Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. február 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/57/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215218821
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4215218821.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: F. F.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom A. N., O. XX, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Magyerka, s.
r. o., so sídlom Nové Zámky, Ernestova bašta 2, IČO: 36 857 751, proti žalovanej: Slovenská republika, v
mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie
13, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa
22. januára 2020 č. k. 6C/655/2015-230 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku, čo do zaplatenia sumy 557,18

eura titulom náhrady mzdy m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 11.916,86
eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol
tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Po právnej stránke svoje rozhodnutie
odôvodnil zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v znení platnom do 31. 12. 2012) a to jeho

ustanoveniami § 1, § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 6, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4,
§ 17 ods. 1 až 4, ako aj zisteným skutkovým stavom.

1.1. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca sa domáhal voči žalovanej pôvodne zaplatenia sumy
2.826,74 eura titulom náhrady škody, sumy 5.968,80 eura titulom náhrady ušlej mzdy a sumy 40.000 eur
titulomnáhradynemajetkovejujmyvzmyslezákonač.514/2003Z.z.natomskutkovomzáklade,žebolo
nedôvodne začaté trestné stíhanie a bolo mu nedôvodne uznesením ČVS: ORP-616/OVK-KN-2010JA

zo dňa 23. 09. 2010 vznesené obvinenie pre pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1, § 20 a
§ 155 ods. 1 Tr. zák. pre prečin výtržníctva a uznesením OS Bratislava I. spisová značka 0Tp/504/2010
zo dňa 26. 09. 2010 bol neoprávnene vzatý do väzby, z ktorej bol prepustený až rozhodnutím na
hlavnom pojednávaní dňa 27. 05. 2011. Rozsudkom OS Bratislava I. č. k. 2Tv/1/2011-550 zo dňa 16.
05. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03. 06. 2014 bol oslobodený spod obžaloby. V čase
trvania nezákonnej väzby utrpel vážnu ujmu v podobe straty zamestnania v ozbrojených silách SR, kde
pracoval ako vojak, ďalej obmedzením osobnej slobody bolo zasiahnuté do jeho občianskej cti a ľudskej

dôstojnosti, rovnako mu vznikla škoda i na uhradených trovách advokátskeho zastúpenia v trestnom
konaní.Poukázal na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím
(vedením)trestnéhostíhania,ktoréneskončiloprávoplatnýmodsudzujúcimrozhodnutímtrestnéhosúdu,
táto zásada bola vyjadrená vo viacerých rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej

štátnym orgánom a rozhodovanie súdov sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej škody uznesením o vznesení obvinenia (R35/1991). Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti
s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je súladné so zákonom, vynaložil náklady
na trovy nutnej obhajoby (R70/1994).

1.2. V danom prípade došlo ku škode žalobcu v trestnom konaní za situácie, že žalobcovi bolo vznesené
obvinenie, pričom v konečnom dôsledku bol súdom spod obžaloby právoplatne oslobodený. Žalobca
preukázal existenciu škody, ktorá mu vznikla v trestnom konaní a jeho nárok bol aj predbežným
prerokovaním zo strany žalovanej odmietnutý. Súd uplatnený nárok na náhradu trov advokátskeho
zastúpenia žalobcu v trestnom konaní považoval za plne dôvodný, pretože žalobca preukázal aj ich

výšku, aj zaplatenie a to v sume 2.826,74 eura (vynaložené trovy obhajoby). Súd neposudzoval účelnosť
trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom konaní, ale posudzoval, o čo sa majetok
poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia. Žalobca preukázal, že
skutočne uhradil v súvislosti so svojím zastupovaním v trestnom konaní advokátovi túto sumu, preto je
nepochybné, že o túto sumu reálne sa zmenšil jeho majetok.

1.3. Tvrdenia žalobcu o tom, že pokiaľ by nebol vzatý do väzby, mohla byť s ním uzavretá zmluva
o ďalšom pôsobení v ozbrojených silách SR na základe pracovnej zmluvy, nemajú žiaden základ vo
vykonanom dokazovaní a sú len nepodloženými úvahami žalobcu. Žalobca preukázal, že pracovný
pomer mal uzavretý na dobu určitú, t. j. do 31. 12. 2010 a do tej doby aj trval. Žalobcovi potom prináleží

náhrada ušlej mzdy za mesiace september až december (vrátane 2010, teda 4 x 746,10 eura = 2.984,40
eura).

1.4. Pokiaľ si žalobca uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy, súd vychádzal z toho, že vo väzbe bol
od 23. 09. 2010 do 27. 05. 2011, priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve

SR v roku 2009 bola vo výške 744,50 eura, a teda 1/30-ina predstavuje 24,82 eura. Žalobca bol
vo väzbe 246 dní. Súd s prihliadnutím na ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. (účinného v
čase, kedy bol vzatý do väzby) priznal žalobcovi právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške
6.105,72 eura zodpovedajúcej sume 24,82 eura na jeden deň väzby. Súd prihliadol k osobe žalobcu,
jeho doterajší život, ako aj závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote, a preto

priznal nemajetkovú ujmu v uvedenej sume. Vo zvyšnej časti nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy
zamietol, keď žalobca nepreukázal, že by po prepustení z väzby došlo k zníženiu jeho dôstojnosti
a vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Z jeho výpovedí, ako aj svedkov, vyplynulo, že rodina mu
vždy verila a ich vzájomné vzťahy takáto nepríjemná udalosť len upevnila. Rovnako nepreukázal, že
by ho potencionálni zamestnávatelia odmietli zamestnať z dôvodu, že bol vo väzbe. Priznanú výšku

nemajetkovej ujmy súd považoval za primeranú s prihliadnutím na okolnosti prípadu, ako aj preukázaný
zásah do osobnostnej sféry žalobcu. Náhrada nemajetkovej ujmy plní satisfakčnú funkciu, to znamená,
že predstavuje satisfakciu za obmedzenie osobnej slobody, poškodenie občianskej cti a dôstojnosti.

1.5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP, a keďže žalobca mal vo

veci len čiastočný úspech, rozhodol tak, že žiadnej zo strán konania náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku v rozsahu priznanej sumy 557,18 eura
podala odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP žalovaná, ktorá namietala, že
v tomto rozsahu priznanej náhrady škody súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Domáhala sa preto v rozsahu napadnutom odvolaní v zmysle § 388 CSP zmeny a
zamietnutia žaloby. Upresnila, že odvolanie sa nedotýka rozsudku v priznanej sume 11.359,68 eura.

2.1. Poukázala na to, že po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia súdom prvej inštancie uznesením

KS v Nitre zo dňa 11. 04. 2019 č. k. 9Co/119/2018-173 zostalo predmetom konania zaplatenie sumy
15.651,14 eura pozostávajúcej z náhrady trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 2.826,74 eura,
ušlej mzdy vo výške 2.984,40 eura za mesiace september až december 2010 a náhrady nemajetkovej
ujmy v rozsahu 9.840 eur. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie priznal žalobcovi 11.916,86eura, ktorá pozostávala v zmysle odôvodnenia rozsudku z náhrady trov obhajoby v trestnom konaní
vo výške 2.826,74 eura, náhrady za nevyplatenú mzdu žalobcu za mesiace september až december
2010 vo výške 2.984,10 eura a z náhrady nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu vo výške 6.105,72

eura. Odvolanie smeruje v rozsahu sumy priznanej škody ako náhrady za nevyplatenú mzdu žalobcu za
pomernú časť mesiaca september 2010, počas ktorej žalobca nebol vo väzbe. Nerozporuje, že žalobca
v čase vzatia do väzby mal uzavretý pracovný pomer na dobu určitú a tento pomer až do skončenia
tejto doby, teda do 31. 12. 2010 trval. Žalobcovi tak za obdobie výkonu väzby za súčasného trvania
pracovného pomeru patrí náhrada nevyplatenej mzdy. Nerozporuje rovnako jeho priemerný mesačný

zárobok vo výške 746,10 eura mesačne. Pri zohľadnení predmetného priemerného mesačného zárobku
žalobcu od obdobia trvania väzby žalobcu počas trvania jeho pracovného pomeru (teda od 23. 09.
2010 do 31. 12. 2010) však súdom priznaná výška náhrady za nevyplatenú mzdu v sume 2.984,40
eura nezodpovedá rozsahu mzdy, o ktorú žalobca z dôvodu výkonu väzby prišiel. Súd priznal žalobcovi
náhradu za nevyplatenú mzdu za celý mesiac september, pričom žalobca bol vzatý do väzby až
uznesením súdu zo dňa 23. 09. 2010, podľa ktorého osobná sloboda žalobcu bola obmedzená dňa

23. 09. 2010. Zo mzdového listu vyplynulo, že za mesiac september evidoval zamestnávateľ u žalobcu
22 odpracovaných dní a žalobcovi bola za tieto dni aj vyplatená mzda vo výške 557,18 eura. Už v
samotnom vyjadrení k žalobe poukázala na to, že škoda v podobe nevyplatenej mzdy za čas, kedy
žalobca mzdu nedostával z dôvodu výkonu väzby, môže byť v príčinnej súvislosti s väzbou len za
čas trvania pracovného (služobného) pomeru žalobcu, počas ktorého bol vo výkone väzby. Súd prvej

inštancie svojím rozsudkom priznal žalobcovi náhradu mzdy aj za tú časť mesiaca septembra, počas
ktorej žalobca vo väzbe nebol (teda od 01. 09. do 22. 09. 2010), napriek tomu, že mu škoda v rozsahu
557,18 eura nevznikla, keďže predmetná suma mu bola vyplatená jeho zamestnávateľom ako mzda za
pomernú časť mesiaca september 2010. Z uvedeného tak je zrejmé, že súd na základe vykonaných
dôkazov dospel v rozsahu priznanej sumy 557,18 eura k nesprávnym skutkovým zisteniam o vzniku

škody na strane žalobcu v tomto rozsahu a vec nesprávne právne posúdil, keď žalobcovi titulom náhrady
škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe priznal aj náhradu mzdy za čas (obdobie), počas ktorého
žalobca vo väzbe nebol, teda od 01. do 23. 09. 2010.

3. K podanému odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania.
Napadnutý rozsudok považuje za správny, pričom aj z uznesenia KS v Nitre sp. zn. 9Co/119/2018-173
zo dňa 11. 04. 2019 vyplynulo, že žalovaná v konaní ohľadne uplatneného nároku na náhradu mzdy
namietala len skutočnosť, že výška nezodpovedá rozsahu mzdy, na ktorú by mal nárok a ktorú by
poberal, pokiaľ by nebol vo výkone väzby. Žalovaná nenamietala skutočnosť, že by mu bola vyplatená

mzda od zamestnávateľa aj v priebehu mesiaca september 2010. S prihliadnutím na tieto závery nebola
táto skutočnosť sporná a žalovaná túto skutočnosť namietala ako spornú až v podanom odvolaní. S
poukazom na poučenie o sudcovskej koncentrácii v zmysle ust. § 153 ods. 1 a nasl. CSP preto už nie
je možné na túto námietku žalovanej prihliadnuť.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že už zo žaloby je zrejmé, že žalobca sa ani
nedomáhal náhrady mzdy za celý mesiac september, ale len za tú jeho časť, počas ktorej bol vo väzbe.
Na základe takto vymedzeného rozsahu tvrdenej škody - ušlej mzdy (sumy 5.968,80 eura za obdobie
8 mesiacov výkonu väzby od 23. 09. 2010 do 27. 05. 2011) už vo svojom prvom vyjadrení k žalobe
zo dňa 25. 05. 2016 namietal, že žalobcom uplatnená výška náhrady škody nezodpovedá rozsahu

mzdy, na ktorú má žalobca nárok a ktorú by poberal, ak by nebol vo väzbe, pretože škoda v podobe
nevyplatenej mzdy za čas, kedy žalobca mzdu nedostával z dôvodu výkonu väzby, môže byť v príčinnej
súvislosti s väzbou len za čas trvania pracovného (služobného) pomeru žalobcu, počas ktorého bol vo
väzbe. Poukázala na to, že pracovný pomer žalobcu skončil k 31. 12. 2010 a od nasledujúceho dňa po
jeho skončení tak zanikol nárok žalobcu na výplatu mzdy. Poukázala aj na predchádzajúce rozhodnutie

odvolacieho súdu v tejto veci, ktorý vyslovil záver, že žalobcovi patrí náhrada ušlej mzdy spôsobenej
väzbou a to vo výške jeho priemerného príjmu, a to za obdobie výkonu väzby počas trvania pracovného
pomeru žalobcu (bod 18. odôvodnenia, posledná veta). I keď to v ďalšom konaní už nenamietala, zo
žaloby je zrejmé, že žalobca sa žalobou nedomáhal náhrady mzdy za celý mesiac september, ale len za
tújehočasť,počasktorejbolvoväzbe,tedaažod23.09.2010.Nemalapretorelevantnýdôvodnamietať

niečo, čoho sa žalobca v konaní ani nedomáhal, resp. čo netvrdil. Už od svojho prvého vyjadrenia
namietala to, že škoda žalobcu v podobe nevyplatenej mzdy za čas, kedy žalobca mzdu nedostával z
dôvoduvýkonuväzby,môžebyťvpríčinnejsúvislostisväzboulenzačastrvaniapracovného/služobného
pomeru žalobcu, počas ktorého bol vo väzbe, teda za obdobie od 23. 09. 2010 do 31. 12. 2010. Pokiaľsúd prvej inštancie žalobcovi priznal náhradu škody za štyri plné (kalendárne) mesiace september až
december 2010, priznal mu tak náhradu mzdy aj za obdobie od 01. 09. až 22. 09, počas ktorého
žalobca vo väzbe nebol. Súdom priznaná výška náhrady za nevyplatenú mzdu v sume 2.984,40 eura

tak nezodpovedá rozsahu mzdy, o ktorú žalobca z dôvodu výkonu väzby skutočne prišiel, resp. mu
nebola jeho zamestnávateľom vyplatená. Z dokazovania pritom vyplynulo, že žalobcovi škoda v rozsahu
557,18 eura z celkovo súdom priznanej sumy 2.984,40 eura ani nevznikla, pretože výška tejto náhrady
mu bola vyplatená zamestnávateľom. Z uvedeného dôvodu tvrdenie žalobcu, že odvolací súd by nemal
prihliadnuť na jej námietku uvedenú v odvolaní z dôvodu uplynutia súdom určenej lehoty koncentrácie

konania v zmysle § 153 ods. 1 CSP je tak nedôvodné.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku
týkajúcom sa zaplatenia sumy 557,18 eura, viazaný rozsahom podaného odvolania a v medziach
odvolacích dôvodov (§ 379 a § 381), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením

rozhodnutia, pri splnení si povinností vyplývajúcich z ust. § 219 ods. 3 CSP, viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné, a preto
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku podľa § 388 CSP zmenil.

6. Predmetom konania je náhrada škody spôsobená nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 27. 10. 2017 č. k. 6c/655/2015-104 bola žalovaná zaviazaná
zaplatiť žalobcovi 15.651,14 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku súd žalobu
zamietol. Z dôvodu podaného odvolania žalovanej bol predmetom prieskumu odvolacieho súdu len
vyhovujúci výrok - suma 15.651,14 eura, ktorý KS v Nitre uznesením zo dňa 11. 04. 2019 č. k.

9Co/119/2018-173 zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnutým
rozsudkom, ktorý je predmetom prieskumu odvolacieho súdu, súd prvej inštancie opätovne vo veci
rozhodol tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 11.916,86 eura do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Priznaný nárok súdom prvej inštancie pozostáva zo sumy
2.826,74 eura, ktorá predstavuje vynaložené trovy obhajoby žalobcu v trestnom konaní, ďalej suma

2.984,40 eura predstavuje náhrada ušlej mzdy za mesiace september až december 2010 a suma
6.105,72 eura predstavuje priznaný nárok žalobcovi z titulu nemajetkovej ujmy. Žalovaná vymedzila
rozsah svojho odvolania nad sumu 11.359,68 eura, teda odvolanie podala do vyhovujúceho výroku
týkajúceho sa zaplatenia sumy 557,18 eura, ktorá suma predstavuje časť priznaného nároku za ušlú
mzdu za obdobie od 1. septembra 2010 do 22. septembra 2010. Rozsudok súdu prvej inštancie tak

vo vyhovujúcom výroku týkajúcom sa povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 11.359,68 eura
nadobudol právoplatnosť.

6.1. Žalovaná v podanom odvolaní, čo do sumy 557,18 eura, namietala, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K nesprávnemu právnemu posúdeniu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovanej, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

nesprávne aplikoval právny predpis, ktorý síce správne citoval vo svojom rozhodnutí, avšak nesprávne
ho aplikoval na zistený skutkový stav v rozsahu zaplatenia sumy 557,18 eura.

7. V konaní nebol sporný zistený skutkový stav, z ktorého vyplynulo, že žalobca sa domáhal svojho
nároku v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov z dôvodu, že dňa 23. 09. 2010 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre
pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1 k § 20, k § 155 ods. 1 Tr. zák. a pre prečin výtržníctva
v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Uznesením sudcu pre prípravné konanie
OS Bratislava I. č. k. 0Tp/504/2010-zo dňa 26. 09. 2010 bol vzatý do väzby s tým, že väzba začala dňomzadržania, teda 23. 09. 2010 o 09:15 hod. a bola vykonávaná v Ústave na výkon väzby v Bratislave.
Z väzby bol prepustený až rozhodnutím predsedu senátu OS Bratislava I. na hlavnom pojednávaní
dňa 27. 05. 2011 a po vykonanom dokazovaní bol rozsudkom OS Bratislava I. č. k. 2Tv/1/2011 zo dňa

16. 08. 2011 spod obžaloby Vojenskej obvodovej prokuratúry zo dňa 31. 01. 2011 oslobodený, pretože
nebolo dokázané, že skutok spáchal. Po podaní odvolania prokurátorom vec bola zrušená a vrátená
na nové konanie, v ktorom opätovne po riadne vykonanom a doplnenom dokazovaní bol rozsudkom
OS Bratislava I. č. k. 2Tv/1/2011 zo dňa 16. 05. 2014 druhýkrát oslobodený spod obžaloby. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 03. 06. 2014.

8. Odvolací súd aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, ktorým zrušil prvý prvoinštančný rozsudok,
poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť, v zmysle ktorej v prípade zastavenia trestného stíhania,
či oslobodenia spod obžaloby rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti a zákonnosti začatia trestného
stíhanianeskoršívýsledoktrestnéhokonaniazakladánároknanáhraduškodyvzmyslezák.č.514/2003
Z. z. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jej orgánmi podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je objektívna

a vzniká za súčasného splnenia troch podmienok, ktorých splnenie je poškodený povinný v konaní
preukázať, a to existencia nezákonného rozhodnutia (alebo nesprávneho úradného postupu), vznik
škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím. Odvolací súd v
spomínanom uznesení (bod 18.) zaujal názor, pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody z titulu
ušlej mzdy, že tento je opodstatneným nárokom, pretože túto sumu by žalobca, nebyť výkonu väzby,

dosiahol a náhradu takejto škody je možné dosiahnuť len náhradou priemerného príjmu za obdobie
väzby,resp.dobytrvaniapracovnéhopomeru,keďževdanomprípademalžalobcauzatvorenýpracovný
pomer do 31. 12. 2010.

9. Je potrebné sa stotožniť s názorom žalovanej, že žalobca utrpel škodu v podobe nevyplatenej mzdy

za čas, kedy mzdu nedostával z dôvodu výkonu väzby. Škoda z titulu nepoberania mzdy tak môže byť
v príčinnej súvislosti len s väzbou a len za čas trvania služobného pomeru žalobcu, počas ktorého bol
vo výkone väzby. Z rozsudku súdu prvej inštancie (bod 18.) vyplynulo, že žalobca mal pracovný pomer
uzatvorený na dobu určitú, t. j. do 31. 12. 2010 a do tejto doby aj trval, a preto mu priznal náhradu ušlej
mzdy za mesiace september až december 2010, teda 4 x 746,10 eura = 2.984,40 eura. Z uvedeného je

zrejmé, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu mzdy aj za tú časť mesiaca septembra, kedy
žalobca vo väzbe nebol, to znamená za obdobie od 01. 09. do 22. 09. 2010, pričom zo mzdového listu
žalobcu je zrejmé, že v mesiaci september 2010 odpracoval 22 dní, za ktoré mu bola vyplatená mzda vo
výške 557,18 eura. S poukazom na uvedené je preto nesporné, že škoda v podobe nevyplatenej mzdy
nemohla vzniknúť žalobcovi v príčinnej súvislosti s väzbou za čas, kedy vo väzbe nebol, teda od 01. 09.

do 22. 09. 2010, za ktoré obdobie aj obdržal mzdu vo výške 557,18 eura svojím zamestnávateľom.

10. Súd prvej inštancie, vzhľadom na vyššie uvedené preto vec nesprávne právne posúdil, keď žalobcovi
priznal titulom náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe aj náhradu mzdy v sume 557,18 eura
za obdobie, počas ktorého žalobca vo väzbe nebol. Dôvodná je preto námietka žalovanej, že žalobcovi

mohla vzniknúť škoda v podobe nevyplatenej mzdy za čas, kedy žalobca nedostával mzdu z dôvodu
výkonu väzby, ktorá je v príčinnej súvislosti s väzbou, avšak len za čas trvania pracovného/služobného
pomeru žalobcu, počas ktorého bol vo väzbe. Žalovaná ani nerozporovala, že za obdobie výkonu
väzby za súčasného trvania pracovného pomeru žalobcovi patrí náhrada nevyplatenej mzdy, pričom
nerozporovala ani priemerný mesačný zárobok, ktorý vyčíslil súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí.

11. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcu v jeho vyjadrení k podanému odvolaniu, že žalovaná
nenamietala v priebehu konania, že mu bola vyplatená zamestnávateľom mzda v priebehu mesiaca
september 2010 a na túto námietku nie je možné prihliadať. Z podanej žaloby vyplynulo, že žalobca
si pôvodne uplatňoval náhradu mzdy za 8 mesiacov strávených vo väzbe, teda za obdobie od 26. 09.

2010 do 27. 05. 2011 v celkovej výške 5.968,80 eura, čo znamená, že za mesiac september si náhradu
mzdy ani neuplatňoval. Samotný mzdový list žalobcu za obdobie 01/2010 - 12/2010 bol v konaní pred
súdom prvej inštancie predložený ako dôkaz (č. l. 37), preto povinnosťou súdu prvej inštancie bolo na
túto skutočnosť prihliadnuť a zohľadniť ju pri posudzovaní výšky nároku z titulu škody na ušlej mzde za
obdobie trvania väzby od 26. 09. 2010 do doby trvania pracovného pomeru, t. j. do 31. 12. 2010.

12. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom
vyhovujúcom výroku do zaplatenia sumy 557,18 eura rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP
zmenil a žalobu zamietol.13. O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP a § 255 ods. 2 CSP.

13.1. Podľa § 396 odsek 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie.

13.2. Ak strana mala vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

13.3.Keďžeodvolacísúdzmenilrozhodnutiesúduprvejinštancievzmysle§396ods.2CSP,rozhodoval
o celých trovách konania. Vzhľadom na čiastočný úspech strán sporu rozhodol v zmysle § 255 ods. 2
CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).