
ciest, oni to zaúčtovali, pričom diéty a paušálne výdavky, to či sa vtedy vyplácalo aj nocľažné uviesť teraz

nevie, boli vyplácané cez pokladňu. Na pracovné cesty vysielal vodičov žalovaný, nevie však vylúčiť ani
to, že by ich na niektorú pracovnú cestu vyslala aj pani J.. Pokiaľ ide o žalobcu, toho pozná osobne,
je to jeho sused, avšak nepamätá si naňho ako na zamestnanca žalovaného. Kým on pracoval pre
žalovaného, nemal vedomosť o tom, že by sa niekto sťažoval na to, že by mu neboli vyplácané cestovné
náhrady a diéty. Pokiaľ ide o archiváciu účtovných dokladov, tie sa archivujú 5 rokov od prvého dňa

nasledujúceho roku, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, maximálne 10 rokov, ak je v
lehote 5 rokov urobený úkon správcu dane smerujúci k vykonaniu daňovej kontroly, čo v danom prípade
urobený nebo. Pokiaľ ide o mzdové doklady, tie sa archivujú bez obmedzenia. Podľa jeho vedomostí p.
D. žije v I., kde pracuje ako pekár, on sa s ním stretáva asi raz ročne, keď mu príde podpísať papiere pre
DPH. Na otázku súdu, či by sa dalo v súčasnej dobe preukázať vyplácanie diét a cestovných náhrad za

roky 1998 - 2000, svedok odpovedal, že pokiaľ by žalovaný ešte mal archivované doklady s podpisom
o prevzatí plnení, ta áno. Ale či ich žalovaný má, to nevie povedať.

Súd pripustil zmenu žaloby uznesením č.k. 6C/52/2006-328 zo dňa 16. 11. 2010.

Napojednávanídňa7.12.2010spln.zást.žalobcuuviedol,ževýsluchsvedkaJ.Š.žalobcanenavrhoval,
vlastne ani nevie, k čomu sa má vyjadriť. Nevie, kde sa tento svedok zdržiava. K svedeckej výpovedi
svedka O.. P. uvádza, že žalovaný už v čase podania žaloby na OS Michalovce vedel, že takéto
konanie prebieha, nemal teda skartovať účtovné doklady týkajúce sa žalobcu. Žalovaný sa nezúčastnil
pojednávania ani raz, ani na OS Michalovce, ani na tunajšom súde. Je pravda, že dôkazná povinnosť

je na žalobcovi, no aj žalovaný musí preukazovať svoje tvrdenia prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne. Na pojednávaní v septembri 2009 právna zást. žalovaného sa snažila výpoveďou svedkyne
J. dokazovať, že táto svedkyňa zamestnávala žalobcu, k tomuto tvrdeniu predložila k nahliadnutiu
potvrdenie o zúčtovaní dane za roky 1999, 2000 v originály, kde je uvedený ako zamestnávateľ žalovaný.
Z týchto potvrdení nevyplýva ani to, že by žalobcu zamestnávalo združenie D. a J., vyplýva z neho

zreteľne, že žalobcu zamestnával žalovaný. Čo sa týka účtovania diét, svedok O.. P. pripustil, že
sa niečo účtovalo, aj keď nie sú o tom písomné dôkazy, za dokazovania sa nepreukázalo, že by
žalovaný bol evidovaný ako platca paušálnej dane, teda má za to, že nebol povinný viesť výdavkovú
časť. Teda konanie žalovaného by bolo ospravedlniteľné, že keďže si neviedol výdavkovú časť, nevie
preukázať, či bolo alebo nebolo vyplácané. Trvá na tom, že keď nemal žalovaný ukončený súdny spor,

mal doklady potrebné na preukázanie jeho tvrdení potrebné pre súd si ponechať, nemal opustiť SR, mal
si tieto veci najprv usporiadať. Tvrdenia právnej zást. žalovaného považuje za účelové. Žalovaný
spolu s právnou zástupkyňou neuniesol dôkazné bremeno v tvrdení žalovaného. Ďalej uviedol, že trvá
na žalobe tak ako bola pripustená uznesením tunajšieho súdu, nemal návrhy na ďalšie dokazovanie.
Žalobca preukázal svoj nárok, preukázal ho aj listinnými dôkazmi. Predložil súdu ďalšie dva listinné

dôkazy a to splnomocnenie pre žalobcu od žalovaného na používanie motorového vozidla zo dňa 1.
1. 1999 a od E. J. zo dňa 4. 1. 1999. Tieto splnomocnenia mal kvôli prechodu cez hranice. Iné listinné
dôkazy nemá.Z pracovnej zmluvy zo dna 30. 5. 1999 súd zistil, že žalovaný zamestnával žalobcu ako vodiča od 1. 6.
1999 na dobu určitú do 31. 1. 2000 (čl. 10 spisu).

Z dohody o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 31. 1. 2000 vyplýva, že k tomuto dňu bol skončený
pracovný pomer.

Z potvrdenia o čistom príjme zo dňa 17. 5. 2000 vyplýva , že p. W. Ľ., r.č. XXXXXX/XXXX, bytom U. XX,
E. bol zamestnaný u žalovaného od 1. 6. 1999 do 31. 1. 2000 a jeho čistý príjem za január 2000 bol 1

975,-Sk, mimo nemocenských dávok, ktoré žalovaný ako malý závod nelikviduje.

Prejednávaný nárok žalobcu bolo (aj v súčasnosti) potrebné posudzovať podľa právnych predpisov
účinných v dobe, za ktorú žalobca požaduje náhradu stravného a ubytovania, t. j. podľa zák.č. 119/1992
Zb. o cestovných náhradách (v znení neskorších predpisov) účinného do 30. júna 2002 (ďalej len
citovaný „zákon č. 119/1992 Zb.“).

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 119/1992 Zb., tento zákon upravuje poskytovanie náhrad výdavkov pri
pracovných cestách, pri iných zmenách miesta výkonu práce, pri vzniku pracovného pomeru, alebo
obdobnéhopracovnéhovzťahuapripridelenínavýkonprácevzahraničía)zamestnancomvpracovnom
pomere, b) členom družstiev, ak podľa stanov podmienkou členstva je tiež pracovný vzťah, c) fyzickým

osobám činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak je to
dohodnuté,d)osobám,oktorýchtoustanovujetentozákonaleboinývšeobecnezáväznýprávnypredpis
(ďalej len „zamestnanec“).

Pracovnou cestou sa na účely tohto zákona rozumie doba od nástupu zamestnanca na cestu na výkon

práce do iného miesta než je jeho pravidelné pracovisko, včítane výkonu práce v tomto mieste do
ukončenia tejto cesty (§ 2 ods. 1 cit. zák. 119/92 Zb.).

Z citovaného ustanovenia § 1 ods. 1 zák. č. 119/1992 Zb. vysvitá, že tento zákon sa vzťahuje len na
zamestnancov v pracovnom pomere, členov družstiev a podobne.

Z vykonaného dokazovania súd zistil, že od 14. 10. 1998 do 31. 5. 1999 žalovaný prideľoval žalobcovi
prácu na základe ústnej dohody. Od 1. 6. 1999 bola medzi účastníkmi uzavretá pracovná zmluva (čl.
10 spisu).

Žaloba bola podaná na súd 14. 1. 2002, súd vzhľadom na námietku premlčania nároku žalobcu
vznesenom žalovaným, považoval nárok žalobcu od 14. 10. 1998 do 13. 1. 1999 za premlčaný.

Medzi účastníkmi konania bola dňa 1. 8. 1998 uzavretá dohoda o pracovnej činnosti (čl. 239 spisu),
v tejto dohode však nie je dohodnuté plnenie podľa § 1 zák.č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách,

súd preto zamietol žalobu v časti nároku žalobcu od 14. 1. 1999 do uzavretia pracovnej zmluvy dňa
1. 6. 1999.

V časti žalobcom uplatneného nároku za obdobie trvania pracovného pomeru (od 1. 6. 1999 do 31.
1. 2000) je súd toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalobcom predložené dôkazy o

absolvovaní zahraničných ciest na čl. 25 - 38 (okrem čl. 33 a 37) svedčia o vykonaní ciest pre E. J..
Doklady na čl. 33 a 37 preukazujú, že žalobca cesty vykonal pre žalovaného, ale sú zo dňa 14. 4. 1999
a 10. 5. 1999, keď žalobca ešte nebol so žalovaným v pracovnom pomere.

Súd rozhodol rozsudkom č.k. 6C/52/2006-353 zo dňa 24. 02. 2011 tak, že žalobu zamietol a nepriznal

účastníkom náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca.

Krajský súd Košice potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie stravného, vreckového

a výdavkov na ubytovanie za obdobie od 14. 10. 1998 do 31. 05. 1999. V prevyšujúcej zamietavej
časti, t. j. o zaplatenie stravného, vreckového a výdavkov na ubytovanie za obdobie od 01. 06.
1999 do 31. 01. 2000 a vo výroku o trovách konania účastníkov zrušil rozsudok a v zrušenom
rozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, žesporným však naďalej zostáva uskutočnenie pracovných ciest, za ktoré žalobca požaduje cestovné
náhrady a vyplatenie náhrad za tieto cesty. Predmetom dokazovania po vrátení veci bude preto práve
preukazovanie týchto rozhodných skutočností. Doklady na čl. 25-38 spisu preukazujú realizáciu ciest

pred vznikom pracovného pomeru účastníkov konania, preto z nich nemožno vychádzať, pokiaľ ide o
obdobie od 01. 06. 1999 do 31. 01. 2000. Vzhľadom na skutočnosť, že evidenciu pracovných ciest
žalobcu ako zamestnanca žalovaného a vyplatených náhrad za tieto zahraničné pracovné cesty bol
povinný viesť žalovaný ako zamestnávateľ, nemožno dôkazné bremeno presúvať výlučne na žalobcu
a vyžadovať predloženie dokladov o týchto skutočnostiach od žalobcu ako zamestnanca, ktorý okrem

vlastnej (nepovinnej) evidencie pracovných ciest ani nemôže mať iné písomné doklady k dispozícii.
Žalobca nemá k dispozícii ani cestovné príkazy, lebo žalovaný mu dával len ústne príkazy na cestu
a aj v prípade, že by dostal príkaz na cestu v písomnej forme, po skončení cesty bol povinný tento
príkaz predložiť žalovanému ako zamestnávateľovi na účely vyúčtovania pracovnej cesty (§ 21 ods. 3
zák.č. 119/1992 Zb.). Je teda na žalovanom, aby preukázal svoju obranu, že žalobcovi vyplatil náhrady
za pracovné cesty a to za aké pracovné cesty a v akej výške. Inak je potrebné vychádzať zo záveru,

že vyplatenie náhrad preukázané nebolo. Výpoveďami ním navrhovaným svedkov nebolo vyplatenie
náhrad žalobcovi preukázané, keďže vypovedali iba všeobecne v tom zmysle, že náhrady žalobcovi
boli vyplatené a iné dôkazy žalovaný o tejto skutočnosti nepredložil. Žalovaný nepredložil mzdové listy
žalobcu za žalované obdobie, ktoré sa archivujú bez obmedzenia, nepredložil žiadne doklady o vyplatení
cestovných náhrad žalobcovi, nepredložil evidenciu pracovných ciest žalobcu za žalované obdobie, hoci

bol poučený podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. Keďže žalobca musí preukázať uskutočnenie zahraničných
pracovných ciest, za ktoré žiada cestovné náhrady, bude úlohou súdu v ďalšom konaní vyhodnotiť
aj ním predloženú evidenciu pracovných ciest, či táto je dostatočným dôkazom o tejto skutočnosti,
či obsahuje údaje, ktoré v zmysle § 12 zák. č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách jej potrebné
k určenie náhrad stravného (miesto a čas začiatku cesty, miesto a čas ukončenia cesty, čas trvania

zahraničnej pracovnej cesty mimo SR) a či môže byť podkladom pre určenie náhrad žalobcovi podľa
vyššie citovaného zákona Náklady na ubytovanie patria žalobcovi v zmysle ust. § 4 písm. 4 písm. b, cit.
zákona iba vtedy, ak ich preukáže, teda ak prespal vo vozidle, nevznikli mu žiadne preukázané výdavky
na ubytovaní. Pokiaľ ide o vreckové, nie je povinnosťou zamestnávateľa toto poskytovať v zmysle ust.
§ 13 cit. zákona, a teda vreckové nepatrí žalobcovi, pokiaľ sa žalovaný na jeho zaplatenie osobitne

nezaviazal. Úlohou súdu v ďalšom konaní bude doplniť dokazovanie na vyššie uvedené skutočnosti,
pričom dôkazná povinnosť zaťažuje oboch účastníkov konania v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. Toto
ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy
na svoje tvrdenia. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu

zisteného na základe vykonaných dôkazov. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno medzi účastníkmi
v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že
skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú
záležitosťou žalovaného. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ žalovaný tvrdí vyplatenie uplatnených
nárokov žalobcovi, dôkazné bremeno ohľadne tohto jeho tvrdenia spočíva na ňom. Žalobca je povinný

iba preukázať realizáciu zahraničných ciest v žalovanom období, nemôže však preukazovať skutočnosť,
že mu náhrady neboli vyplatené.

Súd z výpovede žalovaného na pojednávaní dňa 19. 11. 2013 zistil, že so žalobcom sa dobre poznali
od mladosti. Pracovali spolu v ČSAD. Mal so švagrinou na polovicu firmu, potreboval šoféra, tak

keď sa žalobca stal invalidným dôchodcom, zamestnal ho, pretože potreboval peniaze. Okrem neho
zamestnával J. Š.. Vedel o žalobcovi, že bol dobrý šofér, lebo ho poznal z predchádzajúcej práce. On
tiež robil vo firme šoféra, vedel, ako to chodí, tak stále žalobcovi, aj iným šoférom, dával peniaze pred
cestou 1 000,- až 1 500,-Sk na to, aby mali na stravu, pričom im zdôrazňoval, aby jedli, aby si kúpili
denne teplé jedlo. Tiež im dával peniaze v tej mene, do akého štátu išli na naftu, poplatky, alebo pre

prípad, keby sa niečo stalo. Žalobca sa nedomáhal toho, že nemá vyplatené za pracovné cesty, čo je
zaujímavé, lebo keby nemal za nich vyplatené, tak iste po mesiaci, dvoch, troch ako každý iný, by sa
týchto peňazí domáhal, no s ním to bolo tak, že sa ich začal domáhať, až keď ho prepustil. Predtým
ešte pýtal 40 000,-Sk na svadbu syna, ktorý sa ženil, čo mu odmietol dať s tým, že nemá veľkú firmu
a pokiaľ mu takúto sumu dá, nebude mať na výdavky v súvislosti s firmou, no on išiel za švagrinou a

ona mu peniaze dala a dala mu ich bez podpisu. On mu ešte na svadbu poskytol auto, ktoré mal so
šoférom. Žalobca odmietol vykonať cestu a to päť minút predtým ako mal na ňu nastúpiť do Anglicka,
už mal aj pripravené peniaze s tým, že on tam nepôjde, tak musel on napriek tomu, že bol majiteľ, túto
cestu vykonať. Z toho dôvodu žalobcu prepustil. Potom sa ozvala švagriná, že chce, aby vrátil peniaze,ktoré mu dala na synovu svadbu, on ich nevrátil a podal túto žalobu, čo považuje za pomstu z jeho
strany. Chce zdôrazniť, že nikto zo šoférov sa nedomáhal vyplatenia náhrad za pracovné cesty, lebo
boli vyplácaní s tým spôsobom, ako popísal. Žalobca nechcel, aby boli vykazované veľké výplaty, lebo

bol čiastočne invalidný dôchodca, preto bol aj zvolený tento spôsob ako popísal. On si svojich šoférov
vážil, mali zaplatené za všetko, nosil im peniaze domov, pred Vianocami im dal 1 000,-Sk na darčeky pre
rodinu. Dopadol tak, že obe jeho firmy išli do krachu a on musel odísť do Anglicka, kde aj s manželkou
ťažko pracujú napriek tomu, že majú zdravotné problémy, teda nezaťažujú náš sociálny systém
ako niektorí. Nemôže však súhlasiť s tým, aby mal žalobca dvakrát zaplatené za to isté. To ako mu

vyplácal peniaze vyplýva z ním predložených listinných dôkazov. Peniaze, o ktorých hovoril, že poskytol
žalobcovi, aj ostatným šoférom pred cestou, boli na stravu, nebola medzi nimi dohoda o nocľažnom,
ani o tom, že má poskytovať vreckové, nakoniec, kto kedy videl, aby šofér, ktorý má naložené auto pol
miliónovým tovarom išiel spať do hotela a nechal auto tak. Žalobcovi dával príkazy na cestu ústne, nie v
písomnej forme. Fungovalo to tak, že keď bolo treba ísť po tovar, tak odfaxoval potvrdenie objednávky,
aby vedeli, že auto príde a tiež bola odsúhlasená cena tejto dopravy a potom postupoval voči šoférom

tak ako uviedol. On považoval za dôkaz o vykonaní cesty faktúru, ktorú mu doniesol šofér a ktorá bola
potvrdená odberateľom. Zdôraznil, že takto dopadol so žalobcom, chcel mu pomôcť, lebo nemal na
chlieb a teraz žije toľké roky v strese z tohto konania. Žalovaný uviedol, že k špecifikácii zahraničných
ciest, ktoré predložil žalobca ešte v roku 2003 sa nevie vyjadriť vzhľadom na odstup času. Nenamieta
voči tomu, že tieto cesty nemohli byť uskutočnené alebo neboli uskutočnené, ale tvrdí, že boli vyplácané

cestovné náhrady spôsobom ako uviedol na pojednávaní. Spôsob vyplácania žalobcu bol taký, že pokiaľ
išiel napr. na cestu do Nemecka, tak mu dal za vykonanie tej cesty 2 000,-Sk + na stravu 1 000,-Sk,
keď išiel do Anglicka dal mu za vykonanie cesty 2 500,-Sk a na stravu 1 500,-Sk, pretože to bolo ďalej.
Niekedy použili šoféri aj peniaze, ktoré im dal na výdavky, keď mu doložili doklad, že sa boli najesť,
pretože im stále zdôrazňoval, že sa najesť treba. Nedával podpisovať výplatu peňazí, pretože dôveroval

všetkým svojim šoférom, vrátane žalobcu, no sklamal sa v ňom. Cena za dopravu a stravné boli vždy
dohodnuté pred vykonaním pracovnej cesty.

Žalobca na výpoveď žalovaného podal písomné vyjadrenie, kde uviedol, že náhradu mzdy im vyplácal
na podpis. Súdu nepredložil účtovné doklady o zahraničných cestách a v zmysle intencií odvolacieho

súdu, práve toto dôkazné bremeno bolo na žalovanom. Vôbec sa nevyjadril, prečo účtovné doklady
o výplatách vyškartoval, ak súdny spor nemá ukončený. Nepozná obdobia, poplietol krajiny, sumy
nesúhlasia. Žalobcovi vyčíta, že údajne mal strážiť prepravovaný tovar. Iný prepravcovia si tovar dávajú
poistiť na konkrétny účel. Toľké roky vraj žije v strese. Za to si môže iba on sám, ak účtovné doklady,
ktoré mali byť v konaní dôkazmi, vyškartoval. Je preto nepravdepodobné, že takéto účtovné doklady

skutočne aj mal. Zo svojho správania nech neobviňuje žalobcu.

Súd vykonal dokazovanie v zmysle pokynov odvolacieho súdu. Žalobca predložil ako dôkaz malý zošit
(čl. 114), kde má poznámky o svojich cestách v rozhodnom období, no len s uvedením napr. Poľsko 1. -
2. 6., 7. - 11. 6. Francúzsko, 14. 06. Poľsko, 19. 6. - 22. 6. Siemens Anglicko, 23. - 25. Siemens Anglicko,

25. - 29. Siemens - Anglicko 4 620 (asi údaj o km) atď.

Žalovaný predložil ako dôkaz zošit (čl. 444), kde pod menom v rozhodnom období má uvedené napr.
Poľsko 4. 6. 1999, pod kolónkou výplata 1 200,-, Francúzsko 7. - 11. 6. 1999 3 500,-, Siemens 19. 6.
1999 2 000,-, 23. 6. 1999 2 000,-, 25. 6. 1999 3 000,-, Poľsko 12. 7. 1999 2 000,-, Poľsko 14. 7. 1999

1 200,- atď.

Výplata týchto súm však nie je žalobcom podpísaná.

Súd je nútený po vykonanom dokazovaní uviesť, že evidencia žalobcu nie je dostatočným dôkazom

o uskutočnení pracovných ciest a nemôže byť podkladom pre určenie náhrad žalobcovi v zmysle
z.č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách. Žalovaný naproti tomu preukazuje výplatu za realizáciu
pracovných ciest žalobcu evidenciou vo svojom zošite (výplaty finančných čiastok nie sú podpísané
žalobcom).

Žalobca žiada priznať aj náklady na ubytovanie, nárok na priznanie týchto nákladov (pretože žalobca ich
vzniknepreukázal)súdzamietol.Súdzamietolajnárokvčastipriznanianárokunavreckovézdôvodu,že
žalovaný sa na toto plnenie osobitne nezaviazal. Súd zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca nepreukázal
dostatočný dôkaz - o uskutočnení pracovných ciest, záznamy o uskutočnení pracovných ciest (ktorémal viesť žalovaný) robené neboli. Žalobca vykonával pracovné cesty len na základe ústneho príkazu
žalovaného.

Podľa § 153 ods. 1, O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Súd zistil, že boli v rozhodnom období vykonané pracovné cesty žalobcom pre žalovaného, no po

vykonanom dokazovaní sa nepodarilo súdu zistiť ich rozsah a ďalšie skutočnosti odôvodňujúce nárok
žalobcu.

O trovách súd rozhodol podľa § 150 O.s.p., keď dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov
konania úspešnému žalovanému vyplývajú z predmetu daného sporu, na ktorom sa podieľajú obaja
účastníci rovnakou mierou.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský
súd v Košiciach prostredníctvom tunajšieho súdu.

Podľa ust. § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42

ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa ust. § 42 ods. 3 O.s.p., pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie
náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a
čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom

rovnopisov s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci.