Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. december 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/10/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618203120
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5618203120.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr.YvettyDzugasovejaMgr.AndrejaKekelyho,vprávnejvecižalobcu:C.K.,nar.XX.XX.XXXX,trvale
bytom D. XXX, XXX XX Q. I., právne zastúpený JUDr. Miloslavom Hrickom, advokátom, so sídlom Ul. X.
K. XXX, XXX XX Q. K., proti žalovanému: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., so sídlom
Želetavská 1525/1, 14 092 Praha 4 - Michle, Česká republika, IČ: 649 48 242, konajúca prostredníctvom

UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Šancová
1/A, 813 33 Bratislava, IČO: 47 251 336, právne zastúpený spoločnosťou Nosko & Partners s. r. o.,
so sídlom Podjavorinskej 2, 811 03 Bratislava, IČO: 36 860 107, o určenie, že žalovaná nemá právo
na predčasné splatenie pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č.k. 11C/28/2018-225 zo dňa 22. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 11C/28/2018-225 zo dňa 22. októbra 2019 p o t v
r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že žalovaný nemá právo na predčasné splatenie úveru zo
Zmluvy o úvere č. EZY-MRL-00116377-2010-MAR2-IU zo dňa 07.10.2010 na základe výzvy žalovaného
zo dňa 10.05.2018 (výrok I.). Zároveň priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom

(výrok II.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu 08. 11. 2018 sa žalobca
domáhal určenia, že žalovaná nemá právo na predčasné splatenie úveru zo zmluvy o
úvere č. EZY-MRL-00116377-2010-MAR2-IU zo dňa 07.10.2010, na základe výzvy žalovaného zo dňa
22.02.2018. Po pripustení zmeny žaloby na pojednávaní konanom dňa 22.10.2019 sa žalobca domáhal
určenia, že žalovaná nemá právo na predčasné splatenie úveru zo zmluvy o úvere č. EZY-
MRL-00116377-2010-MAR2-IU zo dňa 07.10.2010, na základe výzvy žalovaného zo dňa 10.05.2018.

3. Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd preukázané, že medzi žalobcom ako
dlžníkom a žalovanou ako veriteľom bola dňa 07.10.2010 uzatvorená zmluva o úvere č. EZY-
MRL-00116377-2010-MAR2-IU (ďalej aj „zmluva“, „úverová zmluva“), na základe ktorej žalovaný
poskytol žalobcovi hypotekárny úver vo výške 77.000,00 Eur. V ten istý deň žalovaná ako záložný veriteľ
s tretími osobami ako záložcami uzatvoril zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti
č. EZY-MRL-00116377-2010-MAR2-IU/A na zabezpečenie pohľadávky záložného

veriteľa, ktorá vznikla z vyššie uvedenej úverovej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu. Podľa čl.
II. ods. 1. predmetnej zmluvy o zriadení záložného práva na zabezpečenie pohľadávky žalovanej bolo
zriadené záložné právo na nehnuteľnosti - byte č. 7, na 4. poschodí vo vchodeDopravná 27 bytového domu súpisné č. XXXX, postaveného na pozemkoch parcely registra
KN-C č. 4784/38, KN-C č. 4784/39 a KN-C č. 4784/40 s príslušenstvom, spoluvlastníckemu podielu
na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu vo veľkosti 8932/215487, spoluvlastníckemu

podielu vo veľkosti 8932/215487 na pozemkoch parcely registra KN-C č. 4784/38, zastavané plochy a
nádvoria o výmere 300 m2, parcela registra KN-C č. 4784/39, zastavané plochy a nádvoria o výmere
278 m2 a parcela registra KN-C č. 4784/40 o výmere 301 m2, spoluvlastníckemu podielu č. 8-950 v
suteréne, vo vchode Dopravná 27, bytového domu vo veľkosti 1/24. Okresný súd sa
oboznámil z obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 10Csp/77/2016,

v rámci ktorého súd rozsudkom medzi totožnými sporovými stranami v rovnakom postavení ako v
tomto konaní určil, že žalovaný nemá právo na predčasné splatenie úveru zo zmluvy o úvere č. EZY-
MRL-00116377-2010-MAR2-IUnazákladeoznámeniažalovanejopredčasnejsplatnostiúveru zo
dňa 06.09.2016 z dôvodu existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky spôsobujúcej nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Výzvou na úhradu záväzku zo
dňa 25.01.2018 žalovaná upozornila žalobcu, že neuhradil pätnásť splátok úveru splatných v období od

19.11.2016, pričom eviduje nezaplatenú splatnú pohľadávku v celkovej výške 6.195,45 Eur.
Na základe uvedeného žalovaná vyzvala žalobcu, aby v lehote najneskôr piatich dní odo dňa doručenia
predmetnej výzvy uhradil dlžnú sumu na inkasný účet žalobcu a naďalej pokračoval v riadnej úhrade
splátok úveru. Zároveň žalovaná upozornila žalobcu, že ak v stanovenej päťdňovej lehote dlžnú sumu
neuhradí, žalovaná (banka) bude požadovať zaplatenie celého zostatku úveru spolu s príslušenstvom

aj pred časom dohodnutým v zmluve o úvere. V odpovedi na výzvu na úhradu záväzku zo dňa
16.02.2018 žalobca nepoprel, že splátky úveru v uvedenom rozsahu neuhradil, avšak
nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že je v omeškaní, nakoľko po celú dobu bol pripravený úver riadne
splácať, ale banka od neho riadne ponúknuté plnenie neprijala. Zároveň požiadal, aby dlžné splátky
úveru spolu s úrokom boli rozložené do budúcich splátok, a to na celé zvyšné obdobie platnosti úverovej

zmluvy.Nakoľkožalobcanemoholsplátkyúveruuhrádzaťspôsobom,ktorýmichobvykleuhrádzal,úroky
z omeškania odmietol banke (žalovanej) uhradiť. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 22.02.2018 poukázala
na to, že podľa čl. III. bod 9. zmluvy o úvere bol dohodnutý spôsob splácania v platobný
deň inkasom z účtu. Tento zmluvne dohodnutý spôsob splácania bol žalovanou plne rešpektovaný a
dodržiavaný, splátky boli inkasované z inkasného účtu v zmysle zmluvy o úvere. Zároveň poukázal

na povinnosť žalobcu mať dostatočne vysoký zostatok peňažných prostriedkov na zaplatenie splátky.
Nakoľko dňa 12.05.2016 došlo k blokácii prostriedkov na inkasnom účte v dôsledku exekučného
konania, nebolo možné pokračovať v splácaní úveru zmluvne dohodnutým spôsobom. Žalovaná ďalej
uviedla, že potom, ako súd rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 10Csp/77/2016 zo
dňa 24. 11. 2017 určil, že žalovaná nemá právo na predčasné splatenie úveru, výzvou zo dňa

25.01.2018 banka poskytla žalobcovi ďalšiu dodatočnú lehotu na splnenie záväzkov zo zmluvy, pričom
medzičasom nastala splatnosť ďalších dvoch splátok úveru, ktoré neboli ani len čiastočne uhradené.
Žalovaná opätovne upozornila žalobcu, že je v omeškaní s úhradou šestnástich splátok v celkovej výške
6.622,99 Eur, ktoré ho vyzvala zaplatiť v lehote do piatich dní na inkasný účet, inak pristúpi k mimoriadnej
splatnosti úveru. Oznámením zo dňa 10.05.2018 žalovaná oznámila žalobcovi, že dôjde k predčasnej

splatnosti úveru, nakoľko žalobca neuhradil osemnásť splátok splatných od 19.11.2016. Z
oznámenia vyplýva, že žalovaná vyhlási mimoriadnu splatnosť celého zostatku ku dňu 21.05.2018,
pričom zostatok celého úveru k tomuto dátumu nepresiahne sumu 60.798,53 Eur. Zároveň uviedla, že
žalobca môže zabrániť vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, ak do jej vyhlásenia uhradí splatný
záväzok zo zmluvy o úvere. Oznámením zo dňa 05.06.2018 žalovaná oznámila žalobcovi začiatok

výkonu záložného práva.
4. Posúdením všetkých skutkových okolností sporu známych na základe vykonaného dokazovania
prvoinštančný súd považoval podanú žalobu za dôvodnú. Žalovaná už v minulosti oznámila žalobcovi,
že z dôvodu prebiehajúceho exekučného konania využíva svoje oprávnenie na zaplatenie celého
zostatku úveru s príslušenstvom, zosplatnením úveru ku dňu 09.06.2016. Žalovaná svoje oprávnenie

na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru odvodzovala z čl. 9. bod 2. písm. d) bod 2. Obchodných
podmienok, podľa ktorého dôvodom mimoriadnej splatnosti úveru, na základe ktorého sa istina úveru s
príslušenstvom stávajú splatné oznámením banky dlžníkovi je nepriaznivý stav právnych, majetkových
pomerov na strane dlžníka a to ak proti dlžníkovi je akýmkoľvek jeho veriteľom začatý súdny spor alebo
podobné konanie o zaplatenie zmluvného alebo mimozmluvného záväzku v sume, ktorej jednorazové

zaplatenie ohrozuje plnenie záväzku dlžníka voči banke alebo ak existuje exekučný titul zaväzujúci
dlžníka na takúto sumu alebo bol proti dlžníkovi podaný návrh na začatie exekúcie na vymoženie takejto
pohľadávky, alebo ak bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka alebo návrh na
reštrukturalizáciu alebo ak existujú podmienky na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. V konanívedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš medzi rovnakými sporovými stranami pod sp. zn.
10Csp/77/2016 súd prejudiciálne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku dojednanú v čl. 10 ods.
5 písm. c) bod 2 Obchodných podmienok, nakoľko je neprijateľné, aby žalovanej v prípade existencie

akejkoľvekbližšieneurčenej,nešpecifikovanej anekonkretizovanejpohľadávky,najmä
s dôrazom na prípadnú vymáhateľnosť pohľadávky, keďže postačuje, ak je akýmkoľvek veriteľom začatý
súdny spor bez potreby ďalšieho zisťovania dôvodnosti v spore uplatnenej pohľadávky, prislúchalo
právo vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru, a určil, že žalovaná nemá právo na predčasné splatenie
úveru na základe oznámenia zo dňa 06.09.2016. Meritórne rozhodnutie v označenom konaní nadobudlo

právoplatnosť dňa 19.12.2017. Následne žalovaná výzvou zo dňa 25.01.2018 vyzvala žalobcu na
zaplatenie 15 splatných splátok v celkovej výške 6.195,45 Eur v lehote 5 dní na inkasný účet. Žalovaná
mala pritom mal nepochybne vedomosť, že žalobca nemá reálnu možnosť plniť na inkasný účet, lebo na
tento sa vzťahoval exekučný príkaz vydaný súdnym exekútorom JUDr. Vladimírom Sucháčekom, ktorý
už v upovedomení o začatí exekúcie sp. zn. EX 285/16 zo dňa 06.05.2016 vyčíslil nárok oprávneného
(v tomto konaní žalovaného) voči žalobcovi v sume 115.285,26 Eur. Aj po žiadosti žalobcu zo dňa

16.02.2018 žalovaná trvala na úhrade dlžných splátok v zmluve dohodnutým spôsobom, to znamená
na inkasný účet, čím žalobcovi prakticky znemožnila odvrátiť hrozbu mimoriadnej splatnosti úveru.
Aj keď bol spôsob splácania dohodnutý v čl. III. bod 9. zmluvy o úvere, podľa názoru súdu prvej
inštancie zmluvným stranám nič nebránilo uzatvoriť dodatok k zmluve, aby sa dosiahol právny následok
uzatvorenej zmluvy, to znamená, riadne splácanie úveru získaného žalobcom. Z konania žalovanej je

však zrejmé, že nemala záujem na tom, aby žalobca ako dlžník z úverovej zmluvy plnil, ale všetko
nasvedčuje tomu, že jediným zámerom žalovanej bolo vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
za účelom následného začatia výkonu záložného práva. V tejto súvislosti okresný súd dal do pozornosti,
že po tom, ako žalobca pred otvorením pojednávania vo veci deklaroval záujem zaplatiť celý zostatok
úveru, súd odročil pojednávanie s prihliadnutím na možnosť uzatvorenia dohody strán sporu. K uzavretiu

takejto dohody nedošlo, čo bolo odôvodnené tým, že žalovaná požadovala aj zaplatenie časti
pohľadávky, ktorá je predmetom exekučného konania sp. zn. EX 285/16. Hoci tento prístup žalovanej
možnopovažovaťzaracionálny,nozpohľaduprávajeneprípustný,lebosúdužprávoplatnekonštatoval,
že v dôsledku vykonávania inej exekúcie, nie je možné zosplatniť úver. Tým, že žalovaná neumožnila
žalobcovi zaplatiť splatné splátky na iný účet ako ten, ktorý bol exekvovaný, resp. iným spôsobom,

prakticky docielila ten istý právny stav, na základe ktorého skôr zosplatnila úver
ku dňu 09.06.2016, (aj keď na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky), keď z dôvodu vykonávania
exekúcie na majetok žalobcu pre inú pohľadávku žalovanej, žalovaná predmetný úver zosplatnila. Na
základe uvedeného konajúci súd uzavrel, že hoci si žalovaná si svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu
z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka splnila,

jednalo sa len o formálny postup, zjavne bez skutočnej vôle prijať plnenie žalobcu z
úverovej zmluvy, keďže žalovaná opakovane vyzývala žalobcu na plnenie na inkasný účet, ktorý bol
blokovaný exekúciou. Dôvod postupu žalovanej, ktorá ako veriteľ odmietne plnenie iným spôsobom,
v danom prípade poštovými poukážkami, s poukazom na technické a administratívne problémy, tak
nie je zrejmý. Veriteľ je v omeškaní ak neprijme riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytne v čase

plnenia súčinnosť. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žalovaná neposkytla žalobcovi žiadnu súčinnosť pri plnení, naopak opakovane trvala na nereálnom
spôsobe uhradenia dlžných splátok, čím sa dostala ako veriteľ do omeškania, v dôsledku čoho
nemohlo vzniknúť právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Z uvedených dôvodov okresný súd
žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

5. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak,
že žalobcovi ako plne úspešnej sporovej strane priznal voči žalovanej nárok na ich náhradu v rozsahu
100 %, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

6. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, ktorá
sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
7. Odvolateľka sa nestotožnila s právnym posúdením predmetnej veci tak, ako ho prezentoval súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku na základe zisteného skutkového stavu veci, nakoľko podľa
nej vychádza z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu veci. Namietala aj absenciu

presvedčivosti a dostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. Z
obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyplýva, aké predpisy hmotného
a procesného práva, resp. konkrétne ustanovenia hmotnoprávnych a procesných predpisov konajúci
súd aplikoval na jednotlivé skutkové zistenia a právne posúdenie predmetnej veci, čiposudzoval jednotlivé právne inštitúty podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, alebo na
predmetný spor aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a ustanovenia týkajúce sa omeškaného
plnenia súčinnosť, poukázal odvolateľ na ustanovenia § 517, § 520, § 522 Občianskeho

zákonníka s tým, že príčina, pre ktorú dlžník nesplnil svoj záväzok riadne a včas je irelevantná a pre vznik
omeškania dlžníka ako takého nemá žiadny reálny význam. Zodpovednosť za omeškanie je objektívnou
zodpovednosťou bez možnosti liberácie. Posúdenie toho, či plnenie bolo ponúknuté
riadne, je potrebné skúmať z hľadiska predmetu, spôsobu a miesta plnenia. Riadne
ponúknuté plnenie musí zodpovedať obsahu zmluvy alebo zákonu. V danom prípade je však zrejmé,

že zo strany žalobcu nedošlo k plneniu ani riadne a ani včas. Skutočnosť, že žalobca
bol (a stále je) v omeškaní so splácaním jednotlivých splátok poskytnutého úveru vyplýva z jednotlivých
výziev žalovanej a uvedené nepopieral ani sám žalobca vo svojich jednotlivých podaniach adresovaných
žalovanej ani na pojednávaniach pred súdom prvej inštancie. Žalovaná vyzývala žalobcu na
zaplatenie omeškaného plnenia opakovane od roku 2016, no žalobca jej uhradil iba nepatrnú časť tejto
omeškanej sumy. Odvolateľka sa nestotožnila ani s názorom prvoinštančného súdu o tom, že

výzva pred určením predčasnej splatnosti predstavuje v danom prípade len formálny právny úkon. V
danej súvislosti žalovaná poukázala na znenie ustanovení § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka,
ktoré neustanovujú formálne ani obsahové náležitosti výzvy. Inkasný účet, z ktorého mali byť uhrádzané
jednotlivé splátky poskytnutého úveru žalobcom, nebol exekučne blokovaný konaním žalovanej, ale
práve nekonaním žalobcu. V dôsledku neplnenia si svojich záväzkov voči svojim veriteľom žalobca sám

zapríčinil nemožnosť plnenia zmluvne dohodnutým spôsobom. Žalobca bol v súlade s ustanovením §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka bankou riadne vyzvaný na úhradu omeškaných splátok a po doručení
tejto výzvy mu bol daný dostatočný priestor na úhradu splatného záväzku. Vo vzťahu ku konštatovaniu
súdu o tom, že zmluvným stranám vo vzniknutej situácii nič nebránilo v tom, aby uzatvorili dodatok
k zmluve týkajúci sa formy splácania poskytnutého úveru, žalovaná uviedla, že zo strany žalobcu nebolo

nikdy tvrdené, a ani dokazované, že by za účelom odstránenia dôvodov nemožnosti plnenia inicioval
možnosť uzatvorenia dodatku. Za účelové považovala odvolateľka aj tvrdenia žalobcu o jeho ochote a
možnosti splniť omeškané plnenie za pomoci rodinných príslušníkov, keďže podľa jej názoru žalobca
(dlžník) nemal na uhradení omeškaného plnenie reálny záujem.

8. Žalobca sa k dovolaniu žalovanej nevyjadril.

9. Ďalšie podania strán sporu obsahujúce vecnú či procesnú argumentáciu v rámci odvolacieho konania
neboli produkované.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil
ako vecne správne.

11. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených

dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

12. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalovanej formulovanú v jej opravnom prostriedku
sa odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami

okresného súdu. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalovanej za
obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať
svojuviazanosťodvolacímidôvodmi(§380ods.1CSP).Odôvodneniesúdnehorozhodnutiavopravnom
konaní zároveň nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia
súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.13. Odvolacie námietky žalovanej považoval odvolací súd v celom rozsahu za nedôvodne vznesené.

14. Odvolateľka vo svojom opravnom prostriedku v značnom rozsahu zopakovala svoju argumentáciu
prezentovanú v prvoinštančnom konaní.

15. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),

ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

16. Právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu)
zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného
prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však okresný súd svoje rozhodnutie
podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s
„právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade

s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd
nerozhodnepodľapredstávstranysporu;vrátanepredstávoobsahuodôvodneniasúdnehorozhodnutia.
S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho
rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu
je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.z n. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého

„....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS
78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj
odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania“.

17. V zmysle § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či
tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

18. Z obsahu žaloby v znení jej zmeny pripustenej súdom vyplýva, že predmetom sporu je v danom
prípade určenie, že banka ako veriteľ (žalovaný) nemá právo na predčasné splatenie úveru dlžníkom
(žalobcom) zo zmluvy o úvere č. EZY-MRL-00116377-2010-MAR2-IU zo dňa 07.10.2010 na základe
výzvy žalovaného zo dňa 10.05.2018. Žalobca v spore tvrdil, z poskytnutého hypotekárneho úveru

financoval kúpu nehnuteľností - byte č. 7, na 4. poschodí vo vchode Dopravná 27 bytového domu
súpisné č. XXXX, postaveného na pozemkoch parcely registra KN-C č. 4784/38, KN-C č. 4784/39 a
KN-C č. 4784/40 s príslušenstvom, spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a zariadeniach
bytového domu vo veľkosti 8932/215487, spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 8932/215487 na
pozemkoch parcely registra KN-C č. 4784/38, zastavané plochy a nádvoria o výmere 300 m2, parcela

registra KN-C č. 4784/39, zastavané plochy a nádvoria o výmere 278 m2 a parcela registra KN-C č.
4784/40 o výmere 301 m2, spoluvlastníckemu podielu č. 8-950 v suteréne, vo vchode Dopravná 27,
bytového domu vo veľkosti 1/24. V dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, banka začala i
s výkonom záložného páva k označeným nehnuteľnostiam, keďže na zabezpečenie záväzku žalobcu
bola uzavretá záložná zmluva. Bez požadovaného určenia je neisté postavenie žalobcu i v tom, či

žalovanému prislúcha právo na zaplatenie celého zostatku nesplateného úveru s príslušenstvom,
alebo len jednotlivých splátok, ktorých splatnosť už nastala. Spornosť výšky splatnej pohľadávky, na
vymoženie ktorej môže žalovaný vykonávať záložné právo, spôsobuje neistotou v právnom postavení
žalobcu, keďže nie je isté, akým spôsobom (úhradou akej sumy) môže žalobca zabrániť výkonu
záložného práva formou dobrovoľnej dražby. Neodkladným opatrením (uznesením Okresného súdu

Liptovský Mikuláš č.k. 11C/28/2018-79 zo dňa 13.11.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Žiline č.k. 7Co/11/2010-194 zo dňa 23.01.2019) súd uložil žalovanému zdržať výkonu záložného práva
k predmetným nehnuteľnostiam až do právoplatného skončenia tohto sporu. Existencia naliehavéhoprávneho záujmu žalobcu na požadovanom určení je tak daná, čo žalovaný priebehu konania ani
nenamietal.

19. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov podanej žalobe vyhovel,
pričom ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov, s prihliadnutím na
individuálne okolnosti prejednávanej veci a ust. § 290 a nasl. CSP, upravujúcich postup súdu pri
rozhodovaní spotrebiteľských sporov. Je totiž nepochybné a konaní ani nebolo sporné, že aj keď zmluva
o úvere predstavuje absolútny obchod, právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou je spotrebiteľským

právnym vzťahom, nakoľko žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere nekonal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná (banka) pri uzatváraní zmluvy konala v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti. Napokon táto skutočnosť nebola v tomto konaní sporná.

20. Vzťahy medzi stranami sporu na základe zmluvy vznikli v dobe, kedy Slovenská republika už
transformovala do právneho poriadku smernice EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa. Východiskom

spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení
s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s
ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť
právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému jednaniu

prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné dojednania pripravený a
skúsený. Obsahom takejto formulárovej zmluvy sú i dojednania, na ktoré poukazoval žalovaný v rámci
svojej obrany v priebehu prvoinštančného konania o spôsobe splácania úveru (čl. III bod 9. zmluvy), či
možnosti zmluvných strán túto zmluvu meniť, dopĺňať alebo ju zrušiť len vo forme písomných dodatkov
(č. XI. bod. 6. zmluvy). Je notoricky známou skutočnosť, že možnosť spotrebiteľa ako zmluvnej strany

modifikovať zmluvu o úvere predloženú bankou, (či už v štádiu jej uzatvárania, alebo neskôr), je len
iluzórna. Tomu nasvedčujú i skutkové zistenia súdu prvej inštancie v tomto spore vyjadrené v odseku
13. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Naviac je to skutočnosť známa odvolaciemu súdu i z jeho
rozhodovacej činnosti.

21. V zásadnej otázke nemožnosti plnenia žalobcu sa odvolací súd priklonil k záveru, ku
ktorému dospel súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Ak sa totiž na inkasný účet označený
v zmluve o úvere, (na ktorý mal žalobca poukazovať splátky úveru vzťahoval exekučný príkaz vydaný
súdnym exekútorom), vzťahoval exekučný príkaz, je zrejmé, že žalobca ako dlžník nemal reálnu
možnosť plniť svoj záväzok z uzavretej zmluvy v prospech veriteľa (banky). Je nepochybné, že do

stavu vedenej exekúcie postihujúcej aj inkasný účet sa žalobca dostal svojou vinou, t.j. neplnením iného
záväzku,ktorýmalvočižalovanejaktorýbolbankepriznanýprávoplatnýmrozhodnutím.Zasituácie,keď
je dohodnuté plnenie záväzku dlžníka v z úverovej zmluvy viazané na úhradu v prospech predmetného
inkasnéhoúčtu,(t.j.predstavujejedinýspôsobsplácaniadlhužalobcu),jevšakzrejmé,žežalobcanemal
reálnu možnosť splácať úver žalovanej. Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, žalovaná v priebehu

prvoinštančného konania sama potvrdila, že žalobca vykonal dve čiastočné úhrady úveru, a to dňa
12.09.2016 vo výške 436,93 Eur a 11.10.2016 vo výške 397,00 Eur, ktoré boli realizované v prospech
úverového účtu poštovou poukážkou. Zdôraznila však, že v zmluve si jej účastníci dohodli iný spôsob
splácania. Žalobcom zamýšľaný spôsob splácania úveru preto banka nebola oprávnená prijímať, keďže
to bolo v rozpore zo zmluvou a zmena zmluvy bola možná len dohodou zmluvných strán v písomnej

forme. Žalovaná preto odmietla prijímať od žalobcu splátky úveru na pobočke banky, či poštovou
poukážkou, „nakoľko takáto forma úhrady prináša značné technické a administratívne obtiaže.“ Žalobca
pred začatím pojednávania prvoinštančného súdu mienil splniť svoj záväzok z úverovej zmluvy. Konajúci
súd preto odročil pojednávanie s prihliadnutím na možnosť uzatvorenia mimosúdnej dohody strán sporu.
K uzavretiu tejto dohody však nedošlo, nakoľko žalovaná požadovala od žalobcu aj zaplatenie časti

pohľadávky,ktorájepredmetomexekučnéhokonaniasp.zn.EX285/16.Žalovanátakpraktickyodmietla
plnenie žalobcu z úverovej zmluvy prijať, keď ho podmieňovala so súčasným splnením iného záväzku
žalobcu. V danej súvislosti okresný súd správne konštatoval, že tým, že žalovaná neumožnila žalobcovi
zaplatiť splatné splátky úveru na iný účet ako ten, ktorý bol exekvovaný, resp. iným spôsobom (napr.
úhradou v hotovosti na pobočke banky, prípadne poštovou poukážkou), t.j. neposkytla v čase plnenia

žalovanému súčinnosť, prakticky znemožnila žalovanému jeho dlh z úverovej zmluvy splniť. Správnym
je preto záver konajúceho súdu, že hoci si žalovaná svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka splnila, jednalo sa len
o formálny postup, zjavne bez skutočnej vôle prijať plnenie žalobcu z úverovej zmluvy, keďže žalovaná(banka) opakovane vyzývala žalobcu na plnenie na inkasný účet, ktorý bol blokovaný exekučným
príkazom. Takýto postup žalovanej, ktorá ako veriteľ odmietne prijať od dlžníka plnenie iným spôsobom,
je nelogický a navodzuje dojem o snahe banky dosiahnuť prostredníctvom realizácie dobrovoľnej dražby

uspokojenie obidvoch záväzkov dlžníka naraz.

22. Nad rámec právneho posúdenia veci a argumentácie uvedenej vyššie, však odvolací súd uvádza,
že ak žalobca prejavil vôľu svoj záväzok z úverovej zmluvy splniť, no žalovaná jeho plnenie odmietla
prijať a zároveň tvrdil, že veriteľ (banka) sa tak dostal do omeškania, netreba opomínať fakt, že účinky

splnenia jeho záväzku by mohli nastať i uložením finančných prostriedkov do úradnej úschovy (§ 568
Občianskeho zákonníka). Zároveň v čase, keď žalobca nemohol plniť svoj záväzok prostredníctvom
„zablokovaného“ inkasného účtu, by bol vhodným prostriedkom napĺňania zmluvných podmienok
nepochybne aj postup predostretý súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, a to dohoda
zmluvných strán formou dodatku k úverovej zmluve o zmene spôsobu splácania úveru. K obom vyššie
uvedeným alternatívam riešenia vzniknutej situácie by však bola potrebná vôľa a iniciatíva tak veriteľa,

ako aj dlžníka, ktorá však v danom prípade absentovala.

23. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, pri súčasnom nezistení nedostatkov v postupe
súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací
súd rozsudok okresného súdu vo výroku I. ako vecne správny podľa § 387 CSP p o t v r d i l .

24. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania (výrok II.), ktorý plne zodpovedá úspechu sporových strán posúdenému v
zmysle zákonných ustanovení týkajúcich sa rozhodovania súdu o trovách konania v sporovom konaní.

25.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdpodľa§262ods.1CSPvspojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako úspešnej procesnej strane odvolacieho
konania nepriznal nárok na ich náhradu.
26. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalobcovi v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva ako

trovy konania (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu,
ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej
právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania,
predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu

a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2
CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel
absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u
žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený
výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody

hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Ak teda podľa obsahu spisu strane v
konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku,
zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.
Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo
166/2016 zo dňa 26.10.2016 a sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.

27. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za

ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).