Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/137/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118295061
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:6118295061.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v právnej veci žalobcu: Náhradné vozidlo, s.r.o.,
so sídlom Závodská cesta 24/3911, 010 01 Žilina, IČO: 50 496 166, právne zastúpený spoločnosťou
ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455,
proti žalovanému: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811
05 Bratislava, IČO: 31 595 545, právne zastúpený JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, so sídlom
P. K. X/A, XXX XX O., v konaní o zaplatenie 473,44 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 17C/67/2018-188 zo dňa 06. júla 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 17C/67/2018-188 zo dňa 6. júla 2020
p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomokresnýsúdvzmysle§4ods.2písm.b)zákonač.381/2001Z.z.spoukazom
na § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. a § 442 ods. 1, § 524 Občianskeho zákonníka uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 473,44 Eur spolu s úrokom z omeškania v rozsahu 5 %
ročne zo sumy 473,44 Eur od 27.05.2018 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku

(výrok I.). Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 21.06.2018 proti žalovanému
domáhal rozhodnutia súdu, ktorým by bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
473,44 Eur spolu s úrokom z omeškania v rozsahu
5 % ročne zo sumy 473,44 Eur od 27.05.2018 do zaplatenia a nahradenia trov konania.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že dňa 21.03.2018 došlo ku
škodovej udalosti na motorovom vozidle ev. č. BY 391 BC, ktorého držiteľom v čase dopravnej nehody

bol poškodený Q. S.. K vzniku škodovej udalosti došlo prevádzkou motorového vozidla Volkswagen
Touran ev. č. BY 569BC v danom čase povinne zmluvne poisteným u žalovaného. Poistná udalosť je
u žalovaného evidovaná pod č. 8013574104. Uvedené skutočnosti neboli medzi sporovými stranami
sporné. Z predloženej zmluvy o nájme č. 43/2018 zo dňa 22.3.2018 súd zistil, že žalobca ako
prenajímateľ poskytol poškodenému ako nájomcovi na obdobie od 22.03.2018 do 20.04.2018 osobné
motorové vozidlo Mitsubishi Outlander za dojednané denné nájomné v výške 70,00 Eur spolu s
jednorazovým poplatkom za pristavenie a prevzatie vozidla vo výške 30,00 Eur. Podľa protokolu o

prenájme náhradného vozidla k nájomnej zmluve č. 43/2018 bolo osobné motorové vozidlo prevzaté
poškodeným dňa 22.03.2018 a odovzdané dňa 20.04.2018 s tým, že prenájom náhradného vozidla
bude hradený z povinného zmluvného poistenia vinníka, ktorý bol zároveň identifikovaný menom vodiča,
ktorý nehodu zavinil a vozidla, ktorým bola škoda spôsobená. Faktúrou č. 2018061 zo dňa 23.04.2018,splatnou dňa 30.04.2018, žalobca vyfakturoval poškodenému na základe Zmluvy o nájme č. 43/2018
sumu2.130,00Eur.Poškodenývpísomnomčestnomprehlásenízodňa20.04.2018uviedol,žezdôvodu
poistnej udalosti - dopravnej nehody zo dňa 21.03.2018, mal prenajaté náhradné motorové vozidlo

zn. Mitsubishi Outlander po dobu od 22.03.2018 do 20.04.2018, jeho vozilo bolo v autoservise, po
dobu prenájmu nemal k dispozícii iné vhodné vozidlo a prenájom náhradného vozidla bol pre neho
nevyhnutný. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 23.04.2018 uzatvorenej medzi žalobcom ako
postupníkom a poškodeným ako postupcom prvoinštančný súd zistil, že ňou bola postúpená pohľadávka
poškodeného vo výške 2.130,00 Eur z titulu jeho nároku voči poisťovni (žalovanému) podľa § 4 zák. č.

381/2001 Z. z. a predstavujúca náklady vynaložené za nutné užívanie náhradného vozidla v príčinnej
súvislosti so škodou zo dňa 21.03.2018 na vozidle Suzuki Vitara ev. č.: BY391BC, t.j. spôsobenej na
motorovom vozidle postupcu. Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že postúpenie pohľadávky je odplatné
a výška odplaty predstavuje sumu 2.130,00 Eur, ktorá zodpovedá faktúre č. 2018061 vystavenej
žalobcom ako prenajímateľom postupcovi ako nájomcovi. Ďalej sa zmluvné strany dohodli, že ich
vzájomné nároky na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné

vozidlo sa podpisom tejto zmluvy započítavajú, pričom žalobca si bude pohľadávku podľa bodu 1
vymáhať vo vlastnom mene a na vlastný účet. Listom zo dňa 23.04.2018 postupca (poškodený) oznámil
žalovanému postúpenie pohľadávky a listom zo dňa 23.04.2018 si žalobca u žalovaného uplatnil nárok
na poistné plnenie (náhradu škody) vyplývajúce z poistnej udalosti zo dňa 21.03.2018 z titulu náhrady
účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla vo výške 2.130,00 Eur. Žalovaný listom

zo dňa 16.05.2018 oznámil žalobcovi, že dňa 11.05.2018 ukončil šetrenie poistnej udalosti a poistné
plneniepoukazujevcelkovejsume1.656,56Eur.Kráteniepoistnéhoplneniaodôvodnilvlastnýmurčením
doby prenájmu náhradného vozidla v rozsahu 25 dní a krátením o odpočítané prevádzkové náklady
počas doby prenájmu. Z účtu žalobcu vyplýva skutočnosť, že žalovaný sumu 1656,56 Eur uhradil na
účet žalobcu dňa 15.05.2018.

4. Prvoinštančný súd posúdil žalobou uplatnený nárok žalobcu ako nárok vyplývajúci z práva
poškodeného podľa § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení na náhradu škody vzniknutej
v príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla priamo proti poisťovateľovi. Predmetný nárok
prešiel z poškodeného na žalobcu na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi
jej účastníkmi dňa 23.04.2018. Postúpená pohľadávka mala charakter budúcej pohľadávky, keďže jej

vznik bol viazaný na ďalšie právne úkony, ktoré sú obsahom danej Zmluvy o postúpení pohľadávky,
a to odplatnosť postúpenia a vzájomné započítanie pohľadávok. Zo zmluvy vyplýva postúpenie
pohľadávky vo výške 2.130,00 Eur voči žalovanému, ktoré je odplatné za odplatu vo výške 2.130,00
Eur a ktorá zodpovedá faktúre č. 2018061 vystavenej žalobcom na meno poškodeného. V zmluve o
postúpení pohľadávky sa zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné nároky, a to nárok poškodeného

na odplatu za postúpenie pohľadávky a nárok žalobcu na úhradu nájomného za náhradné vozidlo sa
navzájom započítavajú. V danom prípade išlo odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo
k vzájomnému zápočtu práve nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie
odplaty za postúpenie. Nadobudnutím takto postúpenej pohľadávky sa tak žalobca stal aktívne vecne
legitimovaným subjektom na jej uplatnenie. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie

rozdielu medzi uplatnením plnením vo výške 2.130,00,00 Eur a žalovaným priznaným plnením vo výške
1.656,56 Eur, t.j. nárok na zaplatenie sumy 477,44 Eur. Pokiaľ žalovaný namietal dôvodnosť časového
trvania nájmu náhradného vozidla, ktoré bol povinný poškodený zaplatiť, z predložených listinných
dôkazovzostranyžalobcuokresnémusúduvyplynulo,žecelkovádobanájmuzodpovedádobe,poktorú
bolo vozidlo v prenájme. Z čestného prehlásenia poškodeného zároveň v konaní vyplynulo, že z dôvodu

poistnej udalosti, dopravnej nehody zo dňa 21.03.2018, mal poškodený motorové vozidlo v autoservise.
Doba, po ktorú bolo predmetné motorové vozidlo v autoservise, je dobou nájmu podľa Zmluvy o nájme,
a tiež podľa protokolu o prenájme náhradného vozidla, ako i podľa vyúčtovanej faktúry č. 2018061 a táto
bola jednoznačne preukázaná v dĺžke 30 dní od 22.03.2018 do 20.04.2018. Žalovaný nespochybnil, že
poškodený v príčinnej súvislosti s predmetnou poistnou udalosťou užíval prenajaté motorové vozidlo,

namietal dôvodnosť časového rozsahu jeho užívania a bolo jeho procesnou povinnosťou okrem popretia
skutkových tvrdení produkovať aj vlastné tvrdenia a tieto preukázať, čo však neučinil a nenavrhol žiadne
dôkazy na preukázanie opaku. Vo vzťahu k žalovaným krátenému poistnému o prevádzkové náklady
počas doby prenájmu okresný súd uviedol, že takéto krátenie považuje za neoprávnené, nakoľko je
nepochybné, že cena motorového vozidla, ktoré bolo pri dopravnej nehodne poškodené, sa na trhu

reálne znížila a nemožno tvrdiť, že poškodený by bol zvýhodnený tým, že ušetril prevádzkové náklady,
resp. amortizáciu svojho motorového vozidla za obdobie jeho nepoužiteľnosti spôsobenej škodovou
udalosťou. Stav (nájom náhradného vozidla za dobu opravy poškodeného vozidla) bol poškodenému
vnútený poistnou udalosťou a poškodený (resp. jeho právny nástupca) má právo, aby mu v plnej mierebola kompenzovaná majetková ujma za ním vynaložené prostriedky na obnovu stavu pred poistnou
udalosťou. S prihliadnutím na uvedené súd žalobcovi voči žalovanému priznal žalobou uplatnený nárok
na plnenie vo výške 473,44 Eur. Spolu s istinou žalobcovi priznal voči žalovanému v zmysle § 524 ods.

2, § 121 ods. 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. a § 11 ods. 6, 7 zákona č. 381/2001 Z.z. aj žalobou uplatnený úrok z omeškania v rozsahu 5 %
ročne zo sumy 473,44 Eur odo dňa uplynutia 15 dní po skončení prešetrenia potrebného na zistenie
povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie, t.j. od 27.05.2018. Keďže žalovaný dňa 11.05.2018
skončil prešetrenie poistnej udalosti, bol povinný do 15 dní po skončení prešetrenia potrebného na

zistenie rozsahu povinnosti poskytnúť poistné plnenie, čo neučinil, preto sa od 27.05.2018 sa dostal do
omeškania.
5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1
CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu proti žalovanému s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle podmienok
podľa § 262 ods. 2 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za
to, že okresný súd rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne
odôvodnil. Okresný súd sa zároveň žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal s námietkou

nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v súdenom spore. Poškodenému bola spôsobená
škodová udalosť prevádzkou motorového vozidla poisteného u žalovaného, v ktorej súvislosti mal byť
poškodený nútený užívať náhradné vozidlo zapožičané u žalobcu v zmysle príslušných nájomných
zmlúv. Po ukončení nájmu žalobca vystavil poškodenému faktúru a dňa 23.04.2018 poškodený
uzatvoril so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá mu vznikla z titulu účelne vynaložených

nákladov na prenájom náhradného vozidla. Z uvedeného - podľa odvolateľa - vyplýva, že poškodený
mal voči žalobcovi záväzok, ktorý spočíval v neuhradenej faktúre. Je teda zrejmé, že poškodený,
a nie žalovaný predstavoval subjekt, ktorý bol dlžníkom žalobcu. Poškodený preto nemohol so
žalobcom platne uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky. Jej uzatvorením nemohlo dôjsť k postúpeniu
pohľadávky poškodeného na žalobcu, keďže túto pohľadávku pred cesiou poškodený žalobcovi

neuhradil, a teda mu pohľadávka nevznikla. Odvolateľ ďalej tvrdil, že uvedeným postúpením došlo
medzi poškodeným ako postupcom a žalobcom ako postupníkom k postúpeniu pohľadávky žalobcu v
rozpore s § 524 Občianskeho zákonníka. V zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky totiž prejav vôle
jej účastníkov najskôr smeroval k cedovaniu (neexistujúcej) pohľadávky a až následne k započítaniu
údajne vzájomných pohľadávok poškodeného a žalobcu. Žalovaný zhrnul, že ak poškodený nebol

majiteľom pohľadávky voči žalobcovi pred jej postúpením, nemohol túto postúpiť na žalobcu a tomu
následne nemohla vzniknúť pohľadávka voči poškodenému na zaplatenie odplaty za postúpenie, ktorú
následne žalobca mienil použiť na započítanie. Predmetné postúpenie (neexistujúcej) pohľadávky je tak
pre obchádzanie zákona absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Zároveň žalovaný
poukázal na skutočnosť, že prvoinštančný súd rozsudkom priznal žalobcovi aj úroky z omeškania, a to v

rozpore s ustálenou judikatúrou. V tejto súvislosti poukázal na závery uvedené v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR (ďalej len „NS SR“) z 22.11.2018 sp. zn. 3Cdo 145/2017, ktorý sa ako dovolací súd stotožnil so
záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká až doručením
právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody a žalovaný by sa do omeškania mohol dostať
až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá bola uložená právoplatným rozhodnutím, zaplatiť žalobcovi

súdom priznanú náhradu škody. Dovolací súd zároveň v rozhodnutí uviedol, že peňažná sankcia v
podobe úrokov z omeškania upravená v § 11 ods. 8 zák. č. 381/2001 Z. z. je viazaná na nesplnenie
nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a/ alebo b/ zák. č. 381/2001 Z. z., účelom ktorej je
ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná, aby bola nútená
oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti.

7. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného
konštatoval, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mohli akokoľvek spochybniť
správnosť skutkových zistení a právnych záverov súdu prvého stupňa. Odvolanie je len prejavom
nesúhlasu žalovaného s rozsudkom, jeho postoj však nemá vecné ani právne opodstatnenie. K údajnej

ústavnej nekonformnosti napadnutého rozsudku uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z
tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Podľa žalobcu nie
je možné dôvodne vytýkať súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadals argumentáciou sporových strán podľa predstáv odvolateľa. Možno teda jednoznačne konštatovať,
že nespokojnosť odvolateľa s hodnotením priebehu a výsledku konania a právnym posúdením súdu
prvej inštancie v rámci rozhodnutia o peňažnom nároku, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity

preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia, netvorí opodstatnený dôvod odvolania. Nosnú
námietku nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie žalobca
považoval pre argumentáciu žalovaného za zmätočnú a zavádzajúcu. Uviedol, že v záujme predísť
dvojakému splneniu vzájomných pohľadávok - na strane poškodeného povinnosti splniť mu nájomné
za prenájom vozidla a na jeho strane (žalobcu) povinnosti zaplatiť poškodenému odplatu za postúpenú

pohľadávku tak on a poškodený uzatvorili súčasne s postúpením pohľadávky dohodu o vzájomnom
započítanítýchtopohľadávok.Tedakmomentuuzavretiatýchtodvochzmlúvdochádzapodľaprejavenej
a súhlasnej vôle zmluvných strán k stretu jeho pohľadávky z titulu nájomného voči poškodenému a
pohľadávky poškodeného voči žalobcovi na zaplatenie odmeny za postúpenie budúcej pohľadávky,
ktorýmmomentomsazároveňmenícharakterpohľadávkynaexistujúcuvkonkrétnejsumeavýške.Tým
jedosiahnutýúčelinštitútuzapočítania,ktorýmjedosiahnutiezánikuvzájomnýchzáväzkovbeztoho,aby

došlo k vzájomnému finančnému plneniu. Žalobca sa nestotožnil s názorom žalovaného o nemožnosti
splnenia záväzku poškodeného započítaním, nakoľko v zmysle voľnej dispozície účastníkov zmluvných
vzťahov bolo na poškodenom, že sa rozhodol svoj záväzok voči žalobcovi splniť takýmto spôsobom.
Podotkol, že zákon takúto formu splnenia záväzku pripúšťa a rovnako judikatúra i odborná prax tento
právny úkon považuje za ekvivalent plnenia. Ak na vznik aktívnej vecnej legitimácie žalovanému

„chýba“ faktický presun finančných prostriedkov poškodeného do jeho dispozičnej sféry, toto on v celom
rozsahu považuje za nelogické a rozporné so zákonom, ako i zásadami civilného práva. Argumentáciu
žalovaného nemožno podľa žalobcu považovať za správnu, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a nie je súladná s ustálenou súdnou praxou súdov. V tejto súvislosti označil súdne
rozhodnutia, v zmysle ktorých mali súdy s poukazom na zmluvu o postúpení pohľadávky, kde k úhrade

nájomného došlo započítaním, existenciu škody za jednoznačne preukázanú. Žalobca mal za to, že v
zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri zohľadnení povahy postúpenej pohľadávky, ktorá sa
postúpením nemení a v spojení s úpravou vyplývajúcou z ust. § 4 ods. 1, 2 a § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001
Z. z. je žaloba skutkovo a právne dôvodná. Uvedené je v súlade s materiálnym výkladom zákona, ktorý
má v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe prednosť pred striktne formálnym výkladom práva. Podľa

žalobcu nemožno sa stotožniť ani s tvrdeniami o absolútnej neplatnosti postúpenia pohľadávky z dôvodu
neexistencie, keďže išlo o budúcu a identifikovateľnú pohľadávku, ktorej postúpenie je možné. Vo vzťahu
k právnemu posúdeniu veci poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/55/2019 zo
dňa 25.07.2019, sp. zn. 8Co/24/2020 zo dňa 27.03.2020 a sp. zn. 9Co/300/2018 zo dňa 30.05.2019.
Pokiaľ ide o odvolací dôvod žalovaného v súvislosti s priznaným nárokom na zaplatenie úrokov z

omeškania a jeho argumentáciu ohľadom nezohľadnenia úpravy v zák. č. 381/2001 Z. z. tento žalobca
taktiež považoval za nedôvodný. Právny názor žalovaného vo vzťahu k uplatnenému úroku z omeškania
s poukazom na rozsudok NS SR zo dňa 22.11.2018 sp. zn. 3Cdo 145/2017 je podľa neho nesprávny.
Predmetné rozhodnutie sa týka odlišnej skutkovej a právnej otázky v súvislosti s priznaním nemajetkovej
ujmy a v ňom prijaté právne závery, sú na tento skutkový stav neaplikovateľné. Navyše ust. § 11 ods.

6, 7, 8 zák. č. 381/2001Z. z. nedávajú jednoznačnú odpoveď na to, či a kedy má poškodený nárok
na zaplatenie úrokov z omeškania. K chybnej interpretácii, v zmysle ktorej má mať úrok z omeškania
povahu určitej sankcie za nesplnenie nepeňažných záväzkov poisťovateľa uvedených v § 11 ods. 6 zák.
č. 381/2001 Z. z. poukázal žalobca na to, že ustanovenie ods. 8 v poznámke pod čiarou prostredníctvom
odkazu 15a odkazuje na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré hovorí o tom, že veriteľ má

právo požadovať úroky z omeškania v prípade, ak je dlžník v omeškaní s plnením peňažného dlhu.
Pre prípady nepeňažných záväzkov odkazuje na právnu úpravu týkajúcu sa poplatku z omeškania,
prípadne zmluvnej pokuty. Právny poriadok SR totiž nepozná nárok na zaplatenie úrokov z omeškania
pri nesplnení nepeňažného záväzku. K otázke úroku z omeškania sa vyjadril i Krajský súd v Žiline napr.
v rozsudku zo dňa 27.09.2019 sp. zn. 8Co/132/2019.

8. Žalovaný, ktorému bolo vyjadrenie žalobcu doručené prostredníctvom právneho zástupcu dňa
14.09.2020, procesne nereagoval.

9. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania obsahujúce vecnú argumentáciu sporových strán súdu

predložené/doručené neboli.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil
ako vecne správne.

11. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom
sa stotožnil so zásadnými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených

dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalovaného formulovanú v jeho opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na

zodpovednosťodvolateľazaobsahovévymedzeniesvojhoodvolania,vspojitosti snevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

13. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej
inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu je správny právny záver okresného súdu o aktívnej vecnej legitimácii
žalobcu, ktorý svoje úvahy k predmetnej právnej otázke vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku,
pričombolvzmysle§391ods.2CSPviazanýprávnymzáveromkrajskéhosúduuvedenýmvuznesením
sp. zn. 6Co/156/2019 zo dňa 30.04.2020.

15. Za nedôvodné považoval odvolací súd námietky odvolateľa o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku. Vo všeobecnosti je náležitou východisková úvaha žalovaného o nevyhnutnosti
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti
základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na

skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci okresný
súd svoje rozhodnutie odôvodnil zákonu zodpovedajúcim spôsobom. Právo na súdnu ochranu však
nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou, prípadne s „právom“ na vydanie
rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením
daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv

o obsahu odôvodnenia.

16. Ako už uviedol krajský súd vyššie, konanie na súde prvej inštancie a na odvolacom súde tvorí jeden
celok. Z daného faktu vychádza tak Európsky súd pre ľudské práva, ako aj Ústavný súd SR pri zaujímaní
stanoviska, či postupom súdu v konkrétnej veci došlo k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom/

bolo mu odopreté právo na súdnu ochranu. Inými slovami, odvolací súd je oprávnený korigovať určité
nedôslednosti v postupe a v rozhodnutí súdu prvej inštancie bez toho, aby prvoinštančné rozhodnutie
muselo byť zrušené. Uvedené zodpovedá i právnej konštrukcii civilného sporového odvolacieho
konania, ktoré nie je budované na kasačnom princípe (na rozdiel napríklad od konania
v správnom súdnictve).

17. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných/základných práv dosahuje len
odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody
sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08).

18. Z ust. § 220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatnéskutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd sa v prejednávanej právnej veci
dostatočným spôsobom riadil ustanovením § 220 CSP, keď je z odôvodnenia napadnutého rozsudku
zrejmé, čoho sa žalobca domáhal a aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, uviedol ktoré dôkazy

boli vykonané a z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal, poukázal na právnu úpravu, v zmysle
ktorej vychádzal pri kreovaní právneho záveru o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, pričom
rozhodol o celom uplatnenom nároku a odôvodnenie jeho rozhodnutia korešponduje s výrokovou
časťou napadnutého rozsudku. V záverečných odsekoch odôvodnenia popísal svoj procesný postup pri
rozhodovaní o trovách konania, ktorý korešponduje s výrokovou časťou napadnutého rozsudku.

20. Krajský súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
v prejednávanej veci z dôvodu, že žalobou uplatnený nárok vyplýval zo záväzku z neuhradenej
faktúry, v rámci ktorej bol dlžníkom žalobcu poškodený. Predmetnom postúpenia bol v danom prípade
nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ktorý vznikol poškodenému voči
žalovanému ako poisťovni škodcu. Z ustanovenia § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. je pritom zrejmé, že

z poistenia zodpovednosti sa poškodenému uhrádzajú uplatnené a preukázané nároky na náhradu
škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci. V tejto súvislosti je potrebné
vziať do úvahy aj ustálenú judikatúru všeobecných súdov, z ktorej vyplýva, že skutočnou škodou je aj
škoda spočívajúca v tom, že poškodený musí vynaložiť vyššie náklady na požičanie veci, ktorá mu
má nahradiť vec, ktorá sa stala v dôsledku poškodenia dočasne nepoužiteľnou vecou, v porovnaní

s nákladmi na použitie poškodenej veci. Skutočnou škodou je aj majetková ujma reprezentujúca
majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu, prípadne
aby boli v peniazoch vyvážené dôsledky toho, že navrátenie do pôvodného stavu nebolo možné
zabezpečiť hneď. Skutočnou škodou je aj nájomné za prenajaté motorové vozidlo. V konaní bola
preukázaná aj príčinná súvislosť, keď škodová udalosť, a to poistná udalosť skutočne spôsobila škodu,

o náhradu ktorej v konaní išlo. Súdna prax považuje za skutočnú škodu nielen prípady zmenšenia
majetku, ale i prípady akýchkoľvek nákladov vynaložených so vznikom alebo zabezpečením škody.
Poškodený prišiel o možnosť využívať svoje vlastné motorové vozidlo v dôsledku dopravnej nehody,
v konečnom dôsledku z titulu dopravnej nehody bol poškodenému vnútený stav, keď nemožnosť
využívať vlastné motorové vozidlo riešil požičaním náhradného motorového vozidla a cenu za nájom

požičaného vozidla po dobu opravy svojho vozidla vyplatil. Právny nástupca poškodeného potom na
základe platnej zmluvy o postúpení v konaní uplatňoval žalovaným (poisťovňou) nevyplatenú sumu,
ktorá zodpovedala výdavkom, ktoré poškodenému, resp. právnemu predchodcovi žalobcu vznikli, ktoré
by inak nenastali, ak by mohol používať svoje vlastné vozidlo. Stav, do ktorého sa dostal poškodený
(právny predchodca žalobcu), zavinil klient žalovaného. Nepriaznivosť tohto stavu nemožno umocňovať

u poškodeného neprimeraným zaťažovaním a požadovať o neho, aby v sieti opravovní zisťoval a
hľadal opravovňu s najväčšou rýchlosťou vykonania opravy, resp. s krátkou dobou opravy. Rovnako
nemožno od poškodeného spravodlivo požadovať, aby počas opravy jeho poškodeného motorového
vozidla zisťoval alternatívy iného charakteru, t.j. aby pri vylúčení možnosti používania svojho vlastného
motorového vozidla, tento stav riešil napr. používaním hromadnej dopravy. Takýmto prístupom by bol

totiž poškodený neprimerane a nedôvodne zaťažovaný, keďže už stav poškodenia jeho motorového
vozidla dopravnou nehodou ako poistnou udalosťou je záťažovým a výrazne obmedzujúcim stavom pre
poškodeného. Poškodený je nemožnosťou používania svojho motorového vozidla paralyzovaný, a preto
nie je možné spravodlivo v uplatňovaní nevyhnutných a účelných nákladov spojených so zaplatením
ceny za nájom zapožičaného motorového vozidla, dožadovať sa ešte splnenia ďalších podmienok.

21. Odvolací súd je toho názoru, že zmluva o postúpení pohľadávok, uzatvorená medzi poškodeným a
žalobcom dňa 23.04.2018, tvorí jeden celok upravujúci navzájom prepojené viaceré práva a povinnosti
jej strán/subjektov. Nespochybnenou vôľou poškodeného a žalobcu bolo dotknuté vzájomné práva a
povinnosti upraviť v rámci jednej zmluvy, čo vôbec nie je v rozpore s tým, že bolo možné na ich

usporiadanie použiť/uzavrieť viacero relatívne samostatných právnych úkonov.

22. Za relevantný je potrebné považovať argument žalobcu v jeho vyjadrení k podanému odvolaniu
žalovaného, že v rámci zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávkyso súčasným započítaním fakturovaného nájomného za užívanie náhradného vozidla s odplatou za
postúpenie pohľadávky. Pri striktnom (až puristickom) prístupe k výkladu práva by bolo možné trvať
na tom, aby poškodený uhradil žalobcovi sumu za nájom náhradného vozidla a ten mu ihneď v rámci

postúpenia pohľadávky voči žalovanému tie isté peniaze (doslova tie isté bankovky a mince) vrátil. Inými
slovami, poškodený by položil na stôl sumu 2.130,00 Eur a posunul ju k žalobcovi, ktorý by ju vzápätí
posunul späť k poškodenému.

23. Krajský súd vedome v danej spojitosti používa mierne ironický tón, pretože popísaný (odvolateľom

minimálne naznačovaný) postup v kontraktačných procesoch odporuje bežnej realite každodenného
života, pri ktorej tak fyzické, ako aj právnické osoby takmer permanentne vstupujú do desiatok rôznych
právnych vzťahov. Určite sa pritom nejedná o obchádzanie zákona, keďže právny úkon poškodeného a
žalobcu nesmeroval k tomu, aby zákon dodržaný nebol. Naopak, takým počínaním by skôr bolo formálne
vygenerovanie viacerých právne až perfekcionalistických zmlúv, ktoré by však
nekorešpondovali s bezprostrednou realitou.

24. Žalovaný v rámci svojho opravného prostriedku len zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v
prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného
súdutak,akoboliprezentovanévodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiaaodvolaciemusúduopakovane
predkladal svoje subjektívne právne závery, ku ktorým mal okresný súd v danom prípade dospieť.

25. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.
ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods.

1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany
sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

26. Odvolací súd za nedôvodnú považuje odvolaciu argumentáciu žalovaného smerujúcu voči

rozhodnutiu súdu o priznaní úrokov z omeškania žalobcovi.

27. Z dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom jednoznačne vyplýva, že žalovaný oznámil
žalobcovi, že šetrenie poistnej udalosti ukončil dňom 11.05.2018. Od nasledujúceho dňa, t.j. od
12.05.2018, začala žalovanému plynúť pätnásťdňová lehota na plnenie v zmysle §

11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z., ktorá uplynula dňa 26.05.2018.

28. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že ukončenie prešetrovania žalovaného, vykonané v lehote
stanovenej v § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z., ho nezbavuje zodpovednosti za oneskorené
plnenie, ktorého splatnosť je stanovená v § 11 ods. 7 citovaného zákona na uplynutie 15 dní

od skončenia prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné
plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi. V
danom prípade, keď si žalobca ako právny nástupca poškodeného priamo uplatnil právo na náhradu
škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. proti poisťovni, nie je namieste aplikovať ustanovenie
§ 11 ods. 7 tohto zákona po spojke alebo (t.j. druhá časť predmetného ustanovenia), pretože v tomto

prípade je poisťovňa stranou sporu, a nie je dôvod jej preto doručovať ešte následne právoplatné
rozhodnutie o výške náhrady škody. Uvedené platí pre prípady, ak by poisťovňa nebola stranou sporu a
povinnosť plniť by jej vyplývala z právneho vzťahu k poistníkovi, ktorý bol stranou sporu.

29. Nemožno sa stotožniť s takým výkladom ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z., že

oznámením o poistnom plnení, v rámci ktorého poisťovňa krátila plnenie uplatnené právnym nástupcom
poškodeného,žalovanýsplnilpodmienkyvzmysle§11ods.6písm.a/predmetnéhozákonaavzmysle§
11 ods. 7 označeného zákona mu vzniká omeškanie s plnením priznaným v rozsahu skráteného plnenia
až doručením právoplatného rozhodnutia súdu. Otázka splatnosti poistného plnenia je upravená v § 11
ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. Pokiaľ poisťovňa nesplní svoj záväzok riadne a včas, t. j. neposkytne

poistné plnenie v celom jeho rozsahu v lehote splatnosti určenej zákonom, dostáva sa do omeškania, čo
znamená právo poškodeného, príp. jeho právneho nástupcu (aktuálne žalobcu) popri poistnom plnení
požadovať aj úroky z omeškania, ktorých základ je daný v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Ustanovenie § 11 ods. 8 citovaného zákona upravuje výlučne následky nesplnenia povinnosti podľaodseku 6 citovaného zákona, t. j. sankcionuje neskoré prešetrenie a vybavenie poistnej udalosti, avšak
nezbavuje poisťovňu povinnosti platiť úroky z omeškania za oneskorené plnenie podľa § 11 ods. 7
zákona č. 381/2001 Z.z. v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Výklad, v rámci ktorého by

nebolomožnézostranypoškodeného,resp.jehoprávnehonástupcu,vprípadeuplatneniasiskráteného
poistného plnenia priznať v prebiehajúcom sporovom konaní úroky z omeškania, by
nezodpovedal zmyslu a účelu zákonných ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z.. Zmyslom povinného
zmluvného poistenia je zabezpečiť poškodenému nahradenie škody, a to v čo najkratšom čase.
Nezodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov, aby poisťovňa zodpovednosť za svoje nesprávne

posúdenie povinnosti poskytnúť poistné plnenie prenášala na poškodeného. Podľa názoru
odvolacieho súdu práve poisťovňa musí znášať následky nesprávneho posúdenia svojej povinnosti,
vrátane povinnosti znášať stav, kedy sa v prípade skráteného (a tým pádom neúplného) plnenia dostane
do omeškania.

30. Nakoľko lehota na plnenie v zmysle § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. žalovanému uplynula dňa

26.05.2018, počiatok jeho omeškania so zaplatením žalovanej istiny nastal dňa
27.05.2018, od ktorého dátumu žalobcovi vznikol zákonný nárok na úroky z omeškania. Keďže úroky z
omeškania neboli dohodnuté, prislúchali žalobcovi úroky zákonné, v súlade s ustanovením § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., a to úroky z omeškania
o 5 percentuálnych bodov vyššie ako základná úroková sadzba ECB platná k 1. dňu omeškania.

31. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, nakoľko odvolanie žalovaného v
danom prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento rozsudok okresného súdu v zmysle § 387
ods. 1 CSP v meritórnom výroku I. ako vecne správny potvrdil.

32. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania (výrok II.), vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú
odvolaciu argumentáciu, a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán posúdenému v
zmysle zákonných ustanovení v ňom citovaných.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu
v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O výške náhrady
trovtohtoštádiakonaniarozhodnepoprávoplatnostitohtorozhodnutiasamostatnýmrozhodnutímsúdny

úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

34. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).