Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. marec 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoCsp/23/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119273404
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:6119273404.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: UniCredit
Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., so sídlom Praha 4 - Michle, Želetavská 1525/1, Česká
republika, IČO: 649 48 242, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom UniCredit Bank
Czech Republic and Slovakia, a. s., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Bratislava, Šancová 1/A, IČO:
47 251 336, zast. Advokátska kancelária ALTER IURIS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Tolstého 9, IČO: 36
708 771, proti žalovaným: 1. T.. I. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. J., B. XXXXX/XX, 2. Z.. Z. C., nar. XX.
XX. XXXX, bytom G. J., B. XXXXX/XX, obaja žalovaní zastúpení JUDr. Milanom Cíbikom, advokátom, so

sídlom Bratislava, Tomášikova 4, o zaplatenie 33.505,04 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v
1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 9. januára 2020 č. k. 5Csp/43/2019-225
takto

T.

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade v lehote 15 dní od
právoplatnostirozsudkuzaplatiťspoločneanerozdielnežalobcovi33.505,04eurasúrokomzomeškania
vo výške 14% ročne zo sumy 33.342,96 eura od 30. 03. 2019 do zaplatenia s tým, že táto povinnosť
žalovaných v 1. a 2. rade zaniká v rozsahu, v akom bude pohľadávka žalobcu uspokojená v rámci
konkurzného konania vedeného na OS Nitra pod sp. zn. 32K/1/2019 na majetok dlžníka: EleSvit s. r.
o., so sídlom Nové Zámky, Komárňanská cesta 3, IČO: 36 563 901. Druhým výrokom priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade, a to v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie

po právnej stránke odôvodnil ust. § 546, § 547, § 548, § 549, § 550 Občianskeho zákonníka, ako aj §
324 ods. 1, § 365, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ako aj zisteným skutkovým stavom.

1.1. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na základe Zmluvy o kontokorentnom
úvere č. 000022/CORP/09/031 poskytla spoločnosť UniCredit Bank Slovakia, a. s., IČO: 00 681 709
(veriteľ) obchodnej spoločnosti EleSvit s. r. o. ako klientovi (dlžníkovi) úver za podmienok dohodnutých v
tejtozmluve.Vzmluvebolouzatvorenýchviacerododatkovažalobcasastalnástupníckouspoločnosťou

pôvodného veriteľa z úverového vzťahu. Listom zo dňa 08. 02. 2019 došlo zo strany žalobcu k výpovedi
úverového limitu v plnej výške a na základe toho sa stal úverový limit splatným dňa 15. 03. 2019. Nakoľko
dlžník (EleSvit s. r. o.) splatný úverový rámec nevyrovnal, výzvou zo dňa 19. 03. 2019 ho žalobca vyzval
na zaplatenie dlžnej sumy. Táto výzva bola doručená aj ručiteľom. Dlžník výzvu na plnenie prevzal dňa22. 03. 2019 a následne výzvy na plnenie žalovaným v 1. a 2. rade boli ručiteľom doručené dňa 01. 04.
2019. Z dohôd o ručení uzatvorených dňa 13. 07. 2007, a to č. 000022F/CORP/09/031 a č. 000022E/
CORP/09/031 mal súd za preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade uzavreli so žalobcom ako veriteľom

dohody o ručení, v rámci ktorých sa zaviazali, že ak dlžník voči veriteľovi (žalobcovi) nesplní záväzok
určený v úvodných ustanoveniach dohôd o ručení, veritelia uspokoja ako ručitelia v celom rozsahu
dlžníkom nesplatený záväzok. Z uvedených dohôd jednoznačne vyplýva, aký záväzok žalovaní v 1. a 2.
rade na seba prevzali. Z výpisu z OR spoločnosti EleSvit s. r. o. mal súd preukázané, že žalovaný v 2.
rade bol v čase uzatvárania predmetných dohôd jediným konateľom a spoločníkom dlžníka spoločnosti

EleSvit s. r. o. V konaní bolo spochybnené, že žalovaný v 2. rade je a v čase uzatvorenia dohôd o ručení
bol manželom žalovanej v 1. rade. Rovnako nebolo sporné, že došlo k výpovedi úverového limitu, to
znamená, že sa stal celý úverový limit splatný ku dňu 15. 03. 2019, a rovnako nebola sporná výška,
resp. zostatok úverového limitu, splatný ku dňu 15. 03. 2019.

1.2. Žalovaní v 1. a 2. rade predmetné dohody o ručení riadne podpísali a z uvedených dohôd vyplynulo,

že si boli v tom čase vedomí, aké dohody, s akým obsahom a za akým účelom zabezpečenia z
konkrétnehozáväzkuavakomrozsahupodpisujú.Žalovaníbolimanželia,museloimbyťznáme,vakom
stave, v akej finančnej kondícii sa uvedená spoločnosť, za plnenie ktorej sa zaručili, nachádza. Preto
neobstojí tvrdenie žalovanej v 1. rade, že bola uvedená do omylu, a preto súd tie tvrdenia vyhodnotil
ako účelové. Rovnako sa súd nestotožnil ani s námietkami žalovaných v tom smere, že neboli splnené

podmienky k tomu, aby sa žalobca mohol domáhať plnenia od ručiteľov. S týmito námietkami sa súd
nestotožnil. Písomnými dohodami o ručení predloženými žalobcom mal súd za preukázané, že medzi
žalobcom ako veriteľom a žalovanými v 1. a 2. rade ako ručiteľmi došlo k uzatvoreniu dohody o ručení,
v rámci ktorej žalovaní v 1. a 2. rade písomne vyhlásili, že na seba berú záväzok voči žalobcovi ako
veriteľovi povinnosť, že uspokoja jeho pohľadávku, ak ju neuspokojí dlžník. Obe dohody o ručení s

oboma ručiteľmi boli teda uzatvorené v zákonom predpísanej forme (§ 546 OZ). V spise sa nachádza
písomná výzva (§ 568 OZ), ktorou žalobca vyzval dlžníka na plnenie a až po márnom uplynutí lehoty na
plnenie vyzval žalovaných v 1. a 2. rade, t. j. ručiteľov na splnenie si ručiteľského záväzku obsiahnutého
v dohodách o ručení po tom, ako splatnú dlžnú sumu v stanovenej lehote, napriek písomnej výzve,
nezaplatil dlžník. Súd mal dostatočne preukázané, že boli splnené všetky podmienky v zmysle ust. §

546 OZ.

1.3. Skutočnosť, že medzičasom uznesením OS Nitra pod sp. zn. 32K/1/2019 zo dňa 26. 03. 2019,
zverejneným v Obchodnom vestníku č. 65/2019 zo dňa 02. 04. 2019, na dlžníka bol vyhlásený konkurz,
podľa súdu na uplatnenie nároku voči ručiteľom vplyv nemá, keďže boli splnené podmienky podľa § 546

OZ. Pokiaľ žalovaní namietali, že boli dlžníkom uvedení do omylu, resp. že si zmluvu nemohli vopred
prečítať a nemohli sa s jej obsahom dostatočne oboznámiť, v tomto smere nenavrhli žiadne dôkazy
na preukázanie týchto tvrdení, a preto súd ich námietky vyhodnotil ako nedôvodné. Pokiaľ žalovaní
tvrdili, že konanie žalobcu je zneužívaním práva silnejšej strany a že je v rozpore s dobrými mravmi (§
3 ods. 1 OZ), aj tieto tvrdenia súd vyhodnotil ako nepreukázané a nedôvodné. Ak veriteľ v súlade so

zmluvou odstúpil od úverového rámca, jeho správanie nemôže byť charakterizované ako správanie sa v
rozpore s dobrými mravmi. Žalobca postupoval v súlade so vzájomnou dohodou podľa platnej zmluvy o
úvere. Rovnako namietanú 5-dňovú lehotu na plnenie - súd aj túto námietku považoval za nedôvodnú.
Poukázal na článok IV. bod 4.4. dohody o ručení, kde bolo výslovne uvedené, že ak vo výzve veriteľa
nebude určená lehota na plnenie, tak je ručiteľ povinný plniť do 5 dní od doručenia takejto výzvy.

1.4. Na základe vykonaného dokazovania dospel teda súd k záveru, že žalovaní v 1. a 2. rade sú ako
ručitelia povinní zaplatiť žalobcovi pohľadávku, ktorú mu zo zmluvy o úvere, napriek výzve, nezaplatil
dlžník.Žalovanítútopovinnosťnasebaprevzalititulompísomnýchdohôdoručení.Námietkyžalovaných
uplatnené v tomto konaní súd vyhodnotil ako nepreukázané a nedôvodné. Preto súd žalobe v zmysle

pripustenej zmeny vyhovel a žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal na úhradu žalovanej sumy, a to aj s
príslušenstvom pohľadávky- zmluvne dohodnutým úrokom z omeškania. Úrok z omeškania bol priznaný
v súlade s ustanoveniami § 369 a nasl. Obchodného zákonníka, keďže samotná pohľadávka vznikla
na základe úverovej zmluvy uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom podľa ustanovení § 502 a nasl.
Obchodného zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že samotná pohľadávka je pohľadávkou vzniknutou

na základe obchodno-záväzkového vzťahu, potom aj príslušenstvo pohľadávky je potrebné priznať
podľapríslušnýchustanoveníObchodnéhozákonníka.Čosatýkaprípadnéhoplnenia,resp.uspokojenia
pohľadávky žalobcu ako veriteľa v rámci konkurzného konania v súčasnosti vedeného na Okresnom
súde Nitra pod sp. zn. 32K/1/19 na majetok dlžníka EleSvit s. r. o., tomu zodpovedá petit rozsudku,ktorým boli žalovaní zaviazaní na úhradu žalovanej sumy spoločne a nerozdielne, avšak s tým, že táto
ich povinnosť zaniká v rozsahu, v akom bude pohľadávka žalobcu uspokojená v rámci vyššie uvedeného
konkurzného konania z majetku dlžníka.

1.5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 251, § 253 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP tak, že žalobcovi,
úspešnému v konaní v celom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči
neúspešným žalovaným v 1. a 2. rade.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho oboch výrokoch napadli v zákonnej lehote odvolaním žalovaní
v 1. a 2. rade, ktorí sa domáhali jeho zmeny a zamietnutia žaloby, ako aj priznania náhrady trov celého
konania, alternatívne sa domáhali jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Namietali, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má vadu,
ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/, d/ CSP).

Poukázali na svoju argumentáciu obsiahnutú už v odpore proti platobnému rozkazu a domnievajú sa, že
v postupe žalobcu nebola dostatočne rešpektovaná subsidiarita ručenia a priznania žalobného nároku
a z tohto dôvodu bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie predčasné a nezákonné. V danom prípade
došlo na majetok dlžníka k zahájeniu konkurzného konania dňa 22. 03. 2019, teda až po uskutočnení
výzvy žalobcu voči dlžníkovi listom zo dňa 19. 03. 2019, ale už predtým prebiehala komunikácia

medzi dlžníkom a žalobcom ohľadne žalobcovho požadovaného odkladu jednotlivých splátok, a to
až do času, kým si dlžník nezabezpečí nový zdroj príjmu, čo nemohlo privodiť odôvodnený záver
žalobcu, že jeho pohľadávka voči dlžníkovi bude zo strany dlžníka neuhradená. Domnievajú sa, že
predpoklad bezvýslednej výzvy adresovanej dlžníkovi - list zo dňa 19. 03. 2019 v zmysle § 306 ods. 1
Obchodného zákonníka nebola splnená v čase adresovania výzvy žalovaným v 1. a 2. rade. Uplatnenie

subsidiárnej zodpovednosti voči nim tak nastalo predčasne, a to bez ohľadu na skutočnosť, že napriek v
minulosti prejavenej ochote dlžníka prikročiť k úhrade nárokovanej sumy vo forme splátok, bola dlžníkovi
poskytnutá aj príliš krátka lehota na pozitívne zareagovanie na výzvu na úhradu nárokovanej sumy.
Veriteľ na žiadosť dlžníka o riešenie úhrady formou splátok reagoval odmietavo, čím sám negatívne
ovplyvnil mieru svojho uspokojenia dlžníkom v čase, keď ešte nebol na jeho majetok vyhlásený konkurz.

Domnievajú sa, že súd prvej inštancie sa s ich uvedenou argumentáciou dostatočne nevysporiadal, keď
konštatoval v zredukovanej miere ich obsah a nadväzne svoj nesúhlas s názorom, že neboli splnené
podmienky podľa zákona k tomu, aby sa žalobca mohol domáhať svojho plnenia od ručiteľov.

2.1. Vo svojom vyjadrení vo väzbe na stanovenie neprimeranej dĺžky lehoty na uspokojenie žalobcu

ohľadom nárokovanej sumy, ako aj vo svojom odpore, namietali lehotu 5 dní na splnenie záväzku
namiesto dlžníka ako neprimerane krátku a stanovenú v rozpore s dobrými mravmi. Poukázali na
rozsudok NS ČR z 27. 11. 2013 sp. zn. 25Cdo 4209/2011, ako aj rozsudok z 20. apríla 2004 sp. zn.
32Odo 1047/2003.

2.2. V zmysle nálezu Ústavného súdu ČR z 02: 04. 2001 sp. zn. IV. ÚS 22/01 vyplýva, že ak všeobecné
súdy sa vôbec nezaoberali tvrdením sťažovateľov, že výkon ich práv je v rozpore s ust. § 3 OZ, teda
v rozpore s dobrými mravmi, upreli tým sťažovateľom právo na spravodlivý proces v zmysle článku 36
ods. 1 Listiny.
Domnievajú sa, že súd prvej inštancie sa s ich námietkou dostatočne nevysporiadal, keď konštatoval,

že túto hodnotí ako nedôvodnú, nakoľko táto lehota sa stala súčasťou dohôd o ručení a z nich vyplynulo,
že táto lehota môže byť zo strany žalobcu ako veriteľa aplikovaná. Rovnako aj ďalšiu námietku,
keď poukazovali na konanie žalobcu ako zneužívanie práva silnejšej strany a keď poukazovali na
mimoriadnu nevýhodnosť článku 3. bod 3.2 a článku 4.6 dohôd o ručení. V konaní namietali, že
uzatvorenie dohôd o ručení bolo robené za nepriaznivých okolností vytvorených žalobcom, kedy žalobca

urgoval k rýchlemu podpisu dohôd o ručení, čím vytvoril okolnosť tiesne pri podpise týchto dokumentov.
Následne pri podpise chýbala ich jasná vôľa za uspokojenie záväzkov dlžníka celým svojim majetkom,
teda v rozsahu a za podmienok vymedzených žalobcom v ním predložených dohodách o ručení.
Zmluvy boli vopred pripravené, pričom nemali možnosť prípadnými pripomienkami pri ich podpise ich
ovplyvniť s nepriaznivým dopadom na ich pozíciu. V konečnom dôsledku tak pre nemožnosť za týchto

okolností sa jasne oboznámiť s obsahom a dôsledkami žalobcom pripravených dohôd prejav ich vôle
nezodpovedal ich úmyslu. Vôľa je vadná aj v tom prípade, ak k jej prejavu došlo v dôsledku omylu.
Preto je možné tento právny úkon podľa § 40a OZ považovať za neplatný. Poukázali aj na ustanovenie
bodu 55.3.1 dohôd o ručení, podľa ktorých veriteľ ponúka ručiteľovi neodvolateľný návrh na uzavretiesamostatnej „spotrebiteľskej“ rozhodcovskej zmluvy, že ich spory z tejto zmluvy budú riešené podľa
Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, napriek tomu, že ručenie ako akcesorický záväzok
bolo prevzaté vo vzťahu k záväzku podnikateľského subjektu. Na podporu tvrdení, že boli v tiesni pri

uzatváraní dohody o ručení, poukazujú na článok 3. bod 3.2. Taký istý zjavne nevýhodný charakter má
aj ustanovenie článku 4. bod 4.6 dohôd o ručení, podľa ktorého...„ak ručiteľ nezaplatí riadne a včas,
môže veriteľ aj bez príkazu ručiteľa použiť peňažné prostriedky na ktoromkoľvek účte ručiteľa, ktorý mu
vedie veriteľ, na započítanie oproti splatnej pohľadávke veriteľa“.

3. K odvolaniu žalovaných sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny v celom rozsahu potvrdiť a uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Mal za
to, že súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom zaoberal argumentáciou žalovaných a podrobne sa
vyporiadal so všetkými otázkami, ako aj otázkou zachovania subsidiarity, ručenia a primeranosti lehoty
na plnenie zo strany žalovaných.

3.1. Má za to, že pred požadovaním úhrady dlžnej sumy zo strany žalovaných riadne vyzval dlžníka
- spoločnosť EleSvit, s. r. o., so sídlom Komárňanská cesta 3, Nové Zámky, a to výzvou na úhradu
záväzku zo dňa 19. 03. 2019, ktorá bola dlžníkovi doručená dňa 22. 03. 2019. Žalobca pristúpil k výzve
na zaplatenie voči ručiteľom až 29. 03. 2019, t. j. 7 dní odo dňa doručenia výzvy. Nemá za to, že by táto
lehota bola neprimeraná, nakoľko záväzok dlžníka mal byť splatný v deň splatnosti úveru, t. j. dňa 15. 03.

2019. Pokiaľ ide o lehotu 5 dní pre ručiteľov na zaplatenie dlžnej sumy, táto výslovne vyplýva z dohôd
o ručení, ktoré žalovaní dobrovoľne podpísali. Z uvedených dôvodov v tejto časti považuje odvolanie
žalovaných v celom rozsahu za nedôvodné.

3.2. Pokiaľ žalovaní v odvolaní namietajú, že sa s obsahom dohôd o ručení nemali možnosť dostatočne

oboznámiť a bolo robené za nepriaznivých okolností, kedy ich mal urgovať k podpisu dohôd o ručení,
čím vytvoril okolnosť tiesne pri podpise a čím následne chýbala jasná vôľa žalovaných zodpovedať za
uspokojeniezáväzkovdlžníkacelýmsvojímrozsahom,sažalobcavcelomrozsahunestotožňujestýmito
tvrdeniami žalovaných. Má za to, že z vykonaného dokazovania to žiadnym spôsobom nevyplynulo,
že žalovaní uvedené len tvrdili, pričom na preukázanie nenavrhli žiadne dôkazy, a teda sa jedná

o nepreukázané tvrdenia. Z uvedenými tvrdeniami sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom
vysporiadal, pričom poukázal na konkrétne dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, a preto aj v tejto
časti považoval odvolanie žalovaných za bezdôvodné.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku -

ďalej len „CSP“), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), ako aj skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 a contrario CSP), keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote
najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako

vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

Odvolací súd listom zo dňa 11. februára 2021 (č. l. 283 - 284) v zmysle § 382 CSP vyzval strany sporu
na možné použitie ust. § 303 až § 309 Obchodného zákonníka.

Žalobca na výzvu odvolacieho súdu uviedol, že vychádzajúc z ust. § 261 ods. 6 písm. d/ a § 261 ods.
7 Obchodného zákonníka, má za to, že Zmluva o kontokorentnom úvere je absolútnym obchodným
záväzkovým vzťahom, tak aj na ručenie ako na zabezpečovací inštitút sa majú aplikovať príslušné
ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalovaní v danej veci nemajú vystupovať v právnom postavení
spotrebiteľov.

Žalovaní na výzvu odvolacieho súdu uviedli, že ručenie v prejednávanej veci sa nespravuje
ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ale tak ako to vyplýva z ust. § 261 ods. 4 Obchodného
zákonníka, záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa spravujú
výlučne Obchodným zákonníkom. Ďalej opätovne poukázali na odvolacie námietky.

Podľa § 382 CSP, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.Podľa § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, e ho uspokojí, ak dlžník voči nemu
nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.

Podľa § 304 odsek 1 Obchodného zákonníka, ručením možno zabezpečiť len platný záväzok dlžníka
alebo jeho časť. Vzniku ručenia však nebráni, ak záväzok dlžníka je neplatný len pre nedostatok
spôsobilosti dlžníka brať na seba záväzky, o ktorom ručiteľ v čase svojho vyhlásenia o ručení vedel.

Podľa § 304 odsek 2 Obchodného zákonníka, ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v
budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky.

Podľa § 306 odsek 1 Obchodného zákonníka, veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od
ručiteľalenvprípade,žedlžníknesplnilsvojsplatnýzáväzokvprimeranejdobepotom,čohonatoveriteľ
písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné,

že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.

Podľa § 307 odsek 1 Obchodného zákonníka, ak sa za ten istý záväzok zaručí viac ručiteľov, ručí každý
z nich za celý záväzok. Ručiteľ má voči ostatným ručiteľom rovnaké práva ako spoludlžník.

Podľa § 307 odsek 2 Obchodného zákonníka, ak je ručením zabezpečená iba časť záväzku, neznižuje
sa rozsah ručenia čiastočným plnením záväzku, ak záväzok zostáva nesplnený vo výške, v akej je
zabezpečený ručením.

Podľa § 307 odsek 3 Obchodného zákonníka, pri postúpení zabezpečenej pohľadávky prechádzajú

práva z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil ručiteľovi postupca alebo preukázal
postupník.

Podľa § 308 Obchodného zákonníka, ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi
práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné

na uplatnenie nároku voči dlžníkovi.

5. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 33.505,04 eura s príslušenstvom voči
žalovaným v 1. a 2. rade titulom uzatvorených dohôd o ručení dňa 13. 07. 2017. V konaní nebolo
sporné, že na základe Zmluvy o kontokorentnom úvere č. 000022/CORP/09/031 poskytla spoločnosť

UniCredit Bank Slovakia, a. s. ako veriteľ obchodnej spoločnosti EleSvit, s. r. o. (dlžníkovi) úver za
podmienok uvedených v zmluve, pričom k zmluve bolo uzatvorených viacej dodatkov. Žalobca, ktorý
sa stal nástupníckou spoločnosťou pôvodného veriteľa z úverového vzťahu, listom zo dňa 08. 02. 2009
vypovedal úverový limit dlžníkovi v plnej výške, na základe ktorého sa stal úverový limit splatný dňa 15.
03. 2019. Výzvou zo dňa 19. 03. 2019 žalobca vyzval dlžníka na vyrovnanie splatného úverového rámca,

pričom táto výzva bola doručená aj ručiteľom (žalovaným v 1. a 2. rade). Dlžník splatnú pohľadávku
žalobcovi v stanovenej lehote 5 dní nezaplatil, preto výzvami zo dňa 29. 03. 2019 žalobca ako veriteľ
vyzval žalovaných v 1. a 2. rade ako ručiteľov na plnenie. Výzva bola žalovaným v 1. a 2. rade doručená
dňa 01. 09. 2019. Z dohôd o ručení, ktoré obaja žalovaní uzatvorili dňa 13. 07. 2017 nesporne vyplynulo,
žesazaviazalivprípade,akdlžníkveriteľovinesplnísvojzáväzokvurčenejlehote,veriteliauspokojaako

ručitelia v celom rozsahu dlžníkom nesplnený záväzok. Z dohôd jednoznačne vyplynulo, že žalovaní na
seba prevzali záväzok dlžníka. Zároveň v dohodách o ručení sa zakotvilo, že ručiteľský záväzok sa bude
spravovať ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podanej
žalobe (po pripustení zmeny žalobného návrhu) vyhovel a žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 33.505,04 eura s príslušenstvom s tým, že táto povinnosť žalovaných

v 1. a 2. rade zaniká v rozsahu, v akom bude pohľadávka žalobcu uspokojená v rámci konkurzného
konania vedeného na OS Nitra pod sp. zn. 32K/1/2019 na majetok dlžníka: EleSvit, s. r. o., so sídlom
Komárňanská cesta 3, Nové Zámky, IČO: 36 563 901. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli žalovaní,
ktorí namietali nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, ako aj inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/, d/ CSP).

6. K námietke žalovaných, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, odvolací súd uvádza, že
dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov
súdom a ich následnom zhodnotení. Zistenia skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu vecije jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základných predpokladom
vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia
správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktorý je predpokladom ich úspešnosti

a to obzvlášť v sporovom konaní (pozri rozsudok NS SR 4Cdo 256/2012). Odvolací súd zdôrazňuje,
že súd nemusí rozhodnúť v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu, akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodnúť podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným poriadkom, a to pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana
sporu uplatňuje svoj nárok, alebo sa bráni proti jeho uplatneniu.
Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, a preto uvedená
odvolacia námietka žalovaných nie je dôvodná.

7. Ručenie je subsidiárny a akcesorický právny vzťah medzi ručiteľom (t. j. osobou odlišnou od dlžníka)

a veriteľom, ktorý slúži na zabezpečenie veriteľovej pohľadávky z hlavného právneho vzťahu a ktorého
obsahom je záväzok ručiteľa uspokojiť konkrétnu (ručením zabezpečenú) pohľadávku veriteľa, ak ju
neuspokojí dlžník. Inštitút ručenia sa vyznačuje dvoma základnými znakmi: akcesoritou a subsidiaritou.
Z akcesority vyplýva, že záväzok ručiteľa je existenčne závislý od hlavného záväzku: ak vznikne
pohľadávka, ktorej splnenie ručiteľ zabezpečuje, zanikne tiež ručiteľský záväzok, a to práve ako prejav

uvedenej akcesority. Subsidiarita ručiteľského záväzku znamená, že ručiteľ nie je zaviazaný vedľa
hlavného dlžníka ako spoločný dlžník, ale je povinný uspokojiť pohľadávku veriteľa až vtedy, ak ju
neuspokojí dlžník. Ručiteľ teda nie je dlžníkom primárnym, ale až sekundárnym. Existencia ručiteľského
záväzku v situácii, keď zabezpečovaná pohľadávka zanikla, je v zásade nemysliteľná; výnimky z tohto
pravidla musí stanoviť zákon výslovne, nemožno ich interpretáciou rozširovať pre iné prípady, než pre

tie, pre ktoré boli určené.

7.1. Na základe dohody o ručení vzniká právny vzťah medzi ručiteľom, t. j. osobou odlišnou od dlžníka
a veriteľom. Zákon vyžaduje, aby ručiteľ písomne vyhlásil, že prijíma záväzok uspokojiť pohľadávku
veriteľa v prípade, ak tak neurobí dlžník. Ručenie teda predpokladá vykonanie dvoch právnych úkonov:

a/ uzavretie dohody medzi veriteľom a ručiteľom o tom, že určitá pohľadávka bude zabezpečená
ručením; b/ písomné vyhlásenie ručiteľa voči veriteľovi o prevzatí povinnosti uspokojiť jeho pohľadávku
v prípade, ak tak neurobí dlžník.

Pre dohodu (zmluvu) medzi veriteľom a ručiteľom nie sú predpísané žiadne formálne náležitosti. Táto

dohoda musí byť písomná, pretože vyhlásenie ručiteľa, adresované veriteľovi, v ktorom sa ručiteľ
zaručuje na uspokojovanie veriteľovej pohľadávky, musí byť tiež písomné. Po obsahovej stránke je
podstatou dohody sľub ručiteľa, že splní veriteľovi, ak dlžník neustojí svoj záväzok, pričom veriteľ tento
sľub prijíma. Pre ostatný obsah dohody je rozhodujúci obsah zabezpečeného záväzku.

8. V danom prípade je nesporné, že hlavný záväzkový vzťah vznikol medzi UniCredit Bank Slovakia,
a. s. ako veriteľom a spoločnosťou EleSvit, s. r. o., Komárňanská cesta 3, Nové Zámky, IČO: 36
563 901 ako dlžníkom na základe zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 20. 02. 2013, ako aj
ďalších dodatkov k uvedenej úverovej zmluve. Zmluva o úvere ako zmluvný typ je upravená výlučne v
Obchodnom zákonníku, a to v ust. § 497 a nasl., pričom v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného

zákonníka medzi obchodné záväzkové vzťahy, ktoré sa spravujú Treťou časťou Obchodného zákonníka,
a to bez ohľadu na povahu účastníkov, patria aj záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere, takže ide
o tzv. absolútny obchod. Následne podľa odseku 7 § 261 Obchodného zákonníka sa potom Treťou
časťou Obchodného zákonníka spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov zo
záväzkových vzťahov, ktoré sa spravujú touto časťou zákona. Keďže v zmysle uvedeného, vzťahy,

ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného
zákonníka, použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy ani nemôžu účastníci vylúčiť, keďže
podľa § 263 Obchodného zákonníka sa strany zmluvných vzťahov nemôžu odchýliť, okrem iných
ani od ust. § 261 Obchodného zákonníka. To znamená, že vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú
Obchodným zákonníkom si daný zmluvným vzťah vzniknutý na základe zmluvy o úvere účastníci

nemôžu inak dojednať, to znamená, že sa nebude spravovať iným zákonom, Občianskym zákonníkom.
V uzatvorených dohodách o ručení dňa 13. 07. 2017 žalovanými v 1. a 2. rade v bode 5.4 je vymienené,
že všetky právne vzťahy výslovne neupravené v tejto dohode sa spravujú ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o ručení a všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o záväzkových vzťahoch.Uvedené dojednanie, napriek vyššie uvedenému, však nespôsobuje neplatnosť dohody o ručení, ktorá
inak má náležitosti v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, keďže právna kvalifikácia záväzku nie
jepodstatnounáležitosťouzmluvy.IpodľazáverovNSSRvrozsudkuz18.05.2000sp.zn.4Obo115/99,

publikovanom pod R 11/2001, poukaz na konkrétne ustanovenia Občianskeho zákonníka v ručiteľskom
vyhlásení v situácii, keď ide o zabezpečenie plnenia záväzku z obchodno-záväzkového vzťahu, nerobí
ručiteľské vyhlásenie neplatným.

9. V prejednávanej veci z dohôd o ručení (č. l. 43 až 46) zo dňa 13. 07. 2017, uzatvorených medzi

žalobcom a žalovanými ako ručiteľmi, jednoznačne, jasne, určite a zrozumiteľne vyplynulo, že žalovaní
ako ručitelia urobili vyhlásenie, že ak dlžník voči veriteľovi nesplní záväzok (ktorý je konkretizovaný
v bode II. dohody o ručení), uspokoja veriteľa ako ručitelia v celom rozsahu dlžníkom nesplneného
záväzku. Z bodu IV. dohody o ručení vyplynulo, že veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku
od ručiteľov len v prípade, ak dlžník nesplní svoj záväzok, pričom môže požadovať okrem splátok aj
splnenie celého záväzku, ak sa stal splatným. Zároveň ručiteľ vyhlásil, že sú mu známe pomery dlžníka

a že sa oboznámil so zabezpečenou zmluvou a zaväzuje sa zaplatiť dlžnú sumu záväzku, ak ho na to
písomne vyzve veriteľ. Bod 4.3 Spoločných ustanovení (IV.) dokonca obsahuje dojednanie, že vyzvanie
dlžníka na splnenie splatného záväzku pred domáhaním sa splnenia záväzku od ručiteľa nie je potrebné,
ak je zrejmé, že dlžník nesplní svoj záväzok, najmä po vyhlásení konkurzu na jeho majetok. Zároveň
obaja žalovaní ako ručitelia v dohode o ručení prehlásili, že si dohodu prečítali, rozumejú jej a zhodne

vyhlásili, že vyjadruje ich skutočnú, vážnu a slobodnú vôľu a nie sú im známe okolnosti, ktoré by ju robili
neplatnou.

10. Je nesporné, že žalobca ako veriteľ písomne vyzval dlžníka na plnenie dlžnej sumy v celkovej výške
33.342,96 eura v lehote do 5 dní od doručenia výzvy zo dňa 19. 03. 2019, ktorá bola dlžníkovi doručená

dňa 22. 03. 2019. Uvedenej výzve predchádzalo vypovedanie úverového limitu v plnej výške, čím
nastala splatnosť istiny úveru 30-ty deň po doručení tohto oznámenia zo dňa 08. 02. 2019, doručeného
dlžníkovi 14. 02. 2019. Keďže dlžník si nesplnil svoju povinnosť v stanovenej lehote, žalobca oprávnene
vyzval žalovaných v 1. a 2. rade ako ručiteľov na splnenie záväzku dlžníka v zmysle ich ručiteľského
záväzku upraveného v dohode o ručení. Vzhľadom na uvedené sú nedôvodné námietky žalovaných,

že prebiehala komunikácia medzi dlžníkom a žalobcom ohľadne odkladu splátok do času, kým si dlžník
nezabezpečí nový zdroj príjmu, pretože v konaní nebolo preukázané, že by k dohode o odklade splátok
došlo. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že veriteľ pristúpil k vypovedaniu úverového rámca, čím
sa dlžná suma z titulu úveru stala zročná v celom rozsahu. Uvedenými námietkami sa žalovaní bránili
aj pred súdom prvej inštancie a tieto zopakovali ako odvolacie námietky, s ktorými sa však súd prvej

inštancie dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal a odvolací súd sa s jeho závermi plne
stotožňuje.
11. Žalovaní v 1. a 2. rade v podanom odvolaní namietali, že stanovenie neprimeranej dĺžky lehoty na
uspokojenie nároku žalobcu v 5-dňovej lehote na plnenie je v rozpore s dobrými mravmi.
Dobré mravy sú neurčitým právnym pojmom, ktorý nemá legislatívne zakotvenie v žiadnom právnom

predpise. Ide o pravidlá morálneho charakteru, všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej
sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Ide v podstate o
súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel, ktoré sú prirodzene uznávané v spoločnosti. Obsah pojmu
dobrých mravov je dopĺňaný teóriou a súdnou praxou. Z judikatúry možno vyvodiť, že sú vykladané
ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú

nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a
majúpovahunoriemzákladných.NapriekabsenciilegálnejdefinícienaneObčianskyzákonníkodkazuje
na viacerých miestach (§ 3, § 39, § 148 ods. 2, § 424, § 469a, § 482 a pod.).
V obchodno-právnych vzťahoch je obsahovo podobným ustanovením znenie § 265 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého platí, že výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku,nepožívaprávnuochranu.Zásadypoctivéhoobchodnéhostykusúchápanéakopravidláslušného
správania sa podnikateľov nielen vo vzájomnom styku, ale aj pri kontaktoch s nepodnikajúcimi osobami.
Ide o akúsi podmnožinu dobrých mravov (III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019).

Odvolací súd, posudzujúc námietky žalovaných, že konanie žalobcu, ktorý stanovil 5-dňovú lehotu

na splnenie záväzku je v rozpore s dobrými mravmi, resp. s poctivým obchodným stykom, dospel k
rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že táto námietka žalovaných nie je dôvodná. Lehota na
plneniezáväzkubolapredmetomdvojstrannejdohodyoručení,tútožalovanípodpísali,stakoutolehotousúhlasili, preto nie je možné z tohto dôvodu konštatovať, že konanie žalobcu by bolo v rozpore s dobrými
mravmi.

12. Napokon, za nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, aj námietku
žalovaných, že dohody o ručení podpisovali v tiesni, nemohli sa s nimi oboznámiť a dohody
nezodpovedajú ich prejavenej vôli, a teda, že takýto právny úkon je možné považovať v zmysle § 40a
Občianskeho zákonníka za neplatný.

Pre právny vzťah medzi veriteľom a ručiteľom dlžníka nie je rozhodujúce, či bol ručiteľ pred tým, než
urobil písomné prehlásenie o ručení, uvedený dlžníkom do omylu. Právne účinky by mal iba omyl, ktorý
bol úmyselne vyvolaný veriteľom. Iba v tom prípade by mohol omyl vyvolať právne dôsledky v občiansko-
právnom vzťahu medzi veriteľom a ručiteľom. Ak tomu tak nebolo, nemožno sa úspešne domáhať omylu
údajne vyvolaného dlžníkom s právnymi účinkami pre veriteľa. Počínanie dlžníka voči ručiteľovi by však
mohlo zakladať povinnosť dlžníka uhradiť ručiteľovi prípadnú vzniknutú škodu. Avšak táto skutočnosť v

právnom vzťahu medzi dlžníkom a ručiteľom neovplyvňuje podstatu právneho vzťahu medzi veriteľom a
ručiteľom. Opačný záver by bol v rozpore s účelom ručenia ako právnym prostriedkom na zabezpečenie
práva a povinností zo záväzkov (R 36/1978).

Odvolací súd sa stotožňuje v tomto smere aj so záverom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že

žalovaní skutočnosť, že boli uvedení do omylu, ohľadne nepriaznivej finančnej situácie dlžníka, resp.
že zmluvu o ručení uzatvárali v tiesni, nemohli si ju prečítať, v tomto konaní svoje tvrdenia nijakým
spôsobom nepreukázali a na podporu svojich tvrdení nenavrhli vykonať ani žiadne dokazovanie, preto
správne námietky žalovaných v tomto smere tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, vyhodnotil za
nedôvodné.

13. Odvolací súd na záver dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalovaných ako odvolateľov, nemožno považovať za porušenie, či nerešpektovanie ich práv. Odvolací
súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý
súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na
spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom
úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu

základného práva podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhovaných dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,ktorépredkladáúčastníkkonania(II.ÚS3/97,II.ÚS251/03).

14. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov považoval odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade za
nedôvodné, nespôsobilé zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie, a preto rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. Odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP
a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, má nárok
na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 100%. O výške
náhradytrovodvolaciehokonaniarozhodnepodľa§262ods.2CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).