Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/185/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117232031
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4117232031.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcov: 1. R.. H. U., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Q., T. XX, 2. J. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. X. XXX, 3. J. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q.,
A. XX, 4. R.. F. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., X. XX, žalobcovia v 1. až v 4. rade zast. JUDr. Jurajom
Bilickým, advokátom so sídlom Nitra, Farská 8, IČO: 42 210 305, proti žalovanej: J. J., nar. XX. XX.

XXXX, bytom R., Y. XXX, zast. Advokátska kancelária STOKLASA & STOKLASOVÁ s.r.o., so sídlom
Nitra, Farská 25, IČO: 36 856 282, o zaplatenie sumy 6 000 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 16. 05. 2019 č. k. 9C/145/2017-46, v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom
zo dňa 08. 10. 2019 č. k. 9C/145/2017-100, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom, v napadnutej
vyhovujúcej časti a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. až v 4. rade (ďalej len „žalobcovia“) sumu 4800 eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak,
že žalobcovia majú voči žalovanej nárok na ich náhradu v rozsahu 60 %, o výške ktorých rozhodne

samostatným uznesením.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa žalobou domáhali od
žalovanej zaplatenia sumy 6 000 eur titulom peňažnej náhrady za neužívanie spoločnej veci v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu podľa § 137 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“), čo odôvodnili tým, že strany sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností (každý v podiele 1/6-

iny) nachádzajúcich sa v kat. úz. Y., zapísaných na LV č. XXXX ako parcely registra „C“ č. XXX - záhrady
o výmere XXX m2, č. XXX/X -zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. č. XXX/X - zastavané
plochy a nádvoria o výmere XX m2, parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, parc.
č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2 a rodinného domu so súp. č. XXX postaveného
na parc. č. XXX/X zapísaného na LV č. XXXX, pričom žalovaná im prístup do spoločných nehnuteľností
neumožnila, z užívania spoločnej veci v rozpore s dobrými mravmi ich úplne vylúčila a tieto užíva výlučne

sama. Právne vec oprel o ust. § 101, § 123, § 136 ods. 1, XXX ods. 1 OZ. Vykonaným dokazovaním
mal za preukázané, že strany sporu sú podielovými spoluvlastníkmi označených nehnuteľností každý
v podiele 1/6-iny a že bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v kat. úz. Y., zapísanými na LV
č. XXXX ako prístavba k rodinnému domu postavená na parc. č. XXX/X a letná kuchyňa postavená
na parcele č. XXX/X sú H. J. a žalovaná. Žalobcovia listom zo dňa 19. 08. 2015 navrhli žalovanej
zrušenie a vyporiadanie ich podielového spoluvlastníctva, opätovne i listom zo dňa 30. 11. 2015, ktorým

ju zároveň vyzvali, aby bez zbytočného odkladu odovzdala kľúče od predmetných nehnuteľností v
podielovom spoluvlastníctve za účelom realizácie ich práv ako spoluvlastníkov predmetné nehnuteľnostiužívať. Podľa vyjadrenia Z.. N. K., profesionálneho realitného makléra, zo dňa 06. 12. 2017 všeobecná
hodnota ku dňu 06. 12. 2017 rodinného domu súp. č. XXX na parcele č. XXX/X je približne 11 000 eur,
rodinného domu súp. č. XXX na parc. č. XXX/X, je približne 7 000 eur, letnej kuchyne, súp. č. XXX,

na parc. č. XXX/X, je približne 3 000 eur, parc. č. XXX/X je približne 12 400 eur, parc. č. XXX/X - je
približne 1 600 eur, parc. č. XXX/X - je približne 2 275 eur, parc. č. XXX/X je približne 150 eur a parc.
č. XXX je približne 10 260 eur, teda celková hodnota oceňovaných nehnuteľností je 47
685 eur, pričom obvyklá cena prenájmu nehnuteľností o danej výmere a stave je približne 250 eur/
mesiac. Dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Sumarizoval, že žalobcovia sa v predmetnom

konaní domáhali od žalovanej zaplatenia peňažnej náhrady za neužívanie spoločnej veci v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu podľa § 137 ods. 1 OZ v spojení s § 123 OZ a to za obdobie troch rokov
pred podaním žaloby ku dňu podania žaloby, ktorú si vyčíslili per analogiam podľa § 671 ods. 1 OZ vo
výške nájomného, ktoré bolo obvyklé s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania.
Námietku premlčania vznesenú žalovanou považoval za nedôvodnú. V tejto súvislosti argumentoval, že
zhľadiskapremlčaniauplatnenéhonárokubolaurčujúcasprávnaprávnakvalifikáciažalovanéhonároku,

t. j. či ide o nárok vyplývajúci priamo zo zákona (§ 137 ods. 1 OZ) alebo ide o nárok z bezdôvodného
obohatenia (§ 451 a nasl. OZ). Dôvodil, že ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme
peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v Občianskom
zákonníku upravený. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej

náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ust. § 137 ods. 1 OZ v spojení s § 123 OZ, ktoré
právo je nepochybne majetkovej povahy a premlčuje sa v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa
§ 101 OZ, pričom tento nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia.
Zvýraznil, že v posudzovanej veci nebolo sporné, že žalobcovia v rozhodnom čase boli podielovými
spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností a peňažnej náhrady sa domáhali z dôvodu, že výlučne žalovaná

v celosti užívala nehnuteľnosti, neumožnila im tieto užívať v rozsahu ich spoluvlastníckych podielov a
neposkytla im náhradu vo forme peňažného plnenia. Žalobcovia si tak uplatnili právo, ktoré vyplýva z
podielového spoluvlastníctva a ktoré sa opiera o ust. § 137 ods. 1 OZ, má majetkovú povahu a premlčuje
sa v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Konštatoval, že právo žalobcov nebolo
premlčané, nakoľko sa náhrady domáhali za obdobie troch rokov spätne ku dňu podania žaloby, t. j.

v rámci trojročnej premlčacej doby a že žalobcovia majú nárok na poskytnutie náhrady za užívanie
ich spoluvlastníckych podielov žalovanou v súlade s § 137 ods. 1 OZ v spojení s § 123 OZ. Nemal
za preukázané, že by žalovaná umožnila žalobcom užívať sporné nehnuteľnosti poukazujúc na to,
že žalobcovia ju vyzvali, aby sa stretli za účelom vysporiadania podielového spoluvlastníctva, aby im
umožnila užívanie nehnuteľností a aby im odovzdala kľúče od nehnuteľností za účelom realizácie práv

spoluvlastníkov,pričomžalovanávodporelenpoprelatvrdeniažalobcovotom,žeimneumožňujeužívať
sporné nehnuteľnosti, avšak na preukázanie svojich tvrdení nepredložila a ani nenavrhla vykonať žiadne
dôkazy. Uzavrel preto, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia, že žalobcom umožnila užívať
sporné nehnuteľnosti. Stotožnil sa s názorom žalobcov, že nárok bolo možné vyčísliť per analogiam
podľa § 671 ods. 1 OZ vo výške nájomného, ktoré bolo obvyklé s prihliadnutím na hodnotu prenajatej

veci a spôsob jej užívania. Pri určovaní obvyklej výšky nájmu vychádzal len z vyjadrenia Ing. N. K., zo
dňa 06. 12. 2017, v ktorom určil približné všeobecné hodnoty jednotlivých nehnuteľností, zároveň určil
celkovú hodnotu oceňovaných nehnuteľností a obvyklú cenu prenájmu nehnuteľností v uvedenej výmere
a stave, nakoľko právny zástupca žalovanej návrhy na doplnenie dokazovania v tomto smere nepredložil
súdu včas a na neskôr predložené a navrhnuté dôkazy v súlade s koncentráciou a hospodárnosťou

konania v zmysle ust. § 153 CSP zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP)
neprihliadal. Pokiaľ ide o náhradu vo výške obvyklého nájomného za nájom nehnuteľností, ktoré sú
na LV č. XXXX zapísané ako bezpodielové spoluvlastníctvo žalovanej a jej manžela (rodinný dom
nachádzajúci sa na parcele č. XXX/X a letná kuchyňa nachádzajúca sa na parcele č. XXX/X) mal za
to, že táto náhrada žalobcom nepatrí, keď im patrí len náhrada za užívanie nehnuteľností, ktoré sú

v ich podielovom spoluvlastníctve. Výšku náhrady určil podľa vlastnej úvahy a to vo výške 200 eur
mesačne, vychádzajúc zo všeobecnej hodnoty nehnuteľností, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve
žalobcov a z celkovej hodnoty všetkých oceňovaných nehnuteľností, ako i zo stanovenej ceny obvyklého
prenájmu za všetky oceňované nehnuteľnosti. Pokiaľ za užívanie všetkých oceňovaných nehnuteľností
vo všeobecnej hodnote 47 685 eur realitný maklér učil obvyklú cenu prenájmu v sume 250 eur mesačne,

za užívanie nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve žalobcov vo všeobecnej hodnote 37 685 eur
preto určil obvyklú cenu prenájmu v sume 200 eur mesačne. Cena obvyklého nájmu za 3 roky tak
predstavovala sumu 7 200 eur (36 mesiacov x 200 eur), pričom každému zo žalobcov ako podielovému
spoluvlastníkovi prislúcha 1/6-ina, t. j. 1 200 eur, čo predstavuje spolu sumu 4 800 eur (4 x 1 200 eur),z ktorého dôvodu uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom sumu 4 800 eur a vo zvyšku žalobu ako
nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a túto pomerne
rozdelil. Uviedol, že žalobcovia sa domáhali zaplatenia sumy 6 000 eur, úspešní boli v časti zaplatenia

sumy 4 800 eur (80 %) a úspech žalovanej bol 20 %. Čistý úspech žalobcov bol tak v rozsahu 60 %,
preto priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania v tomto rozsahu s tým, že o výške trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

3. Tento rozsudok napadla odvolaním žalovaná, len v jeho vyhovujúcej časti, domáhajúc sa ním jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia. Zvýraznila, že z hľadiska právneho posúdenia veci boli medzi
stranami sporu odlišné stanoviská v otázke premlčania. Žalobcovia vychádzali ohľadne premlčania z
ust. § 101 OZ, t. j. z trojročnej premlčacej lehoty, keď poukazovali na stanovisko Najvyššieho súdu SR

zo dňa 08. 03. 1973, sp. zn. Cpj 8/72, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 11. 2009, sp.
zn. 4Cdo 277/2009, s ktorou argumentáciou sa v plnom rozsahu stotožnil, pričom nijakým spôsobom
sa nevyporiadal s celým radom iných rozhodnutí, z ktorých vyplýva, že otázku neoprávneného užívania
veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu je potrebné posudzovať ako bezdôvodného obohatenie.
Vzhľadom k tomu považovala rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný, keď z odôvodnenia

rozsudku nie je zrejmé, akými skutkovými a právnymi závermi sa súd riadil v prípade, že sa priklonil
k názoru žalobcov ohľadne premlčania. Vyzdvihla, že v praxi súdov ako v Slovenskej republike aj
v Českej republike bol zaujatý názor, že ak podielový spoluvlastník, užíva vec nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu vzniká tomuto spoluvlastníkovi bezdôvodné obohatenie (§ 451 OZ), za ktoré
musí ostatným spoluvlastníkom poskytnúť peňažitú náhradu ako ekonomickú protihodnotu toho, čo

nemôže byť vrátené, čo podporila poukazom na uznesenie NS ČR zo dňa 16. 06. 2010 sp. zn. 28Cdo
2021/2010, rozsudok NS ČR zo dňa 14. 10. 2009 sp. zn. 28Cdo 338/2009, rozsudok NS ČR zo dňa 03.
12. 2009 sp. zn. 30Cdo 4894/2007, uznesenie Krajského súdu Trnava zo dňa 20. 02. 2014, sp. zn. 9Co
223/13. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie si nesprávne vysvetlil vzťah medzi ust. § 153 CSP a §
154 CSP. V tejto súvislosti uviedla, že medzi stranami bola okrem premlčania sporná aj otázka náhrady

za užívanie predmetných nehnuteľností nad rámec spoluvlastníckeho podielu. Žalobcovia predložili v
rámci žaloby ako dôkaz „vyjadrenie ku všeobecnej hodnote nehnuteľností“, ktoré dňa 06. 12. 2017
vypracovalZ..N.K.,profesionálnyrealitnýmaklér.Akcentovala,žeužvodporeprotiplatobnémurozkazu
nesúhlasilastýmtovyjadrenímapoukazovala,žejevrozporeshodnotounehnuteľností.Napojednávaní
dňa 04. 12. 2018 žalobcovia navrhli vykonať dokazovanie znalcom z odvetvia stavebníctvo, oceňovanie

nehnuteľnosti na určenie obvyklej ceny nájmu spoločných nehnuteľností, a preto považovala za
nadbytočné, aby aj ona podala takýto návrh, a to napriek výzve súdu, keďže dôvodne predpokladala, že
vo veci bude realizovaný znalecký posudok. Naviac súd prvej inštancie mal vedomosť o prebiehajúcich
mimosúdnych rokovaniach medzi stranami sporu v otázke zaplatenia 6 000 eur s príslušenstvom, ako aj
v otázke zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, napriek tomu si vysvetlil ust.§ 153 CSP o

sudcovskej koncentrácii konania ako nadradenú zákonnej koncentrácii konania podľa § 154 CSP a bez
toho, že by vykonal ďalšie dokazovanie vo veci rozhodol. I keď má vedomosť, že ust. § 153 CSP dáva
súdu prvej inštancie možnosť podstatným spôsobom skrátiť konanie, ale zároveň podľa jej názoru, nie
na úkor porušení základných zásad CSP a to článku 7. ods. 2, kde má súd povinnosť viesť strany sporu
k zmierlivému vyriešeniu sporu, keďže obe strany sporu o jeho urovnaní rokovali. Poukázala i na to, že v

rámci lehoty stanovenej § 154 CSP predložila do spisu ako dôkaz Uznesenie Obecného zastupiteľstva
Obce R., z ktorého vyplýva, že cena určená vo vyjadrení Ing. K., dvojnásobne prekračuje hodnotu pôdy
stanovenú Obcou R. v rámci výkupu pozemkov, s čím sa súd prvej inštancie nevysporiadal, hoci bol
povinný sa touto otázkou ako spornou v odôvodnení rozhodnutia zaoberať.

4. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej označili napadnuté rozhodnutie za vecne
správneažiadalihopotvrdiť,keďsúdprvejinštancienazákladevykonanýchdôkazovdospelksprávnym
skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Vyjadrili nesúhlas s právnymi názormi žalovanej
ohľadne otázky premlčania a zotrvali na tom, že nárok na poskytnutie náhrady za excesívne užívanie
spoluvlastníckeho podielu, vyplývajúci z ustanovenia § 137 ods. 1 v spojení s § 123 OZ, je majetkovej

povahy, ktorý sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ plne sa stotožniac s
odôvodnením súdu prvej inštancie. Uviedli, že na rozdiel od žalovanej, si splnili svoju dôkaznú povinnosť
a doplnenie dokazovania navrhovali len za predpokladu, že by sa súd rozhodol neuplatniť sudcovskú
koncentráciu konania. Keďže sa tak nestalo a súd vyslovil predbežný právny názor v ich prospechna doplnení dokazovania netrvali. Uzavreli, že pokiaľ žalovaná chcela v konaní uplatniť prostriedky
procesnej obrany, mala tak učiniť včas.

5. Žalovaná v replike v plnom rozsahu zotrvala na svojom odvolaní. K otázke premlčania opätovne
zdôraznila, že v danom prípade ide o bezdôvodné obohatenie s tým, že jeho vydanie sa premlčuje
v zmysle ust. § 107 OZ v dvojročnej premlčacej lehote. K otázke uplatnenia sudcovskej koncentrácie
konania podľa ust. § 153 CSP uviedla, že zákonodarca v ust. § 153 ods. 2 CSP použil termín, že
súd nemusí prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana nepredložila

včas, z čoho je zrejmé, že súd môže aj prihliadnuť na prostriedky procesného útoku a obrany, ktoré
strana nepredložila včas pri rešpektovaní ust. § 154 OSP. Vytkla súdu prvej inštancie, že si rigorózne
vysvetlil ust. § 153 CSP tak, že na neskôr predložené a navrhnuté dôkazy neprihliadal, čo v rozsudku
nezdôvodnil, preto ho považovala za nepreskúmateľný. Mala za to, že za danej procesnej a skutkovej
situácie je rozsudok vydaný v rozpore so skutkovým stavom a ide o nespravodlivé rozhodnutie.

6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP) prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

7. V tomto konaní sa žalobcovia žalobou voči žalovanej domáhali zaplatenia sumy 6 000
eur z titulu peňažnej náhrady za užívanie v petite špecifikovaných nehnuteľností v podielovom
spoluvlastníctve strán sporu žalovanou nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu podľa § 137 ods. 1 OZ
za obdobie 3 rokov spätne od podania žaloby. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v spojení s
jeho doplňujúcim rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom sumu 4 800 eur do troch dní

od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Pre absenciu odvolania strán sporu predmetný
rozsudok v jeho zamietajúcej časti nadobudol právoplatnosť a predmetom odvolacieho konania tak je
len jeho vyhovujúca časť a na ňu nadväzujúci výrok o trovách konania.

8. Odvolací súd považuje za potrebné úvodom sa vyjadriť k žalovanou uvádzaným odvolacím dôvodom,

konkrétne k ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, podľa ktorého súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani
inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd
založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP.

9. K žalovanou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza,
že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav, čo znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti
majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych
predpisovide,akpoužilinýprávnypredpis,nežktorýmalsprávnepoužiťaleboaplikovalsprávnypredpis,
ale nesprávneho vyložil.

10.Vprejednávanejvecimedzistranamizhľadiskaskutkovéhostavunietsporuotom,žesúpodielovými

spoluvlastníkmi každý v 1/6-ine nehnuteľností v kat. úz. Y., zapísanými na LV č. XXXX ako parc. reg. C
č. XXX - záhrady o výmere XXX m2, parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2,
parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2 a parc. č. XXX/X - zastavané plochy a
nádvoria o výmere XX m2, ako i rodinného domu súp. č. XXX na LV č. XXXX, kat. úz. Y., na parc. č.
XXX/X. Tiež, že žalovaná s manželom H. J. sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností v kat. úz. Y.,

zapísanými na LV č. XXXX ako prístavba k rodinnému domu na parc. č. XXX/X a letná kuchyňa na parc.
č. XXX/X. Všetky označené nehnuteľnosti v celosti sú v užívaní žalovanej, ktorá žalobcom náhradu vo
forme peňažného plnenia neposkytla, z ktorého dôvodu sa ho žalobcovia od nej domáhajú za to, že
neužívajú spoločne nehnuteľnosti v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, pričom v tomto smeremedzi nimi k dohode nedošlo. S ohľadom na odvolacie námietky žalovanej, sporným zostala otázka
premlčania žalobcami uplatneného práva, ako i výška finančnej náhrady.

11. Z hľadiska premlčania uplatneného nároku je v posudzovanej veci potrebné vychádzať z názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenom v jeho rozhodnutiach, ktorý v súčasnosti predstavuje
ustálenú rozhodovaciu prax (napr. sp. zn. 2Cdo 141/1999, 5Cdo 184/2009, 4Cdo 298/2008, 4Cdo
277/2009) a ktorým sa riadil i prvoinštančný súd. Podľa neho, ak sa podielový spoluvlastník domáha
náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v

rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne
v Občianskom zákonníku upravený. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej
veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ
v spojení s § 123 OZ. Toto právo je nepochybne majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej
všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok
z bezdôvodného obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a

ich použitie nemožno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia.
Napokon, v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v
rozsahuzodpovedajúcomjehospoluvlastníckehopodielu,niejesplnenáanijednazoskutkovýchpodstát
vzniku bezdôvodného obohatenia. Nejde totiž, a to ani vtedy, ak spoluvlastník vec v celosti užíva bez
dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, o užívanie veci bez právneho dôvodu a teda o majetkový prospech

získaný bez právneho dôvodu, ani o majetkových prospech získaný plnením z neplatného právneho
úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, prípadne získaný z nestatočných zdrojov.
V súvislosti s odvolávkou žalovanej na ňou označené rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky,
podľa ktorých užívaním veci nad rozsah spoluvlastníckeho podielu vzniká spoluvlastníkovi bezdôvodné
obohatenie, odvolací súd uvádza, že pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ zahŕňa

rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, prax vyjadrenú opakovane vo viacerých
nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom
rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom
rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do uvedeného

pojmu treba tiež zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre
ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie, avšak rozhodnutia súdov iných štátov, a teda
ani rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky pod tento pojem
nespadajú (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 6/2017; 6 Cdo 129/2017). Súd prvej inštancie
teda dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobcami uplatnené právo vyplýva z podielového

spoluvlastníctva strán sporu, ktoré sa opiera o ust. § 137 ods. 1 OZ, má majetkovú povahu a premlčuje
sa v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ.

12. Odvolací súd však ako dôvodnú posúdil odvolaciu námietku žalovanej vo vzťahu k určeniu
výšky náhrady vo forme peňažného plnenia za neužívanie spoločnej veci žalobcami v rozsahu ich

spoluvlastníckeho podielu. I napriek tomu, že ako správny a zákonný si osvojil názor prvoinštančného
súdu podľa ktorého ekvivalentnou náhradou za užívanie spoluvlastníckeho podielu je obvyklé nájomné
s prihliadnutím na úžitkovú hodnotu veci (nehnuteľnosti) a spôsob jej užívania, za predčasný je
potrebné považovať jeho záver, že výška tejto peňažnej náhrady predstavuje sumu 4800 eur, priznanú
preskúmavaným rozsudkom. V tomto smere vychádzal len z odborného vyjadrenia profesionálneho

realitného makléra Ing. N. K. zo dňa 06. 12. 2017, argumentujúc, že v súlade s § 153 CSP neprihliadal
na prostriedky procesnej obrany žalovanej, pretože v súdom uloženej lehote návrhy na doplnenie
dokazovania nepredložila.

13. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou,

čo znamená, že súd vychádza zo skutočností tvrdených stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy,
ktoré strany navrhli. Strany sporu sú teda povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci a podoprieť ich dôkazmi, pričom súd následnej rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
Medzi základné povinnosti strán v sporovom konaní teda patrí tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých
strana vyvodzuje svoje právo a povinnosť protistrany a označiť dôkazy preukazujúce ich pravdivosť

(povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť). Povinnosť tvrdenia je úzko spätá s dôkazným bremenom
a jej nesplnenie má významné dôsledky pre meritórne rozhodnutie. Neunesenie dôkazného bremena
totiž znamená neúspech strany v spore. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi
sporovými stranami závisí na tom, ako právna norma vymedzuje ich práva a povinnosti. V zásade platí,že žalobca je povinný tvrdiť a preukázať skutočnosti, ktoré odôvodňujú jeho ohrozené alebo porušené
právo, príp. právom chránený záujem a žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré
uplatnené právo žalobcu vylučujú.

14. Strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania.
Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, za zákonom
stanovených podmienok nespôsobuje procesnoprávne účinky, čoho dôsledkom je, že sa na takýto
úkon neprihliada. Procesné úkony podliehajúce koncentrácii konania sú prostriedky procesného útoku

a prostriedky procesnej obrany (§ 149 CSP). Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k
rýchlosti konania a motivačne pôsobiť na včasné vykonávanie procesných úkonov stranami sporu.
Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v 2 formách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 CSP -
sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 CSP - zákonná koncentrácia konania).
Sudcovská koncentrácia konania je v diskrečnej právomoci súdu, keď je ponechané na jeho úvahe, či
prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo prijme sankciu, že mu neprizná procesné

účinky (§ 153 ods. 2, 3 CSP), naproti tomu zákonná koncentrácia konania je obligatórna.

15. Podľa § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

16. Podľa § 187 ods. 1 a 2, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu

veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä
výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie
je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

17. Podľa § 191 ods. 1 a 2 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje
inak.

18. Zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP) vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí

o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných
dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi
skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od
začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností
potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci

jetedaúsudoksudcuotom,ktorézrozhodnýchaspornýchskutočnostísúpravdivé,t.j.ktoréznichbude
považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Hodnotenie dôkazov
je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu
o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom,
ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

19. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už vyslovil názor, že nevykonanie navrhnutého dôkazu, ktorý
by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno
bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy SR (napr. III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa ESĽP

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993; II. ÚS 410/06). Aj
NS SR v uznesení zo dňa 16. 5. 2019 sp. zn. 4Cdo 100/2018 poukázal na to, že procesnému právu
účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch)
rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak

neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je
argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti
tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím
argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu

alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené
alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkaznávada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (5Cdo/151/2019).

20. V súdnej veci žalobcovia dôvodnosť žalovanej sumy preukazovali „Vyjadrením ku všeobecnej
hodnote nehnuteľností“ zo dňa 6. 12. 2017, vypracovanom Ing. N. K., profesionálnym realitným
maklérom. Z tohto vyplýva, že na základe ohliadky nehnuteľností stanovil celkovú hodnotu
nehnuteľností, vrátane rodinného domu súp. č. XXX na prac. č. XXX/X a letnej kuchyne súp č. XXX na
parc. č. XXX/X patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva žalovanej a manžela, v sume 47.685 eur

a obvyklú cenu prenájmu týchto nehnuteľností na cca 250 eur mesačne. Ako dokladuje obsah spisu,
žalovaná už v odpore podanom proti súdom prvej inštancie vydanom platobnom rozkaze spochybnila
správnosť vyjadrenia ohľadne v ňom stanovenej všeobecnej hodnoty nehnuteľností, ako i výšky obvyklej
ceny prenájmu a na týchto tvrdeniach zotrvala i na pojednávaní dňa 4. 12. 2018, na ktorom žalobcovia
navrhli znalecké dokazovanie na určenie obvyklej ceny nájmu nehnuteľností. Pred vyhlásením
uznesenia o skončení dokazovania na pojednávaní dňa 11. 4. 2019 žalovaná ako dôkaz predložila

súdu výňatok z R. spravodaja, obsahujúcim údaj z rokovania obecného zastupiteľstva o cene, za
ktorú sa odpredávali pozemky občanom a navrhla i znalecké dokazovanie na určenie obvyklej hodnoty
nájmu. Súd prvej inštancie na tieto prostriedky procesnej obrany žalovanej neprihliadol s poukazom
na poučenie strán sporu o koncentrácii konania podľa § 153 a 154 CSP a nesplnenie si povinnosti
žalovanou do konca januára 2019 predložiť návrhy na doplnenie dokazovania. Za situácie, keď žalovaná

spochybňovala výšku uplatneného nároku a žalobcovia jeho dôvodnosť preukazovali len vyjadrením
realitného makléra, bolo namieste túto spornosť odstrániť navrhovaným znaleckým dokazovaním.
Zvlášť, pokiaľ predložený listinný dôkaz nespĺňal požiadavku unesenia dôkazného bremena zo strany
žalobcov o výške žalovanej náhrady, pretože v ňom obvyklá cena nájmu nehnuteľností bola určená
jednousumouatoajzanehnuteľnosti,ktoréniesúpredmetompodielovéhospoluvlastníctvastránsporu,

ktorý nedostatok sa v konečnom dôsledku snažil odstrániť súd prvej inštancie matematickým prepočtom.
Možno preto uzavrieť, že ak prvoinštančný súd odmietol zaoberať sa dôkazmi navrhovanými žalovanou,
smerujúcimi k preukázaniu opodstatnenej výšky finančnej náhrady, potom rezignoval na svoju funkciu
objektívneho arbitra sporu a na základe neprimeraného formalizmu v procese zisťovania skutkového
stavu odmietol spravodlivosť (denegatio institiac). Rámec posudzovania predmetnej veci o pravdivosti

sporného tvrdenia žalovanej o výške náhrady tak nesprávne oklieštil len na dôkaz strany žalobcov a to
vyjadrenie realitného makléra a nepripustil dôkaznú obranu žalovanej, čím došlo k procesnoprávnemu
pochybeniu prvoinštančným súdom, ktorým znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP)
doplní dokazovanie v zhora naznačenom smere a vo veci opätovne rozhodne. Zároveň rozhodne i o
náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).