Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. február 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/11/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808203629
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3808203629.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej
v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: Fridrich Lawyers, s.r.o., so sídlom Dunajská 6,
811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 864 421, proti povinnému: L. E., nar.

XX.XX.XXXX, M. XXX/X, XXX XX P., v konaní zastúpený opatrovníkom
Mesto Prievidza (do 30.06.2016 podľa O.s.p.), o vymoženie istiny 344,55 Eur (10.380,- Sk)
s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č. k.
9Er/478/2008-36, zo dňa 4. marca 2013, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
oprávnený návrhom podaným dňa 10.03.2008 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 8023/07 zo dňa 23.10.2007 na

vymoženie 10.380,- Sk spolu s príslušenstvom
a trovami konania. Právne poukázal na § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Ex. poriadku v spojení s § 45 ods. 1, 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1-3, § 53 ods. 1, 4,
§ 54 ods. 1, 2 Obč. zák. v spojení so Smernicou Rady 93/13/EHS a § 2 písm. a), b)
z.č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že po preskúmaní pripojeného exekučného titulu
- Zmluvy o úvere zo dňa 09.03.2007 a všeobecných podmienok poskytnutia úveru aj bez návrhu

exekúciu zastavil. Aj keď bolo poverenie na vykonanie exekúcie vydané, opätovne prehodnotil procesné
podmienky a zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul. Z
exekučného titulu zistil, že dňa 09.03.2007 bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená Zmluva
o úvere, na základe ktorej boli povinnému poskytnuté finančné prostriedky, ktoré sa zaviazal vrátiť v
dohodnutých splátkach a lehotách. Podľa Zmluvy o úvere oprávnený poskytol povinnému ako dlžníkovi
sumu 7.000,- Sk za poplatok 4.520,- Sk. Povinný sa zaviazal vrátiť úver s poplatkom v celkovej výške

11.520,- Sk v 8 mesačných splátkach po 1.440,- Sk počnúc dňom 27.03.2007. V zmluve je označený
povinný menom a priezviskom a ďalšími údajmi, na zmluve je podpis povinného
s vyhlásením, že svojim podpisom potvrdzuje aj prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej
v zmluve. Súčasťou zmluvy sú aj VPPÚ vyhotovené oprávneným ako formulár. V čl. 19. podmienok je
obsiahnutádohodaúčastníkovotom,ževzmysle§262ods.1Obch. zák.,savšetkyprávnevzťahybudú
spravovať Obchodným zákonníkom. V čl. 17. účastníci uzavreli rozhodcovskú doložku podľa zákona č.

244/2002 Z.z. s tým, že všetky spory, ktoré vzniknúz tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené

podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to pred jediným rozhodcom ustanoveným podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu / zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok/. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad

alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na
súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Právny
vzťah medzi účastníkmi konania vyhodnotil súd prvej inštancie ako založený zmluvou označenou za
spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Obč. zák., pričom dlžníkom - povinným je spotrebiteľ a veriteľ -

oprávnený dodávateľom. Medzi účastníkmi konania bola tak uzatvorená spotrebiteľská zmluva. Zo
samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť
ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali vo viacerých
prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie
účastníkov zmluvy mal súd prvej inštancie za to, že finančné prostriedky boli povinnému poskytnuté ako

spotrebiteľovi. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi možno
považovať za spotrebiteľský úver v zmysle
§ 2 písm. a/, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/ zákona
o spotrebiteľských úveroch s tým, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov,
obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom

(oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V
danom prípade, preskúmaním VPPÚ, ako neoddeliteľnej časti zmluvy, konkrétne čl. 17 „rozhodcovská
doložka" vzhliadol súd prvej inštancie, pretože v čl. 17 bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov
zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou súdu. Možnosť výberu spôsobu riešenia
sporu povinným je podľa názoru súdu prvej inštancie len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje

spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený.
V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských zmlúv je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako
spotrebiteľvzásadežalobunepodáva.Spotrebiteľsícemalmožnosťovplyvniťalternatívuriešeniasporu,
avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť domáhať sa
právnej ochrany pred všeobecným súdom. Súd prvej inštancie sa tiež zaoberal tým, či je možné v rámci

spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým
ods. 3) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, spory o platnosť zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd.
Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu
právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu

a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3
zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť.
Týmto sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo
2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či

skupina rozhodcov) bude o ich právach
a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe
spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia
§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme
osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská

zmluva súčasťou zmluvy ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia
§ 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia.
V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne,
nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári a

dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto
cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a
nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvej inštancie videl aj v tom, že oprávnený - veriteľ zostavil
znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. V danom prípadevôľa pochádzala len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich
vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých
svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil

pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor
riešil pred všeobecným súdom. V predmetnej veci vydal rozsudok Stály rozhodcovsky súd zriadený
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., ktorý bol vydaný jediným rozhodcom Mgr. Martinom
Krakovským. Rozhodca, resp. rozhodcovský súd, ktorých si vyberá oprávnený je oprávnený vydať aj bez
vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, keďže sa jednalo o právo na zaplatenie peňažnej sumy.

Žalovaný ako spotrebiteľ preto nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť tak spôsob riešenia
sporu, výber rozhodcu
a vyjadriť sa k osobe rozhodcu, čím došlo pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania
(§ 17 zákona č. 244/2002 Z.z.) k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa v
porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádzal
v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti,

a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat
Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro,
C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd prvej inštancie prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku,
ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v

zmluve uzavretej medzi podnikateľom
a spotrebiteľom. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu,
v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Úlohou súdu prvej inštancie, ktorý vo veci rozhoduje, je
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom

a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej
doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola
individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii
veriteľom vopred určeným rozhodcovským súdom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde
na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia

sporu. Veriteľ tak môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie
rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe
tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa
voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. V závere rozhodnutia súd prvej
inštancie zhrnul, že existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom

právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na
ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie
vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie
neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na
podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie exekúciu

zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci
konať,
a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
K trovám konania uviedol, že vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie zastavil exekúciu ako celok z
dôvodu, že oprávnený vymáhal plnenie na základe nespôsobilého exekučného titulu, nemá oprávnený

ani právo na náhradu trov exekúcie
a o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote oprávnený, ktorý navrhol,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky.
Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §
221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§

205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Namietal, že ak už exekučný
súd vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, abyv ďalších procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky
a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné.
Poukázal na časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 11. 2012, sp. zn.

18CoE 641/2011. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou
a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. 244/2002 Z.z. postavil do pozície orgánu,
vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu
v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce

k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom
v zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne
rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž

musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného
súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného
všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu,
vydaného

v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka
v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a
nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval
a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu

vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods.
1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie
§ 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu
v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za
to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania

o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného
rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského
rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov
rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom
štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh,

rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto
jehoinépostaveniehoexekučnýsúdvylúčilzmožnostizhmotneniaakejkoľvekmajetkovejhodnoty,ktorá
mu právom patrí titulom platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek

tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom
postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45
ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z. oprávnený skúmať len to, či plnenie, priznané rozhodcovským
rozsudkom je

v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že
predmetnározhodcovskádoložkajeplatná.Účastníkomzmluvyjetotiždanámožnosťvoľby,čisaobrátia
na rozhodcovský súd alebo na riadny súd, a preto nejde
o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák.. V závere vyjadril svoj nesúhlas s
právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere

v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti
oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona
o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa
týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal
splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi

sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani
z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky
úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri
úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchtoúrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil
a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu,
s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku

za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné úvery
z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v
2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým
spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný
v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo

nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním
exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej veci nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie

za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného
exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po
vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.
Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie pritom nenastali žiadne nové
právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. K návrhu na prerušenie konania

uviedol, že podľa ostatných verzií smernice spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať,
aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a
kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad
rozhodcovského konania podľa zák. č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. Dôvodil, že povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v
konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu
súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť
daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských

zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu
úniového práva a jeho následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Žiadal, aby
odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1/ či sa má písm.
q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2/
v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z
5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v
čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3/ či je v súlade
s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

4. Na základe podaného odvolania oprávneným krajský súd ako súd odvolací uznesením zo dňa
18.12.2013, č.k. 8CoE/212/2013-75 návrh oprávneného na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol a uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správne potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že v zmysle § 36 ods. 5
Ex. poriadku exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný

predpis. Aj návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Konštatoval, že predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený,
sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Potvrdil správnosť záveru súdu prvej inštancie , že predmetná zmluva o úvere zo dňa 09.03.2007

je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka ( § 52, §
53 a § 54 ods. 1 a 2 ). Zdôraznil, že súd prvej inštancie správne skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku, ktorú si
spotrebiteľindividuálnenedojednalaprijej aplikáciinemalnavýber.Správne rozhodcovskúdoložkusúdprvej inštancie označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného.

5. Na základe podaného dovolania oprávneným Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa
29.10.2015, sp. zn. 2Oboer/303/2014 návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol
a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 18.12.2013,
č. k. 8CoE/212/2013-75 v napadnutej časti (v potvrdzujúcom výroku) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie

navrhol, aby súd prvej inštancie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. konanie prerušil a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 prvá a druhá
veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti
oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované

uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bez akejkoľvek časovej
limitácie. Dovolací súd ďalej zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu oprávneného na
prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, žiadne dôvody, pre ktoré
sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd
odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, písm. b) O.s.p. a rozhodne
o ňom.

6. Odvolací súd po zrušení uznesenia tunajšieho súdu zo dňa 18.12.2013,

č. k. 8CoE/212/2013-75 v jeho potvrdzujúcom výroku dovolacím súdom vec opätovne v zrušenej časti
prejednal a preskúmal podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP, posúdil
návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b) O.s.p. (účinného do 30.06.2016) a dospel k záveru, že návrh na prerušenie konania je potrebné
zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP, ako vecne

správne potvrdiť.

7.Odvolacísúd,ktorýpristúpilkrozhodovaniuvtejtovecipo01.07.2016,postupovalvodvolacomkonaní
v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods.
2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase rozhodnutia veci

súdomprvejinštancieaodvolaniapodanéhozaplatnostiaúčinnostizákonač.99/1963Zb.Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak rešpektuje základné
princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov
a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

8. Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1
písm. b) O.s.p. v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, odvolací súd dospel
k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

9. Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté pred
1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3
neustanovujú inak.

10. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, ak osobitný zákon

neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

11. V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví konkrétny osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm.

b) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené ustanovenie odvolací súd dospel k
záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné, a preto návrh oprávneného
na prerušenie exekúcie zamietol.12. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyslovený v náleze, č.k. I. ÚS 218/2013-26 zo dňa 3. júla 2013, v ktorom rozhodnutí ústavný

súd uviedol, že podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p. (vrátane
III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1 O.s.p.), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje
inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku (v znení účinnom
do 31.10.2013), ktoré vylučuje aplikáciu § 109 O.s.p., pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného

konania, vlastné pravidlo.

13. K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd
uvádza, že prerušiť konanie podľa druhej vety tohto ustanovenia možno len vtedy, ak k záveru, že
všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s Ústavou, dospel súd a nie
účastník konania (R106/1998). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd, nie je právo na podanie návrhu na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm.
b) O.s.p. (I. ÚS 53/10).

14. Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvej inštancie, odvolací súd preskúmal

všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a dospel k záveru, že
uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z týchto
dôvodov:

15. Podľa § 473 CSP v znení účinnom od 01.07.2016, zrušuje sa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov.

16. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované.Aksatentozákonpoužijenakonaniazačaté

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o
predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany.

17. Podľa § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského

rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade

rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci
podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy
účinné do 31. decembra 2014.

18. Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje
predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

19. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku, teda v znení do 31.12.2014 (ďalej len ,,zákon č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom
predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

20. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014,
súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku aleboexekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c).

21. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom
do 31.12.2014) ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj
bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c), t.
j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014) explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov
uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu
na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, resp. exekúcia nachádza.

22. V tomto smere neboli dôvodné námietky oprávneného, že rozhodcovský rozsudok už bol predmetom

skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo následné čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný,
výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v
znení účinnom do 31.12.2014). Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať

z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie,
keď sú na to dané zákonné dôvody.

23. Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu

v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, a to aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu
(§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013).

24. Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú
dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2011).

25. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi
zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v

určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1
zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo
formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská

zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská
zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených
listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú
zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní).

26. Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval

by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok anevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

27. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného
súdu, ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho

vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

28. Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo
230/2011).

29. Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvej inštancie, že predmetná Zmluva o
úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinnou bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva o úvere zo dňa 09.03.2007
vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení

platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu),
ktorú uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou
nepodnikateľom, kedy povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, ak na vzťah účastníkov

aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, chrániace spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka v príslušnom znení sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

30. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014), bolo preto v danej veci
potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia § 53 ods. 1, 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, s
prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/EHS. Súd prvej inštancie správne zisťoval, či úverová
zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má

nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán
značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru správne považoval súd prvej inštancie za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej

neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

31. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že v zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú
byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach
vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu

formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou
rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný
stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom
zmluvy. Na základe toho súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo
nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné

na tento účel. Aj podľa platnej právnej úpravy Slovenskej republiky nie sú zmluvné ustanovenia,
ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie
sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných
ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvekpodmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných
ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej
viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods.

1 smernice Rady 93/13/EHS).

32. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý rozhodcovskú doložku v danej
zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatnou
z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že táto

podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah
predloženej adhéznej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. V
danomprípadeveriteľmoholnazákladepredmetnejrozhodcovskejdoložkyvecpredložiťnaprejednanie
rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe
tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči
takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp.

rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru, ktoré sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú
podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh

dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z
komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku
v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie
(C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).

33. Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu

a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

34. Nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská
doložka, táto nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu
(v danom prípade Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.) na
prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu
v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom

exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý
v Uznesení zo dňa 21. marca 2012, sp. zn.
6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá,

alebobolauzavretáneplatne.Nedostatokprávomocirozhodcovskéhosúduodvíjajúcisaodneexistencie
či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

35. Odvolací súd zároveň v postupe súdu prvej inštancie nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa

ochrany práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie
práva na spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinnej.
Oprávnenému bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym záverom exekučného
súdu reálne poskytnutá v odvolacom konaní, ktorý napokon túto možnosť aj využil.

36. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie správne exekúciu zastavil. Odvolací
súd preto uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.37.Pokiaľideotrovyodvolaciehoadovolaciehokonania,odvolacísúdonichnerozhodoval,nakoľkosúd
prvejinštanciedoposiaľnerozhodolotrováchexekúcieakocelku.Súdprvejinštancietakprirozhodovaní
o trovách exekúcie rozhodne aj o trovách odvolacieho a dovolacieho konania.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2

CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).