Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. august 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/147/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112202573
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8112202573.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcov: 1/ J. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytomJ.,O.4,zastúpenéhozákonnouzástupkyňou-matkouG.H.,2/G.H.,nar.XX.XX.XXXX,bytomJ.,
O. 4, zastúpení E.. Andrejom Garom, advokátom so sídlom Bratislava, Šancová 108, proti žalovaným: 1/
V. R., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX, naposledy bytom J., Z. XXXX/XX, 2/ WOOD-EX PO,
s.r.o., so sídlom Prešov, Exnárova 23, zastúpený JUDr. Petrom Čurillom, advokátom so sídlom Prešove,
Hlavná 11, 3/ PILSEN STEEL s.r.o., so sídlom Plzeň, Tylova ul. 57, IČ: 47718706, Česká republika,
zastúpený Šiška & Partners s.r.o., Palisády 33, Bratislava, IČO: 36861961, o ochranu osobnosti, o

odvolaní žalobcov a žalovaného v 2.rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C/18/2012-715
zo dňa 17.03.2016 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku XII., XIII a XIV.

II. Z r u š u j sa rozsudok vo výroku XI. a konanie voči žalovanému v 1.rade z a s t a v u j e .

III. O d m i e t a odvolanie žalobcov voči výrokom XIII. a XIV.

IV. Z r u š u j e sa rozsudok vo výrokoch I. a XV. a v rozsahu zrušenia sa vec v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania, argumentácia strán

1. Predmetom konania sú nároky na náhradu nemajetkovej ujmy, nároky na finančné zadosťučinenie
z titulu neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov.

2. Žalovaný v 1. rade vo svojej procesnej obrane namietal, že zásah do osobnostných práv nastal
v dôsledku pracovného úrazu a tak nemá pasívnu legitimáciu v predmetnom konaní. Žalovaný v 3.
rade uviedol, že nie je subjektom zodpovedným za zásah do osobnostných práv žalobcov, mal uzavretú
rámcovú zmluvu o dielo so žalovaným v 2. rade, na základe ktorej žalovaný v 2. rade ako zhotoviteľ
diela na vlastnú zodpovednosť prostredníctvom svojich zamestnancov vykonával pre neho dielo.

Obsah napadnutého rozhodnutia

3. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd“ ) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak že cit.: „I. Konanie v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo vzťahu k žalovanému v2. a v 3.rade zastavuje. Pripúšťa zmenu žalobného návrhu, ktorý znie: II. Žalovaný v 1.rade je
povinný (z titulu neoprávneného zásahu do osobnostného práva J. Š. na ochranu života a postmorálnej
ochrany jeho osobnosti) do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku nahradiť žalobcovi

v 1. rade sumu vo výške 332.144,- Eur. III. Žalovaný v 2.rade je povinný (z titulu neoprávneného
zásahu do osobnostného práva J. Š. na ochranu života a postmorálnej ochrany jeho osobnosti) do
troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku písomne sa ospravedlniť žalobcovi v 1.rade vo
forme listu adresovanému žalobcovi v 1.rade, ktorého znenie tvorí prílohu č. 1 rozsudku. IV. Žalovaný
v 3.rade je povinný (z titulu neoprávneného zásahu do osobnostného práva J. Š. na ochranu života

a postmorálnej ochrany jeho osobnosti) do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku
písomne sa ospravedlniť žalobcovi v 1.rade vo forme listu adresovanému žalobcovi v 1.rade, ktorého
znenie tvorí prílohu č. 2 rozsudku. V. Žalovaný v 1.rade je povinný (z titulu neoprávneného zásahu
do osobnostného práva žalobcu v 1.rade na ochranu súkromia a rodinného života) do troch dní odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku uhradiť žalobcovi v 1.rade sumu vo výške 100.000,- Eur.
VI. Žalovaný v 2.rade je povinný (z titulu neoprávneného zásahu do osobnostného práva žalobcu v

1.rade na ochranu súkromia a rodinného života) do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku písomne sa ospravedlniť žalobcovi v 1.rade vo forme listu adresovanému žalobcovi v 1.rade,
ktorého znenie tvorí prílohu č. 3 rozsudku. VII. Žalovaný v 3.rade je povinný (z titulu neoprávneného
zásahu do osobnostného práva žalobcu v 1.rade na ochranu súkromia a rodinného života) do troch dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku písomne sa ospravedlniť žalobcovi v 1.rade vo forme

listu adresovanému žalobcovi v 1. rade, ktorého znenie tvorí prílohu č. 4 rozsudku, VIII. Žalovaný v
1. rade je povinný (z titulu neoprávneného zásahu do osobnostného práva žalobkyne v 2. rade na
ochranu súkromia a rodinného života) do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku
uhradiť žalobkyni v 2.rade sumu vo výške 50.000,- Eur. IX. Žalovaný v 2.rade je povinný (z titulu
neoprávneného zásahu do osobnostného práva žalobcu v 2.rade na ochranu súkromia a rodinného

života) do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku písomne sa ospravedlniť žalobkyni
v 2.rade vo forme listu adresovanému žalobcovi v 1. rade, ktorého znenie tvorí prílohu č. 5 rozsudku.
X. Žalovaný v 3.rade je povinný (z titulu neoprávneného zásahu do osobnostného práva žalobkyne v
2.rade na ochranu súkromia a rodinného života) do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku písomne sa ospravedlniť žalobkyni v 2.rade vo forme listu adresovanému žalobcovi v 1.rade,

ktorého znenie tvorí prílohu č. 6 rozsudku. XI. Žalobu vo vzťahu ku žalovanému v 1.rade v celom
rozsahu zamieta. XII. Žalobu vo vzťahu k žalovanému v 2.rade z titulu neoprávneného zásahu do
osobnostného práva J. Š. na ochranu života a postmorálnej ochrany jeho osobnosti zamieta. XIII.
Žalovaný v 2.rade je povinný (z titulu neoprávneného zásahu do osobnostného práva žalobcu v 1.rade
na ochranu súkromia a rodinného života) do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku

písomne sa ospravedlniť žalobcovi v 1.rade vo forme listu adresovanému žalobcovi v 1.rade, ktorého
znenie tvorí prílohu č. 3 rozsudku. XIV. Žalovaný v 2.rade je povinný (z titulu neoprávneného zásahu
do osobnostného práva žalobkyne v 2.rade na ochranu súkromia a rodinného života) do troch dní odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku písomne sa ospravedlniť žalobkyni v 2.rade vo forme listu
adresovanému žalobkyni v 2.rade, ktorého znenie tvorí prílohu č. 4 rozsudku. XV. Žalobu vo vzťahu ku

žalovanému v 3. rade v celom rozsahu zamieta. XVI. O trovách konania rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

4. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu nebolo sporné,
že došlo dňa 31.1.2009 k usmrteniu J. Y., ktorý bol zamestnancom žalovaného v 2.rade na pozícii

žeriavnika. Žalovaný v 1. rade bol uznaný vinným z trestného činu, ktorého sa dopustil z nedbanlivosti.
Zamietol žalobu voči žalovanému v 1. rade lebo nie je pasívne legitimovaným a žalovaný v 2.rade ako
zamestnávateľ zásadne zodpovedá za neoprávnené zásahy do práva na ochranu osobnosti tretích
osôb.

5. Poukázal na to, že v správnom konaní bolo zistené, že žalovaný v 2.rade nezaistil svojim
zamestnancom dostatočné a primerané informácie a pokyny o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci
podľa Zákonníka práce a najmä podľa ČSN ISO 12480 - 1 a neoboznámil ich zvlášť so „systémom
bezpečnej práce“ spracovaným žalovaným v 3. rade. Poukázal na to, že žalobcovia si neprihlásili
svoju pohľadávku titulom ochrany osobnosti v reštrukturalizácii žalovaného v 3.rade. Nadobudnutím

účinnosti uznesenia o schválení reštrukturalizačného plánu insolvenčným súdom a podľa ust. § 155 č.
182/2006 Sb. o úpadku zverejnením uznesenia o schválení reštrukturalizačného plánu v Obchodním
věstníku, zanikajú práva veriteľov vymáhať včas neprihlásené pohľadávky, ako i zaistenia spojené s
danou pohľadávkou, a preto aj z týchto dôvodov súd žalobu vo vzťahu k žalovanému v 3.rade.6. Žalobu považoval za dôvodnú vo vzťahu k žalovanému v 2.rade v rozsahu zásahu do osobnostného
práva žalobcov na ochranu súkromia a rodinného života. Mal za preukázané, že zanedbal svoje

elementárne povinnosti a tým neoprávnene zasiahol do súkromia žalobcov.

7. Nárok žalobcu v 1.rade, ktorým sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy titulom neoprávneného
zásahu do osobnostného práva J. Š. na ochranu života a postmorálnej ochrany jeho osobnosti v
celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že právo na peňažné zadosťučinenie zaniklo a na dedičov

neprechádza.

8. Vo vzťahu k zastaveniu konania voči žalovaným v 2. a 3. rade (výrok I.) rozhodnutie odôvodnil tým,
že žalobcovia podali dňa 16.12.2015 podanie označené ako zmena žaloby a navrhli, aby súd zaviazal
žalovaného v 1.rade na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a na rozdiel od pôvodného
žalobného návrhu požadovali zadosťučinenie vo vzťahu k žalovanému v 2.rade a k žalovanému v 3.rade

vo forme písomného ospravedlnenia. Vychádzajúc z obsahu podania prijal záver, že ním došlo k
späťvzatiu tohto nároku vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3.rade a k rozšíreniu žalobného nároku vo vzťahu
k žalovanému v 1.rade.

9. Poukázal na ustanovenia § 41 ods. 2 O.s.p., § 96 ods. 1 až 3 O.s.p., § 11, § 13 ods.1, 2, 3 OZ, §

1, § 5, § 146, 147 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 31.01.2009, § 1, § 2,
§ 3, § 5 , § 6, § 7, § 9, § 10 zák. č. 124/2006 Z. z. Zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci,
§ 103, § 101 zák. č. 262/2006 Sb. Zákoníka práce platného na území Českej republiky, § 15 zákona
č. 97/1963 Zb. Zákon o medzinárodnom práve súkromnom.

10. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Obsah odvolaní žalobcov a žalovaného v 2. rade

11. Proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia v celom rozsahu z dôvodu, že súd prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust.§ 205 ods.2 písm.f/ a v konaní došlo
k vadám uvedený v § 221 ods.1 písm.h/ O.s.p. účinného v čase podania odvolania. Podľa ich názoru
súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil a neaplikoval správne ustanovenie právneho predpisu
v prípade pokiaľ zastavil konanie v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo vzťahu k
žalovanému v 2.a 3.rade. Poukázali na to, že dňa 17.03.2016 zotrvali na svojich predchádzajúcich

prednesoch a uviedli, že trvajú na podanom návrhu. Podľa ich názoru nedošlo k zúženiu návrhu ani k
tomu, že by žiadali menej a tak majú za to, že došlo len k zmene žalobného návrhu, na ktorom trvajú.
Majú za to, že v priebehu konania sa dozvedeli o takých skutkových okolnostiach prípadu, ktoré ich
viedli k zmene žalobného návrhu, avšak sa stále domáhali plnenia rovnakej sumy. Ďalej nesúhlasia so
záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný v 1.rade nemá aktívnu legitimáciu, tak ako to konštatoval

súd prvej inštancie. Nestotožňuje sa s posúdením pasívnej vecnej legitimácie, pretože v uvedenom
prípade sa jednalo o zamestnanca. Vo vzťahu k žalovanému v 2.rade z titulu neoprávneného zásahu
do osobnostného práva J. Š. na ochranu života a postmortálnej ochrany jeho osobnosti má za to, že
aj znalec konštatoval, že v prípade nebohého a žalovaného v 1.rade nebola zabezpečená predpísaná
kvalifikácia osôb pre obsluhu žeriavu. K nároku žalobcu v 1.rade poukázal na to, že nie je správny

prijatý právny záver, že mu neprináleží nárok vyplývajúci z ust.§ 15 Občianskeho zákonníka. Navrhli
zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie, zároveň im priznať náhradu trov odvolacieho
konania.

12. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný v.2 rade a to proti výrokom XIII., XIV. s poukazom na

to, že je vedené voči nemu konkurzné konanie.

Hodnotenie odvolacieho súdu

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas,

oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, preskúmal napadnuté
rozhodnutie postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolania strán
sporu sú čiastočne dôvodné.14. Z obsahu odvolania žalobcov v 1. a 2 rade je zrejmé, že napádajú rozsudok v celom rozsahu
namietajúc, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec a v konaní došlo ku vadám (§ 205
ods. 2 písm.f/ O.s.p účinného v čase podania odvolania).

15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

16. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku vo vzťahu k zamietnutiu žaloby

v časti nároku žalobcu v1. rade na uplatnenie práva na ochranu osobnosti podľa § 15 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Žalobca v 1. rade namieta, že súd považoval tento nárok za
neopodstatnený. Poukazuje na to, že je synom zomrelého a nie je žiaden dôvod na vylúčenie peňažného
zadosťučinenia.Ustanovenie§15OZumožňujeinýmosobámakotým, doprávktorýchbolozasiahnuté,
uplatňovať právo na ochranu osobnosti subjektu, ktorý zomrel. Žalobca v 1. rade tvrdí, že došlo k zásahu
do osobnostných práv jeho otca a je oprávneným subjektom na uplatnenie si práv z titulu zásahu do

práva na život. V prípade usmrtenia otca žalobcu v dôsledku protiprávneho konania žalovaného v 1.rade
nejde o zásah do osobnostného práva zomrelého, ktorého ochrana by bola v súlade so zmyslom
a účelom postmortálnej ochrany osobnosti, a teda, ktorého ochrana by patrila do režimu posmrtnej
ochrany osobnosti podľa § 15 OZ. Na podporu svojho záveru poukazuje odvolací súd na záver prijatý
v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 92/2015, podľa ktorého „V prípade

usmrtenia pri dopravnej nehode nejde o zásah do osobnostného práva zomrelého, ktorého ochrana
by bola v súlade so zmyslom a účelom postmortálnej ochrany osobnosti, a teda, ktorého ochrana by
patrila do režimu posmrtnej ochrany osobnosti podľa § 15 OZ. Okrem toho, usmrtenie dcéry žalobcov
predstavuje neoprávnený zásah do ich osobnostných práv podľa § 11 a nasl. OZ (práva na súkromný
a rodinný život). Ide teda o zásah, ktorým boli sami žalobcovia (rodičia nebohej dcéry) postihnutí,

a za ktorý v tomto konaní uplatnili nárok vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takýto
nárok súdna prax aj pod vplyvom Európskeho súdu pre ľudské práva, správne pripúšťa. Samozrejme
ale požaduje, aby vždy došlo k naplneniu predpokladov vyplývajúcich z ustanovenia § 13 ods. 2 a
ods. 3 OZ. Žalobcovia (rodičia nebohej dcéry) preto nemôžu s úspechom uplatniť nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv ich nebohej dcéry, spočívajúci v jej

usmrtení podľa § 15 OZ. Na podporu tejto argumentácie je aj to, že osoby uvedené v § 15 OZ majú
právo na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby zásadne v rovnakom rozsahu, v akom by toto
právo prislúchalo dotknutej fyzickej osobe. Podľa názoru dovolacieho súdu aj tu platí zásada, podľa
ktorej žalobcovia (rodičia nebohej dcéry) nemôžu byť v lepšom právnom postavení, než aké by mala
zásahom dotknutá fyzická osoba, ktorej právo na ochranu osobnosti uplatňujú. Žalobcom môžu patriť

len tie práva na jej ochranu, ktoré by mala sama zomrelá osoba ako subjekt priamo neoprávneným
zásahom dotknutý. V danom prípade ale povaha veci nepripúšťa, aby neoprávneným zásahom dotknutá
nebohá dcéra žalobcov, mohla sama uplatniť právo na ochranu svojej osobnosti vo forme náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch za svoje vlastné usmrtenie podľa § 11 a nasl. OZ. Potom ani žalobcovia
ako osoby síce uvedené v § 15 OZ, nemôžu s úspechom uplatniť právo na ochranu jej osobnosti v

takejto forme. Úlohou inštitútu postmortálnej ochrany osobnosti je, aby fyzická osoba mala zabezpečenú
účinnú ochranu osobnosti nielen po celú dobu svojho života, ale aj po jej smrti. Táto zákonná úprava
zabezpečuje možnosť ochrany pred neoprávnenými zásahmi znevažujúcimi pamiatku (pietu) zomrelej
fyzickej osoby aj v čase, kedy fyzická osoba ako subjekt osobnosti už nie je nažive. K prijatiu tejto
právnej úpravy viedla jednak požiadavka verejného záujmu a jednak požiadavka zachovania pamiatky,

celkovej piety k zomrelému a spomienky na neho, čo súvisí s tým, že ide o hodnoty, ktoré nestrácajú svoj
význam pre najbližšie osoby zomrelého. Zákon preto stanovil, že smrťou fyzickej osoby vzniká taxatívne
vymedzenému okruhu osôb, ktoré neboli sami neoprávneným zásahom postihnuté, právo na uplatnenie
ochrany osobnosti zomrelého. Ide tu o zvláštne právne nástupníctvo (sukcesiu), na základe ktorého
patrí ex lege určitým osobám pôvodné (originárne) subjektívne právo k uplatneniu ochrany osobnosti

iného - zomrelej fyzickej osoby. Pre vznik tohto subjektívneho práva osobám uvedeným v § 15 OZ nie
je podstatné, či sa neoprávnený zásah do osobnosti zomrelej fyzickej osoby stal ešte za jej života alebo
až po jej smrti. Hmotnoprávnym predpokladom, za splnenia ktorého osoby uvedené v § 15 OZ môžu s
úspechom toto právo uplatniť, je smrť fyzickej osoby. Predmetom tohto subjektívneho práva sú napriek
smrti fyzickej osoby naďalej pretrvávajúce hodnoty, a to pamiatka zomrelého, celková pieta k nemu a

spomienka na neho, teda posmrtné záujmy fyzickej osoby. Podstatou a zmyslom postmortálnej ochrany
osobnosti teda je umožniť po smrti fyzickej osoby uplatniť jej najbližším príbuzným právo na ochranu jej
osobnosti, a tak čeliť neoprávneným zásahom, ktoré znevažujú (zneucťujú) pamiatku, pietu a spomienku
zomrelej fyzickej osoby. Takýmito zásahmi sú neoprávnené zásahy do cti, dôstojnosti zomrelej fyzickejosoby, do jej povesti a mena, do telesných pozostatkov zomrelého, ak ich možno identifikovať a pod.
Treba zdôrazniť, že zvláštne subjektívne právo osôb vymedzených v § 15 OZ na uplatnenie ochrany
osobnosti zomrelého nie je, čo do obsahu a rozsahu, zhodné s vlastným osobnostným právom zomrelej

fyzickej osoby.“

17. Odvolací súd pristúpil k zrušeniu rozsudku vo vzťahu k výroku XI., ktorým bola žaloba zamietnutá
voči žalovanému v 1. rade. Vychádzajúc z oznámenia právneho a zistení odvolacieho súdu, žalovaný v
1. rade dňa 31.03. 2016 zomrel, dedičské konanie bolo ukončené uznesením Okresného súdu Prešov

sp. zn. 26D349/2016, Dnot 79/2016 zo dna 27. 05.2016. Nároky žalobcov voči žalovanému v 1. rade
sú nárokmi vyplývajúcimi tak z § 15 OZ, ako aj § 13 OZ.

18. Podľa § 63 ods. 1, 2 , 3 zákona č. 160/2015 Z. Z Civilný sporový poriadok, ak strana zomrie
počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie
zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový

spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku
dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie
o dedičstve. Ak to povaha sporu pripúšťa, môže sa v konaní pokračovať aj pred skončením konania o
dedičstve.

19. Kto je procesným nástupcom strany, ktorá zomrela a procesnú subjektivitu stratila je uvedené v §
63 ods. 2 a 3 CMP. Procesné nástupníctvo je odvodené od nástupníctva hmotnoprávneho. Procesným
nástupcom je vždy ten, kto podľa hmotného práva prevzal právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide.
Právnym nástupcom fyzickej osoby, ktorá zomrela, sú spravidla jej dedičia. Ak stratí strana procesnú
spôsobilosť v priebehu konania, súd najskôr podľa hmotnoprávnej povahy veci posúdi, či uvedená

skutočnosť sama osobe bráni ďalšiemu pokračovaniu v konaní, alebo či je možné v konaní pokračovať.
Povaha veci bráni pokračovať v konaní tam, kde a) práva a povinnosti, o ktoré v konaní ide sú viazané
podľa hmotného práva na osobu strany sporu a neprechádzajú na právneho nástupcu (napr. nárok na
výživné, nárok na odškodnenie bolesti a za sťaženie spoločenského uplatnenia a ďalšie),
b) je určitá skutková podstata podľa právneho predpisu podmienená existenciou určitej strany v konaní

(napr. v konaní o spôsobilosť na právne úkony),
c) kde smrťou dochádza podľa hmotného práva k zániku právneho vzťahu, o ktorý v konaní išlo
(napr. v konaní o rozvod manželstva, pokiaľ zákon nedovoľuje, aby sa v konaní pokračovalo).
Z hmotnoprávneho hľadiska je potrebné prejednávanú vec posudzovať vzhľadom k tvrdenému
porušovaniu osobnostných práv podľa Občianského zákonníka.

20. Podľa ustanovenia § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a
zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1
najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,

má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 3 OZ, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa ustanovenia § 15 OZ, po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jeho osobnosti
manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom.

21. Právo na priznanie sankcií podľa citovaných ustanovení OZ vo forme morálnej a peňažnej satisfakcie
za protiprávny zásah do osobnostných práv fyzickej osoby a tomu zodpovedajúca povinnosť pôvodcu

zásahunaposkytnutiumorálnejifinančnejsatisfakcie,nemajúcharakterzáväzku.Existujúvoformepráv
a povinností zo zodpovednostného vzťahu, ktorý vznikol naplnením všetkých zákonných predpokladov,
pričom forma ochrany a sankcie za ohrozenie, či porušenie osobnostnej sféry sú stanovené až
právoplatným rozhodnutím súdu. Prevod a prechod práv a povinností zo zodpovednosti za protiprávnyzásah do osobnostných práv fyzickej osoby Občiansky zákonník výslovne neupravuje, preto je potrebné
ho posúdiť za použitia analogia legis podľa ustanovenia zmyslom a obsahom tejto problematike
najbližším (§ 853 OZ)., a to podľa § 579 OZ.

22. Podľa ustanovenia § 579 ods. 1 OZ, smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, ibaže jej obsahom bolo
plnenie, ktoré mal osobne vykonať dlžník.

Podľa ustanovenia § 579 ods. 2 OZ, smrťou veriteľa právo zanikne, ak bolo plnenie obmedzené len na

jeho osobu; zanikne aj právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.

23. Odvolací súd konštatuje, že práva na morálnu satisfakciu a na priznanie zadosťučinenia zásahom
postihnutej osoby podľa ustanovenia § 13, § 15 OZ sú rovnako ako osobnosť sama úzko spojené
s postihnutou osobou, a sú teda rýdzo osobnej nemajetkovej i majetkovej povahy. Z tohto dôvodu
zásahom postihnutá osoba nemôže svoje osobnostné práva prevádzať na iné osoby a v prípade jej

smrti osobnostné právo zaniká a neprechádza na dedičov (§ 460 a analogicky § 579 ods. 2 OZ).

24. Právu postihnutej osoby zodpovedá povinnosť pôvodcu zásahu na poskytnutie satisfakcie. Z
ustanovenia § 13 OZ jednoznačne vyplýva, že zásahom postihnutá osoba sa môže domáhať priznania
zadosťučinenia iba voči pôvodcovi zásahu (pôvodcom zásahu se rozumie aj osoba, ktorá zásah priamo

spôsobila, ale tiež subjekt, ktorý za konanie škodcu nesie priamu zodpovednosť, napr. zamestnávateľ,
ktorého zamestnanec zásah spôsobil a podobne). Povinnosť poskytnúť morálnu i peňažnú satisfakciu
môže byť uložená iba pôvodcovi zásahu a nie iným subjektom. Z uvedeného vyplýva, že táto povinnosť
je nerozlučne spojená s osobou pôvodcu zásahu, má osobný charakter a plnenie môže byť poskytnuté
iba pôvodcom. Povinnosť poskytnúť sankciu preto nemožno z pôvodcu zásahu previesť na tretie

osoby a ak je pôvodcom zásahu fyzická osoba, tak v prípade jej smrti povinnosť zaniká a neprechádza
na dedičov (§ 579 ods. 1 OZ) (porovnaj napr. rozsudky Najvyššieho sudu Českej republiky sp. zn. 30Cdo
1051/2005, 30Cdo 1051/2005).

25. Pasívne legitimovaným je iba pôvodca zásahu, ktorý do osobnostných práv protiprávne zasiahol.

Pokiaľ došlo k strate procesnej spôsobilosti na strane žalovaného smrťou, zodpovednostný vzťah medzi
postihnutouosobouapôvodcomzásahuzaniká,pretoževsúladesustanovením62ods.3C.s.p. povaha
veci neumožňuje v konaní pokračovať s právnym nástupcom pôvodcu zásahu. Žalovaný v 1. rade stratil
smrťou spôsobilosť byť stranou, k procesnému nástupníctvu nemohlo dôjsť, čím vznikla neodstrániteľná
prekážka v konaní. Odvolací súd tak pristúpil k zrušeniu rozsudku vo vzťahu k žalovanému v 1.rade

a zastaveniu konania vo vzťahu k nemu (výrok XI.).

26. Odvolanie voči výrokom XIII. a XIV. podal žalovaný v 2. rade. S poukazom na to, že na jeho
majetok žalovaného bol vyhlásený. Odvolací súd zistil, že konkurz na žalovaného v 2.rade bol vyhlásený
uznesením Okresného súdu Prešov 1K/52/2014 zo dňa 29.12.2014.

27. Podľa § 47 ods.1 zákona č. 7/2005 Z. Z o konkurze a vyrovnaní , ak tento zákon neustanovuje inak,
vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho
konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas prerušenia
týchto konaní neplynú. Na účastníkov konania, ktorí vystupujú na strane úpadcu, prerušenie konania

pôsobí, len ak ide o nerozlučné spoločenstvo alebo o intervenciu.

28. Podľa § 47 ods. 3 cit. zákona, v konaniach prerušených podľa odseku 1 možno pokračovať na návrh
správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva účastníkom konania namiesto
úpadcu.

29. Je potrebné uviesť, že po vyhlásení konkurzu sa musí rozlišovať medzi nárokmi, ktoré sa
týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi a inými nárokmi. Povinnosť písomne sa
ospravedlniť žalobcom za zásah do ich osobnostných práv, ktoré bola uložená žalovanému v 2.rade
(výroky XIII., XIV.) sa nedotýka majetku úpadcu. Konanie sa nedotýka majetku žalovaného, súd mohol v

konaní pokračovať. Odvolací súd rozsudok vo výrokoch XIII. a XIV. potvrdil ako vecne správne postupom
podľa § 387 ods. 1 C.s.p.30. Vo vzťahu k nárokom týkajúcich sa majetku žalovaného v 2. rade z vyššie uvedených dôvodov
pristúpil odvolací súd k zrušeniu napadnutého rozsudku vo výroku I. vo vzťahu k žalovanému v 2.rade,
keďže predmetom je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

31. Podľa 386, písm. b/ C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
Žalobcovia v 1. a 2. rade napadli svojím odvolaním rozsudok v celom rozsahu, napriek tomu, že vo
vzťahukuloženýmpovinnostiamžalovanémuv2.radeboliúspešní.Odvolacísúdtakodmietolodvolanie
žalobcov voči výrokom XIII. XIV.

32. Súd prvej inštancie vo výroku I. zastavil konanie aj voči žalovanému v 3. rade v časti o náhradu
nemajetkovej ujmy s poukazom na podanie právneho zástupcu žalobcov (č.l. 663). Súd vo výroku
XV. napadnutého rozsudku žalobu voči žalovanému v 3. rade v celom rozsahu zamietol. Vo vzťahu
k žalovanému v 3.rade súd poukázal na zistenia Oblastného inšpektorátu práce pre Plzenský kraj,
ktorý konštatoval porušenia pracovnoprávnych predpisov na strane žalovaného v 3.rade. Žalobcovia si

neprihlásili svoju pohľadávku titulom ochrany osobnosti v reštrukturalizácii žalovaného v 3. rade a z
týchto dôvodov žalobu zamietol.

33. Podľa § 220 CMP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a

aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

34. Ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p. treba z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené.

35. Odvolací súd vzhľadom k nepreskúmateľným dôvodom, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu
žaloby voči žalovanému v celom rozsahu v 3. rade zrušil rozsudok vo výroku XV. podľa § 389 ods.
1 písm.b/ C.s.p.

36. Žalobca podaním z 13.12.2015 ( čl.662-664) označeným ako „Zmena žaloby v právnej veci vedenej

pod sp.zn. 12C/18/2012“ mení žalobu o ochranu osobnosti z 20.01.2012 v zmysle § 95, ods. 1
O.s.p. s konkrétnym návrhom vo veci samej s odôvodnením, že vzhľadom na oboznámenie sa s
trestným rozkazom OS Plzeň -mesto z 31.10.2014, zhodnotení dôkazných prostriedkov, posúdení miery
spolupôsobenia jednotlivých žalovaných na neoprávnenom zásahu do osobnostných práv nebohého J.
Š. a žalobcov v 1.a 2.rade. Súd o zmene žaloby rozhodol v rozhodnutí o veci samej (č.l. 715), zároveň

konanie vo vzťahu k žalovanému v 2. a 3. rade v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zastavil.
Svoje rozhodnutie odôvodnil posúdením obsahu podania žalobcov ako čiastočného späťvzatia návrhu
v tejto časti.

Späťvzatie návrhu na začatie konania je procesný úkon navrhovateľa, z obsahu ktorého jednoznačne

vyplýva, že na prejednaní svojho návrhu celkom alebo v určenej časti nemá záujem a je uzrozumený
s tým, že o jeho návrhu (časti jeho návrhu) nebude súdom meritórne rozhodnuté. Pretože späťvzatie
návrhu môže byť v rozpore so záujmom odporcu, aby konanie bolo dokončené meritórnym rozhodnutím
súdu, odporca má procesné právo (oprávnenie) vyjadriť nesúhlas s týmto procesným úkonom
navrhovateľa. Tak je tomu aj v prípade, ak keď k späťvzatiu návrhu na začatie konania dôjde (až)

po rozhodnutí súdu prvého stupňa (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. 07. 2012, sp. zn. 3 Cdo
123/2012).

37. Žalobcovia v podanom odvolaní namietajú nesprávne posúdenie podania z 16.12.02015 tvrdiac,
že nedošlo k späťvzatiu časti žalobného návrhu poukazujúc na to, že v pôvodnom žalobnom návrhu

sa domáhali zaplatenia sumy od žalovaných spoločne a nerozdielne a podaním z 16.12.2015 žiadali
zmenu žalobného návrhu tak, že uvedenú sumu požadovali od žalovaného v 1.rade. Napriek tvrdeniam
žalobcov o tom, že nezobrali žalobu v časti späť vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade, vychádzajúc z
obsahu podania a prejavu vôle v ňou uvedenom, nie je možné tento vyhodnotiť inak, ako prejav vôle,ktorým od týchto žalovaných nepožadujú pôvodne uplatnenú finančnú sumu a netrvajú ďalej na tom,
aby vo vzťahu k nim o tomto nároku súd konal a rozhodol a zároveň si tento nárok uplatňujú len voči
žalovanému v 1.rade. Súd však v rozpore s ust. § 96 ods. 2 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu

zastavil konanie v tejto časti bez toho, aby bola žalovaným poskytnutá možnosť vyjadriť sa k späťvzatiu,
čím došlo k nesprávnemu procesnému postupu, čo je dôvodom pre zrušenie rozsudku vo výroku I.

38. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude požiadať správcu žalovaného v 2. rade o jeho
vyjadrenie k pokračovaniu v konaní, keďže konanie je zo zákona o konkurze a vyrovnaní prerušené,

pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k nárokom, ktoré sa dotýkajú jeho majetku. Svoje
rozhodnutie vo vzťahu k žalovanému v 3. rade odôvodni tak, aby dôvody pre rozhodnutie o nárokoch
žalobcov vo vzťahu k tomuto žalovanému boli dostatočné. Vo vzťahu k späťvzatiu aplikuje postup § 146,
ods. 1 C.s.p.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0. (§ 3 ods. 9 zákona

číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).