Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/867/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5303899989
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5303899989.9

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľky: Mgr. Z. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom
T. XX, D., právne zastúpená JUDr. Milanom Chovancom, advokátom, so sídlom v Žiline, V. Tvrdého
17, IČO: 36 436 640, proti odporcovi: Lesné spoločenstvo Kysučné, s. r. o., Makov, IČO: 36 005 843,
zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o.,
so sídlom Potočná 2835/1A, Čadca, v konaní o zaplatenie 1.238,13 Eur s príslušenstvom, o odvolaní

navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 10C/139/2003-512 zo dňa 25. 09. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Návrh navrhovateľky na prerušenie konania až do skončenia dovolacieho konania vedeného na
Najvyššom súde SR pod sp. zn. 6Cdo 157/2014 z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Čadca zamietol návrh navrhovateľky, ktorou sa domáhala
zaplatenia nájomného v sume 1.238,13 Eur s príslušenstvom, na podklade svojho spoluvlastníckeho
podielu v nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. Z. (získaného na základe darovacej zmluvy
V 1900/2000 zo dňa 19.09.2000) a uzatvorenej nájomnej zmluvy zo dňa 04.01.2000. Navrhovateľke
uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 1.147,27 Eur v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu odporcu JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr.

Strapáč, PhD., s. r. o., so sídlom Potočná 2835/1A, Čadca.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že nájomná zmluva zo dňa 04.01.2000 od ktorej navrhovateľka
odvodzovalaoprávnenosťňouuplatňovanéhoprávanazaplatenienájomnéhozaužívanienehnuteľností
zapísaných na LV č. XXXX v kat. území Z. odporcom, je absolútne neplatná podľa § 123 a § 39
Občianskeho zákonníka, keďže navrhovateľka v čase jej uzavretia nebola spoluvlastníčkou podielu za
užívanie ktorého by jej prislúchalo nájomné. Pokiaľ navrhovateľka v priebehu konania žiadala priznať

žalovanú sumu aj na základe iných titulov a odlišných skutkových tvrdení, okresný súd jej písomné
podania a prednesy vyhodnotil ako zmenu návrhu, ktorú uznesením zo dňa 25.09.2014 podľa § 95
ods. 1 a 2 O.s.p. nepripustil. Pri svojom rozhodovaní vo veci samej preto okresný súd vychádzal z
toho, že navrhovateľka žiadala priznať žalovanú sumu na základe uzatvorenej nájomnej zmluvy. S
poukazom na vyššie uvedené dôvody súd ďalšie dokazovanie vo veci nevykonával, keďže ho považoval
za nadbytočné a nehospodárne. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „O.s.p.“), keď odporcovi, ako úspešnému účastníkovi v konaní priznal náhradu
všetkých účelne vynaložených trov spojených s bránením práva. V danom prípade z pozostávajúcich
trov právneho zastúpenia spolu celom v sume 1.147,27 Eur. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené a
priznané v zmysle ust. Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podala navrhovateľka odvolanie, na základe ktorého odvolací súd
žiadala, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a jej návrhu v celom rozsahu vyhovel.Odporcovi teda uložil povinnosť zaplatiť jej sumu 1.238,13 Eur s príslušenstvom počítaným od
01.01.2003. Súčasne požiadala konanie prerušiť až do skončenia dovolacieho konania vedeného na
Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 6Cdo 157/2014.

Prvostupňovému súdu vytýkala to, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, z toho vyplývajúce nesprávne právne posúdenie veci a tiež to, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V ďalších podrobnostiach označila za
správny záver okresného súdu, že nájomná zmluva zo dňa 04.01.2000 je absolútne neplatná, a to
z dôvodu, že navrhovateľka v čase uzavretia nebola spoluvlastníčkou spoluvlastníckeho podielu, na

základe ktorého si uplatňovala zaplatenie nájomného. Nemožno sa však stotožniť s ďalšími závermi
prvostupňového súdu, že pokiaľ by bola bývala navrhovateľka tvrdila uzavretie ústnej nájomnej zmluvy,
táto by bola neplatná z rovnakých dôvodov ako písomná. Okresný súd takto vopred prejudikoval
neplatnosť niečoho, o čom si nie je istý, že existuje, resp. čo vopred predpokladá, že neexistuje. V
tomto smere napadnutý rozsudok okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Z uvedeného vyplývajú nesprávne skutkové zistenia k akým dospel prvostupňový súd, keďže nesprávne

považoval za nadbytočné a nehospodárne vykonať ďalšie dokazovanie vo vzťahu k samotnej výške
nájmu. Pri posúdení základu nároku na zaplatenie nájomného sa súd obmedzil iba na nájomnú zmluvu
zo dňa 04.01.2000 a nevyhodnotil ostatné možnosti vzniku a jestvovania nájomného vzťahu. Aj v tomto
smere vychádza napadnutý rozsudok z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za ďalšie, okresný súd
prisvojomrozhodovaníopomenulaktuálnyprávnystav,atonajmä§139ods.2Občianskehozákonníka,

podľa ktorého hospodárenie so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa
veľkosti podielov. Z ustálenej súdnej praxe musí byť súdu známe, že môže existovať aj tzv. nútený
nájom, o ktorom rozhodnú spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti, ktorých spoluvlastnícke podiely
predstavujú väčšinu. V danom prípade nie je preto podstatné, či sama navrhovateľka nájomnú zmluvu
uzatvorila, či už písomne alebo ústne. Podstatné je, že väčšina spoluvlastníkov počítaná podľa

spoluvlastníckych podielov rozhodla o hospodárení so spoločnou vecou tak, že prenajala spoločnú
nehnuteľnosť odporcovi, a tento mal platiť spoluvlastníkom nájomné za hospodárenie v príslušnom
kalendárnom roku. S poukazom na vyššie uvedené, je preto nesprávny právny záver okresného súdu v
tom, že nájomný vzťah medzi navrhovateľkou a odporcom neexistoval. Pokiaľ navrhovateľka dohodou
zo dňa 20.06.2013 odstúpila od darovacej zmluvy so svojim otcom A. F. neznamená to, že jej nárok

na zaplatenie nájomného zanikol. Podľa čl. 2 dohody o odstúpení od zmlúv o prevode nehnuteľnosti
sa účastníci dohodli, že „úžitky z nehnuteľnosti do dňa odstúpenia od zmluvy patria navrhovateľke“. Z
tohto dôvodu nárok navrhovateľky nezanikol a súd mal skúmať jeho výšku. S poukazom na uvedené
má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci preto, lebo okresný
súd sa nezaoberal alternatívnym odôvodnením navrhovateľkinho nároku v zmysle jej podaní, ako aj

prednesov, ktoré nesprávne posúdil ako zmenu návrhu. Navrhovateľka sa tak dostala do pozície, že ak
by na preukázanie svojich tvrdení použila akýkoľvek argument, súd ho nepripustil, a preto bol aj jej nárok
zamietnutý. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj nález Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012 č.
122/2012, na ktoré vo vzťahu k nepripusteniu zmeny návrhu v danom prípade poukazuje prvostupňový
súd, nie je vôbec možné použiť. Tým, že sa okresný súd nezaoberal argumentami navrhovateľky,

čo do dôvodnosti jej nároku, ako aj vo vzťahu k aktívnej legitimácií došlo k porušeniu jej práva na
spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie súdu sa preto stáva taktiež zmätočným a nepreskúmateľným
a je dovolacím titulom. Napokon navrhovateľka ešte uviedla, že právnu otázku dopadu rozsudku
Okresného súdu Čadca č. k. 10C/333/2000 na vlastníctvo nehnuteľnosti vo vlastníctve A. F. a jeho
nástupníčok ako predbežnú otázku posúdil Krajský súd v Žiline v rozsudku č. k. 10Co/180/2012-223 zo

dňa 14.03.2013 keď konštatoval, že tento rozsudok je zmätočný a jeho výrok nie je spôsobilý relevantne
spochybniť správnosť zápisov v katastri nehnuteľnosti. V závere podaného odvolania navrhovateľka
navrhla konanie prerušiť, až do skončenia dovolacieho konania vedeného pred Najvyšším súdom SR
sp. zn. 6Cdo 158/2014, v ktorom bola odložená vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.
5Co/479/2012-918 zo dňa 09.07.2013, a v ktorom konaní sa rieši otázka vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam.

Odporca v podanom vyjadrení odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil. S poukazom na ust. § 79 ods. 1, § 120 ods. 1 a 4 odporca zdôraznil, že navrhovateľka
bolapoučená,žejepovinnápredložiťalebooznačiťvšetkydôkazyaskutočnostinajneskôrdovyhlásenia

uznesenia,ktorýmsakončídokazovanie.Navrhovateľkavšaknemalažiadneďalšienávrhynadoplnenie
dokazovania. Teda sa ani nevykonávalo dokazovanie ohľadom užívania predmetných nehnuteľností.
Odporca počas celého konania poukazoval na fakt, že navrhovateľka riadne nešpecifikovala svoj
návrh. Navrhovateľka zmätočne tvrdila, že ide o bezdôvodné obohatenie, následne, že ide o nájomné,či o vyplatenie úžitkov, pričom si uplatňovala žalovanú sumu aj z postúpenej pohľadávky. Odporca
je toho názoru, že musí byť zrejmý právny titul, na základe ktorého si navrhovateľka pohľadávku
uplatňuje. Túto nie je možné špecifikovať na základe štyroch popri sebe protikladných právnych titulom,

z ktorých jedným bola nájomná zmluva, s ktorou sa súd riadne vysporiadal. Následne to bol titul z
bezdôvodného obohatenia, titul z užívania nehnuteľnosti ako aj titul z postúpenej pohľadávky. Samotné
konanie navrhovateľky tak vzbudzuje pochybnosti a špekulácie. Navrhovateľka odstúpila od darovacej
zmluvy keď videla, že konanie o neplatnosť darovacej zmluvy v konečnom dôsledku prehrala. Toto
konaniejemomentálnenaNajvyššomsúdeSlovenskejrepubliky.Špekulatívnosťkonanianavrhovateľky

a nejednoznačnosť jej postojov na základe akej právnej skutočnosti si uplatňuje svoj nárok vyplýva aj z
toho,ževodstúpeníoddarovacejzmluvysiponechalanároknaúžitkyzpredmetnýchpodielov,následne
jej právny predchodca p. Lučan previedol všetky podiely opätovne na navrhovateľku a jej sestru. Za
ďalšie, navrhovateľka doposiaľ v konaní neuniesla dôkazné bremeno, ani bremeno tvrdenia ohľadne
existencie a výšky jej údajnej pohľadávky. Neobstojí jej tvrdenie, že pre priznanie jej nároku postačí
iba riadne skutkové odôvodnenie veci. A následne právne posúdenie v celosti je na súde, a teda ona

nemusí ako navrhovateľka právne kvalifikovať svoj nárok. V tomto smere odporca poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 6/2010 zo dňa 22.09.2010 v zmysle záverov ktorého je okruh
rozhodujúcich skutočností ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie
tvrdení daných hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov
konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia

byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V zmysle uvedeného je nesporné, že navrhovateľ
musí označiť hmotnoprávnu normu, podľa ktorej si nárok uplatňuje. A z hypotézy hmotnoprávnej normy
následne bude vyplývať aj dôkazná povinnosť a povinnosť uniesť dôkazné bremeno a tvrdiť dôkazy. S
poukazom na uvedené, navrhovateľka nemohla v prejednávanej veci tvrdiť štyri tituly, na základe ktorých
má mať plnenie, lebo následne nie je možné ani vykonať riadne dokazovanie. Ak aj navrhovateľka

uvádzala štyri právne tituly, na základe ktorých má nárok na ohradenie kúpnej ceny, mala k týmto
údajným štyrom titulom z bezdôvodného obohatenia z nájomnej zmluvy, z postúpenej pohľadávky, z
úžitkov nehnuteľnosti uniesť aj dôkazné bremeno a preukázať dôkazy na toto svoje tvrdenie. Taktiež
navrhovateľka v danom prípade žiadnym spôsobom nepreukázala, že by bola oprávnená s cudzou
vecou disponovať pokiaľ nájom uzatvárala k cudzej veci a dávať ju ďalej do podnájmu. Aj z tvrdeného

odvolania navrhovateľky vyplýva, že A. F. mal iba vôľu darovať predmetnú nehnuteľnosť, z čoho ale
nevyplýva, že A. F. predmetnú nehnuteľnosť navrhovateľke prenajal a umožnil jej podnájom. V danom
konaní ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu - darovacej zmluvy, keďže tento úkon bol urobený v
rozpore s obsahom zákonu, zmluvu uzatváral nevlastník, resp. aj osoba, ktorá nemala právo s takouto
vecoudisponovať,aktoránemalaprávoďalejpredmetnúnehnuteľnosťprenajímať.Navrhovateľkasama

nevedela ustáliť právny titul, postupovala pohľadávky, odstupovala od zmluvy, čo všetko sú síce úkony
dovolené, avšak týmito zároveň obchádzala zákon. Samotné dovolacie konanie vo veci neplatnosti
darovacích zmlúv už nemá s ohľadom na odstúpenie od zmlúv vplyv na predmet sporu.

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§

204 ods. 1, § 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201
vety prvej O.s.p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O.s.p., preskúmal
rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p.)
a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) podľa § 221 ods.
1 písm. f), h) O.s.p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z

nasledovných dôvodov:

Z obsahu spisového materiálu mal odvolací súd za doposiaľ preukázané, že na základe darovacej
zmluvy zo dňa 19.09.2000 (č. l. 3 spisu), v ktorej ako darca vystupoval otec navrhovateľky A. F. a
ktorej vklad bol povolený pod V 1900/2000 dňa 13.11.2000 sa navrhovateľka stala spoluvlastníčkou

podielov 100000/10500000 nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. Z.. Z predloženej nájomnej
zmluvy medzi navrhovateľkou a odporcom zo dňa 04.01.2000 (č. l. 4 spisu) bolo preukázané, že bola
uzatvorená na totožné podiely, ktoré navrhovateľka získala darom od svojho otca na základe darovacej
zmluvy zo dňa 19.09.2000. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že navrhovateľka uzatvorila nájomnú zmluvu
skôr, než nadobudla vlastnícke právo k predmetu nájmu. Navrhovateľka v podanom návrhu požadovala

od odporcu zaplatenie nájomného za rok 2002 v celkovej výške 37.300,00 Sk (1.238,13 Eur) spolu s
príslušenstvom, a to 13% úrokom z omeškania ročne od 01.01.2003 do zaplatenia. Výšku nájomného
odvodzovala od toho, že odporca vyplácal ostatným prenajímateľom v roku 2002 nájomné vo výške
3.730,00 Sk za jeden podiel. Nájomné za rok 2002 za 10 podielov navrhovateľke odmietol vyplatiť, a toaj napriek jej výzvam. V priebehu ďalšieho konania pre prípad, ak by súd dospel k záveru o neplatnosti
predmetnej darovacej zmluvy navrhovateľka žiadala, aby jej odporca vydal bezdôvodné obohatenie,
Ďalej v konaní tvrdila, že v súlade s ust. § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rozhodnutím o

vklade darovacej zmluvy č. V 1900/2000 zo dňa 19.09.2000 do katastra nehnuteľností, ktorý Správa
katastra Čadca povolila dňa 13.11.2000 sa v súlade s ust. § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zmenou
vlastníka) vstúpila do práv prenajímateľa, t. j. svojho právneho predchodcu - A. F.. Okrem toho A. F.
svoj nárok na nájomné voči odporcovi za rok 2000 postúpil na navrhovateľku aj zmluvou o postúpení
pohľadávok tiež z ktorého titulu sa navrhovateľka domáhala priznania žalovaného plnenia.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní na pojednávaní dňa 25.09.2014 návrh navrhovateľky zamietol
v podstate s odôvodnením, že nájomná zmluva z titulu ktorej si uplatňovala žalovanú sumu bola
uzatvorená skôr, ako sa samotná navrhovateľka stala spoluvlastníčkou nehnuteľnosti, ktoré má užívať
odporca. Z uvedeného dôvodu preto považoval nájomnú zmluvu za absolútne neplatne podľa § 123 a
§ 39 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ sa týka ďalších dôvodov, na základe ktorých si navrhovateľka uplatňovala žalovanú sumu, či už
z titulu bezdôvodného obohatenia, titulom nástupníctva po právnom predchodcovi, titulom postúpenej
pohľadávky z A. F. a napokon titulom užívania spoluvlastníckeho podielu okresný súd tieto ďalšie
tvrdenia navrhovateľky považoval za zmenu návrhu, ktorú uznesením zo dňa 25.09.2014 nepripustil.
Konštatoval, že tvrdenia navrhovateľky, ktoré produkovala po podaní návrhu a na základe ktorých

žiadala priznať žalovanú sumu z iného dôvodu, ako titulom nájomného, nevyhodnotil ako inú právnu
kvalifikáciu na základe totožného skutkového stavu, ale ako odlišné skutkové tvrdenia. O týchto rozhodol
ako o zmene návrhu podľa § 95 ods. 1, 2 O.s.p. tak, že ich nepripustil. Okresný súd „mal za to, že
stav skutkových tvrdení a dôkazov neumožňuje, aby súd rozhodol o zmenených návrhoch“. Pri svojom
rozhodovaní poukázal aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a Krajského

súdu v Žiline.

Odvolateľ mal za to, že vyššie uvedený procesný postup okresného súdu nemá oporu v občianskom
súdnom poriadku, ani v ustálenej súdnej praxi. V tomto smere vytýkal súdu, že konanie má inú vadu,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Spoukazomnaobsahodvolaniaodporcuanímformulovanéodvolacienámietkysaodvolacísúdnajskôr
zaoberal tým či napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu nebolo vydané v konaní postihnutom tzv.
inou vadou konania.

Za inú vadu konania (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) sa považuje procesná nesprávnosť, ktorá je
dôsledkom porušenia procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie, ktorá ale na rozdiel od
vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. nezakladá tzv. zmätočnosť rozhodnutia.
Môže ísť o porušenie niektorého z ustanovení zákona, ktoré upravujú konanie, pričom však musí byť
zároveň splnený predpoklad, že výskyt danej vady konania viedol k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.

Na takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada, aj keď nebola výslovne v
odvolaní namietaná (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Inú vadu v konaní odvolateľ videl v tom, že súd sa nezaoberal jeho argumentami, ktorými alternatívne
vymedzil svoj nárok, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie je

preto podľa odporcu aj nepreskúmateľné.

Podľa § 95 ods. 1 O. s. p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie
konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na
pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Podľa § 95 ods. 2 O. s. p. súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli
byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na
konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o
pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

Ustanovenie je vyjadrením dispozičného oprávnenia navrhovateľa, ktoré mu umožňuje disponovať
(nakladať) konaním alebo jeho predmetom. V rámci tohto oprávnenia môže navrhovateľ napríklad vziať
návrh späť, zmeniť ho, uzavrieť zmier, ale aj v konaní urobiť hmotnoprávnu dispozíciu. Ustanovenie §95 upravuje dispozitívny úkon účastníka spočívajúci v zmene návrhu na začatie konania. Zmena môže
spočívať v rozšírení návrhu (ak žiada viac alebo aj iné plnenie alebo určenie, ako sa pôvodne domáhal).

Dispozícia účastníka konania, ktorou chce meniť návrh, je obmedzená iba súhlasom súdu. Súd pri úvahe
o tom, či bude súhlasiť so zmenou návrhu, môže zvažovať iba to, či výsledky doterajšieho konania (ako
celku) môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Ak to tak je, musí so zmenou návrhu
súhlasiť.Opripusteníalebonepripustenízmenysúdrozhodujeuznesením,protiktorémuniejeprípustné
odvolanie [§ 202 ods. 3 písm. f)].

K zmene návrhu môže dôjsť kedykoľvek za konania, dokiaľ nebolo vyhlásené (vydané) rozhodnutie,
ktorým sa konanie končí.
Predmetom občianskeho súdneho konania je uplatnené právo na plnenie (procesný nárok), ktorého
základom sú žalobou tvrdené právne významné skutočnosti a predmetom žalobný petit. Opísaním
právne významných rozhodujúcich skutočností v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. žalobca určuje, o čom
a na akom skutkovom základe má súd rozhodnúť. Zo súhrnu opísaných rozhodujúcich skutočností,

uvedených v žalobe, musí vyplynúť, o aký právny pomer žalobca svoj nárok opiera (právny dôvod
žaloby). Výslovné uvedenie právneho dôvodu v žalobe nie je jeho náležitosťou. O iný predmet konania,
a teda zmenu žaloby ide spravidla v prípade, ak žalobca požaduje iné plnenie, alebo požaduje síce
rovnaké plnenie, ale odvodzuje ho z iného skutku, ako ho opísal v žalobe (rozhodnutie Najvyššieho súd
SR sp. zn. 3 Obdo 31/2009 zo dňa 24.03.2010).

Zmena návrhu na začatie konania nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či
dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, posudzuje súd.
Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto navrhovateľovi možnosť zmeniť návrh na začatie konania
(len) so súhlasom súdu; súd zmenu tohto návrhu nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho

konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (§ 95 ods. 2 O.s.p.). Úvaha, či
výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred navrhovateľom požadovanou zmenou návrhu, (ne)môžu
byťpodkladomprekonanieozmenenomnávrhu,súvisíspredbežnýmhodnotenímdôkazovavýsledkom
vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu
rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny návrhu. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti

dovolania z hľadiska procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nemôže preskúmavať
správnosť úvahy súdu riešiaceho otázku, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred navrhovateľom
navrhnutou zmenou návrhu, môžu alebo nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (viď.
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2011 sp. zn. 2 Cdo 161/2011, ktoré
bolo uznesením kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2011 navrhnuté na

uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Z vyššie uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zmene návrhu, o
tom, či výsledky doterajšieho konania môžu/nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu,
ide o úvahu vo veci konajúceho súdu. Ide v podstate o aplikáciu neurčitého právneho pojmu „výsledky

doterajšieho konania“ vo vzťahu k okolnostiam danej konkrétnej veci. Tak ako je ďalej uvedené, úvaha
súdu ako každá iná musí byť jasná, presvedčivá a dostatočne odôvodnená.

V danom prípade okresný súd pri úvahe o tom, či bude súhlasiť so zmenou návrhu mohol zvažovať iba
to, či výsledky doterajšieho konania (ako celku) môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Ústavný súd SR v jednom zo svojich nálezov, kde posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, uviedol:
„...že skúmal, či najvyšší súd sťažovateľovi ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia
dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej
činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby sťažovateľ nemusel hľadať odpoveď na

nastolenúproblematikuvrovinedohadov,abysasprijatýmizávermibolomožnéstotožniťakoslogickým
záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne
závery vychádzajú.” (III. ÚS 311/07). Možno konštatovať, že ak odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neobsahuje úvahy (myšlienkové kroky, premisy), ktoré by dôkladne zdôvodňovali, prečo je skutkový
stav tým prípadom, v ktorom možno neurčitý právny pojem aplikovať, adresát súdneho rozhodnutia aj

verejnosť musia hľadať odpoveď na právny problém „v rovine dohadov”.

Povinnosť vysvetliť úvahy súdu v prípade, že rozhodnutie nevyplýva priamo zo zákonného textu,
zdôrazňuje aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. I. ÚS 403/03, v ktorom uviedol: „Obecný soud nemůževe zjevně složitém případě reprodukovat jen text zákonného ustanovení a k němu bez dalšího přiřadit
svůj právní závěr, aniž bude současně patrné, jakou cestou k tomuto právnímu závěru dospěl a jaké
argumenty přitom použil. Pokud nejde o situaci, kdy právní řešení bez dalšího vyplývá ze zákonného

textu, obecný soud musí v odůvodnění dostatečným způsobem vysvětlit své právní úvahy s případnou
citací publikované judikatury nebo názorů právní vědy.“

V súvislosti s aplikáciou neurčitých právnych pojmov sa v rozhodovacej činnosti súdov stáva, že
v odôvodnení rozhodnutia súd iba odcituje ustanovenia právneho predpisu a následne konštatuje,

že „z uvedených ustanovení vyplýva“, že záver je taký a taký, prípadne že „na základe uvedených
ustanoveníbolorozhodnutétak,akojeuvedenévovýrokurozhodnutia“.Tietodruhyrozhodnutípovažuje
judikatúra Ústavného súdu SR za „zjavne neodôvodnené“ resp. „nepreskúmateľné“. Právna teória
uvádza,žeje„nevyhnutnoupodmienkoupreskúmateľnostisudcovskéhorozhodnutia...,abysúdvysvetlil
každú jednotlivú úvahu jasným spôsobom, zrozumiteľným prinajmenšom pre právneho odborníka.“
Ústavný súd SR však často považuje nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu aj za

prejav arbitrárnosti (svojvôle) v rozhodovaní súdu. Možno súhlasiť s tým, že ak odôvodnenie súdneho
rozhodnutia neobsahuje úvahy (myšlienkové kroky, premisy), ktoré by dôkladne zdôvodňovali, prečo
je skutkový stav tým prípadom, v ktorom možno právnu normu aplikovať, javí sa, že súd rozhodol bez
dostatočných dôvodov, a teda rozhodol svojvoľne (arbitrárne).

Povinnosti súdov vzťahujúce sa na aplikáciu neurčitých právnych pojmov stanovil Európsky súd vo
viacerých rozhodnutiach (napr. Georgiadis v. Grécko, Kurti v. Grécko, Múčková v. Slovensko). Keďže z
rozhodnutí vnútroštátnych orgánov vo vyššie uvedených veciach nebolo zrejmé, ako možno konkrétny
skutkový stav (skutkovú premisu) podradiť pod hypotézu právnej normy (normatívnu premisu), záver
(rozhodnutie) nemohol logicky vyplývať iba priamo z normatívnej premisy, čím tieto rozhodnutia popreli

základnú požiadavku na dostatočné a logické odôvodnenie rozhodnutia.

V danom prípade prvostupňový súd nepripustil rozšírenie návrhu z dôvodu, že „stav skutkových tvrdení
a dôkazov neumožňuje, aby súd rozhodol o zmenených návrhoch“..

Vyššie uvádzané dôvody podľa názoru odvolacieho súdu nesúvisia so zákonnými dôvodmi pre ktoré súd
zmenunávrhminepripustí,tedažebyvýsledkydoterajšiehokonanianemohlibyťpodkladomprekonanie
o zmenenom návrhu. Tým, že okresný súd nepripustili zmenu návrhu z dôvodov, ktoré ustanovenie §
95 ods. 2 O.s.p. nevymedzuje (porovnaj rozhodnutie Najvyššie ho súd SR sp. zn. 1 MCdo 4/2010 zo
dňa 29.02.2012), zaťažili konanie procesnou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci, pretože neposkytol navrhovateľovi dostatok skutkových a právnych argumentov odôvodňujúcich
záver o zamietnutí návrhu aj vo vzťahu k iným alternatívne uplatňovaným titulom. Odvolací súd pritom
nespochybňuje závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 160/2011, v zmysle
ktorého nemôže súd vyššej inštancie preskúmavať správnosť úvahy súdu riešiaceho otázku, či výsledky
konania, ku ktorým sa dospelo pred navrhovateľom navrhnutou zmenou návrhu môžu alebo nemôžu byť

podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, ktoré však na danú vec podľa jeho názoru nedopadajú,
pretože v tomto prípade úvaha vo veci konajúceho súdu o zmene návrhu absentovala. Pri jej absencií
nebolo možné ani posúdiť jej správnosť.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, ak sa účastníkovi konania postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych

procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ak súd prvého stupňa v konaní postupoval v rozpore s
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku tým, že účastníkovi konania odoprel alebo znemožnil
uplatnenie procesných práv, odvolací súd musí v každom prípade jeho rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.Vzhľadom na zhora uvedenú inú vadu konania, ktorá zakladá vecnú nesprávnosť rozhodnutia a postup,
ktorým dochádza k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil (§ 221 ods. 1 písm. f/, písm. h/ O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§

221 ods. 2 O.s.p.),

V ďalšom konaní sa okresný súd opätovne vyporiada s otázkou nároku uplatneného navrhovateľkou v
tomto konaní (vrátane jeho alternatívneho uplatňovania) a vykonané dokazovanie vyhodnotí v súlade
s ust. § 132 O.s.p., pričom výsledky hodnotenia dôkazov zahrnie aj do odôvodnenia rozsudku tak, ako

mu to ukladá ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a dostatočne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za rozhodné,
preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal, a akými dôkazmi sa pri hodnotení dôkazov riadil. Rovnako
je potrebné, aby vo svojom odôvodnení okresný súd riadne zdôvodnil svoje rozhodnutie aj z hľadiska
právnych ustanovení, ktoré aplikoval pri svojom rozhodnutí.

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na

Najvyššom súde SR pod sp. zn. 6Cdo 157/2014 odvolací súd zamietol, majúc za to, že samotný
výsledok tohto konania nemá žiaden vplyv na predmet daného sporu. Vychádzajúc z tvrdení účastníkov,
je medzi nimi nesporné, že darovacia zmluva je absolútne neplatná. Navyše sama navrhovateľka
súdu oznámila, že od darovacej zmluvy odstúpila a uzatvorila novú. Za tohto stavu sa preto odvolací
súd stotožnil s názorom odporcu, že v súčasnosti vedené konanie na Najvyššom súde SR o určenie

neplatnosti darovacej zmluvy už nemá žiaden vplyv na prebiehajúci súdny spor v tejto veci. Návrh na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. preto zamietol.

V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.