Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. marec 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23Co/11/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115220180
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8115220180.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Marianny Hirkovej, v spore žalobkyne K.. U. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
O. N. XXXXX/X, XXX XX N., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089
01 Svidník, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava,
IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04

Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 788,70 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 13C 321/2015-19 zo dňa 22.11.2019 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvoinštančnému súdu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol. Žalovanému priznal voči žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto

rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Prvoinštančný súd vychádzal zo žaloby, ktorá bola súdu doručená dňa 29.7.2015, kde sa žalobkyňa
domáhala, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 788,70
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 788,70 eur odo dňa nasledujúceho po
dni doručenia žaloby žalovanému a nahradiť trovy konania.

Prvoinštančný súd zistil, že na základe žiadosti žalobkyne o poskytnutie revolvingového úveru zo dňa
17.1.2006, ktorú posúdil ako návrh na uzavretie v ňom špecifikovanej zmluvy, ktorá bola následne
dňa 19.1.2006 schválená žalovaným s rovnakými podmienkami, ako boli uvedené v návrhu, čo súd
posúdilakoprijatienávrhuauzavretiezmluvy,žalovanýposkytolžalobkynifinančnéprostriedkyvovýške
1.003,78 eur. Žalobkyňa mu uhradila 1.792,48 eur. Podľa prehľadu splátok predložených žalobkyňou jej
posledná úhrada vo výške 1.015,73 eur bola vykonaná dňa 26.2.2007.

Prvoinštančný súd po právnej stránke vec posúdil podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a ďalej
podľa § 100, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzal pritom z tvrdenia žalobkyne v žalobe,
kde žalobkyňa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia odvodzuje z neprimeranej výšky dojednanej
odplaty za úver, ako aj z nedostatku náležitostí uzatvorenia písomnej zmluvy o úvere (uvedenia úrokov
a RPMN) a svojej platby.
Prvoinštančný súd dospel k záveru, že dohodnutá zmluva o revolvingovom úvere bola písomná a

podpísaná žalobkyňou. Jej znenie poznala už od jej podpisu dňa 17.1.2007, resp. jej uzavretia dňa
19.1.2007. Posledná platba, ktorú žalobkyňa v súvislosti s dotknutou zmluvou o pôžičke žalovanému
uhradila a na základe ktorej tak bezdôvodné obohatenie mohlo vzniknúť, bola uskutočnená ešte dňa
26.2.2007. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná po uplynutí viac ako 8 rokov
(29.7.2015). Bola uplatnená po uplynutí premlčacej doby. Právo žalobkyne bolo premlčané, a to jednak
po márnom uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka

dňa 26.2.2009, ktorú lehotu prvoinštančný súd počítal najneskôr odo dňa jej poslednej úhrady žalobcovi.
Vtedy žalobkyňa mala k dispozícii (poznala) všetky skutkové okolnosti o svojom eventuálnom plneníbez právneho dôvodu a mohla tak prvýkrát podať žalobu na jeho vydanie. Prvoinštančný súd ďalej
skonštatoval, že žaloba bola podaná aj po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby podľa § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka dňa 26.2.2010, ktorá lehota bola počítaná odo dňa poslednej úhrady,

keď k eventuálnemu bezdôvodnému obohateniu z jej úhrad naposledy došlo.
Pri plynutí subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby prvoinštančný súd vychádzal z už ustálenej
rozhodovacej praxe, poukázal najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 163/2018, kde
pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy
rozhodujúce zistenie skutkového stavu, teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie.

Ak žalobkyňa všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých bolo možné vyvodiť, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil poznala, po poslednej úhrade, dňa 26.2.2007,
mohla podať žalobu a uplatniť si voči žalovanému svoj nárok. K tomu však nedošlo. Nárok žalobkyne
prvoinštančný súd považuje za premlčaný, keďže žalovaný sa premlčania dovolal.
Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe prvoinštančný súd uviedol, že žaloba bola podaná aj po
uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej dobe. V súvislosti s úvahami o 10 ročnej objektívnej premlčacej

dobe, ktorú žalobkyňa odvodzovala z toho, že žalovaný nedáva svoje zmluvy do súladu so Zákonom o
spotrebiteľských úveroch, prvoinštančný súd uviedol, že s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Cdo 238/2017 samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom
postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa
ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôže bez ďalšieho zakladať nepriamy

úmysel nebankového subjektu (veriteľa).
Prvoinštančný súd poukázal aj na právne závery Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 25Co 84/2018
v obdobnej veci.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, s použitím ust. § 262 ods. 1, 2 CSP
a priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Nezistil dôvody pre

aplikáciu ust. § 257 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Namietala
nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Prvoinštančný
súd žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku v subjektívnej premlčacej dobe, ako aj v objektívnej

premlčacej dobe, neakceptujúc 10 ročnú premlčaciu dobu. Čo sa týka subjektívnej premlčacej doby,
prvoinštančný súd uzavrel, že poslednú platbu zaplatila dňa 26.2.2007, obsah zmluvy poznala od jej
podpísania, a preto je nárok premlčaný ku dňu podania žaloby. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej
dobe prvoinštančný súd považoval za dôležité aplikovať trojročnú premlčaciu dobu, pretože na aplikáciu
10 ročnej premlčacej doby neboli splnené podmienky. Prvoinštančný súd aj pre uplynutie trojročnej

premlčacej doby žalobu zamietol.
Subjektívna premlčacia doba môže začať plynúť kedykoľvek počas plynutia objektívnej premlčacej doby.
Podmienky pre aplikáciu subjektívnej premlčacej doby sú v prvom rade vedomosť o bezdôvodnom
obohatení a vedomosť o osobe, ktorá sa na úkor oprávneného obohatila. Žalobkyňa namietala, že
nevedela, že platby, ktoré od nej žalovaný prijal nad výšku istiny, prijíma protizákonne. Žila v omyle,

že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so zákonom. Verila tomu, že pri poskytovaní úveru postupuje
žalovaný s náležitou odbornou starostlivosťou podľa zákona. Až od Združenia na ochranu spotrebiteľov
sa dozvedela, že žalovaný od nej prijal platby v rozpore so zákonom a že jej predložil na podpis
formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá vytvárala dojem, že na platby má právo. Namietala, že na to,
aby mohla v subjektívnej lehote uplatniť si svoje právo, musí vedieť o tom, že na jeho úkor sa žalovaný

neoprávneneobohatilamôžeuplatniťsvojeprávoaešteosobitnezdôrazňuje,žejedôležitáajvedomosť
o tom, že právo môže byť uplatnené. Tieto okolnosti prvoinštančný súd nezohľadnil.
Namietala plynutie objektívnej premlčacej doby, keď prvoinštančný súd neakceptoval 10 ročnú
premlčaciu dobu. Je toho názoru, že v čase prípravy a podpisovania zmluvy bezdôvodné obohatenie
neexistovalo, ale v čase prijímania jednotlivých splátok, na ktoré žalovaný nemal nárok, bezdôvodné

obohatenie začínalo vznikať. Žalovaný dlhodobo opakovane poskytuje spotrebiteľské úvery na základe
vadných zmlúv. Ide o úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohacovaniu tým, že nedáva
svoje zmluvy do súladu so spotrebiteľským právom. Žalovaný sa na úkor spotrebiteľov obohacuje
úmyselne a nejde o náhodné jednorazové nedbanlivostné zlyhanie. Žalovaný ako profesionál v
poskytovaní úverov nepoznal spotrebiteľské právo a prijímal platby nad spotrebiteľovi poskytnutú

sumu pri neplatných úveroch, alebo nad istinu úveru pri bezúročných a bezpoplatkových úveroch.
Žalovaný prijímal platby od spotrebiteľa po splatení spotrebiteľovi poskytnutej sumy, prijímanie takýchto
platieb v dobe, kedy už veriteľovi je známa judikatúra k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a
kde k nedbanlivosti spotrebiteľských zmlúv, a to nielen týkajúca sa iných podnikateľských subjektovposkytujúcich spotrebiteľské úvery, ale aj vo veciach, v ktorých bol sám stranou takéhoto konania, ide o
dôkaz o úmysle veriteľa bezdôvodne na úkor spotrebiteľa sa obohacovať. V takom prípade je potrebné
aplikovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu dobu.

Vzhľadom na všetky okolnosti a s poukazom na existujúcu judikatúru v otázke premlčania navrhla
rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd odvolanie zamietol a napadnutý rozsudok

ako vecne správny potvrdil. Uplatnil si trovy konania.
Žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že mala byť aplikovaná 10 ročná objektívna premlčacia doba. Na základe
vykonaného dokazovania a preukázané skutočnosti nejestvujú a v konaní neboli preukázané také
skutkové okolnosti, ktoré by odôvodnili tvrdenie žalobcu o úmysle získať bezdôvodné obohatenie. Ak
teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je dôvodné vychádzať z právnej úpravy premlčacej doby
v dĺžke 10 rokov, pričom tento svoj právny názor odôvodnil zrozumiteľne a presvedčivo, potom odvolacie

tvrdenie žalobkyne nie je dôvodné a oprávnené.
Žalovaný preložil súdu inšpekčný záznam Slovenskej obchodnej inšpekcie zo dňa 16.10.2009 o kontrole
dodržiavania najvyššie prípustnej hodnoty odplaty v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z., z ktorého obsahu
vyplýva, že došlo k vykonaniu kontroly 10 námatkovo vybraných zmlúv. Podľa kontrolného záveru, vo
všetkých takto vybraných prípadoch bola riadne a správne určená RPMN a súčasne bola riadne a

správne dodržaná maximálna výška najvyššie prípustnejodplaty a prijatý záver o dodržaní predpísaných
náležitostí. Tvrdenie žalobkyne nemá oporu v žiadnej skutkovej okolnosti a vo vzťahu k tej jeho
argumentácii, ktorá sa týka prijímania platieb z uzavretej zmluvy od žalobcu, pretože aj v čase ich
prijímania je preukázateľné, že žalovaný rozhodne nekonal v úmysle získať bezdôvodné obohatenie.
Objektívne nevznikli a nemohli byť žalobkyňou ani preukázané skutočnosti o úmysle žalovaného získať

bezdôvodné obohatenie.

4. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je predčasné. Odvolanie

žalobkyne je opodstatnené.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa žiadala vydať sumu 788,70 eur od žalovaného
z dôvodu, že ide o bezdôvodné obohatenie. V žalobe uviedla a tieto závery prvoinštančného súdu sú
nespochybniteľné,žejejvznikolnároknavráteniebezdôvodnéhoobohatenia,pretožezmluva,ktorábola
uzatvorená so žalovaným, je v časti úrokov absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho

zákonníka, pretože je v rozpore s dobrými mravmi. Úroky sú tak, ako to uviedol prvoinštančný súd, až
úžernou cenou úveru.
Ďalej žalobkyňa namietala, že zmluva uzatvorená so žalovaným je bezúročná a bez poplatkov, pretože
v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je náležite uvedená RPMN. RPMN vo výške 26,10 % je uvedená
iba v bode 5 zmluvy ako údaj o požadovanom revolvingovom úvere, no nie v bode 6, ktorý sa týka údajov

o schválenom revolvingovom úvere.
Žalobkyňa tvrdila, že v tom čase správna výška RPMN predstavovala 64,59 %.
Zo strany žalobkyne bol poskytnutý úver (vo výške 1.003,78 eur) uhradený sumou 1.792,48 eur. Preto
rozdiel vo výške 788,70 eur žiadala vydať.
Žalobkyňa v žalobe uviedla, že o tom, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil, sa dozvedela od Združenia

na ochranu občana spotrebiteľa v mesiaci apríl 2015, kedy ju informovali o tom, že úverovanie za tak
vysokú odplatu je v rozpore s dobrými mravmi.
Ďalej namietala, že vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe už bolo posúdené konanie žalovaného
ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu tým, že nedáva svoje zmluvy do súladu so
zákonom o spotrebiteľských úveroch, a preto je objektívna premlčacia doba 10 ročná.

Žalobkyňa podala žalobu na prvoinštančný súd dňa 29.7.2015. K žalobe pripojila žiadosť o poskytnutie
revolvingového úveru / zmluva o revolvingovom úvere, výpočet RPMN, zmluvné dojednania zmluvy o
revolvingovom úvere, prehľad platieb žalobkyne.
Prvoinštančný súd vyzval žalovaného na zaujatie stanoviska k doručenej žalobe postupom podľa § 114
O.s.p. Žalovaný dňa 22.9.2015 sa k žalobe vyjadril a v dôvodoch svojho vyjadrenia vzniesol námietku

premlčania, a to pre plynutie oboch zákonných lehôt (subjektívnej i objektívnej) posudzovaných pri
premlčaní. Namietal, že pre začatie plynutia subjektívnej lehoty je rozhodujúce poznanie skutkových
okolností, z ktorých ukrátená osoba môže uplatňovať svoje práva. V tomto smere by to v prípade
žalobkyne teoreticky bolo najneskôr pri uhradení poplatku za uzavretie zmluvy a postupnom uhrádzaníjednotlivých splátok, čo bolo najneskôr v roku 2008. Subjektívna lehota žalobkyni už dávno a márne
uplynula. Žalovaný poukázal aj na zmeškanie objektívnej lehoty pre podanie žaloby.
Od doručenia vyjadrenia žalovaného k žalobe do rozhodnutia prvoinštančného súdu, ako to vyplýva z

obsahu spisu, neboli vykonané žiadne ďalšie úkony. Prvoinštančný súd vo veci rozhodoval na verejnom
vyhlásení rozsudku dňa 22.11.2019. V tom čase už platil a bol účinný zákon č. 160/2015 Z.z., Civilný
sporový poriadok (účinný od 1.7.2016). V ust. § 470 ods. 1 CSP je uvedené, že ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Citované zákonné ustanovenie je ustanovením, podľa ktorého nastupuje okamžitá aplikabilita nového

procesného predpisu so zachovaním účinkov právnych úkonov vykonaných pred účinnosťou tohto
zákona (§ 470 ods. 2 CSP). V takom prípade pre rozhodnutie vo veci je však potrebné zabezpečiť, aby v
čase rozhodovania súd mal splnené všetky podmienky konania tak, aby neboli ukrátené procesné práva
a povinnosti strán sporu podľa nového procesného predpisu.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaný k veci zaujal písomné stanovisko - vyjadrenie. Vo
vyjadrení vzniesol námietku premlčania. Žalobkyňa sa k tejto námietke premlčania a k prípadnému

preukazovaniu dôvodnosti či nedôvodnosti tejto námietky do rozhodnutia prvoinštančného súdu nemala
možnosť vyjadriť a predložiť dôkazy svedčiace v jej prospech.
Podľa § 167 ods. 3 CSP, ak žalovaný uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná alebo súd neurobí iné
vhodné opatrenia, súd doručí vyjadrenie žalovaného žalobcovi do vlastných rúk a umožní mu vyjadriť
sa v lehote určenej súdom. Žalobca uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení; na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Súd poučí
žalobcu o následkoch sudcovskej koncentrácie konania.
Podľa § 296 CSP spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej
koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.

Z uvedeného vyplýva, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe neuznal uplatnený nárok žalobkyne ako
spotrebiteľky, a preto v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami bolo povinnosťou súdu vzhľadom
na to, že ide o osobitný druh konania podľa § 290 a nasl. CSP s ochranou slabšej strany poskytnúť
žalobkyni ako spotrebiteľke priestor na označenie všetkých skutočností a dôkazov na preukázanie
svojich tvrdení vo vzťahu k plynutiu subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej doby.

Tým, že prvoinštančný súd vo veci nenariadil pojednávanie a nemal úplne zistený skutkový stav, ktorý
bol kompetentný aj sám zisťovať bez návrhu (§ 295 CSP), došlo k odňatiu práva konať v neprospech
žalobkyne ako spotrebiteľky a realizovať jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Tento nedostatok nie je možné odstrániť v odvolacom konaní a na tento nedostatok
musí odvolací súd prihliadnuť.

Preto odvolací súd aplikujúc ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu
zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Úlohou prvoinštančného súdu v ďalšom konaní bude vyjadrenie žalovaného z č.l. 12, 13 a 14 súdneho
spisu doručiť žalobkyni a ďalej skúmať skutkové okolnosti dôležité pre posúdenie dôvodnosti vznesenej

námietky premlčania vo vzťahu k objektívnej a subjektívnej premlčacej lehote, pričom bude úlohou
žalobkyne preukázať svoje tvrdenia uvedené v žalobe o počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby,
či dôvodnosti plynutia 10 ročnej premlčacej doby. Aj prvoinštančný súd bude mať možnosť sám vykonať
dôkazy dôležité pre posúdenie tejto námietky.
Len pre úplnosť, pokiaľ sa týka námietky premlčania, z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa uzatvorila

dňa 19.1.2007 formulárovú zmluvu o revolvingovom úvere. Žalobkyňa tvrdí, že táto zmluva je neplatná v
častiúrokovpodľa§39Občianskehozákonníkaaďalejžejebezúročnáabezpoplatkovápreneuvedenie
RPMN, resp. pre neuvedenie správnej výšky RPMN v tejto zmluve.
Súdu nič nebráni preskúmať vo vzťahu k posúdeniu námietky premlčania platnosť, resp. neplatnosť
tejto uzatvorenej zmluvy medzi stranami sporu a vyhodnotiť, v akom rozsahu a z akého skutkového

dôvodu došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. V závislosti od vyhodnotenia
nielen namietaných okolností žalobkyňou v žalobe, ale aj posúdenia súdu, bude vzhľadom na dôvod
bezdôvodného obohatenia žalovaného skúmať, kedy začína plynúť subjektívna a objektívna premlčacia
doba. So záverom prvoinštančného súdu, že premlčacia subjektívna doba začína plynúť úhradou
poslednej platby žalovanej nie je možné sa stotožniť, pretože začiatok plynutia subjektívnej premlčacej

doby (§ 107 ods. 1 OZ) je viazaný na skutočnú vedomosť žalobkyne o tom, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a skutočnú vedomosť o tom, kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Uhradením poslednej
platby žalobkyňou dňa 26.2.2007 žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka nemusela, vzhľadom na to,
že ide o spotrebiteľský vzťah s profesionálnym dodávateľom služieb, vedieť a ani len predpokladať,že žalovanému uhrádza aj peňažné plnenia, na ktoré mu nárok nevznikol. Skutočnú vedomosť nie je
možné nahradiť predpokladanou vedomosťou, kde sa žalobkyňa mohla dozvedieť vzhľadom na všetky
skutkové okolnosti, že môže podať žalobu na vrátenie bezdôvodného obohatenia. Zákon vyžaduje

reálnu vedomosť, nie predpokladanie tejto vedomosti.
Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že o týchto okolnostiach sa dozvedela od Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa v mesiaci apríl 2015, kde ju informovali o tom, že úverovanie za tak vysokú odplatu
je v rozpore s dobrými mravmi. Je potrebné uviesť, že túto okolnosť prvoinštančný súd nechal
bez povšimnutia a nevyhodnotil, či práve týmto momentom nezačala plynúť subjektívna dvojročná

premlčacia doba.
Pokiaľ sa týka plynutia 10 ročnej objektívnej premlčacej doby, prvoinštančný súd vychádzal z okolností,
že lehota začala plynúť opäť uhradením poslednej splátky a plynie len trojročná lehota, pretože túto
lehotu nie je možné aplikovať len s odkazom na nedodržanie objektívnych noriem dodávateľom.
Tento záver prvoinštančného súdu je opäť predčasný, keď na vykonanie tohto záveru nie sú zistené
žiadne skutkové okolnosti. Nie je vyhodnotené, z akého dôvodu je potrebné vydať bezdôvodné

obohatenie a žalobkyňa ako spotrebiteľka nemala možnosť na preukázanie svojho tvrdenia o
úmyselnom bezdôvodnom obohacovaní žalovaného predložiť žiadne dôkazy.
Vzhľadom na uvedené okolnosti bude úlohou prvoinštančného súdu doplniť dokazovanie v naznačenom
smere, umožniť stranám sporu preukázať svoje tvrdenia a o žalobe rozhodnúť buď v štádiu posúdenia
námietky premlčania alebo v štádiu rozhodnutia o uplatnenom nároku žalobkyne meritórne, pokiaľ sa

nárok nepreukáže za premlčaný.

6. Prvoinštančný súd v súlade s ust. § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade trov celého konania.

7. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.