Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. marec 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/37/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120200804
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8120200804.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu V. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
B. XX, XXX XX B., právne zastúpený advokátom JUDr. Igor Šafranko, so sídlom Sov. Hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, proti žalovanému B. Z.., so sídlom X. I., XXX XX Z., R.: XX XXX XXX, právne zastúpený
Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, o

vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.093,10 Eur s prísl. a o určenie neprijateľných zmluvných
podmienok, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 7Csp/12/2020-113 zo dňa
04. mája 2020, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo výrokoch I. a II. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že
prvým výrokom zamietol žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia; druhým výrokom priznal
žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% v časti o vydanie
bezdôvodného obohatenia; tretím výrokom určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej v časti 3.,
bod5E.oúvereč.XXXXXXXXXX,zodňaXX.XX.XXXXorozhodovanísporovvsúladesrozhodcovskou
doložkou; tretím výrokom určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky upravenej v časti 5., bod 5.6 E. o

úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX o poradí započítavania platieb klienta a piatym výrokom
priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% v časti o určenie
neprijateľných zmluvných podmienok.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 3, 5, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1,
2, § 455 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa XX.XX.XXXX bola medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako
veriteľom podpísaná E. o úvere číslo XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver
vo výške 2.000,- Eur, ktorý sa zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach. V článku 5 E. o
úvere sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, budú rozhodované v

súlade s rozhodcovskou doložkou. Podľa článku 5.5 Obchodných podmienok, pohľadávky banky sa
mali započítavať bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná v poradí: 1. na poplatky
podľa sadzobníka, 2. úrok z omeškania, 3. úrok z úveru, 4. splátka istiny úveru. Z prehľadu splátok
a úhrad vyplynulo, že žalobca zaplatil žalovanému titulom poskytnutého úveru sumu 3.093,10 Eur. Z
predloženého prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 02.01.2020 bolo
preukázané, že dňa 17.05.2019 im žalobca predložil E. o úvere zo dňa XX.XX.XXXX, a následne bol

poučený, že táto je bezúročná a bezpoplatková, rovnako obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ztohto dôvodu má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V priebehu konania vzniesol žalovaný
námietku premlčania a námietku pasívnej vecnej legitimácie.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že je toho názoru, že vznesená námietka premlčania je v celom
rozsahu dôvodná a nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný v subjektívnej
premlčacej dobe. V tomto smere poukázal na závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 7Cdo/327/2017; rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 25Co/84/2018-182 zo dňa 11.04.2019
a posudzovanie plynutia subjektívneho premlčania oprel aj o rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.

zn.21Co/193/2014,vzmyslektorýchsazačatieplynutiasubjektívnejpremlčacejdobyodvíjalonajneskôr
odo dňa zosplatnenia úveru. V predmetnom prípade konečná splatnosť úveru bola stanovená na deň
15.03.2017. Úverový účet žalobcu bol zrušený ku dňu 05.10.2017, ako to vyplýva z predložených listín,
a poslednú splátku úveru uhradil žalobca žalovanému dňa 08.09.2017. Podľa citovaných rozhodnutí
Krajského súdu v Prešove dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný v
dvojročnejsubjektívnejpremlčacejdobe,keďžežalobabolasúdudoručenádňa16.01.2020.Subjektívnu

premlčaciu dobu počítal od konečnej splatnosti úveru, t.j. odo dňa 15.03.2017, resp. od zrušenia
úverového účtu t.j. odo dňa 05.10.2017. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy predložené Prehlásenie
ZdruženianaochranuobčanaspotrebiteľaHOOSzodňa02.01.2020preposúdenieplynutiasubjektívnej
premlčacej doby, nakoľko je toho názoru, že takto je možné predkladať súdu vyhlásenia spotrebiteľov
s cieľom prispôsobiť si podanie žaloby v rámci subjektívnej premlčacej doby. Zároveň bol toho názoru,

že v tomto prípade nemožno aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu, keďže žalobca vo
svojich skutkových tvrdeniach neuviedol žiadne relevantné skutočnosti z ktorých by mal za preukázaný
úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu, pričom podľa názoru súdu prvej inštancie
z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018 jednoznačne vyplýva,
že na preukázanie úmyslu nestačia všeobecné skutočnosti o profesionálnom postavení dodávateľa a

doterajšia súdna prax v oblasti ochrany spotrebiteľa. Z dôvodu úspešne vznesenej námietky premlčania
žalovaným, žalobu žalobcu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol.

5. O trovách konania vo vzťahu k tejto časti rozhodol tak, že žalobca bol neúspešný, z tohto dôvodu
rozhodol o nároku žalovaného vo vzťahu k žalobcovi v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Vo vzťahu k druhému žalobnému petitu - určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok mal zato, že
podmienka upravená v časti 3., bod 5 zmluvy je celom rozsahu neprijateľná. Rovnako aj tu poukázal
na rozhodnutie Okresného súdu Prešov, sp. zn. 24C/182/2015 zo dňa 21.02.2018, ktorý bol potvrdený

rozsudkom Krajského súdu Prešov 19Co/88/2018 zo dňa 04.10.2018. Táto zmluvná podmienka je
v rozpore s požiadavkou dobrej viery a spôsobuje zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v rozpore s generálnou klauzulou stanovenou v § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu bola skrytá v záverečných častiach zmluvy bez
toho, aby žalobca ako spotrebiteľ bol informovaný o následkoch tohto zákonného ustanovenia článku,

a rovnako je toho názoru, že nebola individuálne dohodnutá a nebol spotrebiteľovi - žalobcovi daný
priestor zaujať stanovisko k tomuto článku. Vzhľadom k zmluvnej podmienke uvedenej v bode 5.6
zmluvy poukázal na názor Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/161/2011 a na uznesenie Ústavného
súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 55/2001-19 zo dňa 24.02.2011. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak zmluva
umožňuje ľubovôľu dodávateľa v tak závažnej otázke akou je rozhodovanie o účele platby, a teda

svojvoľné rozhodovanie o výške nielen príslušenstva, ale v konečnom dôsledku aj o výške samotnej
istiny pohľadávky nerešpektujúc pritom určenie účelu platby zo strany spotrebiteľa, je zmluva v tejto
časti hrubo nevyvážená. Ustanovenie zmluvy vedúce k opísanému stavu je v neprospech spotrebiteľa,
a pokiaľ nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime
tzv. štandardnej typovej zmluvy, ide vždy o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá v zmysle zákona je

absolútne neplatná.

7. O trovách konania vo vzťahu k tejto časti rozhodol tak žalobca bol v celom rozsahu úspešný,
preto rozhodol o nároku žalobcu vo vzťahu k žalovanému v časti o určenie neprijateľných zmluvných
podmienok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Záverom k žalovaným vznesenej námietke pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že je toho názoru,
že táto námietka nie je dôvodná. Čo sa týka bezdôvodného obohatenia, postúpenie pohľadávky nemá
žiadenvplyvnažalobouuplatnenébezdôvodnéobohatenie,oktorésanaúkoržalobcuobohatilžalovanýa nie jeho právny nástupca. Žalovaný postúpil pohľadávku a nie svoj dlh. Inštitút postúpenia dlhu mu nie
je známy a známym nie je ani právny inštitút, ktorý by umožňoval žalovanému disponovať s jeho dlhom
voči žalobcovi. Pokiaľ ide o určenie neprijateľných zmluvných podmienok, žalobca sa mohol domáhať

ich určenia buď len proti žalovanému alebo len proti jeho nástupcovi, alebo voči žalovanému, aj proti jeho
právnemu nástupcovi. Žalobca sa rozhodol žalovať žalovaného, rovnako tak aj v časti žalobného petitu
prijatia bezdôvodného obohatenia, ktorého platby prijímal práve žalovaný a nie jeho právny nástupca.
Z tohto dôvodu považoval vznesenú námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v celom rozsahu
za nedôvodnú.

9. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku I. a II.. Odvolanie podal z
dôvodu nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej
inštancie. Namietal, že závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k posudzovaniu premlčania vychádzajú z
objektivizácie začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby, čím sa úplne stráca rozdiel medzi začatím
plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby a v úvahách súdu prvej inštancie sa nedá nájsť

nič, čo by bralo do úvahy subjektívnu stránku pojmu subjektívna premlčacia doba, ako ho ustanovuje
Občiansky zákonník. Súd prvej inštancie tak vytvára jednotnú dvojročnú objektívnu premlčaciu dobu.
Poukázal na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu
Prešov zo dňa 20.02.2018, na ktoré poukazovala tá istá konajúca sudkyňa aj v rozsudku sp. zn.
7Csp/3/2018 z 29.04.2019. Zdôraznil, že presne opačne ako v predmetnej veci rozhodla tá istá konajúca

sudkyňa v rozsudku sp. zn. 7Csp/133/2019 zo dňa 13.01.2020, rovnako aj v rozsudku 7Csp/5/2018 zo
dňa 24.06.2019, potom čo jej prvší rozsudok vychádzajúci z rovnako mylných stanovísk bol zrušený
rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12Co/31/2018 zo dňa 07.02.2019. Ďalej poukázal aj na
uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1Co/43/2019 zo dňa 19.12.2019, ako aj na judikatúru
Ústavného súdu ČR a Ústavného súdu SR. Na doplnenie odvolacích námietok uviedol, že to, kedy

začína plynúť oprávnenému subjektívna premlčacia doba je dané získaním vedomosti o skutkových
okolnostiach bezdôvodného obohatenia. Musí ísť o skutočnú a nielen predpokladanú vedomosť o tom,
že platil, kedy platil a komu platil, ale rovnako je dôležité aj získanie vedomosti o tom, že platil bez
právneho dôvodu, a až získaním všetkých týchto rozhodujúcich skutočností môže začať oprávnenému
plynúť subjektívna premlčacia doba. Na začatie subjektívnej premlčacej doby nestačí vedieť o tom,

že oprávnený plnil, lebo to vie vždy v momente plnenia, ale až po objektívnom vzniku bezdôvodného
obohatenia sa môže dozvedieť, že plnenie je v skutočnosti plnením, ktoré plniť nemal. Vo vzťahu k
objektívnej premlčacej dobe uviedol, že Najvyšší súd SR v spomínanom uznesení poskytuje návod
na aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby, pri úmyselnom bezdôvodnom obohacovaní sa
veriteľov na úkor spotrebiteľa. Uviedol, že konanie subjektu, ktorý dlhodobo a opakovane poskytuje

spotrebiteľské úvery, na základe vadných zmlúv sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie vedúce
k bezdôvodnému obohacovaniu tým, že nedáva svoje zmluvy do súladu so spotrebiteľským právom.
Doba, počas ktorej žalovaný poskytuje úvery a ich množstvo vylučujú inú možnosť ako tú, že žalovaný
sa na úkor spotrebiteľov obohacuje úmyselne a nejde o náhodné jednorazové nedbanlivostné zlyhanie.
Je vylúčené, aby žalovaný ako profesionál v poskytovaní úverov nepoznal spotrebiteľské právo a

prijímal platby nad spotrebiteľovi poskytnutú sumu pri neplatných úveroch, alebo nad istinu úveru pri
bezúročných a bezpoplatkových úveroch a pri neplatných zmluvách. Ďalším dôkazom o úmysle veriteľa
je prijímanie takýchto platieb po splatení poskytnutej sumy v dobe, keď už je mu známa judikatúra k
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a k neplatnosti spotrebiteľských zmlúv. Nemôžu byť preto žiadne
pochybnosti, že žalovaný sa úmyselne obohatil na jeho úkor, preto je potrebné aplikovať 10-ročnú

premlčaciu dobu. Navrhol rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.),
vzhľadom na podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a
contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byťdaná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

13. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie

skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne

nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal

odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka bola naplnená, a to vo vzťahu k posúdeniu
začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby.

14. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávana
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací súd má
za to, že došlo k naplneniu aj tejto odvolacej námietky, pretože súd prvej inštancie síce správne aplikoval

na predmetný prípad ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, avšak tieto nesprávne interpretoval.

15. Subjektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že právo
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Objektívnu premlčaciu

dobu upravuje Občiansky zákonník v § 107 ods. 2 tak, že rozlišuje dve rôzne dĺžky, a to 3-ročnú a 10-
ročnú,pričomto,ktoráznichbudeaplikovanánaten-ktorýprípadbudezávisieťodtoho,akýmspôsobom
bolo získané bezdôvodné obohatenie. Občiansky zákonník síce v uvedenom ustanovení hovorí o
bezdôvodnom obohatení získanom úmyselne, avšak v uvedenom a ani v inom ďalšom ustanovení
nevymedzuje podstatu úmyselného konania. Z uvedeného dôvodu preto treba z hľadiska právnej teórie

vychádzať z právnej úpravy úmyselného zavinenia podľa definície úmyselného zavinenia upravenom
v Trestnom zákone. O priamy úmysel tak ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil,
vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho aj získať chcel. O nepriamy
úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním obohatenie, ktoré mu
nepatrí, môže získať a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. Pre oba prípady

je rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil o
tom, že svojím konaním získava alebo môže získať hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria.
Oprávnený sa tak môže domáhať svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia len v rámci
plynutia tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej doby, pričom v prípade, ak dôjde k uplynutiu jednej
z nich, oprávnený nemá možnosť domáhať sa svojho práva z bezdôvodného obohatenia, nakoľko došlo

k jeho premlčaniu.

16. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že zákon explicitne rozlišuje medzi začiatkom plynutia subjektívnej
aobjektívnejpremlčacejdoby,pretoževčase,kedybezdôvodnéobohateniereálnevznikne,nemusímať
oprávnený (ten na koho úkor bezdôvodné obohatenie vzniklo) vedomosť o jeho vzniku. V predmetnom

prípade súd prvej inštancie začiatok plynutia tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby počítal
odo dňa konečnej splatnosti úveru, resp. odo dňa zrušenia úverového účtu. S uvedeným postupom
súdu prvej inštancie sa však odvolací súd nestotožňuje, a to s poukazom na vyššie uvedené. Ak by
mal zákonodarca v úmysle odvíjať začatie plynutia premlčania pri bezdôvodnom obohatení od jednéhomomentu, potom by pomerne podrobne neupravoval rozlišovanie subjektívnej a objektívnej premlčacej
doby a rôzne začiatky ich plynutia, ale uspokojil by sa s úpravou tak, ako to urobil napríklad v prípade
premlčania práv zodpovedajúcim vecným bremenám (§ 109 Občianskeho zákonníka), či premlčaniu

práv z prepravy (§ 108 Občianskeho zákonníka).

17. K subjektívnej premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že zákon pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom
obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala

poznať právo. Právny poriadok slova „vedieť mal a mohol“ pritom obsahuje v iných prípadoch, na účely
začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

18. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu „dozvie“ sa otiera rozdiel medzi
objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade rozumovo
menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu na úroveň

ich mysle (OGH 3Ob592/77 - „Na slabomysleľnosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný menší
stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“).

19. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj
keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času

po vykonaní plnenia.

20. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie odkedy plnila, resp.
jejplnenieboloposkytnuté.Akovyplývazpočetnýchrozhodnutísúdov,prezačiatokplynutiasubjektívnej
doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia), no okolností nie

zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že
došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma
okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach
bezdôvodného obohatenia.

21. Z vyjadrenia žalobcu, ktorého pravdivosť preukazoval Prehlásením Združenia na ochranu občana
spotrebiteľaHOOSzodňa02.01.2020(č.l.19)vyplýva,žeotom,žeplniťnemalsadozvedelodzdruženia
až dňa 17.05.2019, kedy ho po predložení zmluvy informovali o jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti a
o jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Na základe uvedených zistení sa potom žalobou
podanou dňa 16.01.2020 domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na

vyššie uvedené skutočnosti tak možno konštatovať, že od uvedeného dátumu - 17.05.2019 je možné
začať počítať plynutie subjektívnej premlčacej doby, ktorá by žalobcovi uplynula dňa 17.05.2021.
Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná ešte v roku 2020, t.j. 16.01.2020, táto bola podaná v rámci
plynutia subjektívnej premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu preto bolo potrebné konštatovať, že záver
súdu prvej inštancie, ktorý počítal začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby odo dňa v zmluve

upravenej konečnej splatnosti úveru, resp. od zrušenia úverového účtu nebol správny. Žalobca síce
k uvedeným dátumom vedel komu platil a koľko platil, avšak chýbala u neho vedomosť o vzniku
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, preto dátum 15.03.2017, resp. 05.10.2017 nemožno
považovať za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby.

22. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. I. ÚS 430/2018 zo dňa 05.12.2018 (v skutkovo totožnej veci, ktorá bola vedená na Krajskom
súde v Prešove pod sp. zn. 22Co/53/2017) podporil úvahy odvolacieho súdu o tom, že žalobkyňa sa
o bezdôvodnom obohatení dozvedela až od Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, ktoré uvedenú
skutočnosť potvrdilo aj písomne. Aj s ohľadom na tento záver Ústavného súdu Slovenskej republiky

možno mať za to, že záver súdu prvej inštancie o premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby nebol správny a rovnako neobstojí ani dôvod neprihliadnutia
súdu na predložené Prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS.

23. K rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 25Co/84/2018-182 zo dňa 11.04.2019 na ktoré

sa v odôvodnení rozsudku odvolával súd prvej inštancie pri posudzovaní subjektívnej premlčacej doby
považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že ide o rozhodnutie obchodnoprávneho kolégia, ktoré v
prípadeniektorýchspotrebiteľskýchvecízastávainénázory,akoobčianskoprávnekolégiumodvolacieho
súdu, preto uvedené rozhodnutie nemôže byť smerodajným a v podstate jediným argumentom súduprvej inštancie, od ktorého záviselo posúdenie začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby aj v
predmetnom spore.

24. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že žalobca podal žalobcu v rámci plynutia subjektívnej premlčacej
doby, preto záver súdu prvej inštancie o jej uplynutí nebol správny. Ako bolo už uvedené vyššie
(bod 15. odôvodnenia), pre prijatie záveru o premlčaní žalobcom uplatneného práva bolo potrebné
zaoberať sa posúdením momentu začatia plynutia a momentu uplynutia nielen subjektívnej premlčacej
doby, ale aj objektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie uvedený postup nedodržal, keďže sa

primárne zaoberal len subjektívnou premlčacou dobou, pričom k objektívnej premlčacej dobe uviedol
len, že vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a neuvedenie žiadnych relevantných skutočností
žalobcom, nepovažoval za možné aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu na predmetný prípad. Uvedené
posúdenie objektívnej premlčacej doby a odôvodnenie nemožnosti aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu
však neobstojí, a to s ohľadom už na konštatované neuplynutie subjektívnej premlčacej doby. Záver o
podaní žaloby po premlčaní žalobcovho nároku tak bolo možné prijať, až po posúdení aj objektívnej

premlčacej doby, čo však súd prvej inštancie dostatočne neurobil. Rovnako odvolaciemu súdu nie je
zrejmé, od ktorého momentu, resp. dátumu odvíjal začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, a
kedy táto mala uplynúť, v dôsledku čoho úplne absentoval záver súdu prvej inštancie o uplynutí alebo
neuplynutí tejto objektívnej premlčacej doby.

25. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie zdôvodnil
svoj postup len odkazom na závery Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/238/2017. Odvolací súd
však má za to, že len takéto zdôvodnenie postupu súdu prvej inštancie nie je vôbec dostačujúce.
Ako bolo už spomínané v bode 15. tohto odôvodnenia, Občiansky zákonník rozlišuje dve dĺžky
objektívnych premlčacích dôb, pričom ich aplikácia na ten-ktorý prípad je podmienená charakterom

získania bezdôvodného obohatenia, teda je potrebné skúmať, či bezdôvodné obohatenie vzniklo
úmyselne alebo neúmyselne. Občiansky zákonník však vôbec nešpecifikuje, čo je potrebné rozumieť
pod úmyselným alebo neúmyselným konaním, preto z hľadiska právnej teórie je potrebné vychádzať
z právnej úpravy úmyselného a neúmyselného zavinenia, ktoré sú definované v Trestnom zákone.
O priamy úmysel ide vtedy, keď ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím

konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho aj získať chcel. O nepriamy úmysel ide vtedy,
ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním obohatenie, ktoré mu nepatrí, môže
získať a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. Pre oba prípady je rozhodujúcim
znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil o tom, že svojím
konaním získava alebo môže získať hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria. Dôležitým

pre aplikovanie konkrétnej dĺžky objektívnej premlčacej doby je tak posúdenie charakteru vzniku, resp.
získania bezdôvodného obohatenia, čo súd prvej inštancie v predmetnom prípade úplne ignoroval. Z
odôvodnenia jeho napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, prečo konanie žalovaného považoval
za neúmyselné a nie je zrejmé ani to, ako sa vysporiadal s tvrdeniami žalobcu o úmyselnom konaní
žalovaného a potrebe aplikovania 10-ročnej premlčacej doby.

26. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR na ktoré poukázal súd prvej inštancie, odvolací súd k
tomuto uvádza, že z uvedeného rozhodnutia v žiadnom prípade nevyplýva záver o nemožnosti aplikácie
10-ročnejobjektívnejpremlčacejdoby.NajvyššísúdSR konštatoval,žesamotnévšeobecnéskutočnosti
o profesionálnom podnikateľskom postavení subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna

prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch, samé o sebe nemôžu bez ďalšieho
zakladať nepriamy úmysel veriteľa, preto je nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku
zavinenia aplikujúc analógiu podľa trestného práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia,
a to s dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového
prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho

hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne
posúdiť, či je potrebné aplikovať 3-ročnú alebo 10-ročnú premlčaciu dobu. Z uvedeného rozhodnutia tak
vyplýva, že v prvom rade je potrebné správne právne posúdiť, z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému
obohateniu, pretože iná situácia nastáva napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu, a iná
zase pri bezdôvodnom obohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu

reálne došlo. Až po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť ku skúmaniu
zavinenia veriteľa.27. Vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby si odvolací súd dovolí
poukázať ešte na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci
C-485/19 zo dňa 07.10.2019, kde Európska komisia uviedla, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice

Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle
zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ,
ktorýuplatňujesvojnároknavrátenieplneniabezdôvodnéhoobohateniavzniknutéhonazákladeplnenia
spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby
povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.

28. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že postup súdu prvej inštancie a ani jeho rozhodnutie
neboli správne. Odvolací súd žalobcom vznesené odvolacie námietky považoval za dôvodné, preto
odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, ako rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušiť
a vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

29. Odvolací súd záverom ešte poukazuje na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva,
že vzťah, ktorý vznikol medzi žalobcom a žalovaným na základe zmluvy o úvere vyhodnotil súd prvej
inštancie ako vzťah spotrebiteľský, avšak vôbec neodôvodnil na základe akých skutočností dospel k
takémuto záveru, preto bude potrebné, aby súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie aj v tomto
smere.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, t.j. vo výroku I. a výroku II. zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle § 391 C.s.p..

31. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom - preskúmať, či uzatvorená zmluva spĺňa všetky náležitosti vyžadované zákonom platným
a účinným v čase jej uzatvorenia, posúdiť, či na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného
obohatenia a opätovne posúdiť žalobcom uplatnený nárok vo vzťahu k plynutiu subjektívnej a objektívnej
premlčacej doby - následne vo veci znova rozhodne, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad

uvedených v § 220 ods. 2 C.s.p. aj náležite odôvodní.

32. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania (§ 396 ods.
3 C.s.p.).

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).