Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. január 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/92/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117212144
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5117212144.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a
členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v právnej veci žalobkyne: X. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M. XX N. XXX, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti právnych úkonov, o vydanie bezdôvodného
obohatenia a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Žilina č. k. 17Csp/78/2017-126 zo dňa 28. novembra 2018 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 17Csp/78/2017-141 zo dňa 12. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17Csp/78/2017-126 zo dňa 28. novembra 2018 vo
výrokoch III., V., VII., VIII. v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k.
17Csp/78/2017-141 zo dňa 12. decembra 2018 p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti, t. j. vo výrokoch I., II., IV., VI. a tiež vo výroku dopĺňacieho rozsudku zostáva rozsudok

Okresného súdu Žilina č. k. 17Csp/78/2017-126 zo dňa 28. novembra 2018 v spojení s
dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 17Csp/78/2017-141 zo dňa 12. decembra
2018 n e d o t k n u t ý .

Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zastavil konanie o určenie, že spotrebiteľské zmluvy č.

500701380 zo dňa 15.10.2014 a č. 500701832 zo dňa 09.10.2015 uzavreté medzi žalobkyňou a
žalovaným sú neplatné (výrok I.). Zároveň týmto rozsudkom zastavil konanie o určenie, že
úvery zo spotrebiteľských zmlúv č. 500701380 zo dňa 15.10.2014 a č. 500701832 zo dňa 09.10.2015
uzavreté medzi žalobkyňou a žalovaným sú bezúročné a bez poplatkov (výrok II.). Ďalej súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia sumu vo výške 826,00
Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok III.). Výrokom IV. žalobný návrh titulom
bezdôvodného obohatenia vo zvyšku zamietol. Výrokom V. súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200,00 Eur do troch dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia. Zároveň okresný súd zamietol žalobu o určenie, že dohoda o zrážkach zo mzdy
uzavretámedzistranamisporudňa09.10.2015jeneplatnákč.500701832(výrokVI.).Napokonvýrokom
VII. súd nepriznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania a výrokom VIII. uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok vo výške 61,50 Eur do troch
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 12.12.2018 súd prvej inštancie

rozhodol o zamietnutí žaloby vo zvyšku titulom primeraného finančného zadosťučinenia.
2. K výrokom o zastavení konania súd prvej inštancie odkázal na ust. § 145 ods. 2 CSP. Pri
posudzovaní uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia okresný súd vychádzal ztoho, že zmluvy o spotrebiteľských úveroch uzavreté medzi stranami sporu, a to č. 500701380 zo
dňa 15.10.2014 a č. 500701832 zo dňa 09.10.2015, majú spotrebiteľský charakter, a teda podliehajú
ustanoveniam Občianskeho zákonníka a tiež ustanoveniam zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch. Konštatoval, že uvedené úverové zmluvy neobsahujú výšku, počet a termíny splátok (§ 9 ods. 2
písm.k/al/zákonač.129/2010Z.z.vzneníúčinnomvčaseuzatváraniaspornýchzmlúv).Akajžalovaný
odkazoval na uzavretie dohody o plnení v splátkach, túto v konaní nepredložil. Pokiaľ ide o výšku ročnej
percentuálnej miery nákladov, k tejto súd uviedol, že do jej výpočtu nebol zahrnutý aj úrok, v dôsledku
čoho nemožno hovoriť o správnom určení ročnej percentuálnej miery nákladov, keďže žalovaný na účely

jej výpočtu nepoužil celkové náklady spotrebiteľa spojené s daným úverom, v dôsledku čoho sú dané
úvery bezúročné a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z., keďže je v nich
uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. V nadväznosti na
uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že plnenie žalobkyne nad istinu úveru je plnením bez
právneho dôvodu a žalovaný je povinný toto vydať. Na základe vykonaného dokazovania okresný
súd zistil, že žalobkyňa zaplatila žalovanému na základe dvoch spotrebiteľských zmlúv o 826,00 Eur

viac, pričom táto suma predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je žalovaný povinný v zmysle § 451
Občianskeho zákonníka vydať. K návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia súd
prvej inštancie odkázal na ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom
konštatoval, že jeho výška nie je predmetom žiadnej právnej úpravy. Z uvedeného dôvodu v rámci voľnej
úvahy vyhodnocoval primeranosť tohto zadosťučinenia s ohľadom na okolnosti veci, kedy žalovaný

napriek tomu, že istina úveru bola zaplatená, neustále kontaktoval žalobkyňu a jej zamestnávateľa
upozornením vymáhania náhrady škody, ak zrážky zo mzdy nebudú realizované. S poukazom na
uvedené prvoinštančný súd považoval nárok v časti uplatneného primeraného zadosťučinenia vo výške
200,00 Eur za dôvodný a výšku priznanej sumy 200,00 Eur za primeranú k povahe a rozsahu
porušenia práv žalobkyne, ako aj primeranú porušeniu povinnosti žalovaného ustanovenej zákonom

o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti dohody o zrážkach zo
mzdy, v tejto časti súd prvej inštancie žalobu zamietol ako procesne neprípustnú postupom podľa § 137
písm. d/ CSP.
3. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal okresný súd z ust. § 255 ods. 2 CSP, pričom konštatoval,
že žalovaný mal úspech vo veci v rozsahu 52,8 %. Zároveň však uzavrel, že vznik trov konania na strane

žalovaného z obsahu spisového materiálu nevyplýva, a preto mu súd nárok na náhradu trov konania
nepriznal.
4. Pokiaľ ide o povinnosť zaplatiť súdny poplatok, okresný súd odkázal na ust. § 2 ods. 2 veta prvá
zákona č. 71/1992 Zb. a konštatoval, že žalobkyňa bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov. Z
uvedeného dôvodu na jeho úhradu bol zaviazaný žalovaný.

5. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti jeho výrokom
III., V., VII. a VIII., pričom sa domáhal jeho zrušenia v napadnutej časti a vrátenia veci na ďalšie konanie.
6. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Vyjadril názor, že v danom prípade nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného
obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe každej jednej platne uzavretej zmluvy
o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú. Rovnako tak právny dôvod na plnenie z
tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, k zrušeniu zmluvy a podobne)
a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný poukázal na fakt, že nároky z titulu

bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom a z tohto dôvodu je prístup zohľadňujúci
záujem slabšej strany nežiaduci, ale je potrebné zachovať rovnosť strán. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného
finančného zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní
o tom, či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške, je potrebné zohľadniť nielen

úspešnosť toho-ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané
finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú
v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do
úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo,

že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušení. Žalovaný poukázal tiež na to, že žalobkyňa od začiatku neplatila riadne splátky v zmysle
zmlúv o úvere, čím sa dostala s plnením svojich záväzkov do omeškania. Odvolateľ
požadoval, aby odvolací súd vzal do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáhala vydania finančnéhozadosťučinenia napriek tomu, že sama porušila svoje záväzky vyplývajúce zo zmlúv o úvere. Mal za to,
že nepostačuje všeobecné konštatovanie funkcie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa
neodôvodnila jasne a určito skutkové okolnosti týkajúce sa záväzkovo-právneho vzťahu medzi ňou a

žalovaným. Ďalej odvolateľ poukázal na článok 5 CSP a tvrdil, že žalobkyňa uplatňuje svoje domnelé
právo svojvoľne a zjavne bezúspešne, keďže sama neoznačila podstatné skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci (neuviedla, že sama bola s plnením istiny v omeškaní). Žalovaný poukázal tiež
na gramaticky výklad slova „primerane“. Z obsahu Krátkeho slovníka slovenského jazyka vyplýva, že
toto slovo možno spájať so slovom „vhodne“. Obdobne Synonymický slovník slovenčiny spája slovo

primerane s významom vhodne, vyhovujúc požiadavkám, spĺňajúc požiadavky, náležitým spôsobom.
Žalovaný vyslovil presvedčenie, že suma vo výške 200,00 Eur, ktorú súd žalobkyni priznal, nezodpovedá
požiadavke všeobecnej spravodlivosti, nebolo by vhodné ju priznať a nebola náležitým spôsobom
odôvodnená.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla napadnuté rozhodnutie ako vecne správne

potvrdiť.
8. Podľa jej názoru žalovaný neuviedol v odvolaní žiadne tvrdenia, ktoré by mali za
následok čo i len jeden z odvolacích dôvodov. Len strohým spôsobom opísal neplatnosť zmlúv, hoci
sa súd stotožnil s názorom, že zmluvy nie sú neplatné, ale úvery sú bezúročné a titulom bezúročnosti
úverov došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, teda k plneniu z jej strany nad rámec poskytnutých

finančných prostriedkov. K primeranému finančnému zadosťučineniu uviedla, že argumenty žalovaného
súibavrovinetvrdení,nepodloženéžiadnymidôkazmianirozhodnutiamiNajvyššiehosúduSRohľadom
výkladu naplnenia podmienky získania primeraného finančného zadosťučinenia.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím

rozsudkom v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa
ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v odvolaním
napadnutej časti výrokov III., V., VII. a VIII. v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.

10. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v

plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

11. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v opravnom prostriedku sa odvolací
súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.
Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania,

v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať princíp viazanosti odvolacími dôvodmi (§
380 ods. 1 CSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria
jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a
právne závery súdu prvej inštancie.

12. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

13. Odvolacia argumentácia žalovaného smerovala voči čiastočnému priznaniu nároku žalobkyne
titulom vydania bezdôvodného obohatenia, keď namietal, že nedošlo k žiadnej z foriem bezdôvodnéhoobohatenia uvedených v ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti dáva odvolací súd
do pozornosti, že súd prvej inštancie pre potreby rozhodnutia o žalobou uplatnenom nároku posudzoval
spotrebiteľské úvery, ktoré sú podkladom žalobkyňou uplatneného nároku, pričom dospel k záveru o

ich bezúročnosti a bezpoplatkovosti, s poukazom na § 11 písm. b) a d) zákona č, 129/2010 Z. z.
v znení účinnom ku dňu uzatvorenia jednotlivých zmluvných vzťahov. Žalobkyňa tým, že „preplatila“
poskytnuté spotrebiteľské úvery o hodnotu istiny, ktorú s poukazom na konštatovanú bezúročnosť a
bezpoplatkovosť bola povinná žalovanému ako veriteľovi vrátiť, plnila de facto bez právneho dôvodu,
úmerne čomu došlo na strane žalovaného (veriteľa) k bezdôvodnému obohateniu. K uvedenej

problematike sa vyjadril napr. aj Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 43/2020 zo dňa 12.05.2020, v
zmysle ktorého bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení
zákona o spotrebiteľskom úvere, má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten
následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Otázka bezúročnosti a
bezpoplatkovosti bola zo strany súdu prvej inštancie náležite hodnotená ako prejudiciálna, a preto nie je
nutné osobitné súdne rozhodnutie o takomto charaktere dotknutých zmlúv, ako to tvrdil odvolateľ (keď

uvádzal, že zmluvy neboli nikdy právoplatne vyhlásené za neplatné).

14. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že žalovaný v podanom opravnom prostriedku právny záver
súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti dotknutých spotrebiteľských úverov nijakým
spôsobom nespochybnil ani nenamietal. Namietal len nadväzujúci právny záver súdu prvej inštancie o

vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalovanej.

15. Časť odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd priznal primerané finančné
zadosťučinenie, odvolateľ namietal odkazom na teoretické východiská daného inštitútu upraveného
v ustanovení § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., všeobecnými tvrdeniami o platobnej nedisciplíne

žalobkyne pri plnení záväzkov vyplývajúcich z uzatvorených zmlúv, ako aj nejasným skutkovým
odôvodnením žalobkyňou uplatneného nároku. S otázkou vhodnosti priznania primeraného finančného
zadosťučinenia, ako aj jej výškou, sa s prihliadnutím na všetky špecifické okolnosti daného prípadu
dostatočným spôsobom vysporiadal pri svojom rozhodovaní už súd prvej inštancie, na ktorého
zdôvodnenie obsiahnuté v odsekoch 37. až 41. odvolací súd odkazuje.

16. Na doplnenie však považuje súd druhej inštancie za potrebné zdôrazniť, že podstata primeraného
finančného zadosťučinenia regulovaného v ustanovení § 3 ods. 5 zákona č. 350/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa spočíva v poskytnutí istej formy satisfakcie za to, že sa spotrebiteľ musel obrátiť so
svojou žalobnou požiadavkou na súd a bol s ňou úspešný. Rozhodovanie o priznaní daného nároku je

tak viazané len na jedinú podmienku a tou je úspech v spore. Primerané finančné zadosťučinenie však
plní aj ďalšiu funkciu - jeho úlohou je odradiť skúsenejších a odborne zdatnejších veriteľov (dodávateľov)
pred zneužívajúcimi či diskriminujúcimi praktikami vedúcimi k následnej nutnosti uplatňovať nároky zo
strany slabšieho spotrebiteľa na súde. Okresný súd na základe uvedeného postupoval, keď vychádzajúc
z čiastočného úspechu žalobkyne rozhodol o primeranom finančnom zadosťučinení v celkovej sume

200,00 Eur, čo predstavuje približne 24% z priznanej sumy bezdôvodného obohatenia. Uvedenú čiastku
v nadväznosti na záver o určitom druhu odškodnenia spotrebiteľa považoval i odvolací súd za
vhodnú, primeranú a zodpovedajúcu porušeniu práva.

17. Pokiaľ odvolateľ poukázal na fakt, že aj žalobkyňa porušila svoje povinnosti a neplnila svoje záväzky

vyplývajúce zo zmluvného vzťahu, k tomu treba uviesť, že aj takéto porušenia majú v zmysle právnej
úpravy svoje dôsledky, či už zákonné alebo zmluvné a žalovaný si ich mohol zákonu zodpovedajúcim
spôsobom uplatňovať.

18. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, keďže odvolanie žalovaného v danom prípade

nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací
súd prihliada z úradnej povinnosti, tento rozsudok okresného súdu v zmysle § 387 ods. 1 CSP v
meritórnych výrokoch III. a V. krajský súd ako vecne správny potvrdil.

19. Odvolací súd zároveň ako vecne správny potvrdil aj napadnutý výrok o trovách prvoinštančného

konania (výrok VII.) a výrok o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, vo vzťahu ku ktorým odvolateľ
neprodukoval žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu.20. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (t. j. vo výrokoch I., II., IV., VI. a vo výroku dopĺňacieho
rozsudku) zostalo rozhodnutie okresného súdu nedotknuté týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobkyni ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu
v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O výške náhrady
trovtohtoštádiakonaniarozhodnepoprávoplatnostitohtorozhodnutiasamostatnýmrozhodnutímsúdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

22. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).