Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2020

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/27/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119205188
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Gabriela Chudovská

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2020:3119205188.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou v právnej veci žalobcu: H.

D., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. 8, Q., právne zastúpený: JUDr. Andrej Hudcovic, advokát, so sídlom
Legionárska 6434/2, Trenčín, proti žalovanej: E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. 8, Q., právne zastúpená:
Mgr. Martin Berec, advokát, so sídlom Domus Petra Pod Sokolice 1/B, Trenčín, o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva, takto

r o z h o d o l :

Súd vyporiadava bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu ako manželov nasledovne:

Do výlučného vlastníctva žalobcu prikazuje nehnuteľné veci:

- zapísané na LV č. XXXX. pre k.ú. P., a to byt č. XX, vo vchode 0, na 5.poschodí bytového domu súp.č.
XXX postavenom na pozemku KNC parc.č. XXX, vrátane podielu priestoru na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve o veľkosti 73/1129, v hodnote 64.000,- eur.

Do výlučného vlastníctva žalobcu prikazuje hnuteľné veci:

- válendu v detskej izbe v hodnote 10,- eur,
- písací stôl so stoličkou v detskej izbe v hodnote 10,- eur,
- kuchynský stôl a stoličky v kuchyni v hodnote 10,- eur,
- rohovú lavicu v kuchyni v hodnote 10,- eur,
- vstavanú skriňu v detskej izbe v hodnote 10,- eur,
- kuchynskú linku s digestorom a sporákom v hodnote 20,- eur.

Do výlučného vlastníctva žalovanej prikazuje hnuteľné veci:

- šatník v spálni v hodnote 20,- eur,
- manželskú posteľ v spálni v hodnote 5,- eur,
- 2 nočné stolíky v spálni v hodnote 0,- eur,
- zrkadlo v spálni v hodnote 0,- eur,
- sedaciu súpravu 3+1+1 v obývacej izbe v hodnote 10,- eur,
- obývaciu stenu v hodnote 10,- eur,

- video prehrávač v obývacej izbe v hodnote 10,- eur,
- luster v obývacej izbe v hodnote 10,- eur,
- televízor v obývacej izbe rok výroby 2017 v hodnote 200,- eur,
- stôl so 4 stoličkami v obývacej izbe v hodnote 10,- eur,
- válendu v detskej izbe v hodnote 10,- eur,
- písací stôl so stoličkou v detskej izbe v hodnote 10,- eur,
- počítač v detskej izbe v hodnote 10,- eur,

- mikrovlnnú rúru v kuchyni v hodnote 10,- eur,
- chladničku s mrazničkou v kuchyni v zostatkovej hodnote 10,- eur,- práčku zn. Whirlpool v hodnote 10,- eur,
- vešiakovú stenu so zrkadlom v chodbe v hodnote 50,-eur.
- kufríkový šijací stroj v hodnote 10 eur,

- odšťavovač v hodnote 10 eur,
- kuchynský riad, a to sada hrncov, sada príborov, jedálenská súprava a sada šialok spolu v hodnote
10,- eur.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej na vyrovnanie jej podielu sumu 29.434,43 eur a to do 30 dní od

právoplatnosti rozsudku.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobou doručenou súdu dňa 21.06.2019 sa žalobca domáhala vyporiadania BSM strán sporu po
rozvode manželstva.

2. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že manželstvo strán sporu bolo rozvedené rozsudkom zo dňa
11.05.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.05.2017. Uviedol, že do BSM patrí nehnuteľnosť
- 3-izbový byt č. XX, na 5. poschodí, vo vchode X bytového domu súp. č. XXX postaveného na
parcele č. XXX zapísaného na LV č. XXXX kat. úz. P.. Aktuálna trhová hodnota tejto nehnuteľnosti

predstavuje sumu 63 - 65 .000,- eur, ktorú žiadal prikázať do svojho výlučného vlastníctva, Nežiadal
v žalobe vyporiadať žiadne hnuteľné veci. Žiadal vyporiadať spoločné záväzky, a to úver v Slovenskej
sporiteľni, a.s. vo výške 9.064,40 eur. Od zániku BSM tento úver spláca výlučne žalobca a žalovaná
mu na jeho splátky žiadnym spôsobom neprispieva. Tiež žiadal zohľadniť, že dňa 1.4.2015 bol zo
spoločných finančných prostriedkov uhradený dlh žalovanej v sume 2.393,07 eur vymáhaný od nej v

exekučnom konaní. Uviedol, že mal záujem uskutočniť vyporiadanie BSM so žalovanou dohodou. V
záujme mimosúdneho vyriešenia veci žalobca osobne opakovane vyzýval žalovanú k uzavretiu dohody
o vyporiadaní BSM. Žalovaná však akékoľvek rokovania o mimosúdnom riešení vyporiadania BSM
účastníkov odmieta a nie je ani ochotná stretnúť sa so žalobcom u advokáta, ktorý by prípadnú dohodu
o mimosúdnom vyporiadaní BSM účastníkov pripravil.

3. K žalobe sa vyjadrila žalovaná tak, že je dlhodobo nezamestnaná, nemá žiaden príjem ani úspory,
a preto žiadala žalobcu o odloženie majetkového vysporiadania na čas, kedy bude mať vlastný príjem,
čo odmietol a dohoda s ním nie je možná, keďže je zvyknutý o všetkom rozhodovať sám. Má za to, že
podaná žaloba je unáhlená, ale uviedla, že je aj v jej záujme, aby sa vec spravodlivo vyriešila. Uviedla, že

nemá žiaden majetok, je len spoluvlastníčkou spoločného bytu. Uviedla, že nemôže žalobcovi pomáhať
so splácaním úveru zo Slovenskej sporiteľne, ktorý si zobral on sám a sám s ním aj disponuje. Nemôže
mu zatiaľ vyplatiť ani čiastku, ktorú žalobca vyplatil na jej dlh na zdravotnom poistení, ktorý žalovanej
vznikol z nedostatku financií a za ktorú pomoc mu je žalovaná vďačná. Sama je vo finančnej tiesni a
nemôže žalobcovi vyplatiť to, čo požaduje. Podotkla, že ani žalobca nemá žiadne úspory a ani on jej

nebude schopný zaplatiť na vyrovnanie podielov finančnú sumu. V ďalšom svojom vyjadrení žalovaná
uvádzala, že predmetný spoločný byt nie je holobyt, ale je zariadený nábytkom, obýva ho žalobca,
žalovaná a ich dcéra a do BSM patria všetky veci, ktoré ku dňu zániku BSM ako manželia vlastnili, a
preto žiadala, aby súd vyporiadala aj zariadenie bytu, ktoré aj špecifikovala (hnuteľné veci, ktoré patria
do masy BSM si strany sporu na prvom pojednávaní následne spoločne ustálil, ako bude uvedené ďalej).

Uviedla, že byt je životnou potrebou pre žalovanú, ktorá nemá možnosť z hľadiska jej súčasnej situácie
zaobstarať si iné bývanie a tento byt potrebuje, preto nesúhlasila s návrhom žalobcu na prikázanie bytu
do jeho výlučného vlastníctva a žiadala, aby súd byt prikázal do podielového spoluvlastníctva žalobcu
a žalovanej, a to každému v jednej polovici. V ďalších písomných vyjadreniach žalovaná uvádzala, že
úver, ktorým argumentuje žalobca a žiada, aby mu bol z masy BSM uhradený, nebol doteraz žalobcom

preukázaný a zostal len vo verbálnej rovine. Zo strany žalobcu nebol preukázaný čas, kedy ho dostal
a v akej výške. Nebolo ani len okrajovo naznačené, na čo ho žalobca použil. Jediné, čo vedel vyčísliť,
bola suma 2.393.07 eur na splatenie exekúcie vedenej zdravotnou poisťovňou. Použitie zostatku úveru
a v akej výške, žalobca nepreukázal a zrejme ho použil výlučne pre vlastnú potrebu. V mase BSM sa to
žiadnym spôsobom neprejavilo. K predmetnému úveru a jeho použitiu sa vyjadriť žalovaná nevie a nemá

oňomžiadneinformácie.Žalobcasizobralnasebabezvedomiažalovanejúver.Peniazezúverovnebolivynaložené na spoločný majetok manželov, hnuteľné veci boli staré a neboli zabezpečované žiadne
nové hnuteľné veci a ak nejaké boli zakúpené, tieto zabezpečila dcéra. Úver nebol použitý na spoločné
veci patriace do BSM a nedá sa konštatovať ani to, žeby bolo preukázané, žeby úvery boli prakticky

„prejedené“ v rodine. Poukázala na to, že cena bytu bola doložená potvrdením realitnej kancelárie
sumou v rozmedzí 63 - 65 tis. eur. Cena je neprimerane nízka a stanovená tak, aby sa byt okamžite
predal.Zatakúcenu,zvlášťvsúčasnosti,sabytokamžitepredá.Bytmátrhovúhodnotuminimálne80tis.
eur, keď neprerobené byty sú mimoriadne žiadané. Mala za to, že žalobca byt pre seba nepotrebuje. Ide
mu výslovne len o získanie finančných prostriedkov pre seba. Pritom nehľadí na potreby svojej bývalej

manželky a dcéry, pre ktoré je byt nevyhnutne potrebný pre ich existenciu. Žalobca síce vyhlasuje, že
žalovanej vyplatí finančný podiel z bytu zo získaného úveru. Záväzný prísľub banky nemá a navyše
už jeden úver má. Nič nenasvedčuje tomu, že žalobca disponuje nejakým osobným majetok, ktorý by
mohol založiť banke, aby získal úver vo výške cca 40 tis. eur, čo predstavuje podiel žalovanej na byte.
Prikázaním bytu do vlastníctva žalobcu bez toho, aby tento okamžite s nadobudnutím právoplatnosti
rozsudkuvyplatilžalovanejjejpodielnabyte,muvznikáprávovyprataťžalovanúzbytu.Žalobcanepredá

byt s nájomníkom a žalovaná bez finančných prostriedkov si nie je schopná zabezpečiť bývanie. Mala
za to, že byt chce žalobca po jeho nadobudnutí predať. Prikázanie bytu do podielového spoluvlastníctva
bude podľa nej konečné riešenie vzťahov k nemu, keďže žalobca v ňom bývať ďalej nemieni a naďalej
v ňom môže zostať bývať žalovaná s dcérou. Žalobcovi nič nebráni byt užívať, chodí tam, má tam veci
a úhrada nákladov naň je len otázka dohody. Žalobca mohol povedať, že nebude na byt nič hradiť.

Navrhovala preto prikázanie bytu do podielového spoluvlastníctva, rovnako tak aj hnuteľné veci tvoriace
zariadenie bytu. Podľa žalovanej na udržaní vecí sa podieľali obaja manželia a obaja boli povinní sa
starať o rodinu podľa svojich možností. Žalobca sa staral tak, že prispieval manželke na stravu sumou
100,- eur mesačne, čo považuje za nedostatočné. Aj žalovaná sa snažila zabezpečovať chod rodiny
podľa svojich možností a schopností, bola tiež zamestnaná, následne prišlo obdobie krízy, kedy nebolo

toľko pracovných možností a sama si aj vzhľadom na svoj vek nie je schopná ani teraz nájsť prácu.

4. V ďalšom vyjadrení žalobca spresnil zoznam hnuteľných vecí, ktoré uvádzala žalovaná (na ktorých
zozname sa zhodli následne spoločne na pojednávaní). Doplnil, že v máji 2019 sa žalobca z bytu
odsťahoval, v byte ostala bývať žalovaná s dcérou, avšak naďalej platí za energie a služby spojené

s užívaním bytu a žalovaná a ani dcéra mu na tieto platby nijako neprispievajú. Žalobca tak uhradil
(do dňa podania vyjadrenia) za mesiac máj - júl 2019 sumu 3 x 170,91 eur titulom služieb spojených
s užívaním bytu a 3 x 21 eur titulom platieb za energie. Za august - október 2019 zaplatil 3 x 184,28
eur titulom platieb za služby spojené s užívaním bytu a 3 x 21 eur za energie. Uviedol, že žalovaná
dlhodobo nepracuje, nemá žiaden príjem, a keby súd vyhovel jej návrhu a prikázal byt do podielového

spoluvlastníctva strán sporu, je zrejmé, že by nemala z čoho platiť ani len účty za energie a služby.
Vzhľadom na to by navrhovaný spôsob riešenia nebol konečným riešením, ale žalobca by bol nútený
v ďalšom konaní domáhať sa zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, keďže už v byte
nebýva a z dlhodobého hľadiska je neúnosné, aby žalovaný platil energie a služby. Jediným prínosom
takéhoto ďalšieho súdneho konania by bol fakt, že v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva by súd mohol nariadiť tiež predaj bytu s rozdelením výťažku, čo nie je možné v konaní
o vyporiadanie BSM. Žalovaný však nie je odkázaný na takýto postup, pretože s bankou predbežne
prerokoval poskytnutie úveru na účel vyplatenia žalovanej. V ďalších vyjadreniach žalobca uvádzal, že
BSM je zaťažené úverom v Slovenskej sporiteľni. Úver bol použitý najmä na úhradu bežných nákladov
spojených s užívaním spoločného bytu, vedením spoločnej domácnosti a sčasti na živobytie účastníkov.

Dôvodom takéhoto účelu čerpania úveru bola skutočnosť, že žalovaná a ani dcéra účastníkov H.
dlhodobo nikde nepracovali, a teda ani nemali žiaden príjem. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná
nemá žiaden finančný príjem, tento úver aj po rozvode strán naďalej spláca sám žalobca, pričom
vyčíslil, že uhradil splátky od 18.05.2017 do 18.02.2020 v sume 5. 254,70 eur. Tento úver rovnako
ako doposiaľ je žalobca pripravený splácať aj naďalej sám, avšak požaduje, aby pri vyporiadaní BSM

bola zohľadnená tiež skutočnosť, že po rozvode strán tento splácal výlučne on sám. K účelu použitia
úverov počas manželstva žalobca uvádzal, že ani jeden úver nebol použitý na výlučné potreby žalobcu,
ale úver bol použitý na úhradu bežných nákladov spojených s užívaním bytu a s vedením spoločnej
domácnosti, ktorú vtedy tvorili 3 dospelé osoby, pričom iba žalobca mal pravidelný príjem vo forme
mzdy. Dôvodom takéhoto postupu žalobcu, kedy si zobral úver na takýto účel, bola tá skutočnosť, že

žalovaná od roku 2005 až doposiaľ nikdy nepracovala. Taktiež dcéra účastníkov, 39-ročná H., ktorá žije
v tomto byte, nikde nepracuje, a to od skončenia povinnej školskej dochádzky až doposiaľ. Žiadne
zdravotné prekážky žalovanej nebránia pracovať a jediným dôvodom prečo nepracuje je skutočnosť, že
doposiaľ údajne nenašla vhodné zamestnanie, primerané jej schopnostiam. Jediným príjmom, z ktoréhožila celá rodina, bola minimálne od roku 2005 mzda žalobcu vo výške 600-650,- eur. Je pochopiteľné,
že takýto príjem nebol postačujúci ani na úhradu životných nákladov pre 3 dospelé osoby. V takejto
situácii, po tom ako proti žalovanej bolo dokonca začaté exekučné konanie a hrozilo, že exekútor v

dražbe predá spoločný byt, požiadal žalobca v marci 2015 SLSP, a.s. o poskytnutie úveru. Úver č.
XXXXXXXXXX bol žalobcovi poskytnutý dňa 26.3.2015 v sume 6.000,- Eur a následne dňa 1.4.2015 z
týchto prostriedkov žalobca uhradil exekútorovi vymáhanú sumu s prísl. v sume 2.393,07 eur. Exekúcia
bola vedená proti žalovanej z dôvodu, že táto bola dobrovoľne nezamestnaná a neplatila si príspevok
na zdravotné poistenie. Krátky čas účastníci žili z prostriedkov, ktoré im z tohto úveru zostali. Po pár

mesiacoch, už v októbri 2015 bol však žalobca opäť nútený požiadať o nový úver v sume 12.000,- eur.
Úver č. XXXXXXXXXX mu bol dňa 6.10.2015 poskytnutý a približne do júla 2016 účastníci konania a
ich plnoletá dcéra H. mali znovu prostriedky na úhradu ich životných nákladov. Aj tie sa však po čase
vyčerpali a dňa 5.8.2016 musel žalobca podpísať novú úverovú zmluvu, na základe čoho mu SLSP, a.s.
poskytla ďalší úver č. XXXXXXXXXX v sume 20.000,- eur. Súčasťou úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX
a úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX bola v ustanovení čl. II. bod 1. vždy dohoda o vyplatení skorších

záväzkov, teda aktuálneho zostatku predchádzajúceho úveru. Nový úver sa tak vždy poskytoval vo
veľkej miere na splatenie toho predchádzajúceho a sčasti boli na jeho základe poskytnuté aj nové
finančné prostriedky potrebné na živobytie pre žalovanú a ich plnoletú dcéru Petru. Je len prirodzené,
že pri absencii akýchkoľvek príjmov na strane žalovanej či dcéry Petry sa aj tieto prostriedky po čase
minuli. Zo mzdy 600-650,- eur mesačne nie je udržateľné platiť za služby spojené s užívaním spoločného

bytu, živiť troch dospelých ľudí a ešte aj splácať úver, ktorým účastníci konania takto fakticky nahrádzali
príjem žalovanej a príjem dcéry účastníkov H.. Práve preto žalobca považuje za najlepšie riešenie
uvedeného stavu rozhodnutie súdu, ktorým by spoločný byt bol určený do jeho výlučného vlastníctva.
Žalobca je pripravený a schopný v prípade rozhodnutia súdu v zmysle žalobného návrhu vyplatiť
žalovanej peňažnú náhradu, ktorej výška vyplynie z vykonaného dokazovania pri zohľadnení sumy

splátok úveru, ktoré žalobca splatil sám od rozvodu až dodnes a pri zohľadnení zostatku tohto úveru ku
dňu rozhodovania súdu a pri zohľadnení dlhu žalovanej, ktorý bol za trvania manželstva uhradený zo
spoločných prostriedkov účastníkov. Žalobca oslovil Slovenskú sporiteľňu, a.s. a táto mu na tento účel
ponúkla úver až do výšky 30 000,- eur so splátkami na 8 rokov. Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade
rozhodnutiasúduvzmysležalobnéhopetitubyprevodvlastníckehoprávanakatastriakonečnápríprava

poskytnutia úveru zabrala čas aj niekoľko mesiacov, žalobca navrhuje, aby mu súd uložil povinnosť
vyplatiť žalovanej vyrovnací podiel v lehote do 3 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia súdu. Táto
lehota by mohla vyhovovať aj žalovanej, ktorá by získala dostatočný čas, aby si mohla zabezpečiť nové
bývanie primerané jej majetkovým možnostiam. Vzhľadom na stupňujúce sa požiadavky žalovanej, kedy
táto začala spochybňovať úvery zo SLSP, a.s., účel ich použitia a tiež odhad trhovej hodnoty spoločného

bytu, žalobca navrhuje, aby súd pri rozhodovaní o vyporiadaní BSM účastníkov v zmysle § 150 Obč. zák.
prihliadol aj na to, ako sa každý z účastníkov staral o rodinu, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie
spoločných vecí. Žalovaná sa o udržanie spoločných vecí minimálne od roku 2005 nijako nepričinila,
keď bezdôvodne odmietala pracovať či zúčastňovať sa pohovorov na úrade práce sociálnych vecí a
rodiny a iba vytvárala dlhy, ktoré musel žalobca za ňu splácať. Vyšpecifikoval, že aktuálne zostatok

"Spotrebného úveru na čokoľvek" po splátke realizovanej dňa 18.2.2020 je tak 5.376,51 eur, suma
splátok uhradených žalobcom po rozvode manželstva je 5.254,70 eur, z čoho žiada priznať mu polovicu,
a suma uhradená zo spoločných peňazí dňa 1.4.2015 za záväzok žalovanej z titulu nezaplateného
zdravotného poistenia je 2.393,07 eur, čo sú nároky, ktoré žiada zohľadniť. Trval na prikázaní bytu do
svojho výlučného vlastníctva a hnuteľné veci, o ktoré má záujem žalovaná, navrhoval, aby súd prikázal

do jej výlučného vlastníctva.

5. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu a oboznámením sa s listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v súdnom spise a na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový
stav:

6. Žalobca pri svojom výsluchu uvádzal, že aktuálne po odsťahovaní sa zo spoločnej domácnosti býva
s otcom, ktorý má 88 rokov. Má síce opatrovateľku, ale v čase, keď táto nie je k dispozícii, sa o otca
stará on. Bývajú spolu v 3-izbovom byte. Žalobca uvádza, že v byte má aj spoluvlastnícky podiel, ktorý
získal dedením po matke. Uviedol tiež, že aj žalovaná si vzala úver v sume 12tis SK, bolo to ešte keď

neboli eurá a i on tento úver splácal. Vie, že žalovanej pomáhal aj jej brat, ale aj on dával jej na stravu,
keď bývala s deťmi v rodinnom dome u jej brata. Prvý úver sa bral vtedy, keď mladšia dcéra študovala
na vysokej škole, do toho prišiel exekútor s exekúciou na zdravotné poistenie a z úveru sa to vyplatilo.
Žalovaná to neriešila, na prvú upomienku nereagovala, dlh sa navýšil a začalo sa to riešiť až keď prišladruhá upomienka. Čo sa týka úverov, tie boli brané, keď bolo treba a tiež sa aj navyšovali o nejakú sumu.
Žalovanejsamejbyúvernebolidali,pretobolozbytočnéjuťahaťdobanky,lebojemubolabankapeniaze
ochotná dať, vzhľadom na to, že mal stály príjem. Žalobca žalovanej povedal, že mu to nevychádza

a že vezme úver, ona mu na to povedala, že to je nevýhodné. Uviedol, že to bola to taká jednostranná
dohoda, žalobca si zobral pôžičku a uviedol tiež, čo by žalovaná v banke robila, keď on nevidí dôvod
na to, prečo by tam mala ísť. Žalobca si sám dojednal podmienky úveru. Úver potom aj splácal. Ale
žalovaná mu sľúbila, že keď si nájde robotu, tak aj ona niečo splatí, ale vzhľadom k tomu, že žiadnu
robotu nemá, tak nesplatila nič. Z týchto peňazí sa platil byt a strava, nič konkrétne žiadna konkrétna

hnuteľná alebo nehnuteľná vec sa z týchto peňazí nekúpila. Žalobca si niekedy aj písal, koľko kedy dal
žalovanej na stravu, ale už to nemá, lebo nepovažoval za potrebné si to ponechať, ale bolo to mesačne
100,- eur aj viac. Keď manželka s dcérami bývala v dome jej brata, do bytu si chodili oprať a osprchovať
sa, jedenie si niekedy doniesli, a keď doma niečo bolo, možno aj z toho si niečo uvarili. Žalobca býval
dlhšie robote a aj na záhradke, nebýval doma, preto nevie, či chodili do bytu na celý deň alebo len na
poobedie. Za ten čas, čo žalovaná bola s deťmi v dome, v byte býval sám. Od roku 2000 manželka

bývala u svojho brata, to že v roku 2005 odišla z práce, nebola ich vzájomná dohoda manželov o tom,
že ona nebude pracovať. Žalobca sa však ani nepýtal, prečo zostala bez práce, nejako to neriešil, len
mu bolo divné, prečo toto neriešila s lekárkou a prečo len tak prestala chodiť do práce. Staršia dcéra
žalobcu ignoruje, nemá s ňou dobrý vzťah, vie, že mala zdravotné problémy keď odpadávala. Ukončila
len povinnú školskú dochádzku, jej problémy žalobca neriešil. Uviedol, že ak žalovaná hnuteľné veci

chce, on s tým bude súhlasiť.

7. Žalovaná pri výsluchu uviedla, že nemá inak vyriešenú bytovú otázku, má len tento byt, v ktorom býva
aj s plnoletou dcérou. Jej sociálna situácia nie je priaznivá, je dlhodobo nezamestnaná, nemá ale žiadne
zdravotné obmedzenie. Nemôže sa uplatniť hlavne pre svoj vek, prípadne pre nedostatok kvalifikácie.

Uviedla, že nie je evidovaná na úrade práce, z evidencie ju vyradili, pretože neprišla na povinné
stretnutie. Pomáha jej finančne rodina. V byte býva s dcérou, ktorá má svoje zdravotné problémy, táto
je už plnoletá a nie je aktuálne schopná nájsť si prácu, ktorú by zvládla, a tiež nemá žiaden príjem.
Nepoberá žiadnu dávku alebo podporu. Uviedla, že úverovú zmluvu z úveru, ktorú zahrnul žalobca do
pasív BSM, podpísal iba žalobca sám, žalovaná nevie, na aký účel boli peniaze použité, jedine sa z

toho vyplatila jej exekúcia, aby neprišli o byt, ktorú sumu je mu ochotná vrátiť. Uviedla, že chodila riadne
do práce do roku 2005 a dva krát bola na materskej dovolenke. Sama si tiež brala mladomanželskú
pôžičku na zariadenie domácnosti, a preto nie je pravda, že žalobca všetko sám zadovažoval. Keby
nebolo jej rodiny, žalovaná by vôbec nemala peniaze, žalobca nebol ani dobrý manžel ani dobrý otec,
mal niekoľko známostí počas manželstva a má za to, že aj tam smerovali peniaze z úverov, ktoré si

zobral. Žalovaná sa starala o domácnosť, ale vždy bol problém od žalobcu dostať peniaze, keďže bol
veľmi šetrný. Keď jej peniaze nechcel dať, povedal len, že „nemám a nedám“. Žalovaná uviedla, že mala
vedomosť len o prvom úvere, ktorý bol zobratý preto, aby sa pomohlo dcére, ktorá bola vysokoškoláčka,
žalobca vždy bral ďalší úver a postupne ich aj navyšoval. Peniaze jej nedával. Žalovaná jej od roku
2005 nezamestnaná a dôvodom je fakt, že staršia dcéra psychicky nezvládala spolužitie so žalobcom,

ktorý bol agresívny, odpadávala z neho, a tak ona musela obe dcéry zobrať preč a odsťahovať sa z
bytu inam. Uviedla, že v manželstve s manželom hospodárili tak, že hneď peniaze zo svadby žalobca
zobral, nakladal s nimi sám, zamkol ich, potom spoločne dohromady dávali výplaty a ona zakaždým, keď
chcela niečo kúpiť, musela mu odôvodniť, prečo to chce a až keď to žalobca povolil, až vtedy to mohla
kúpiť. Účet mal najskôr žalobca, kam chodila aj výplata žalovanej. Žalovaná nevedela, kde peniaze

žalobca dáva, keď chcel, tak jej peniaze dal, keď nie, tak nie. Neskôr si založila aj ona svoj účet a
odvtedy každý hospodárili so svojimi peniazmi sám. Uviedla, že ona so svojimi dcérami sa odsťahovala
do starého rodičovského rodinného domu v roku 2000, tam bývala s dcérami viac ako 15 rokov, vrátila
sa s dcérou naspäť do spoločného bytu v roku 2017. Fungovalo to tak, že ona s dcérami bývala v
dome, do bytu sa chodili umyť alebo oprať si, inak bývali v starom nevyhovujúcom plesnivom dome. Za

celý ten čas byt obýval žalobca, on ho platil vždy sám od začiatku, robil tam aj žúrky. Žalobca peniaze
dával deťom, ale nie jej. Uprednostňoval mladšiu dcéru, tej kúpil, čo bolo treba, staršia dcéra nebola
podľa jeho predstáv, k tej sa tak pekne nesprával. Žalovaná uviedla, že jej pomáhal brat aj sestra, brat
nechcel za bývanie v dome od nej žiadne peniaze, boli dohodnutí, že takýmto spôsobom jej prakticky
vyplatí podiel z dedičstva na tomto rodičovskom dome. Uviedla, že v roku 2005 dostala výpoveď od

zamestnávateľa, pretože netoleroval to, že niekedy musela z práce odísť kvôli staršej dcére, ktorá jej
telefonovala často, že musí prísť domov, robila zmeny aj nočné a zamestnávateľovi jej odchody z práce
už prestali vyhovovať. Potom zostala odrezaná od príjmu a odkázaná na ochotu žalobcu, či peniaze
dá alebo nedá. Na úrade práce po výpovedi sa nehlásila, musela by chodiť po úradoch a prakticky ajhneď by jej boli zohnali prácu v Leoni, pretože pracovné skúsenosti mala. Dôvodom, prečo sa nehlásila
na úrade, bol zlý zdravotný stav dcéry a ona si myslela, že takýmto spôsobom sa jej stav zlepší skôr.
Žalovaná po úradoch nechodila, o nič nežiadala a až teraz dcéra a ona sa nahlásili na úrade práce,

doteraz odmietala aj dávky v hmotnej núdzi, ale až teraz sa o ne prihlásila a budú jej vyplatené prvýkrát
až teraz, rovnako aj príspevok na bývanie. Dcéra, ktorá má problémy, má 38 rokov a má problémy aj s
organizovanou skupinou, čo sa rieši aktuálne z hľadiska trestného práva. Táto skupina ju chcela predať
a bola tam aj kyberšikana a lynč. S touto skupinou má teraz aj žalovaná problém v tom, že ona dcére
bráni, aby sa jej nič zlé nestalo a chodí s ňou všade. Staršia dcéra nemá žiaden hendikep, má okrem

základnej školy aj štátnu skúšku na SBS a je šikovná. V detstve mala problémy, pretože bola opatrovaná
svokrou, ktorá je schizofrenička a nebolo s ňou dobre zaobchádzané, čo ale žalovaná nevedela a potom
s ňou ostala doma s druhou dcérou na materskej dovolenke. Tieto problémy staršej dcére prešli a v
dospelosti sa znova objavili problémy spojené so spomínanou organizovanou skupinou, to bolo roku
2010 a stále sa to ešte rieši, prebieha konanie. Dcéra má opakované zápaly kĺbov, a preto peniaze sa
míňali aj na výživové doplnky pre ňu, aby sa jej tento problém zlepšil. Dcéra nie je invalidná, ale lekárka

skonštatovala, že problémy, ktoré má, sú nezvyčajné na jej vek. Žalovaná odmietala doteraz dávky v
hmotnej núdzi aj preto, že sa to všade uvádza. Sestra jej pomáhala nezištne, žalobca jej pomáhal iba
so splátkami na zdravotné poistenie. Táto suma bola vyplatená zo žalobcových peňazí. Aj dcéra mala
dlh na zdravotnom poistení a toto sa čiastočne vyplatilo aj z manželských peňazí,. Bojí sa, že s dcérou
ostane na ulici, a keď sa táto situácia s dcérou vyrieši, nech si žalobca s bytom robí, čo chce. Uviedla,

že ona nemá žiadne hnuteľné veci, pokiaľ by sa mala z bytu odsťahovať.
8. Z rozsudku Okresného súdu Trenčín sp.zn. 17Pc/1/2017 zo dňa 11.05.2017, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 18.05.2017 bolo manželstvo strán sporu uzatvorené dňa 29.11.1980 rozvedené.

9. Z listu vlastníctva č. XXXX pre k.ú. P. súd zistil, že strany sporu majú v bezpodielovom spoluvlastníctve

byt č. XX, vo vchode 0, na X.poschodí bytového domu súp.č. XXX postaveného na pozemku KNC
parc.č. XXX, vrátane podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na
príslušenstve o veľkosti 73/1129. Podľa potvrdenia o trhovej hodnote nehnuteľnosti zo dňa 09.04.2019
vystaveného spol. LAUGAR REALITY Plus, s.r.o., IČO: 46 243 569 vyplýva, že predmetný byt (pričom
strany sporu nie sú spoluvlastníci pozemku, na ktorom stojí stavba), ktorý je v pôvodnom stave, bez

rekonštrukcie,spôvodnýmioknami,pôvodnýmumakartovýmjadromapôvodnýmipodlahami,mátrhovú
hodnotu v rozpätí od 63.000,- až 65.000,- eur.

10. Predložená bola zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorená medzi Slovenskou
sporiteľňou, a.s. ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom dňa 26.03.2015, ktorej predmetom bol záväzok

veriteľa poskytnúť v prospech žalobcu ako dlžníka spotrebný úver v sume 6.000,-eur, ktorý mal byť
splatený v 60 mesačných splátkach po 132,87 eur. Predložená bola zmluva o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX uzatvorená medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom
dňa 06.10.2015, ktorej predmetom bol záväzok veriteľa poskytnúť v prospech žalobcu ako dlžníka
spotrebný úver v sume 12.000,-eur, ktorý mal byť splatený v 91 mesačných splátkach po 189,49 eur.

Tento úver bol použitý podľa čl. II bodu 1 na vyplatenie skoršieho úveru č. XXXXXXXXXX v rozsahu
5.679,88 eur. V konaní nebolo sporné, že úvery čerpané na podklade týchto dvoch úverových zmlúv boli
ku dňu rozvodu manželstva splatené v celom rozsahu.

11. Predložená bola zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorená medzi Slovenskou

sporiteľňou, a.s. ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom dňa 05.08.2016, ktorej predmetom bol záväzok
veriteľa poskytnúť v prospech žalobcu ako dlžníka spotrebný úver v sume 20.000,-eur, ktorý mal byť
splatený v 81 mesačných splátkach po 322,20 eur. Tento úver bol použitý podľa čl. II bodu 1 na
vyplatenie skoršieho úveru č. XXXXXXXXXX v rozsahu 9.096,88 eur. Tento, v poradí tretí úver, žiada
žalobca zahrnúť do pasív ako spoločný dlh oboch manželov. Z potvrdenia Slovenskej poisťovne, a.s.

zo dňa 11.06.2019 vyplýva, že zostatok úveru č. XXXXXXXXXX ku dňu 18.05.2017 (deň právoplatnosti
rozsudku o rozvode) predstavoval sumu 9.064,40 eur. Z potvrdenia z internet bankingu ( č.l. 79)
vyplynulo, že aktuálny nesplatený zostatok tohto úveru (po úhrade splátky splatnej v mesiaci február
2020) predstavuje 5.376,51 eur.

12. Z výpisu z úveru č. XXXXXXXXXX vedeného na meno žalobcu za obdobie od 01.01.2017 do
31.12.2019 vyplynulo, že uhradených bolo za obdobie po rozvode manželstva (od 18.05.2017 do
31.12.2019) celkovo 32 splátok po 154,55 eur, spolu v sume 4.945,60 eur. Nebolo sporné, že boliuhradené aj 2 splátky (splatné v mesiaci január a február 2020) v sume 2 x 154,55 eur (februárová platba
doložená výpisom z účtu na č.l. 78).

13. Z prehľadu transakcií z osobného účtu vedeného na meno žalobcu bola dňa vykonaná dňa
01.04.2015 platba v sume 2.393,07 eur, čo má predstavovať úhradu sumy vymáhanej v exekúcii vedenej
voči žalovanej ako povinnej. Bolo predložené upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 06.02.2015
sp.zn. EX 121/2015 vydané súdnym exekútorom JUDr. Ladislavom Ďorďovičom, st. voči žalovanej ako
povinnej pre vymoženie sumy 1.813,07 eur s trovami konania v sume 10,-eur v prospech oprávneného

- Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s..

14. Z ponuky úveru vyhotovenej Slovenskou sporiteľňou, a.s. zo dňa 14.01.2020 mal súd zistené, že
žalobcovi bol ponúknutý splátkový úver v sume maximálne 30.000,- eur, ktorý by splácal v 96 splátkach
vo výške 387,01 eur.

15. Strany počas konania spoločne na prvom pojednávaní zhodne ustálili nasledovné hnuteľné veci,
ktoré tvoria súčasť masy BSM:

a/ V spálni:
- šatník, žalobca uvádzal vo svojom vyjadrení zostatkovú hodnotu 20,- eur,

- manželská posteľ, žalobca uvádzal vo svojom vyjadrení zostatkovú hodnotu 5,- eur,
- 2 nočné stolíky , žalobca vo svojom vyjadrení uvádzal zostatkovú hodnotu 0,- eur,
- zrkadlo
(zhodli sa, že starý televízor v spálni do BSM nepatrí)
žalovaná trvala na zostatkovej hodnote uvedeného nábytku spolu v sume 500,- eur.

b/ V obývačke:
- sedacia súprava 3+1+1 - zhodli sa na zostatkovej hodnote v sume 10,- eur,
- obývacia stena - zhodli sa na zostatkovej hodnote v sume 10,- eur,
- video prehrávač - zhodli sa na zostatkovej hodnote v sume 10,- eur,

- luster - zhodli sa na zostatkovej hodnote v sume 10,- eur,
- stôl a 4 stoličky - zhodli sa na zostatkovej hodnote celej sady v sume 10,- eur,
- televízor v obývačke rok výroby 2017 - zhodli sa na zostatkovej hodnote v sume 200,- eur.

c/ V detskej izbe:

- 2 ks válendy - zhodli sa na zostatkovej hodnote v sume 10,- eur / kus,
- 2 ks písací stôl + 2 ks stoličky - zhodli sa na zostatkovej hodnote v sume 10,- eur/sada stôl so stoličkou,
- počítač - zhodli sa na zostatkovej hodnote v sume 10,- eur,
- vstavaná skriňa - zhodli sa na zostatkovej hodnote v sume 10,- eur.

d/ V kuchyni:
- kuchynská linka s digestorom a sporákom - zhodli sa na zostatkovej hodnote v sume 20,- eur
- rohová lavica - zhodli sa na zostatkovej hodnote v sume 10,- eur,
- mikrovlnná rúra - zhodli sa na zostatkovej hodnote v sume 10,- eur,
- kuchynský stôl + stoličky - zhodli sa na zostatkovej hodnoty sady v sume 10,- eur,

- chladnička s mrazničkou - zhodli sa na zostatkovej hodnote v sume 10,- eur.

e/ V kúpeľni:
- práčka Whirlpool - zhodli na zostatkovej hodnote v sume 10,- eur.

f/ V chodbe:
- vešiaková stena so zrkadlom - zhodli na zostatkovej hodnote v sume 50,-eur.

g/Ďalej:kufríkovýšijacístroj,priktoromsazhodlina zostatkovejhodnotevsume10eur, odšťavovač,pri
ktorom sa zhodli na zostatkovej hodnote v sume 10 eur. Ďalej žiadali ako súčasť masy BSM vyporiadať

kuchynský riad, a to konkrétne sadu hrncov, sadu príborov, jedálenskú súpravu a sadu šialok, kde sa
zhodli, že tato položka ako celok je v zostatkovej hodnote 10,- eur.16. Strany zhodne uviedli, že uvedené hnuteľné veci predstavujú zariadenie spoločného bytu, ktoré
sa aktuálne aj v byte nachádzajú, nakoľko žalobca si pri odchode z domácnosti neodniesol nič z
vymenovaného. Ide teda vo všetkých položkách o veci, ktoré existovali ku dňu zániku manželstva, ako

aj ku dňu rozhodovania súdu o vyporiadaní BSM.

17. Zákonné ustanovenia:

Podľa § 143 Občianskeho zákonníka, V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže

byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou
vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe
alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku
jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému
bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Zánikom manželstva zanikne i bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov.

Podľa § 149 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka, (1) Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo,
vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 . (3) Ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na návrh niektorého z
manželov súd. (4) Ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k
jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný
do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že
sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre

potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník používa. O ostatných hnuteľných veciach
a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov
sú rovnaké. To isté platí primerané o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.

Podľa § 150 Občianskeho zákonníka, Pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov

sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil
na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný
majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov
staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery
pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

18. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že manželstvo strán sporu bolo uzavreté dňa
29.11.1980, pričom rozvedené bolo rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 17Pc/1/2017 zo dňa
11.05.2017, právoplatným dňa 18.05.2017, pričom zánikom manželstva zaniklo aj BSM strán sporu. K
jeho vyporiadaniu dohodou nedošlo, pričom žaloba s návrhom na jeho vyporiadanie bola súdu doručená

dňa 21.06.2019, teda pred uplynutím lehoty 3 rokov od zániku BSM, a teda súd musí žalobu meritórne
prejednať. Súd konštatuje, že súd nevzhliadol taký dôvod, ktorý by odôvodňoval odchýlenie sa od
pravidla obsiahnutého v § 150 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri vyporiadaní sa vychádza z
toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Ani strany sporu výslovne neargumentovali disparitou, keď
vôbecneuvádzalisvojupredstavu,akobyprípadnádisparitamalavyzerať(vkonkrétnompercentuálnom

či zlomkovom vyjadrením resp. inak). Súd má za to, že disparitu podielov v danom prípade nie je možné
zvoliť, nakoľko neboli zistené tak závažné dôvody počas trvania manželstva (napr. páchanie trestnej
činnosti, násilie v rodine, alkoholizmus, či užívanie drog a pod.), pre ktoré by mal súd pristúpiť k uvedenej
„sankcii“ v neprospech niektorého z bývalých manželov. Len samotná skutočnosť, že manželia dlhšiu
dobu spolu nežili (od roku 2000 do 2017), keď žalobca obýval byt a žalovaná dom svojho brata, nie

je dôvodom, aby súd zvýhodnil niektorého z manželov, nakoľko nebol zistený taký konkrétny závažný
dôvod, pre ktorý by stav takéhoto dlhodobého nefunkčného manželstva a dlhodobého rozvratu vzťahov,
bolo možné pričítať výlučne na ťarchu len jedného z manželov. Na jednej strane žalobca tvrdil, že
žalovanádlhodobonepracovalaaboladobrovoľnenezamestnaná,celúrodinubolpretofinančnejnútený
zabezpečovať sám, čo by prípadne mohlo evokovať tvrdenie dôvodu pre jeho zvýhodnenie formou

disparityvtomtokonaní.Nadruhejstranealeuviedol,žekeďžalovanáprestalapracovať,anisa nepýtal,
prečo zostala bez práce, nejako to neriešil, len mu bolo divné, prečo len tak prestala chodiť do práce.
Takýto apatický postoj žalobcu vôbec nesvedčí o tom, že by mu záležalo na tom, či žalovaná pracuje
alebo nie, resp. že by sa snažil žalobkyňu primäť k tomu, aby aj ona naďalej bola zárobkovo činná a abysa nepriaznivá situácia, na ktorú aktuálne žalobca v konaní poukazuje, ako na svoju výhodu, zmenila
k lepšiemu. Tiež treba prihliadnuť, že bolo žalovanou tvrdené a nebolo žalobcom rozporované, že
finančne aj materiálne pomáhala žalobkyni jej rodina, bolo žalovanou tvrdené a nebolo rozporované, že

obaja mali dlhodobo problémy so spoločným hospodárením, kedy žalobca mal žalovanej na jej žiadosť
„len prideľovať“ peniaze, čo v podstate žalobca tiež nerozporoval a potvrdil, že manželke dával len
cca 100,- eur mesačne, čo nemožno, vychádzajúc zo základných zásad, na ktorých manželstvo stojí,
považovať za uspokojivé. Okrem toho sa tiež javí ako podstatné dodať, že počas trvania manželstva boli
problémy so staršou dcérou, s ktorou si, aj podľa tvrdení žalobcu, žalobca ako otec vzťah nevybudoval,

problémy s ňou riešila najmä žalovaná, keď žalobca sa vyjadril tak, že on problémy s dcérou „neriešil“.
Z takto načrtnutých skutočností, je možné si utvoriť aspoň približný obraz o tom, ako strany sporu
spoločne fungovali a uvedené len nasvedčuje tomu, že manželia dlhodobo vzájomné problémy neriešili,
nekomunikovali, čo však za daného stavu nemožno pričítať výlučne len na vrub jedného z nich až do
takej miery, že by ktorýkoľvek z manželov mal mať teraz výhodu vyššieho podielu na mase BSM. Súd
preto ustálil, že podiely žalobcu a žalovanej sú u každého o veľkosti 1.

19. V konaní bolo preukázané a nebolo ani sporné, že do BSM strán sporu patrí spoločný byt (bez
podielu na pozemku, na ktorom sa nachádza bytový dom, čo nebolo sporné). Žalobca prejavil záujem
o prikázanie bytu do svojho výlučného vlastníctva. Žalovaná do výlučného vlastníctva byt nechcela,
ale žiadala, aby súd svojím rozhodnutím založil podielové spoluvlastníctvo strán k nemu s podielmi

1 poukazujúc na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu a jej odkázanosť na daný byt. Súd sa však s
argumentáciou žalovanej nestotožnil. V danej veci prikázanie bytu do výlučného vlastníctva žalovanej
neprichádzalo do úvahy, nakoľko sama žalovaná potvrdila, že nemá finančné prostriedky na výplatu
žalobcu z bytu a rozhodnutie súdu, ktoré by zaviazalo žalovanú na výplatu žalobcu za takejto situácie
by prakticky nebolo vykonateľné. Naproti tomu žalobca preukázal aktuálnym certifikátom Slovenskej

sporiteľne, a.s., že mu bude na požiadanie poskytnutý úver vo výške 30.000,- eur, ktorý použije na
výplatu žalovanej, a teda súd má za to, že žalobca dostatočným spôsobom takto preukázal svoju
solventnosť pre účely vyporiadania BSM. Žalobca má takýto úver s bankou už predjednaný, je zrejmé, že
už aktívne podnikol konkrétne kroky na vyriešenie situácie, čo preukázal uvedeným potvrdením banky o
poskytnutí úveru v maximálnej výške 30.000,- eur, čo aj približne zodpovedá polovici hodnoty bytu tak,

ako bola v konaní ustálená. Nie je pritom podľa názoru nutné, aby žalobca preukázal, že disponuje celou
predpokladanou sumou výplatku v hotovosti, keď preukáže inými dôkazmi to, že finančné prostriedky
do doby vyplatenia protistrany bude mať k dispozícii. V reálnom ponímaní je pritom len ťažko si možné
v našich podmienkach predstaviť, že by jednotlivec disponoval hneď takýmto značným finančným
obnosom bez toho, aby využil podporu banky. Podstatné je, že žalobca preukázal, že má prísľub úveru

v dostatočnej výške, navyše je žalobca zamestnaný s pravidelným príjmom a niet dôvodu sa domnievať,
že by sa v nasledujúcich dňoch či týždňoch malo na prísľube banky čokoľvek zmeniť. Súd konštatuje,
že je jeho povinnosťou dbať o to, aby nebol majetok vo väčšej hodnote, a teda aj suma na vyrovnanie
podielov, prikázaný tej strane sporu, ktorej jeho majetkové pomery objektívne neumožňujú túto sumu
uhradiť, resp. pre ktorú by uhradenie tejto sumy bolo obzvlášť ťaživé. Ak súd nerešpektuje tento princíp,

sú tým dotknuté obe strany - oprávnená strana tým, že včas nedostane požadované plnenie a povinná
strana tým, že ju môžu postihnúť dôsledky spojené s vymáhaním dlhu (k tomu rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR z 12.07.2012 sp.zn. 22Cdo/3268/2010). Na prikázanie bytu do výlučného vlastníctva žalovanej
podľa názoru súdu neboli splnené podmienky, keďže sama nemá financie nielen na vyplatenie žalobcu
z bytu, ale ani na úhradu nákladov spojených s bývaním, ktoré uhrádza žalobca od rozvodu, napriek

tomu, že od mája 2019 v byte nebýva. Sama o svoje výlučné vlastníctvo bytu záujem žalovaná ani
nemala a prípadným prikázaním bytu do jej vlastníctva by reálne hrozilo, že by byt neslúžil na bývanie
ani žalobcovi, ktorý by navyše s najväčšou pravdepodobnosťou nebol ani finančne riadne vyplatený
a súčasne by ani žalovaná nebola schopná uhrádzať náklady s ním spojené, z čoho možno vyvodiť
reálnu hrozbu prípadného výkonu zákonného záložného práva ostatných vlastníkov bytov, a teda by o

byt ako svoje obydlie mohla prísť aj žalovaná. Tým by sa účel - zachovanie obydlia prakticky úplne zmaril
pre jedného aj druhého z bývalých manželov. Podľa názoru súdu ani jeho prikázanie do podielového
spoluvlastníctva do úvahy neprichádza, nakoľko ide len o výnimočné opatrenie, keď nemožno zvoliť iné
vhodnériešenie,napr.akanijedenzbývalýchmanželovnemáfinancienavyplateniedruhého,čovdanej
veci ale nebolo splnené, pretože žalobca preukázal na požiadanie získanie finančných prostriedkov v

zodpovedajúcej výške. Takéto rozhodnutie musí byť odôvodnené konkrétnymi okolnosťami prípadu. Za
daného stavu súd takýto spôsob vyporiadania nehodnotí ako prijateľný (najmä pokiaľ jeden z manželov
disponuje prostriedkami k výplate druhého manžela), a to aj vzhľadom na narušené vzťahy medzi
bývalými manželmi, ktoré by vyvolávali iba ďalšie rozpory ohľadom užívania spoločného bytu. Je pritomviac než jasné, že strany spoločne v jednom byte spoločne bývať nevedia, nakoľko vzťahy medzi
nimi sú vážne narušené, čo bolo zrejmé aj z priebehu pojednávaní a tieto v konečnom dôsledku boli
dlhodobo vážne narušené aj počas manželstva, keď strany sporu 17 rokov neboli schopné spoločne

v jednom byte žiť, keď každý býval po túto dobu osobitne. Takéto riešenie by nebolo konečným
vyporiadaním majetkových vzťahov medzi stranami a vyvolalo by iba ďalšie spory, pretože strany sa
ohľadom spoločného majetku, jeho užívania, financovania a prípadnej údržby či nakladania s ním
dohodnúť nevedia. Strany by sa nevyhli ďalšiemu konaniu o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k bytu, čo je v konečnom dôsledku len „oddiaľovanie“ problému, ktorým je definitívne

majetkové vyporiadanie. Ak žalovaná poukazovala na to, že podielové spoluvlastníctvo by s konečnou
platnosťou vyriešilo majetkové vzťahy, tak uvedené nemožno považovať za priliehajúci argument, keďže
podielové spoluvlastníctvo je riešením len dovtedy, dokiaľ tento stav vyhovuje všetkým zúčastneným
spoluvlastníkom, keďže nikoho nemožno nútiť zotrvať v podielovom spoluvlastníctve proti svojej vôli,
pričom žalobca avizoval, že by v takomto prípade inicioval ďalšie súdne konanie. Uvedenému postoju
žalobcu sa ani nemožno príliš čudovať, nakoľko byt obýva žalovaná s dcérou, hoci, ako nebolo sporné,

náklady na byt v celom rozsahu už niekoľko rokov od rozvodu hradí výlučne žalovaný bez toho, aby
mu na ne žalobkyňa akokoľvek prispela. Takáto situácia celkom zrejme nie je dlhodobo udržateľná a
takýto stav by súd rozhodnutím o prikázaní bytu do podielového spoluvlastníctva prakticky len „predĺžil“,
čo nie je v záujme ani jednej zo strán. Toto by v konečnom dôsledku nebolo ani pre žalovanú finančne
priaznivé, pretože proces vyporiadania by sa len predĺžil a predražil. Navyše, nakoľko žalobca už teraz

preukazujesvojusolventnosťpreúčelyvýplatyžalovanej,jeotázne,čibybudúcekonanieovyporiadanie
podielového spoluvlastníctva skončilo inak, ako prikázaním bytu do výlučného vlastníctva žalobcu (keď
žalovaná neprejavila ani počas tohto konania snahu si svoju situáciu zlepšiť, a teda jej solventnosť aj
do budúcnosť len ťažko možno predpokladať). Ani prípadný predaj bytu v budúcom konaní, ktoré by
muselo nasledovať, by nebolo pre žalovanú (vychádzajúc z ňou v tomto konaní prezentovanej logiky)

ideálne, pretože byt by sa predal, žalovaná by získala vyplatenú polovicu výťažku, ale byt by jej ako
obydlie, o zachovanie ktorého sa tak snaží, i tak neostal. O predaji v tomto konaní o vyporiadanie BSM
pritom ani uvažovať nemožno (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22Cdo/680/2005 z 15.06.2006).
Okrem toho nastolenie stavu podielového spoluvlastníctva by bolo za opísanej situácie obývania bytu
výlučne žalovanou priestorom aj na prípadné iné súdne spory medzi stranami sporu čo do prípadných

finančných nárokov odvíjajúcich sa od užívania bytu nad rozsah spoluvlastníckeho podielu a pod. Ak
žalovaná argumentovala tým, že žalobca môže v byte bývať a že odchod bol jeho rozhodnutím, že on
má vyriešenú bytovú otázku, s týmto sa súd nestotožnil, nakoľko odchod žalobcu celkom zrejme bol tiež
vyvolaný vyhrotenými vzťahmi medzi stranami sporu a nezhodami. Súd bývanie žalobcu v spoločnom
byte s prestarlým otcom, o ktorého sa tiež žalobca stará, nepovažuje za uspokojivé vyriešenie bytovej

otázky, ale skôr len o dočasné riešenie. Súdu sa tiež nejavilo ako adekvátne argumentovanie žalovanej,
že žalobca nemusí uhrádzať náklady na byt sám, že je to otázka dohody a mohol žalobca povedať,
že byt platiť nebude, nakoľko toto je úplne nenáležité za situácie, že žalovaná v byte býva, žalobca
byt platí, navyše nedomáha sa od žalovanej ani polovice úhrad, ktoré za byt od rozvodu manželstva
uhradil zo svojich výlučných prostriedkov, čo by podľa názoru súdu žiadať mohol. Za situácie, kedy

žalovaná nemá financie na úhradu bytu, niet iného východiska, ako len to, aby byt platil žalobca, pokiaľ
sa nechce dostať do rizika, že o spoločný byt prídu účastníci na dražbe, čo by nebolo v záujme nikoho,
najmä však nie žalovanej, ktorá tvrdí, že bez bytu bude bezdomovcom. Situácia je podľa súdu iba
na prospech žalovanej, ktorá býva v byte, neplatí za byt a služby vôbec nič, ani to, čo by bolo v jej
finančných možnostiach (ani len žiadnu, hoc i nepatrnú časť) a na druhej strane nedôvodne tvrdí, že

kľudne žalobca mohol povedať, že platiť za byt nebude. Toto sa javí súdu, nech už sú vzťahy medzi
stranami narušené akokoľvek výrazne, za nenáležitý argument. Súd preto zohľadnil aj túto skutočnosť
svedčiacu v prospech prikázania bytu žalobcovi, ktorý je ako jediný z bývalých manželov schopný vôbec
ďalej uhrádzať náklady na byt a ktorý tak činí aj doteraz, a teda najmä on sa pričinil o to, že na byte
minimálne od rozvodu manželstva nateraz neviazne žiaden dlh a že o obydlie účastníci doposiaľ neprišli.

Sociálna situácia, na ktorú sa žalovaná odvoláva, nie je uspokojivá, avšak treba podotknúť, že je tiež
spôsobená aj jej postojom. Za takéhoto stavu potom sociálna situácia, v ktorej sa žalovaná ocitla, musí
ísť aj na jej vrub. Treba brať zreteľ totiž najmä na to, že žalovanej nebráni pracovať žiadna objektívna
skutočnosť, nemá však žiaden zdravotný hendikep, nie je invalidná ani čiastočne. Ak poukazovala na
problémy s dcérou, pre ktoré v roku 2005 prišla o prácu, treba dodať, že odvtedy ubehlo už 15 rokov, a

ani takúto dlhú dobu nevyužila žalovaná ani čiastočne na to, aby svoju situáciu zlepšila, aby sa usilovala
aspoň vrámci možností zaradiť sa do pracovného procesu. Navyše žalovaná nebola riadne evidovaná
v evidencii uchádzačov o zamestnanie (uvádzala, že nechcela chodiť po úradoch, resp. uvádzala aj
to, že ju z evidencie vyradili, pretože neprišla na dohodnuté stretnutie), nesnažila si nájsť si prácu(sama uvádzala, že by jej boli hneď zohnali prácu v Leoni), o ktorú zrejme ale nestála, nepoberala
žiadne dávky a až na druhom pojednávaní v marci 2020 uviedla, že až teraz sa prihlásila na úrad práce
a požiadala až teraz o dávky v hmotnej núdzi a tieto jej až teraz budú vyplatené prvýkrát. Žalovaná

teda dobrovoľne nevyužila ani tie možnosti na zmiernenie situácie, ktoré mala k dispozícii, dobrovoľne
nepracuje od roku 2005, kedy navyše nebola ani osobou v preddôchodkovom veku a ani nebola v tom
čase hospodárska kríza, na ktorú tiež poukazovala, pretože, ako je všeobecne známe, táto nastala
až o niekoľko rokov neskôr a rovnako netrvala až doposiaľ. Žalovaná poukazovala na problémy s
dcérou, avšak súd konštatuje, že táto má 39 rokov, je v zrelom veku, nie je invalidná, nemá žiadne

fyzické ani mentálne postihnutie, a síce nepracuje, ale ako uvádzala žalovaná, je šikovaná a absolvovala
rekvalifikačný kurz na výkon SBS služby. Z týchto dôvodov ani problémy dospelej dcéry nemôžu byť
dôvodom, pre ktoré by súd mal prikázať byt do podielového spoluvlastníctva, keď v tomto konaní možno
prihliadnuť len na záujem maloletých detí a nie na záujem dospelej dcéry, ktorá aktuálne prechádza
ťažším životným obdobím. Rovnako to podľa názoru súdu nemôže byť objektívnym ospravedlnením
situácie žalovanej, ktorá podľa názoru súdu nevyvinula dlhodobo dostatočné úsilie na to, aby svoju

situáciu zmenila. Za takýchto okolností sa nejavilo súdu ako spravodlivé, aby vyhovel návrhu žalovanej
na prikázanie bytu do podielového spoluvlastníctva. Žalovaná by objektívne nebola za danej situácie
poberania dávok v hmotnej núdzi v prípade podielového spoluvlastníctva schopná uhrádzať náklady na
byt ani čiastočne, pričom nie je možné považovať za spravodlivé, aby v byte býval iba jeden podielový
spoluvlastník a náklady uhrádzal výlučne len druhý podielový spoluvlastník, ktorú situáciu by súd svojím

rozhodnutím iba ďalej udržiaval bez reálneho vyriešenia problému. Spoločné užívanie bytu všetkými
zúčastnenými si nemožno predstaviť a narozdiel od domu, u bytu si nie je možné ani predstaviť, že
by účastníci bývali spolu, avšak v relatívne samostatných bytových jednotkách. Na druhej strane, za
adekvátneho výplatku z vyporiadacieho podielu od žalobcu, bude v silách žalovanej si nájsť primerané
bývanie adekvátne svojím platobným možnostiam a môže hradiť z výplatku aspoň dočasne náklady

spojené s užívaním prenajatého bytu zodpovedajúcej veľkosti a kvality. Žalovaná sa vyjadrila tiež tak,
že keď sa jej nepriaznivá situácia vyrieši, nech si žalobca s bytom robí, čo chce. Na druhej strane ale
žalovaná neučinila nič, čo by k zlepšeniu jej situácie viedlo. Nie je možné požadovať od žalobcu, aby
čakal, dokiaľ „sa vyrieši“ situácia žalovanej, keď nevedno akým spôsobom by sa mohla v dohľadnej
dobe podľa žalovanej jej situácia vyriešiť. Z uvedeného tvrdenia ale možno vyvodiť tiež podstatnú vec

a síce, že žalovaná nemá osobitne silnú väzbu k tomuto bytu, pre ktorú by trvala za každých okolností
na tom, že v byte musí ostať ona a ktorá väzba by mohla zavážiť, keď si vie po určitej, nevedno akej
dlhej, dobe predstaviť aj to, že byt získa žalobca. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol
tak, že prikázal byt do výlučného vlastníctva žalobcu.

20. Žalobca preukázal potvrdením realitnej kancelárie, že hodnota bytu je 63.000 až 65.000,- eur,
teda zohľadniac uvedené, v priemere to činí 64.000,- eur. Žalovaná vo svojich písomných podaniach,
ktoré predchádzali prvému pojednávaniu, vôbec nerozporovala hodnotu bytu, neuvádzala nič, čím by
žalobcom tvrdenú hodnotu namietala a až do prvého pojednávania nebola hodnota bytu sporná. Až
na prvom pojednávaní a v následných podaniach a prednesoch začala žalovaná tvrdiť, že hodnota

bytu je vyššia, minimálne 80.000,- eur, avšak na preukázanie svojich tvrdení nepredložila žiaden dôkaz
ani neprodukovala žiadne dôkazné návrhy, hoci súd dal stranám ešte aj po prvom pojednávaní lehotu
v trvaní do 31.01.2020 na predloženie prostriedkov procesného útoku a obrany s upozornením, že
na neskôr predložené súd už nemusí prihliadnuť. Túto lehotu na produkovanie dôkazov o hodnote
bytu žalovaná tiež nevyužila. Až na druhom pojednávaní, keď už žalobca nemal žiadne návrhy na

doplnenie dokazovania, žalovaná prvýkrát navrhovala doplniť dokazovanie tak, že predložia dodatočne
ešte potvrdenia realitných kancelárií o reálnej hodnote bytu. V tejto súvislosti treba uviesť, že súd tento
dôkaznýnávrhvyhodnotilakonepodanývčas auplatniltaksudcovskúkoncentráciukonaniapodľa§153
ods. 2 CSP, podľa ktorého na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania

alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. V tejto súvislosti súd konštatuje, že návrh na vykonanie tohto
dokazovania žalovaná nepredniesla ani v písomných podaniach pred pojednávaniami (kedy prakticky
ani hodnotu bytu ešte nerozporovala, čím v tomto štádiu konania hodnota bytu preukázaná žalobcom
ani nebola sporná, ktorý postoj žalovanej tiež je potrebné zohľadniť), ani na prvom pojednávaní, ani
v koncentračnej lehote, ktorú súd dal stranám dodatočne aj po prvom pojednávaní, ale až na konci

druhého pojednávania. Žalovanej ale skutočne nič nebránilo nechať si spracovať stanovisko realitnej
kancelárie kedykoľvek aj skôr, časový priestor bol dostatočný, a to ešte aj po prvom pojednávaní v
súdomurčenejkoncentračnejlehote,ktorúvkonečnomdôsledkusúdužstranámaniposkytnúťnemusel.
Ak by súd umožnil žalovanej postup, ktorý navrhovala, vyžadovalo by si to odročenie pojednávania,čo je v zmysle § 153 ods. 2 CSP práve dôvod na uplatnenie sudcovskej koncentrácie, a to za stavu,
ak iný dôvod pre odročenie pojednávania v konaní už nebol. Žalobca totiž už nemal žiadne návrhy
na doplnenie dokazovania a návrh dohody na druhom pojednávaní nie je dôvodom na odročenie

pojednávania, keď navyše ani žalobca s odročením pojednávania nesúhlasil (chcel sa dohodnúť na
pojednávaní, avšak neprejavil záujem o ďalšie rokovania, ak k dohode na pojednávaní nedôjde). Len
samotná potreba premyslenia si predostretého návrhu dohody zo strany žalovanej, nie je dôležitým
dôvodom pre odročenie pojednávania, najmä ak ani predošlé snahy o dohodu nenašli odozvu. Súdu
tak nič nebránilo, aby už na pojednávaní dokazovanie ukončil, ako to aj urobil. Preto súd navrhované

dokazovanie zo strany žalovanej nevykonal. Vychádzal preto zo žalobcom predloženého listinného
dôkazu a ustálil, že hodnota bytu je 64.000,- eur, a to ako priemer žalobcom uvádzaného cenového
rozpätia.

21.Súd vychádzal zo zhodných tvrdení strán sporu, že strany za trvania manželstva nadobudli do BSM
nasledovné hnuteľné veci:

v spálni:
- šatník, žalobca uvádzal vo svojom vyjadrení zostatkovú hodnotu 20,- eur,
- manželská posteľ, žalobca uvádzal vo svojom vyjadrení zostatkovú hodnotu 5,- eur,
- 2 nočné stolíky , žalobca vo svojom vyjadrení uvádzal zostatkovú hodnotu 0,- eur,
- zrkadlo, žalobca vo svojom vyjadrení neuvádzal žiadnu zostatkovú hodnotu (lebo ho do svojho

prehľadu vecí pôvodne nezahrnul), ani žalovaná vo svojom vyjadrení, kde zahrnula zrkadlo medzi veci
patriace do BSM, neuviedla žiadnu konkrétnu zostatkovú hodnotu.
Žalovaná uvádzala, že tento všetok nábytok v spálni má zostatkovú hodnotu spolu 500,- eur. Nesporná
zostatková hodnota týchto hnuteľných vecí - nábytku v spálni, je v tom rozsahu, v akom sa stranami
navrhované hodnoty stretli, čo znamená, že šatník má hodnotu 20,- eur, manželská posteľ hodnotu

5,- eur a nočné stolíky a zrkadlo sú ponímané ako veci bez zostatkovej hodnoty, nakoľko žalovaná
neprodukovala žiaden dôkaz o tom, že nábytok v spálni má ňou tvrdenú vyššiu hodnotu než 25,-
eur, ktorú sumu uvádzal žalobca (20,- eur za šatník a 5,- eur za posteľ). Pokiaľ totiž žalovaná
tvrdila, že zostatková hodnota nábytku je 500,- eur, túto skutočnosť bola povinná preukázať, čo sa
jej však preukázať nepodarilo, keďže v tomto smere neprodukovala vôbec žiadne dôkazné návrhy,

a keďže tak neučinila, žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o ňou tvrdenej vyššej hodnote. Súd
preto vyporiadal šatník v hodnote 20,- eur, manželskú posteľ v hodnote 5,- eur, 2 nočné stolíky a
zrkadlo vyporiadal ako veci aktuálne bez zostatkovej hodnoty, keďže nebolo preukázané, že by mali
konkrétnu vyššiu zostatkovú hodnotu, pričom netreba opomínať fakt, že ide všetko o starší nábytok
(podľa nerozporovaných tvrdení žalobcu vo vyjadrení z 28.10.2019, nábytok bol nadobudnutý v roku

1988).

22. Čo sa týka zvyšných hnuteľných vecí, tam došlo k zhode strán o konkrétnych veciach, ktoré patria do
BSM a súčasne aj o ich zostatkových hodnotách, a teda tieto skutočnosti súd považoval za nesporné. Za
nesporné teda súd mal, že do BSM patrí v obývacej izbe sedacia súprava 3+1+1 v zostatkovej hodnote

v sume 10,- eur, obývacia stena v zostatkovej hodnote v sume 10,- eur, video prehrávač v zostatkovej
hodnote v sume 10,- eur, luster v zostatkovej hodnote v sume 10,- eur, stôl a 4 stoličky v zostatkovej
hodnote celej sady v sume 10,- eur, televízor v obývačke rok výroby 2017 v zostatkovej hodnote v sume
200,- eur. V detskej izbe do BSM patria 2 válendy v zostatkovej hodnote v sume 10,- eur / kus, čo je 20,-
eur, 2 ks písací stôl + 2 ks stoličky v zostatkovej hodnote v sume 10,- eur/sada, čo je 20,- eur, počítač

v zostatkovej hodnote v sume 10,- eur a vstavaná skriňa v zostatkovej hodnote v sume 10,- eur. V
kuchyni do BSM patria kuchynská linka s digestorom a sporákom v zostatkovej hodnote v sume 20,-
eur, rohová lavica v zostatkovej hodnote v sume 10,- eur, mikrovlnná rúra v zostatkovej hodnote v sume
10,- eur, kuchynský stôl + stoličky v zostatkovej hodnote sady v sume 10,- eur, chladnička s mrazničkou
v zostatkovej hodnote v sume 10,- eur. V kúpeľni do BSM patrí práčka Whirlpool v zostatkovej hodnote

v sume 10,- eur. V chodbe do BSM patrí vešiaková stena so zrkadlom v zostatkovej hodnote v sume
50,-eur. Ďalej bolo nesporné, že do BSM patrí kufríkový šijací stroj v zostatkovej hodnote v sume 10
eur, odšťavovač v na zostatkovej hodnote v sume 10 eur, ako aj kuchynský riad, a to konkrétne sada
hrncov, sada príborov, jedálenská súprava a sada šialok všetko spolu v zostatkovej hodnote 10,- eur.

23. Vyššie uvedené veci tvoria aktuálne zariadenie bytu, ktorý aktuálne obýva, po tom, čo sa žalobca
odsťahoval k otcovi, žalovaná so staršou 39 ročnou dcérou strán sporu. Žalobca uvádzal, že súhlasí,
ak bude hnuteľné veci z bytu chcieť žalovaná, aby jej ich súd prikázal, netrval tak na tom, aby
boli veci tvoriace zariadenie bytu prikázané jemu do vlastníctva. Žalovaná uvádzala, že ak sa budemusieť odsťahovať z bytu, potom ona nemá žiaden nábytok, žiadne hnuteľné veci, ktorými by si mohla
zariadiť nový byt. Aj s poukazom na toto stanovisko strán sporu, z ktorého vyplýva vyššia miera
odkázanosti žalovanej na uvedenom základnom vybavení bytu, súd pristúpil k tomu, že hnuteľné veci

tvoriace zariadenie bytu prikázal súd do výlučného vlastníctva žalovanej, keď na svojom vlastníctve
k týmto veciam žalovaný výslovne ani netrval. Vyššia miera „užitočnosti“ týchto vecí pre žalovanú je
daná aj tým, že tieto veci budú naďalej slúžiť nielen žalovanej ale aj jej dcére, s ktorou žalovaná s
najväčšou pravdepodobnosťou, vychádzajúc zo skutočností zistených v konaní, bude aj naďalej bývať
v jednej domácnosti. Ich sociálna situácia pritom nie je priaznivá, čo strany zhodne uvádzali, a preto

by bolo nepochybne oveľa nákladnejšie si veci tvoriace základné vybavenie bytu nanovo v súčasnosti
zakupovať. Ich prikázaním žalovanej sa tak aspoň čiastočne žalovaná finančne odbremení vo svojej
nie práve vyhovujúcej finančnej situácii. Odkázanosť žalobcu na týchto veciach pritom nepochybne
nie je tak naliehavá ako u žalovanej, čomu tiež nasvedčuje aj fakt, že žiadnu zo spoločných vecí
nachádzajúcich sa v spoločnom byte si žalobca pri odchode zo spoločnej domácnosti nevzal ako vec,
ktorú by osobitne potreboval. Prikázanie týchto hnuteľných vecí do výlučného vlastníctva žalovanej je aj

v súlade so zásadou, že hnuteľná vec má byť spravidla prikázaná tomu, kto ju užíva a tým aj opotrebúva,
a teda tomu, u koho dochádza k amortizácii danej veci, keď všetky veci aktuálne už niekoľko mesiacov aj
v čase rozhodovania súdu po odsťahovaní sa žalobcu z bytu v máji 2019, užíva iba žalovaná s dospelou
dcérou. Súd preto prevažnú časť hnuteľných vecí prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej. Na druhej
strane ale podľa názoru súdu bolo potrebné z praktického hľadiska zohľadniť tiež to, ako naložiť s

vecami, ktoré sú v domácnosti po 2 x (2 x válenda v detskej izbe, 2 x písací stolík so stoličkou v detskej
izbe, 1 jedálenský stôl so stoličkami v obývačke a 1 jedálenský stôl so stoličkami a rohovou lavicou v
kuchyni). Súd má za to, že by nebolo logické, aby súd prikázal všetky tieto veci v počte po 2 kusy z
každého žalovanej, keď je súd toho názoru, že toto zariadenie v počte po 2 kusy sú pre jednotlivca, resp.
pre žalovanú s dcérou ako dvojčlennú budúcu domácnosť neupotrebiteľné. Preto súd usúdil, že bude

vhodné,abytotozariadenie,ktorésúdvymenovalaktorésavdomácnostinachádzavdvochkusoch,boli
medzi strany sporu rozdelené po jednom tak, aby mohli naďalej plnohodnotne veci plniť svoje úžitkové
vlastnosti (aby súčasne jeden kus veci jednej zo strán neprevyšoval a nebol takpovediac zbytočný a
druhý manžel by si zase nelogicky musel totožnú vec nanovo zakúpiť). Z týchto praktických dôvodov
súd mal za to, že bude rozumné, aby 1 ks válendy v detskej izbe, 1 kus písacieho stolíka so stoličkou

v detskej izbe a jedálenský stôl so stoličkami a rohovou lavicou v kuchyni bol prikázaný žalobcovi a na
druhej strane 1 ks válendy v detskej izbe, 1 kus písacieho stolíka so stoličkou v detskej izbe a jedálenský
stôl so stoličkami v obývačke bol prikázaný žalovanej. Všetky veci pritom boli zhodne ohodnotené v
zásade rovnakou zostatkovou hodnotou, a teda nik nezíska na úkor druhého vec hodnotnejšiu než
ten druhý. Okrem toho súd zohľadnil aj to, že vecou, ktorú strany navrhli vyporiadať, je aj vstavaná

skriňa v detskej izbe a vzhľadom na to, že ide o vstavaný nábytok, len ťažko si možno predstaviť, že
by sa mohla vstavaná skriňa oddeliť, či rozobrať bez jej poškodenia tak, aby bolo možné ju naďalej
plnohodnotne užívať, a preto vzhľadom na charakter tejto veci ako vstavaného nábytku, súd prikázal
ju tomu, komu bol prikázaný byt, ktorého je vstavaná skriňa súčasťou, a teda žalobcovi. Rovnakou
logikou sa súd riadil pri kuchynskej linke so sporákom a digestorom, ktorá má tiež spravidla charakter

vstavaného nábytku, resp. nábytku osadeného pevne v kuchyni, ktorý aj pri prípadnom sťahovaní ostáva
súčasť bytu, a preto aj túto vstavanú časť (aby ju nebolo potrebné rozoberať, čo by tiež mohlo mať
vplyv na jej ďalšie úžitkové vlastnosti aj na to, že ide o starší kus nábytku), prikázal súd žalobcovi,
ako budúcemu výlučnému vlastníkovi bytu. Súd nepovažoval za hospodárne ani praktické, aby súd
prikazoval hnuteľné veci do podielového spoluvlastníctva strán sporu (ako to tiež žiadal právny zástupca

žalovanej), to aj s poukazom na fakt, že sám žalobca netrval na tom, aby mal tiež k týmto veciam
rozhodnutím súdu potvrdené svoje vlastníctvo a v konečnom dôsledku pre žalovanú je nepochybne ich
priznanie do jej výlučného vlastníctva priaznivejším rozhodnutím než podielové spoluvlastníctvo k nim.
Prikázanie hnuteľných vecí do podielového spoluvlastníctva strán sporu by v konečnom dôsledku len
komplikovalo budúce nakladanie s nimi. Prípadné budúce vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k

nim súdom (keďže strany majú vyhrotené vzájomné vzťahy a nedá sa očakávať, že by sa vedeli rozumne
dohodnúť o nakladaní s vecami v podielovom spoluvlastníctve a zrejme by vyporiadanie podielového
spoluvlastníctvo musel uskutočniť súd), by bolo vzhľadom na ich nízku hodnotu možno i finančne
nákladnejšie (počítajúc súdny poplatok či trovy právneho zastúpenia), než je samotná hodnota týchto
vecí. Takto žalovanou navrhovaný postup sa preto vôbec nejavil ako efektívny a hospodárny.

24. Okrem toho žiadal žalobca vyporiadať aj dlh vyplývajúci z úverovej zmluvy č.XXXXXXXXXX zo
dňa 05.08.2016 uzatvorenej s veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytnutý v sume 20.000,- eur ( č.l.
74), ktorého nesplatený zostatok ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva bol 9.064,40eur ( č.l. 9) a ktorého aktuálny nesplatený zostatok ku dňu vyhlásenia rozsudku bol v sume 5.376,51
eur. Žalobca tvrdil, že ide o spoločný úver, spoločný záväzok oboch manželov a ktorý má byť vrámci
vyporiadania BSM v širšom zmysle tiež súčasťou komplexného riešenia majetkových vzťahov bývalých

manželov, pričom finančné prostriedky z neho boli použité na uspokojovanie potrieb celej rodiny, hradili
sa z neho bežné výdavky, a to aj preto, že jediným príjmom do rodiny bol príjem žalobcu a financie z
neho nepostačovali na vykrytie bežných nákladov rodiny a vzatie úveru bolo v podstate nevyhnutné pre
úhradu bežných potrieb v rodine. Žalovaná počas konania namietala, že nejde o spoločný dlh, zobral
si ho žalobca bez vedomia žalovanej, žalovaná nevie, na aký účel boli financie poskytnuté, ale v BSM

sa tieto financie neprejavili. Nesporné bolo, že ide o dlh, ktorý vznikol za trvania manželstva a nebolo
sporné, že zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru uzatvoril (podpísal) žalobca ako dlžník s bankou
ako veriteľom. Žalobca pri svojom výsluchu na otázky súdu odpovedal tak, že on bol ten, kto šiel do
banky vybaviť úver, žalovaná v banke nebola (žalobca na to nevidel dôvod), on bol ten, kto dojednával
s bankou podmienky úveru, on bol ten, kto zmluvu podpísal. Spornou teda bola skutočnosť, či ide o
spoločný dlh oboch manželov, alebo len individuálny dlh jedného z nich. Túto spornú skutočnosť súd

vyhodnotil nasledovne:

25. Súdna judikatúra dovodila, že právne úkony týkajúce sa spoločných vecí sa nepovažuje zmluva
o pôžičke uzavretá len jedným z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21.12.1973 sp.zn.
3Cz/57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí

najvyšších súdov ČSSR, alebo napr. i rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.06.2011 sp.zn.
4Cdo/234/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.09.2009 sp.zn. 4Cdo/132/2008 ), a preto uzavretím
zmluvy o pôžičke len jedným z manželov nevznikol spoločný záväzok manželov, pretože nešlo o
vybavovanie záležitosti týkajúcej sa spoločných vecí a z tohto dôvodu k takémuto právnemu úkonu
ani nikdy nie je potrebný súhlas manželky (tu navyše by bolo možné mať konštatovať, že súhlas ani

nebol daný, pretože si ho jednak žalobca vopred nepýtal a po druhé, keď mal informovať manželku o
svojom zámere zobrať si úver, táto mu povedala, že úver je nevýhodný, čiže mala výhrady voči nemu).
Zo zmluvy o pôžičke je tak zaviazaný vždy len ten, kto zmluvu uzavrel, teda tu len žalobca, zmluva
predstavuje iba jeho individuálny záväzok, keďže len on sa k plneniu z nej zaviazal (preto napríklad je
aj v prípade vymáhania dlhu z nej pasívna solidarita manželov vylúčená). V prípade, že sa teda jedná o

zmluvu o pôžičke uzavretú len jedným z manželov, len tomu manželovi, ktorý zmluvu o pôžičke uzavrel,
svedčí hmotnoprávna povinnosť predmetnú pôžičku vrátiť. Samotná aj prípadná vedomosť žalovanej
o finančných prostriedkov získaných zo zmluvy o pôžičke, aj keď v prejednávanej veci i tá ostala
sporná, keďže žalovaná tvrdila, že o poskytnutí peňazí nevedela a opak preukázaný nepochybne nebol,
nezakladá existenciu spoločného záväzku oboch manželov. Uvedená staršia judikatúra je aj v súlade

s aktuálnou judikatúrou, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27.06.2019 sp.zn. 4Cdo/28/2019,
podľa ktorého ak si jeden z manželov požičiava od inej osoby peniaze a v zmluve o pôžičke vystupuje
ako dlžník, je zo zmluvy o pôžičke zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel.
Samotný záväzok jedného z manželov sa tak netransformuje na spoločný záväzok obidvoch manželov.
Na takýto dlh preto podľa názor súdu nemožno prihliadať ako na spoločný dlh, a preto nie je možné o

ňom rozhodnúť tak, že by bol prikázaný niektorému z bývalých manželov k zaplateniu. K rovnakému
záveru dospel v konaní o vyporiadanie BSM aj Najvyšší súd ČR sp.zn. 22Cdo/270/2005 z 27.02.2006,
kde bolo konštatované, že síce pri vyporiadaní BSM musí byť zahrnutý majetok, ktorý ku dňu zániku
BSMexistovalapatrildoBSMabokomnemožnoponechaťanipohľadávkyadlhy,ktorévzniklizatrvania
BSM. Avšak konštatoval, že do takéhoto tzv. širšieho vyporiadania BSM nemožno zahrnúť tie dlhy,

ktoré nie sú spoločné. Bolo konštatované, že dlh predstavujúci nedoplatok kúpnej ceny za automobil
uzavretej len jedným z manželov, nie je spoločným dlhom, ale je len dlhom toho účastníka, ktorý bol
účastníkom zmluvy. Nejde teda o spoločný dlh bývalých manželov, a preto ho nemožno v zmysle § 150
Občianskeho zákonníka vyporiadať tak, že by bol prikázaný niektorému s účastníkov k zaplateniu. To
potom platí aj na prejednávanú vec, keď dlh zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je len dlhom žalobcu,

pretože len on bol zmluvnou stranou zmluvy. Na závere o tom, že sa nejedná o spoločný dlh, potom
nemôže nič zmeniť ani argument žalobcu, že financie boli použité na bežnú prevádzku rodiny, na úhradu
bežných nákladov, nakoľko ani to, že peniaze mali byť použité na „spoločný záujem rodiny“, nezakladá
postavenie žalovanej ako dlžníčky, vždy ostáva je dlžníkom len ten, kto zmluvu uzavrel, bez ohľadu
na to, či z peňazí mal prospech len jeden z manželov, obaja, alebo prípadne tretia osoba. Ak teda

nejde o vyporiadanie spoločného dlhu, potom netreba požičiavateľovi výrokom ukladať, aby dlh zaplatil
(uznesenie NSČR sp.zn. 22Cdo/1151/2007). Súd tak dlh z predmetnej zmluvy neposúdil ako spoločné
pasívum, a preto ho ani nevyporiadal a nikomu neprikázal k zaplateniu nesplatený zostatok tohto dlhu.26.Vtejtosúvislostijepotrebnéeštedodať,žesíce,nakoľkovovyššieuvedenomprípadezáväzkunejde
o spoločný dlh bývalých manželov, nemožno ho teda vyporiadať tak, že by bol prikázaný niektorému z
nich. To však ale podľa súdnej praxe neznamená, že by sa pri vyporiadaní BSM na dlh vôbec nemalo

prihliadať. Pri vyporiadaní BSM treba totiž vychádzať z toho, že je zaťažené dlhom, ktorého zaplatením
jeden z manželov vynaložil svoje prostriedky na vec, ktorú manželia nadobudli do BSM. Preto treba v
takomto prípade postupovať podľa § 150 vety druhá Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje, že každý
z manželov je oprávnený požadovať, aby mu bolo uhradené, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok
( rozhodnutie NSČR sp.zn. 22Cdo/270/2005 z 27.02.2006). Takto však nemožno postupovať vždy. V

prvom rade platí, že takýto vnos (teda náhradu čoho, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok) možno
v tomto konaní zohľadniť iba na návrh dotknutej strany sporu, pričom vnos v naznačenom zmysle si
žalobca neuplatnil, len žiadal vyporiadať uvedený dlh ako spoločné pasívum, čo je ale zásadný rozdiel.
Ďalej, ak by si však aj taký nárok uplatnil, platí i zásada, že vrámci BSM sa nemožno domáhať náhrady
toho, čo bolo z výlučného vlastníctva jedného z manželov vynaložené na bežnú osobnú spotrebu
(teda nie na zadováženie konkrétnej veci, ktorá tvorí BSM), pričom tieto finančné prostriedky boli

spotrebované v priebehu manželstva a v čase jeho zániku už ani neexistujú (obdobne Rc 3Cz 39/73,
rozsudok NS ČR zo dňa 30.10.2007, sp. zn. 22Cdo 3421/2006 - Soudní rozhledy 12/2007). V konaní aj
žalobca sám pri výsluchu potvrdil, že finančné prostriedky z predmetného spotrebiteľského úveru neboli
použité na zadováženie konkrétnej spoločnej hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, ale boli spotrebované
počas manželstva na bežnú spotrebu vrámci rodiny (platenie účtov a pod.). Vychádzajúc potom z

tejto ustálenej judikatúry, nie je možné uvedené finančné prostriedky vyhodnotiť ani ako vnos žalobcu
na konkrétny majetok v BSM. Navyše, na to, aby vôbec mohlo byť uvažované o vnose žalobcu na
spoločnýmajetok,muselbyžalobcapreukázať,akýkonkrétnyrozsahtýchtofinančnýchprostriedkov,bol
použitý na aký konkrétny majetok v BSM, teda nepochybne by bolo treba preukázať konkrétny rozsah a
konkrétny účel použitia výlučných prostriedkov na majetok v BSM. Žalovaná pritom namietala, že by tieto

finančné prostriedky našli odraz v BSM, keď tiež napríklad poukazovala na to, že podľa jej vedomosti
finančné prostriedky žalobca používal aj na svoju potrebu a potrebu svojich údajných mimomanželských
známostí, tiež sám žalobca poukazoval na to, že boli použité aj na splácanie iných skorších dlhov,
teda účel a rozsah použitia prostriedkov bol spochybnený a v konkrétnostiach ani nebol nepochybne
preukázaný. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah preto nebolo možné zohľadniť záväzok žalobcu z

predmetnej zmluvy a financie z nej získané ani podľa § § 150 vety druhej Občianskeho zákonníka ako
vnos zo svojho majetku na spoločný majetok ( k uvedenému posúdeniu zhodne napr. aj rozhodnutie
Krajského súdu Trnava, sp.zn. 24Co/21/2013).
27. Žalobca žiadal ďalej zohľadniť úhradu splátok vyššie uvedeného spotrebiteľského úveru č.
XXXXXXXXXX zo dňa 05.08.2016, ktoré od rozvodu manželstva do rozhodnutia súdu uhrádzal výlučne

on sám. Celkovo uhradil sumu 5.254,70 eur a žiadal, aby mu bola nahradená polovica tejto sumy.
Žalovaná nerozporovala, že úhrady vykonával žalobca sám a nespochybnila ani sumu vykonaných
úhrad splátok. V zásade platí, že pokiaľ sa niektorý z účastníkov po rozvode manželstva podieľal na
zaplatení spoločného dlhu už zo svojich výlučných prostriedkov do rozhodnutia o vyporiadaní, má právo
na ich náhradu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 3.10.2006 sp. zn. 22Cdo/14/2006). Avšak táto zásada

sa môže uplatniť iba vo vzťahu k úhrade splátok spoločného dlhu. Ako už bolo v predošlých odsekoch
vysvetlené, dlh zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 05.08.2016 nie je spoločným dlhom oboch manželov,
aleindividuálnymdlhomžalobcu.Pretoakajžalobcauhrádzaltentodlhporozvodemanželstva,uhrádzal
zo svojich výlučných prostriedkov svoj individuálny záväzok, a preto nie je možné sa domáhať, aby
mu čokoľvek bolo vrámci vyporiadania BSM uhradené. Nejde totiž o náhradu toho, čo sa vynaložilo zo

svojich prostriedkov na spoločný dlh. Uvedený nárok žalobcu preto nebolo možné zohľadniť.

28. Okrem toho žalobca žiadal, aby mu bola nahradená suma 2.393,07 eur, ktorá suma bola uhradená
dňa 01.04.2015 ( č.l. 10) titulom úhrady dlhu vzniknutého za trvania manželstva vymáhaného v exekúcii
voči žalovanej ako povinnej v prospech Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s. ako oprávneného, pričom

v danej veci sa podľa názoru súdu jedná o výlučný dlh žalovanej, ktorý vznikol z nesplnenia zákonom
výlučne jej uložených povinností (nedoplatok na úhradách poistenia voči zdravotnej poisťovni) a z
ktorého nebol zaviazaný žalobca, ako to vyplýva aj z predloženého upovedomenia o začatí exekúcie.
Žalovaná nespochybňovala úhradu tohto dlhu uvedeným spôsobom, uvádzala, že manžel súhlasil, že
jej pomôže a je mu za to vďačná (vyjadrenie k žalobe a výsluch žalovanej), opakovane uviedla, že túto

sumu vyplatenú za ňu, je ochotná v tomto konaní žalobcovi nahradiť (výslovne na prvom pojednávaní).
Vynaloženie tejto sumy na tvrdený účel preto nebolo sporné, žalovaná nárok nepopierala a prejavila
ochotu ho uspokojiť v celom uplatnenom rozsahu. Za takýchto okolností preto súd nesporný nárok v
celom rozsahu 2.393,07 eur, ktorý žalovaná v konaní pred súdom uznala, ako opodstatnený zohľadnil.29. Vyporiadací podiel, ktorý je povinný žalobca zaplatiť žalovanej, súd vypočítal nasledovne:

30. Hodnota BSM : hodnota vyporiadavaných nehnuteľností 64.000,- eur + hodnota vyporiadavaných
hnuteľných vecí 485,- eur. Čistá hodnota BSM je v sume 64.485 eur. Z tejto sumy by mal mať
každý z manželov podiel 1-ice, teda každému by malo pripadnúť po 32.242,50 eur. Žalobca nadobudol
nehnuteľnosť v hodnote 64.000 eur, hnuteľné veci v hodnote 70,- eur, teda mu celkovo pripadlo 64.070,-
eur, čo je o 31.827,50 eur viac, než na neho pripadá podiel 1. Žalobkyňa nadobudla hnuteľné veci

v hodnote 415,- eur, čo je o 31.827,50 eur menej, než na ňu pripadá 1. To znamená, že túto sumu
by mala žalovaná dostať v rámci vyrovnania svojho podielu tak, aby každý z manželov mal polovičný
podiel. Treba ďalej ale zohľadniť, že žalovaná uznala nárok v sume 2.393,07 eur voči žalovanému, a
teda žalobca by mal žalovanej vyplatiť sumu 31.827,50 eur poníženú o sumu 2.393,07 eur
(lebo tú by zas mala vyplatiť žalovaná jemu), čo je suma 29.434,43 eur. Súd preto zaviazal žalobcu
na úhradu vyrovnacieho podielu v tejto výške samostatným výrokom rozsudku. Súd poskytol žalobcovi

lehotu 30 dní na výplatu, čo je podľa názoru odôvodnené výškou sumy, ktorú musí žalovanej uhradiť a
súčasne počas tejto doby má možnosť žalovaná vyriešiť si svoju bytovú otázku. Táto lehota je podľa
názorusúduadekvátnaajprípadnejžalobcovejpotrebedokončiťzačatérokovaniasbankouoposkytnutí
úveru slúžiaceho na výplatu žalovanej.

31. Podľa § 255 ods. 1 CSP, Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 257 CSP, Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

32. Konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je síce návrhovým konaním,

konaním sporovým, ale špecifickosť tohto konania spočíva v tom, že ho môže podať ktorýkoľvek z
bývalých manželov v záujme vyporiadať spoločný majetok a súčasne je konaním, v ktorom súd v
otázke vyporiadania nie je viazaný návrhmi strán, bezpodielových spoluvlastníkov, ale postupuje podľa
citovanej právnej normy, z ktorej vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi stranami (§216 ods.
2 CSP, § 150 Občianskeho zákonníka). Nie je rozhodujúce, ktorý z bezpodielových spoluvlastníkov

po zániku BSM podal žalobu vo veci podľa § 149 ods. 3 Občianskeho zákonníka na súd a zaujal tak
procesné postavenie žalobcu v konaní oproti druhému nevyhnutne v postavení žalovaného. Dôležité
je, že rovnako tak žalobca ako aj žalovaná sa na vyporiadaní BSM dohodnúť nevedeli. Pokiaľ sa bývalí
manželia na vyporiadaní BSM nedohodnú, niet inej cesty než domáhať sa jeho vyporiadania na súde,
a teda podanie žaloby je už len dôsledkom toho, že manželia neboli ochotní (schopní) sa dohodnúť, a

teda možno konštatovať, že obaja rovnako zavinili, že niektorý z nich (mohol to byť ktorýkoľvek z nich)
musel podať žalobu na súd. V konaní súd potom nie je viazaný návrhmi strán, akým spôsobom má BSM
vyporiadať, ale je povinný vyporiadať ho v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 150 Občianskeho
zákonníka bez ohľadu na návrhy strán, a preto je uplatnenie zásady úspechu pre účely náhrady trov
konania nenáležité.

33. Z tohto dôvodu má súd za to, že hoci súd vyporiadal BSM na základe žaloby žalobcu, a teda v
zásade bolo žalobe vyhovené (aj keď nie celkom takým spôsobom, ako žalobca požadoval, keďže
masa sa ustaľovala počas konania a nie každý jeho nárok bol zohľadnený), zásada úspechu žalobcu
podľa § 255 ods. 1 CSP sa nepoužije, pretože je podľa súdu pri rozhodovaní o trovách daný dôvod

na aplikáciu ust. § 257 CSP, a to práve z vyššie uvedených dôvodov - charakteru konania, osobitného
postavenia strán a aj z dôvodu, že súd nie je v tomto konaní viazaný návrhmi strán. V konaní nemožno
konštatovať úspech či neúspech ani jednej strany, pretože súd (bez ohľadu na to, aké boli návrhy strán)
aj tak pristúpi k vyporiadaniu podľa svojho uváženia v zmysle zákonných medzí a zásad, a práve táto
povinnosť súdu a jeho možnosť ísť aj nad rámec návrhov strán, resp. odchýliť sa od nich, má značný

vplyv na to, či a do akej miery bude žalobe vyhovené, preto zásada úspechu niektorej strany sa nemôže
objektívne uplatniť. S poukazom na to potom súd nepriznal žiadnej zo strán nárok na náhradu trov
konania, pretože v okolnostiach prípadu videl vyššie opísané dôvody osobitného zreteľa, na ktoré je
podľa názoru súdu nutné prihliadať

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Trenčín.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).
Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.