Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. apríl 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/94/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116223944
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4116223944.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a
sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobkyne: Y. J., nar.
XX. XX. XXXX, bytom H. 5, W., zastúpená JUDr. Romanom Juríkom, advokátom, so sídlom Jazerná 19,
Nové Zámky, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35
724 803, zastúpený Advokátska kancelária TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava,

o zaplatenie sumy 350 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Nitra zo dňa 22. novembra 2017 č. k. 18C/388/2016-112 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o
náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu

340 eur, 5,05% úrok z omeškania ročne zo sumy 50 eur od 09. 01. 2016 do zaplatenia, 5,05% úrok
z omeškania ročne zo sumy 50 eur od 10. 02. 2016 do zaplatenia, 5,05% úrok z omeškania ročne
zo sumy 50 eur od 10. 03. 2016 do zaplatenia, 5% úrok z omeškania ročne zo sumy 50 eur od 12.
04. 2016 do zaplatenia, 5% úrok z omeškania ročne zo sumy 50 eur od 11. 05. 2016 do zaplatenia,
5% úrok z omeškania ročne zo sumy 50 eur od 10. 06. 2016 do zaplatenia, 5% úrok z omeškania
ročne zo sumy 40 eur od 15. 07. 2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Konanie

v časti zaplatenia sumy 10 eur zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa má právo na
ich náhradu v rozsahu 94%. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 524 ods. 1, 2, § 530 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 1,
2, § 39 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 145 ods. 2 CSP. Uviedol,
že žalobkyňa sa prostredníctvom právneho zástupcu písomne podanou žalobou zo dňa 09. 09. 2016
domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 350 eur istiny s príslušenstvom. Právny

zástupca žalobkyne na pojednávaní poukázal na tú skutočnosť, že prišlo k neplatnému postúpeniu
pohľadávky. Žalobkyňa plnila vo výške 340 eur, avšak následne zistila, že bolo plnené bez právneho
dôvodu, a preto sa domáha svojho nároku. Z predloženej zmluvy nie je jasné, či úver poskytovala banka,
alebo správa kreditných kariet dnes Consummer Holding. Čo sa týka Zmluvy o postúpení pohľadávky,
je tu pochybnosť, kto je veriteľom, a preto ťažko posúdiť postúpenie pohľadávky. Ak by veriteľom mala
byť banka, v tom prípade bolo porušené ustanovenie § 92 ods. 2 Zákona o bankách. Na predložených

dokladoch, ani na výzvach a upomienkach, nikde nevidí VÚB, preto tieto doklady považuje za nulitné.
Je potrebné sa zaoberať tým, že zmluva, ktorá bola uzatvorená, či je Zmluvou spotrebiteľskou, ktorej
obsah žalobkyňa nemohla ovplyvniť, teda nemohla uznať neexistujúcu pohľadávku. Pôvodná zmluva
je zmluvou spotrebiteľskou, v ktorej boli nekalé obchodné praktiky v podobe klamania spotrebiteľov,
nakoľko v zmluve sú dvaja veritelia. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že žalobkyňa
bola viac krát vyzývaná upomienkami, pričom za výzvu je možné považovať aj vyhlásenie predčasnej

splatnosti zostatku. Žalobkyňa bola v omeškaní viac ako 90 dní a v tomto smere poukázal na rozhodnutie
KS v Prešove. Prišlo i k dohode o uznaní záväzku, ktorú žalobkyňa podpísala dva krát, a to v marci2011, ako aj 17. 12. 2015, pričom má za to, že táto druhá dohoda jej bola zaslaná poštou, lebo v tomto
období sa už nemohlo chodiť za klientmi domov, a keďže jej prišla dohoda na podpis poštou, mohla sa
poradiť, či už s centrom alebo so svojim právnym zástupcom. Námietka zo strany právneho zástupcu

žalobkyne ohľadom veriteľa je irelevantná, nakoľko v zmluve vystupuje VÚB, pričom za VÚB koná
Správa kreditných kariet. Teda, žalobkyni bolo zrejmé, kto je veriteľom. Vyhlásenie predčasnej splatnosti
bolo podpísané osobami oprávnenými za VÚB, poukázal na § 4 ods. 5 Zákon o spotrebiteľských
úveroch, ktorý odkazuje na § 524 Občianskeho zákonníka a neodkazuje na Zákon o bankách. Na
stranežalovanéhonedošlokbezdôvodnémuobohateniu,došlokriadnejzmluveopostúpenípohľadávky

postupcom. Je zrejmé zo zmluvy, kto poskytol úver, že to bola VÚB banka, pričom sprostredkovateľom
bola Správa kreditných kariet. Na žalovaného s poukazom na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách
bol postúpený splatný úver, nastalo vyhlásenie predčasnej splatnosti a žalobkyni boli zaslané aj tri
upomienky. V zmysle § 92 ods. 8 Zák. o bankách je aj vyhlásenie o predčasnej splatnosti možné
považovať za výzvu. Zároveň poukázal, že žalobkyňa svoj dlh uznala, bolo to jednak v marci 2011,
pred postúpením pohľadávky, keď bola ochotná zaplatiť sumu v splátkach a k uznaniu dlhu a dohode o

splátkach prišlo i po postúpení pohľadávky, a to dňa 17. 12. 2015. Je v rozpore s § 3, teda s dobrými
mravmi, aby si žalobkyňa uplatňovala nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na
uznanie dlhu, v ktorom bola ochotná splácať sumu v splátkach, bola si vedomá tejto skutočnosti, z
akého titulu má plniť a komu pohľadávka bola postúpená. Žalobkyňa vyčerpala úver v celkovej výške
4.854,26 eura, pred postúpením pohľadávky uhradila sumu 4.135,48 eura a po postúpení pohľadávky

sumu 340 eur. Z toho je zrejmé, že žalobkyňa neuhradila ani toľko, koľko vyčerpala. Z týchto dôvodov
navrhol, aby súd žalobu zamietol. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
môže byť spôsobilým predmetom postúpenia len pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatné, a to
za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, po ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené je zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky

banky. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V danej veci žalovaného
zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie postupu v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách, t. j. že právny predchodca žalovaného spoločnosť VÚB, a. s. ako veriteľ pohľadávky písomne
vyzval žalobkyňu na úhradu dlhu (takáto výzva absentuje, nebola predložená žalovaným). Súd mal za
to, že dodržanie postupu, ktorý je predpokladom pre postúpenie pohľadávky banky v zmysle zákona

č. 483/2001 Z. z. o bankách, zo strany žalovaného nebol preukázaný. V konaní nebolo preukázané,
že by žalobkyňa bola v omeškaní s plnením dlhu nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Táto
skutočnosťniejezrejmáanizpredložených upomienok,zktorýchsícevyplýva,žežalobkyňanezaplatila
splátky, nie je zrejmé, ktoré splátky žalobkyňa nezaplatila, je uvedená iba suma mesačných splátok v
omeškaní, avšak nie je zrejmá doba omeškania. Tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa bola v omeškaní

s plnením dlhu nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, je preukázané vyhlásením predčasnej
splatnosti dlžného zostatku, tak súd mal za to, že ani predmetné vyhlásenie o predčasnej splatnosti
nepreukazuje, že žalobkyňa bola v omeškaní s plnením dlhu nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.
Z týchto dôvodov súd konštatoval, že medzi právnym predchodcom žalovaného a žalovaným nedošlo
k platnému postúpeniu pohľadávky, VÚB banka nemohla postúpiť pohľadávku bez súhlasu žalobkyni

na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalovaný) podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a preto Zmluva
o postúpení pohľadávok zo dňa 23. 11. 2015 je neplatná pre rozpor so zákonom. V rámci konania
bola predložená Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 14. 12. 2015, na
základe ktorej žalobkyňa uznala sumu 3.438 eur zo Zmluvy číslo 1032194. Súd vyhodnotil predmetnú
dohodu ako nekalú obchodnú praktiku. Uznanie dlhu súd považoval za právne neúčinné, keďže išlo

o predformulovaný obsah dohody, možno mať vážne pochybnosti o tom, že skutočný prejav vôle
žalobkyne ako dlžníčky zodpovedá jej obsahu. Súd nemal preukázané, že dohoda o uznaní dlhu bola
vyjednaná ako individuálna doložka, a preto nemohli nastať účinky uznania dlhu. Z týchto dôvodov súd
považoval predmetnú dohodu za neplatný právny úkon a takejto dohode nebolo možné priznať právne
účinky. Keďže nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách,

nakoľko súd posúdil zmluvu o postúpení pohľadávok za neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, žalobkyni vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to na základe skutkovej
podstaty plnenia bez právneho dôvodu. Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy 340 eur. Zároveň súd žalobkyni priznal i úrok z omeškania s poukazom na § 517
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 vlád. nariadenia č. 87/95 Zb., a to od nasledujúceho dňa po

uhradení splátok žalobkyňou žalovanému. Právny zástupca žalobkyne vzal žalobu v časti zaplatenia
sumy 10 eur späť, súd konanie v časti zaplatenia sumy 10 eur zastavil s poukazom na § 145 ods. 2 CSP.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP a náhradu trov konania pomerne rozdelil.
Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 350 eur (100%) úspešná bola v časti zaplatenia sumy 340eur (97%), čiastočné späťvzatie žalobkyne súd vyhodnotil podľa § 256 ods. 1 CSP, že práve žalobkyňa
zavinila čiastočné zastavenie konania, a preto je potrebné to vyhodnotiť ako jej neúspech, úspech
žalovaného bol 3%. Čistý úspech žalobkyne je v rozsahu 94%. Súd priznal žalobkyni nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 94%. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia,
a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, a to z hľadiska
jeho obsahu vo vyhovujúcom výroku napadnutého rozhodnutia. Vytkol súdu prvej inštancie, že

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že aktívnu legitimáciu
postupníka na vymáhanie pohľadávky preukázal predložením listinného dôkazu, a to Oznámenia
postupcužalobkyniopostúpenípohľadávky.Ustanovenie§92ods.8Zákonaobankáchnemožnospájať
s aktívnou legitimáciou žalovaného ako postupníka pohľadávky na vymáhanie pohľadávky od dlžníka-
žalobkyne, teda nemožno spájať s platnosťou zmluvy o postúpení pohľadávok. Zo systematického
zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek

z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o
podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva,
že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia
pohľadávky. Aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno
spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma

obsiahnutáv§92ods.8Zákonaobankáchnezakladáobčianskoprávnupovinnosťvovzťahukuklientovi
banky, v tomto prípade žalobkyni, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú NBS podľa § 50 ods.
1 Zákona o bankách. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách
nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením
pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky

v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie
vyplývajúce zo Zákona o bankách, a nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok,
ale len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle ustanovenia
§ 50 ods. 1 Zákona o bankách. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách tak nemožno spájať s
platnosťou zmluvy o postúpení pohľadávok. V konaní bolo pritom preukázané, že žalobkyňa bola v

omeškaní s plnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalobkyňa bola postupcom opakovane vyzvaná na
úhradu omeškaných splátok. V ďalšej časti odvolania žalovaný poukázal na ustanovenie § 171 ods.
1 CSP a na obligatórne uloženú povinnosť súdu predniesť svoje predbežné právne posúdenie veci
v rámci tzv. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Uviedol, že súd prvej inštancie vyhovel žalobe z

dôvodu nepreukázania omeškania dlžníka s plnením dlhu nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.
Mal počas celého priebehu konania za to, že z predložených dôkazov a z vykonaného dokazovania je
dostatočným spôsobom preukázané omeškanie žalobkyne v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách,
nakoľko k postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 23. 11. 2015, teda po viac ako piatich rokoch od
vyhlásenia predčasnej splatnosti postupcom. Predmetnú spornú (okresný súd nevyslovil svoj predbežný

právny názor o spornosti tejto skutočnosti) skutočnosť bolo možné preukázať jednoduchým spôsobom,
a to predložením platobnej histórie žalobkyne, z ktorej bolo zrejmé nepretržité omeškanie po dobu
dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Nakoľko okresný súd v tejto otázke nevyslovil svoje predbežné právne
posúdenie, takýmto konaním v rozpore s ustanovením § 171 ods. 1 CSP došlo k poškodeniu strany
konania a k vydaniu nepredvídateľného rozhodnutia. Záverom uviedol, že Dohoda o úhrade pohľadávky

v splátkach zo dňa 22. 03. 2011 a Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z
14. 12. 2015 spĺňajú všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany
dlžníka, teda majú písomnú formu, vyplýva z nich dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub
dlžníka tento dlh zaplatiť. Podpisom predmetných dohôd žalobkyňa prejavila ochotu uhradiť svoj splatný
záväzok. Takéto dobromyseľné prijatie plnenia zo strany žalovaného nemožno v žiadnom prípade

považovaťzabezdôvodnéobohatenie,banaopak,konaniežalobkynevykazujeznakyrozporusdobrými
mravmi, nakoľko po až dvojnásobnom uznaní záväzku následne žiada takéto plnenia naspäť titulom
bezdôvodného obohatenia. Navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť
tak, že žalobu zamietne, resp. zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodovanie.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že žalovaný výslovne v odvolaní
neuviedol rozsah odvolania. Žalovaný vymedzil odvolacie dôvody tým, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. f/ CSP. Ešte však vytýka súdu, že nepostupoval podľa § 171 ods. 1 CSP, pričom nie je zrejmé,či to má byť odvolací dôvod alebo je to len konštatovanie procesného pochybenia. V každom prípade
je ustanovenie § 171 ods. 1 CSP v tomto prípade neaplikovateľné. Ďalej uviedla, že úvahy o tom, že
porušenie ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách má mať za následok len akúsi administratívnu

zodpovednosť banky, bez občianskoprávnej zodpovednosti, nemajú oporu v zákone, ani v praxi. Nie
je jej známe, že by ktokoľvek a akokoľvek vyvodzoval administratívnu zodpovednosť voči bankám za
porušenie ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Správne je aj právne posúdenie Dohody o úhrade
pohľadávky v splátkach zo dňa 14. 12. 2015 obsahujúcej uznanie dlhu ako neplatnej, a to najmä z
dôvodu, že ide o nekalú obchodnú praktiku a je tu aj pochybnosť o vôli žalobkyne pri podpisovaní

tejto individuálne nedohodnutej dohody. Napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, náležite
odôvodnený, pričom v konaní sa nevyskytli žiadne nedostatky. Navrhla odvolanie žalovaného v časti
zastavenia konania odmietnuť a vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

4. Žalobkyňa v ďalšom písomnom vyjadrení uviedla, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal dňa
28. marca 2018 rozsudok sp. zn. 7Cdo 26/2017, v ktorom sa podrobne venoval otázke postúpenia

pohľadávky bankou pri porušení ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a na
podporu jej argumentov v tomto konaní poukázala na uvedené rozhodnutie.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného
(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní

veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom vyhovujúcom výroku, ako i vo výroku o náhrade trov konania je potrebné v zmysle
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

6. Žalobkyňa doručila dňa 08. 09. 2016 súdu prvej inštancie žalobu, ktorou sa domáhala, aby súd
rozsudkom (v prípade, že sa nevydá platobný rozkaz, resp. ak žalovaný proti platobnému rozkazu podá
odpor) zaviazal žalovaného zaplatiť jej sumu 350 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne
zosumy50eurod09.01.2016dozaplatenia,5,05%ročnezosumy50eurod10.02.2016dozaplatenia,
5,05% ročne zo sumy 50 eur od 10. 03. 2016 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 50 eur od 11. 05. 2016 do

zaplatenia, 5% ročne zo sumy 50 eur od 11. 05. 2016 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 50 eur od 10. 06.
2016dozaplateniaa5%ročnezosumy40eurod15.07.2016dozaplatenia,akoináhradutrovkonania.
Z odôvodnenia podanej žaloby vyplýva, že žalobkyňa uzatvorila so Všeobecnou úverovou bankou, a. s.
dňa 07. 04. 2004 spotrebiteľskú zmluvu, na základe ktorej jej banka prostredníctvom spoločnosti Správa
kreditných kariet a. s. poskytla úver vo forme kreditnej karty. Žalobkyňa sa dostala do omeškania so

splácaním úveru. Banka však o vrátenie peňazí z úveru stratila záujem a svoje práva neplatne postúpila
nažalovaného,pričompostúpeniepohľadávkyoznámilabankažalobkynilistomz07.12.2015.Žalovaný
u žalobkyni dosiahol uzavretie Dohody o uznaní dlhu a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 14. 12.
2015, resp. 17. 12. 2015. Na základe tohto žalobkyňa zaplatila šesť splátok po 50 eur a jednu splátku vo
výške 40 eur, spolu 340 eur. Z hľadiska pasívnej vecnej legitimácie žalovaného je ako predbežné otázky

posúdiť: 1/ neplatnosť postúpenia pohľadávky z banky na žalovaného, 2/ neplatnosť dohody o uznaní
pohľadávky a o úhrade pohľadávky v splátkach. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z. o bankách môže banka postúpiť len splatnú pohľadávku a aj to až, ak po 90 dňoch od písomnej výzvy
banky je klient naďalej v omeškaní. S ohľadom na uvedené je neplatná aj dohoda o uznaní pohľadávky
a o úhrade pohľadávky v splátkach, keď uznanie dlhu má akcesorickú povahu a je závislé od hlavného

právneho úkonu. Teda, ak je neplatný hlavný právny úkon (v tomto prípade postúpenie pohľadávky) ex
lege je neplatným aj uznanie pohľadávky voči subjektu, ktorý na seba pohľadávku neplatne prevzal.
Taktiež je tento úkon výsledkom nekalých obchodných praktík, konkrétne agresívnej obchodnej praktiky,
ako i obsahuje viaceré neprijateľné zmluvné podmienky.

7. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe žalobkyne, čo do zaplatenia sumy 340 eur
spolu s požadovaným príslušenstvom, vyhovel a v rozsahu sumy 10 eur konanie v dôsledku späťvzatia
žaloby zastavil. Predmetom prejednania odvolacím súdom, vychádzajúc z obsahu podaného odvolania
žalovaného, a tak z jeho rozsahu a dôvodov, je vyhovujúca časť napadnutého rozhodnutia spolu so
súvisiacim výrokom o náhrade trov konania, keď z dôvodov podaného odvolania žalovaného nevyplýva

to, že by žalovaný napádal odvolaním i výrok rozsudku, ktorým bolo konanie v sume 10 eur zastavené.

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva vtakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

9. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť.
Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami (I. ÚS 50/04).

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký závadný procesný postup

súdu, ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných mu v civilnom konaní za
účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý
znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu
Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

11. Po prejednaní podaného odvolania žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace základné procesné
práva a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok,
vzhľadom na jeho charakter spočívajúci v neaplikovaní ustanovenia § 181 ods. 2 CSP v konaní pred
súdom prvej inštancie, nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd preto rozsudok

súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm.
b/ CSP zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. V občianskom súdnom konaní sa do 30. 06. 2016 v zmysle dovtedy účinného Občianskeho
súdneho poriadku uplatňovala zásada prejednávacia, ktorá bola vyjadrená v ustanovení § 101 ods.

1 tak, že účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby bol dosiahnutý účel konania predovšetkým tým,
že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Novoprijatá
koncepcia Civilného sporového poriadku účinného od 01. 07. 2016 vychádza z princípu aktivity strán a
za tým účelom boli prijaté ustanovenia o procesnom útoku, obrane a koncentrácii konania - § 149 až
§ 154, pričom ich cieľom je prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania.

Ustanovenie § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. 06. 2016 určovalo, že
účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (aktuálne § 132 ods. 1 Civilného
sporového poriadku). Strany nesú tzv. bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné, neunesenie týchto
bremien vedie k vydaniu nepriaznivého rozhodnutia vo veci. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena
spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v

ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ
pre svoje rozhodnutie. Podľa ustanovenia § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku je úlohou súdu
prvej inštancie obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení a obligatórne predbežné
právne posúdenie veci, ktoré sú kľúčovými inštitútmi pre zrýchlenie civilného sporového konania, ako aj
prostriedkom na predídenie prekvapivých súdnych rozhodnutí. Súd svoju právnu argumentáciu stručne

zhodnotí a zhrnie, na ktoré právne významné rozdielne skutkové tvrdenia strán zameria svoj proces
dokazovania. Strany tak majú možnosť reagovať na intencionalitu dokazovania podľa právneho názoru
súdu tým, že sa pokúsia tento predbežný právny názor vyvrátiť alebo naopak svojimi substancovanými
skutkovými tvrdeniami a dôkazmi žalobu potvrdiť. Účelom je zjednodušiť a zrýchliť konanie tak, aby
sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za relevantné a nevenovala sa pozornosť

zbytočným skutkovým tvrdeniam, ktoré podľa názoru súdu sú nesporné, alebo pre priebeh pojednávania
a samotné rozhodnutie vo veci právne bezvýznamné. Okrem toho, že ide o dôsledné uplatňovanie
zásady hospodárnosti konania, má toto ustanovenie za účel aj vyhnúť sa tzv. prekvapivým súdnym
rozhodnutiam, keď strany mali pocit, že rozhodnutie vo veci samej a jeho právne odôvodnenie nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní.

13. Pokiaľžalovanývpodanomodvolaníuviedol,žesúdprvejinštancieporušilsvojuzákladnúprocesnú
povinnosť, v rámci ktorej určí, ako sa mu javí dovtedajší priebeh sporu a prednesie svoje predbežné
právne posúdenie veci, s takouto argumentáciou žalovaného sa odvolací súd stotožňuje. Je potrebnéuviesť, že žalovaný v súvislosti s touto odvolacou námietkou poukázal na ustanovenie § 171 ods. 1 CSP,
ktoré z hľadiska priebehu konania pred súdom prvej inštancie nemalo svoje opodstatnenie, keď bolo
potrebné vychádzať z ustanovenia § 181 ods. 2 CSP, ktoré bol súd prvej inštancie povinný použiť, nič

to však podľa názoru odvolacieho súdu nemení na tom, že námietka žalovaného, že súd prvej inštancie
nevyslovil svoje predbežné právne posúdenie veci, je správna.

14. V zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 CSP bol súd prvej inštancie povinný určiť, ktoré skutkové
tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná,

ktoré dôkazy nevykoná a uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci. Je potrebné uviesť, že toto
zákonné ustanovenie stanovuje záväzne obligatórny postup súdu prvej inštancie.

15. Ako to vyplýva z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 04. 07. 2017 vo veci pred súdom
prvej inštancie, súd prvej inštancie si svoju povinnosť v zmysle citovaného ustanovenia § 181 ods. 2
CSP nesplnil a neinformoval o rozsahu sporných a nesporných skutočností a dokazovania ani o tom,

ako sa mu javí právne posúdenie veci. Zákonnému postupu súdu prvej inštancie by podľa odvolacieho
súdu korešpondoval len taký stav, keby zo zápisnice o pojednávaní výslovne vyplývalo, že súd si svoju
povinnosť podľa ustanovenia § 181 ods. 2 CSP splnil. V opačnom prípade sa tak stranám nevytvorila
možnosť, aby k tomu, s čím ich mal súd prvej inštancie oboznámiť, prispôsobili ich ďalší procesný postup
v konaní. Táto procesná vada je odstrániteľná len zrušením rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom k

nejdošlo.Vdôsledkutohoodvolaciemusúduneostávaloničiné,ibarozsudoksúduprvejinštancievjeho
napadnutom vyhovujúcom výroku zrušiť a v rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, keď je namieste konštatovať to, že súd porušil zákonom dané procesné
práva strán pre ich ďalší procesný postup v kontradiktórnom sporovom konaní, najmä vytvorením im
priestoru na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku. Porušenie ustanovenia § 181

ods. 2 CSP malo v danej veci svoje konkrétne dôsledky i v tom, že súd prvej inštancie konštatoval
nepreukázanie omeškania žalovanej s plnením po dobu dlhšiu ako 90 dní, bez toho, že by bolo stranám
sporu zrejmé (predovšetkým žalovanému vo vzťahu k dĺžke omeškania žalobkyne), že túto skutočnosť
súd prvej inštancie považuje za spornú.

16. Vychádzajúc z uvedených skutočností, dospel odvolací súd k tomu záveru, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania
je potrebné s poukazom na § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP. Vzhľadom na uvedený dôvod zrušenia rozsudku súdu prvej
inštancie v jeho napadnutom rozsahu bolo bezpredmetné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi

žalovaného.

17. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, opätovne vec prejednať za stavu dodržania postupu opísaného
vyššie, výsledky celého konania náležite zhodnotiť a potom o veci rozhodnúť.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).