Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoCsp/29/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5318202061
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5318202061.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so
sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: V. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom XXX XX I. XXX, o zaplatenie 608,45 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Čadca č. k. 8Csp/38/2018-187 zo dňa 24. januára 2020, takto

r o z h o d o l :

RozsudokOkresnéhosúduČadcač.k.8Csp/38/2018-187zodňa24.januára2020 vovýrokochII.a
III. zrušuje a v tomto rozsahu vec vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vo zvyšnej časti (t.j. vo výroku I.) zostáva rozsudok Okresného súdu Čadca č. k.
8Csp/38/2018-187 zo dňa 24. januára 2020 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol v dotknutej sporovej veci bez nariadenia pojednávania
[§ 297 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP")] tak, že uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 97,70 eur spolu s úrokom vo výške 19,90 % ročne zo
sumy 97,70 eur od 11.05.2018 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok
I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že sa žalobca žalobou, doručenou súdu dňa 24.07.2018,

domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
608,45 eur spolu s úrokom vo výške 28 % ročne zo sumy 608,45 eur od 11.5.2018 do zaplatenia, a to
titulom nepovoleného prečerpania na bežnom účte žalovaného, ktorý preňho žalobca zriadil a na ktorom
mu povolil prečerpanie peňažných prostriedkov do limitu 500,00 eur. Uplatnil aj náhradu trov tohto sporu.
3. Žalovaný sa k doručenej žalobe písomne nevyjadril a v spore zostal nečinný.
4. Na podklade žalobcom predložených listinných dôkazov zistil nasledovný skutkový stav:

5. Žalobca so žalovaným uzavrel dňa 04.03.2015 zmluvu č. 1690318001, na základe ktorej pre
neho zriadil a viedol účet č. I Následne dňa 02.05.2016 uzavreli strany na diaľku - cez internetbanking
- zmluvu o povolenom prečerpaní na tomto účte, ktorou žalobca poskytol žalovanému limit povoleného
prečerpania 500,00 eur s variabilnou úrokovou sadzbou 19,90 %. Žalovaný
opakovane povolený limit prekračoval, v dôsledku čoho žalobca dňa 02.05.2018 limit znížil
na 0,00 eur. Zrušením povoleného prečerpania a neuhradením dlžnej sumy sa žalovaný dostal do

prečerpania nepovoleného. Keďže dlh nevyrovnal, žalobca vykonal dňa 10.05.2018 internú účtovnú
transakciu a debetný zostatok previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet, potom účet žalovaného
zatvoril (čo je možné, len keď je na ňom nulový zostatok). Žalovaná suma predstavuje rozdiel medzi
všetkými debetnými (29.649,45 eur) a kreditnými (29.041,00 eur) obratmi vykonanými na
účte žalovaného od jeho otvorenia dňa 04.03.2015 až po zatvorenie dňa 10.05.2018. Kreditné položky
žalobca špecifikoval nasledovne: prichádzajúce platby na účet (214 x) 16.217,30 eur, úroky / daň (6

x) 0,14 eur, vklad v hotovosti (48 x) 10.977,70 eur, vnútorný prevod (13 x) 1.384,38 eur, odmena za
platby (31 x) 42,29 eur, mesačný poplatok (1 x) 1,50 eur, základný vklad (1 x) 110,00 eur, cezhraničnáplatba (1 x) 229,75 eur a platba (1 x) 77,94 eur. Debetné položky špecifikoval nasledovne: platba kartou
v obchode „POS" (300 x) 8.536,50 eur, poplatky za transakcie (40 x) 82,50 eur, poplatok za balík služieb
(39 x) 149,33 eur, poplatok za upozornenie - debet (5 x) 75,00 eur, úroky / daň (26 x) 164,62 eur, použitie

bankomatu žalobcu (3 x) 220,00 eur, použitie bankomatu inej banky (1 x) 0,30 eur, výber v
hotovosti (3 x) 1.126,40 eur, poplatok za výzvu - debet (1 x) 30,00 eur, odchádzajúce platby z účtu (135
x) 10.435,50 eur, vnútrobankový prevod (47 x) 7.261,00 eur, použitie bankomatu zahraničnej banky (5
x) 239,30 eur, mesačný poplatok MC štandardná (26 x) 39,00 eur. V časti poplatkov žalobca
odkazoval na zmluvu, VOP a sadzobník. Zo zmluvy o povolenom prečerpaní vyplýva, že banka si môže

okrem poplatku za prehodnotenie (0,00 eur), za potvrdenia a súhlasy k úverom na žiadosť
klienta (25,00 eur), za zmluvnú pokutu pri povolenom i nepovolenom prečerpaní (15,00
eur), inkasovať aj poplatok za výzvu na splatenie nepovoleného prečerpania účtu vo výške
30,00 eur. Z dlžnej sumy žalobca uplatnil aj úrok pri nepovolenom prečerpaní vo výške 28 % v zmysle
ust. čl. 3.12. VOP (Všeobecných obchodných podmienok), v spojení s výveskou úrokových sadzieb.
6. Citujúc ust. § 52, § 53 ods. 1, § 488, § 489 a 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v

zneníúčinnomdo31.03.2015(ďalejlen„OZ"),ust.§497,§502ods.1,§708ods.1,§709ods.1,§710,§
711 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom do 30.11.2009 (ďalej len „ObZ"),
ust. § 9 ods. 2 písm. a), b), c), d), e), g) a u), § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v platnom znení a ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení, považoval súd prvej inštancie posudzovaný
právny vzťah medzi stranami za od svojho vzniku právnym vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou,
ktorý je nevyhnutné posudzovať nielen podľa ustanovení ObZ [keďže zmluva o bežnom účte je tzv.
absolútny obchod podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) ObZ], ale aj podľa právnych predpisov, ktoré upravujú
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, pretože žalobca pri uzatváraní zmluvy o bežnom

účte vystupoval zároveň ako dodávateľ, s poukazom na predmet jeho podnikania, zatiaľ
čo žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy o bežnom účte
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. V prípade uzatvorenia zmluvy
o zriadení debetného limitu sa vzájomné práva a povinnosti strán spravujú zmluvou o úvere. Ak bol teda
vzťah medzi stranami sporu svojim charakterom spotrebiteľským vzťahom, bola pre existenciu platne

uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere predpísaná písomná forma. V tomto spore uzatvorenie
dohody o debetnom limite - povolenom prečerpaní v písomnej podobe bolo preukázané. Nebolo sporné,
že žalobca umožnil žalovanému čerpať peňažné prostriedky z bežného účtu aj nad
rámec peňažných prostriedkov na jeho účte, a to až do povoleného limitu 500,00 eur. Robil tak na
základe zmluvy o povolenom prečerpaní. Žalovaný však prekračoval aj tento povolený limit, pričom tak

robil opakovane, v dôsledku čoho žalobca povolené prečerpanie znížil na 0,00 eur, zrušil ho. Žalobca
v rámci svojich rozhodujúcich skutkových tvrdení produkovaných v žalobe i v špecifikácii uplatneného
nároku, opakovane, aj napriek preukázaniu povoleného debetu, dôvodil, že žalovaná suma je sumou
nepovoleného prečerpania. Právna kvalifikácia je však vecou súdu, ktorý podradí tvrdený skutkový stav
pod príslušnú právnu normu. Zo skutkových zistení mal súd prvej inštancie za jednoznačne preukázané,

žemedzižalobcomažalovanýmdošlouzatvorenímzmluvyobežnomúčte kvznikuzáväzkového
zmluvného vzťahu, v rámci ktorého bol žalobca oprávnený prijímať platby v prospech žalovaného ako
majiteľa účtu a na druhej strane podľa jeho pokynov z tohto účtu realizovať platby.
Strany uzavreli spolu aj zmluvu o povolenom prečerpaní, na základe ktorej žalobca umožnil
žalovanému čerpanie peňažných prostriedkov z účtu, ktoré neboli kryté zostatkom na účte, a to len do

určeného limitu. Žalovaný mal opakovane tento limit prekračovať, v dôsledku čoho žalobca jeho účet
zatvoril. Z uvedeného okresný súd ustálil, že žalovaný ďalej nemohol peňažné prostriedky zo svojho
účtu čerpať. Preto sa logicky nemohol do nepovoleného prečerpania dostať. Žalovaný nárok preto ustálil
ako nárok zmluvný. Neboli produkované tvrdenia, či dôkazy k tomu, aby ho bolo možné kvalifikovať ako
bezdôvodné obohatenie (prečerpanie nepovolené). Ani z tabuľkového výpisu v žalobe nebolo zrejmé,

či niektoré z operácií boli realizované žalovaným po dátume 02.05.2018, kedy mal žalobca žalovanému
povolené prečerpanie zrušiť, či po dátume 10.05.2018, kedy mal žalobca účet žalovaného zatvoriť.
(súd prvej inštancie odkazoval na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/189/2019-285 zo dňa
27.08.2019).
7. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle špecifikácie uvedenej v žalobe bolo zrejmé, že

žalovaná suma 608,45 eur, ktorú považoval za sumu titulom zmluvného nároku, predstavuje rozdiel
medzi všetkými kreditnými a debetnými operáciami učinenými žalovaným na jeho účte. Po dobu
otvoreného účtu, až do jeho zatvorenia, žalovaný vykonal kreditné položky spolu v sume 29.041,00
eur a debetné spolu v sume 29.649,45 eur. Žalobca v rámci debetných položiek účtoval žalovanému ajpoplatky, napr. za transakcie, za balík služieb, za upozornenie, či mesačný poplatok MC štandardná.
Neprodukoval k nim však žiadne bližšie skutkové tvrdenia, či dôkazy, len stroho odkázal na zmluvu,
VOP a sadzobník. Poplatky, ktoré účtoval, však nemožno pod poplatky v zmluve uvedené, podradiť,

okrem poplatku za výzvu - debet 30,00 eur, ktorý je v zmluve výslovne uvedený. Preto konajúci súd
debetné položky znížil o sumu predstavujúcu súčet týchto poplatkov (345,83 eur), ktoré nepovažoval
za dojednané individuálne, pretože VOP ani sadzobník údaje, ktoré majú byť uvedené už v samotnej
zmluve, nenahrádzajú, spotrebiteľa nezaväzujú. Pritom žalobca pripojil VOP účinné od 01.04.2016 a od
13.01.2018 a sadzobníky účinné až od 01.04.2016 a od 01.01.2018, bez toho, aby konkretizoval,

ktoré z vyúčtovaných položiek (debetných operácií) boli realizované až po týchto dátumoch. Nárok
žalobcu súd nepovažoval za bez pochýb preukázaný ani v časti operácie s názvom
„Zisťovanie zostatku na bankomate inej banky SR" 1 x 0,30 eur. Zo samotného názvu možno vyvodiť, že
šlo o poplatok, ktorého dojednanie nebolo rovnako preukázané. Pokiaľ tomu tak aj nebolo, žalobca súd
prvej inštancie o opaku nepresvedčil. Debetné operácie súd prvej inštancie ponížil tiaž aj o sumu 164,62
eur titulom „úroky/daň", pretože nebolo zrejmé, či šlo o úrok alebo daň a v akej výške, z akej sumy a za

aké obdobie. V tomto smere tiež chýbali konkrétne skutkové tvrdenia. Nebolo povinnosťou súdu prvej
inštancie zostavovať ich namiesto žalobcu, domýšľať si ich z jeho tabuľky, vo vzťahu ku ktorej
neboli podané v žalobe napokon ani žiadne vysvetlivky. V tomto smere bolo preto možné konštatovať,
že žalobca neuniesol už samotné bremeno tvrdenia vo vzťahu k sume 510,75 eur. Za dôvodnú tak ustálil
súd prvej inštancie sumu 97,70 eur ako rozdiel medzi kreditnými operáciami v sume 29.041,- eur a

debetnými v sume 29.138,70 eur (29.649,45 eur - 510,75 eur). Túto sumu bol žalovaný povinný uhradiť
žalobcovi, nakoľko v takomto rozsahu jeho výbery/čerpania prevýšili limit pôvodne povolený do sumy
500,00 eur. Vo zvyšnej časti istiny preto súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.
8. S prihliadnutím na uvedené na to, že posúdil žalobný nárok ako nárok zmluvný, zo zmluvy o
povolenom prečerpaní, bol súd prvej inštancie toho názoru, že žalobcovi patrí odo dňa nasledujúceho po

zatvorení účtu (nejde o úrok z omeškania) úrok v tejto zmluve dohodnutý, a to úrok vo výške 19,90 %, nie
28 % ročne. Žalobca tvrdil, že výška úrokovej sadzby uplatnená vo výške 28 % ročne po dobu tvrdeného
nepovoleného prečerpania mala vyplývať z priloženej vývesky úrokových sadzieb. Nech ho žalobca
nazýva akýmkoľvek spôsobom, tento svojou podstatou predstavuje úrok z úveru. Aj keby súd prvej
inštancie kvalifikoval žalobný nárok ako nepovolené prečerpanie, úrok 28 % by žalobcovi nebol priznal aj

dôvodu,žeVOPsíceupravovaliotázkunepovolenéhoprečerpania,žalobcavšaknepreukázalexistenciu
písomnejdohodyzmluvnýchstránnaúročenínepovolenéhoprečerpania,nepreukázalexistenciuplatnej
dohody medzi zmluvnými stranami na úrokoch pri nepovolenom prečerpaní
vo výške 28 % ročne. Takúto dohodu nemožno uzatvoriť len všeobecným odkazom
na Všeobecné obchodné podmienky, v spotrebiteľskej zmluve nepostačuje len odkaz na všeobecné

obchodné podmienky, či vývesku. Nebolo možné sa stotožniť ani s tým, že žalobca tým, že povoľuje
klientom čerpať peňažné prostriedky i bez zmluvy, resp. nad určený limit, takýmto spôsobom
vytvára nepovolený debetný zostatok na bežnom účte, ktorý úročí tak vysokým úrokom vo výške 28 %
ročne, napriek tomu, že vo väčšine prípadov klientovi ani žiadne peňažné plnenie vo forme
napr. úveru neposkytuje. Takáto zmluvná podmienka je hrubo nerovnovážna, v neprospech klienta -

spotrebiteľa, a preto je neplatná.
9. Pokiaľ sa žalobca odvolával na úpravu obsiahnutú v ust. § 18 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., súd
prvej inštancie mal za to, že takúto podmienku žalobca v konaní ani netvrdil, ani nepreukázal.
Rovnako bolo splnenie tejto podmienky logicky vylúčené tým, že uplatnený nárok spočíval v úroku z
úveru a sankčných poplatkoch. Úrok vo výške 28 % ročne z dlžnej sumy pri nepovolenom prečerpaní bol

už právoplatnými rozsudkami viacerých súdov vyhlásený z dôvodu neprijateľnosti za neplatnú zmluvnú
podmienku dohodnutú v spotrebiteľskej zmluve (napr. rozsudok Okresného súdu
Košice II zo dňa 29. novembra 2013, č. k. 36C/117/2013-55 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach č. k. 6Co/91/2014 zo dňa 24.03.2015), pričom tento rozsudok je pre žalobcu záväzný a bolo
preto jeho povinnosťou zdržať sa ďalšieho uplatňovania tejto neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj

uplatňovania nárokov z nej vyplývajúcich. Je irelevantné, že žalobca zaradil dojednanie o 28 % úroku z
nedovoleného prečerpania číselne pod iné ustanovenie VOP.
10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie s odkazom na znenie ust. §
255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP a pomer úspechu strán v spore. Čistý úspech žalovaného
v spore predstavoval 67,88 %, v tomto rozsahu mu voči žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov sporu.

Vychádzajúc zo spisového materiálu mu však v spore žiadne trovy nevznikli, a preto súd prvej inštancie
postupoval v zmysle ust. čl. 17 CSP a konajúc hospodárne žalovanému náhradu trov sporu nepriznal,
bez potreby vydávania ďalšieho samostatného uznesenia o výške náhrady podľa ust. § 262 ods. 2 CSP,
ktorá by v danom prípade predstavovala 0,00 eur.11. Proti rozsudku v rozsahu jeho výroku II. podal odvolanie žalobca, pričom navrhoval, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok v tomto rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Žalobca považoval napadnutý rozsudok za nesprávny, vychádzajúci z nesprávneho právneho
posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP], a že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospelknesprávnymskutkovýmzisteniam[§365ods.1písm.f)CSP]. Zároveňnamietal,
že okresný súd mu nesprávnym procesným postupom ako strane sporu znemožnil, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na

spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP].
13. Odvolateľ uviedol, že pojmami procesný útok a procesná obrana (§ 149 CSP) zákonodarca zdôraznil
kontradiktórnosť procesného postavenia strán v sporovom konaní. Ust. § 149 až § 154 CSP malo
dôjsť k prehĺbeniu sporovosti konania, s cieľom prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu
sporového konania. Porušenie povinnosti tvrdenia, zakotvenej v ust. § 150 CSP pre obidve strany
sporu, sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo

forme nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 CSP), alebo neúčinnosti
nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP). Uvedeným spôsobom
je potrebné postupovať aj v spotrebiteľských sporoch. V zásade teda platí, že dokazovanie v
sporovom konaní slúži na zistenie toho, čo strany tvrdili, pričom súd má možnosť materiálnej korekcie, a
teda môže strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP). Tento materiálny korektív

však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť. Jeho účelom je len
v rozumnej miere zmierniť prísne formálne dôsledky nesplnenia povinnosti tvrdiť. Z
obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že tvrdenia žalobcu, čo do vzniku právneho vzťahu a výšky
dlhu, žalovaný žiadnym spôsobom nepoprel (zostal v spore pasívny). Preto konštatovanie súdu prvej
inštancie o neprodukovaní skutkových tvrdení nemalo oporu v zistenom skutkovom stave,

založenom na základe prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany (§ 149
CSP). Ak súd prvej inštancie považoval za potrebné (pre svoje rozhodnutie) ďalšie skutkové tvrdenia
na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočnosti, podľa ust. § 150 ods. 2 CSP mohol o to strany,
(vrátane žalobcu), požiadať. Ak potom tvrdený skutkový stav, žalovaným nepopretý, súd prvej inštancie
neprevzal za základ rozhodnutia, mal nariadiť pojednávanie na prejednanie veci samej (§ 297 veta prvá

CSP), na ktorom by určil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré sa považujú za
nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná, s uvedením predbežného právneho posúdenia veci
(§ 181 ods. 2 CSP). Z koncepcie ust. § 297 písm. b) CSP vyplýva, že zákonodarca chcel zjednodušiť
procesný postup súdu vo veciach, kedy skutkové tvrdenia strán sú nesporné, nie však v
prípadoch, ak tvrdený skutkový stav (tvrdenia v žalobe) súd prvej inštancie považuje za

nedostatočný. Obdobne ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že listinné dôkazy pripojené k žalobe
nepreukazujú tvrdenia žalobcu v žalobe (ktoré žalovaný nepoprel), bolo dôvodné nariadiť pojednávanie
vo veci samej. Pritom zásadne platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca,
zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce, sú záležitosťou žalovanej strany.
14. Ak ust. § 297 písm. b) CSP upravuje podmienku, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné, vyjadruje

tým nielen požiadavku, aby súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci nevychádzal,
samozrejme okrem zhodných tvrdení strán resp. zo skutkových tvrdení strany, ktoré protistrana
výslovne nepoprela (§ 151 ods. 1 CSP), z iného dôkazu ako z listín predložených stranami, ale aj
podmienku, že všetky rozhodujúce skutočnosti budú zhodnými resp. nespornými tvrdeniami strán a nimi
predloženými listinami náležite preukázané. Ak sa ukáže, že strana doteraz nesplnila svoju povinnosť

tvrdenia (neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti alebo ich uviedla neúplne) alebo povinnosť dôkaznú
(nenavrhla dôkazy potrebné na preukázanie všetkých svojich sporných tvrdení, ktoré sú pre právne
posúdenie veci významné), musí súd prvej inštancie, aj keby išlo o spor podľa ust. § 297 písm. b) CSP
(ako to bolo v danom prípade) vždy nariadiť pojednávanie, pretože si musí splniť obligatórnu povinnosť
v zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP a informovať strany o rozsahu sporných a

nesporných skutočností a o rozsahu dokazovania, čo bez nariadenia pojednávania nie je možné. Postup
súdu musí byť pre strany predvídateľný a transparentný. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie
uvedeným spôsobom nepostupoval, ale namiesto vykonania dokazovania meritórne rozhodol, odňal
žalobcovi možnosť konať pred súdom, a to vykonávať procesné úkony v rámci dokazovania a realizovať
tak svoje právo na súdnu ochranu, garantované ust. čl. 46 Ústavy SR, ako aj ust. čl. 6 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca
uplatňoval právo na peňažné plnenie, ktoré nevyplývalo z tvrdení obsiahnutých v žalobe a z
listinných dôkazov pripojených k žalobe, nebolo možné žalobcu sankcionovať čiastočným zamietnutím
žaloby bez nariadenia pojednávania.15. Konanie pred súdom má zabezpečiť pre strany konania spravodlivú ochranu ich práv a
záujmov (tzv. fair process). Preto im musí byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu
prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných práv. Všeobecný súd je tak povinný na všetky

procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v
ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky, alebo sa bráni ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu(rozhodnutieÚstavnéhosúduSRč.k.II.ÚS85/2015-17zodňa12.02.2015).Súdprvejinštancie
nepostupoval vyššie uvedeným spôsobom a neriadil sa ust. § 150 a § 151 CSP, v dôsledku čoho jeho

nepredvídateľný a prekvapivý postup bol v rozpore s právom sporovej strany na spravodlivý
proces. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej
veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznával procesný kódex
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak
súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a
tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Medzi najzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať pred

súdom možno zaradiť situácie, keď súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli na to splnené
podmienky (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo 96/2010 zo dňa 20.05.2010).
16. Ohľadom uplatneného nároku na zaplatenie poplatkov žalobca vo svojom opravnom prostriedku
namietal, že všetky poplatky boli vyjadrené jasne, zrozumiteľne a určito, a to priamo v Sadzobníku
poplatkov, ktorý bol súčasťou Zmluvy. V čase uzatvorenia zmluvy o účte s klientom (04.03.2015)

nebol ešte v platnosti zákon o platobných službách, pričom zákon o platobnom styku poskytovanie
platobnýchslužiebnazákladerámcovejzmluvyneupravoval.Zmluvaobežnomúčtesapretospravovala
ust. § 708 a nasl. ObZ. V zmysle ust. § 708 ods. 2 ObZ sa na uzavretie zmluvy o bežnom účte vyžadovala
písomná forma. Z ust. § 711 ods. 1 ObZ vyplýva, že za vykonanie platieb je banka
oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť na ich započítanie peňažné prostriedky

na účte. V ust. § 273 ods. 1 ObZ vyplýva, že časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom
na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo
odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu
priložené. Obchodný zákonník teda taktiež nestanovil, že by všetky náležitosti zmluvy o účte museli byť
obsiahnuté v jedinom dokumente. V kontexte tohto odvolateľ poukázal na ust. § 101 ods. 1 a 5 zákona

o platobných službách a ust. bodov 4.1.1, 4.1.2 a 25.5 Všeobecných obchodných podmienok.
17. V zmysle ust. bodu 25.5 Všeobecných obchodných podmienok sú VOP súčasťou zmlúv
o bankových obchodoch uzatvorených medzi bankou a klientom, ktoré sa odvolávajú na VOP
prostredníctvom odkazu. Zároveň v zmysle ust. čl. 1 Všeobecných obchodných podmienok je
neoddeliteľnou súčasťou VOP aj Sadzobník a Úrokové sadzby produktov, ktoré obsahujú všetky

poplatky, ktoré mu súd prvej inštancie nepriznal. Nebol tak daný dôvod na nepriznanie poplatkov
súvisiacich s vedením platobného účtu žalovaného. Žalobca zdôraznil, že ani zákon č. 129/2010
Z. z. nestanovuje, že všetky náležitosti zmluvy musia byť uvedené v jednom dokumente. Tento
výklad potvrdil aj rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit /
Biróová. Uvedené znamená, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 9 ods. 2

zákona č. 129/2010 Z. z. sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne
v samotnom texte zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo
sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Táto povinnosť by mala byť ustanovená v zákone
o spotrebiteľských úveroch a nepostačuje, že tak ustáli súd vo svojom rozhodnutí. Z uvedeného teda
vyplýva, že Všeobecné obchodné podmienky / sadzobník sú súčasťou zmluvy a sú pre

klienta záväzné. Poplatky boli účtované na základe ust. čl. IV. ods. 2 zmluvy o účte, v zmysle ktorého bol
za poskytovanie produktov / služieb oprávnený zúčtovať si poplatky podľa Sadzobníka poplatkov banky
v platnom znení a všetky takéto poplatky účtovať na ťarchu účtu zriadeného na základe zmluvy, ktorého
sa poskytnutie produktu / služby týkalo, resp. na ťarchu akéhokoľvek iného účtu majiteľa účtu vedeného
v banke. Výška poplatkov bola uvedená v sadzobníku poplatkov.

18. K uplatnenému nároku na zaplatenie úrokov žalobca v odvolaní uviedol, že úroky boli špecifikované
priamo v texte žaloby, pričom zo žaloby vyplýva, že sadzba úroku 19,90 % ročne bola platná počas
trvania povoleného prečerpania a vyplývala zo zmluvy o povolenom prečerpaní (čl. 1. a čl. 8.8
Všeobecných obchodných podmienok účinných ku dňu zatvorenia účtu). Zo zmluvy o povolenom
prečerpanívyplývaajúrokzomeškaniavovýške5%ročne zčiastky,ktoroužalovanýprekročillimit

povoleného prečerpania, ktorý bol účtovaný počas trvania nepovoleného prekročenia limitu povoleného
prečerpania až do zníženia limitu na 0,00 eur, resp. do vyrovnania prečerpania do výšky
povoleného prečerpania. Úroky boli uvedené aj v každom jednotlivom výpise z účtu žalovaného, a teda
je zrejmé, že nešlo o daň, ale o úrok.19. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu aj napriek výzve nevyjadril. Ďalšie podania strán do
odvolaciemu súdu do jeho rozhodnutia predložené neboli.
20. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným

subjektom (§ 359 CSP), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto
opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario konštatujúc dôvodnosť
odvolania žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP

v rozsahu jeho výrokov II. a III. CSP zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Vo zvyšnej časti (výrok I.), odvolaním nenapadnutej,
ktorou súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel, rozsudok zostal nedotknutý.
21. V zmysle ust. čl. 46 Ústavy SR každý má právo domáhať sa ochrany svojich práv na
súde. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych
ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné

záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri
napr. nález Ústavného súdu SR spis. zn. III.ÚS 79/2002 zo dňa 21.08.2020) konať v súlade s
požiadavkou rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z ústavy,
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva.

22. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a rovnosti
„zbraní".Podstatoukontradiktórnostiasňousúvisiacu„rovnosťzbraní"je,abystranykonaniamalireálnu
možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty" protistrany.
Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom

rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 42/2009 zo
dňa 12.02.2009, sp. zn. IV. ÚS 147/2004 zo dňa 05.05.2004).
23. Rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého
súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.

24. Po preskúmaní odvolacích námietok žalobcu a procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý v
prejednávanej veci predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, odvolací súd dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu v časti porušenia práva žalobcu na spravodlivý súdny proces je dôvodné.
25. Nepochybne určujúcim kritériom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalobcu vo
výške 346,13 eur ako práva žalobcu na zaplatenie poplatkov (poplatky za transakcie v sume 82,50 eur

+ poplatok za balík služieb v sume 149,33 eur + poplatok za upozornenie debet v sume 75,00 eur +
mesačný poplatok MC štandardná v sume 39,00 eur + poplatok za zisťovanie zostatku na ATM
inej banky SR v sume 0,30 eur) bol ten záver súdu prvej inštancie, že žalobca neprodukoval k týmto
poplatkom bližšie skutkové tvrdenia, či dôkazy, pričom len stroho odkázal na zmluvu, VOP a sadzobník
a súčasne, že tieto poplatky nemožno podradiť pod poplatky uvedené v zmluve. Súčasne súd prvej

inštancie vychádzal zo záveru, že tieto poplatky nepovažoval za individuálne dojednané, pretože VOP,
ani Sadzobník poplatkov, ktoré majú byť uvedené už v samotnej zmluve, nenahrádzajú a spotrebiteľa
nezaväzujú. Pritom žalobca pripojil VOP účinné od 01.04.2016 a od 13.01.2018 a Sadzobníky účinné
od 01.04.2016 a od 01.01.2018, bez toho, aby konkretizoval, ktoré z vyúčtovaných položiek (debetných
operácií) boli realizované až po týchto dátumoch. Nárok žalobcu tak prvoinštančný súd nepovažoval za

bez pochýb preukázaný ani v časti operácie s názvom zisťovanie zostatku na bankomate inej banky v
SR v sume 0,30 eur. Zo samotného názvu možno vyvodiť, že šlo o poplatok, ktorého dojednanie nebolo
rovnakopreukázané,pričompokiaľtomutakajnebolo,žalobcasúdprvejinštancieoopakunepresvedčil.
(odsek č. 9 odôvodnenia napadnutého rozsudku)
26. Z časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorou okresný súd prvej inštancie odôvodnil

zamietnutie žaloby o zaplatenie poplatkov v celkovej výške 346,13 eur vyplýva, že konajúci súd
považoval opis skutkových tvrdení uvedených v žalobe žalobcom za nedostatočný pre
konkretizáciu uvedených poplatkov. Keďže označenie jednotlivých poplatkov v žalobe (v
jej tabuľkovej časti - prehľad všetkých transakcií na účte žalovaného) nekorešponduje s účtovanými
poplatkami uvedenými vo výpisoch z bežného účtu žalovaného za celé obdobie existencie tohto účtu,

ako aj s poplatkami produkovanými žalobcom uvedenými v Sadzobníkoch poplatkov, možno s týmto
názorom okresného súdu súhlasiť. Súd prvej inštancie totiž pri svojom rozhodovaní vychádzal zo
záveru, že žalobca v podstate nepreukázal dojednanie povinnosti žalovaného zaplatiť takéto poplatky,
a to aj napriek tomu, že žalobca v podanej žalobe produkoval skutkové tvrdenia, že poplatky boliúčtované na podklade ust. čl. IV ods. 2 zmluvy o účte (rozumej tým zmluvy
o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb), v zmysle
ktorého bol žalobca za poskytovanie produktov úverových služieb oprávnený zúčtovať si poplatky podľa

Sadzobníkapoplatkovbankyvplatnomzneníavšetkytakétopoplatkyúčtovaťnaťarchuúčtuzriadeného
na základe zmluvy, pričom výška poplatkov bola uvedená v Sadzobníku poplatkov. Ak potom okresný
súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, nepostupoval v súlade s ust. § 297
písm. b) CSP. Toto ustanovenie Civilného sporového poriadku totiž pre rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo veci bez nariadenia pojednávania stanovuje medzi inými tiež podmienku, že skutkové tvrdenia strán

sporu nie sú sporné. V danom prípade, keďže sa žalovaný k žalobe písomne aj napriek výzve súdu
prvej inštancie nevyjadril, bolo možné v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP považovať skutkové tvrdenia
žalobcu za nesporné. Potom podľa ust. § 186 ods. 2 CSP súd prvej inštancie mohol vychádzať z
nesporných skutkových tvrdení žalobcu, pokiaľ nemal dôvodné pochybnosti o ich pravdivosti. Ak však
tieto pochybnosti mal, nebolo namieste, aby rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania podľa ust. §
297písm.b)CSP.Súdprvejinštanciemalpretovyzvaťžalobcupodľaust.§150ods.2CSPnadoplnenie

skutkových tvrdení a následne po vykonanom dokazovaní listinnými dôkazmi produkovanými stranami,
prípadne zabezpečenými v súlade s ust. § 295 CSP, verifikovať tvrdenia žalobcu a na podklade takto
zisteného skutkového stavu vec právne posúdiť a meritórne rozhodnúť.
27. V kontexte s doposiaľ uvedeným považuje odvolací súd za potrebné ďalej doplniť, že okresný
súd vo svojom rozhodnutí vôbec nezdôvodnil svoj záver o tom, že dotknuté poplatky nepovažoval za

individuálne dojednané, keďže VOP, ani sadzobník nenahrádzajú údaje, ktoré majú byť uvedené už v
samotnej zmluve a tieto spotrebiteľa nezaväzujú. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je vôbec
zrejmé, na podklade čoho súd prvej inštancie vyvodil svoj záver o tom, že poplatky, (ktoré naviac nemal
vôbec skutkovými tvrdeniami žalobcu za konkretizované), musia byť uvedené v
samotnej písomnej zmluve. Nie je tiež jasné, ktorú zmluvu uzavretú medzi stranami sporu mal konajúci

súd na mysli, t. j., či zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, resp. zmluvu
o spotrebiteľskom úvere - povolené prečerpanie na účte. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
tiež nemožno zistiť, dôvodnosť a správnosť záveru okresného súdu nemožnosti účtovania takýchto
poplatkov na ťarchu bežného účtu žalovaného, za situácie, že táto je zakotvená v samotnej
zmluve o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb a konkretizácia týchto poplatkov je

uvedená s odkazom na Sadzobník poplatkov žalobcu v platnom znení, teda spôsobom predpokladaným
ust. § 273 ods. 1 ObZ , na čo správne poukazoval aj žalobca v podanom odvolaní. Je tak zrejmé,
že súd prvej inštancie tento svoj záver formuloval bez toho, aby sa súčasne vysporiadal s úpravou
podľa ust. § 31 ods. 2 písm. b), ods. 4 a 5 písm. d) zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 394/2011 Z. z. účinnom do 31.12.2015,

ktoré v čase uzavretia zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb upravovali
rámcovú zmluvu o platobných službách, ako aj s obsahom listinných dôkazov, konkrétne s ust. čl. IV.
ods. 3 a 4 zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, v zmysle ktorej boli
Všeobecné obchodné podmienky súčasťou zmluvy a ust. čl. 1 Všeobecných obchodných podmienok
účinných od 01.03.2015 (t. j. účinných v čase uzavretia zmluvy, na č. l. 39 až 51 spisu), v zmysle ktorých

bol Sadzobník poplatkov neoddeliteľnou súčasťou Všeobecných obchodných podmienok. Rovnako súd
prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v tomto spore nezohľadnil ani výrokovú časť rozsudku Súdneho
dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-45/15 Home Credit Slovakia a.s. / Klára Bíróová,
v zmysle ktorej: „ Článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.
apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/

EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: - zmluva o úvere
nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10
ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, - nebráni tomu,
aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o
úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná

zmluvnými stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti
tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice." a nezaoberal sa ani možnosťou
eurokonformného výkladu relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy platnej na území SR.
28. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti nároku na zaplatenie sumy 164,62 eur ako práva žalobcu na
zaplatenie úrokov / dane (položka takto označená v tabuľkovej časti žaloby - prehľad všetkých transakcií

na účte žalovaného), súd prvej inštancie toto svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zo žaloby nebolo
zrejmé, či šlo o úrok alebo daň a v akej výške, z akej sumy a za aké obdobie. V tomto smere tiež
chýbali konkrétne skutkové tvrdenia, pričom nebolo jeho povinnosťou, zostavovať ich namiesto žalobcu,domýšľať si ich z jeho tabuľky, vo vzťahu ku ktorej neboli v žalobe podané ani žiadne vysvetlivky. Súd
prvej inštancie preto konštatoval, že žalobca neuniesol už samotné bremeno tvrdenia.
29. Ustanovenie § 132 CSP však vymedzuje osobitné náležitosti žaloby a stanovuje, že žaloba

musí okrem iných náležitostí obsahovať aj pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností. Za
rozhodujúce skutočnosti sú považované údaje, ktoré sú nutné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom
podklade má súd rozhodnúť. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok
(skutkový dej), na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje
jeho jednoznačnú individualizáciu, teda vymedziť predmet konania po skutkovej stránke. Ak žalobca

nevedie rozhodujúce skutočnosti, je na mieste postup súdu podľa ust. § 129 CSP,
pričom nesplnenie tejto povinnosti žalobcu je sankcionované odmietnutím žaloby (§ 129 ods. 3 CSP).
Na zmiernenie dôsledkov prílišnej tvrdosti prejednacej zásady, slúži ako určitý korektív ust. § 150 ods.
2 CSP, ktorý je prejavom materiálneho vedenia sporu. Ak teda súd prvej inštancie zásadne nevedel aký
nárok si žalobca vlastne uplatnil, inak povedané vychádzal zo záveru, že žalobcom uplatnený nárok nie
je dostatočne konkretizovaný, mal postupovať v zmysle ust. § 129 CSP, prípadne podľa ust. § 150

ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie však v naznačenom smere nepostupoval a bez ďalšieho bez nariadenia
pojednávania s odkazom na ust. § 297 písm. b) CSP zamietol žalobu žalobcu aj v tejto jej časti.
30. Ani zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 510,75 od
11.05.2018 do zaplatenia, okresný súd vo svojom rozhodnutí bližšie neodôvodnil. Možno sa len
domnievať, že tento žalobcom uplatnený nárok okresný súd zamietol, ako príslušenstvo uplatnenej

pohľadávky žalobcu vo výške 510,75 eur (§ 121 ods. 3 OZ), z dôvodu, že príslušenstvo
pohľadávky zdieľa osud samotnej pohľadávky. Inak povedané, ak súd prvej inštancie zamietol nárok
žalobcu na zaplatenie samotnej pohľadávky, musel bez ďalšieho zamietnuť aj nárok na zaplatenie
príslušenstva z tejto pohľadávky.
31. Napokon čo sa týka zamietnutia žaloby v časti o zaplatenie úroku vo výške 8,10 % ročne (žalovaný

úrokvsadzbe28%ročne-priznanýúrokvsadzbe19,9%)zosumy97,70eur(sumapriznanéhonároku)
od 11.05.2018 do zaplatenia, prvoinštančný súd svoje rozhodnutie založil na tom, že tento nárok posúdil
ako zmluvný, vyplývajúci zo zmluvy o povolenom prečerpaní, pričom vychádzal z toho, že žalobcovi
patrí odo dňa nasledujúceho po zatvorení účtu žalovaného úrok dohodnutý v tejto zmluve, teda vo výške
19,9 % ročne, a nie vo výške 28 % ročne. Žalobcom uplatnený úrok vo výške 28 % ročne po dobu ním

tvrdeného nepovoleného prečerpania svojou podstatou predstavuje úrok z úveru. Aj keby tak kvalifikoval
žalovaný nárok ako nepovolené prečerpanie, žalobcovi by nepriznal nárok na zaplatenie
úroku vo výške 28 % ročne, keďže nepreukázal existenciu písomnej dohody medzi stranami na úrokoch
pri nepovolenom prečerpaní. Súd prvej inštancie mal za to, že takúto dohodu nemožno
v spotrebiteľských záväzkových vzťahoch uzatvoriť len všeobecným odkazom na

Všeobecné obchodné podmienky, či vývesku úrokových sadzieb. Zároveň okresný súd túto zmluvnú
podmienku považoval za hrubo nerovnovážnu v neprospech spotrebiteľa, a teda neplatnú, pretože sa
nemôže stotožniť s tým, že žalobca povoľuje klientom čerpať peňažné prostriedky i bez zmluvy, resp.
nad určitý limit, pričom takýmto spôsobom vytvára nepovolený debetný zostatok na bežnom účte, ktorý
úročí tak vysokým úrokom napriek tomu, že vo väčšine prípadov klientovi ani žiadne peňažné plnenie

vo forme úveru neposkytuje. Ďalej konajúci súd uviedol, že ak sa žalobca odvolával na
úpravu podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. upravujúcu tzv. prekročenie, pre
tento režim sa vyžaduje s odkazom na ust. § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., aby
veriteľ umožnil spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na
platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. Takúto podmienku

však žalobca v konaní netvrdil, a ani nepreukázal. Splnenie tejto podmienky bolo logicky vylúčené,
keďže uplatnený nárok spočíval v úroku z úveru a sankčných poplatkoch. Záverom súd prvej inštancie
odkázal na to, že zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve o dojednaní úroku vo výške 28 % ročne
zo sumy nepovoleného prečerpania bola už právoplatnými rozhodnutiami viacerých súdov vyhlásená
ako neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti (rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 36C/117/2013-55

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach spis. zn. 6Co/91/2014). Tieto rozhodnutia boli pre
žalobcu bez ďalšieho záväzné.
32. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa tak prvoinštančný súd nevysporiadal s argumentáciou žalobcu
ohľadom zmluvného základu uvedeného nároku na zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne zo sumy
nepovoleného prečerpania na bežnom účte žalovaného a len stroho, bez podpory tohto

záveru v konkrétnych ustanoveniach právneho poriadku, odmietol možnosť dojednania tohto nároku
vo Všeobecných obchodných podmienkach žalobcu s odkazom na vývesku úrokových
sadzieb žalobcu časť „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu". Súčasne nepovažoval za dostatočné
tvrdenia žalobcu k záveru o podmienke prekročenia podľa ust. § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., teda že žalobca umožnil žalovanému disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho
zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania, čo
súčasne nepovažoval za preukázané. V kontexte tohto záveru však konajúci súd zjavne z dôvodu svojho

záveru o nezáväznosti dojednaní obsiahnutých vo Všeobecných obchodných podmienkach žalobcu,
nereflektoval na ust. čl. 1 odsekom s názvom „Úrokové sadby produktov" a bodov 3.12, 8.8, 8.12 a 25.5
Všeobecných obchodných podmienok žalobcu účinných od 13.01.2018. V danej súvislosti odvolací súd
v plnom rozsahu odkazuje na svoje závery uvedené v odseku č. 27 odôvodnenia tohto uznesenia.
33. Pokiaľ ide o ďalší určujúci dôvod zamietnutia žaloby v časti uplatňovaného nároku na

zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne (resp. úroku nad rozsah 19,9 % ročne), súd prvej inštancie
vyhodnotil zmluvnú podmienku o dojednaní tohto úroku ako neplatnú pre jej neprijateľnosť (§ 53 ods.
5 OZ).
34. Správny bol postup súdu prvej inštancie postupoval, ktorý v záujme poskytnutia účinnej ochrany
spotrebiteľovi (žalovanému) dôsledne vychádzal z osobitných ustanovení zákona a v súvislosti s
nárokom žalobcu na zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne zo sumy nepovoleného prečerpania,

(ktorý má svoj základ v spotrebiteľskej zmluve), podrobil dotknuté zmluvné ustanovenia prieskumu z
hľadiska ich prijateľnosti. Jeho procesný postup predchádzajúci jeho meritórnemu rozhodnutiu už však
nebol dôsledný a súladný s ustanoveniami CSP. Pokiaľ totiž súd dospeje k záveru o neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, musí umožniť stranám vyjadriť sa k možnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, aby bolo jeho rozhodnutie predvídateľným. Princíp kontradiktórnosti totiž zabezpečuje

stranám rovnaké právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež ku skutkovým a právnym okolnostiam,
ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania, čo zdôrazňuje aj Súdny dvor EÚ vo svojej
rozhodovacej činnosti (pozri napr. rozhodnutie C-89/08 Komisia / Írsko).
35. Uvedená argumentácia sa týka predovšetkým dodávateľa služby (v danom prípade žalobcu), v
ktorého záujme bude predložiť tvrdenia a dôkazy o tom, že zmluvná podmienka nie je neprijateľná. Súd

však musí prihliadnuť aj na vyjadrenie spotrebiteľa, či sa aj napriek neprijateľnosti zmluvnej podmienky
necíti byť ňou viazaný.
36. Je tak zrejmé, že súd prvej inštancie svojím procesným postupom znemožnil stranám, aby si v
súdenej veci mohli splniť povinnosť tvrdenia a s ňou spojenú dôkaznú povinnosť v reakcii na úmysel
konajúceho súdu určiť dotknuté zmluvné podmienky za neprijateľné t. j. za neplatné i s

následným dopadom na rozhodnutie o časti žalovaného nároku.
37. V dôsledku popísanej procesnej situácie súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil stranám (žalobcovi, ale i žalovanému), aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vyššie uvedené nedostatky však nebolo
možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Na základe vyššie uvedenej skutočnosti odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
[ust. § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s ust. § 391 ods. 1 CSP]. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd
určujúco nezaoberal skutkovou a právnou argumentáciou odvolateľa smerujúcou proti záverom súdu
prvej inštancie.
38. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vyzve žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení, a to či už

postupom podľa ust. § 129 CSP, alebo podľa ust. § 150 ods. 2 CSP, skutkové tvrdenia následne
dôsledne verifikuje v kontexte s vykonanými dôkazmi a na podklade takto zisteného skutkového stavu
súdenú vec vo vrátenom rozsahu opätovne právne posúdi (vrátane prípadnej neprijateľnosti dotknutých
zmluvných podmienok), prihliadajúc aj na právny názor vyslovený odvolacím súdom (§ 391 ods. 2
CSP). V tomto kontexte pri uplatnenom nároku na zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne zo sumy

164,62 eur (žalovaný nárok na zaplatenie iba úrokov, viď obsah odvolania žalobcu) sa vysporiada a s
princípom zásadnej neprijateľnosti anatocizmu (t. j. požadovania úrokov z úrokov, teda príslušenstva s
príslušenstva pohľadávky, § 121 ods. 3 OZ).
39. V nadväznosti na rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie opätovne rozhodne aj o nároku na
náhradu trov prvoinštančného konania, a tiež o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (§

396 ods. 3 CSP).
40. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (výrok I.) zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý
týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
41. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v

čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§
427 ods. 1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný

poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).