Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. október 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/64/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3820201066
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3820201066.1

Uznesenie

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu Rozhlas a televízia Slovenska, so sídlom
Mlynská dolina, Bratislava, IČO: 47 232 480, generálnym riaditeľom PhDr. Jaroslavom Rezníkom, proti
žalovanému W. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, A. C., o zaplatenie 264,05 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 11C/8/2020-37 zo dňa 28. mája

2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. o zamietnutí prevyšujúcej
časti žaloby a výroku IV. o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v tejto časti v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 79,92 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. konanie o sumu 115,68 eur
zastavil, výrokom III. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom IV. rozhodol o náhrade trov konania
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil §
4 ods. 1, § 10 ods. 1, 2, 3, 5, § 3 písm. a), § 6 ods. 1, §7 ods. 1, § 8 zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za
služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v znení neskorších zmien a doplnkov,
§ 144, § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 CSP.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy vo
výške 264,05 eur spolu s úhradou poštových sadzieb vo výške 1,45 eur. Súd vykonal dokazovanie a zistil
nasledovný skutkový stav. Žalovaný je zo zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti podľa zákona č.
340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska vo výške
4,64 eur mesačne. Žalobca kontrolou úhrad zistil, že žalovaný ku dňu podania žaloby nezaplatil úhradu

v zmysle cit. zákona za kontrolované obdobie od 01.01.2014 do 30.06.2019, o čom svedčí prehľad
predpisov a platieb z databázy žalobcu za obdobie od roku 2008 do 2019, z ktorého vyplýva, že žalovaný
zaplatil v júni 2017 sumu 30 eur a v novembri sumu 20 eur. Písomnou výzvou zo dňa 21.06.2019,
adresovanou žalovanému na adresu J. XXX/12, A. C., odoslanou prostredníctvom Slovenskej pošty,
a.s. oznámil žalobca žalovanému nedoplatok na úhradách za služby verejnosti poskytované RTVS a
vyzval žalovaného na zaplatenie omeškaných úhrad a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s

odoslaním výzvy. Nakoľko žalovaný nezaplatil úhradu a poštové sadzby v lehote 30 dní od doručenia
uvedenej výzvy, žalovanému vznikla povinnosť v zmysle cit. zákona zaplatiť aj pokutu vo výške 17 eur.
Dlhžalovanéhopredstavujesumu247,05eur,ktorápozostávaz53neuhradenýchmesačnýchpredpisov
v zmysle cit. zákona, a to v kontrolovanom období od 01.01.2014 do 30.06.2015. Pohľadávka žalobcu
je vo výške 264,05 eur, ktorá pozostáva zo sumy 247,05 eur (ktorá predstavuje 53 neuhradených
mesačných predpisov v zmysle cit. zákona), z pokuty vo výške 17 eur a z poštovej sadzby vo výške

1,45 eur. Žalobca si uplatnil aj trovy konania vo výške zaplateného súdneho poplatku vo výške 16,50
eur. Žalovaný uznal časť dlhu za posledných 28 nezaplatených úhrad vo výške 129,92 eur, resp. zaposledné tri roky od podania žaloby a vo zvyšku uplatnil námietku premlčania. Následne žalobca zobral
žalobu späť v časti o sumu 115,68 eur (zameškané úhrady za obdobie od 08/2014 do 02/2017) a vo
zvyšku sa domáha zaplatenia istiny vo výške 129,92 eur, pokuty vo výške 17 eur a úhrady poštových

sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,45 eur. Žalovaný uznal v konečnom dôsledku len sumu
79,92 eur, ktorú uhradí žalobcovi z dôvodu, že namietal zaplatenie sumy 50 eur, a to v júni 2017 sumu
30 eur a v novembri 2017 sumu 20 eur. Žalobca k uvedenému tvrdil, že platby spolu vo výške 50 eur
uhradené v júni 2017 a novembri 2017 zo strany žalovaného neobsahovali žiaden popis obdobia, za
ktoré sa hradí a preto žalobca uvedené platby započítal na najstaršie nezaplatené úhrady v zmysle

Občianskeho zákona. Žalovaný uviedol, že byt má vo vlastníctve označený v žalobe s trvalým pobytom
od roku 2009, preto namietal v prehľade predpisov a platieb uvedený rok 2008. Nedoplatok má byť od
01.01.2014 do 30.06.2019. Ďalej tvrdil, že nie je možné 50 eur (uhradených v júni a novembri 2017)
započítať na najstarší nezaplatený dlh v roku 2008. Nie je zrejmé, na akú dlžnú pohľadávku žalobca
započítal túto sumu 50 eur, ktorú žalovaný uhradil. Žalovaný neuznal ani pokutu vo výške 17 eur, pretože
neboli splnené podmienky stanovené zákonom a výzva nebola žalovanému doručená do vlastných rúk,

pričom podpis na doručenke nie je jeho podpisom a z toho dôvodu neuznal ani poplatok vo výške 1,45
eur ako sadzbu za upomienku, teda náklady spojené s vymáhaním pohľadávky.

3. Súd zhodnotením skutkového stavu dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len sčasti. Žalobca
sa žalobou domáhal o zaplatenie sumy 264,05 eur, žiadal zaplatiť úhradu poštových výziev, s čím sú

spojené náklady vo výške 1,45 eur a uplatnil aj trovy konania. Na svoje tvrdenia predložil nedoplatok
ku dňu 30.6.2019 v sume 248,50 eur, prehľad predpisov a platieb od roku 2008 do roku 2019 a
tiež jednotlivé platby za toto obdobie, kedy bol žalovaný povinný platiť poplatok vo výške 4,64 eur
každý mesiac. Tiež predložil doručenku prevzatú dňa 28.8.2019, ktorou mal potvrdiť prevzatie výzvy
na zaplatenie dlhu. Žalovaný uznal len sumu 79,92 eur, nakoľko tvrdil, že pohľadávka je za obdobie

od mesiaca marca 2017 do mesiaca júna 2019 premlčaná, pričom uhradil sumu 50 eur, teda uznal len
pohľadávku 79,92 eur. Táto suma predstavuje platbu za 28 mesiacov vo výške 4,64 eur s prihliadnutím
na už zaplatenú sumu 50 eur. Nebol ochotný uhradiť ani pokutu vo výške 17 eur, pretože neboli splnené
podmienky stanovené zákonom, lebo mu výzva nebola doručená do vlastných rúk, pričom podpis na
doručenke nie je jeho podpisom a z toho dôvodu nie je ochotný zaplatiť ani poplatok vo výške 1,45 eur

ako sadzbu za upomienku, teda náklad s vymáhaním pohľadávky. Žalobca v priebehu konania zobral
žalobu späť o sumu 115,68 eur, ide o poplatky za obdobie 8/2014 - 2/2017, ktoré sú premlčané a žiadal
uhradiť istinu vo výške 129,92 eur, zmluvnú pokutu vo výške 17 eur a dvakrát úhrady s vymáhaním
pohľadávky po 1,45 eur (6/2017 a 6/2019). V konaní nebolo sporné, že žalovaný uhradil v júni 2017
sumu 30 eur a v novembri 2017 sumu 20 eur, čo súd mal preukázané z výpisu označený ako Sumár

predpisov a platieb. Žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol, na ktorú najstaršiu pohľadávku sumu 50
eur započítal, ale podľa názoru súdu bolo potrebné túto sumu odpočítať od upraveného dlhu žalobcom
sumy 129,92 eur, lebo preukázateľne sumu 50 eur žalovaný zaplatil a dlh predstavuje potom sumu
79,92 eur. Súd uvedené dal do pozornosti z dôvodu, že žalovaný nebol vlastníkom bytu označeného
v žalobe v roku 2008, preto žalobca nemohol započítať sumu 50 eur v roku 2008 na dlh. Žalovaný má

potom dlh na poplatkoch len 79,92 eur s prihliadnutím už na vyššie uvedenú zaplatenú sumu 50 eur
(28 mesiacov x 4,64 eur = 129,92 eur - 50 eur = 79,92 eur). K zmluvnej pokute súd uviedol, že žalobca
zaslal žalovanému výzvu zo dňa 21.6.2019, prevzatá dňa 28.8.2019, avšak žalovaný predložil súdu k
nahliadnutiu viaceré listy z tohto obdobia, vrátane vlastného podpisu pred sudcom na pojednávaní a
z vizuálneho pohľadu bolo možné konštatovať, že podpis na doručenke nie je podpisom žalovaného.

Tvrdil, že keby mal vedomosť o tom, že má dlh, určite by vec riešil a dlh by uhradil. Predložené podpisy
na listinách sa nestotožňujú s podpisom na doručenke z 28.8.2019, preto súd dospel v tejto časti k
záveru, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy žalovanému v zmysle § 10 ods.3 z. č. 340/2012 Z. z.,
v zmysle ktorého, ak platiteľ podľa § 3 písm. a/ nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote 30 dní odo
dňa doručenia výzvy podľa odseku 2 platiteľ, v danom prípade žalovaný je povinný zaplatiť vyberateľovi

žalobcovi úhradu aj pokutu 17 eur. Z tohto dôvodu žalovaný nie je povinný zaplatiť úhradu poštových
sadzieb spojených s vymáhaním pohľadávky 1,45 eur. Naviac žalobca si uplatňuje takúto úhradu aj z
výzvy z júna 2017, avšak takáto výzva v spise založená nie je. Keďže žalovanému nebola kvalifikovane
doručená výzva na zaplatenie dlhu, teda nebola mu doručená do jeho majetkovej sféry, lebo podpis
na doručenke nie je jeho podpisom, žalovaný nie je povinný zaplatiť žalobcovi ani zmluvnú pokutu vo

výške 17 eur. Pokiaľ žiadal žalobca viac, súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobca zobral sčasti
žalobu späť, čo sa týka premlčaného nároku v sume 115,68 eur. Žalobca zobral žalobu sčasti späť,
preto súd akceptoval toto späťvzatie a v zmysle citovaných zákonných ustanovení konanie v tejto časti
zastavil. K späťvzatiu nebol potrebný súhlas žalovaného. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods.1v spojení s § 255 ods.2 CSP a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania,
lebo žalobca mal v konaní úspech len čiastočný.

4. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom III. a IV., podal včas odvolanie žalobca z dôvodu, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol,
že nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, ktorý žalovaného úhrady v mesiaci jún a november 2017
spolu vo výške 50 eur odpočítal od dlhu žalovaného vo výške 129,92 eur (dlh na úhradách za služby
poskytované RTVS po čiastočnom späťvzatí žaloby). Žalovaný pri plnení dlhu vo výške 50 eur neuviedol,

ktorý z viacerých dlhov chce plniť, preto bolo potrebné uvedené plnenie žalovaného započítať na dlh
najskôr splatný, aj keď by mohol byť premlčaný. Z predloženého výpisu platieb vyplýva, že žalovaný
uhradil v mesiaci jún a november 2017 spolu sumu 50 eur, pričom do popisu uviedol len: „platba
koncesionárske poplatky V.“. Jednoznačne teda neuviedol, ktoré predpisy úhrady za služby verejnosti
poskytované RTVS za dlžné obdobie týmito platbami plní. Žalovaný v úhrne zaplatil sumu 60,64 eur
(jún 2017 suma 30 eur, november 2017 suma 20 eur, máj 2016 suma 4,64 eur, jún 2016 suma 6 eur).

Žalobca tieto úhrady žalovaného započítal na najstaršie splatné dlhy. Táto suma pokryla predpisy za
obdobie od januára 2014 do januára 2015 (13 predpisov/úhrad x 4,64 eur = 60,32 eur) a časť predpisu
za február 2015 vo výške 0,32 eur a za tento mesiac ostalo neuhradených 4,32 eur. Žalovaná istina bola
vypočítaná ako súčet neuhradených predpisov vo výške 4,64 eur za obdobie od marca 2015 do júna
2019 (52 mesiacov/úhrad x 4,64 eur) + 4,32 eur (zvyšok predpisu za obdobie február 2015) + 1,45 eur

(poštovné). Po vznesení námietky premlčania zo strany žalovaného zobral žalobca časť žaloby spať
(premlčaná časť pohľadávky) a ďalej sa domáhal zaplatenia sumy 129,92 (28 neuhradených predpisov
za obdobie od marca 2017 do júna 2019). Námietku premlčania vzniesol žalovaný až v podanom
odpore proti platobnému rozkazu, teda až po zaplatení sumy spolu vo výške 60,64 eur, preto žalobca
nemal inú možnosť ako túto uhradenú sumu započítať na najstaršie splatné predpisy, aj keď už boli

premlčané. Ak by žalobca rešpektoval názor súdu prvej inštancie, že žalovaným zaplatenú sumu bolo
potrebné odpočítať už od upraveného dlhu po čiastočnom späťvzatí žaloby, zaplatené platby by tak
boli zohľadnené dvakrát. Z tohto dôvodu rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku III. nie je možné
akceptovať. K návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 26.02.2020 bola priložená doručenka,
ktorá jednoznačne preukazuje, že žalovaný výzvu na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 21.06.2019 prevzal

dňa 28.06.2019. Písomná výzva na zaplatenie úhrady a zaplatenie poštových sadieb súvisiacich s jej
odoslaním je v zmysle zákona č. 340/2012 Z. z. predpokladom na to, aby si žalobca mohol uplatniť
svoj nárok v zmysle cit. zákona. Ak súd prvej inštancie konštatoval, že žalovanému nebola kvalifikovane
doručená výzva v zmysle cit. zákona, mal celú žalobu zamietnuť. Keď súd vo výroku I. napadnutého
rozhodnutia zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 79,92 eur, súd tak musel zohľadniť, že výzva

bola žalovanému kvalifikovane doručená a žalovaný ju prevzal. Žalobca namietal i výrok o náhrade trov
konania.Prisprávnomskutkovomaprávnomposúdenívecisazmenípomerúspechustránvpredmetnej
a veci a tým aj náhrada trov konania. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 68,45 eur a vo výroku IV. zmenil tak, že žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu
a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel

k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku III. o zamietnutí
prevyšujúcej časti žaloby a výroku IV. o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a
vec vrátiť podľa § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť sumu 79,92 eur a vo
výroku II. o zastavení konania v časti 115,68 eur, odvolaním napadnutý nebol, preto zostalo rozhodnutie

súdu prvej inštancie v tejto časti právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

8. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým
prevyšujúcej časti žalobu zamietol nie je správne. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej
inštancie vyplýva, že žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby žiadal uhradiť istinu vo výške 129,92

eur, zmluvnú pokutu vo výške 17 eur a dvakrát úhrady s vymáhaním pohľadávky po 1,45 eur (6/2017
a 6/2019). V konaní nebolo sporné, že žalovaný uhradil v júni 2017 sumu 30 eur a v novembri 2017
sumu 20 eur, čo bolo preukázané z výpisu označený ako Sumár predpisov a platieb. Súd prvej inštancie
následne dospel k záveru, že túto sumu je potrebné odpočítať od upraveného dlhu žalobcom sumy129,92 eur, lebo preukázateľne sumu 50 eur žalovaný zaplatil a dlh predstavuje potom sumu 79,92
eur, z dôvodu, že žalovaný nebol vlastníkom bytu označeného v žalobe v roku 2008, preto žalobca
nemoholzapočítaťsumu50eurvroku2008 nadlh.Odvolacísúdsavšakstýmtozáveromnestotožňuje.

Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že v súvislosti s peňažným plnením dlžníka a jeho započítaním
na konkrétny dlh je potrebné identifikovať, či mal v čase plnenia dlžník voči veriteľovi viac ako jeden
nesplnený splatný záväzok a či vo vzťahu k plnenému dlhu postačuje peňažná suma na zaplatenie istiny
a príslušenstva pohľadávky. Vo všeobecnosti sa uplatňuje princíp voľby na strane dlžníka, ktorý je pri
plnení vždy oprávnený určiť dlh, na ktorý sa má plnenie započítať, ako aj to či má ísť o započítanie

na istinu alebo na niektorú časť príslušenstva. Ak dlžník svoje peňažné plnenie v uvedenom zmysle
nevymedzí, započíta sa jeho platba na uspokojenie jeho viacerých samostatných splatných pohľadávok
veriteľa v súlade so zásadou priority a pri rovnosti relevantných kritérií podľa zásady proporcionality. To
znamená, že ak má tomu istému veriteľovi splniť dlžník niekoľko dlhov a plnenie nestačí na vyrovnanie
všetkých dlhov, je vyrovnaný ten dlh, o ktorom dlžník pri plnení vyhlási, že ho chce splniť, inak sa plnením
uhradí dlh najskôr splatný, aj keby už mal byť premlčaný. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej

inštancie, a to z predloženého výpisu účtu žalovaného nevyplýva, na ktoré konkrétne mesačné úhrady
mienil započítať zaplatené úhrady vo výške 50 eur (30 eur za jún 2017 a 20 eur za november 2017),
pričom žalobca sa domáhal zaplatenia zameškaných mesačných úhrad v zmysle zákona č. 340/2012
Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované RTV za obdobie od januára 2014 do júna 2019 ( nie aj
za rok 2008 ako uviedol súd prvej inštancie), pričom súd prvej inštancie sa s uvedenou skutočnosťou

dostatočne nevysporiadal. Čo sa týka nepriznania zmluvnej pokuty a úhrady s vymáhaním pohľadávky
súd prvej inštancie dospel v tejto časti k záveru, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy žalovanému
v zmysle § 10 ods. 3 z. č. 340/2012 Z. z. a z tohto dôvodu žalovaný nie je povinný zaplatiť úhradu
poštových sadzieb spojených s vymáhaním pohľadávky 1,45 eur ani zmluvnú pokutu vo výške 17 eur.
Konštatoval, že žalobca zaslal žalovanému výzvu zo dňa 21.6.2019, prevzatá dňa 28.8.2019, avšak

žalovaný predložil súdu k nahliadnutiu viaceré listy z tohto obdobia, vrátane vlastného podpisu pred
sudcom na pojednávaní a z vizuálneho pohľadu bolo možné podľa súdu prvej inštancie konštatovať,
že podpis na doručenke nie je podpisom žalovaného. Predložené podpisy na listinách sa nestotožňujú
s podpisom na doručenke z 28.8.2019, preto dospel v tejto časti k záveru, že žalobca nepreukázal
doručenie výzvy žalovanému v zmysle § 10 ods. 3 z. č. 340/2012 Z. z.. Odvolací súd rovnako aj v tejto

časti považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne a predčasné. Z dokazovania vykonaného
pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca súdu predložil listinu zo dňa 21.6.2019 označenú ako
Výzva na zaplatenie nedoplatku adresovanú žalovanému, z obsahu ktorej je zrejmé, že ide o výzvu
adresovanú žalovanému, na základe ktorej mu žalobca oznamuje nedoplatok na úhrade za služby
verejnosti,zaktorémuvzmyslez.č.340/2012 Z.z.-oúhradáchzaslužbyverejnostiposkytovanéRTVS

vzniká povinnosť platiť úhradu a nedoplatok, ktorý eviduje vyberateľ úhrady za kontrolované obdobie od
1.1.2014 ku dňu 30.6.2019 v sume 248,50 eur. Žalobca ho vyzval, aby túto sumu, vrátane poštových
sadzieb 1,45 eur uhradil do 30-tich dní od doručenia tejto výzvy. Na č.l. 7 súdneho spisu je pripojená
doručenka od výzvy na zaplatenie dlhu, ktorá bola adresovaná žalovanému na adresu označenú v
žalobe do vlastných rúk a je opatrená podpisom s dátumom 28.8.2019. Z predloženej doručenky teda

vyplýva, že žalovaný mal dňa 28.06.2019 prevziať výzvu na zaplatenie nedoplatku, čo vyplýva i zo
samotnej doručenky, na ktorej žalovaný potvrdil prevzatie výzvy svojim podpisom, pričom doposiaľ podľa
odvolaciu súdu nebol preukázaný opak. Odvolací súd sa teda v tomto štádiu konania nestotožnil so
záverom súdu prvej inštancie, že výzva zo dňa 21.06.2019 nebola žalovanému kvalifikovane doručená
a žalobcovi nevznikol nárok domáhať sa zaplatenia pokuty vo výške 17 eur a poštovej sadzby vo výške

1,45 eur, a tento považoval za nesprávny. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že na konštatovanie
nepreukázania doručenia výzvy nepostačuje len skutočnosť, že súd prvej inštancie vizuálne porovnal
podpis žalovaného na doručenke s iným podpisom žalovaného na listinách so záverom nestotožnenia
podpisov a teda, že podpis na doručenke nie je podpisom žalovaného, pokiaľ nebolo riadne a dostatočne
preukázané, že podpis na doručenke nie je žalovaného, napr. znaleckým posudkom. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2010, sp.zn. 4Cdo/240/2010,
kde zaujal stanovisko, že doručenka je verejnou listinou preukazujúcou skutočnosti v nej vedené a pokiaľ
sú vyplnené všetky kolonky pre doručenie a opakované doručovanie písomností, predpokladá sa, že
adresát sa v mieste doručovania zdržiava. Dokladom o doručení písomnosti je tzv. doručenka, ktorá
má povahu verejnej listiny, súd preto vychádza z údajov na doručenke, ktoré zachytávajú postup pri

doručovaní, kým nie je preukázaný opak, súd považuje tieto údaje na doručenke za pravdivé.

9. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku
III. o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby ale aj v súvisiacom výroku IV. o náhrade trov podľa § 389ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.
10. V ďalšom konaní je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a jeho úlohou

bude v ďalšom konaní opätovne posúdiť uplatnený nárok žalobcu a opätovne potom vo veci ohľadne
prevyšujúcej časti žaloby žalobcu rozhodnúť. V novom rozhodnutí je súd prvej inštancie povinný
rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP.
11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).