Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. október 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/171/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7516213669
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7516213669.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr.
Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Maximovej v spore žalobkyne: X. Z.Ú., nar. X.X.XXXX, bytom S.
X. XXX, zastúpená JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou, so sídlom Čajakova 5, Košice, proti
žalovanému: F. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom Š. XXX, S. X., zastúpený JUDr. Michaelou Šterbákovou,
advokátkou, so sídlom Kováčska 40, Košice, o určenie neplatnosti právneho úkonu a o iné, o odvolaní

žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Košice - okolie zo 4. júna 2020, č. k. 15C/767/2016-250

r o z h o d o l :

M e n í uznesenie v napadnutom výroku o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá právo na
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.

P o t v r d z u j e uznesenie v napadnutom výroku o zastavení konania.

Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“)
napadnutým uznesením zastavil konanie a rozhodol o trovách konania tak, že žalobkyni priznal nárok
na ich plnú náhradu. Výrok o zastavení konania prvoinštančný súd odôvodnil s odkazom na ust. § 145
ods. 1 C.s.p. skutočnosťou, že žalobkyňa vzala žalobu späť skôr, než sa začalo pojednávanie, a preto

by sa na prípadný nesúhlas so späťvzatím žalovaného neprihliadalo. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil súd prvej inštancie s použitím ust. § 256 ods. 1 C.s.p. skutočnosťou, že zastavenie konania
procesne zavinil žalovaný tým, že v priebehu konania odvolal výpoveď z nájmu, o neplatnosť ktorej v
spore (tiež) šlo. K tomuto záveru dospel súd prvej inštancie na podklade skutkového nálezu, že v konaní
nebolo preukázané, aby späťvzatie výpovede bolo žalobkyni doručené, alebo aby sa o ňom dozvedela
pred začatím konania a že naproti tomu vyšla najavo skutočnosť, že po odvolaní výpovede, napriek

tomu, že užívacie právo k premetu nájmu tak malo patriť spoločnosti KOPRO, s.r.o., žalovaný naň
uzavrel nájomnú zmluvu so spoločnosťou J&J servis-centrum, s.r.o., k zrušeniu ktorej došlo až dohodou
z 31.1.2017. Táto skutočnosť podľa úsudku súdu prvej inštancie odôvodňovala „...trvanie tunajšieho
konania vo veci samej, a to bez ohľadu na späťvzatie výpovede zo strany žalovaného - a to vo vzťahu
k druhému žalobnému návrhu“, teda o určenie, že nájomný vzťah medzi stranami a spoločnosťou
KOPRO, s.r.o., trvá.

2. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný odvolanie. Namietal v ňom v prvom rade proti výroku o
zastavení konania, vytýkajúc súdu prvej inštancie, že nemal možnosť vyjadriť sa k späťvzatiu žaloby a
dôvodiac, že mal záujem na meritórnom rozhodnutí, keďže by ním došlo k odstráneniu stavu neistoty v
právnomvzťahustrán.Žalovanývodvolanínesúhlasilanisrozhodnutímprvoinštančnéhosúduotrovách
konania. V súvisiacej argumentácii žalovaný spochybnil skutkový nález prvoinštančného súdu, že

žalobkyňa sa dozvedela o späťvzatí výpovede až v priebehu konania, pričom podľa ním prezentovanej
skutkovej verzie sa tak stalo už dňa 22.8.2016, v súvislosti s doručením tejto písomnosti spoločnostiKOPRO s.r.o. Odvolateľ v tejto spojitosti vyzdvihol, že žalobkyňa mala mať o doručení listu vedomosť
skrz svojej funkcie konateľky tejto spoločnosti. Žalovaný polemizoval so záverom prvoinštančného súdu,
že dôvod späťvzatia žaloby spočíval na odvolaní výpovede z nájmu tiež na podklade argumentácie

poukazujúcej na časový odstup takmer 4 rokov medzi okamihom, kedy sa žalobkyňa preukázateľne
dozvedela o späťvzatí výpovede a späťvzatím žaloby. Akcentoval v tejto spojitosti zároveň, že ani
z procesných úkonov žalobkyne v tomto období nevyplýva, aby na skutočnosť späťvzatia výpovede
z nájmu reflektovala, naopak s jej vedomím žiadala súd prvej inštancie o riadne pokračovanie v
konaní. Žalovaný v odvolaní namietal tiež neúplnosť napadnutého uznesenia, majúc za to, že ním

malo byť v súlade s ust. § 335 rozhodnuté o zrušení v tomto konaní nariadeného neodkladného
opatrenia. Napokon žalobca v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie tiež, že nerozhodol o jeho vzájomnej
žalobe, ktorou si pre prípad, ak by bolo žalobe vyhovené, uplatnil pohľadávku na nájomnom. Svojimi
odvolacími námietkami, vytýkajúcimi súdu prvej inštancie nedostatky v jeho procesnom postupe a
poukazujúcimi na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a napádajúcimi
tiež správnosť právnych záverov prvoinštančného súdu, žalovaný podľa posúdenia odvolacieho súdu

uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b, f) a h) C.s.p. V odvolaní žalovaným formálne
označené, a tiež citované odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a g) C.s.p. neboli
podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej
vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo na nesprávnosť skutkových
zistení vzhľadom na prípustnosť ďalších prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, a tak

podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody žalovaným materiálne, a preto
ani procesne účinne uplatnené. Odvolaciemu súdu sa v tejto spojitosti žiada upriamiť pozornosť na
záver vyplývajúci z uznesenia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého
odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej
špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu. Napokon odvolací súd

poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok,
musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným
odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní,
a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom
na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto

porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

3.Žalobkyňavovyjadreníkodvolaniuodmietlanázoržalovaného,žeakokonateľkaspoločnostiKOPRO,
s.r.o., sa dozvedela o odvolaní výpovede z nájmu už pred začatím konania a prisvedčila správnosti

záveru súdu prvej inštancie v tejto otázke a síce, že vzhľadom na okolnosti urobenia a doručovania
tohto úkonu je potrebné vyjsť z toho, že žalobkyňa sa o ňom dozvedela až z vyjadrenia odvolateľa k
žalobe. Žalobkyňa vo svojej odvolacej argumentácii vyzdvihla skutočnosť, že žalovaný si vzájomnou
žalobou uplatnil nájomné z nájomného vzťahu strán a spoločnosti KOPRO, s.r.o., určenia existencie
ktorého sa domáhala. Preto podľa jej nazerania je potrené vzájomnej žalobe pripísať účinky uznania

existencie nájomného vzťahu a v tejto súvislosti posudzovať tiež dispozíciu s touto časťou žaloby v tom
zmysle, že i zastavenie tejto časti konania zavinil žalovaný. Žalobkyňa vo vyjadrení napokon zdôraznila,
že zo žalovaným prezentovaného postoja bola evidentná existencia sporu strán o trvanie nájomného
vzťahu, a preto žaloba o jeho určenie mala opodstatnenie, keďže deklarovaním sporného práva by došlo
k odstráneniu stavu neistoty v právnom vzťahu strán.

4. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas (§ 362 C.s.p. ), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1
a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených

odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b, f a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré
sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že je
(odvolanie) sčasti dôvodné.

5.Žalovanýhocodvolanímnapadolajzastavujúcivýrokuznesenia,vsúvisiacejargumentáciisiprakticky

sám zodpovedal ním nastolenú otázku, či súd prvej inštancie mal alebo nie skúmať a následne i
zohľadniť jeho stanovisko k späťvzatiu. Paradoxne sám odvolateľ v tejto spojitosti správne poukázal
na to, že nakoľko k späťvzatiu žaloby došlo ešte pred pojednávaním (predbežným prejednaním sporu),
na jeho nesúhlas sa neprihliada, a preto logicky z pohľadu dôvodov nesúhlasu nemožno posudzovaťvecnú správnosť rozhodnutia ani v odvolacom konaní. Ostáva v podstate už len doplniť argumentáciu
odvolateľa v tom smere, že v konaní šlo o určenie neplatnosti výpovede z nájmu a o určenie, že nájomný
vzťah trvá; nejednalo sa preto o prípad, kedy určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva

z právneho predpisu a kedy sa podľa ust. § 146 ods. 2 C.s.p. súhlas so späťvzatím vyžaduje v každom
štádiu konania. Vo svetle týchto skutočností nemožno inak než považovať zastavujúci výrok rozsudku
za vecne správny.

6. Súdu prvej inštancie nemožno podľa názoru odvolacieho súdu vytknúť ani to, že zároveň so

zastavením konania nerozhodol tiež o zrušení neodkladného opatrenia, ktoré v jeho priebehu bolo
nariadené. Žalovaný si v námietke vytýkajúcej tento nedostatok celkom zrejme neuvedomil, že
zrušenie neodkladného opatrenia nariadeného v konaní bude namieste len v prípadoch, kedy trvanie
neodkladného oparenia nebolo obmedzené samotným konaním. V danom prípade ale, vychádzajúc z
uznesenia zo dňa 13.9.2016, súd prvej inštancie nariadil neodkladné opatrenie do času právoplatného
skončenia konania vo veci samej, z čoho vyplýva, že účinky neodkladného opatrenia právoplatnosťou

zastavujúceho výroku napadnutého uznesenia pominú aj bez potreby jeho formálneho zrušenia, ktoré
tým logicky stráca na akomkoľvek opodstatnení.

7. Celkom neprístojná je tiež námietka odvolateľa, vytýkajúca súdu prvej inštancie, že nerozhodol o
jeho vzájomnej žalobe. Odhliadnuc od toho, že vzájomná žaloba, tak ako bola žalobcom vymedzená

nebola v tomto spore prejednateľná, už len preto, že jeden zo solidárne žalovaných dlžníkov (spoločnosť
KOPRO s.r.o.) sa konania nezúčastnil a rozšírenie žaloby o tento subjekt zo strany žalovaného nebolo
procesne prípustné, sám žalovaný v podaní, ktorým mienil uplatniť nárok vzájomnou žalobou, vyjadril,
že tento procesný úkon robí len z opatrnosti - pre prípad ak by súd žalobe žalobkyne vyhovel. Z toho
podľa posúdenia odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie, aj keď s jeho postojom k celkom

zrejme zmätočnému podaniu žalovaného, možno mať výhrady, v konečnom dôsledku v napadnutom
uznesení rešpektoval procesnú vôľu odvolateľa, a preto jeho námietku proti tomuto postupu je potrebné
podľa názoru odvolacieho súdu ako zjavne svojvoľnú odmietnuť v zmysle Čl. 5 C.s.p. Tento moment
vo svojej odvolacej argumentácii evidentne opomenula tiež žalobkyňa, ktorá vzájomnej žalobe dokonca
pripisovala účinky hmotnoprávneho uznania. Ako už bolo zmienené, žalovaný vzájomnú žalobu podal

len pre prípad, ak by súd žalobe vyhovel, a teda ak by deklaroval existenciu nájomného vzťahu
strán a spoločnosti KOPRO s.r.o. Z jeho vyjadrenia aj v tomto procesnom štádiu konania (v čase
uplatnenia nároku vzájomnou žalobou) je však zrejmé, že so žalobou, a to v žiadnom z jej dielčích
nárokov nesúhlasí. Tento jeho postoj sa napokon preniesol aj do odvolacieho konania, v ktorom naďalej
spochybňoval vznik a skrz toho existenciu predmetného nájomného vzťahu.

8. Naproti tomu sčasti dôvodnou je námietka odvolateľa, smerujúca proti rozhodnutiu o trovách
konania. Súd prvej inštancie správne usúdil, že pokiaľ vzala žalobkyňa späť žalobu v časti o určenie
neplatnosti výpovede z nájmu za situácie, keď žalovaný od tohto hmotnoprávneho úkonu svojim
výslovným prejavom v priebehu konania odstúpil, privodil tým, že ďalšie vedenie sporu o tejto časti

žaloby stratilo na opodstatnení, a cez to v procesných súvislostiach zapríčinil, že konanie muselo byť
pre späťvzatie žaloby zastavené. Len na doplnenie rozhodujúcich úvah súdu prvej inštancie v tejto
otázke odvolací súd poznamenáva, že, právna teória a súdna prax sú zajedno v tom, že procesné
zavinenie za zastavenie konania podľa ust. § 256 C.s.p. je potrebné hodnotiť výlučne z procesného
hľadiska, čo znamená, že rozhodujúcimi skutočnosťami pre posúdenie zodpovednosti za zavinenie

zastavenia konania sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zároveň platí, že zavinenie nie je možné
interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je
správanie sa strany sporu a zároveň tiež komplexne a extenzívne v takom význame, že za osobu, ktorá
zavinila zastavenie konania je treba považovať aj žalovaného, ktorý po začatí sporu svojím konaním
(napríklad splnením žalovaného dlhu) vyvolá u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne podanej

žaloby. Pritom i na dôvodnosť žaloby je potrebné nazerať procesne, teda bez ohľadu na to, aký by
bol výsledok konania, keby k späťvzatiu nedošlo, nakoľko o veci nemôže byť rozhodnuté meritórne a
tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016,
1540). Vo svetle týchto všeobecných východísk je zrejmé, že pri rozhodovaní o trovách zastaveného

konania nemožno priznať relevanciu odvolacej argumentácii oboch strán, ktorou sa snažili presvedčiť
o hmotnoprávnej opodstatnenosti (žalobkyňa) či neopodstatnenosti (žalovaný) žaloby. Rovnako podľa
posúdenia odvolacieho súdu nemajú pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania miesto ani
úvahy o časových aspektoch procesnej reakcie žalobkyne na správanie sa žalovaného, keďže tietosú úzko naviazané na účelnosť vynaložených trov, ktorá sa posudzuje až pri rozhodovaní o výške už
priznaného nároku na náhradu trov konania. Napokon za správny považuje odvolací súd aj prístup
prvoinštančného súdu k posudzovaniu otázky, kedy žalovaný svojím správaním sa mohol vplývať na

rozhodnutie žalobkyne podať žalobu. I podľa názoru odvolacieho súdu, nakoľko v okolnostiach prípadu
existujú skutočné silné pochybnosti o tom, kedy žalovaný odvolal výpoveď z nájmu, predovšetkým však
preto, že na urobení tohto právneho úkonu a na jeho doručovaní žalobkyňa nijak neparticipovala, a
tiež aj preto, že faktické správanie sa žalovaného tomuto úkonu rozhodne nezodpovedalo (prenajal
nehnuteľnosť inej osobe než existujúcemu nájomcovi), bolo spravodlivé pre účely rozhodnutia o trovách

konania trvať na tom, aby žalovaný svojej tvrdenie, že sa tak stalo ešte pred začatím konania a že sa o
tom aj dozvedela žalobkyňa, bezpečne preukázal. Potiaľ možno so spôsobom uvažovania súdom prvej
inštancie pri rozhodovaní o trovách konania súhlasiť. Za správne však nemožno považovať, pokiaľ súd
prvej inštancie v tomto rozhodnutí nereflektoval skutočnosť, že predmetom konania boli dva nároky, z
ktorých len určenie neplatnosti výpovede z nájmu možno z hľadiska zavinenia za zastavenie konania
pripísať žalovanému. Pokiaľ ide o určenie, že nájomný vzťah strán a spoločnosti KOPRO s.r.o. trvá,

vzhľadom na šírku argumentácie strán bezpochyby presahujúcej len spornú otázku platnosti výpovede z
nájmu (žalovaný predovšetkým argumentoval, že nájomný vzťah vôbec nevznikol), možno konštatovať,
že tento predstavoval relatívne samostatný, od vyriešenia otázky neplatnosti výpovede z nájmu do
značnej miery neodvislý predmet konania, ktorý preto len odvolaním výpovede (ani podaním vzájomnej
žaloby ako odvolací súd vysvetlil vyššie), neviedol k vyriešeniu otázky trvania nájomného vzťahu a cez

to v dôsledku len tejto skutočnosti nestratil na význame. Pokiaľ za tohto stavu žalobkyňa vzala žalobu
späť aj v tejto časti z dôvodu odolania výpovede z nájmu žalovaným, je zrejmé, že tak urobila bez
procesnej determinácie v správaní sa žalovaného, a preto zavinenie zastavenia konania v tejto časti
nemôže byť pripísané na jeho vrub. Možno preto konštatovať, že procesné zavinenie za zastavenie
konania je vzhľadom na rovnakú povahu oboch parciálnych nárokov rovnaké na oboch procesných

stranách, čo aplikáciou ust. § 256 ods. 1 a súčasne analogickým použitím ust. § 255 ods. 2 opodstatňuje
rozhodnúť o trovách konania vyslovením, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

9. Z uvedených dôvodov, nakoľko procesné podmienky konania boli v tomto prípade splnené, odvolaním
bola vytknutá len právna vada a odvolací súd mal pre rozhodnutie dostatočný skutkový základ, pristúpil

v súlade s ust. § 388 C.s.p. k zmene vecne nesprávneho rozhodnutia o trovách konania spôsobom
vyplývajúcim z výrokovej časti tohto uznesenia. Z tých istých dôvodov odvolací súd s použitím ust. §
396 ods. 1 C.s.p s rovnakým usporiadaním rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania.

10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.