Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. október 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoCsp/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819201760
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3819201760.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu : Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Žilina, Hodžova č. 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: B. K., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom
Z. kráľovstvo, K., Q. M. XX, o zaplatenie 3.587,68 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 12Csp/34/2019 - 325 zo dňa 23. apríla 2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. o zamietnutí prevyšujúcej
časti žaloby a výroku III. o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v tejto časti v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 3.717,15 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny vo výške

3.587,68 eur od 26.3.2019 do zaplatenia a spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z
nezaplatených úrokov vo výške 124,31 eur od 26.3.2019 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 99%.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca žalobou, podanou na súd dňa 18.4.2019, si uplatnil voči žalovanej

nárok na zaplatenie nezaplatenej istiny úveru vo výške 3.587,68 eur, úroku vo výške 124,31 eur, úroku
z omeškania vo výške 1,84 eur, úroku vo výške 9,90% ročne z nezaplatenej istiny 3.587,68 eur od
26.3.2019 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny 3.587,68 eur od
26.3.2019 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatených úrokov 124,31 eur
od 26.3.2019 do zaplatenia, nezaplatených poplatkov za poistenie úveru vo výške 3,32 eur a náhrady
trov konania. Žalovaná bola v spore pasívna. Súdnu zásielku na adresu uvedenú v žalobe žalovaná

neprevzala. Z REGO mal súd zistenú adresu trvalého pobytu žalovanej v Španielskom kráľovstve.
Pokusy súdu o doručenie zásielky žalovanej na túto adresu boli bezvýsledné. Keďže na tejto adrese
bola žalovaná neznáma, súd sa bezvýsledne pokúsil adresu žalovanej zistiť aj prostredníctvom rodičov
žalovanej. Súdne zásielky boli žalovanej doručované v súlade s ustanovením § 105 a nasl. Civilného
sporového poriadku, pričom u žalovanej platí fikcia doručenia jej predvolania na pojednávanie a takisto
všetkýchďalšíchpísomnostízospisu.Zdôvodu,žestranysporusanapojednávanínezúčastnili(žalobca

saospravedlnil),vsúladesust.§180CSP,pojednávalsúdvovecivichneprítomnosti.Skutkovétvrdenia
žalobcu žalovaná nepoprela, preto súd tieto považoval za nesporné.

3. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a citovaných ustanovení zákona, postupujúc
vo veci v zmysle § 290 a nasl. ustanovení CSP, súd po zhodnotení vykonaného dokazovania dospel
k právnemu záveru, že žaloba žalobcu je v podstatnej časti dôvodná. Žalobca uplatnil v konaní

práva veriteľa zo zmluvy o úvere uzavretej podľa § 497 Obchodného zákonníka, ktorá je svojou
povahou zároveň i zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. ospotrebiteľských úveroch, v znení platnom ku dňu uzatvorenia ÚZ. Žalovaná pri uzatváraní ÚZ nekonala
v rámci výkonu povolania alebo podnikania (§ 2 písm. a/ citovaného zákona), napĺňa zákonnú definíciu
spotrebiteľa a rovnako žalobca je veriteľom, ktorý v rámci svojej podnikateľskej činnosti okrem iného

poskytuje i spotrebiteľské úvery (§ 2 písm. b/ citovaného zákona). Uvedené skutočnosti neboli v konaní
sporné. Žalobca v konaní preukázal, že dňa 13.10.2016 uzavrel so žalovanou pri osobnom styku ÚZ,
ktorou žalovanej poskytol na jej žiadosť úver 4.500 eur. Vychádzajúc z ÚZ, mal súd preukázané, že ÚZ
obsahuje v úvodných ustanoveniach odkaz na Všeobecné obchodné podmienky žalobcu, Obchodné
podmienky žalobcu, výšku úveru, druh úveru, účel úveru, typ a výšku úrokovej sadzby 9,9% ročne,

poplatok za poskytnutie úveru 225 eur, poplatok za poistenie schopnosti splácať úver 1,66 eur mesačne,
výšku anuitnej mesačnej splátky 67,94 eur, termín splatnosti prvej splátky 19.10.2016, počet splátok
96, splatnosť splátok k 19. dňu v mesiaci, spôsob splácania úveru, ďalej obsahuje údaj o čísle
úverového účtu a čísle inkasného účtu, výšku RPMN 12,2%, priemernú hodnotu RPMN 14,48%,
celkovú čiastku, ktorú musí klient zaplatiť, ako súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s
úverom 6747,24 eur. V ďalšom ÚZ obsahuje údaje o splácaní úveru, povinnosť dlžníka riadne a včas

plniť si svoje záväzky vyplývajúce z úverovej zmluvy, predovšetkým splácať úver, platiť poplatky
spojené s úverom. ÚZ bola podpísaná oboma zmluvnými stranami v tom istom okamihu, obsahuje
všetkynáležitostizmluvypodľavšeobecnýchustanoveníonáležitostizmluvy,akoizmluvyoúvere podľa
§ 497 Obchodného zákonníka a nakoniec aj podľa § 9 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa. Berúc do úvahy zákonom taxatívne stanovené náležitosti zmluvy súd zistil, že ÚZ všetky

požadované náležitosti obsahuje. V ÚZ súd zistil len jednu nezrovnalosť, pokiaľ ide o výšku RPMN, tá
je v ÚZ uvedená vo výške 12,2%, no správne mala byť uvedená vo výške 11,92% (vyplýva to z výpočtu
RPMN podľa interaktívnej kalkulačky zverejnenej na internete), skutočnosť ktorá však nespôsobuje
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, pretože nesprávne v ÚZ uvedená RPMN nie je v neprospech
žalovanej, keďže v ÚZ bola uvedená vo vyššej výške než aká zodpovedala skutočnosti. ÚZ obsahuje

aj primeraný zmluvný úrok 9,9% ročne, ktorý sa neprieči § 53 ods. 6 OZ. Vychádzajúc z uvedeného
preto súd uzavrel, že ÚZ je platná podľa všeobecných ustanovení záväzkového práva, má náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. v platnom znení, preto je žalovaná
povinná plniť svoj dlh voči žalobcovi. Je nepochybné, že žalovaná úver splácala tak, ako to vyplýva
z histórie transakcií na úvere, nepravidelne. Nebolo v konaní sporné, že žalovaná do zosplatnenia

úveru zaplatila spolu sumu 1.809,60 eur. Po zosplatnení úveru už žalovaná žalobcovi nezaplatila žiadnu
sumu. Pokiaľ ide o predčasné zosplatnenie úveru, žalobca dodržal podmienky ustanovenia § 565 a §
53 ods. 9 OZ pre predčasné zosplatnenie úveru. Predčasné zosplatnenie úveru bolo stranami sporu
dohodnuté v bode 2.9.1 OP. Žalobca takisto v súlade s § 53 ods. 9 OZ vyzýval žalovanú na zaplatenie
nedoplatkovsplátokúveru(vtomčasebolažalovanávomeškanísosplátkouzamesiacdecember2018)

s upozornením na jeho zosplatnenie a takisto následne, keďže žalovaná si svoju povinnosť nesplnila,
úver ku dňu 25.3.2019 zosplatnil. V dôsledku predčasnej splatnosti úveru zostala žalovaná dlhovať ku
dňu predčasného zosplatnenia na istine sumu 3.587,68 eur, na zmluvných úrokoch do zosplatnenia
sumu 124,31 eur, na úrokoch z omeškania do zosplatnenia 1,84 eur a na poplatkoch za poistenie
schopnosti splácať úver sumu 3,32 eur, t. j. spolu sumu 3.717,15 eur, a preto súd uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.717,15 eur. V súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a
§ 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v platnom znení, súd zaviazal žalovanú aj na zaplatenie
zákonného úroku z omeškania 5% ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených úrokov od 26.3.2019,
teda odo dňa nasledujúceho po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, až do zaplatenia. Súd priznal
žalobcovi aj splatný úrok z omeškania vypočítaný ku dňu predčasného zosplatnenia úveru vo výške 1,84

eur tak, ako prehľadne uvádza žalobca v tabuľke na výpočet tohto úroku.

4. V časti žaloby, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal takisto zaplatenia zmluvného úroku po
zosplatnení úveru vo výške 9,9% ročne zo sumy nezaplatenej istiny vo výške 3.587,68 eur od 26.3.2019
do zaplatenia, súd žalobný návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. Súd uznal, že súdna prax je ohľadne

priznávania zmluvných úrokov z poskytnutého úveru po jeho predčasnom zosplatnení nejednotná,
keď niektoré súdy, zmluvné úroky z poskytnutého úveru po jeho zosplatnení priznávajú (viď žalobcom
uvádzané rozhodnutia krajských súdov v žalobe) a niektoré nie (taká je aj súčasná prax Krajského
súdu v Trenčíne - napr. rozsudky sp. zn. 16Co 52/2019 z 22.1.2020, 19Co/221/2018). Cena úveru za
úverové obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo odlíšená od sankcií za

omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa, pričom v prípade omeškania, nie inštitút ceny úveru, ale inštitúty
rôznych sankcií za neplnenie povinností, riešia krízu spojenú s omeškaním. Podľa právneho názoru
súdu, žalobcovi zmluvný úrok po ukončení zmluvnej splatnosti v dôsledku zosplatnenia nepatrí, pretože
od tejto doby patrí veriteľovi len nárok na úrok z omeškania. Súd pritom vychádzal z uznesenia ÚS IV.476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd Slovenskej republiky pripustil názor odvolacieho
a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník
dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ

má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne
už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade
by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i
úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Ústavný súd
Slovenskej republiky v citovanom ustanovení konštatoval, že by namietané rozhodnutie bolo možné

považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp. že by popieralo zmysel práva na súdnu
ochranu. Treba si uvedomiť, že pri zosplatnení úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale
naopak, zmluvný vzťah naďalej trvá s tým rozdielom, že sa mení obsah záväzkov zmluvných strán. V
danom prípade sa zmenila povinnosť žalovaného vrátiť poskytnutý úver v splátkach a bola nahradená
novou povinnosťou, vrátiť poskytnutý úver, resp. jeho zostatok, jednorazovo. Súd podporne odkázal aj
na komentár k Občianskemu zákonníku, kde sa uvádza: ,,Podľa ustálenej súdnej praxe dohodnuté

úroky z poskytovaných peňažných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, od splatnosti je dlžník v
omeškaní a musí platiť úrok z omeškania. .... Nie je rozhodujúce, či splatnosť pohľadávky nastane v
dohodnutej dobe, alebo veriteľ využije právo požadovať celý dlh pre nesplnenie niektorej splátky na
základe dohody podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Po splatnosti pohľadávky možno požadovať len
úroky z omeškania. ... Sankciou za omeškanie dlžníka, motiváciou čo najskôr pohľadávku zaplatiť,

ale aj kompenzáciou veriteľa za nemožnosť používať istinu, sú od okamihu, ako sa dlžník dostane
do omeškania, úroky z omeškania“ (PAGÁČ, Ľ. Komentár k § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka. In:
Števček, M. a kol.: Občiansky zákonník I., II. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015).

5. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. V konaní bol žalobca neúspešný len v

časti uplatnených zmluvných úrokov vo výške 9,9% ročne zo sumy 3.587,68 eur od zosplatnenia úveru
do zaplatenia. Spolu s týmito úrokmi za obdobie od 26.3.2019 (deň nasledujúci po zosplatnení úveru)
do 18.4.2019 (deň podania žaloby na súd) vo výške 23,33 eur si žalobca v konaní uplatnil spolu sumu
3752,69 eur (3717,15 eur + 23,33 eur + 11,80 eur /úroky z omeškania vo výške 5% ročne od 26.3.2019
do 18.4.2019 zo sumy 3.587,68 eur/ + 0,41 eur /úroky z omeškania vo výške 5% ročne od 26.3.2019 do

18.4.2019zosumy124,31eur/).Žalobcaboltedavsporeúspešnýčodovýšky3729,36euraneúspešný
čo do výšky 23,35 eur, z čoho vyplýva, že žalobca bol úspešný v rozsahu 99,38% a neúspešný v rozsahu
0,62%, čistý úspech žalobcu v konaní po zaokrúhlení na celé číslo predstavuje 99%, z dôvodu ktorého
o náhrade trov konania rozhodol súd tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 99%. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením, vydaným vyšším

súdnym úradníkom, po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

6. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku II. podal včas odvolanie žalobca. Namietal, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K tvrdeniu súdu, že veriteľ
má nárok na zaplatenie úrokov z úveru iba do doby predčasného splatenia úveru uviedol, že má za

to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda
aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka s
tým, že podľa komentára IURA EDITION platí, že "z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných
prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. V tom
zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503 ods. 3. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia,

strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve
o úvere dojednať odchylne, pričom pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku
a to hneď v dvoch rovinách: vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj
zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do
omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako

aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov
má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku
z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná (má dispozitívny charakter), a preto je, samozrejme,
rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch
inštitútov v konkrétnom prípade. Z ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť

platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené
potvrdzuje aj ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca
taktiež odkázal na viaceré rozsudky, ktorými odvolací súd zmenil napadnuté rozsudky tak, že priznal
nárok na zmluvný úrok po predčasnom zosplatnení úveru. Podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave,č.k. 8Co/138/2017-83 zo dňa 27.03.2018 má veriteľ v prípade omeškania popri úrokoch z omeškania
právo i na dohodnuté úroky z úveru, pričom tieto možno požadovať súbežne s úrokmi z omeškania
aj po splatnosti celého úveru. Žalobca poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp.

zn. 3Co/108/2017 zo dňa 29.05.2018, podľa ktorého úrok z úveru je cena za užívanie poskytnutých
peňažných prostriedkov a dlžník má platiť úroky za celú dobu užívania až do ich skutočného vrátenia
veriteľovi, pričom tomuto názoru má svedčiť aj to, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako
bezúročná. Ak zákon č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľovi ukladá povinnosť pri odstúpení zaplatiť zmluvne
dohodnuté úroky až do dňa splatenia istiny, musí mať tomu zodpovedajúce právo na zmluvne dohodnuté

úroky po zosplatnení aj veriteľ. Ak by dlžník nebol povinný po predčasnom zosplatnení platiť veriteľovi
úroky, nastala by absurdná situácia, bolo by popreté, že úroky sú cena peňažných prostriedkov v zmysle
ceny obetovanej príležitosti veriteľa a dlžník by sa ocitol vo výhodnejšom postavení, než by bol v prípade
riadneho splácania úveru. V podanom odvolaní žalobca poukázal aj na návrh zákona z roku 2013,
ktorým sa mal meniť a dopĺňať zákon č. 40/1964 Zb., ktorý obsahoval znenie v § 53 ods. 9 OZ,
kde na konci sa pripája veta "Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do

uplatnenia práva podľa § 565" s tým, že navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a žiadna
zákonná novelizácia takéto, ani obdobné ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky
po zosplatnení dlhu neobsahuje. Skutočnosť, že uvedený návrh nikdy nebol prijatý vo forme zákona,
dokazuje, že zákonodarca nikdy predmetný nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok po zosplatnení
dlhu neobmedzil, čo jednoznačne potvrdzuje jeho dôvodnosť. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva,

že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné
prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na
dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto
nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na
dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 6Cdo/113/2018 zo dňa 30.07.2019, v ktorom uviedol právny záver, podľa ktorého má veriteľ nárok
na zmluvný úrok z úveru bez ohľadu na zosplatnenie dlhu, a to aj popri nároku na úrok z omeškania,
pričom tento nárok trvá až do úplného splatenia poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom. Taktiež
poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov, z ktorých má vyplývať, že popri nároku veriteľa na
zákonné úroky z omeškania má veriteľ nárok aj na zmluvné úroky z úveru aj po zosplatnení úveru.

Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel
žalobe v plnom rozsahu a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

7. Žalovaná sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu
a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku II. o zamietnutí
prevyšujúcej časti žaloby a výroku III. o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť
a vec vrátiť podľa § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z týchto

dôvodov:

9.Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznanom peňažnom plnení /výrok I./, tu odvolanie
žiadna zo strán sporu nepodala a v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a týmto
rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý /§ 367 ods. 3 CSP/.

10. Čo sa týka odvolaním napadnutého výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola
zamietnutá žaloba žalobcu v prevyšujúcej časti, v ktorej sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia
zmluvného úroku vo výške 9,90% ročne z nezaplatenej istiny 3.587,68 za dobu odo dňa nasledujúceho
po zosplatnení úveru, 26.3.2019 do zaplatenia, tu odvolací súd po preskúmaní veci, reagujúc na

najnovšiu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky /rozhodnutia vo veciach sp.
zn. 2Cdo/115/2019, 5Cdo/9/2020, 5Cdo/42/2020, 7Cdo/118/2019, 8Cdo/237/2019, 8Cdo/125/2018,
8Cdo/135/2020, a podobne/, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého
žalobcovi ako veriteľovi odo dňa nasledujúceho po splatnosti úveru už nepatria dojednané zmluvné
úroky z úveru, ale len úroky z omeškania, nie je vecne správne.

11. Ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach otázka (ne)možnosti
kumulácie zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení úverovej zmluvy, kde jednou
zo zmluvných strán je spotrebiteľ, je predmetom dlhodobej diskusie odbornej verejnosti, nakoľkojednoznačné legislatívne riešenie, ktoré by sa výslovne k problematike vyjadrilo, absentuje. Z
rozhodovacej praxe odvolacích súdov pretrváva nesúlad v riešení otázky možného priznania zmluvných
úrokov po predčasnom zosplatnení úveru, kedy sa vyprofilovali tri skupiny rozhodnutí. Jedna kategória

rozhodnutí zmluvné úroky po zosplatnení úveru nepripúšťa a priznáva len úroky z omeškania.
Odôvodňujetotým,žeponadobudnutísplatnostiúveru/čiužceléhoalebojednotlivýchsplátok/veriteľovi
vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru /
alebo jeho časti/. Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u
seba /pretože tieto sú už splatné/ a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré

by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. Druhá skupina rozhodnutí
kumuláciu zmluvne dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania po predčasnom zosplatnení úveru
pripúšťa. Argumentuje zmluvnou autonómiou strán, kedy žiaden zákon výslovne nezakazuje dohodnúť
úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná do jej faktického vrátenia veriteľovi,
teda i za dobu, v ktorej sa dlžník ocitne v omeškaní so splnením svojho záväzku. Pokiaľ by takáto
dohoda nebola prípustná, mohlo by to vyvolať absurdnú situáciu, keby sa dlžník porušením

svojich zmluvných povinností splácať úverové splátky dostal do výhodnejšej pozície, v ktorej by napriek
nevráteniu peňažných prostriedkov mal tieto vo svojej dispozícii naďalej bez povinnosti uhradiť odmenu
za ich poskytnutie, t. j. zaplatiť veriteľovi úrok aj za obdobie po predčasnom zosplatnení úveru vyvolanom
porušením zmluvných povinností. Nakoniec tretia skupina rozhodnutí pripúšťa kumuláciu dohodnutých
úrokov a úrokov z omeškania obmedzene, iba do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný

na dohodnutých úrokoch zaplatil. Vychádza z názoru, že aj po predčasnom zosplatnení úveru zostáva
záväzokplatiťúrokrovnaký,akovčasejehodojednania,t.j.patrívrovnakejvýškeazarovnakéobdobie,
bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. Súčasne vyslovila názor,
že dojednanie, podľa ktorého veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky až do skutočného
vrátenia istiny úveru je pre dlžníka - spotrebiteľa nevýhodné, a preto v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho

zákonníka neplatné.

12. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z ustanovení § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného
zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. U spotrebiteľských úverov
je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy /§ 9 ods.2 písm.

d) zákona č. 129/2010 Z. z./. To znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená.
V súčasnej právnej úprave zmluvy o úvere absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti
dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov, v § 502 ods. 1 vete prvej Obchodného
zákonníka je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia
peňažných prostriedkov. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či

zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť
úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje
moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru
ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil
povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru,

že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou
za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp.
protihodnotou za ne získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností
profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie
je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná,

veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia
dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako
doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že
pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak
povedané, dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. veriteľovi patrí

úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru
došlo alebo nedošlo.

13. Ako ďalej uviedol najvyšší súd pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia
istiny. Dojednanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny, jeho

postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením
splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť
dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane
vysokúakonáhraduzaposkytnutiepeňazí.Dohodnutéúrokypredstavujúcenupeňazízaichposkytnutiena vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.
Dlžník teda presne vie, koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť
však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej

presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania, nie je
možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať
neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu
potomdojednanie,ktorýmsadlžník-spotrebiteľzaviažeplatiťdohodnutéúrokyaždoúplnéhozaplatenia
istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a takéto dojednanie je teda porušením
ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa
sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v
dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených
úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v aktuálnej rozhodovacej praxi dospel k záveru, že v prípade
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení
povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.

15. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby žalobcu, v ktorej sa žalobca

domáhal od žalovanej zaplatenia zmluvného úroku vo výške 9,90% ročne z nezaplatenej istiny 3.587,68
za dobu odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru, 26.3.2019 do zaplatenia, tak už s ohľadom na
uvedený právny názor, ktorý zaujala najvyššia súdna autorita v tejto doposiaľ spornej otázke, neobstojí.

16. Odvolací súd však nemôže bez ďalšieho zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej

časti v zmysle uvedených záverov najvyššieho súdu, pretože žalobcovi by sa malo na dojednaných
zmluvných úrokoch z úveru dostať od žalovanej len toľko, koľko by pri riadnom plnení povinností
žalovaná zaplatila na úrokoch úveru ako cenu peňazí. Je preto potrebné dokazovaním zistiť, koľko by pri
riadnom plnení povinností žalovaná zaplatila na úrokoch úveru a koľko už na úrokoch úveru zaplatila /
pred i po zosplatnení úveru/. Len rozdiel medzi týmito peňažnými sumami môže byť žalobcovi ako

veriteľovi priznaný. S ohľadom na formuláciu žalobného petitu, kedy žalobca žiada priznanie úrokov 9,90
% ročne zo sumy nezaplatenej istiny 3.587,68 za dobu od 26.03.2019 do zaplatenia, je možné potom
žalovanú zaviazať k zaplateniu takto požadovaných úrokov z úveru, najviac však do sumy zistenej ako
rozdiel medzi úrokmi, ktoré by pri riadnom plnení povinností žalovaná zaplatila na úrokoch úveru a koľko
už na úrokoch úveru zaplatila, a vo zvyšku je potom potrebné žalobu žalobcu /ktorý žiadal zaplatenie

úrokov do zaplatenia istiny bez obmedzenia celkovej sumy úrokov/ zamietnuť.

17. Uvedeným spôsobom však nemôže odvolací súd postupovať, keď z napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie nie je zrejmé, že by bolo vykonaným dokazovaním zistená skutočnosť, koľko by pri
riadnom plnení povinností žalovaná zaplatila na úrokoch úveru ako cenu peňazí. Z odôvodnenia

rozsudku súdu prvej inštancie len vyplýva suma istiny úveru, celková suma, ktorú mala žalovaná
zaplatiť, úroková sadzba úveru. Nie je však zrejmé, či suma, o ktorú žalovaná mala preplatiť istinu
poskytovaného úveru je len dojednaný úrok z úveru alebo aj poistné za dojednané poistenie schopnosti
splácať úver, prípadne, či v tejto sume nie je zahrnutá aj zmluvná odmena za poskytnutie úveru, ktorú si
banky zvyčajne pri poskytovaní úveru dojednávajú. Uvedené skutočnosti musí zistiť súd prvej inštancie

zopakovaním, resp. doplnením dokazovania.

18. Na základe uvedených záverov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
vovýrokuII.ozamietnutíprevyšujúcejčastižalobyaleajvsúvisiacomvýrokuIII.onáhradetrovkonania/
bez toho, aby bolo potrebné skúmať dôvodnosť odvolania žalobcu v tejto časti/ podľa § 389 ods. 1

písm. c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

19. Po vrátení veci súd prvej inštancie zopakuje, resp. doplní dokazovanie v naznačenom smere,
vyvodí z neho náležité skutočnosti, ktoré potom posúdi v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom

najvyššieho súdu. Opätovne potom vo veci ohľadne prevyšujúcej časti žaloby žalobcu rozhodne. V
novom rozhodnutí je súd prvej inštancie povinný rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania podľa
§ 396 ods. 3 CSP.20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).