Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. máj 2018

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 9C/50/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117227985
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Jánošová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2018:6117227985.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v právnej veci žalobcu L. L., M.. XX. XX. XXXX, A. Q. U.I. XXX, XXX
XX U., A.. Č.. F. Ú. Q. Q. - B., P. XX, XXX XX Q. Q. proti žalovaným 1/ Ústav na výkon trestu odňatia
slobodyBanskáBystrica-Kráľová,Sládkovičova80,97405BanskáBystrica,2/RiaditeľÚVTOSBanská
Bystrica - Kráľová, U.. L.. D. B., Sládkovičova 80, 974 05 Banská Bystrica, o porušenie žalobcovho práva
na súkromie v súvislosti s neumožnením návštevy blízkeho rodinného priateľa, takto

r o z h o d o l :

Súd konanie vo veci z a s t a v u j e .

Žalovaní 1/ a 2/ m a j ú nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 17. 08. 2017 domáhal od žalovaných 1/ a 2/:

I. Určenia, že žalovaní v súvislosti so zamietnutím jeho žiadosti o návštevu zo dňa 16. 07. 2017
neoprávnene zasiahli do jeho práv chránených článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, článku 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a
článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

II. Uloženia povinnosti žalovaným, aby upustili od neoprávnených zásahov do označených základných

práv.

III. Uloženie povinnosti žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť nemajetkovú ujmu vo výške 2 300,--
Eur.

2. Žalovaní 1/ a 2/ žiadali žalobu zamietnuť.

3. Súd vykonal dokazovanie žalobou, písomným vyjadrením žalovaných, žiadosťou o povolení
kontaktnej návštevy blízkeho rodinného priateľa A. B. zo dňa 11. 12. 2016, žiadosťou o povolenej
kontaktnej návštevy A. B. zo dňa 16. 07. 2017, stanoviskom pedagóga zo dňa 20. 07. 2017 a zistil tento
skutkový stav:

4. Podľa tvrdenia žalobcu tento vykonáva trest odňatia slobody u žalovaného v 1/ rade. Svojou žiadosťou
zo dňa 16. 07. 2017 sa domáhal povolenia kontaktnej návštevy blízkeho rodinného priateľa A. B., Q. Ž.
M. W.. Bolo to v čase, keď viac ako 9 mesiacov mu bolo znemožnené prijímať návštevy blízkych osôb
kvôli vzdialenosti miesta výkonu trestu od domova. Žalovaný v 2/ rade jeho žiadosť neschválil. Svoje
rozhodnutie nezdôvodnil.
Poukázal na porušenie svojho práva na súkromie s poukazom na Dohovor o ochrane ľudských práva

základných slobôd, jeho článok 6, 8, 14, 17 ako aj na Ústavu Slovenskej republiky, jej článok 1, 2, 19,
46, 152, 154c. Tiež na odporúčania Rec výboru ministrov členských štátov o európskych väzenskýchpravidlách (EVP), článok 1 až 3, 24, 70 ako aj na štandardy Európskeho výboru na zabránenie mučenia
a neľudského zaobchádzania alebo trestania, jeho článku 51.
Zo zákona o výkone trestu odňatia slobody č. 475/2005 Z. z. poukázal na § 1a, § 4, § 24.

Podľa článku 17 ods. 2 odporúčania výboru ministrov pri každom prijatom individuálnom rozhodnutí
je potrebné uviesť príslušné dôvody, minimálne v tých prípadoch, keď takéto rozhodnutia ovplyvňujú
práva jednotlivca. Podľa článku 112 správy CPT pre všetky zákonom ustanovené kategórie väznených
osôb by mali byť pravidlom návštevy s priamym kontaktom a bezkontaktné návštevy by mali byť
len výnimkou. Akékoľvek rozhodnutie o nariadení bezkontaktných návštev musí byť vždy dobre

zdôvodnené a opodstatnené. Výbor odporúča, aby sa všetkým väzňom povolil prijímať návštevy
bez deliace panelu, okrem jednotlivých prípadov, v ktorých by mohli nepochybne existovať obavy o
bezpečnosť.ĎalejvžalobepoukazovalnarozhodnutiaESĽPvobdobnýchveciachakoajnarozhodnutia
Ústavného súdu SR. Najmä poukázal na skutočnosť, že zamietnutie žiadosti žalobcu o návštevu
nebolo zdôvodnené, čo objektívne znemožňuje preskúmanie sporného zásahu prizmou posudzovania
podľa cas-law-ESĽP. Z uvedených dôvodov konštatovaním porušenia označených základných práv

žalobcu má súd vykonať dokazovanie vo vzťahu k žalobcom požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy.
Ďalej poukázal na tú skutočnosť, že žalovaní svojvoľne opakovane a dlhodobo zasahujú šikanózne
do jeho právnej sféry. Znemožňujú mu návštevy blízkych osôb, keď je držaný v osobitnom režime v
čiastočnej izolácii v podmienkach podobných samoväzbe. Psychické strádanie predstavuje na jeho
strane objektívne nenapraviteľnú nemajetkovú ujmu, ktorú nemožno uspokojiť inak, ako priznaním

finančného zadosťučinenia. Obmedzený v osobnej slobode je od 27. 11. 2012.

5. Žalovaní 1/ a 2/ žiadali žalobu zamietnuť. Uviedli, že v zmysle zákona o výkone trestu odňatia slobody
č. 475/2005 Z. z. je žalovaný v 2/ rade splnomocnený rozhodnúť, či sa vykoná návšteva priamym
kontaktom alebo nepriamym. Jeho nesúhlasné stanovisko o povolenie návštevy kontaktným spôsobom

niejerozhodnutímpodľa8.časticitovanéhozákonaanipodľavšeobecnéhopredpisuosprávnomkonaní
správneho poriadku. Žalovaní potvrdili, že žalobca požiadal žiadosťou zo dňa 16. 07. 2017 riaditeľa
ústavu o povolenie návštevy rodinného priateľa A. B., Q. Ž. M. W.. Na základe stanoviska pedagóga
ústavu vedúci oddelenia výkonu trestu neodporučil vyhovieť žiadosti a kontaktnú návštevu neschválil.
Poukázali najmä na tú skutočnosť, že žalobca je vo výkone trestu odňatia slobody zaradený so stredným

stupňom stráženia do špecializovaného oddielu s bezpečnostným režimom v zmysle § 81 citovaného
zákona. Podľa § 81 ods. 6 vychádzky, návštevy a disciplinárne tresty sa vykonávajú oddelene od
ostatných odsúdených.
V § 24 ods. 4 zákona je upravené právo riaditeľa ústavu v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, či sa
návšteva odsúdeného vykoná s priamym kontaktom alebo bez. Podrobnosti rozhodovania o povolení

návštev sú stanovené vo vyhláške MS SR 368/2008 Z. z.

6. Podľa § 21 ústavného poriadku žalovaného v 1/ rade sa návšteva odsúdeného umiestneného v
oddiele s bezpečnostným režimom vykonáva spravidla bez priameho kontaktu.
Konanie žalovaného bolo v súlade s článkom 8 ods. 2 dohovoru ako aj článku 13 ods. 2 Ústavy SR.

Žalovaný v 2/ rade konal na základe zmocnenia v § 24 zákona 475/2005 Z. z. Poukázal tiež na rozsudok
NS SR 3Sžo/140/2015 zo dňa 25. 05. 2016 a na účel trestu, ktorým je okrem iného resocializácia
odsúdeného. Pre dosiahnutie tohto cieľa je jedným z prvkov aj motivačné pôsobenie na odsúdeného pri
vytváraní podmienok na jeho výchovu. Žalobca v súčasnosti vykonávaného trestu odňatia slobody nebol
disciplinárne odmenený. Disciplinárne potrestaný bol dvakrát. Schválenie návštevy formou priameho

kontaktu teda nie je nárokom. V prípade žalobcu sa spravidla nevykonáva v zmysle § 18 ods. 1 písm. e)
poriadku, ale sa povoľuje za stanovených podmienok s prihliadnutím predovšetkým na stupeň stráženia
a skupinu diferenciácie, v ktorých je odsúdený pre výkon trestu odňatia slobody zaradený ako aj na
jeho správanie sa počas výkonu trestu, ktoré vypovedá o tom, akým spôsobom sa odsúdený zúčastňuje
na pozitívnych zmenách svojej osobnosti a napĺňa sa cieľ individuálnej prevencie (§ 24 ods. 4 zákona

475/2005 Z. z. a § 36 ods. 1 a § 18 ods. 2 poriadku).

7. Ďalej žalovaní poukázali na skutočnosť, že v súvislosti s ochranou práv uväznených osôb dozor nad
ich zachovávaním vykonáva prokurátor podľa § 96 zákona 475/2005 Z. z., § 4 ods. 1 písm. b), § 18
zákona 153/2001 Z. z. Žalobca sa obrátil v totožnej veci na Generálnu prokuratúru SR s podnetom

na preskúmanie zákonnosti postupu dňa 30. 08. 2017. O výsledku vybavenia podnetu nemá žalovaný
vedomosť.Žalovaní poukázali tiež na článok 5 CSP, keď žalobca svojimi podaniami neustále neprimerane
administratívne zaťažuje všetky možné inštitúcie ako aj každý ústav, v ktorom vykonáva trest odňatia
slobody. Jedná sa z jeho strany o šikanózny výkon práva.

8. Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 13. 03. 2018 nazvanom replika na vyjadrenie žalovaných
uviedol, že žalovaní nepopreli jeho tvrdenie, že zamietnutie žiadosti o návštevu nebolo zdôvodnené, a
preto je nepreskúmateľné. Tvrdených žalovaných, že existuje oprávnenie riaditeľa ústavu rozhodnúť o
povolení návštevy a z tohto dôvodu nemôže byť neoprávnene zasiahnuté do jeho základného práva

na súkromie, sa týka len jednej z podmienok ospravedlnenia sporného zásahu, konkrétne otázky jeho
legality. Takýto zásah však je potrebné skúmať aj z hľadiska legitimity a proporcionality v zmysle
rozhodnutia Ústavného súdu SR I.ÚS 117/07. Oprávnenie riaditeľa ústavu rozhodovať o obdobnej
otázke nie je rozhodnutím v zmysle neobmedzenej voľnej úvahy. V prípade neuvedenia dôvodov pre
nevyhovenie žiadosti je taký zásah nelegálny. Z § 24 ods. 4 zákona 475/2005 Z. z. je zrejmé, že má právo
na vykonanie návštevy spravidla priamym kontaktom. Len v odôvodnených prípadoch môže riaditeľ

ústavu rozhodnúť inak, teda na základe konkrétnych dôvodov. Interný predpis nižšej právnej sily ako
zákon, t. j. ústavný poriadok, nemôže obmedziť medze základných práv a slobôd upravených zákonom.
Takýtopostupjevrozporesčlánkom13ods.2ÚstavySR.Zamietnutiežiadostipotomnebolovsúladeso
zákonom. Žalovaní vo svojom vyjadrení neuviedli sledovaný legitímny cieľ - čo bolo sledované zákazom
návštevy. Oprávnenosť zásahu musí preukazovať orgán, ktorý ho vykonal. Takýto postup bol v rozpore

s článkom 8 dohovoru. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru ESĽP (č. l. 62 spisu).
Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy uviedol, že nemožno navrátiť stav pred porušením a citová
úzkosť sa nepreukazuje. Videl svoju rodinu naposledy v októbri 2015. Podľa jeho tvrdenia zákaz
návštevypredstavovalpomstuzaprávnekroky,ktorérobilvočiústavu.Jemuzakazovanétakmervšetko.
Poukázal tiež na princíp proporcionality, ktorý má riadiť všetky obmedzenia.

9. Predmetom žaloby bolo:
I. Určenie, že došlo v dôsledku zamietnutia jeho žiadosti o návštevu k neoprávnenému zásahu do
chránených práv Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v dôsledku toho:
II. uloženie povinnosti žalovaným, aby upustili od neoprávnených zásahov do označených základných

práv (práva na súkromie v súvislosti s neumožnením návštevy blízkeho rodinného priateľa),
III. Žiadosť o uloženie povinnosti nahradiť z tohto titulu nemajetkovú ujmu.

10. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

(2) Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

11. Medzi nedostatky procesnej podmienky, ktoré sú neodstrániteľné, patrí nedostatok procesnej
subjektivity, pokiaľ táto vada existuje už od momentu začatia konania.

12. Podľa § 61 CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len
ten, komu ju zákon priznáva.

13. Podľa § 67 CSP každý môže pred súdom samostatne konať v rozsahu, v akom má spôsobilosť na
právne úkony.

14. V zmysle § 3 ods. 3 prílohy rozkazu č. 631/2015, ktorým sa vydáva vzorový organizačný poriadok
ústavov, je ústav (žalovaný v 1/ rade) rozpočtovou organizáciou a v oblasti rozpočtovania, financovania
a práva hospodárenia so zvereným majetkom štátu má právnu subjektivitu.

15. V súvislosti s citovaným ustanovením § 61 a § 67 CSP ústav na výkon trestu odňatia slobody nemá
neobmedzenúprávnusubjektivitu.Toznamená,žespôsobilosťústavubyťstranouvkonaníavystupovať
samostatne je určovaná len určitými druhmi konaní (resp. sporov), a to konkrétne len konaniami v oblasti
rozpočtovania, financovania a práva hospodárenia. Žalobca sa domáha takého nároku, ktorý nespadá
ani pod jedno z týchto konaní.

16. Na základe uvedenej skutočnosti (t. j. nedostatku procesnej subjektivity a procesnej spôsobilosti
žalovaného v 1. rade) súd konanie voči nemu zastavil z dôvodu, že ide o neodstrániteľný nedostatok
podmienok konania.17. Čo sa týka žalovaného v 2/ rade, tento má síce ako fyzická osoba v plnom rozsahu procesnú
spôsobilosť, ale žalovaný je ako riaditeľ žalovaného v 1/ rade.

18. Ďalšou z neodstrániteľných nedostatkov procesných podmienok konania je nedostatok súdnej
právomoci.

19. Civilný sporový poriadok vymedzuje právomoc súdov v § 3, z ktorého vyplýva, že súdy prejednávajú

a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci.
Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi právnej rovnosti
a vôľovej autonómie účastníkov. Veci zaradené do tohto súboru prejednávajú a rozhodujú prevažne
súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje zákon, prejednávajú ich a rozhodujú o nich iné orgány. Nad
rámec vymedzený uvedeným súborom vzťahov súdy podľa § 4 CSP v občianskom súdnom konaní
prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už na rozdiel od predchádzajúcich nezakladajú priamo na

práve súkromnom, tieto však vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon.

20. Právomoc súdu predstavuje súhrn oprávnení a povinností decízneho charakteru, ktorým súdy
disponujú pri prejednávaní a rozhodovaní veci. Ak by určitá vec nespadala do právomoci súdov, išlo by
takisto o neodstrániteľnú vadu konania nevyhnutne vedúcu k uzneseniu o zastavení konania v zmysle

ustanovenia § 9 CSP.

21. Pre vyriešenie otázky, či vec patrí do právomoci súdu, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého
právneho vzťahu žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania), tento vzťah
dôsledne analyzovať a následne po právnej stránke správne vyhodnotiť a posúdiť. Pre analýzu právneho

vzťahu účastníkov a posúdenie jeho povahy z hľadiska právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie
o nároku, ktorý žalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu, je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda
akú majú povahu práva a povinnosti účastníkov tvoriace obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené
kritérium je určujúce pre posúdenie, či žalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho
vzťahu, ktorý možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 3 CSP.

22. Dôvodom podania žaloby zo strany žalobcu bola skutočnosť, že žalovaný v 2/ rade ako riaditeľ
žalovaného v 1/ rade, nevyhovel žiadosti žalobcu zo dňa 16. 07. 2017 o povolenie kontaktnej návštevy
blízkehorodinnéhopriateľanazákladestanoviskapedagóga,pričomsvojerozhodnutienijakýspôsobom
nezdôvodnil.

23. Riaditeľ ústavu na výkon trestu odňatia slobody je takou osobou, ktorej zákon (zákon č. 475/2005
Z. z. o výkone trestu odňatia slobody ako aj zákon č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej
stráže)zverujerozhodovaťoprávach,právomchránenýchzáujmochalebopovinnostiachfyzickejosoby.
Podľa § 3 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže riaditeľ ústavu stojí na čele

ústavu a za svoju činnosť zodpovedá generálnemu riaditeľovi zboru, ktorý je zasa podriadený ministrovi
spravodlivostiSlovenskejrepubliky.Zákony(anaichzákladeajpredpisynižšejprávnejsily,t.j.ajvrátane
rozkazov generálneho riaditeľa či pokynov, smerníc a inštrukcií Generálneho riaditeľstva Slovenskej
republiky),ktoréupravujúpostavenieosobyodsúdenej,jejprávaapovinnostiakoajrozhodnutiariaditeľa
ústavu, generálneho riaditeľa, nezverujú súdu právomoc rozhodovať o opravných prostriedkoch alebo

o prostriedkoch nápravy voči rozhodnutiam uvedených osôb. Žalovaní poukázali na tú skutočnosť, že
žalobca sa v rovnakej veci obrátil na Generálnu prokuratúru SR s podnetom na preskúmanie zákonnosti
postupu, ktorá skutočnosť nebola sporná.

24. Rozhodnutie riaditeľa ústavu, ako to uvádza aj žalobca, je nepreskúmateľné, pretože neobsahuje

odôvodnenie a ani poučenie o tom, akým spôsobom možno dosiahnuť jeho nápravu. Žalobca
vyvodzuje svoj nárok z právneho vzťahu medzi ním a riaditeľom ústavu. Práva a povinnosti zo
vzťahu osoby odsúdenej a riaditeľa ústavu nevznikajú na základe odsudzujúceho rozsudku súdu, ale
na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa alebo ním určeného príslušníka zboru v zmysle § 8
zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody. Tento vzťah je založený na podriadenosti a

nadriadenosti, nevzniká v dôsledku slobodného rozhodnutia (autonómnej vôle) jeho účastníkov.

25. S poukazom na rozhodnutie NS SR 3Sžo/140/2015 dodržiavanie zákona pri realizácii výkonu
trestu odňatia slobody prislúcha prokuratúre, ktorá má povinnosť vykonávať dozor nad zachovávanímzákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené slobody v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) a § 18
zákona 153/2001 Z. z. Rozhodovací proces, výsledkom ktorého je neudelenie súhlasu odsúdenému na
vykonanie návštevy s priamym kontaktom v zmysle § 24 ods. 4 zákona 475/2005 Z. z. patrí do právnej

úpravy verejného práva.

26. Účastníci v danom vzťahu nemajú autonómne a rovnoprávne postavenie charakteristické pre
právne vzťahy založené na súkromnom práve v zmysle § 3 CSP. Naopak, ich odlišné postavenie v
tomto právnom vzťahu vykazuje znaky odzrkadľujúce osobitné postavenie fyzickej osoby odsúdenej na

výkon trestu odňatia slobody, ktorej práva, právom chránené záujmy, či povinnosti podliehajú osobitnej
rozhodovacej činnosti riaditeľa ústavu, ktorý ale zabezpečuje verejné potreby a funkcie štátu.

27. Ani vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade potom neboli splnené procesné podmienky, keďže daný spor
nepatrí do právomoci súdu v zmysle § 9 CSP a súd vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade konanie zastavil.

28.Naokrajsúdpoznamenáva,žeajkebynedošlokzastaveniukonaniazuvedenýchdôvodov,vzmysle
§ 137 CSP by bol neprípustný žalobný petit, keď žalobný petit pod bodom I. nemožno subsumovať pod
žiadny z typov žalôb uvedených v citovanom zákonnom ustanovení a vo vzťahu k žalobnému petitu II.
a III. nemožno aplikovať ustanovenie § 13 ods. 1 a ods. 3 O. z., keďže sa jedná o ustanovenie týkajúce
sa súkromnoprávnej sféry.

29. Vo vzťahu k žalobnému petitu I. žalobca sám v žalobe odkazuje na Dohovor o ochrane ľudských
práv a slobôd, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a z vnútroštátnych rozhodnutí poukazuje
na rozhodnutie Ústavného súdu SR.

30. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a rozhoduje aj o sťažnostiach
fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a
základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Žalobca tvrdí, že žalovaní svojím konaním zasiahli do jeho práv, ktoré chráni nielen Ústava Slovenskej

republiky, ale aj medzinárodné zmluvy. Nápravy rozhodnutia riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia
slobody sa však žalobca nemôže domáhať na všeobecnom súde a ním formulovaný žalobný návrh má
právecharakterústavnejsťažnosti,kedyvprípadeúspechuÚstavnýsúdmôžerozhodnúťajofinančnom
zadosťučinení.

31. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 256 ods. 1 CSP, keď žalobca procesne zavinil zastavenie
konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia (§ 355
ods. 2 v spojení s § 357 písm. a) a § 362 ods. 1 CSP), a to písomne vo vyhotovení dvojmo na

Okresný súd Banská Bystrica, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa (§ 125 ods. 3 CSP). Odvolanie
môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody podľa § 365 CSP) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).