Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Oboer/134/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4206203840
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Marková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:4206203840.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., Grôsslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti povinnému: L. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., o vymoženie 501,89 EUR s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.: 8Er 452/2006, o odvolaní a dovolaní oprávneného
proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 28. februára 2013, č. k.: 9CoE 223/2012-36, takto

r o z h o d o l :

. Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 28. februára 2013, č. k.:
9CoE 223/2012-36, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na prerušenie konania sa zastavuje .
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa zamieta.
Dovolanie oprávneného sa odmieta.
Povinnému sa náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno vydal 26. apríla 2006 poverenie č. 5401 011389 v konaní vedenom pod sp. zn.
8Er 452/2006 pre súdneho exekútora JUDr. Vladimíra Sucháčka (EX 715/2006). Exekučné konanie sa
uskutočňuje na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica N 6454/2005, NZ 59443/2005,
spísaná notárom JUDr. Ondrejom Duriacom v Bratislave 3. decembra 2005. Oprávnený návrhom,
podaným 31. mája 2012, navrhol zmenu súdneho exekútora a žiadal, aby súd poveril vykonaním
exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60.

Okresný súd Komárno uznesením z 31. júla 2012, č. k.: 8Er 452/2006-12 návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. O náhrade trov
exekúcie súdneho exekútora si vyhradil rozhodnúť v osobitnom uznesení.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd preskúmal exekučný titul z hľadiska materiálnej a

formálnej vykonateľnosti a zistil, že notárka zápisnica má všetky formálne náležitosti v zmysle § 42
ods. 2 Exekučného poriadku. Z materiálnej stránky súd skúmal, či notárska zápisnica má splnené
hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu a skúmal jej prípadný rozpor s právom, rozpor s dobrými
mravmi. Poukázal na § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uviedol,
že v danom prípade povinný na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene
uznal jeho záväzok z úveru a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice ako exekučného

titulu splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, a to tak, že uvedené plnomocenstvo bolo vopred
predtlačené na zmluve o úvere s vopred určeným advokátom. Súd mal preukázané, že plnomocenstvo
bolo spísané priamo v zmluve o úvere bez ďalšej prezentácie prípadného zmluvného vzťahu uzavretého
medzi advokátom a povinným. V konaní tak nebolo preukázané, že dohoda o plnomocenstve bola
platne uzavretá. Nemožno konštatovať, že dlžník podpísaním zmluvy o úvere skutočne aj mienil uzavrieť
zmluvu o plnomocenstve s advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorého vybral a určil oprávnený.

Povinný nemal možnosť prejaviť slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý hájil výlučne len jeho záujmy.
V danom prípade povinný v zmluve o úvere vystupuje ako spotrebiteľ. Zo zmluvy o úvere je zrejmé,že povinný obsah dohody o plnomocenstve nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Týmto spôsobom
vznikla značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného.
Povinný teda nemal žiadnu možnosť zvoliť si pre uvedený úkon vlastného zástupcu. Keďže ide o

neprijateľnúpodmienkuvspotrebiteľskejzmluve,udelenáplnámocjeneplatná.Onáhradetrovexekúcie
rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a na ich náhradu zaviazal oprávneného, nakoľko
zavinil zastavenie exekúcie.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, uznesením z 28. februára 2013, č. k.

9CoE 223/2012-36 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a zastavení exekúcie stotožnil s odôvodneným uznesenia súdu prvého stupňa v zmysle § 219
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p."), na ktoré poukázal. Ďalej dodal, že

povereniesúdnehoexekútoraniejesúdnymrozhodnutím,niejespôsobilévykonaťúčinkyprávoplatného
rozhodnutia o konkrétnej otázke a vytvoriť do budúcna prekážku veci rozhodnutej. Z § 58 ods. 1
Exekučného poriadku vyplýva pre exekučný súd povinnosť v ktoromkoľvek štádiu exekúcie z úradnej
povinnosti zisťovať, či sú dané dôvody jej zastavenia podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku.
Okresný súd neprekročil svoju právomoc, keď posudzoval súvislosti udelenia plnomocentsva povinným

pre Mgr. Kušníra. Jedným zo základných predpokladov materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice
ako exekučného tituluje súhlas povinného s obsahom zápisnice a s jej vykonateľnosťou. Odvolací
súd považoval za vecne správny záver súdu prvého stupňa o neakceptovateľnej kolízii záujmov Mgr.
Kušníra pri zastupovaní povinného v procese spísania notárskej zápisnice. V danej veci je nepochybné,
že pri spísaní zápisnice bol Mgr. Kušnír v kontakte výlučne s oprávneným. Táto skutočnosť vylučuje

platnosť takéhoto právneho úkonu. Takýmto dojednaním sa obchádzajú kogentné ustanovenia, týkajúce
sa zákazu zastupovania dvoch strán, ktorých záujmy kolidujú (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 18 ods. 1 a § 21 písm. a/ Zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii) a jednak dlžník sa v
podstate vopred vzdáva svojich práv. Odvolací súd nepovažoval notársku zápisnicu ako exekučný titul
za súladný so zákonom. K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s.

p. uviedol, že konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EU má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv EÚ, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr
EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho

dvora EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu
úniového práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciisúdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva. Odvolací súd teda vôbec nedospel k záveru, že by v prejednávanom
prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený odvolanie v časti, ktorou odvolací súd
zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom
odňal možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p., že

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., keď súd
nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne poučený o
nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností

je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 6
ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie
konanie.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré doplnil podaním
zo 16. júla 2013 s označením „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu -porušenie práva EÚ a
interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ". Svoje dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm.
a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože súdyoboch stupňov nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákon č.
244/2002 Z. z.; ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo,
pretože vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný

súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že súd mu
svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že súdy s oprávneným nekomunikovali o jeho
právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho námietky proti prejednaniu veci, konali bez
nariadenia pojednávania a dokazovania, neumožnili účastníkom konania viesť kontradiktórne konanie
a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe

správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do
EÚ aj výklad práva EÚ", ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali a
interpretovali § 44 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a

ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a tiež ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho
konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia. Taktiež
navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru

Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky,
ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.

Povinný sa k odvolaniu dovolaniu oprávneného nevyjadril.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") najskôr skúmal, či sú dané procesné
predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného proti napadnutému uzneseniu
Krajského súdu v Nitre v časti o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol už účastníkom

konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred najvyšším súdom, v ktorých
- tak, ako aj v tomto prípade - podal odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie
o jeho odvolaniach v týchto veciach zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca
sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp. zn. 3 Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že
odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa (rozhodnutie krajského súdu, ktorým

bol v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním
napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím
odvolacieho súdu) a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené
rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi

závermi v nich vyjadrenými.

Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania oprávneného nie je
daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a 104 ods. 1 O. s. p.).

II. Najvyšší súd ako súd do volací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti napadnutému
uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241ods. 1 veta druhá O.
s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p.

K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší súd vyjadril vo
viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval
v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd uvádza rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012
z15.mája2013asp.zn.6Cdo350/2012z15.mája2013,naktorévpodrobnostiachpoukazujestým,že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší

súd dodáva, že Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa
týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre
prerušenie konania.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či
oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci dovolanie
smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho
z nich. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. proti
napadnutému uzneseniu daná.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k
niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Oprávnený procesné vady konania
v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní
najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť
dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a
právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení
dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013, sp.

zn. 6 Cdo 350/2012 z 15. mája 2013, sp. zn. 5 Oboer 47/2013 z 21. októbra 2013 a sp. zn. 5 Oboer
29/2013 z 19. septembra 2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach,
sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd konštatoval, že:

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je daná, iba ak
súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva
priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vydaniepoverenianavykonanieexekúcie,niejerozhodnutímvovecisamej,apretonezakladáprekážku
právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z
1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012
sp. zn. III. ÚS 254/2012).

Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti uvedené v § 41
ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde o vykonateľný exekučný titul.
Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je exekučný súd povinný skúmať, či na jej
podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je
vykonateľný exekučný titul, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania

(I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného
tituluje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví za
povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas povinnej
osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§
22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) - o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý nebankový subjekt má

vopred vytypovaného „zástupcu" druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy
ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto
prípade neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. Tomášom Kušnírom
udelený „súhlas" s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej
materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku).

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti vykonateľného
exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod, so zreteľom na ktorý trebažiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto
okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho exekútora, exekučné konanie zastaviť).

Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie s obsahom listín,
ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul je formálne aj
materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne
- teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného - môže
exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu)

v neskorších štádiách exekučného konania.

Uvedené právne závery dovolací súd zastáva aj v preskúmavanej veci. Námietka oprávneného, že súdy
oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je
dôvodná. Tak, ako správne poznamenal oprávnený, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta
2012bolnovelizovanýExekučnýporiadok,ktorýust.§57Exekučnéhoporiadkudoplniloods.5,vzmysle

ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Oprávnený namietal,
že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie oprávneného však nie je dôvodné. Súd prvého
stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, pretože v danom prípade exekúciu zastavil
uznesením z 31. októbra 2011 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť až 9. augusta 2012. Odvolací

súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a o odvolaní oprávneného rozhodol
bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v
zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods.
1 písm. b/ a c/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.
Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací

súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého
stupňa alebo pred odvolacím súdom.

V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného
uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva
dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to
oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí

vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.

Na podporu uvedených záverov dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení
sp. zn. II. Ú S 160/2013 považoval vyššie uvedenú argumentáciu za primeranú odpoveď k námietke
oprávneného, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín (dokazovanie) v exekučnom konaní bolo

vykonané bez jeho účasti, napriek tomu, že v konaní malo byť nariadené pojednávanie a že mu
bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia
slovenského prekladu rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-l37/08 viaceré jeho jazykové verzie a
dospel k výkladu, že všetky zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie" (a nie
„dokazovanie") za účelom zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej

smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, že vnútroštátny súd
je povinný „vyšetrovaním" ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa
úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv oprávneného na verejné prejednanie
veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.

Dovolací súd sa stotožnil s názorom, že v danom prípade notárska zápisnica - z dôvodov vysvetlených
už súdmi nižších stupňov - nie je vykonateľný exekučný titul.

Rovnako nie je dôvodná námietka oprávneného, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov. Súd prvého stupňa v odôvodení svojho rozhodnutia

zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutiazrozumiteľnýmspôsobomuviedoldôvody,prektorérozhodnutiesúduprvéhostupňapotvrdil
(aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávneného). Ich rozhodnutia nemožno považovaťza svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam.

V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá
(súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o námietke oprávneného, ktorou namieta nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z
ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v
spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento

opravný prostriedok prípustný.

IV. Právo na náhradu trov odvolacieho konania vzniklo povinnému v zmysle 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 146 ods. 2 O. s. p., nakoľko oprávnený zavinil, že sa odvolacie konanie muselo
zastaviť, a preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania. V dovolacom konaní vzniklo právo

na náhradu trov dovolacieho konania úspešnému povinnému zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s §
224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší
súd Slovenskej republiky však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania povinnému nepriznal z
dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.