Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. december 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/11/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5303899989
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5303899989.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej,

sudcov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci žalobkyne: Mgr. Z. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D., T. XX, zastúpená JUDr. Milanom Chovancom, advokátom, so sídlom v Žiline, V.
Tvrdého 17, IČO: 36 436 640, proti žalovanému: Lesné spoločenstvo Kysučné, s. r. o., Makov, IČO: 36
005 843, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisarik s. r. o., so sídlom
Potočná 2835/1A, Čadca, IČO: 36 866 849, o zaplatenie 1.238,13 Eur s príslušenstvom, v konaní o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 10C/139/2003-602 zo dňa 3. novembra
2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 10C/139/2003-602 zo dňa 3. novembra 2015 potvrdzuje.

Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne. Zároveň týmto rozsudkom uložil
žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 1.398,13 Eur v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku na účet zástupcu žalovaného.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd konštatoval absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy zo
dňa 04.01.2000 podľa § 39 Občianskeho zákonníka uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, keďže

táto bola podpísaná v čase, kedy žalobkyňa nebola spoluvlastníčkou dotknutých nehnuteľností. Ostatné
skutkové tvrdenia, ktoré vymedzovali uplatnený nárok odlišným spôsobom, ako sa uvádzalo v žalobe,
súd prvej inštancie považoval za zmenu návrhu, ktorú nepripustil uznesením zo dňa 17.8.2015, pričom
podrobnú argumentáciu formulovanú v danom rozhodnutí, zopakoval aj v rozsudku. O trovách konania
bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

3. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá namietala

nesprávne právne posúdenie veci. Zdôraznila, že sa v priebehu konania domáhala stále toho
istého nároku, žiaden návrh nemenila, len špecifikovala alternatívne dôvody, o ktoré svoj nárok
opiera. Okresný súd rozhodol vo veci dňa 3.11.2015 v jej neprítomnosti, hoci požiadala o odročenie
pojednávania zo zdravotných dôvodov. Keďže okresný súd deklaroval, že ju potrebuje vypočuť,
mala legitímne očakávania, že súd podnikne také procesné kroky, aby skutočne výsluch realizoval.
Žalobkyňa tiež vyjadrila pochybnosti o nezaujatosti sudkyne, a to najmä s ohľadom na fakt, že
priamo v rozsudku zákonná sudkyňa uvádzala, že bol na ňu vyvíjaný tlak. Okresný súd v konaní

zameral svoju pozornosť na preukazovanie výšky požadovaného nájomného, z čoho mohla žalobkyňa
nadobudnúť dojem, že súd nepovažoval nárok za neopodstatnený. Súd prvej inštancie sa nezaoberal
možnosťami aplikácie § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého o hospodárení so
spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Z ustálenejsúdnej praxe musí byť súdu známe, že môže existovať aj tzv. nútený nájom, o ktorom rozhodnú
spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti, ktorých spoluvlastnícke podiely predstavujú väčšinu. Podstatné
v danej veci je, že väčšina spoluvlastníkov počítaná podľa spoluvlastníckych podielov rozhodla o

hospodárení so spoločnou vecou tak, že prenajala spoločnú nehnuteľnosť žalovanému a tento mal platiť
spoluvlastníkom nájomné za hospodárenie v príslušnom kalendárnom roku. Žalobkyňa nadobudnutím
spoluvlastníctva k spoluvlastníckemu podielu na základe darovacej zmluvy pod č. V - 1900/2000 vstúpila
do práv prenajímateľa v nájomnom vzťahu ku spoločnej nehnuteľnosti. Podielové spoluvlastníctvo k
spoločnej nehnuteľnosti je nedeliteľné, nie je možné ho zrušiť a vyporiadať, preto žalobkyňa nemohla

nadobudnutím spoluvlastníctva do nájomného vzťahu nevstúpiť. Pokiaľ žalobkyňa dohodou zo dňa
20.6.2013odstúpilaoddarovacejzmluvysosvojímotcomA.F.,neznamenáto,žejejnároknazaplatenie
nájomného zanikol, keďže z danej dohody vyplýva, že úžitky z nehnuteľností do dňa odstúpenia
od zmluvy patria žalobkyni. Na podporu svojej argumentácia žalobkyňa poukázala na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/58/1999 zo dňa 1.11.200, sp. zn. 2Obdo/13/1998 a rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 329/2010. Odvolateľka tiež poukazovala na rozhodnutie Krajského

súdu v Žiline sp. zn. 10Co/170/2012, z ktorého vyplýva, že doposiaľ nebolo právoplatne spochybnené
vlastníctvo žalobkyne k nehnuteľnostiam. V doplnení odvolania žalobkyňa zopakovala niektoré svoje
argumenty a poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, z ktorých je zrejmé, že nemusela svoj
nárok právne kvalifikovať a že aj v prípade neexistencie jej vlastníctva mohla v konaní uplatňovať nárok
po preukázaní ďalších potrebných skutočností.

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. K otázke vylúčenia zákonnej sudkyne uviedol, že vo veci rozhodol krajský súd na základe
oznámenia sudkyne tak, že ju nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci. Žalobkyňa v priebehu
celého konania nenavrhovala žiadne listinné dôkazy alebo iné dôkazy na preukázanie skutočnosti, či

žalovaný predmetnú nehnuteľnosť užíva alebo nie. Žalobkyňa nielenže neuniesla dôkazné bremeno
na preukázanie svojich tvrdení, ale opakovane menila právne tituly, z ktorých odvodzovala svoj nárok.
Skutočnosť odstúpenia od pôvodnej darovacej zmluvy považoval žalovaný za špekulatívnu. V konaní
nebol predložený ani dôkaz ohľadom výšky žalovanej pohľadávky. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobkyne,
že nebola povinná svoj nárok kvalifikovať. Odvolateľka totiž bola povinná súdu prezentovať skutkové

tvrdenia, ktoré spadajú pod konkrétnu právnu normu. Nemožno akceptovať stav, keď žalobkyňa
opakovane mení právne tituly svojho nároku, z ktorých si mal súd vybrať. Ďalej žalovaný odkázal na
správnosť záverov okresného súdu.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázala na novú skutočnosť - uznesením

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2014 zo dňa 29.3.2016 bol zrušený rozsudok Krajského súdu
v Žiline č. k. 5Co/479/2012-918 zo dňa 9.7.2013, z čoho možno vyvodiť, že argumentácia žalovaného
nie je opodstatnená. Pokiaľ žalovaný poukazoval na nepreukázanie užívania sporných pozemkov, táto
skutočnosť nebola v konaní sporná a potvrdzujú to aj závery iných rozhodnutí v obdobných sporoch.

6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uvádzal, že žalobkyňa v spornom období nebola
vlastníčkou nehnuteľností, a preto jej nemohol vzniknúť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Ak následne došlo k odstúpeniu od darovacej zmluvy, zanikli všetky práva z nej vyplývajúce. Pokiaľ sa
strany zmluvy pri jej odstúpení dohodli na istom vyporiadaní, táto nemôže zaväzovať tretiu osobu, preto
nemohlo žalobkyni vzniknúť právo na úžitky voči žalovanému.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil
ako vecne správne.

8. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti Civilného sporového poriadku (zákon
č. 160/2015 Z. z., účinný od 1.7.2016), bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú úpravu (§ 470 ods.
1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).

9. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. (aktuálne sú kritériáodôvodnenia rozsudku predmetom úpravy § 220 ods. 2 CSP). Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

10. Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami odvolateľky, ktorými
boli vymedzené prieskumné oprávnenia odvolacieho súdu.

11. Rozhodnutie v neprítomnosti žalobkyne na pojednávaní nezakladá procesnú vadu konania, keďže
strana bola zastúpená advokátom, ktorý v celom priebehu konania realizoval v jej mene jednotlivé
procesné úkony. Jej osobný výsluch na poslednom pojednávaní nebol z pohľadu odvolacieho súdu
nevyhnutný, keďže predmetom posúdenia boli v danej veci právne otázky a skutkový stav (ktorého
objasnenie by eventuálne bolo nevyhnutné výsluchom žalobkyne) bol nesporný. Žalobkyňa zároveň
v odvolaní nedefinovala, akým spôsobom jej mali byť odňaté procesné práva, keď sa pojednávanie

uskutočnilo v jej neprítomnosti. V zásade platí, že strany sporu realizujú svoje práva v konaní
prostredníctvom zástupcu, ich osobná účasť je potrebná pri vykonávaní konkrétneho dôkazu, čo nebol
prípad v uvedenej veci.

12. Vo veci nerozhodovala vylúčená sudkyňa, keďže otázka jej prípadnej zaujatosti bola v konaní

právoplatne vyriešená uzneseniami Krajského súdu v Žiline č. k. 6NcC/31/2012-377 zo dňa 31.8.2012
a 6NcC/19/2014-443 zo dňa 13.2.2014. Zaujatosť sudkyne mala byť predmetom konania na Ústavnom
súde SR (č. l. 455), ktorého výsledok však žalovaný (sťažovateľ) súdu neoznámil.

13. K eventuálnemu nesprávnemu posúdeniu jednotlivých skutkových okolností, z ktorých žalobkyňa

odvodzovala svoje práva, treba uviesť, že tieto nevykazovali len alternatívy právneho posúdenia, ako
sa to snažila naznačiť žalobkyňa. Z obsahu podaného návrhu totiž zreteľne vyplýva, že žalobkyňa
uplatnila nárok vyplývajúci z nájomnej zmluvy uzavretej so žalovaným dňa 4.1.2000. Následne v ďalších
podaniach svoje skutkové tvrdenia podstatným spôsobom zmenila, keď upriamila pozornosť na úplne
iný právny titul - na nájomnú zmluvu, ktorú uzavrel jej otec A. F. so žalovaným v rovnaký deň (4.1.2000),

pričom ona mala z hľadiska hmotného práva figurovať ako právna nástupkyňa, či už na základe kúpnej
zmluvy z roku 2000 alebo z roku 2013 (so zachovaním úžitkov za predchádzajúce obdobie, vrátane
žalovanéhoobdobia),nabezdôvodnéobohatenie(tentoprávnytitulžalobkyňauvádzalaakoalternatívny
pre prípad neplatnosti nájomnej zmluvy uzavretej medzi A. F. a žalovaným a zároveň platnosti darovacej
zmluvy V 1900/2000) alebo na užívanie spoločnej nehnuteľnosti podľa § 139 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Judikatúra už v takýchto prípadoch jednotne konštatovala, že podstatne iné skutkové
vymedzenie nároku v súdnom konaní je zmenou žaloby, ktorú podľa svojej úvahy môže okresný súd
nepripustiť. Z obsahu podaní žalobkyne vyplýva, že týmito sa strana konania snažila reparovať pôvodnú
žalobu, z ktorej je zjavné, že právo bolo uplatnené na podklade neplatnej zmluvy, na čom súd prvej
inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie. Krajský súd vychádzajúc z podrobného odôvodnenia

napadnutého rozsudku (a tiež súvisiaceho uznesenia o nepripustení zmeny žaloby), nepovažoval
úvahy okresného súdu za odporujúce právnej úprave, práve naopak, tieto náležite reflektovali podstatu
ustanovenia § 95 O.s.p.
14. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na konania v obdobných veciach, odvolací súd upriamuje pozornosť
napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/428/2015 zo dňa 24.2.2016 vo veci týkajúcej

sa tých istých strán, v ktorom boli formulované zo strany žalobkyne obdobné skutkové tvrdenia, avšak
táto už v žalobe vymedzila alternatívne okolnosti prípadu (uplatnený nárok považovala za nájomné a
tiež za nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia). Krajský súd bol presvedčený, že ku každej veci
bolo nevyhnutné pristupovať individuálne, keďže aj pri podobnosti jednotlivých sporov, ktoré žalobkyňa
vedie, tieto z procesného hľadiska nedisponujú totožnými znakmi.

15. Za podstatný považoval krajský súd aj fakt, že žalobkyňa požadovala od žalovaného zaplatenie
nájomného v sume zodpovedajúcej „10 podielom“ na nehnuteľnosti. Následne po zmene skutkového
vymedzenia žaloby odvodzovala svoje práva zo zmluvy, ktorú uzavrel jej otec so žalovaným dňa
4.1.2000, pričom táto sa týkala len 5,5 podielov na nehnuteľnostiach. Uvedené len dokresľuje obraz o
podaniach žalobkyne, ktoré vykazujú podstatné rozdiely pri formulácii žalobnej požiadavky,

16. Z obsahu podaní žalobkyne je zrejmé, že týmito strana konania opakovane zmenila podstatu svojej
žalobnej požiadavky, keď skutkové tvrdenia vymedzené v jednotlivých podaniach nijako nenadväzovali
na obsah podanej žaloby, ale túto zásadným spôsobom menili, na čo súd reagoval uznesením o
nepripustení zmeny žaloby v zmysle § 95 O.s.p. Záver okresného súdu, ktorý vychádzal z uplatnenéhonároku na zaplatenie nájomného a tento z dôvodu absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy uzavretej
medzi žalobkyňou a žalovaným posúdil ako nedôvodný, je teda správny. Pre úplnosť treba dodať, že
podstatou nájomného vzťahu je vlastníctvo prenajímateľa k predmetu nájmu, ktorého definovanie musí

spĺňať kritéria presnosti a zrozumiteľnosti; v prípade prenájmu nehnuteľnosti (resp. spoluvlastníckeho
podielu na nej) je v zásade žiadúce formulovať v právnom úkone znaky pozemku/stavby podľa
záväzných údajov katastra, vrátane údaja o spoluvlastníckom podieli. K uvedenému už nepotreboval
odvolací súd prezentovať podrobnejšiu argumentáciu, keďže žalobe nemohlo byť vyhovené pre
absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy z dôvodu vymedzeného z rozsudku súdu prvej inštancie.

17. K tvrdeniam žalobkyne, že od darovacej zmluvy uzavretej dňa 19.9.2000 odstúpila dohodou, treba
dodať, že daný úkon nebol právne relevantný pre posúdenie veci, pretože podstatnou myšlienkou, na
ktorej stojí napadnuté rozhodnutie, je uzavretie nájomnej zmluvy ešte pred darovaním predmetných
pozemkov, čo spôsobilo jej absolútnu neplatnosť a neskoršie zrušenie darovacej zmluvy nemohlo na
danom závere nič zmeniť.
18. Ak žalobkyňa poukázala na ustanovenie 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na

ustanovenia zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách, k tomu krajský súd na záver
uvádza, že hospodárenie spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti má v zmysle zákona č. 97/2013
isté pravidlá (viď napr. § 14, § 15), ktoré by museli byť pri pravdivosti tvrdení žalobkyne dodržané.
Odvolateľka v konaní pred súdom prvej inštancie žiadala na preukázanie prijatia rozhodnutia o tzv.
nútenom nájme vypočuť všetkých spoluvlastníkov, čo bolo zjavne neúčelné, keďže prípadné rozhodnutie

o tvrdenej nájomnej zmluve by bolo zachytené v listinnej podobe, na ktorý dôkaz však strana v spore
nepoukázala. Neunesenie dôkazného bremena v tomto smere potom znamenalo neopodstatnenosť aj
týchto tvrdení odvolateľky.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania pred súdom druhej inštancie
rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2
CSP).

20. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).