Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/450/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2206201819
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2206201819.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov: Mgr.
Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátom: JUDr. Martin
Máčaj, Pribinova 25, Bratislava a splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4,
Bratislava, proti povinnému: Y. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. č. XX, pre vymoženie 669,19 Eur s

príslušenstvom a trov exekúcie, o žiadosti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Exekútorský úrad
Bratislava, Záhradnícka 60, Bratislava, pod zn. EX 143/06, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 13. augusta 2014,
č. k. 12Er/163/2006-28, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) a písm. c)
O. s. p. z a m i e t a .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie v I. výroku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a v II. výroku
ju zastavil.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. c/, § 57 ods. 1 písm. g), ods.
2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 103 ods. 1 O. s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení platnom a
účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) a § 22 ods. 2, § 23, § 31 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39
Občianskeho zákonníka, resp. i poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/164/1996 z 27.01.2007.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že notárska zápisnica, ktorá tu je exekučným titulom,
nemá vlastnosť materiálnej vykonateľnosti, pretože je spísaná v rozpore so zákonom a neboli splnené
procesné predpoklady, ktoré sa vyžadujú na to, aby exekučný titul bol podkladom na exekúciu, a
preto nie sú splnené zákonné podmienky na vedenie exekúcie. Exekučným titulom je tu notárska
zápisnica notára JUDr. Ondreja Ďuriača zo dňa 12.11.2005, sp. zn. N 5892/2005, NZ 54003/2005 a
vyplývajú z nej nasledovné skutočnosti: oprávnený uzavrel s povinným dňa 27.06.2005 Zmluvu o úvere

č. 1620262 ako tzv. formulárovú zmluvu, súčasťou ktorej je aj text o splnomocnení, v ktorom povinný
splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
t. j. aby v mene povinného uznal záväzok z úveru voči spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. tak, aby sa stala
vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu na celý majetok
povinného, do výšky vzniknutej pohľadávky, resp. do výšky jej zostatku v prípade čiastočného plnenia
a jej príslušenstva. Predmetné splnomocnenie poukazuje aj na obsah notárskej zápisnice, ktorá bude

okrem zákonných náležitostí obsahovať aj údaj o skutočnej časti nesplateného záväzku zo zmluvy o
úvere a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice ako exekučného titulu nanáklady povinného. Keďže si povinný svoj záväzok neplnil riadne a včas, stal sa splatným celý dlh.
Dňa 12.11.2005 sa splnomocnený advokát Mgr. Tomáš Kušnír dostavil na notársky úrad a požiadal, aby
do notárskej zápisnice bolo spísané „Osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku

a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e/ O. s. p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2
E. p. Splnomocnenec súčasne vyhlásil, že v mene povinnej osoby uznáva dlh voči oprávnenej osobe
v celkovej výške 24.393,- Sk. Súd prvej inštancie po opätovnom preskúmaní tohto exekučného titulu
zistil, že podstatnou skutočnosťou tu je rozpor záujmov povinného a splnomocnenca, ktorý je zmluvným
partnerom oprávneného. Pri uzatváraní zmluvy o úvere nemal povinný možnosť výberu splnomocnenca,

naopak jeho meno bolo už predtlačené vo formulárovej zmluve, pričom tento nehájil záujmy povinného
aleoprávneného.Splnomocnenecmalakozástupcapovinnéhohájiťjehozáujmyanieiniciovaťspísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu v prospech oprávneného. Právne úkony splnomocneného
zástupcu sú potom absolútne neplatné pre rozpor so zákonom, nakoľko pri zastupovaní povinného došlo
k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznal záväzok a súhlasil s vykonateľnosťou
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného - povinného.

4. Proti tomuto rozhodnutiu, v časti, v ktorej súd prvej inštancie zastavil exekúciu
odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať

pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolateľ vyslovil názor, že
exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku sa
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá

exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom
okruhu spoločenských vzťahov a porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Podľa
odvolateľa všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie

ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Zdôraznil, že
notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel náležitú právnu
starostlivosť. Ak potom právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné
mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať

činnosťou vlastnou. Bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil
súladúkonusvykonateľnosťousozákonomadobrýmimravmi(§36ods.1Notárskehoporiadku),pričom
zákon notárovi dáva možnosť odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. Ak teda notár neodmietne
vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými
mravmi. Všeobecný súd nemôže dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu

účinkov notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z
vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase a to tam, kde ich platné právo zaraďuje.
Ochranu práva nápravou dôsledkov notárskej činnosti nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto
prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom. Všeobecné
súdy majú povinnosť vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Postup exekučného

súdu umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, čo je v materiálnom
právnom štáte neakceptovateľné, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery
všetkých subjektov práv v právny poriadok. Notársky poriadok zámerne určuje postupy, ktorým je možné
úkony notára napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný.

Všeobecný súd v predmetnej veci nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola
vydaná v súlade s právnymi predpismi. Exekučný súd musí s notárskou zápisnicou ako exekučným
titulom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. V rámci predmetu svojho skúmania
exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery). Exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá exekučným titulom, ani v prípade
pasivity účastníka nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
Ak sa exekučný súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie apodal Ústavnému súdu návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práv a v právny poriadok. Ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti,

aby všeobecný súd podal návrh Ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou
SR, má všeobecný súd v zásade možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy, alebo
vysvetliť, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom
účastníka a podá vec ústavnému súdu. Odvolateľ poukázal na to, že udelené plnomocenstvo mohol
povinný v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila

žiadna prekážka. Pojem dlh je potrebné považovať za synonymum pojmu záväzok. Inštitút uznania dlhu
preto nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok.
Právny poriadok nevylučuje možnosť uznať záväzok v čase jeho vzniku. Z toho vyplýva, že nešlo o
budúce právo, ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na § 574 ods. 2 v nadväznosti
na ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Žiadne z ustanovení zmluvy pritom nestanovuje, že povinný
nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice alebo exekučného

titulu, toto právo mu zostalo zachované v plnej miere a mohol ho kedykoľvek využiť. Povinný sa teda
udelenímplnomocenstvaprávanevzdal.Zinštitútuuznaniazáväzkuvyplýva,žeakpovinnýudelilsvojmu
zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil
predpísaným zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, čo si

vyžaduje aj určenie dokedy bude dlh splatený. Nie je preto možné dôjsť k záveru, ako k nemu dospel
súd prvej inštancie, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť do kedy povinný dlh
splatí. Za nesprávny označil záver súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku
zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený
vykonať len jediný úkon a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto úlohu riadne splnil, pričom

udelené plnomocenstvo žiadnym spôsobom neprekročil. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že
záujmy zástupcu považoval za rozporné so záujmami povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia
pre rozpor so zákonom, v tejto otázke súd založil svoje závery na dohadoch, domnienkach a vlastnom
presvedčení, pričom nevychádzal z dôsledne zisteného skutkového stavu, keďže vo veci nevykonal
dokazovanie. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom vyžaduje skutočný rozpor v záujmoch a nie len

dohad, možnú kolíziu, či vnútorné presvedčenie súdu. Za nesprávny označil tiež záver súdu, že notárska
zápisnica ako exekučný titul musí byť podpísaná nielen povinným, ale aj oprávneným. S poukazom na
ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku poukázal na to, že tento záver je nesprávny i v rozpore so
súdnou praxou. Záverom opätovne zvýraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom súd už raz posudzoval a už o nej právoplatne rozhodol tým, že poverenie na vykonanie

exekúcie vydal. Ak uskutočnil revíziu exekučného titulu po tomto čase, konal v rozpore s princípom
právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím porušil základné práva
účastníkov. Odvolateľ tiež upozornil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Od
vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne,
ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

5. Spolu s odvolaním doručil oprávnený návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom žiadal, aby súd Súdnemu dvoru Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

- je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

- je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

6. Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania(§ 355 CSP a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 57 ods. 1
písm. g) v spojení s § 58 ods. 5 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti
(§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§

380 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu
prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

8. Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola
dňa 27.06.2005 uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému

ako dlžníkovi finančné prostriedky, ktoré sa povinný zaviazal zaplatiť spolu s prislúchajúcim poplatkom v
dohodnutých desiatich mesačných splátkach. Súčasťou zmluvy o úvere je i splnomocnenie, na základe
ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak,
aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm.
e) O.s.p. resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. na celý majetok dlžníka do výšky

vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Splnomocnenie ako súčasť textu zmluvy o úvere je podpísané
dlžníkom a splnomocneným advokátom.

9. Z notárskej zápisnice spísanej v Bratislave notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, so sídlom ulica gen.
Svobodu 1069/4, Partizánske dňa 12.11.2005, sp. n. N 5892/2005, NZ 54003/2005, NCRLs 53321/2005

vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír konajúci na základe plnej moci, ktorá je prílohou notárskej zápisnice
v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 24.393,- Sk
a zaviazal sa dlh zaplatiť do 12.12.2005 k rukám oprávnenej osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade
neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného
poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska zápisnica bola

použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.

10. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. S účinnosťou od
01.01.2000 (do 24.11.2004), teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, citovaný zákon v § 23a definoval

typové zmluvy ako zmluvy, ktoré sa majú uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Typová zmluva nesmie obsahovať a/neprimerané
podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie
iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo

poskytnutie služby požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa,
ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu, b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. .

11. Je pravdou, že v čase uzavretia zmluvy o úvere nebola platná a účinná úprava O. z. o
spotrebiteľských zmluvách, je však nesporné, že zmluva o úvere uzavretá účastníkmi je zmluvou

typovou, v ktorej nesmú byť použité ustanovenia, ktoré sú rozporné s dobrými mravmi, pričom rozpor
s dobrými mravmi v prípade udelenia splnomocnenia povinným advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi
je zrejmý. Predmetná zmluva je zmluvou typovou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb., keďže jej
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil.

12. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade uznal záväzok
a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy
boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie
i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako

exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

13. V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

14. Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo
rozhodnutia štátneho orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.15. Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže
ustanoviť, len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych
úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

16. V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať
zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo
splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto
ustanovenia ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť

písomne.

17. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže

ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

19. V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ

mal priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej
zápisnice advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v
predtlači zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná, nie
je medzi nimi žiaden vzťah a možnosť výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač
daná nebola. Z toho naviac vyplýva nesporný vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom.

Vzhľadom na to záujmy veriteľa resp. oprávneného a nadväzne i Mgr. Kušníra - advokáta sú nesporne
v rozpore so záujmami dlžníka - povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného
a Mgr. Tomáša Kušníra, predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere,
je pre rozpor so zákonom, konkrétne s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s poukazom
na cit. ust. § 39 Občianskeho zákonníka, absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr.

Tomáš Kušnír nemal účinné oprávnenie povinného pri predmetnom uznaní záväzku a vyslovení súhlasu
s vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho právny úkon zachytený v predmetnej
notárskej zápisnici je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne
nevykonateľná s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c) EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť
- súhlas povinnej osoby s exekúciou.

20. Už len vyššie uvedené postačovalo pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne
nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené podmienky
súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. a) (resp. i písm. g)) Exekučného poriadku pre
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58

ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu.

21. Neobstojí ani námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a právoplatne
rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami zaoberať
znova.

22. Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej
zmluve o úvere za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust.
§ 23a zák. č. 634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú
podmienku v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia

považoval za neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť
tejtopodmienkyajejrozpor sdobrýmimravmiodvolacísúdvidelvtom,žedanýdvojstrannýprávnyúkon
vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníka - povinného ešte
neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej výške.

Uznať záväzok alebo dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom dlžníka, ktoré
v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným splnomocnením
fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy ešte žiaden dlh
existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom zároveň nauznanie dlhu splnomocnil jemu úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači zmluvy
vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdala možnosti namietať dlh i jeho výšku, založilo
tonápadnýnepomermedziprávamiapovinnosťamiveriteľaadlžníkaazároveňjetovrozporesdobrými

mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné.

23. Vzhľadom na uvedené odôvodnenie, s poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho
konania, bolo potom nadbytočným zaoberať sa ďalšou početnou, ale vzhľadom na vyššie uvedené už
nerelevantnou, argumentáciou odvolateľa.

24. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej
inštancie ako vo výroku vecne správne, s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

25. Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho

a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

26. Do 30.06.2016, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, tento zákon
upravoval možnosť prerušenia konania nasledovne:

27. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú
nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

28. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

29. Od 1.7.2016, teda za účinnosti Civilného sporového poriadku, už bola možnosť

prerušenia konania upravená nasledovne:

30. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania.

31. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je
Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne
doručí ministerstvu spravodlivosti.

32. Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.

33. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

34. Vychádzajúc z vyššie citovaného § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. bol súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci spory a iné právne veci do 30.6.2016 povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak
rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o
vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho

konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich
zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o
výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretožev tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

35. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na

rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania

vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam

ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

36. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

37. V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu

záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo v auguste 2009, z tohto hľadiska
by bola daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

38. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho
práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka

komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu
relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o
otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje

po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

39. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa povinného Súdnemu dvoru EÚ predložená je otázka, či je
možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej

z tejto zmluvy?

40. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú nemajúcu základ
v prejednávanom spore a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili
názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je vždy a za každých okolností jednostranný právny úkon

spotrebiteľa i keď ho mal možnosť odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu všeobecne a en bloc. Súdy podrobne vyargumentovali a s
poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie rozobrali prečo predmetné splnomocnenie ako jednostranný
úkon spotrebiteľa považovali za neprijateľnú podmienku a to s poukazom na konkrétne okolnosti danéhoprípadu, ktoré v danej otázke obsiahnuté nie sú. Súdy pritom nepopreli, že spotrebiteľ v zásade môže
jednostranným právnym úkonom dobrovoľne splnomocniť fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, avšak iba vtedy, ak je tento právny úkon v súlade so všetkými dotknutými

normami. Ak by aj teda Súdny dvor EÚ na prvú otázku odpovedal záporne, vzhľadom na jej všeobecnú
formuláciu nezohľadňujúce konkrétne okolnosti daného prípadu, nemohlo by to mať a nemalo by to
žiaden vplyv na rozhodnutie súdov v danej konkrétnej veci s poukazom na vyššie použitú argumentáciu.
Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú oprávneným potrebné posúdiť ako akademickú
nemajúcu reálny základ v prejednávanom spore a preto nedôvodnú.

41. Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

42. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo

dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k

splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá

existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere

považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak exekučný súd

dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

43.Nazákladeuvedenéhomožnodôjsťkzáveru,ženiejedôvodmaťpochybnostiotom,ževnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s

článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

44. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.45. Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného
konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na

konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok.

46. V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s
ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade
postúpi návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

47. V zmysle § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí

rozpor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

48. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

49. Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak
exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to z hľadiska

ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii
zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu
odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľ
namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1

Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis
(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej
veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v
zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.
Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

50. V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu

pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal

vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobená zadosť. V
tejto súvislosti sa žiada tiež dodať, že prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení
vyvodil iba z tých listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené
výlučneoprávneným,tedaoktorýchmalnespornevedomosťasobsahomktorýchsabezpochybymohol

oboznámiť.

51. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).