Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. september 2020

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 21C/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5620200334
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Marcián

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2020:5620200334.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobcov : 1.) W. Z., nar.

XX. X. XXXX, s trvalým pobytom Z. XXX/XX, Y. W., 2.) F. Č., nar. X. X. XXXX, s trvalým pobytom W.
XXXX/X, Ž., a 3.) W. Y., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom O.Ý. Č.. XXX, všetci traja zastúpení JUDr.
Miloslavom Hrickom, advokátom, so sídlom ul. 1. mája č. 709, Liptovský Mikuláš proti žalovaným : 1.) V..
X. M., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom I. XXX/XX, I. X., a 2.) W. W., nar. XX. X. XXXX, s trvalým
pobytom O. Č.. XXX, a 3.) F. G., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom O. XXX, o určenie vlastníckeho
práva, takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e, že ku dňu smrti poručiteľa - W. Y., nar. X. XX. XXXX, naposledy bytom O. XX, ktorý zomrel

19. 3. 2002, boli bezpodielovými vlastníkmi pozemku registra „E“ parc. č. 1977, orná pôda, o výmere
180 m2, katastrálne územie O., obec Východná, okres Liptovský Mikuláš, zapísanom na čiastočnom
výpise z listu vlastníctva č. XXXX - W. Y., nar. X. XX. XXXX a F. Y., nar. XX. X. XXXX, obaja vtedy bytom
O. XX, v spoluvlastníckom podiele 1/1.

II. Z a s t a v u j e konanie o vzájomnej žalobe žalovaných v 2. a 3. rade z 25. 3. 2020.

III. Žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý nahradiť žalobcom v 1. až 3. rade k ich ruke spoločnej a
nerozdielnej náhradu trov konania o žalobe v rozsahu 33,33 %, pričom o výške tejto náhrady rozhodne
súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

IV. Žalobcom v 1. až 3. rade n e p r i z n á v a voči žalovaným v 2. a 3. rade nárok na náhradu trov
konania o žalobe.

V. Žalovaní v 2. a 3. rade s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom v 1. až 3. rade

k ich ruke spoločnej a nerozdielnej trovy konania o vzájomnej žalobe žalovaných v 2. a 3. rade z 25.
3. 2020 v plnom rozsahu, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou na tunajší súd 10. 2. 2020 sa žalobcovia domáhali rozhodnutia, ktorým by súd
určil, že ku dňu smrti W. Y., nar. X. XX. XXXX, naposledy bytom O. XX, ktorý zomrel 19. 3. 2002
boli bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku registra „E“ parc. č. 1977, orná pôda, o výmere 180
m2, katastrálne územie O.H. - F. Y., nar. XX. X. XXXX a W. Y., nar. X. XX. XXXX, obaja bytom O.

XX v spoluvlastníckom podiele 1/1. Tento žalobný návrh odôvodnili tým, že žalovaní v 1. až 3. rade
sú evidovaní ako podieloví spoluvlastníci tohto pozemku, každý v spoluvlastníckom podiele 1/3. Ide o
pozemok, ktorý tvorí časť záhrady prislúchajúcej k rodinnému domu súp. č. XX, ktorý rodinný dom je v
podielovom spoluvlastníctve žalobcov v 1. a 2. rade. Uvedený pozemok nadobudli rodičia žalobcov v 1.až 3. rade kúpnou zmluvou z 19. 12. 1963, ktorá bola registrovaná Štátnym notárstvom v Liptovskom
Mikuláši pod číslom Reg. I 277/66. Účastníci tejto kúpnej zmluvy 24. 11. 1965 podpísali prehlásenie, na
základe ktorého bol vykonaný zápis v evidencii nehnuteľností. Omylom však do prehlásenia nezahrnuli

aj pozemok registra „E“ parc. č. 1977. Z dôvodu, že nedošlo k zápisu zmeny vlastníctva na základe
tejto kúpnej zmluvy do pozemkovej knihy, resp. do evidencie nehnuteľností, bol pozemok predmetom
dedenia po pôvodných vlastníkoch (predávajúcich) až po žalovaných v 2. a 3. rade a V. W., nar. XX.
X. XXXX, bytom O. XXX. Okresný súd Žilina uznesením sp.zn.: 9OdK/52/2018 zo 14. 3. 2018 vyhlásil
na majetok V. W. konkurz. Pri speňažovaní majetku tohto dlžníka správca konajúci v mene dlžníka

uzatvoril so žalovaným v 1. rade kúpnu zmluva, ktorej predmetom bol okrem iného aj sporný pozemok,
registra „E“ parc. č. 1977. Žalovaný v 2. a 3. rade ani V. W. ako právny predchodca žalovaného v 1. rade,
však neboli skutočnými (spolu) vlastníkmi pozemku, pretože ich právni predchodcovia spoluvlastnícky
podiel na pozemku predali právnym predchodcom žalobcov v 1. až 3. rade - ich rodičom. Preto ani
žalovanýv1.radenemoholnadobudnúťvlastníckeprávokspornémupozemku,atoanikúpnouzmluvou
uzatvorenou pri speňažovaní v rámci konkurzu, hoci podľa § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. - o konkurze

a reštrukturalizácii, v konkurze nadobúda kupujúci vlastníctvo aj keď úpadca nebol vlastníkom vo veci.
Toto ustanovenie totiž v prípade oddlženia konkurzom neplatí. Ustanovenie § 93 ods. 3 upravuje právne
vzťahyprispeňažovanímajetkuvkonkurzepodľadruhejčastizákonač.7/2005Z.z.VprípadeV.W.však
išlo o oddlženie podľa štvrtej časti zákona, ktorá obsahuje komplexnú právnu úpravu oddĺženia, vrátane
speňažovania majetku v § 167n a nasledovne. Tam však už ustanovenie o nadobudnutí vlastníctva

od nevlastníka nie je uvedené. Žalovaní v 2. a 3. rade a V. W., ani ich právni predchodcovia nemohli
spoluvlastnícky podiel na pozemku nadobudnúť do vlastníctva ani vydržaním. Na to, aby sa tak stalo,
museli by mať pozemok v držbe. Pozemok však tvorí záhradu prislúchajúcu k rodinnému domu súp. č.
XX, katastrálne územie O. a nachádza sa v rámci oploteného dvora so záhradou a vždy ho tak užívali
a teda mali aj v držbe výlučne právni predchodcovia žalobcov v 1. až 3. rade a neskôr žalobcovia v

1. a 2. rade. Právni predchodcovia žalobcov sa stali vlastníkmi sporného pozemku aj napriek tomu,
že vlastníctvo nebolo zaevidované v pozemkovej knihe, resp. v evidencii nehnuteľností, nakoľko k
nadobudnutiu vlastníckeho práva zo strany právnych predchodcov žalobcu došlo už registráciou zmluvy
štátnym notárstvom v zmysle vtedy účinného Občianskeho zákonníka. Keďže právni predchodcovia
žalovaných v 2. a 3. rade a V. W. vlastníctvo k spornému pozemku previedli, nemohli vlastnícke právo

k nemu žalovaní v 2. a 3. rade a V. W. nadobudnúť vlastnícke právo ani dedením. A ak V. W. nebol
vlastníkom pozemku, nemohol vlastníctvo k nemu nadobudnúť ani žalovaný v 1. rade. Vzhľadom na to,
že kvôli viacerým zmenám v evidencii katastra nehnuteľností, nemožno nápravu zjednať zápisom do
katastra, žalobcom nezostalo nič iné ako sa domáhať nápravy žalobou na súde. Sporný pozemok nebol
predmetom dedenia po žiadnom z rodičov žalobcov, hoci bol v ich bezpodielovom spoluvlastníctve,

preto sa žalobcovia domáhajú určenia, že ich rodičia boli ku dňu smrti ich otca, ktorý umrel skôr,
bezpodielovými spoluvlastníkmi sporného pozemku.

2. Vo vyjadrení k žalobe (č.l. 66) žalovaný v 1. rade uviedol, že žalobcami uplatnený nárok neuznáva v
celomrozsahuapodrobneopisovalskutkovéokolnostiakovrámcikonkurzuoddlženímmalnadobudnúť

spoluvlastnícky podiel k uvedenému pozemku v rozsahu 1/3 od svojho právneho predchodcu - V. W.,
na ktorého bol vyhlásený tento konkurz. Žalovaný v 1. rade tiež poukázal na to, že po zápise jeho
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností podal daňové priznanie k dani z nehnuteľností z tohto
pozemku správcovi dane (obci Východná.) Následne listom z 15. 1. 2019 navrhol žalobcom v 1. a 2.
rade usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku tak, že im svoj spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1/3

odpredá. Tieto mimosúdne vysporiadania však neboli úspešné. Žalovaný v 1. rade ďalej uviedol, že
ako nadobúdateľ tohto spoluvlastníckeho podielu bol dobromyseľný, pretože nemal dôvod pochybovať
o správnosti a hodnovernosti údajov uvedených v katastri nehnuteľností. Táto jeho dobromyseľnosť
bola umocnená zápisom tejto nehnuteľnosti do súpisu všeobecnej podstaty majetku úpadcu v rámci
konkurzu. Žalovaný v 1. nespochybňuje existenciu nadobúdacieho titulu u právnych predchodcov

žalobcov, avšak vzhľadom na odstup času a najmä spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva z jeho
strany, žaloba nemôže byť v súčasnosti dôvodná. Žalovaný v 1. rade ďalej poukázal na účel konkurzu,
ktorým je ako podľa 2., tak aj podľa 4. časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii (za ingerencie štátu)
uspokojiť veriteľov dlžníka (úpadcu) v čo najširšom možnom rozsahu, a preto podľa neho ústavne
konformný je len taký výklad ust. § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý pravidlo

v ňom upravené vztiahne na všetky typy konaní podľa tohto zákona, predmetom, ktorých je odplatné
speňažovanie majetku zapísaného do súpisu majetku. Ďalej žalovaný v 1. rade poukázal na to, že
žalobcovia počas konkurzného konania nepodali podľa § 167j zákona č. 7/2005 Z.z. námietky u správcu
proti zápisu predmetného pozemku do súpisu majetku úpadcu, a to napriek tomu, že Obchodný vestníkje verejným informačným systémom, vo vzťahu ku ktorému platí, že zverejnením údajov sa má za to, že
sú tretím osobám prístupné. Žalovaný v 1. rade sa od počiatku správal ako vlastník a plnil si všetky svoje
zákonné povinnosti (podal daňové priznanie k dani z nehnuteľnosti a bez zbytočného odkladu písomne

kontaktoval žalobcov v 1. a 2. rade s návrhom na vysporiadanie majetkových vzťahov - zosúladenie
užívacieho stavu so stavom právnym.) Pre prípad, že by súd dospel k záveru, že ust. § 93 ods. 3 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii sa na oddlženie konkurzom podľa 4. časti tohto zákona nevzťahuje,
domáhal sa žalovaný v 1. rade, aby mu bola poskytnutá právna ochranu z titulu dobromyseľného
nadobudnutia vlastníckeho práva. Vzhľadom na zápis pozemku v katastri nehnuteľností, vykonaný súpis

majetku, postup správkyne konkurznej podstaty a neexistenciu zápisu námietok zo strany žalobcov,
nemal žalovaný v 1. rade dôvod pochybovať o vlastníckom práve svojho právneho predchodcu - V. W. a
po vykonaní vkladu do katastra nehnuteľností sa začal správať ako vlastník pozemku. Na druhej strane
žalobcovia v 1. až 3. rade (ako právni nástupcovia svojich rodičov) v tejto veci konali nedbalo. Z výpisu
z listu vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie O. vyplýva, že (minimálne) od roku 2007, kedy došlo k
zápisu ROEP pre katastrálne územie O.Ý. (Z 1779/07) mohli namietať nesprávnosť údajov v katastri

nehnuteľností, ktoré boli a sú verejne prístupné. Ide už o obdobie 13 rokov, čo je dostatočne dlhá doba,
abysivlastnícivšimli,žeúdajekatastranehnuteľnostíniesúvsúladesprávnymilistinami(nadobúdacími
titulmi, ktorými disponujú), najmä ak je obsah katastra na internete verejne prístupný už viac ako 10
rokov. Pokiaľ tak žalobcovia v 1. až 3. rade neučinili, musia znášať následky svojej nedbalosti. Navyše, k
nadobudnutiu (spolu)vlastníckeho práva k tomuto pozemku jeho právnym predchodcom (V. W.) došlo už

skôr (ako to tiež vyplýva z nadobúdacieho titulu ostatných podielových spoluvlastníkov - žalovaných v 2.
a 3. rade, z uznesenia o dedičstve sp.zn.: D 426/00 - 117, ktoré bolo do katastra nehnuteľností zapísané
pod č. Z 1255/03, PVZ 92/2003.) Teda už od tohto momentu mohli žalobcovia v 1. až 3. rade namietať
správnosť tejto verejnej listiny (uznesenia o dedičstve) a domáhať sa svojho práva prostredníctvom
určovacej žaloby. V tejto súvislosti tiež poukázal žalovaný v 1. rade na právny názor uvedený v náleze

Ústavného súdu SR sp.zn.: I. ÚS 549/2015 zo 16. 3. 2016. Ďalej žalovaný v 1. rade poukázal na to, že
v Obchodnom vestníku č. 14/2019 z 21. 1. 2019 (a následne č. 53/2019 z 15. 3. 2019) bol zverejnený
zámer na zostavenie rozvrhu výťažku a ukončenie konkurzu z dôvodu splnenia rozvrhu v prospech
veriteľov dlžníka. Na záver svojho vyjadrenia žalovaný v 1. rade vyhlásil, že žalobný návrh v tejto veci
nie je vykonateľný a súladný s aktuálnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky. Z návrhu totiž nie je

zrejmé, či sa žalobcovia domáhajú určenia, že vec patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch.
Žalobcami navrhované určenie, že ich právni predchodcovia boli bezpodielovými spoluvlastníkmi nie je
v súlade s § 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

3. Vo vyjadrení k žalobe (doručenom na tunajší súd 30. 3. 2020 v elektronickej forme bez zaručeného

elektronického podpisu a následne 31. 3. 2020 podľa § 125 ods. 1 CSP doplnenom v listinnej podobe)
žalovaní v 2. a 3. rade (v podstate) uznali žalobou uplatnený nárok v celom rozsahu, avšak s poukazom
na to, že žalobcovia sa pred podaním žaloby (s nimi) nepokúsili o mimosúdnu dohodu, pričom žalovaní
v 2. a 3. rade by im už vtedy uznali ich nárok, mohli tak predísť trovám tohto súdneho konania, a preto
žalobcovia zavinili tieto trovy a preto požiadali, aby im súd priznal nárok na náhradu trov konania voči

žalobcom podľa § 25 ods. 2 CSP a § 257 CSP. V rámci tohto podania žalovaná v 1. a 2. rade tiež
podali(vočižalobcom)vzájomnúžalobu,ktorousadomáhalináhradyvýdavkovspojenýchsvlastníctvom
predmetnej nehnuteľnosti spočívajúcich v každoročnom platení dane z nehnuteľnosti, pričom dodali,
že v súčasnej mimoriadnej situácii nie je možné túto sumu vyčísliť, a preto bude dodatočne vyčíslená
po odpadnutí právnej prekážky vyhláseného mimoriadneho stavu. Na záver svojho podania výslovne

požiadali súd, aby vo veci rozhodol tak, že určí vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti v súlade so
žalobným petitom žalobcov a zaviaže žalobcov nahradiť žalovaným v 2. a 3. rade náklady na zaplatenú
daň z nehnuteľnosti vo výške, ktorú dodatočne vyčíslia a prizná žalovaným v 2. a 3. rade nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. V podaní doručenom na tunajší súd 20. 5. 2020 (z vlastnej iniciatívy žalovaného v 1. rade - č.l. 130)
tento doplnil, že žalobcovia mali dostatok času (minimálne od 31. 7. 2007) zosúladiť stav v katastri
nehnuteľností zo skutočným právnym stavom. Dňom zápisu do katastra nehnuteľností sa údaje katastra
(prešetrené v rámci ROEP) stali hodnovernými a záväznými a tiež verejne prístupnými. Žalobcom nič
nebránilo, aby sa s týmito údajmi (nahliadnutím do katastra, resp. do verejného kataster-portálu) mohli

oboznámiť a vykonať príslušné právne kroky na zabezpečenie svojich nárokov. V súčasnosti však už
odvtedy ubehlo takmer 13 rokov, čo je dostatočne dlhá doba na to, aby sa žalobcovia mohli považovať
za nedbalých vlastníkov, resp. nedbalých právnych nástupcov.5. V replike doručenej na tunajší súd 9. 6. 2020 žalobcovia v 1. až 3. rade k vyjadreniam žalovaného
v 1. rade uviedli, že keď tento opisuje skutkové okolnosti, za ktorých mal nadobudnúť vlastníctvo v
rámci konkurzu, resp. jednotlivé štádiá oddlženia, ako aj okolnosti po oddlžení, tak žalobcovia tieto

skutkovétvrdenianepopierajú.Kprávnemuposúdeniužalovanýmv1.radevšakuviedli,žesanesprávali
nedbalo, ich právni predchodcovia pri nadobúdaní spornej nehnuteľnosti splnili všetky podmienky, ktoré
v danom čase právny poriadok vyžadoval pre určenie prevodu vlastníctva. K omylu došlo pri spracovaní
prehlásenia, ktoré bolo podkladom pre zápis v evidencii nehnuteľností, ale na vecno-právne účinky
prevodu postačovala registrácia zmluvy na štátnom notárstve, ku ktorej došlo. Právni predchodcovia

žalobcov boli preto odôvodnene v dobrej viere, že im sporná nehnuteľnosť patrí a ich od dobrej viery
odvádzajú svoju dobrú vieru aj žalobcovia v 1. až 3. rade ako ich právni nástupcovia. Rovnako ako
rodičia nemali ani oni žiaden dôvod domnievať sa, že im sporná nehnuteľnosť nepatrila. Ani dedenie
právneho predchodcu žalovaného v 1. rade, ani ROEP nespochybňujú, že žalobcovia konajú v dobrej
viere a o majetok sa starali so starostlivosťou riadneho hospodára, a spoliehajúc na to, že zmluva o
prevode nehnuteľností bola zaregistrovaná, nemali dôvod sledovať zápisy v katastri. O nadobudnutí

dedením osobitne informovaní neboli a odôvodnene predpokladali, že v riadne spracovanom ROEP
bude zaevidovaný aj prevod vlastníctva registrovaný štátnym notárstvom. Ide o starších ľudí, pre
ktorých nie je bežné pracovať s internetom a vyhľadávať si údaje v katastri nehnuteľností online. Až
do nadobudnutia vlastníctva žalovaným v 1. rade tiež nikto nevznášal nároky na spornú nehnuteľnosť,
hoci ich (od nadobudnutia ich právnymi predchodcami) a neužíval nikto iný. Aj to bol dôvod prečo

nesledovali príslušné zápisy v katastri nehnuteľností. Dobrú vieru a riadnu starostlivosť žalobcov pritom
nespochybnili ani oznámenia a rozhodnutia uverejnené v Obchodnom vestníku. Sledovanie obsahu
Obchodného vestníka nie je bežné ani medzi odborníkmi, nie to ešte medzi laikmi a nemožno ho
považovať za predpoklad riadneho hospodárenia s vecou. Aplikácii ust. § 93 ods. 3 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii v rámci oddlženia podľa 4. časti zákona bráni zásada, že špeciálna právna úprava

vylučuje použitie všeobecnej právnej úpravy. V tomto prípade je špeciálna právna úprava úprava
oddlženia, ktorú predstavuje celá 4. časť tohto zákona. V niektorých ohľadoch sa tam odkazuje aj na
ustanovenia mimo 4. časti, avšak nie v otázke nadobnutia vlastníctva od nevlastníka. Neprichádza tu
pritom ani analogické použitie ust. § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pretože analógia je
vo verejnom práve neprípustná a tento predpis je predpisom verejného práva. Ani ústavne konformným

výkladom nemožno dospieť k použitiu ust. § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii na prípad
oddlženia konkurzom, skôr naopak, pretože z čl. 20 ústavy vyplýva, že každý zásah do vlastníckeho
práva je (popri splnení iných predpokladov) možný iba na základe zákona. Preto akékoľvek obmedzenie
vlastníctva by malo vyplývať zo zákona. Žalobcovia takisto odmietli námietku žalovaného v 1. rade, že
petit žaloby nie je dostatočne určitý a vykonateľný. Podľa žalobcov nie je ani v rozpore s ust. § 148

Občianskeho zákonníka, práve naopak vychádza z neho, pretože určuje vlastníctvo ku dňu smrti toho
z manželov, ktorý zomrel skôr. Žalobcovia sa nemôžu domáhať určenia, že vec patrí do dedičstva, bolo
by to určenie právnej skutočnosti, ktoré je prístupné iba v prípade, ak to zákon pripúšťa. Prelomenie
zásady „nemo plus iuris“ neodôvodňuje ani zákon, ani dobrá viera žalovaného v 1. rade, pretože ju
vyvažuje dobrá viera žalobcov. Preto sa žalobcovia museli domáhať určenia existencie vlastníckeho

práva, čomu zodpovedá aj nimi formulovaný petit. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaných v 2. a 3. rade
žalobcovia poukázali na to, že títo v podstate nepopreli nárok žalobcov. Vo vzťahu k nároku na náhradu
trov konania poukázali na to, že vzhľadom na spor so žalovaným v 1. rade, im nezostáva iná možnosť
akovecriešiťžalobounasúdeakeďžestranousporuvtakomprípademusiabyťvšetkyosobyevidované
ako spoluvlastníci v katastri nehnuteľností, musela žaloba smerovať aj voči žalovaným v 2. a 3. rade.

6. V duplike doručenej na tunajší súd 30. 6. 2020 žalovaný v 2. a 3. rade vyhlásili, že nepopierajú
žalobcami uplatnený nárok vo veci samej a vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu trov konania
poukázali na to, že žalobcovia sa pred podaním žaloby vo vzťahu k nim nepokúsili o mimosúdnu dohodu
a nikdy ich nekontaktovali, hoci títo by to uvítali a uznali by vlastnícke právo žalobcov aj mimosúdne,

čím sa tak mohlo predísť trovám súdneho konania, a preto s poukazom na dôvody hodné osobitného
zreteľa podľa § 257 CSP požiadali, aby súd nepriznal žalobcom voči žalovaným v 2. a 3. rade nárok
na náhradu trov konania.

7. Žalovaný v 1. rade právo na dupliku nevyužil.

8. Na pojednávaní 8. 9. 2020 žalobcovia v 1. až 3. rade poukázali na svoje písomné vyjadrenia a zobrali
späť návrh na vykonanie dôkazu ich výsluchom ako strán sporu. Za sporné nepovažovali skutkové
okolnosti, ale len ich právne posúdenie, a to najmä právne hodnotenie straty, resp. nadobudnutiavlastníckeho práva. Upresnili, že k registrácii kúpnej zmluvy z 19. 12. 1963 došlo 24. 5. 1966, pričom v
tejtosúvislostipoukázalinaodtlačokpečiatkynanotárskomprotokoleN648/63z15.1.1964.Žalobcovia
súhlasili so späťvzatím vzájomnej žaloby o nahradenie zaplatenej dane z nehnuteľnosti, ku ktorému

späťvzatiu došlo na tomto pojednávaní zo strany žalovaných v 2. a 3. rade. Žalobcovia tiež vyjadrili
ochotu mimosúdne nahradiť žalovaným v 2. a 3. rade zaplatenú daň z nehnuteľnosti, pričom poukázali
na zmätok u správcu dane (Obce Východná), ktorá vydala (aj) žalobkyni v 1. rade potvrdenie o zaplatení
dane z tohto pozemku. Nález ústavného súdu, na ktorý sa odvolával žalovaný v 1. rade sa podľa
žalobcov týkal odlišného skutkového stavu, pretože v danej veci nebolo preukázané, že by nehnuteľnosti

prevádzal na tretiu osobu nevlastník. Žalobcovia síce vedia o inej judikatúre, ktorá pripúšťa ochranu
dobrej viery a nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ale tieto rozhodnutia sa týkajú nadobúdania
vlastníctva v prípade odstúpenia od zmluvy, t.j. keď nadobúdateľ podľa zmluvy previedol vlastníctvo
ďalej na 3. osobu a neskôr prevádzajúci od tejto zmluvy odstúpil. Dobrú vieru žalovaného v 1. rade
by mal súd posudzovať aj s prihliadnutím na okolnosť, že nadobudol vlastníctvo k tomu pozemku v
rámci konkurzu, kedy sa kupovala „mačka vo vreci“, nejde teda o prípad porovnateľný s bežnou kúpnou

zmluvou, tu prebehla verejná súťaž a vybral sa ten účastník, ktorý ponúkol najvýhodnejšiu cenu za
celý balík speňažovaného majetku úpadcu. Žalovaní v 2. a 3. rade podľa žalobcov v podstate uznali
nárok žalobcov. K námietke žalovaných v 2. a 3. rade, pokiaľ ide o trovy konania, ponechali žalobcovia
rozhodnutie na úvahu súdu, pričom uviedli, že nebudú mať výhrady, ak súd aj prípadne rozhodne v
zmysle svojho na pojednávaní prezentovaného predbežného právneho posúdenia (kde súd vyslovil,

že žalobcovia by nemali mať nárok na náhradu trov konania o žalobe, pretože tu sú okolnosti hodné
osobitného zreteľa podľa § 257 CSP - pozn. súdu.)

9. Na pojednávaní 8. 9. 2020 žalovaný v 1. rade uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava svojich
písomných vyjadrení a dodal, že takisto nepovažuje za skutkový stav za sporný. Vo vzťahu k

poslednému vyjadreniu žalobcov, kde títo uviedli, že nepovažovali za potrebné kontrolovať údaje v
katastri nehnuteľností, žalovaný v 1. rade uviedol, že vzhľadom na dobu 13 rokov, odkedy došlo k
úprave zápisu v katastri, kedy bol sporný pozemok zapísaný na list vlastníctva, a kedy sa stal tento údaj
stal hodnoverný a verejne prístupný, uplynula už dostatočne dlhá doba (a to aj pre laikov), aby mohli
učiniť príslušné právne kroky na vrátenie veci do pôvodného stavu. Žalovaný v 1. rade pritom nemal

dôvod pochybovať o spornosti svojho vlastníckeho práva a o správnosti zápisu v katastri nehnuteľností.
Poukázal na podľa neho prelomový nález ústavného súdu z roku 2015, kde došlo k prelomeniu zásady
„nemo plus iuris“, ktorý nález už uvádzal vo svojom písomnom vyjadrení, a ktorý sa týkal preferovania
ochrany dobromyseľných nadobúdateľov pred ochranou nedbalých vlastníkov, a ktorý podľa neho už
aj všeobecné súdy začínajú v praxi aplikovať. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých žalovaný v 1. rade

uzatváral zmluvu a dĺžku doby počas ktorej mali žalobcovia možnosť vykonať potrebné právne kroky, sú
tak splnené podmienky, aby súd aplikoval ochranu jeho dobromyseľnosti a zamietol žalobu. Žalovaný
v 1. rade vo svojej záverečnej reči poukazoval na rozhodnutie ústavného súdu, ktoré však nevedel
bližšie konkretizovať (a z dôvodu, aby si ho vyhľadal navrhol odročiť pojednávanie), podľa ktorého už
mala byť prekonaná judikatúra Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 3Cdo 154/2010 (zverejnená v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2011, R 32/11), nakoľko v takomto
prípade určovacia žaloba neslúži potrebám praktického života, nakoľko ak by aj súd skúmal len právny
stav veci ku dňu smrti, nevylučuje to prípadne následnú ďalšiu určovaciu žalobu prípadného vydržiteľa
alebo dobromyseľného nadobúdateľa, ktorá by bola podaná potom, čo by takýto majetok bol prejednaný
v dodatočnom dedičskom konaní. Žalovaný v 1. rade tiež odmietol, že by sa z hľadiska ochrany

dobrej viery malo rozlišovať medzi kúpnou zmluvou uzatvorenou v rámci konkurzu oddlžením a bežnou
kúpnou zmluvou, naopak tým, že proces konkurzu je zverejňovaný v rámci Obchodného vestníka a
kúpnu zmluvu posudzuje pred povolením vkladu správny orgán sú to skutočnosti, ktoré umocňujú jeho
dobromyseľnosť ako nadobúdateľa.

10. Súd návrh na odročenie pojednávania prednesený žalovaným v 1. rade v jeho záverečnej reči
na tomto pojednávaní uznesením zamietol, pretože žalobcom uvedený dôvod (potreba dohľadať
rozhodnutie ústavného súdu preukazujúce jeho právnu argumentáciu) nepovažoval za dôležitý dôvod
pre odročenie pojednávania podľa § 183 CSP. Súd pozná právo a odkaz na takéto rozhodnutie, ktoré
má len preukázať žalovaným v 1. rade už prednesenú právnu argumentáciou, ktorú argumentáciu strana

sporu ani nie je povinná uvádzať, pretože súd je povinný ju poznať ex offo, by mohla byť vyhodnotená
ako úkon smerujúci k zbytočným prieťahom v konaní. Navyše, v ďalšom odôvodnení tohto rozsudku sa
súd s týmto rozhodnutím ústavného súdu podrobne vysporiadava, takže žalovaný v 1. rade nemohol
utrpieť žiadnu ujmu na právach.11. Na pojednávaní 8. 9. 2020 si žalovaný v 2. rade nevedel vysvetliť ako mohlo dôjsť k tomu, že v
katastri je v jeho prospech zapísaný spoluvlastnícky podiel na tomto pozemku. Nikdy si nemyslel, že v

tejto časti obce niečo vlastní, hoci pred troma rokmi mu na úrade povedali, že by tam mal niečo vlastniť.
Na tomto pojednávaní žalovaný v 2. rade výslovne zobral späť svoju vzájomnú žalobu, ktorou sa voči
žalobcom domáhal náhrady dane z nehnuteľnosti platenej za predmetný pozemok.

12. Na pojednávaní 8. 9. 2020 žalovaná v 3. rade si rovnako ako žalovaný v 2. rade nevedela vysvetliť

akomohlodôjsťktomu,ževkatastrijevjejprospechzapísanýspoluvlastníckypodielnatomtopozemku.
Nevedela, že tento pozemok vlastní. Taktiež na tomto pojednávaní zobrala späť svoju vzájomnú žalobu,
ktorou sa voči žalobcom domáhala náhrady dane z nehnuteľnosti platenej za predmetný pozemok.

13.Natomtopojednávanísúdvykonaldokazovanie,pričomdospelknasledovnýmskutkovýmzisteniam.

14. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX (na č.l. 90), vyhotoveného 18. 3. 2020, katastrálne územie O.,
obec Východná, okres Liptovský Mikuláš súd zistil, že ako spoluvlastníci pozemku registra „E“ parc. č.
1977, o výmere 180 m2, orná pôda sú evidovaní žalovaní v 1. až 3. rade, každý so spoluvlastníckym
podielom v rozsahu 1/3, pričom pri žalovanom v 2. a 3. rade je evidovaný ako titul nadobudnutia ROEP-
Z1779/07 a pri žalovanom v 1. rade kúpna zmluva V-4995/2018, vklad povolený 20. 12. 2018.

15. Z osvedčenia o dedičstve sp.zn.: D 331/02, Dnot 74/02 (na č.l. 14 až 28) vyplynulo, že W. Y., nar. X.
XX. XXXX, naposledy bytom O. XX (otec žalobcov v 1. až 3. rade) zomrel 19. 3. 2002, pričom predmetom
dedičského konania po ňom nebol pozemok registra „E“ parc. č. 1977, katastrálne územie O..

16.Zosvedčeniaodedičstvesp.zn.:6D/330/2010,D/not/91/2010z24.1.2011(nač.l.9až13)vyplynulo,
že ani predmetom dedičského konania po poručiteľke F. Y., nar. XX. X. XXXX (matke žalobcov v 1. až
3. rade) nebol pozemok registra „E“, parc. č. 1977, katastrálne územie O..

17. Z notárskeho protokolu sp.zn.: N 648/63 z 15. 1. 1964 (na č.l. 29 až 30) súd zistil, že touto formou

došlo k uzatvoreniu kúpno-predajnej zmluvy medzi právnymi predchodcami žalovaných v 1. až 3. rade
(ako predávajúcimi) a rodičmi žalobcov v 1. až 3. rade (ako kupujúcimi), pričom na tomto notárskom
protokole je odtlačok pečiatky s uvedením dátumu registrácie tejto kúpnej zmluvy na štátnom notárstve
(24. 5. 1966.)

18. Zistený skutkový stav súd právne posúdil pričom aplikoval nasledovné právne ustanovenia.

19.Podľa§137písm.c)zákonač.160/2015Z.z.-Civilnýsporovýporiadokvzneníneskoršíchpredpisov
(ďalej len „CSP“) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie
je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak

vyplýva z osobitného predpisu.

20. Podľa § 134 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. - Občianskeho zákonníka účinného v čase registrácie
kúpnej zmluvy z 19. 12. 1963, t.j. k 24. 5. 1966 (ďalej len „OZ1“) k zmluve o prevode nehnuteľnosti je
potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy.

21. Podľa (§ 111 ods. 1) zákona č. 141/1950 Z.z. - Občianskeho zákonníka (účinného od 1. 1. 1951
do 31. 3. 1964) sa v období od 1. 1. 1951 do 1. 7. 1957 vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobúdalo už
samotnouzmluvouoprevodenehnuteľností,pričomzápisdopozemkovejknihyzostalzachovaný,avšak
vovzťahukzmenevlastníkanemal(oprotiminulosti)konštitutívnyvýznam(mallenevidenčnýcharakter.)

Teda aj ak nedošlo k intabulácii zmluvy došlo uzavretím zmluvy k prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti.
Dôsledkom tohto stavu bolo množstvo zmien v osobách vlastníkov nehnuteľností bez toho, aby táto
zmena našla svoj odraz v pozemkovej knihe. Ešte v priebehu účinnosti tohto Občianskeho zákonníka
(od 1. 1. 1951 do 31. 3. 1964) došlo k prijatiu (samostatného) zákona č. 26/1957 Zb. (účinného od
1. 7. 1957 do 31. 3. 1964), ktorý pre svoje obdobie účinnosti (bez súčasnej zmeny právnej úpravy v

Občianskom zákonníku) v § 18 ods. 1 podmienil platnosť zmluvy o prevode nehnuteľností zápisom
do poplatkového registra (registráciou na štátnom notárstve), teda už v období od 1. 7. 1957 do 1. 4.
1964 (napriek úprave v účinnom Občianskom zákonníku) bola podmienkou nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti na základe zmluvy jej registrácia na štátnom notárstve (zápis v pozemkovej knihemal naďalej len evidenčný charakter.) V období od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1993 bola podľa § 134 ods. 2
zákona č. 40/1964 Zb. - nového Občianskeho zákonníka k zmluve o prevode nehnuteľnosti potrebná
jej registrácia štátnym notárstvom, s tým, že vlastníctvo prechádzalo touto registráciou zmluvy. V tomto

období pozemkovú knihu nahradila tzv. evidencia nehnuteľností, avšak ani vtedy nebol podmienkou
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zápis v evidencii nehnuteľností. Až od 1. 1. 1993 sa
na základe § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb.) upravilo, že ak sa prevádza
nehnuteľnosť na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností (obnovil
sa intabulačný princíp z obdobia pred 1. 1. 1951.)

22. V prejednávanej veci kúpna zmluva ohľadne nehnuteľnosti (pozemku registra „E“ parc. č. 1977,
katastrálne územie O.) bola 19. 12. 1963 uzatvorená medzi rodičmi žalobcov v 1. až 3. rade
(ako kupujúcimi) a právnymi predchodcami žalovaných v 1. až 3. rade (ako predávajúcimi.) Po
účinnosti nového Občianskeho zákonníka (po 1. 4. 1964), konkrétne 24. 5. 1966 bola kúpna zmluva
zaregistrovaná Štátnym notárstvom v Liptovskom Mikuláši pod č. Reg. I 277/66. V čase registrácie

účinné znenie Občianskeho zákonníka na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti (na základe zmluvy
o prevode nehnuteľnosti) vyžadovalo len jej registráciu na štátnom notárstve, s tým, že touto registráciou
došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Teda 24. 5. 1966 došlo k nadobudnutiu vlastníckeho
práva k predmetnému pozemku rodičmi žalobcov v 1. až 3. rade a to napriek tomu, že tento prevod
nebol (z dôvodu omylu) zapísaný do (vtedajšej) evidencii nehnuteľností. Takýto zápis do evidencie

nehnuteľností mal len evidenčný (deklaratórny), a nie konštitutívny charakter.

23. Súdna prax aj právna teória akceptuje žaloby o určenie, či poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu svojej
smrti, pričom alternatívne pripúšťa tiež formuláciu žalobného petitu „o určenie, že vec patrí do dedičstva
po poručiteľovi“ (viď aj komentár k CSP, C.H.BECK, 2016, str. 469, autori: Tomašovič a kolektív, ale tiež

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 3Cdo 154/2020, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súduSRarozhodnutísúdovSRpodč.3/2011,R32/11,ktoréhozáverypotvrdiloajuznesenieÚstavného
súdu SR sp.zn.: II. ÚS 559/2016 z 20. 7. 2016.) Ide tu o osobitný druh určovacej žaloby podľa § 137 písm.
c) CSP, pričom naliehavý právny záujem ako zákonná podmienka tejto určovacej žaloby je v takomto
prípade daná, pretože ak sa vyhovie žalobe, bude sa môcť žalobca v (dodatočnom) dedičskom konaní

domáhať práv, ktoré mu patria titulom dedenia (viď aj rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn.:
6Co/773/2014 z 8. 9. 2015, ktorého závery boli potvrdené v uznesení Ústavného súdu SR sp.zn.: II. ÚS
559/2016 z 20. 7. 2016.)

24. Predmetom tohto konania je otázka, či rodičia žalobcov v 1. až 3. rade boli ku dňu smrti otca

(ktorý umrel ako prvý z rodičov) bezpodielovými spoluvlastníkmi tohto pozemku, a preto okolnosti, ktoré
nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu v tejto veci, t.j. nemôžu byť pre posúdenie
opodstatnenosti tejto žaloby relevantné (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 3Cdo 154/2010
zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2011, R 32/11,
ktorého závery potvrdilo aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.: II. ÚS 559/2016 z

20. 7. 2016.) A preto argumentácia žalovaného v 1. rade namietajúca okolnosti, ku ktorým malo dôjsť
až po dni smrti poručiteľa (otca žalobcov), ku ktorému dňu žiadali žalobcovia určenie, že vec patrila do
dedičstva po ich rodičoch, je v tejto civilnej veci irelevantná.

25. Žalovaný v 1. rade totiž argumentoval, že vychádzajúc zo zápisu v katastri nehnuteľností, ako aj z

priebehu konkurzu oddlžením po jeho právnom predchodcovi - V. W., bol (v roku 2018) dobromyseľným
nadobúdateľom (spolu)vlastníckeho podielu na tomto pozemku (v rozsahu 1/3), a tiež pritom poukazoval
na nedbalé správanie žalobcov v 1. až 3. rade (ako vlastníkov), ktorí od roku 2007 (kedy došlo po
prešetrení v rámci ROEP k zápisu vlastníckeho práva jeho právneho predchodcu na list vlastníctva v
katastri nehnuteľností, ktorého údaje sa tým stali hodnovernými, záväznými a verejne prístupnými, a

teda žalobcovia sa s nimi mohli oboznámiť), t.j. po dobu takmer 13 rokov sa neoboznámili s takýmto
nesprávnym zápisom v katastri nehnuteľností a nepodnikli v tomto smere nápravu, a ktorí tiež v
rámci prebiehajúceho konkurzu oddlžením (vedenému voči jeho právnemu predchodcovi - V. W.),
v rámci ktorého žalovaný v 1. rade na základe kúpnej zmluvy nadobudol spoluvlastnícky podiel k
tomuto pozemku, nesledovali Obchodný vestník a nepodali námietky voči zaradeniu ich pozemku do

súpisu majetkovej podstaty úpadcu. V dôsledku tejto nedbalosti žalobcov ako (vtedajších) vlastníkov
a v dôsledku existencie dobrej viery na strane žalovaného v 1. rade ako nadobúdateľa pozemku,
tak (vychádzajúc z aktuálnej zmeny v judikatúre ústavného súdu, a všeobecných súdov, v rámci
ktorej sa začal preferovať princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa pred princípom „nemo plus iuris“,teda nemožnosti získania vlastníckeho práva od nevlastníka) mali preto žalobcovia prísť o svoje
(spolu)vlastnícke právo (aj) v prospech žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade tiež argumentoval,
že pre prípad, ak by súd neuznal jeho právne posúdenie odôvodňujúce nadobudnutie vlastníckeho

práva (od nevlastníka) v dôsledku prelomenia zásady „nemo plus iuris“, mal by na základe ústavno-
konformného výkladu vzťahovať ust. § 93 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní (v zmysle ktorého je
v konkurze podľa 2. časti zákona možné nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka) aj na konkurz
oddĺžením, ktorý je upravený v 4. časti zákona. Avšak aj táto argumentácia žalovaného v 1. rade je (bez
ohľadu na jej prípadnú správnosť) je v tomto konaní bez právneho významu, keďže konkurz oddlžením

jeho právneho predchodcu V. W., kde malo dôjsť k takémuto nadobudnutiu vlastníctva žalovaným v 1.
rade prebiehal v roku 2018, čím takisto (ako aj vyššie uvedené okolnosti) spadá do obdobia po dátume,
ku ktorému žalobcovia žiadali určiť, že pozemok patril do vlastníctva ich rodičov (po 19. 3. 2002.)

26. Jediná právne relevantná argumentácia žalovaného v 1. rade (prednesená až v záverečnej
reči) spočívala v poukaze na nové rozhodnutie ústavného súdu (ktoré však nevedel nijako bližšie

konkretizovať), podľa ktorého už mala byť prekonaná judikatúra Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 3Cdo
154/2010 (zverejnená v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2011,
R 32/11), a v zmysle ktorého rozhodnutia určovacia žaloba (o určení vlastníckeho práva k momentu
smrti poručiteľa) neslúži potrebám praktického života, pretože ak by aj súd skúmal len právny stav veci
ku dňu smrti, nevylučuje to následnú určovaciu žalobu vydržiteľa alebo dobromyseľného nadobúdateľa,

ktorá by bola podaná potom, čo by takýto majetok bol prejednaný v dodatočnom dedičskom konaní.
Žalovaný v 1. rade zrejme poukazoval na právny názor vyjadrený v rozhodnutí I. ÚS 151/2016 z 3. 5.
2017, v ktorom sa odmietli staršie judikatórne závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp.zn.: 3Cdo 154/2010 a sp.zn.: 3Cdo 29/2010, z dôvodu, že ak má mať určovacia žaloba preventívny
charakter (má predchádzať ďalším sporom), nemožno vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej

viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník sa neskúmala aj v konaní
o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to cez splnenie procesnej podmienky,
ktoroujenaliehavýprávnyzáujemnaurčenie,aabytakvšeobecnésúdypredlžovalistavprávnejneistoty
a nútili strany do podávania ďalších zbytočných žalôb, v ktorých by sa táto otázka následne riešila.
Ústavný súd v tomto rozhodnutí tiež uviedol, že rozhodnutie o takomto určení musí deklarovať existenciu

právneho vzťahu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia podľa § 154 ods. 1 OSP (teraz § 217 ods. 1 CSP.)

27. Uvedený nález Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 151/2016 z 3. 5. 2017 sa síce vysporiadava s
judikatórnymi závermi Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 3Cdo 154/2010 a sp.zn.: 3Cdo 29/2010, avšak
vôbec sa nevysporiadava so závermi vyjadrenými v uznesení Ústavného súdu SR, sp.zn.: II. ÚS

559/2016 z 20. 7. 2016. Takže tunajší súd, ktorý má podľa článku 2 ods. 2 Základných princípov
CSP rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (medzi ktoré
nepochybne patrí aj ústavný súd a najvyšší súd) je v tejto veci postavený pred skutočnosť, že zhruba
v rovnakom čase dva rôzne senáty ústavného súdu prijali k tej istej otázke dva protichodné závery.
Na jednej strane je tu uznesenie Ústavného súdu SR, sp.zn.: II. ÚS 559/2016 z 20. 7. 2016, ktoré

potvrdzuje staršie ustálené judikatórne závery Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 3Cdo 154/2010 a sp.zn.:
3Cdo 29/2010 (rozhodnutie sp.zn.: 3Cdo 154/2010 bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2011, R 32/11), a na druhej strane je tu nález Ústavného
súdu SR sp.zn.: I. ÚS 151/2016 z 3. 5. 2017, ktoré odmieta tieto staršie judikatórne závery Najvyššieho
súdu SR, ale nijako nereaguje na o (necelý rok) staršie uznesenie Ústavného súdu SR. Pred prípadnou

aplikáciou čl. 2 ods. 3 CSP, resp. § 220 ods. 3 CSP (upravujúcou podmienky odklonu súdu od ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít) bolo preto potrebné ujasniť si, čo možno v tomto prípade
vlastne považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a čo možno považovať
skôr za názor výnimočný, ktorý z tejto ustálenej praxe vybočuje. Tunajší súd dospel k záveru, že za
takýto výnimočný názor, ktorý vybočuje z ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít (najvyššieho súdu,

ústavného súdu) treba považovať nález Ústavného súdu SR sp.zn.: I. ÚS 151/2016 z 3. 5. 2017, a za
ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít treba považovať rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp.zn.: 3Cdo 154/2010 a sp.zn.: 3Cdo 29/2010, (rozhodnutie sp.zn.: 3Cdo 154/2010 bolo zverejnené
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2011, R 32/11) v spojení s
uznesením Ústavného súdu SR sp.zn.: II. ÚS 559/2016 z 20. 7. 2016, ktoré tieto staršie judikatórne

závery najvyššieho súdu potvrdzuje (s ktorým sa nález Ústavného súdu SR sp.zn.: I. ÚS 159/2016 z 3.
5. 2017 vôbec nevysporiadava.) Len (v poslednej dobe z čoraz potrebnejšej) opatrnosti (pre prípad, že
by bol právny názor vyslovený v rozhodnutí ústavného súdu z 3. 5. 2017 dodatočne vyhodnotený ako
prelomový, v zmysle, že sa ním založila nová ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít),tunajší súd v súlade s § 220 ods. 3 CSP a čl. 2 ods. 3 CSP odôvodňuje „odklon“ od záverov vyslovených
v náleze Ústavného súdu SR sp.zn.: I. ÚS 159/2016 z 3. 5. 2017 nasledovne.

28. Pokiaľ ide o argumentáciu v tomto náleze (I. ÚS 159/2016), že rozhodnutie o určovacej žalobe
musí deklarovať existenciu právneho vzťahu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia podľa § 154 ods. 1 OSP
(teraz § 217 ods. 1 CSP), tunajší súd uvádza, že pri formulácii : „súd určuje, že poručiteľ bol vlastníkom
veci ku dňu smrti“ len zdanlivo určuje právo podľa právneho stavu v minulosti. V skutočnosti tomu tak
však nie je, pretože takúto formuláciu je potrebné vykladať po obsahovej stránke tak, že aktuálny stav

(v čase vyhlásenia rozsudku) je ten, že vec ešte nebola ako dedičstvo prejednaná a stále môže (má
byť) ako dedičstvo prejednaná (viď aj komentár k CSP, C.H.BECK, 2016, str. 499, autori Tomašovič
a kolektív.) Taktiež je možné poukázať v tomto smere na právne závery uvedené v (protichodnom)
uznesení Ústavného súdu SR sp.zn.: II. ÚS 559/2016 (s ktorou sa tunajší stotožňuje a v plnom rozsahu
na ňu odkazuje), podľa ktorých aplikácia § 154 ods. OSP (teraz § 217 ods. 1 CSP) je v tomto prípade
irelevantná, keďže citované ustanovenie sa nedotýka hmotnoprávnych predpisov, ktoré vznik, zmenu

alebo zánik práv, či povinností viažu na určitý okamih, teda ani na posúdenie, či poručiteľ bol v čase
smrti vlastníkom označenej nehnuteľnosti.

29. Pokiaľ ide o ďalšiu argumentáciu v tomto náleze (I. ÚS 159/2016), že určovacia žaloba vzhľadom
na jej preventívny charakter má predchádzať ďalším sporom a nemožno preto vidieť rozumný dôvod na

to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník,
neskúmala už v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to cez splnenie
procesnej podmienky, ktorou je naliehavý právny záujem na určenie, a aby tak všeobecné súdy len
predlžovali stav právnej neistoty a nútili strany do podávania ďalších zbytočných žalôb, ktorými by sa
táto otázka riešila, tunajší súd uvádza, že súhlasí so všeobecným záverom ústavného súdu, že súdy

by (ak to nie je nevyhnutné) nemali svojím rozhodovaním vyvolávať ďalšie spory a predlžovať tým stav
právnej neistoty účastníkov konania a odkazovať ich tak na podávanie ďalších žalôb, avšak skúmanie
otázky dobrej viery nadobúdateľa zapísaného v katastri nehnuteľnosti (jeho naliehavý právny záujem
na určení jeho vlastníctva tunajší súd nespochybňuje) v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patria do
dedičstva (t.j. v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrila ku dňu smrti poručiteľa do jeho vlastníctva), na

ktorý tento názor ústavného súdu všeobecné súdy zaväzuje, nedáva v okolnostiach tohto prípadu, keď
nadobúdateľ poukazuje len na nadobudnutie vlastníckeho práva v období po smrti poručiteľa, žiaden
zmysel, pretože aj prípadné zistenie dobrej viery nadobúdateľa pri nadobudnutí vlastníctva k pozemku
(v konaní o určenie, že pozemok patril ku dňu smrti do jeho vlastníctva, resp. presnejšie BSM oboch
manželov), k čomu by došlo po dni smrti poručiteľa, ku ktorému sa má určiť, že pozemok patril do

jeho vlastníctva, by nemohol viesť k zamietnutiu žaloby o určenie, že pozemok patril ku dňu smrti
poručiteľa do jeho vlastníctva. Teda, ak by aj tunajší súd v súlade s uvedeným názorom ústavného
súdu skúmal otázku dobrej viery nadobúdateľa a dokonca by aj dospel k záveru, že žalovaný v 1. rade
je na základe tejto dobrej viery (od roku 2018) objektívne (spolu)vlastníkom tejto nehnuteľnosti (či na
základe spornej aplikácie § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v konkurze oddlžením), aj

tak by nemohol zamietnuť žalobu žalobcov v 1. až 3. rade o určenie, že ku dňu smrti otca žalobcov
(19. 3. 2002) boli vlastníkmi pozemku rodičia žalobcov, ale (vychádzajúc z ostatných dôkazov) by musel
tejto žalobe vyhovieť, a teda aj tak by nebolo možné vyhnúť sa ďalším súdnym sporom (vyplývajúcim z
tohto rozhodnutia súdu.) Súd v tejto veci bol viazaný obsahom žalobného petitu, ktorým sa žalobcovia
dožadovali určenia, že ku dňu smrti otca žalobcov boli vlastníkmi pozemku rodičia žalobcov, mohol ho

buď zamietnuť alebo mu vyhovieť, nemohol (v snahe o predchádzanie ďalším sporom) v tomto konaní
namiesto tohto rozhodnúť, že žalovaný v 1. rade je spoluvlastníkom pozemku v rozsahu 1/3 len aby
žalovaný v 1. rade a žalobcovia už v budúcnosti nemuseli znášať ďalšie súdne procesy.

30. Teda pokiaľ ide o námietku žalovaného v 1. rade, že (vychádzajúc per analogiam zo záverov nálezu

ústavného súdu I. ÚS 549/2015) z dôvodu uprednostnenia ochrany jeho dobrej viery pred ochranou
žalobcov v zmysle zásady „nemo plus iuris“ nadobudol v roku 2018 (v rámci konkurzu oddlžením)
(spolu)vlastníckeprávokpredmetnémupozemku,čomábyťpodľanehodôvodomnazamietnutiežaloby
o určenie, že rodičia žalobcov boli ku dňu smrti otca žalobcov (v roku 2002) vlastníkmi pozemku, tunajší
súd uvádza, že aj prípadné nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku žalovaným v 1. rade týmto

spôsobom v roku 2018 (t.j. pre jeho dobrú vieru pri nadobúdaní a súčasne pre nedbalé správanie
žalobcov ako dovtedajších vlastníkov - k čomu sa však tunajší súd z dôvodu hospodárnosti nevyjadruje),
táto okolnosť by nebola spôsobilá nič zmeniť na tom, že predtým (pred rokom 2018) boli vlastníkmi
pozemku žalobcovia (dedičstvo sa nadobúda už smrťou poručiteľa a rozhodnutie v dedičskom konanímá len deklaratórny charakter), hoci prípadne na základe nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným
v 1. rade o toto svoje vlastnícke v roku 2018 prišli, ale (minimálne) dovtedy boli vlastníkmi (čo vlastne
nespochybňuje ani žalovaný v 1. rade), a preto nemohlo prípadné nadobudnutie vlastníctva žalovaným

v 1. rade v roku 2018 v žiadnom prípade vylúčiť, že k času úmrtia otca žalobcov (v roku 2002)
boli vlastníkmi pozemku rodičia žalobcov, a teda táto okolnosť (prípadného nadobudnutia vlastníctva
žalovaným v 1. rade v roku 2018) vôbec nie je spôsobilá odôvodniť zamietnutie žaloby o určenie, že
rodičia žalobcov boli ku dňu smrti otca žalobcov vlastníkmi pozemku. A preto je okolnosť, že nejaká
osoba nadobudla po smrti poručiteľa vlastnícke právo k nehnuteľnosti v tomto konaní irelevantná.

31. Obdobne pokiaľ ide o (eventuálnu) námietku žalovaného v 1. rade, že v súlade so zákonom č.
7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (§ 93 ods. 3) mohol v roku 2018
nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku aj v konkurze oddlžením, hoci úpadca (jeho právny predchodca
- V. W.) nebol vlastníkom, čo má byť podľa neho dôvodom na zamietnutie žaloby o určenie, že rodičia
žalobcov boli ku dňu smrti otca žalobcov (2002) vlastníkmi pozemku, tunajší súd obdobne uvádza, že aj

prípadné nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným v 1. rade týmto spôsobom v roku 2018 (k čomu sa
súd z dôvodu hospodárnosti nevyjadruje), táto okolnosť nie je spôsobilá nič zmeniť na tom, že predtým
boli vlastníkmi pozemku žalobcovia (to vlastne nespochybňuje ani samotný žalovaný v 1. rade), ktorí
len na základe (prípadného) nadobudnutia (spolu) vlastníckeho práva žalovaným v 1. rade v roku 2018
podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii (§ 93 ods. 3) o toto vlastnícke právo prišli, avšak dovtedy

nimi boli, a preto toto nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným v 1. rade nemohlo vylúčiť, že k času
úmrtia otca žalobcov (v roku 2002) boli vlastníkmi pozemku rodičia žalobcov, a teda to ani nemohlo
odôvodniť zamietnutie žaloby, a preto je táto okolnosť v tomto konaní irelevantná.

32. Pokiaľ ide o námietku žalovaného v 1. rade, že nedbalosť vlastníka možno vidieť už (aj) v tom, že

od roku 2003, kedy došlo k zápisom vlastníckych práv žalovaných v 2. a 3. rade, resp. jeho právneho
predchodcu (V. W.) do katastra nehnuteľností, súd uvádza, že za prvé argumentácia vo vzťahu k
žalovaným v 2. a 3. rade nie je zo strany žalovaného v 1. rade na mieste, za druhé pokiaľ ide o
argumentáciu právnym predchodcom žalovaného v 1. rade, (ako sám uviedol a preukázal žalovaný
v 1. rade) až od roku 2007 boli vlastnícke pomery na liste vlastníctva k tomuto pozemku (v plnom

rozsahu) usporiadané, a preto argumentovať obdobím roku 2003 neprichádza do úvahy, a za tretie
aj obdobie roku 2003 je časovo po dni úmrtia poručiteľa -19. 3. 2002 (súd v tomto smere z dôvodu
hospodárnosti odkazuje na svoju už opakovane uvádzanú argumentáciu.) Za úplne nezmyselný treba
považovať argument žalovaného v 1. rade, ktorý videl nedbalosť žalobcov v 1. až 3. rade vo vzťahu k
„nenamietaniu“ uznesení o dedičstve, ktoré sa týkali jeho právneho predchodcu z roku 2003, o ktorých

dedičských konaniach po právnych predchodcoch V. W. nemohli mať žalobcovia v 1. až 3. rade vôbec
vedomosť.

33. K námietke žalovaného v 1. rade týkajúcej sa vykonateľnosti žalobného petitu, tunajší súd poukazuje
na to, že prípad riešený v rámci uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn.: II. ÚS 559/2016 z 20. 7. 2016

bol aj po skutkovej stránke veľmi podobný prejednávanej veci, pretože aj v tomto prípade sa malo určiť
(bezpodielové) spoluvlastníctvo (manželov) k nehnuteľnosti ku dňu úmrtia prvého z manželov.

34. Žalovaní v 2. a 3. rade uznali žalobou uplatnený nárok, preto súd (okrem náhrady trov konania)
nepovažovalzahospodárnevyporiadavaťsasobsahomichvyjadrenívovecisamej(kvydaniurozsudku

pre uznanie nároku podľa § 282 CSP nedošlo len preto, že žalobcovia v 1. až 3. rade nenavrhli vydania
takéhoto rozsudku.)

35. Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu žalovaných v 2. a 3. rade z 25. 3. 2020, ktorou sa domáhali od
žalobcov v 1. až 3. rade náhrady dane z nehnuteľností, ktorú mali platiť po celú dobu ich evidencie ako

spoluvlastníkov predmetného pozemku (ktorej výšku nevedeli k času jej podania vyčísliť), tak vzhľadom
na to, že na pojednávaní 8. 9. 2020 výslovne zobrali túto vzájomnú žalobu späť, súd podľa § 145 ods. 1
CSP v spojení s § 147 CSP (za súhlasu žalobcov v 1. až 3. rade so spävzatím vzájomnej žaloby podľa
§ 146 ods. 1 CSP v spojení s § 1477 CSP) konanie o tejto vzájomnej žalobe zastavil.

36. Keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ku dňu úmrtia otca žalobcov (19. 3. 2002) boli
rodičia žalobcov bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetného pozemku, pretože registráciou kúpnej
zmluvy z 19. 12. 1963 na štátnom notárstve 24. 5. 1966 (objektívne) nadobudli (spolu)vlastnícke právo
k prevedenému pozemku, pričom len v dôsledku omylu boli v evidencii nehnuteľností (a neskôr aj vkatastri nehnuteľnosti) nesprávne zápisy o vlastníckom práve k tomuto pozemku, a keďže súčasne v
tomto konaní nebolo tvrdené a preukázané okolnosti, podľa ktorých by mali rodičia žalobcov (do času
úmrtia otca žalobcov) toto spoluvlastnícke právo stratiť, súd podľa § 134 ods. 2 OZ1 vyhovel žalobe

podľa § 137 písm. c) CSP.

37. V súvislosti s rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania treba uviesť, že v rámci tohto konania
prebiehali v podstate dve samostatné konania, a to konanie o pôvodnom žalobnom petite a konanie o
vzájomnej žalobe žalovaných v 2. a 3. rade z 25. 3. 2020, preto bolo potrebné rozhodnúť o náhrade trov

konania v každom z týchto konaní osobitne.

38. Pokiaľ ide o konanie o žalobe, tak vzhľadom na to, že súd žalobe vyhovel, boli plne úspešnými v
konaní o žalobnom petite žalobcovia v 1. až 3. rade, ktorí by preto v zásade mali mať podľa § 255 ods.
1 CSP voči žalovaným v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Avšak vo vzťahu
k žalovaným v 2. a 3. rade (ktorí uznali a uvítali žalobou uplatnený nárok a boli tak ochotní urobiť aj pred

podaním žaloby, avšak žalobcovia ich pred podaním žaloby vôbec nekontaktovali, keďže vzhľadom na
povahu tejto veci a nesúhlas žalovaného v 1. rade považovali tento úkon za zbytočný), súd dospel k
záveru, že v týchto okolnostiach možno vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP (ako
na to tiež poukazovali žalovaní v 2. a 3. rade vo svojom poslednom písomnom vyjadrení v dôsledku,
ktorého súd mal za to, že tiež zobrali späť svoj návrh na priznanie nároku na náhradu trov konania

uvedený v ich predchádzajúcom písomnom vyjadrení k žalobe), a preto podľa § 257 CSP nepriznal
úspešným žalobcom v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 2. a 3. rade. Keďže
však tieto dôvody hodné osobitného zreteľa nebolo možné vidieť na strane žalovaného v 1. rade, súd
priznal žalobcom v 1. až 3. rade voči žalovanému v 1. rade pomernú (na neho pripadajúcu) časť náhrady
trov konania, t.j. v rozsahu 33,33 %. Žalobcom pritom priznal tento nárok voči žalovanému v 1. rade ako

solidárnym veriteľom, pretože títo žalobcovi ako potencionálne určení budúci dedičia po svojich rodičoch
majú v tomto konaní postavenie solidárnych veriteľov.

39. Pokiaľ ide o konanie o vzájomnej žalobe podanej žalovanými v 2. a 3. rade (v rámci ich prvého
písomného vyjadrenia k žalobe), tak späťvzatím tejto vzájomnej žaloby (bez akéhokoľvek odôvodnenia)

sa malo za to, že procesne zavinili zastavenie konania o vzájomnej žalobe z 25. 3. 2020, a preto ich
podľa § 256 ods. 1 CSP bol súd povinný zaviazať na náhradu trovy konania o tejto vzájomnej žalobe
žalobcom v 1. až 3. rade. Vzhľadom na spoluvlastnícky pomer žalovaných v 2. a 3. rade, mal súd za
to, že títo sú v tomto konaní v postavení solidárnych dlžníkov a žalobcovia (ako potenciálni budúci
dedičia) v postavení solidárnych veriteľov. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že žalovaný v 1. rade

nebol účastníkom konania o vzájomnej žalobe, preto sa rozhodnutia o náhrade trov konania o vzájomnej
žalobe sa na žalovaného v 1. rade nevzťahuje.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom
súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský

súd v Žiline.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že :

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez

svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.