Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. január 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/63/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120201998
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8120201998.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcov: 1) H. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytomY.XXXX/XX,XXXXXC.,2)C..H.I.,nar.XX.XX.XXXX,bytomY.XXXX/XX,XXXXXC.,3)I..H.C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, XXX XX C., všetci právne zastúpení: JUDr. Branislav Kahanec, advokát,
IČO 42084792, so sídlom Vajanského 33, 080 01 Prešov, proti žalovanému: F. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom M. XX, XXX XX C., právne zastúpený: Advokátska kancelária NIŽNÍK, spol. s r.o., IČO 36601365,
so sídlom Kováčska 21, 040 01 Košice, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k 9C 8/2020-59 zo dňa 15.06.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku III. do povinnosti zaplatiť sumu 10.000,- Eur a v prevyšujúcej časti
výroku III. mení rozsudok tak, že žalobu žalobcu 3) zamieta.

II. Žalobca 3) a žalovaná nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobcovia domáhali voči
žalovanej titulom smrti ich otca, respektíve manžela pri dopravnej nehode, ktorú zavinila žalovaná
rozhodol takto:

„ I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1. sumu vo výške 20 000 €, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.
Ia.) V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2. sumu 17 000 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.
IIa.) V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 3. sumu vo výške 14 000 €, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.
IIIa.) V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

IV. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť každému zo žalobcov 1., 2., 3. náhradu trov konania v rozsahu 100
%, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu 1. inštancie o výške týchto trov.“

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka,
pričom mal za preukázané, že bola daná aktívna vecná legitimácia žalobcov vzhľadom na ich blízky
príbuzenský vzťah manželky a synov zomrelého a rovnako mal preukázanú pasívnu vecnú legitimáciužalovanej ako osoby, ktorá zapríčinila smrť manžela či otca žalobcov. Súd prvej inštancie poukázal
na to, že určitou formou satisfakcie pre žalobcov bolo konštatovanie protiprávnosti zásahu žalovanej
v odôvodnení rozsudku, ktorým bola táto uznaná vinnou z trestného činu. Rovnako tak poukázal na

okolnosti, ktoré sú podstatné pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to na intenzitu vzťahu
žalobcu so zomrelým, vek zomrelého a pozostalých, otázku hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej
osobe a prípadné iné poskytnutie satisfakcie. Mal za preukázané, že žalobkyňa 1) prežila so svojím
manželomccaXXrokov,ichvzťahbolvysokopozitívnyajehoúmrtiejusilnozasiahlo.Rovnakopozitívny
mal vzťah aj k svojim synom, pričom žalobca 2) vzhľadom na svoje zdravotné problémy bol hmotne

závislý na pozostalom, na svojom otcovi, rovnako tak ako žalobkyňa 1). Zároveň bral do úvahy aj vek
zomrelého s tým, že ďalšie spolužitie v trvaní viac ako 10 rokov by zrejme s prihliadnutím na jeho vek
nebolo reálne, no túto okolnosť posúdil ako dôvod na zníženie náhrady nemajetkovej ujmy. Zároveň súd
prvej inštancie bral do úvahy aj postoj žalovaného ako aj dopad udalostí do duševnej sféry žalobcov,
majetkové pomery škodcu ako aj mieru zavinenia, pričom dospel k záveru, že miera spoluzavinenia
zomrelého nebola v konaní preukázaná a nebolo preukázané ani to, že by žalovaná prejavila ľútosť vo

vzťahu ku žalobcom v súvislosti s jej konaním. Pri otázke majetkových pomerov žalovanej skonštatoval
súd prvej inštancie, že vzhľadom na vek žalovanej je dôvodné ju zaťažiť po určitú časť života záväzkom
voči žalobcom. Pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodovaciu prax súdov Českej
republiky ako aj súdov Slovenskej republiky s tým, že priznávaná majetková náhrada sa pohybuje v
rozmedziach od 20.000,- do 30.000,- Eur a s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti diferencoval

priznanú mieru nemajetkovej ujmy tak ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1, 2 CSP a aj napriek čiastočnému
neúspechu žalobcov, týmto priznal nárok na plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie o tomto
nároku záviselo od úvahy súdu.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalovanej, a to proti výroku
III. z dôvodu, že sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, pričom navrhla
odvolaciemu súdu zmeniť napadnutý výrok rozsudku a priznanú nemajetkovú ujmy žalobcovi 3) znížiť.
Odvolateľka v odvolaní namietla skutočnosť, že sa nestotožňuje s voľnou úvahou súdu, ktorá sa

týka rozhodovania o nemajetkovej ujme priznanej žalobcovi 3), pričom poukázala na stranu 10 bod
11.3 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie ako aj na body 12.4 a 12.5. Poukázala na to, že
aj keď priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu,
táto úvaha však neznamená priestor na svojvôľu či arbitrárnosť a príslušné závery súdu musia byť
riadne odôvodnené a spočívať na logických a legitímnych faktoch. Pri určovaní nemajetkových újm by

všeobecné súdy mali rozhodovať v porovnateľných veciach obdobne a mal by existovať vzťah priamej
úmerymedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.Žalovanánamietlato,žesúdprvejinštancie
sa nedostatočne vyporiadal so skutočnosťami, ktoré boli zistené v konaní a tieto následne nepremietol
do odstupňovania priznanej výšky nemajetkovej ujmy. Súd uvádza, že u žalobkyne 1) a žalobcu 2) bola
preukázaná finančná odkázanosť a silný citový vzťah ako aj spolužitie s otcom v spoločnej domácnosti,

pričom práve žalobca 3) už niekoľko desiatok rokov nežil v spoločnej domácnosti so svojím otcom a
nebol naňho akýmkoľvek spôsobom odkázaný. Už samotná žaloba bola koncipovaná tak, že žalobca 3)
žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 1/2 toho, čo žalobkyňa 1), respektíve o 1/3 menej
než žalobca 2). Z odôvodnenia súdu prvej inštancie nie je zrejmé prečo bola priznaná žalobcovi 3)
suma 14.000,- Eur, teda v rozdiele o 3.000,- Eur menej než pri žalobcovi 2). Pri žalobkyni 1) a žalobcovi

2) súd prvej inštancie odôvodnil priznanie náhrady dlhodobým manželstvom, respektíve odkázanosťou
a hmotnou závislosťou na zomrelom, no pri žalobcovi 3) takéto úvahy absentujú, pričom samotný
žalobca dlhodobo nezdieľal spoločnú domácnosť so svojím otcom, je dospelou osobou veku toho času
XX rokov s vlastnou rodinou, ktorý nebol na otcovi inak finančne závislý. V tomto prípade súd prvej
inštancie priznaním nemajetkovej ujmy vo výške 14.000,- Eur neprihliadal na ustálenú rozhodovaciu

prax vyšších súdnych autorít, na rozhodnutie ktorých žalovaná poukázala, pričom pri obdobných
rozhodnutiach boli priznávané náhrady vo výške 7.000,- Eur, 7.500,- Eur a 10.000,- Eur a jedenkrát
15.000,- Eur pri dieťati s ťažkým zdravotným postihnutím. Z týchto dôvodov žalovaná uviedla, že súd
prvej inštancie nedostatočne zohľadnil skutkové okolnosti prípadu a nediferencoval adekvátne výšku
priznanej nemajetkovej ujmy medzi žalobcami 1), 2) a žalobcom 3).

5. Žalobca 3) vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovanej uviedol, že súd prvej inštancie
v bodoch 11 a 12 odôvodnil hľadiská, z ktorých vychádzal pri posúdení konkrétneho skutkového
stavu a zároveň jasne a zrozumiteľne vysvetlil výšku nemajetkovej ujmy priznanej žalobcovi 3). Takétoodôvodnenie je plne v súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu Slovenskej republiky, kedy je
súd povinný dať odpoveď len na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam. Napadnutý rozsudok
zodpovedá požiadavkám na kvalitu a rozsah odôvodnenia v zmysle Civilného sporového poriadku, preto

tento rozsudok žalobca 3) považuje za presvedčivý a žiadal ho potvrdiť ako vecne správny.

6. Žalovaná k podanému vyjadreniu žalobcu 3) uviedla, že v zmysle aktuálnej judikatúry v podanom
odvolaní žalovaná riadne uviedla odvolacie dôvody subsumované pod jednotlivé ustanovenia Civilného
sporového poriadku a poukázala na to, že vytýka rozsudku rozpor vo voľnej úvahe súdu, ktorou sa riadil

pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy. Porušenie jej práva spočíva v tom, že v rozsudku absentujú
úvahy, ktorými sa súd riadil pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy pre žalobcu 3). Trvala na skutočnosti,
že žalobcovi 3) neboli dostatočne zohľadnené skutkové okolnosti a bola mu priznaná neadekvátne
vysoká výška náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v tomto smere bola úvaha súdu nepreskúmateľná.

7. Ďalšie vyjadrenia strán sporu v odvolacom konaní predložené neboli.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie je
sčasti dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. V danej veci bol predmetom odvolacieho
prieskumu výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav , no zo zistených skutočností prijal
nesprávny právny záver. Odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie z uvedeného dôvodu v časti potvrdil

(§ 387 ods. 1 CSP) a v časti zmenil (§ 388 CSP) .

12. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces /§ 365 ods.1 písm. b CSP/ odvolací súd
uvádza, že táto námietky nebola zo spisu zistená.

13. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý

proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu
práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí
ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
S prihliadnutím na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že všeobecne namietané konanie súdu
porušujúce práva odvolateľky na spravodlivý proces nebolo zistené.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil poprávnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP (Dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,

ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

15. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

16. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávana
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia
námietka bola naplnená čiastočne.

17. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

18. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

19.Podľa§13ods.3OZ,výškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutímnazávažnosťvzniknutej

ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

20. Osobnostné práva a právo na ich ochranu predstavujú základné piliere súkromnoprávnej úpravy.
Ochrana osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe, pričom predmetom ochrany je osobnosť človeka vo
svojej celistvosti ako nehmotný statok. Ide o absolútne právo fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým.

Jeho obsahom je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie
práv,ktorésúdemonštratívneuvedenév§11Občianskehozákonníka.Tútoochranuzákonzabezpečuje
v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú zasiahnuté len jednotlivé zložky osobnosti. V občianskom práve platí
zásada, že ohrozenie resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením alebo
porušením jeho osobnosti ako celku. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených

v § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy.
Za závažnú ujmu treba považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú,pričom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu
takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba.

21. Osoby podľa § 15 Občianskeho zákonníka môžu na súde s úspechom uplatňovať aj právo na
peňažné zadosťučinenie, a to ako jeden z prostriedkov ochrany osobnosti zomretej fyzickej osoby.

22. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci
ichsúkromnéhoarodinnéhoživota,porušenímprávanaživotjednejznichmôžedôjsťkneoprávnenému

zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej
osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti tak, aby fyzická
osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne porušenie týchto vzťahov zo strany iného
predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. Podmienky pre vznik tohto sú
splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov do osobnostných práv, kedy sa zadosťučinenie
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejaví ako postačujúce.

23. Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že smrť otca žalobcu v 3. rade spôsobila vážny zásah do jeho
súkromného a rodinného života. Smrťou sa stratilo sociálne, morálne, ako aj citové puto vytvorené medzi
nimi. Protiprávnym konaním žalovanej došlo k nenávratnému zničeniu väzieb rodinného života žalobcov.
Následky zásahu nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože žiadna by nepostačovala na

primerané zadosťučinenie a zmiernenie ich ujmy. Ak medzi fyzickými osobami existujú citové, sociálne
a morálne vzťahy, ktoré sa vytvorili v ich súkromnom a rodinnom živote, môže porušením práva na život
jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie inej z nich. Takýmto protiprávnym
zásahomtretejosobydoprávanasúkromie,resp.právanarodinnýživotmôžebyťďalšiemuúčastníkovi,
resp. účastníkom vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať citové

potreby, čiže nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku
ktorej nepochybne patrí aj citová emocionálna ujma. Ak dôjde k smrti ktoréhokoľvek z členov rodinného
vzťahu pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto
aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Vychádzajúc aj z ustálenej rozhodovacej praxe NS SR (napr.
5Cdo/265/2009, 2Cdo/194/2011) súčasťou práva na ochranu súkromia je aj rodinný život spočívajúci v

udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami
a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim
znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Zásah do
emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobenej protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého
je úmrtie blízkej osoby zakladá právo domáhať sa ochrany osobností podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka o ochrane osobnosti.

24. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného
zásahu do práva na ochranu osobnosti sú závažnosť vzniknutej ujmy ako i okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá

neoprávnený zásah spôsobila). V dôsledku neoprávneného zásahu žalovanej došlo v danom prípade
k násilnému pretrhnutiu rodinných a citových väzieb vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu s
poškodenými. Táto intenzita je daná už tým, že žalobcovia ako manželka či deti okrem psychickej
bolesti, ktorá v prípade straty veľmi blízkeho človeka je vnímaná ako neznesiteľná, fyzicky obmedzujúca
aktivity pozostalého, často vyžadujú odbornú pomoc v dôsledku duševného ochorenia, sú zasiahnutí

stratou blízkej osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním bolo upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových
vzťahov rodinnej spolupatričnosti, odovzdávanie materinskej lásky i výchovného poslania. Ich absencia
sa negatívne prejavila nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom ovplyvnila
celý budúci život žalobcov.

25. Odvolací súd po preskúmaní obsahu vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie má za to, že
skutkový stav veci po vykonanom dokazovaní je dostatočný a zrejmý, niet pochýb o tom, že žalobcovia
intenzívne pociťujú stratu blízkej osoby, strádajú, zmenil sa im osobný, citový, rodinný život. Niet pochýb,
že boli preukázané silné sociálne, morálne, kultúrne, citové putá vytvorené v rámci súkromného a
rodinného života žalobcov. Závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,

sú v zmysle ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka určujúce pre stanovenie výšky náhrady súdom.
Určenie tejto náhrady, ale nemôže byť svojvoľné a ničím neobmedzené.26. Pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia za vzniknutú majetkovú ujmu sú vodiacimi
parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim
kritériom pri priznaní výšky odškodnenia tak, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Na druhej strane

pri zachovaní proporcionality výšky peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom na neprípustné
obohacovanie a pôsobiť na škodcov likvidačne.

27. Priznanie nemajetkovej ujmy nie je reparáciou. Je nespochybniteľné, že žiadna priznaná suma
nenahradí žalobcom ich blízkych príbuzných, no môže zmierniť následky vzniknutej nemajetkovej ujmy.

Žalobcovia budú stratu pociťovať po celý život, zároveň súd prihliadol aj na osobu žalovanej, ktorá
spáchala trestný čin, ale v čase usmrtenia bol vo veku blízkom mladistvému. Bola trestne zodpovedná
a bola za tento čin aj trestne postihnutá.

28. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani
rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd prihliadol okrem závažnosti vzniknutej

ujmy na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo aj k naplneniu požiadavky účinného
primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, tiež požiadavku nezneužívania tohto
právneho prostriedku. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút
primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel
kompenzácie. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie

nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je
preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Pri výške priznaného finančného zadosťučinenia súd
prvej inštancie zohľadňoval faktory vyplývajúce z rozhodnutí súdnych autorít /bod 11 a 12 rozsudku/
a priznal žalobcom v pozícii manželky 20 000,- Eur a v pozícii detí 17 000,- Eur resp. 14 000,-
Eur .Výška priznanej nemajetkovej ujmy pre príbuzných, a to rodičov a súrodencov bola riešená aj

v iných prípadoch v konaní pred Krajským súdom v Prešove, či inými súdmi. V konaní vedenom na
Krajskom súde v Prešove pod sp.zn. 3Co 3/2020, respektíve v konaní vedenom na Najvyššom súde
Slovenskej republiky pod sp.zn. 7Cdo 154/2018, bolo priznané odškodnenie pre rodiča usmrtenej osoby
vo forme nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur a pre súrodencov vo výške 5.000,- Eur, vo veci
vedenej na Krajskom súde Prešov pod sp.zn 13Co/60/2020 pre rodičov po 10 000,- Eur. Odvolací súd

preto považoval za dôvodné v zmysle § 388 CSP zmeniť dopĺňací rozsudok tak, že vo výroku III. Tak,
že potvrdil rozsudok do výšky 10 000,- Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

29. Vzhľadom na skutočnosti, ktoré boli zistené v prejednávanej veci, podľa ktorých žalobca 3) so svojím
otcom už niekoľko desaťročí nezdieľal spoločnú domácnosť, je samostatnou osobou s vlastnou rodinou,

na rozdiel od situácie žalobcu 2), preto podľa názoru odvolacieho súdu priznaná suma nemajetkovej
ujmyvovýške10.000,-EurjeprimeranáajevsúladesrozhodovacoupraxousúdovSlovenskejrepubliky
pri obdobných nárokoch, aj keď v danom prípade sa jedná o špecifickú otázku, kedy každý prípad je
individuálny a nemožno tu nájsť nejaké všeobecné a konkrétne platné kritérium či koeficient, ktorý by
určil výšku tohto primeraného odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na zistené okolnosti

prípadu sa však odvolaciemu súdu javí byť spravodlivé diferencovanejšie rozhodnutie o výške priznanej
nemajetkovejujmyvzhľadomnaindividuálneokolnostiprípaduakoajvekotcažalobcov2)a3).Odvolací
súd v danom prípade dospel k záveru, že odvolacie žalovanej vo vzťahu k nároku žalobcu 3) je dôvodné.
Vzhľadom na vek žalobcu 3) už nemožno hovoriť o vzťahu rodiča a dieťaťa v aspekte výchovného
poslania či odovzdávania otcovských skúseností respektíve pomoci. Absenciu tohto aspektu súd prvej

inštancie nezohľadnil dostatočne pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy.

30. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo
výroku III. do výšky 10.000,- Eur a v prevyšujúcej časti rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

31. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 2 CSP, keď žalobcovi 3) a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko obaja boli v odvolacom konaní čiastočne úspešní a neúspešní a tento pomer závisel
od úvahy odvolacieho súdu.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).