Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. september 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/140/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716205918
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8716205918.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobkyne: N. N., nar. XX.X.XXXX, bytom
G. XXXX/XX, I., právne zastúpenej JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom so sídlom Poprad, Nám. sv.
Egídia 11/6, IČO: 42 421 152, proti žalovanému Poštová banka, a. s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo
nábrežie 4, IČO: 31 340 890, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou RELEVANS s. r. o., so sídlom
Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, o zaplatenie 2.631,47 eur s prísl, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 20C/172/2016-222 zo dňa 22. marca 2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„ I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 2.631,47 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne odo dňa 20.06.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úver dostupná

pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva, verzia 1/2009 spoločnosti Poštová banka, a. s. v čl. 4.6
v znení „Banka je oprávnená započítať svoje splatné i nesplatné pohľadávky voči Klientovi bez ohľadu
na právny titul ich vzniku proti akýmkoľvek pohľadávkam Klienta voči Banke" nie je platná, z dôvodu
jej neprijateľnosti.

III. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úver - dostupná
pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva, verzia 1/2009 spoločnosti Poštová banka, a. s. v čl. 4.6 v

znení „Platby od Klienta sa voči pohľadávke Banky započítajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola
platba poukázaná, v nasledujúcom poradí 1) na poplatky podľa Sadzobníka, 2) sankčný úrok, 3) úrok z
úveru, 4) splátka istiny úveru" nie je platná, z dôvodu jej neprijateľnosti.
IV. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úver dostupná
pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva, verzia 1/2009 spoločnosti Poštová banka, a.s. v čl. 5.1 v
znení „Klient môže splatiť úver zo ZoU aj pred dobou určenou ZoU, avšak len ak o tom Banku najmenej
30 dní vopred písomne upovedomí" nie je platná, z dôvodu jej neprijateľnosti.

V. Žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých súd
rozhodne samostatným uznesením.VI. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť na účet Okresného súdu Poprad súdny poplatok vo výške 157,50
eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil okrem iného ustanovením § 52 odsek 1, 2, 3, 4, § 53 odsek 1až 6, §
54 ods. 1 a 2, , § 451 ods. 1 a 2, § 488, § 566 ods. 2, § 581 ods. 2 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 1 až 4, § 6 ods. 1, 2, 3 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“), § 298

ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“).

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou dňa 30.6.2016 sa žalobkyňa
domáhala na žalovanom zaplatenia sumy 2.631,47 eur s príslušenstvom ako bezdôvodného obohatenia
zo vzťahu vzniknutého na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 26.4.2010.

4. Dôvodom podania žaloby je skutočnosť, že na základe predmetnej zmluvy bol žalobkyni poskytnutý
spotrebiteľský úver vo výške 5.600,- eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať formou 70 pravidelných
mesačných splátok po 141,07 eur, a z titulu ktorej zaplatila žalovanému sumu 8.231,47 eur. Žalobkyňa
mala za to, že uzavretá zmluva neobsahuje zákonné náležitosti, preto je nevyhnutné úver považovať
za bezúročný a bezpoplatkový. Namietala nedostatok údajov o výške, počte a termínoch splátok istiny,

úrokov a iných poplatkov. Podľa žalobkyne je úver pre vady zmluvy bezúročný a bez poplatkov, zaplatiť
mala iba poskytnutú istinu 5.600,- eur, preto sa domáha vydania rozdielu medzi poskytnutým úverom
5.600,- eur a skutočne uhradenými splátkami vo výške 8.231,47 eur.

5. Podanou žalobou žalobkyňa ďalej žiadala o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, a to v bode

4.6 obchodných podmienok, podľa ktorého je banka oprávnená započítať si svoje splatné i nesplatné
pohľadávky voči žalobkyni bez ohľadu na právny titul ich vzniku proti akýmkoľvek pohľadávkam
žalobkyne voči banke. Súčasne žalobkyňa žiadala o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v bode
4.6 obchodných podmienok, podľa ktorého platby od Klienta sa voči pohľadávke Banky započítajú bez
ohľadu na to, na aké záväzky boli poukázané v nasledujúcom poradí: a) poplatky podľa sadzobníka, b)

sankčný úrok, c) úrok z úveru, d) splátka istiny a súčasne sa žalobkyňa domáha určenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky v bode 5.1 obchodných podmienok v znení „Klient môže splatiť úver zo ZoÚ aj pred
dobou určenou ZoÚ, avšak len ak o tom Banku najmenej 30 dní vopred písomne upovedomí. Vo vzťahu
k neprijateľnosti uvedených zmluvných podmienok poukázala žalobkyňa na ust. § 52 ods. 2, § 54 ods.
1, § 566 ods. 2 a § 581 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a tiež § 6 zákona o spotrebiteľských úveroch.

6. Žalovaný sa k podanej žalobe písomne vyjadril a v písomnom ako aj ústnom vyjadrení k žalobe
uviedol, že napádaná zmluva má všetky náležitosti stanovené zákonom, a preto je žaloba nedôvodná.
Poukázal tiež na existujúce rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 a navrhol žalobu
zamietnuť. Na pojednávaní dňa 7.3.2017 právny zástupca žalovaného oznámil, že došlo k postúpeniu

pohľadávky voči žalobkyni a namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

7. Rozsudkom zo dňa 3.7.2017 súd žalobu zamietol. Po odvolaní podanom žalobkyňou Krajský súd
Prešov ako súd druhej inštancie rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V
zmysle pokynu súdu druhej inštancie mal súd prvej inštancie preskúmať obsahové náležitosti zmluvy o

úvere a vo veci opätovne rozhodnúť.

8. Súd po vrátení veci opätovne vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise, z čoho
zistil tento skutkový stav:
Zo zmluvy o úvere zo dňa 20.4.2010 súd zistil, že uvedenou zmluvou žalovaný poskytol žalobkyni sumu

vo výške 5.600,- eur, pričom poskytnutý úver sa žalobkyňa zaviazala splácať formou 70 pravidelných
mesačných splátok po 141,07 eur. Celková výška nákladov bola vyčíslená na 3.615,07 eur, prvá splátka
mala byť uhradená k 15.5.2010 a posledná k 15.2.2018. Úroková sadzba bola stanovená na 19 % ročne,
priemerná RPMN na trhu mala byť 19,11 % a RPMN banky 20,74 %. Zmluva obsahuje tiež vyhlásenie
o uzavretí dohody o zrážkach zo mzdy a tiež rozhodcovskú doložku s tým, že uvedené vyhlásenia sú

uvedené podstatne menším písmom ako identifikačné údaje žalobkyne, popis záväzku či stanoveného
úroku. Rovnako tak obchodné podmienky pre úver sú uvedené výrazne menším písmom. Z oznámenia
o poskytnutí úveru súd zistil, že žalovaný žalobkyni oznámil poskytnutie úveru a jeho vyplatenie tak,že sumu 4.993,24 eur si započítal na predchádzajúce úvery žalobkyne a zvyšok vo výške 606,76 eur
poukázal na osobný účet žalobkyne.

9. Z výpisov z účtu súd I. inštancie zistil, že napriek tomu, že žalobkyňa pravidelne hradila dohodnuté
splátky, tieto si žalovaný započítaval na poplatky a úroky a napriek niekoľkoročnému splácaniu žalovaný
na istinu započítal minimálnu sumu.

10. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že strany sporu uzavreli zmluvu o úvere,

v zmysle ktorej žalovaný žalobkyni poskytol úver vo výške 5.600,- eur a z titulu ktorého žalobkyňa
žalovanému uhradila sumu 8.231,47 eur.

11. Je nesporné, že zmluva o úvere neobsahuje obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere
týkajúcu sa výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákon o spotrebiteľských
úveroch je nutné vnímať ako právny predpis slúžiaci na ochranu spotrebiteľa ako slabšieho účastníka

právneho vzťahu. Súd I. inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že požadované informácie mala
žalobkyňamožnosťsivyžiadaťanistým,ževšetkyrelevantnéinformáciesúvzmluveuvedené.Rovnako
vyjadrenie žalobcu, že pokiaľ sa zníži istina, mala žalobkyňa možnosť si vyžiadať amortizačnú tabuľku
je v rozpore so zásadami ochrany spotrebiteľa. Pokiaľ by bolo sprístupnenie uvedených informácií
ponechané na úvahu veriteľa či dlžníka, zákonodarca by neuviedol ako ďalšiu povinnú náležitosť zmluvy

o spotrebiteľskom úvere aj počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a tiež RPMN.
Spotrebiteľ by mal mať presne určené kedy má úver splácať, ako budú splátky rozúčtované a aká je
hodnota RPMN pre porovnanie si výhodnosti ponuky žalovaného na „trhu úverov“.

12. Zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou aj v

zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou
ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 Občianskeho
zákonníka.

13. Uzatvorená úverová zmluva je tiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001
Z. z. Žalovaný je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje spotrebiteľský
úver a žalobkyňa je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver
na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa citovaného zákona obligatórnou
náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného aj údaj o výške, počte a termínoch splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov. V súlade s ustanovením § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z., absencia
vyššie uvedených údajov nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov.

14. Účelom uvedenej právnej úpravy je poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má byť totiž

informovaný o výške a frekvencii splátok istiny, úrokov z úveru a poplatkoch súvisiacich s úverom.
Žalovaný pritom ako dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť tieto
údaje, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky. Iba takáto informácia pre
spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku.
Žalobkyňa v predmetnom prípade však túto možnosť nemala. Pokiaľ teda žalobkyňa plnila svoj záväzok

nad rámec skutočne poskytnutého úveru, žalovaný sa bezdôvodne obohatil.

15. S prihliadnutím na uvedené je nepochybné, že vzhľadom na absenciu zákonom predpísaných údajov
je nevyhnutné zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Pokiaľ teda žalovaný žalobkyni
poskytol úver a žalobkyňa uhradila na viac ako činila istina úveru, v tejto časti sa jedná o plnenie z

neplatného právneho úkonu, t.j. žalovaný sa bezdôvodne na úkor žalobkyne obohatil o sumu 2.631,47
eur. Z uvedeného dôvodu súd žalobe v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovel.

16. Čo sa týka určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, súd sa zaoberal otázkou neprijateľnosti
zmluvnej podmienky a súd má zato, že žaloba je aj v tejto časti dôvodná.

17. Pokiaľ si žalovaný v bode 4.6 obchodných podmienok, vyhradil právo započítať si svoje splatné
i nesplatné pohľadávky voči žalobkyni bez ohľadu na právny titul ich vzniku proti akýmkoľvek
pohľadávkam žalobkyne voči banke, toto ustanovenie obchodných podmienok odporuje ust. § 52 ods. 2,§ 53 ods. 1, § 54 ods. 1 a § 581, ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktoré zakazujú zhoršovať postavenie
spotrebiteľa či započítavať pohľadávky v neprospech spotrebiteľa. Rovnako tak je zakázané započítať si
v neprospech spotrebiteľa nesplatné pohľadávky, čo žalovaný evidentne zrejme nemienil nerešpektovať.

18. Rovnako tak žalovaný nerešpektoval ust. § 52 ods. 2, § 54 ods. 1 a § 566 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, pokiaľ si, napriek právnej úprave, započítaval zo splátok uhradených žalobkyňou najprv
poplatky a úroky a až následne istinu. Takémuto konaniu zo strany žalovaného nemožno poskytnúť
právnu ochranu ani ho tolerovať.

19. Čo sa týka zmluvnej podmienky v bode 5.1 obchodných podmienok v znení „Klient môže splatiť
úver zo ZoÚ aj pred dobou určenou ZoÚ, avšak len ak o tom Banku najmenej 30 dní vopred písomne
upovedomí“ a súčasne možnosti predčasného splatenia s podmienkou úhrady všetkých poplatkov, toto
ustanovenie odporuje ust. § 52 ods. 2, § 53 ods. 1 a § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a taktiež ust.
§ 6 zákona č. 258/2001 Z.z.

20. Podľa názoru súdu I. inštancie, že vyššie uvedené zmluvné dojednania sú nie len v rozpore s
uvedenými zákonnými ustanoveniami, ale predovšetkým v hrubom rozpore so záujmom spotrebiteľa.
Navyše nejedná sa o individuálne zmluvné dojednania, ktoré by žalobkyňa mala možnosť ovplyvniť.

21. K námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore, v tomto smere má
súd za to, že vecnú legitimáciu má tá zo strán, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda ten, kto
je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti
vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Zmluva,
ktorej preskúmanie je predmetom toho konania, bola uzavretá medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom

a žalovaným ako dodávateľom. Preto je žalovaný, aj napriek postúpeniu pohľadávky, zmluvnou
stranou predmetnej zmluvy. V prejednávanej veci bola postúpená len pohľadávka vyplývajúca z
tohto hmotnoprávneho vzťahu. Aj keď došlo k postúpeniu pohľadávky na tretí subjekt, tým nezanikol
hmotnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným. Napokon je to práve žalovaný, ktorý neprijateľné
zmluvné podmienky skoncipoval a predložil žalobkyni na podpis, a ktorý by ich prípadne ešte mohol

použiť aj vo vzťahu k ďalším spotrebiteľom. Ak súd vyhlásil predmetné zmluvné podmienky za
neprijateľné, je dodávateľ v zmysle ust. § 53a Občianskeho zákonníka povinný zdržať sa ich ďalšieho
používania, a teda výrok rozsudku sa žalovaného priamo týka. (obdobne rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 9Co/29/2017)

22. Výrok o trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.

23. O náhrade súdneho poplatku súd rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. a v konaní
neúspešného žalovaného zaviazal na úhradu súdneho poplatku vo výške 157,50 eur, nakoľko žalobkyňa
ako spotrebiteľ bola v konaní podľa § 4 ods. 2 písm. u) cit. zákona od uvedenej povinnosti oslobodená

a u neúspešného žalovaného súd nezistil dôvody pre oslobodenie od tejto povinnosti.

24. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný včas. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu I. inštancie
zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že
žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobkyňu na náhradu trov konania v rozsahu

100 %.

25. Odvolanie právne odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p., na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., súd I. inštancie

vec nesprávne právne posúdil.

26. Dôvodil, že súd zaviazal pasívne nelegitimovaný subjekt a súčasne bez akéhokoľvek naliehavého
právneho záujmu určil neprijateľné podmienky, pričom súčasne deklaroval zánik zmluvného vzťahu
medzi stranami sporu.

27. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie namietal, že postúpením pohľadávky postupca stráca
postúpenú pohľadávku s celým príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými. Predmetom
konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd neskúmal, či žalovaný je pasívne legitimovaný navydanie bezdôvodného obohatenia. Súd I. inštancie dokonca otázku pasívnej legitimácie skonštatoval
len vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam. Otázkou postúpenia pohľadávky, obsahom
Zmluvy o postúpení sa súd I. inštancie nezaoberal. Podľa čl. III ods. 1 Zmluvy o postúpení touto zmluvou

postupuje Postupca na Postupníka ku dňu účinnosti tejto Zmluvy Pohľadávku vyplývajúcu zo Zmluvy
o úvere spolu so všetkým príslušenstvom, všetkými právami a povinnosťami a zabezpečeniami, ktoré
sú s Pohľadávkou spojené. V prípade vydania bezdôvodného obohatenia ide o povinnosť spojenú so
Zmluvou o úvere, ktorá bola preukázateľne postúpená na nového veriteľa.

28. V ďalšom namietal absenciu naliehavého právneho záujmu na určení neprijateľnosti zmluvnej
podmienky. Podľa žalovaného nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase
rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Rozhodnutím súdu o bezúročnosti úveru
došlo k zániku zmluvného vzťahu splnením. Na určení neprijateľnej podmienky zaniknutého zmluvného
vzťahu nie je žiaden naliehavý právny záujem, a to vo vzťahu ku všetkým trom zmluvným podmienkam
vo výrokoch II., III. a IV rozsudku.

29. Žalobca v podanom odvolaní namietal aj záver súdu I. inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti z
dôvodu absencie náležitosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. výšku počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018.

30. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil a priznal žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania. K nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalobkyňa uviedla, že žaloba bola podaná 30.6.2016, k postúpeniu
pohľadávky medzi postupcom žalovaným a postupníkom na základe zmluvy o postúpení zo dňa

3.3.2017 došlo viac ako po ôsmich mesiacoch od podania žaloby. Vzhľadom na to, že podstatou inštitútu
bezdôvodného obohatenia je obohatenie sa jedného subjektu súkromnoprávneho vzťahu na úkor iného
subjektu súkromnoprávneho vzťahu, a teda predstavuje samostatný zaväzovací právny dôvod. Preto
žalobkyňa správne a v súlade so zákonom označila ako pasívne vecne legitimovaný subjekt žalovaného,
u ktorého pri plnení bez právneho titulu došlo k bezdôvodnému obohateniu.

31. K námietke absencie naliehavého právneho záujmu na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky
uviedla žalobkyňa, že sa žalobou podanou na súde domáhala splnenia povinnosti zo strany žalovaného,
a to vydania bezdôvodného obohatenia. K tomuto malo dôjsť plnením žalobkyne žalovanému bez
právneho titulu, keďže zmluva o úvere pre absenciu zákonných náležitostí sa stala bezúročnou a bez

poplatkov, vo svojej podstate išlo o žalobu podľa § 137 písm. a) C.s.p., teda žalobu na plnenie, kde
zákon nevyžaduje preukazovanie naliehavého právneho záujmu. Z obsahu petitu podanej žaloby je
nepochybné, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia 2631,47 eur s prísl. a zároveň sa domáhala
určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve o úvere. Súd by neprijateľné podmienky v zmluve
musel skúmať ex officio, aj keby ich žalobkyňa neuviedla v petite žaloby. ( výnimka z dispozičného

princípu ne ultra petitum § 295 C.s.p.)

32. K rozdeleniu splátok úveru žalobkyňa uviedla, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, na ktoré poukázal žalovaný v odvolaní sa vzťahuje na zákon č. 129/2010 Z.z., pričom právny
vzťah v tomto konaní sa riadi režimom zákona č. 258/2001 Z.z. Podľa § 4 ods. 2 písm. i) Zákona č.

258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov.

33. K vyjadreniu žalobkyne podal vyjadrenie žalovaný. Naďalej trvá na námietke nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie. Má za to, že vecná legitimácia neobstojí. Pohľadávka zo žalovanej Zmluvy o

úvere bola postúpená na nového veriteľa, a to vrátane všetkých práv a povinností s ňou spojenými.
Predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, súd I. inštancie neskúmal, či žalovaný je
pasívne legitimovaný na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd I. inštancie otázku pasívnej legitimácie
skonštatovallenvovzťahukneprijateľnýmzmluvnýmpodmienkam.Priotázkeskúmaniapasívnejvecnej
legitimácie súd nezohľadnil ani vplyv súdneho rozhodnutia na pôvodného veriteľa zmluvného vzťahu.

Postupom súdu ako aj žalobcu nový veriteľ prišiel o právo účinne sa brániť voči námietkam predloženým
v tomto konaní a musí len ticho akceptovať rozhodnutie v súdnom konaní, v ktorom nebol účastníkom.
Žalovaný trval na podanom odvolaní.34. K vyjadreniu žalovaného podala vyjadrenie žalobkyňa. Uviedla, že v celom rozsahu zotrváva
na svojich vyjadreniach a záveroch z vyjadrenia k odvolaniu žalovaného, na ktoré v podrobnostiach
poukazuje. Má za to, že právny vzťah z bezdôvodného obohatenia je osobitný, záväzkový a

mimozmluvný právny vzťah. Zmluvou o postúpení pohľadávky sa prevádzajú vždy len jednotlivé
pohľadávky (práva na plnenie) s príslušenstvom, bez ohľadu na vymedzenie formulácie a textácie v
samotnej zmluve o postúpení pohľadávok.

35. K odvolacej duplike sa vyjadril žalovaný. V celom rozsahu sa pridržiava obsahu vyššie uvedených

písomných podaní a tvrdí, že jeho právny názor obsiahnutý v týchto podaniach náležite vyargumentoval,
najmä v jeho odvolaní proti rozsudku súdu I. inštancie.

36. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.),
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia

pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

37. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

38. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza
nasledovné:
Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom bola dňa

26.04.2010 uzatvorená Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej
poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 5.600,- eur. V bode 3 Zmluvy o úvere s názvom „Zmluva
o úvere a záverečné ustanovenia (vyplní banka)“ boli uvedené ďalšie náležitosti Zmluvy o úvere a to
výška mesačnej splátky 141,07,- eur, celková výška nákladov 3.615,07 eur, dátum konečnej splatnosti
15.02.2016, dátum prvej platby 15.05.2010, úroková sadzba 19 % p.a., dátum každej ďalšej platby k 15.

dňu mes., počet mes. splátok 70, priemer. RPMN 19,11 % a RPMN 20,74 %. V bode 2 Zmluvy o úvere
bolo predtlačeným texte uvedené „Žiadam o poistenie schopnosti splácať úver ...“ pričom žalobkyňa ako
dlžník mala možnosť vybrať si, či žiada o základný súbor alebo o komplexný súbor poistenia. Možnosť
nevybrať si žiadne poistenie nebola v Zmluve o úvere uvedená. Žalobkyňa uhradila žalovanému sumu
8231,47 eur.

39.Podľaustanovenia§52odsek1ObčianskehozákonníkavzneníúčinnomvčaseuzatvoreniaZmluvy
oúvere,spotrebiteľskouzmluvoujekaždázmluvabezohľadunaprávnuformu,ktorúuzatváradodávateľ
so spotrebiteľom.

Podľa odseku 2, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa odseku 3, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa odseku 4, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

40. Podľa ustanovenia § 4 odsek 2 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy
o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať
e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

Podľa odseku 3, pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak
bol spotrebiteľovi na jej základe
a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebob) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba.

Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k)

a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

41. Odvolací súd na úvod uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne pokiaľ právny vzťah
založený Zmluvou o úvere medzi žalobkyňou a žalovaným vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský.
Spotrebiteľský charakter sporu nebol žalovaným v konečnom dôsledku spochybnený.

42. Otázka členenia splátok spotrebiteľského úveru bola upravená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a)
zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba
uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak
veriteľ chce túto možnosť využiť. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov“ mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z
jazykového výkladu, ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej
a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z. potvrdená aj Najvyšším
súdom Slovenskej republiky. Povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za
bodkočiarkou, kde zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa a to povinnosť uviesť aj

súčet týchto platieb, ak je to možné. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne
novelizované zákonom č. 568/2007 Z.z. a to tak, že predmetná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere sa presúva z písm. a) do písm. i), pričom platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Zákonodarca teda slovo „sumu“ nahradil slovom „výšku“ a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto

platieb, ak je to možné s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ
chce túto možnosť využiť“. Uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok
spotrebiteľského úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb.

43. Zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia

zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a
iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na
uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu. Zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola
transponovaná smernica 2008/48/ES z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto

nového zákona o spotrebiteľských úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia
splácania spotrebiteľských úverov podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Klauzula objasňujúca
špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má význam, aby bol jasný údaj, (i)
z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či neobsahuje poplatky, ktoré nemajú
byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo bez amortizácie alebo (iiiii) údaj

o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri niektorých typoch úverov sú
zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej splátke istina ) a pod..

44. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.

Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových
nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).
(Pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/99/2017 zo dňa 29.05.2018)

45. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť

národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponovanédo vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty

nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia

smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže

mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

46. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom
stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný

len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo
smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.
(Pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/99/2017 zo dňa 29.05.2018)

47. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd

totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití
všetkýchaplikačnýchmetódaustanoveníceléhoprávnehoporiadku,nonadruhejstrane existujúobavy,
aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a
navyše aj proti princípom súkromného práva, akým je aj princíp právnej istoty.

48. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože
sa zdá, že Súdny dvor mal výhradu len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a len vo
vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok úveru
podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti vstupných
údajov pre výpočet RPMN.

49. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii

smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho

právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

50. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne
požaduje aby v samotnej zmluve bola vyjadrená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica , ktorá navyše
obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa
smernica.Avšakslovenskýzákonodarcatakútoterminológiunepoužil,alektermínu„splátky“pridalslová
„istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúraslovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov
a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že
zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o

spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

51. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 4 odsek 2 písm. i/ Zákona o
spotrebiteľskýchúverochcezprizmueurokonformnéhovýkladunemožnoignorovaťatolerovaťabsenciu
údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o

úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou
obligatórnych náležitostí a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v
čase vydania napadnutého rozsudku platný a účinný.

52. V odvolacej námietke žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.4.2018 a 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018, podľa ktorých je názor

súdu I. inštancie prekonaný. Avšak v týchto konaniach Najvyšší súd SR skúmal absenciu rozdelenia
splátky na istinu, úroky a poplatky v režime zákona č. 129/2010 Z.z., nie podľa právnej úpravy zákona
č. 258/2001 Z.z.

53. K odvolacej námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie:

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením súdu I. inštancie v bode 47 napadnutého rozhodnutia. Vecnú
legitimáciu má tá zo strán, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda ten, kto je nositeľom subjektívneho
práva(aktívnavecnálegitimácia)alebonositeľomsubjektívnejpovinnostivyplývajúcejzhmotnéhopráva
(pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Zmluva, ktorej preskúmanie je predmetom
toho konania, bola uzavretá medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom. Preto

je žalovaný aj napriek postúpeniu pohľadávky, zmluvnou stranou predmetnej zmluvy. V prejednávanej
veci bola postúpená len pohľadávka vyplývajúca z tohto hmotnoprávneho vzťahu. Aj keď došlo k
postúpeniu pohľadávky na základe platnej zmluvy o postúpení pohľadávky, tým nezanikol hmotnoprávny
vzťah medzi žalobcom a žalovaným.

54. Na potvrdenie správnosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp.zn. 29Cdo/26/2012 zo dňa 29.09.2014 cit.:
„Smlouvou o postoupení pohledávky dochází ke změně v osobě věřitele, tj. do právního vztahu mezi
věřitelem a dlužníkem nastoupí na místo původního věřitele (postupitele) věřitel nový (postupník), aniž
by došlo ke změně v obsahu závazku. Není-li ve smlouvě o postoupení pohledávky dohodnuto jinak,

dochází ke změně osoby věřitele již uzavřením smlouvy, bez ohledu na to, zda postupitel postoupení
pohledávky dlužníkovi oznámil, popř. postupník postoupení pohledávky dlužníkovi prokázal. Ke změně
v osobě věřitele přitom může dojít jen na základě platné smlouvy o postoupení pohledávky, kdy nový
věřitel (postupník) nabývá nejen postupovanou pohledávku, ale spolu s ní též aktivní věcnou legitimaci
k jejímu uplatnění a úplnému výkonu (srov. např. důvody rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 9. prosince

2009, sp. zn. 31 Cdo 1328/2007, uveřejněného pod číslem 61/2010 Sbírky soudních rozhodnutí a
stanovisek, jakož i důvody rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 30. ledna 2007, sp. zn. 29 Odo 360/2005,
uveřejněného v časopise Soudní judikatura č. 6, ročník 2007, pod číslem83).
Jinými slovy, důsledkem (platné) smlouvy o postoupení pohledávky není změna stran kupní smlouvy.
Postupitele (prodávajícího) tak i nadále tíží povinnost dodat kupujícímu sjednané zboží a kupující má

bez ohledu na změnu v osobě věřitele pohledávky z titulu kupní ceny této povinnosti odpovídající
právo požadovat po prodávajícím dodání zboží; kupujícímu zůstává bez dalšího zachováno i právo od
kupní smlouvy pro porušení této povinnosti prodávajícím odstoupit, přičemž nic nebrání stranám kupní
smlouvy, aby se (za takové situace) dohodly na zrušení kupní smlouvy. Jelikož se postupník nestal
stranou kupní smlouvy (namísto prodávajícího postupitele), je zcela zjevné, že odstoupení od kupní

smlouvy musí druhá smluvní strana (kupující) učinit ve vztahu k prodávajícímu; stejně tak dohodu o
zrušení kupní smlouvy nemůže s kupujícím uzavřít postupník, nýbrž postupitel, který zůstává nadále
stranou kupní smlouvy (prodávajícím).“

55. K absencii naliehavého právneho záujmu odvolací súd uvádza:

V danom prípade medzi stranami sporu bola 26.4.2010 uzatvorená štandardná formulárová zmluva
o spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanoveniami v tom čase účinného zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. Uvedené je dôvodom k tomu, abysúdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné dojednania majúce charakter podmienok spôsobujúcich
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pri tom
by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu

neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej
zmluvy.

56. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským
štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská

zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu
spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym
pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života.

57. Rovnako Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 1 priamo uvádza, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). S akoukoľvek neprijateľnou
podmienkou upravenou v spotrebiteľskej zmluve sa spája sankcia neplatnosti, čo priamo vyplýva z ust.
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

58. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa je zákon č. 250/2007 Z. z. o

ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu aj Občiansky
zákonník má povahu osobitného predpisu a vo svojich ustanoveniach len dopĺňa všeobecnú úpravu
danú zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov o ďalšie osobitné ustanovenia zamerané
na ochranu spotrebiteľov. Je to zrejmé z ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v

spotrebiteľských zmluvách, pričom v poznámke k tomuto ustanoveniu je daný odkaz na ust. § 52 - § 54
Občianskeho zákonníka. Jedným z prostriedkov súdnej ochrany je i žaloba na určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky. Ust. § 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov
priamo umožňuje spotrebiteľovi proti porušeniu práv a povinnosti ustanovených zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa domáhať sa ochrany svojho práva proti porušiteľovi na súde.

59. Možnosť určenia niektorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú, a teda
neplatnú, priamo vyplýva aj z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, ak
súdurčilniektorúzmluvnúpodmienkuvspotrebiteľskejzmluve,ktorásauzatváravoviacerýchprípadoch
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných

obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej podmienky alebo nepriznal plnenie
dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky
alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú
povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné
obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť

má aj právny nástupca dodávateľa. Zo znenia tohto ustanovenia nepochybne vyplýva, že predmetom
konania môže byť i žaloba, ktorou sa spotrebiteľ domáha len určenia neprijateľnosti konkrétnej zmluvnej
podmienky.

60. Správnym nie je ani záver o zbytočnosti žalobcom podanej žaloby. S určením určitej zmluvnej

podmienky za neprijateľnú je spojený významný právny následok spočívajúci v tom, že dodávateľ je
povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách
so všetkými spotrebiteľmi, čo vyplýva z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Okrem uvedeného takéto
určenie má význam aj pre spotrebiteľa, ktorý mal v konaní o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky
úspech, a to v tom, že mu vzniká možnosť uplatniť si ďalšie právo, a to právo na primerané finančné

zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. K uplatneniu tohto práva totiž nemôže
dôjsť kedykoľvek, nakoľko vzniká po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu
porušenia práva alebo povinnosti na súde.

61. Civilný sporový poriadok v ust. § 137 formou demonštratívneho výpočtu uvádza druhy žalôb. Oproti

doterajšej právnej úprave sú v tomto ustanovení zakotvené viaceré zmeny. Ako konštatuje predkladateľ
novej právnej úpravy, žaloby na plnenie upravené v písm. a) sú najčastejším druhom civilných žalôb.
Splnenie povinnosti môže vyplývať zo zákona, z právnych vzťahov, vrátane vzťahov deliktných, z
medzinárodného európskeho práva, atď. Podľa predkladateľa nemalo zmysel špecifikovať v hypotézeprávnej normy, z čoho povinnosť vyplýva tak, ako tomu bolo v predchádzajúcej právnej úprave. Nóvum
spočívajúce v zavedení právnej normy obsiahnutej v písm. b) spočíva v rozlišovaní žalôb na splnenie
povinnosti a žalôb na vyporiadanie práv typu bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, podielové

spoluvlastníctvo, neoprávnená stavba atď. Úplne nová koncepcia je zakotvená v písm. c) a v písm.
d), kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba o určenie inej právnej skutočnosti podľa písm.
d). Záujmom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti,
resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú
sa účelu žaloby určovacej. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem aj tu platilo, že tento nie je potrebné

preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

62. Zákon č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, ako aj Občiansky zákonník umožňovali
spotrebiteľovi aj formou žaloby na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky domáhať sa ochrany
svojich práv v súdnom konaní bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení, nakoľko tento vyplýval z uvedených právnych predpisov.

63. Vzhľadom na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. napadnutý rozsudok
ako vecne správny, spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania, potvrdil.

64. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 C.sp. v spojení s ust. § 255

ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni vzhľadom na úspech v konaní priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

65. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).