Rozsudok ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 7. február 2020

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 9C/58/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117221738
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Olekšák

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2020:4117221738.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdNitrasudcomJUDr.MarekomOlekšákomvprávnejvecižalobkynev1.rade:maloletáL.R.,

nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. trieda XX, XXX XX W., žalobkyne v 2. rade: N. R., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom U. trieda XX, XXX XX W., žalobcu v 3. rade: H. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. trieda
XX, XXX XX W., všetci zastúpení: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária s.r.o. so sídlom Hlavná
31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Fakultná nemocnica Nitra so sídlom Špitálska
6, 950 01 Nitra, , IČO: 17 336 007, zastúpený: Advokátska kancelária STOKLASA & STOKLASOVÁ
s.r.o. so sídlom Farská 25, 949 01 Nitra, IČO: 36 856 282, za účasti intervenienta: Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s. so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody,

ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 358.302 eur titulom sťaženia spoločenského
uplatnenia spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 228.365 eur od 28.02.2018 do
zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 10.503 eur od 08.02.2019 do zaplatenia,
a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 100.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy,
a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 80.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy,
a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 3. rade sumu 80.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy,
a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V. Vo zvyšku uplatňovaného nároku súd žalobu zamieta.
VI. Súd priznáva žalobkyni v 1. rade voči žalovanému nárok na náhradu konania v rozsahu 100 % vo
vzťahu k nároku na náhradu škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia.
VII. Súd priznáva žalobcom v 1. až 3. rade voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 % vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa v 1. rade zastúpená zákonnými zástupcami (žalobkyňou v 2. rade a žalobcom v 3. rade
ako rodičmi), žalobkyňa v 2. rade a žalobca v 3. rade (ďalej spolu aj „žalobcovia“) sa žalobou domáhali
voči žalovanému:
a)náhradyškodyvovýške358.302,50euraspríslušenstvomtitulomsťaženiaspoločenskéhouplatnenia
žalobkyne v 1. rade;
b) náhrady škody vo výške 3.850,98 eura s príslušenstvom titulom náhrady nákladov spojených s

liečením a
c) náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to vo výške 300.000 eur v prospech žalobkyne v 1. rade,
vo výške 200.000 eur v prospech žalobkyne v 2. rade a vo výške 200.000 eur v prospech žalobcu v 3.
rade a tiež náhrady trov konania v rozsahu 100 %.2. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nárok žalobkyne v 1. rade titulom sťaženia
spoločenského uplatnenia je dôvodný čo do právneho základu a čiastočne dôvodný čo do výšky. Nárok
žalobcovnanáhradunákladovspojenýchsliečenímvylúčilsúdnasamostatnékonanieanárokžalobcov

na náhradu nemajetkovej ujmy priznal čo do právneho základu a čiastočne čo do výšky podľa výrokovej
časti tohto rozsudku. Zároveň žalobcom súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
3. Všetky tri vyššie uvedené nároky odvodzovali žalobcovia od rovnakého tvrdeného skutkového
základu. Po tom, ako bolo žalobkyni v 2. rade dňa 28.03.2014 potvrdené tehotenstvo, bol jej stanovený
termín pôrodu na 01.12.2014. Tehotenstvo prebiehalo štandardne bez zistiteľných anomálií. Počas

neho žalobkyňa v 2. rade riadne navštevovala prenatálnu ambulanciu a dodržiavala odporúčania svojho
gynekológa. Po poslednom vyšetrení v gynekologickej ambulancii dňa 26.11.2014 bola odoslaná na
predpôrodné vyšetrenie do ambulancie žalovaného, kde absolvovala tri kontrolné vyšetrenia, a to v
dňoch 26.11.2014, 01.12.204 a 04.12.2014, kedy bol vždy potvrdený fyziologický stav plodu a bola
jej odporučená hospitalizácia na termín 07.12.2014, ak by sa dovtedy nerozbehla pôrodná činnosť
spontánne. Dňa 06.12.2014 bola žalobkyňa v 2. rade prijatá na pôrodnícku kliniku žalovaného za účelom

pôrodu žalobkyne v 1. rade, a to v čase 21:15 hod., keďže u žalobkyne v 2. rade začali pravidelné
kontrakcie, ale plodová voda jej neodtekala, pohyby plodu cítila a mierne špinila. Po prijatí na klinike
bol žalobkyni v 2. rade realizovaný vstupný CTG záznam, ktorý bol prijímajúcim lekárom vyhodnotený
ako podozrivý, a preto bola prijatá o 21:30 hod. priamo na pôrodnú sálu. V čase od 22:30 hod. do
23:35 hod. bol u žalobkyne realizovaný kontinuálny CTG záznam, pri ktorom pre poruchu odoziev

plodu bolo rozhodnuté o neodkladnom ukončení pôrodu cisárskym rezom, ku ktorému došlo o 23:48
hod. Po narodení bola žalobkyňa asfyktická (nedýchajúca), z dýchacích ciest mala odsávanú hustú
zelenú plodovú vodu, bola cyanotická (namodralá), hypotonická (bez svalového napätia) s výraznými
neurologickými príznakmi ťažkej hypoxie (nedostatku kyslíku). U žalobkyne v 1. rade bola začatá
intenzívna starostlivosť, bola zaintubovaná za účelom umelého dýchania a odsatia obsahu priedušiek; z

dýchacích ciest jej bola odsávaná hustá zelená plodová voda. Novonarodená žalobkyňa v 1. rade bola
prijatá na jednotku intenzívnej starostlivosti (JIS) žalovaného. Po približne 15 minútach sa pracovníkom
žalovaného podarilo žalobkyňu v 1. rade „rozdýchať“, ale dýchanie bolo nepravidelné, saturácia kyslíka v
krvi meraná osymetrom dosahovala len hodnoty 85-90% (normálna hodnota je 95%), stále boli prítomné
žmúľavé pohyby úst. Pri manipulácii so žalobkyňou v 1. rade opakovane poklesla saturácia kyslíka na

hodnoty 40-50 % s nekoordinovanými pohybmi dolných končatín. Napriek nasadenej liečbe u žalobkyne
v 1. rade pretrvávala nízka saturácia kyslíka, nepravidelné dýchanie a zášklby dolných končatín. Od
narodenia bola žalobkyňa v 1. rade v hlbokom bezvedomí, nereagovala na podnety, mala výbavný sací
reflex, úchopový reflex bol nevýbavný, boli prítomné žmúľavé pohyby, kŕče bránice a zášklby končatín,
prektorébolopotrebnéjejtlmenieadňa07.12.2014o3:30hod.jejnapojenienaumelúpľúcnuventiláciu.

4. Žalobcovia v postupe žalovanej v priebehu pôrodu a v starostlivosti po pôrode videli porušenie právnej
povinnosti, v príčinnej súvislosti s ktorým bola žalobkyni v 1. rade spôsobená škoda na zdraví. Porušenie
malo spočívať v oneskorenom ukončení pôrodu cisárskym rezom a neposkytnutím adekvátnej
popôrodnej lekárskej starostlivosti. Pre uvedené porušenie žalobkyňa v 1. rade trpí závažnou formou
hypoxicko - ischemickej encefalopatie s postihnutím mozgového kmeňa, detskou mozgovou obrnou,

epilepsiou, Westa a Ohtaharovým syndrómom, poruchami spánku, zraku a sluchu, mikrocefáliou,
absenciou sacieho a prehĺtacieho reflexu, spasticitou a hypertóniou, celkovou imobilitou s flekčným
držanímkončatínamátrvalozavedenýPEGatracheostómiu.Tátoujmaužalobkynev1.radezanechala
trvalé následky spočívajúce v poškodení duševných funkcií (rozvoj hlbokej duševnej zaostalosti, čo je
jedna z najťažších duševných porúch), poúrazovej epilepsii, strate zmysluplnej pohyblivosti všetkých

štyroch končatín (rozvoj trvalej imobility a neschopnosti akýchkoľvek samoobslužných aktivít), strate
sexuálnych funkcií v najširšom slova zmysle ako aj v strate možnosti komunikovať s okolím. Poškodenie
mozgu žalobkyne v 1. rade je z hľadiska prognózy nezvratné. Vzhľadom k nemožnosti prehĺtania tuhej
stravy ani tekutín bol žalobkyni v 1. rade zavedený gastronomický katéter perkutánne (PEG) a na
dýchanie tracheostómia. Žalobcovia v žalobe predbežne vyčíslili sťaženie spoločenského uplatnenia u

žalobkyne v 1. rade vo výške 228.365 eur pri počte bodov 12.520 a hodnote jedného bodu 18,24 eura.
5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe nespochybnil existenciu škody ani to, že žalovaný porušil
právnu povinnosť, ale namietal, že zo strany žalobcov nebola preukázaná príčinná súvislosť (kauzálny
nexus) medzi škodou a porušením právnej povinnosti ako jedna zo základných predpokladov pre vznik
nároku na náhradu škody. Zároveň žalovaný nesúhlasil s výškou škody, pričom uviedol, že nemá dôvod

spochybňovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa vzhľadom na zdravotný stav žalobkyne
v 1. rade, ale k správnosti vyčíslenia sa bude môcť vyjadriť až po predložení lekárskeho posudku.
Žalovaný spochybnil výpočet náhrady tiež z dôvodu, že mu nie je zrejmé, prečo pri stanovení výšky
náhrady žalobcovia vychádzali z hodnoty bodu pre kalendárny rok 2017. Pokiaľ ide o náklady spojené sliečením uplatnené vo výške 3.850,98 eura, žalovaný uviedol, že tieto nespochybňuje, ale po vyjadrení
intervenienta, ktorý vstúpil do konania 20.05.2019, namietal aj opodstatnenosť väčšej časti uplatnených
nákladov.Knáhradenemajetkovejujmyvpeniazochžalovanýuviedol,ženemádôvodspochybňovať,že

došlo k takým prejavom zdravotného stavu žalobkyne v 1. rade a dopadom na žalobcov ako ich uviedli v
žalobe. Výšku nárokov však považoval za neprimeranú z dôvodu, že podstatným spôsobom prekračujú
rámec doterajšej rozhodovacej praxe súdov a poukázal na to, že pri rozhodovaní by mal súd zohľadniť,
že nárok titulom sťaženia spoločenského uplatnenia predpokladá zvýšenie o 50 %, pričom hodnotenie
sťaženia spoločenského uplatnenia už bolo lekárskym posudkom zvýšené o maximálnu možnú výšku

50 %.
6. Podľa § 137 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti.
7. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
8. Podľa § 193 CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie

je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je
súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o

osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.
9. Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
10. Podľa § 215 ods. 2 CSP, skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.
11. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

12. Podľa § 85 CSP, ak intervenient spolu so stranou, na ktorej vystupuje, netvoria nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77, vyžadujú prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany
podľa § 149 až 154 uplatnené intervenientom súhlas tejto strany; inak na ne súd neprihliada.
13. Súd na základe vyjadrení strán určil, že nespornou je existencia škody na strane žalobkyne v 1.
rade ako aj porušenie právnej povinnosti na strane žalovanej. Preto sa primárne zaoberal tým, čo bolo

v konaní sporným, a síce otázkou, či medzi škodou a porušením právnej povinnosti existuje príčinná
súvislosť(kauzálnynexus).Ďalejsasúdzaoberalotázkousprávnehovyčísleniasťaženiaspoločenského
uplatnenia, námietkou premlčania vo vzťahu k rozšíreniu nároku po začatí konania a výškou nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy. Za týmto účelom súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s vyjadreniami
strán sporu, výsledkami znaleckého dokazovania, listinnými dôkazmi a obhliadkou žalobkyne v 1.

rade. Nárok na náhradu nákladov spojených s liečením uplatnený vo výške 3.850,98 eura vylúčil
súd na samostatné konanie uznesením na pojednávaní dňa 07.02.2020 z dôvodu potreby ďalšieho
dokazovania,keďžeintervenientspochybnilčasťtohtonárokuažalovanýstýmtospochybnenímsúhlasil
podľa § 85 CSP. Z listinných dôkazov súd vykonal dokazovanie nasledovnými listinami: Žaloba na č.
l. 1 - 26, Oznámenie o výsledku prešetrenia podnetu na č. l. 27-29, Zdravotná dokumentácia na č.

l. 44-75, Listiny preukazujúce majetkové pomery žalobcov na č. l. 88-145, Vyjadrenie žalovaného zo
dňa 11.03.2018 na č. l. 153-158, Vyjadrenie žalobcov zo dňa 05.04.2018 na č. l. 172-176, Vyjadrenie
žalovaného na č. l. 180-184, Vyjadrenie žalobcov zo dňa 17.12.2018 na č. l. 188-192, Znalecký posudok
č. 267/2018 na č. l. 197-207 vrátane listinných príloh na CD, Stanovisko prof. MUDr. Y. Y., CSc. zo
dňa 06.02.2019 na č. l. 210, Spis ÚDZS č. 13087/2017/404 na č. l. 226-237, Vyjadrenie žalobcov zo

dňa 15.02.2019 na č. l. 239-242, Vyjadrenie žalovaného na č. l. 251-255, Zdravotná dokumentácia
ohľadne geneticky podmienených ochorení žalobkyne v 1. rade na č. l. 259, Vyjadrenie žalobcov zo dňa
06.03.2019 na č. l. 264-267, Trestné oznámenie na č. l. 268-272, Vyjadrenie žalovaného na č. l. 276-280,
Protokol č. 1247/2015 ÚDZS na č. l. 281-287, Odborné stanovisko Doc. MUDr. C. H., PhD., MPH., mim.
prof. na č. l. 288-292, Stanovisko žalovaného k trestnému oznámeniu na č. l. 295-297, Oznámenie o

vstupe intervenienta do konania na č. l. 318-319, Hlásenie škodovej udalosti na č. l. 320-321, Poistná
zmluva č. 511 031 251 na č. l. 322-324, Znalecký posudok č. 22/2019 na č. l. 371-381, Znalecký posudok
č. 9/2019 vrátane príloh na č. l. 386-511, Vyjadrenie žalovaného zo dňa 22.11.2019 na č. l. 522-527,
Vyjadrenie žalobcov zo dňa 02.12.2019 na č. l. 533-537, Vyjadrenie žalovaného zo dňa 15.12.2019 na
č. l. 543-551, Vyjadrenie intervenienta zo dňa 12.12.2019 na č. l. 556-563, Vyjadrenie žalobcov zo dňa

27.01.2020 na č. l. 577-581, Lekársky nález na č. l. 582, Vyjadrenie žalovaného zo dňa 31.01.2020 na
č. l. 594-596, Vyjadrenie intervenienta zo dňa 05.02.2020 na č. l. 616-618.14. Podľa § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník), každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

15. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.
16. Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou
osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za
škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych

predpisov nie je tým dotknutá.
17. Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu
nezavinil.
18. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk).
19. Podľa § 444 Občianskeho zákonníka, pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti

poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.
20. Podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady
spojené s liečením.
21. Podľa § 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka, náklady liečenia a náklady pohrebu sa uhradzujú tomu,
kto ich vynaložil.

22. Príčinná súvislosť. Súd v konaní vykonal dokazovanie dvomi znaleckými posudkami. Najprv dňa
21.12.2018 predložili žalobcovia súdu Znalecký posudok č. 267/2018 (ďalej len „Znalecký posudok č.
267/2018“) vyhotovený znaleckou organizáciou forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz
s.r.o. so sídlom Boženy Němcovej 8, 811 04 Bratislava, IČO: 44 017 391 (ďalej len „forensic.sk“). Zo
záverov tohto posudku vyplýva, že

(i) v prenatálnej starostlivosti neboli u žalobkyne v 2. rade zistené skutočnosti, ktoré by svedčili o
zvýšenom riziku ohrozenia plodu;
(ii) vstupný záznam z CTG monitoru bol patologický (vysoko podozrivý z ohrozenia plodu nedostatkom
kyslíka), a preto mali byť žalovaným vykonané opatrenia, ktoré by odvrátili riziko ohrozenia plodu
(podanie kyslíka matke, podanie liekov na zástavu kontrakcií, polohovanie matky) a ak by patologický

záznam pretrvával, malo byť indikované ukončenie pôrodu maximálne do 40 minút, a to cisárskym
rezom;
(iii) stupeň poškodenia tkanív plodu je priamo závislý od dĺžky trvania nedostatku kyslíka (hypoxie);
(iv) v prípade žalobkyne v 1. rade išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o vnútromaternicovú hypoxiu pri
tzv. fetálnej intolerancii pôrodu ako príčinu hypoxie;

(v) následkom hypoxie u žalobkyne v 1. rade je detská mozgová obrna s poruchou hybnosti všetkých
štyroch končatín ťažkého stupňa (spastická kvadruparéza), porucha prehĺtania s nutnosťou živenia
cez sondu zavedenú skrz brušnú stenu do žalúdka (PEG), inkontinencia III. stupňa, zavedená
tracheotómia (vytvorenie komunikácie medzi priedušnicou a vonkajším prostredím zavedenou kanylou
cez kožu), nezvratný a trvalý stav retardácie psychomotorického vývoja na úrovni 3. mesačného

dieťaťa a sekundárna epilepsia ako stav po závažnom mozgovom postihnutí, hypoxicko-ischemickej
encefalopatie;
(vi) pre nepriaznivý stav už počas života v maternici svedčal aj nález plodovej vody, ktorá sa vyskytuje
predovšetkým v prípadoch nedostatočného zásobovania plodu kyslíkom;
(vii) žalovaný po pôrode nekonzultoval stav žalobkyne v 1. rade s pracoviskom, ktoré by mohlo

poskytnúť komplexnú liečbu (podľa znaleckého posudku komplexný prístup zahŕňajúci stabilizáciu
životne dôležitých funkcií vrátane starostlivosti ochraňujúcej mozog; okrem riadenej hypotermie ide o
monitorovanie a podporu činnosti srdca a krvného obehu vrátane starostlivej úpravy krvného tlaku s
cieľom zabezpečiť adekvátne prekrvenie všetkých životne dôležitých orgánov, monitorovanie a úprava
vnútorného prostredia dieťaťa, jeho krvná zrážanlivosť a prípadne prítomná infekcia) a nebolo na takéto

pracovisko ani preložené, a preto išlo o postup non lege artis.
(viii) postup riadenej hypotermie má byť začatý čo najskôr, pričom odporúčaná hranica pre začatie
je obdobie prvých šiestich hodín po narodení dieťaťa. Riadená hypotermia nie je postupom, ktorý
zabezpečí vyliečenie, či s istotou vedie k zlepšeniu prognózy novorodenca s hypoxicko-ischemickou
encefalopatiou, ale ide len o jeden z postupov komplexnej zdravotnej starostlivosti, ktorý má však

nezastupiteľnú úlohu. Podľa dostupných údajov je možné stanoviť pravdepodobnosť účinnosti liečby
riadenou hypotermiou na približne 12,5 %.
23. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe poukázal na to, že v Oznámení o prešetrení podnetu sa
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „ÚDZS“) nezaoberal príčinnou súvislosťoumedzi konaním alebo opomenutím žalovaného a stavom žalobkyne v 1. rade. Uviedol tiež, že ÚDZS
zdravotnú starostlivosť hodnotil a posudzoval ex ante, t. j. z pohľadu ako sa zdravotný stav žalobkyne
v 1. rade javil v čase, keď dohliadaný subjekt (žalovaný) rozhodoval o ďalšom postupe, nie však ex

post, teda za situácie, keď je výsledok už známy. V tejto súvislosti ÚDZS podľa žalobcu v Rozhodnutí zo
dňa 04.05.2017 konštatoval, že „diagnóza pacientky - Ohtaharov syndróm, stanovená po vyše piatich
mesiacoch po jej prepustení z hospitalizácie u účastníka konania mohla vzniknúť len z genetickej
príčiny a nie z príčiny zisteného nedostatku.“ Žalovaný tiež odkázal na Odborné stanovisko Doc. MUDr.
C. H., PhD., MPH., mim. prof. z Gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia LF UPJŠ Košice zo dňa

31.03.2016, ktorý v ňom konštatoval, že „zdravotná starostlivosť u žalovaného bola poskytnutá správne
a v celom postupe starostlivosti nenachádza ani najmenšie pochybenie. O osude Sofie nerozhodlo
konanie pôrodníkov, ale neznáme genetické ochorenie, ktorého prejavom je závažná mikrocefália s
početnými neurologickými nálezmi. Na pojednávaní dňa 07.02.2019 žalovaný predložil vyjadrenie Prof.
MUDr. Y. Y., CSc., prednostu gynekologicko-pôrodníckej kliniky žalovaného zo dňa 06.02.2019, ktorý
spochybnil niektoré závery Znaleckého posudku č. 267/2018, pričom podľa neho by postup žalovaného

non lege artis musel byť príčinou hlavnou, dôležitou, podstatnou a značnou pričom šanca na zlepšenie
zdravotného stavu by musela byť odňatá v miere prevažujúcej nad vývojom zdravotného stavu, ktorý
nebolo možné riadnym využitím poznatkov lekárskej vedy ovplyvniť. V tejto súvislosti žalovaný poukázal
na bod. 7 Znaleckého posudku č. 267/2018, podľa ktorého ani riadená hypotermia nie je postupom, ktorý
zabezpečí vylúčenie či s istotou vedie k zlepšeniu prognózy novorodenca a pravdepodobnosť účinnosti

tejto liečby je v znaleckom posudku uvádzaná približne v pomere 1:8, t. j. 12,5 %. Žalovaný uviedol, že
slovenský právny poriadok nie je založený na právnej doktríne strate šancí, kde by postačovala miera
pravdepodobnosti na akejkoľvek úrovni a na základe uvedenej výšky pravdepodobnosti nie je možné
konštatovať príčinnú súvislosť medzi nezlepšením zdravotného stavu žalobkyne v 1. rade a konaním či
opomenutím pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

24. Na návrh žalovaného súd Uznesením č. k. 9C/58/2017 - 359 zo dňa 31.05.2019 nariadil znalecké
dokazovanie z odvetvia gynekológie a pôrodníctva ako aj z odvetvia pediatrie (neonatológie) za účelom
zodpovedania otázok, na základe ktorých by mohol súd vyhodnotiť, či postup žalovaného bol v príčinnej
súvislosti s poškodením zdravia žalobkyne v 1. rade.
25. Dňa 23.09.2019 bol súdu predložený Znalecký posudok č. 22/2019 zo dňa 15.09.2019 vypracovaný

súdnou znalkyňou MUDr. Q. T., znalkyňou pre odbor zdravotníctvo, odvetvie pediatria, špecializácia
neonatológia, ktorá vo svojich záveroch konštatovala, že:
(i) Apgar skóre v 1. až 5. minúte po narodení žalobkyne v 1. rade (ide o zásadnú dokumentáciu
pre posúdenie stavu dieťaťa a pre určenie ďalšieho postupu) nekorelovalo s hypoxicko-ischemickými
zmenami mozgu, keďže bolo značne nadhodnotené;

(ii) po narodení neboli na žalobkyni v 1. rade žiadne zjavné vrodené stigmy, mala úplne normálny
obvod hlavy; nikto z prítomných lekárov nevyslovil podozrenie na genetickú vadu, a preto jej mala byť
poskytnutá starostlivosť lege artis;
(iii) pri prvých ultrazvukových vyšetreniach ani na vyšetrení magnetickou rezonanciou v
novorodeneckom období neboli konštatované žiadne vrodené anomálie mozgového tkaniva; opakované

vyšetrenia na vrodené poruchy metabolizmu dostupnými metódami boli negatívne a vyšetrenie z
31.07.2015 dostupnými vyšetreniami nepreukázalo genetické postihnutie žalobkyne v 1. rade;
(iv) pokiaľ ide o Ohtahara syndróm, jeho prítomnosť je u žalobkyne v 1. rade viac než nepravdepodobná
a nič nenasvedčuje tomu, že by bol u nej preukázateľný;
(v) žalobkyňa v 1. rade bola jednoznačne indikovaná na preloženie na jednotku intenzívnej

a resuscitačnej starostlivosti pre novorodencov, kde mala byť riadená hypotermia uskutočnená.
Komplexná starostlivosť žalobkyni v 1. rade nebola poskytnutá správne, bola teda non lege artis, nebola
jej daná šanca na možnosť zlepšenia stavu po prekonanej ťažkej asfyxii formou riadenej hypotermie,
pričom tú je nutné začať do šiestich hodín po narodení;
(vi) v posudzovanom prípade sa nie je možné vyjadriť k tomu, či a v akom rozsahu by u žalobkyne v 1.

rade došlo k trvalým následkom hypoxie pokiaľ by bola liečená riadenou hypotermiou.
26. Dňa 23.09.2019 bol súdu predložený Znalecký posudok č. 9/2019 zo dňa 30.10.2019 vypracovaný
súdnym znalcom prof. MUDr. R. U., CSc., znalcom pre odbor zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
gynekológia a pôrodníctvo, z ktorého záverov vyplýva, že:
(i) sa stotožňuje zo závermi uvedenými v Znaleckom posudku č. 267/2018 vypracovanou znaleckou

organizáciou forensic.sk;
(ii) v čase prijatia žalobkyne v 2. rade o 21:07 hod. bol CTG záznam patologický, podobne ako CTG
záznam v čase od 21:56 hod. do 22:15 hod. a v tomto období mala byť už tehotnosť ukončená vzhľadomk nepriaznivému pôrodnickému nálezu cisárskym rezom, z indikácie hroziacej, resp. začínajúcej hypoxie
plodu. Preto postup žalovaného hodnotí jednoznačne ako postup non lege artis;
(iii) dôvod rozporu medzi posudkom doc. MUDr. H. a znaleckou organizáciou forensic.sk vidí v tom, že

doc. MUDr. H. bral do úvahy výsledky neurologického vyšetrenia a diagnózu Othaharov syndróm, čo
znamená, že hodnotil poskytovanie zdravotnej starostlivosti na základe princípu ex post a nie ex ante, čo
je zásadný a neprípustný nedostatok jeho odborného stanoviska a zásadným spôsobom znižuje validitu
tohto stanoviska;
(iv) postup lege artis je taký postup, ktorý rešpektuje a vychádza z najnovších poznatkov vedy a jej

aplikácie do praktickej medicíny pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a je zameraný na zachovanie
zdravia a integrity poskytovanej osobe, čo v tomto prípade nebolo dodržané;
(v) všetky CTG záznamy, ktoré boli od prijatia žalobkyne v 2. rade dňa 06.12.2014 realizované boli
patologické a jednoznačne indikovali ukončenie gravidity urgentným cisárskym rezom. Preto je nutné
konštatovať, že bolo potrebné vykonať urgentný cisársky rez do 40 minút od vykonania vstupného CTG
záznamu;

(vi) na základe súčasných medicínskych poznatkov je prakticky nemožné určiť exaktne mieru
pravdepodobnosti vyjadrenú intervalom v percentách, ktorá by jednoznačne potvrdila, že vykonanie
cisárskeho rezu do 40. min. (resp. do 30 minút) od vykonania vstupného CTG záznamu (pri jeho
suspektnom alebo patologickom charaktere) by malo za následok iný stav a zároveň stanovila konkrétny
a validovaný zdravotný stav žalobkyne v 1. rade. Ide o matematicky nemerateľnú veličinu a v rámci

vedecko-výskumných projektov nie je možné v danej oblasti v rámci humánnej medicíny realizovať
randomizované, dvojito zaslepené, placebom kontrolované štúdie, ktoré ako jediné by mohli dať
odpoveď na takto položenú otázku (aká je miera pravdepodobnosti vyjadrená intervalom v percentách,
že vykonanie cisárskeho rezu do 40 min. od vykonania vstupného záznamu z CTG monitoru by malo
za následok iný zdravotný stav žalobkyne v 1. rade), a to z dôvodu, že by sa jednalo o nehumánne

zameraný výskum a sledovanie;
(vii) súčasné poznatky jednoznačne dokumentujú a je nesporné, že realizácia cisárskeho rezu pri
objavení sa prvých známok hypoxie plodu má jednoznačný benefit pre plod z hľadiska jeho popôrodného
prežívania a zdravotného stavu. Predlžovanie a prehlbovanie trvania vplyvu vnútromaternicovej hypoxie
na plod, s rozvojom ireverzibilného poškodenia najmä mozgu plodu, je jednoznačne negatívnym

faktorom, ovplyvňujúcim morbiditu a mortalitu novorodencov;
(viii) v prípade objavenia sa známok hypoxie na CTG zázname má byť tehotnosť klasifikovaná ako
urgentný (emergentný) stav a má byť ukončená (ak to podmienky dovoľujú) cisárskym rezom do 30,
resp. 40 minút, keďže prináša jednoznačný benefit pre plod, čo sa v danom prípade neudialo;
(ix) dynamika záznamov CTG pri porovnávaní záznamu pri prijatí a tesne pred ukončením pôrodu

cisárskym rezom bola rovnaká, poukazujúca na ťažkú patológiu;
(x) malý plod v dôsledku miernej chronickej hypoxie alebo genetických a konštitučných faktoroch
nesúvisia so stavom plodu - známkami akútnej hypoxie - počas samotného pôrodu, keďže ide o dva
samostatné procesy a dva samostatné aspekty jedného prípadu;
(xi) vzhľadom na to, že už vstupný kardiotokografický nález žalobkyne v 1. rade bol patologický a

poukazoval na ohrozenie plodu hypoxiou a následné CTG záznamy dokumentovali ďalšie prehlbovanie
vnútromaternicovej hypoxie plodu, je s vysokou pravdepodobnosťou, hraničiacou až takmer s istotou
(100%) možné konštatovať, že ak by tehotnosť nebola v čase o 23:48 hod. ukončená cisárskym rezom,
došlo by k intrapartálnemu (odumretie počas pôrodu) odumretiu plodu a žalobkyňa v 1. rade by neprežila
vnútromaternicové dusenie trvajúce od 21:07 hod. do 23:48 hod.;

(xii) to, že bolo u žalobkyne v 2. rade pri prijatí realizované vyšetrenie v arteria umbilicalis s negatívnym
nálezom, znalec považuje za vyšetrenie, ktoré bolo zbytočné, resp. nemalo mať a ani nemalo relevantný
dopad na rozhodovanie sa o stratégii vedenia pôrodu, nakoľko už bolo uvedené, že vyšetrenie arteria
umbilicalis nie je diagnostickou metódou stanovenia akútnej hypoxie počas pôrodu na rozdiel od
kardiotokografie, ktorá pre akútnu hypoxiu svedčila.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené závery znalcov mal súd jednoznačne preukázané, že žalovaný
porušil právnu povinnosť vyplývajúcu mu z § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu škodovej udalosti (06.12.2014) (ďalej len „ZoZS“), keď
nezabezpečil včasnú a účinnú liečbu s cieľom uzdravenia alebo zlepšenia stavu žalobkyne v 1.

rade pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Znalci zhodne konštatovali, že už prvý
kardiotokografický záznam (CTG záznam) v čase o 21:07 hod. dňa 06.12.2014 bol patologický a
poukazoval na ohrozenie plodu (žalobkyne v 1. rade) hypoxiou, t.j. nedostatkom kyslíka. Už vtedy
malo byť žalovaným indikované ukončenie pôrodu cisárskym rezom. Argument žalovaného o tom,že ÚDZS konštatoval postup žalovaného non lege artis iba v rámci popôrodnej starostlivosti preto
neobstojí. Rovnako bolo pochybením žalovaného, keď žalobkyňu v 1. rade po pôrode nepreložil na
špecializované pracovisko, kde by jej mohla byť poskytnutá adekvátna komplexná liečba, ale jej stav

s takýmto pracoviskom ani nekonzultoval. Súd mal preukázané aj poškodenie zdravia žalobkyne v 1.
rade, teda škodu, ktorej rozsah ako takej žalovaný ani nespochybňoval (výškou škody sa súd zaoberá
v odôvodnení v samostatnom odseku).
28. Predpokladom všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 ods.1 Občianskeho
zákonníka je (i) porušenie právnej povinnosti, (ii) existencia škody (majetková ujma) a (iii) príčinná

súvislosť medzi porušením právnej povinnosti škodcu a vznikom škody (tzv. kauzálny nexus), prípadne
(iv) zavinenie škodcu. Zavinenie sa predpokladá, avšak za podmienok ustanovenia § 420 ods. 3
Občianskeho zákonníka sa škodca môže zodpovednosti zbaviť. Zavinením sa rozumie psychický vzťah
škodcu k vlastnému protiprávnemu konaniu a ku škode. Tento vzťah je vyjadrený buď ako priamy alebo
ako nepriamy úmysel alebo ako vedomá alebo nevedomá nedbanlivosť. Prezumpcia zavinenia sa týka
iba nedbanlivosti, pri ktorej vôľa nesmeruje ku škodlivému následku. Pri nevedomej nedbanlivosti ide

teda o to, že škodca vedel o možnosti spôsobenia škody, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že
škodu nespôsobí. Nevedomá nedbanlivosť spočíva v tom, že škodca nevedel, že môže spôsobiť škodu,
hoci to vzhľadom k okolnostiam a ku svojim osobným pomerom vedieť mal a mohol. Porušením právnej
povinnosti je mienený objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako škodca skutočne konal (prípadne
opomenul konať) a tým, ako konať mal, aby jeho konanie zodpovedalo povinnosti uloženej právnym

predpisom, či inou právnou skutočnosťou alebo zmluvou. Okrem porušenia povinnosti zákonnej a
zmluvnej, zákon zakladá všeobecnú povinnosť (tzv. generálnu prevenciu), ukladajúcu každému konať
takým spôsobom, aby svojim konaním nespôsobil škodu na zdraví, majetku, či iných hodnotách (§ 415
Občianskeho zákonníka), a to bez ohľadu na to, či medzi poškodeným a škodcom existuje právny vzťah
alebo neexistuje. Zákonné ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka subsumuje povinnosť každého

účastníka občianskoprávnych vzťahov predchádzať škodám, t. j. ide, okrem iného o povinnosť konať tak,
aby k škodám vôbec nedochádzalo (tzv. priorita prevencie) a ukladá každému povinnosť zachovávať
taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétne časové a miestne situácie rozumne
požadovať s tým, že z hľadiska posúdenia konajúceho subjektu je dôležité posúdiť správanie sa
konajúceho pred vznikom škody, intenzitu konania a možnosť predvídať škodu v konkrétnom prípade.

Ide o tzv. generálnu prevenciu a v prípade, ak si niektorý účastník občianskoprávneho vzťahu neplní
svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z daného ustanovenia, je možné vyvodiť, že si neplní
svoju právnu povinnosť, koná teda protiprávne a zároveň zodpovedá za škodu, ktorá vznikne v príčinnej
súvislosti s týmto opomenutím. Porušenie tejto povinnosti je rovnako porušením právnej povinnosti
v zmysle ustanovení § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalším zo základných kumulatívnych

predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je príčinná súvislosť medzi zavineným protiprávnym
konaním škodcu a vznikom škody, ktorá je daná vtedy, ak by ku škode nedošlo nebyť konkrétneho
protiprávneho konania škodcu. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za
škodu by nenastala, príčinou vzniku škody môže byť iba tá okolnosť, bez ktorej existencie by škodlivý
následok nenastal, pričom nemusí ísť o príčinu jedinú ale stačí, aby išlo o jednu z príčin, ktorá sa

podieľa na nepriaznivom výsledku, o odškodnenie ktorého ide, a to príčinu podstatnú. Otázka príčinnej
súvislostimedziurčitýmprotiprávnymkonanímakonkrétnouškodoujeotázkouskutkovou.Jejexistenciu
zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo
nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením vymedzenie, medzi akou ujmou
(ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou tejto ujmy) má byť príčinná súvislosť zisťovaná.

Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva
škoda, za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného a
konkrétnym konaním (opomenutím) škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou sa zisťuje
príčinnásúvislosť.Posúdenímotázkypríčinnejsúvislostisarozumieposúdenievšetkýchokolností,ktoré
vyvolali vznik škody.

29. K samotnej príčinnej súvislosti ako tretej nevyhnutnej zložke nároku na náhradu škody súd
konštatuje, že sa nestotožnil s argumentom žalovaného, že slovenský právny poriadok nie je založený
na právnej doktríne strate šancí, ale príčinnú súvislosť posudzoval práve v kontexte vývoja (aj)
slovenskej judikatúry, ktorá túto teóriu uplatňuje v sporoch s medicínskym prvkom. V tomto smere súd
poukazuje najmä na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 716/2016, v ktorom

Ústavný súd konštatoval: „Požiadavka jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti
pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár
(zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná,
pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívnelimity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej súvislosti a proporcionálne
nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom má „navrch“ zdravotnícke
zariadenie, keďže na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie

neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v
dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť
jeho strán. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatuje, že zásada rovnosti
účastníkov konania je súčasťou práva na spravodlivé konanie. Pod pojmom rovnosti účastníkov konania
je potrebné rozumieť rovnosť ich príležitostí. To znamená, že každej procesnej strane by mala byť

daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej protistrana. Podľa ESĽP sa rovnosťou zbraní rozumie
požiadavka, aby každá zo strán konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu
konania ako celku vzhľadom na protistranu podstatným spôsobom neznevýhodňujú. Cieľom zásady
rovnosti zbraní je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Z uvedeného možno
urobiť záver, podľa ktorého ak je miera procesnoprávneho poznania vyžadovaná na preukázanie

príčinnej súvislosti medzi právne relevantnými javmi zo strany žalobcu ako slabšej strany sporu zjavne
neprimerane vysoká a nezohľadňujúca faktickú nerovnosť strán sporu, tak v dôsledku toho je aj dôkazné
bremeno kladené na túto stranu zjavne neprimerané, čo potom vylučuje aj akúkoľvek zmysluplnú
úvahu o možnosti jeho „unesenia“, čím dochádza k porušeniu práva na rovnosť strán ako jedného z
komponentov práva na spravodlivé súdne konanie.“ Súd zohľadnil vyššie uvedené závery vo vzťahu k

záverom znalcov, a to v dvoch rovinách. V prvej rovine súd skúmal, či poškodenie zdravia žalobkyne v 1.
rade malo iný pôvod ako v konaní/opomenutí žalovaného a dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal,
že by toto poškodenie spočívalo v predpôrodnej starostlivosti, v dôvodoch na strane žalobkyne v 2.
rade (ako matky) alebo v inej (napr. genetickej) predispozícii žalobkyne v 1. rade. V tomto aspekte
súd vychádzal najmä zo záverov znaleckého posudku MUDr. Q. T. v ods. 25. bod (i) až (iv) tohto

odôvodnenia, ktorá tak genetický pôvod poškodenia zdravia ako aj Ohtahara syndróm u žalobkyne v 1.
rade vylúčila a tiež zo záveru prof. MUDr. U. ohľadne chronickej hypoxie v ods. 26. bod (x) odôvodnenia,
pričom táto nebola zo strany žalovaného preukázaná. V druhej rovine sa súd snažil vyhodnotiť, akou
mierou sa konanie, resp. opomenutie žalovaného naopak podieľalo na poškodení zdravia (zdravotnom
stave) žalobkyne v 1. rade. V tomto smere súd konštatuje, že dokazovaním bolo preukázané, že

žalovaný pochybil, keď neukončil pôrod cisárskym rezom včas, t.j. do 30, resp. 40 minút od vstupného
CTG záznamu, ale aj od neskoršieho záznamu, ktoré indikovali hypoxiu plodu. Súd vychádzal zo
záverov znalca prof. MUDr. U., podľa ktorého na základe súčasných medicínskych poznatkov je
prakticky nemožné určiť exaktne mieru pravdepodobnosti vyjadrenú intervalom v percentách, ktorá by
jednoznačne potvrdila, že vykonanie cisárskeho rezu do 40. min. (resp. do 30 minút) od vykonania

vstupného CTG záznamu (pri jeho suspektnom alebo patologickom charaktere) by malo za následok
iný stav a zároveň by stanovila konkrétny a validovaný zdravotný stav žalobkyne v 1. rade [viď ods.
26. bod (vi) tohto odôvodnenia], keďže výskum s takýmto zameraním by bol nehumánny. Na druhej
strane prof. U. konštatoval, že súčasné poznatky jednoznačne dokumentujú a je nesporné, že realizácia
cisárskeho rezu pri objavení sa prvých známok hypoxie plodu má jednoznačný benefit pre plod z

hľadiska jeho popôrodného prežívania a zdravotného stavu a predlžovanie a prehlbovanie trvania vplyvu
vnútromaternicovej hypoxie na plod, s rozvojom ireverzibilného poškodenia najmä mozgu plodu, je
jednoznačne negatívnym faktorom, ovplyvňujúcim morbiditu a mortalitu novorodencov. Zároveň prof.
U. uviedol, že s vysokou pravdepodobnosťou, hraničiacou až takmer s istotou (100%) je možné
konštatovať, že ak by tehotnosť nebola v čase o 23:48 hod. ukončená cisárskym rezom, došlo

by k odumretiu plodu a žalobkyňa v 1. rade by vnútromaternicové dusenie trvajúce od 21:07 hod.
do 23:48 hod. neprežila. Podobne znalecká organizácia forensic.sk v znaleckom posudku uviedla,
že stupeň poškodenia tkanív plodu je priamo závislý od dĺžky trvania nedostatku kyslíka (hypoxie).
Najcitlivejším orgánom na nedostatok kyslíka je mozog. Plod v maternici má isté pomerne účinné
kompenzačné mechanizmy, ktorými chráni citlivé tkanivá (mozog, srdce) pred poškodením, avšak v

niektorých prípadoch sa tieto mechanizmy postupne vyčerpávajú ešte pred nástupom pôrodu, takže
pôrodná činnosť je pre dieťa nebezpečná a hrozí poškodenie.
30. Keďže ani lekár - súdny znalec nemôže percentuálne určiť mieru príčinnej súvislosti medzi konaním/
opomenutím žalovaného a škodou na strane žalobkyne v 1. rade, nebolo by v súlade s právom
na spravodlivý proces žiadať od žalobcov, aby preukazovali príčinnú súvislosť v 100%-nej miere

pravdepodobnosti.Zozáverovznalcavšakjednoznačnevyplýva,žeakbyžalovanýpostupovallegeartis
a realizoval ukončenie pôrodu skôr, riziko postihnutia plodu by bolo podstatne nižšie. Pravdepodobnosť
poškodenia sa zvyšovala, keď žalovaný nerealizoval úkony vedúce k zlepšeniu zdravotného stavu ani
po tom, ako vykonal ďalšie CTG záznamy, ktoré opakovane signalizovali patologický stav plodu, čosúd vyhodnotil ako závažné porušenie zákonnej povinnosti. Zo záverov znaleckého dokazovania tiež
vyplýva, že opomenutie žalovaného preložiť žalobkyňu v 1. rade na špecializované pracovisko a ani
jej stav nekonzultovať s takýmto pracoviskom mohlo mať negatívny vplyv na jej výsledný zdravotný

stav. Žalovaný v tejto súvislosti argumentoval, že benefit pri použití riadenej hypotermie (znižovaní
teploty) je len na úrovni cca 12,5 % odvolávajúc sa na znalecký posudok organizácie forensic.sk. S
týmto argumentom sa súd nestotožnil; MUDr. T. ako záver na otázku o pravdepodobnosti úspešnosti
liečby riadenou hypotermiou uviedla, že sa k tomu v posudzovanom prípade nie je možné vyjadriť,
a to zrejme z rovnakých dôvodov ako uviedol prof. MUDr. U. (jednoznačný záver by si vyžadoval

nehumánne testovanie na ľuďoch). Avšak ďalším dôvodom je skutočnosť, že znalec [ods. 22. bod
(vii) tohto odôvodnenia] sa vo vzťahu k liečbe akútnej hypoxie po pôrode vyjadruje tak, že táto liečba
predstavuje komplexnú popôrodnú starostlivosť, kde len jednou z viacerých liečebných postupov je
riadená hypotermia. Hoci nie je možné určiť mieru benefitu zlepšenia zdravotného stavu žalobkyne v
1. rade, vzhľadom na závery znalcov je však možné konštatovať, že ak by žalovaný využil dostupné
možnosti (a v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu niečo v konzultácii so špecializovaným

pracoviskom alebo v preložení žalobkyne v 1. rade na toto pracovisko bránilo), mohlo by to zmierniť
dôsledky akútnej hypoxie. Poskytnutím správnej zdravotnej starostlivosti by sa výrazne zvýšili šance
na zmiernenie zdravotných následkov žalobkyne v 1. rade. Preto súd dospel k záveru, že v danej
veci je potrebné v záujme zabezpečenia základného práva žalobcov na súdnu ochranu posúdiť otázku
príčinnej súvislosti aj na základe pravdepodobnosti (probability), nielen na základe kauzality, ktorý

výklad vyrovná slabšie postavenie žalobcov ako poškodených. Znalci síce jednoznačne nepotvrdili, že
neposkytnutie zdravotnej starostlivosti žalovaným správne bolo jedinou a hlavnou príčinou poškodenia
zdravia žalobkyne v 1. rade, ale z ich záverov vyplýva, že postup žalovaného lege artis by mal výrazný
benefit na jej zdravotný stav a zvýšili by sa jej šance na vyrovnanie sa s dôsledkami hypoxie, z čoho súd
vyvodil, že znalcami uvádzaná pravdepodobnosť a zároveň žalovaným neunesené dôkazné bremeno

ohľadneinýchpríčinzdravotnéhopoškodeniažalobkynev1.radejeprezáveropríčinnejsúvislostimedzi
nesprávnym postupom žalovaného a poškodením zdravia žalobkyne v 1. rade v danej veci dostačujúci.
31. Pre vznik zodpovednosti za protiprávne konanie, vrátane príčinnej súvislosti, je rozhodujúce, že
včasná a účinná diagnostika a následný ďalší postup v liečbe boli spôsobilé (mohli) zabrániť alebo čo
najviac obmedziť riziko vzniku škody na zdraví, k čomu nedošlo, pretože zdravotný stav žalobkyne v

1. rade bol zaťažený nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovaného a neeliminované
riziko viedlo k poškodeniu zdravia. Je potrebné zohľadniť aj všeobecnú prevenčnú povinnosť, v zmysle
ktorej je každý povinný zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý vzhľadom ku konkrétnej časovej a
miestnejsituáciimožnoodnehopožadovať,aktorýjespôsobilýzabrániťalebočonajviacobmedziťriziko
vzniku škody na živote. Preto nesprávnym diagnostickým a terapeutickým postupom (t. j. neposkytnutím

zdravotnej starostlivosti žalovaným lege artis) nedošlo k zamedzeniu rizika škody na živote žalobkyne v
1. rade, čím boli naplnené všetky atribúty zodpovednostného vzťahu, vrátane príčinnej súvislosti.
32. Argument žalovaného, že matematicky nie je možné vyjadriť obmedzenie šancí na iný priaznivejší
priebeh vývoja klinického stavu žalobkyne v 1. rade, ak by nedošlo k postupu non lege artis, bol
preto bez právneho významu (prognóza quad vitam, t. j. z hľadiska prežitia), pretože od žalovaného

(v rukách ktorého je život pacienta, ktorý má chrániť, resp. ktorý je povinný urobiť všetko, čo je
vzhľadom na aktuálny stav medicíny objektívne schopný urobiť) je spravodlivé požadovať, že bude pri
liečbe postupovať lege artis, čím si splní aspoň základnú povinnosť predchádzať škodám na živote a
zdraví, pretože za jej porušenie nutne musí niesť zodpovednosť, pokiaľ medicínsky následok správneho
postupu mohol mať vplyv na vývoj poruchy zdravia (ktorá skutočnosť bola v danom prípade znaleckým

dokazovaním preukázaná). Matematické vyjadrenie predpokladu šance na prežitie, a teda presné
kvantifikovanie teórie pravdepodobnosti bolo v danom prípade objektívne vylúčené práve z dôvodu, že
žalovaný porušil povinnosť indikovať včasné ukončenie pôrodu cisárskym rezom. Ak by žalovaný riadne
vyhodnotil CTG záznam (nielen vstupný, ale aj ostatné) a správne by indikoval okamžité ukončenie
pôrodu (do 30 - 40 minút), mohol by preukázať, že aj napriek pochybeniam v poskytnutí zdravotnej

starostlivosti nemohol zabrániť poškodeniu zdravia žalobkyne v 1. rade; napr. ak by bolo preukázané, že
zdravotný stav žalobkyne v 1. rade bol už v čase prijatia žalobkyne v 2. rade taký, že ani pri poskytnutí
zdravotnej starostlivosti lege artis by nebolo možné zabrániť zdravotnému poškodeniu.
33. Zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že nebolo možné s istotou ustáliť prognózu vývoja
zdravotného stavu žalobkyne v 1. rade v prípade poskytnutia riadnej zdravotnej starostlivosti, čo však v

žiadnom prípade nemožno pripísať na ťarchu žalobcov a v prospech žalovaného. Zákona č. 460/1992
Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) v čl. 40 garantuje každej fyzickej osoby
právo na ochranu zdravia, a preto zásah do ústavou chránenej hodnoty sa prirodzene musí spájať
s náležitou ústavne garantovanou ochranou tejto hodnoty. Neoprávnený zásah do práva na ochranuzdravia, nekonaním lege artis predstavuje fatálne zlyhanie, ktoré je v rozpore s poslaním subjektu,
ktorého podstatou činnosti je vyliečenie z choroby, záchrana života a zabránenie vzniku zdravotných
komplikácií (§ 3 ods. 4 ZoZS). Vzhľadom na to, že medicínsky následok postupu non lege artis bol,

resp. mohol byť rozhodujúci pre nepriaznivý vývoj poruchy zdravia žalobkyne v 1. rade, nemohla byť
vylúčená zodpovednosť žalovaného ako zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že následok postupu
nemusel byť rozhodujúci pre nepriaznivý vývoj poruchy zdravia, nepredstavuje vylúčenie zodpovednosti
za nesprávny medicínsky postup.
34. V súvislosti so súdom uplatnenou doktrínou „straty šancí“ súd poukazuje aj na Uznesenie Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1919/08 zo dňa 12.08.2008, ktorý v rámci nášho právneho regiónu
(vzhľadom na podobnú právnu úpravu v Českej republike a Slovenskej republike) k tejto otázke
uviedol, že vzhľadom na to, že pojem príčinná súvislosť nie je právnymi predpismi v Českej republike
nijak definovaná, nič nebráni judikatúre českých súdov, aby požiadavku „stopercentne“ preukazovanej
príčinnej súvislosti prehodnotila a prijala adekvátnejší a realistickejší výklad „spôsobenia škody“, ktorý
by vyrovnával slabšie postavenie poškodených. Naznačené riešenie používané v krajinách common law

sa podľa presvedčenia Ústavného súdu viac približuje idei spravodlivého riešenia následkov majúcich
pôvod vo vzťahu lekár - pacient, na ktorý je potrebné nazerať ako na vzťah panstva, v ktorom má z
množstva dôvodov, avšak predovšetkým z dôvodov znalostných, prevahu moci práve lekár. Preto je
potrebné dôslednejšie chrániť pacientove základné právo na telesnú integritu ako i právo na život, a to
cez výklad príslušných ustanovení občianskeho zákonníka týkajúcich sa náhrady škody. Tento princíp

napríklad použil vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 1628/2013 zo dňa
31.07.2014, ktorý aplikoval doktrínu straty šancí, resp. straty očakávaní (loss of expectations = strata
očakávaní); v konkrétnom prípade napriek tomu, že podľa znalcov nebolo možné so stopercentnou
istotou a bez pochybností potvrdiť, že by v prípade skoršieho začatia liečby došlo k remisii, súd s
odkazom na uvedenú doktrínu dovodil, že znalcami uvedená pravdepodobnosť 70% až 80% je pre záver

opríčinnejsúvislostimedzinesprávnympostupomžalovanejlekárkyaúmrtímpoškodenéhodostačujúci.
35. Zo slovenskej judikatúry uplatňujúcej doktrínu straty šancí súd môže spomenúť napr. Rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/298/2015 zo dňa 28.11.2016, Rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 9Co/78/2019 zo dňa 29.10.2019, Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/195/2018 zo
dňa 15.08.2019, Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/51/2019 zo dňa 25.06.2019, Rozsudok

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/154/2018 zo dňa 06.06.2019.
36. Výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.
37. Podľa § 1 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov, účinného ku dňu škodovej udalosti (06.12.2014) (ďalej len „Zákon o SSÚ“), tento
zákon ustanovuje
a) podmienky priznania a poskytovania náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia,

b) vydávanie lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia (ďalej len „lekársky
posudok“) a jeho náležitosti,
c) zásady na hodnotenie bolesti a zásady na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia.
38. Podľa § 2 ods. 1 Zákona o SSÚ, bolesť je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením
alebo odstraňovaním jeho následkov.

39. Podľa § 2 ods. 2 Zákona o SSÚ, sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s
poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného,
na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh
(ďalej len „následok“).
40. Podľa § 2 ods. 3 Zákona o SSÚ, na účely tohto zákona

d) poškodenie na zdraví je poškodenie zdravia spôsobené úrazom, chorobou z povolania alebo iným
poškodením na zdraví,
e) poškodený je osoba, ktorá utrpela poškodenie na zdraví,
f) poskytovateľ náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len
„poskytovateľ náhrady“) je osoba, ktorá je povinná poskytnúť náhradu podľa osobitných predpisov,

g) posudzujúci lekár je lekár, ktorý naposledy liečil poškodeného v súvislosti s poškodením na zdraví;
ak ide o chorobu z povolania, lekár so špecializáciou v odbore klinické pracovné lekárstvo a klinická
toxikológia príslušného oddelenia alebo príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia.41. Podľa § 4 ods. 1 Zákona o SSÚ, náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje
jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v
akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti.

42. Podľa § 4 ods. 2 Zákona o SSÚ, náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje
na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti.
43. Podľa § 5 ods. 1 Zákona o SSÚ, pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie

spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a 8).
44. Podľa § 5 ods. 2 Zákona o SSÚ, výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok
predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma
sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor.

45. Podľa § 5 ods. 4 Zákona o SSÚ, Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví výšku
náhrady za bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia určenú podľa odseku 2
opatrením vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnením oznámenia o jeho vydaní
najneskôr do 31. mája príslušného kalendárneho roka.
46. Podľa § 5 ods. 5 Zákona o SSÚ, v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity,

môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.
47. Podľa § 6 ods. 1 Zákona o SSÚ, poskytovateľ náhrady a poškodený môžu uzatvoriť dohodu
o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to aj nad výšku náhrady ustanovenú týmto
zákonom, najviac však do výšky náhrady ustanovenej v § 5 ods. 5; ak ide o náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla, dohodu s poškodeným môže uzatvoriť poisťovateľ alebo Slovenská
kancelária poisťovateľov.
48. Podľa § 6 ods. 3 Zákona o SSÚ, poškodený je oprávnený uplatniť nárok na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia na súde, ak sa podal návrh na uzatvorenie dohody podľa odseku 1 a do
troch mesiacov od jeho podania sa neuzatvorila dohoda podľa odseku 1 a neuspokojili sa nároky

poškodeného.
49. Podľa § 7 ods. 1 Zákona o SSÚ, lekársky posudok spracúva posudzujúci lekár a vydáva zdravotnícke
zariadenie, ktorého posudzujúci lekár vypracoval lekársky posudok. Ak je posudzujúcim lekárom lekár
zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, lekársky posudok posudzuje primár príslušného oddelenia
alebo prednosta príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia alebo jeho zástupca, ak rozsah následkov

presahuje 200 bodov.
50. Podľa § 7 ods. 2 Zákona o SSÚ, zdravotnícke zariadenie, v ktorom sa poškodený liečil v súvislosti
s poškodením na zdraví, je povinné posudzujúcemu lekárovi poskytnúť pri hodnotení bolesti alebo
sťaženia spoločenského uplatnenia zdravotnú dokumentáciu súvisiacu s poškodením [§ 2 ods. 3 písm.
a)].

51. Podľa § 7 ods. 6 Zákona o SSÚ, ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení bolestného
alebo o správnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku, môžu osoby
uvedené v odsekoch 3 a 4 požiadať o vydanie znaleckého posudku podľa osobitného predpisu.
52. Podľa § 10 ods. 1 Zákona o SSÚ, posudzujúci lekár hodnotí sťaženie spoločenského uplatnenia
podľa sadzieb ustanovených v prílohe č. 1 v II. a IV. časti. Pri určovaní bodového hodnotenia sťaženia

spoločenskéhouplatneniasahodnotízávažnosťpoškodenianazdravíapredpokladanývývojnásledkov.
53. Podľa § 10 ods. 2 Zákona o SSÚ, bodové hodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže
posudzujúci lekár primerane zvýšiť až na dvojnásobok vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti
poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal vo veku, v ktorom utrpel poškodenie na
zdraví. V prípadoch ustanovených v odseku 3 posudzujúci lekár prihliada aj na stanovisko poškodeného

k odporúčanému zákroku.
54. Podľa § 1 ZoZS, tento zákon upravuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti, postup pri úmrtí a výkon štátnej správy na úseku zdravotnej
starostlivosti.

55. Podľa § 2 ods. 1 ZoZS, zdravotná starostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú
zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s
cieľom predĺženia života fyzickej osoby (ďalej len „osoba“), zvýšenia kvality jej života a zdravého vývojabudúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu,
biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu.
56. Podľa § 4 ods. 1 ZoZS, zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti poskytuje poskytovateľ a zdravotnícki pracovníci za podmienok ustanovených osobitným
predpisom. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení ambulantnej zdravotnej
starostlivosti a v zdravotníckom zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti je služba vo všeobecnom
hospodárskom záujme.
57. Podľa § 4 ods. 3 ZoZS, poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne.

Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne
určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia
stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.
58. Podľa § 1 Opatrenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. S02622-OL-2015 z 13. mája
2015 o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na
rok 2015, výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2015

za jeden bod je 17,16 eura.
59. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať
aj len jednotlivých plnení.

60. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.
61. Podľa § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, výška úrokov z omeškania je o
päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.
62. Žalobcovia v žalobe predbežne vyčíslili sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobkyne v 1. rade

vo výške 228.365 eur pri počte bodov 12.520 a hodnote jedného bodu 18,24 eura s nasledovnou
špecifikáciu:
a. položka č. 253. - Hlboká duševná zaostalosť, poúrazová epilepsia - 1.560 bodov, zvýšenie 1.560
bodov, spolu 3.120 bodov;
b. položka č. 297b. - Strata reči centrálneho pôvodu - 1.000 bodov, zvýšenie 1.000 bodov, spolu 2.000

bodov;
c. položka č. 303. - Píšťala pažeráka - 300 bodov, zvýšenie 300 bodov, spolu 600 bodov;
d. položka č. 307. - Strata pohyblivosti všetkých končatín - 2.600 bodov, zvýšenie 2.600 bodov, spolu
5.200 bodov;
e. položka č. 321a. - Strata sexuálnych funkcií - 800 bodov, zvýšenie 800 bodov, spolu 1.600 bodov.

63. Žalobcovia zároveň žiadali zvýšenie bodového ohodnotenia o 50 %, čo odôvodnili tým, že podľa
lekárskeho posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra zo dňa 03.02.2016 vyplýva, že miera
funkčnej poruchy je u žalobkyne v 1. rade stanovená na 90% a poukázali na ust. § 5 Zákona o
SSÚ, v zmysle ktorého môže súd v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity,
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %. Poukázali tiež na Uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 212/2010 zo dňa 29.11.2011, podľa ktorého je
uznanie invalidity jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa, pri splnení ktorého môže súd
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť. Celkovo si tak žalobkyňa v 1. rade uplatňovala
titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 342.547,50 eura.
64. Žalobcami bol dňa 21.12.2018 predložený Znalecký posudok č. 267/2018 organizácie forensic.sk,

ktorého súčasťou bolo aj ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorý ustálil výšku na sumu
238.868 eur pri počte bodov 13.920, keď doplnil špecifikáciu uvedenú v žalobe (viď ods. 62 odôvodnenia
tohto rozhodnutia) o položku 303 - Zavedenie PEG - 300 bodov, zvýšenie 300 bodov, spolu 600
bodov. Hodnotu jedného bodu určil vo výške 17,16 eura, ktorá bola stanovená na rok 2015 Opatrením
Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. S02622-OL-2015 z 13.05.2015, a to vo vzťahu k

dobe vzniku poškodenia žalobkyne v 1. rade (06.12.2014) a k momentu možného ustálenia zdravotného
stavu k vypracovaniu návrhu hodnotenia (najskôr 12 mesiacov po pôrode k 06.12.2015). Na to reagovali
žalobcovia tak, že dňa 21.12.2018 navrhli zmenu žaloby vo vzťahu k nároku žalobkyne v 1. rade na
náhradu škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia tak, že si uplatnili sumu 238.868 eur s úrokomz omeškania vo výške 5 % p.a. zo sumy 228.365 eur odo dňa nasledujúceho od doručenia žaloby
žalovanej do zaplatenia a vo výške 5 % p.a. zo sumy 10.503 eur odo dňa nasledujúceho od doručenia
zmeny žaloby zo dňa 17.12.2018 žalovanej do zaplatenia a sumu 119.434 eur (ako zvýšenie o 50 %) s

úrokomzomeškaniavovýške5%p.a.zosumy114.183eurododňanasledujúcehooddoručeniažaloby
žalovanej do zaplatenia a vo výške 5% p.a. zo sumy 5.251 eur odo dňa nasledujúceho od doručenia
zmeny žaloby zo dňa 17.12.2018 žalovanej do zaplatenia. Súd na pojednávaní dňa 07.02.2019 pripustil
zmenu žaloby v navrhovanom znení.
65. Procesná obrana žalovaného vo vzťahu k nároku titulom sťaženia spoločenského uplatnenia

spočívala v tvrdení, že v konaní nebol žalobcami predložený lekársky posudok na hodnotenie sťaženia
spoločenského uplatnenia podľa § 7 a 8 Zákona o SSÚ, a preto mu bola odňatá možnosť vyjadriť
sa k jednotlivým zložkám poškodenia zdravia. Druhá časť procesnej obrany spočívala v argumentácii
intervenienta (s ktorým žalovaný vyjadril súhlas), v zmysle ktorej spochybnil položku 321a/ - strata
sexuálnych funkcií, pričom ju považoval za predčasnú vzhľadom na vek žalobkyne v 1. rade.
66. Vo vzťahu k prvej časti procesnej obrany súd dospel k záveru, že nie je dôvodná, keď mal za to, že

absencia lekárskeho posudku v konaní, kde bol vyhotovený znalecký posudok na ohodnotenie sťaženia
spoločenského uplatnenia nebráni priznaniu nároku na náhradu škody. Podľa § 5 ods. 1 Zákona o SSÚ
sa výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia určuje podľa celkového počtu bodov, ktorým
sa sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku podľa § 7 a 8 Zákona o SSÚ. Z
§ 7 Zákona o SSÚ vyplýva, že o lekársky posudok môže požiadať poškodený, ale aj fyzická či právnická

osoba, ktorá za poškodenie na zdraví zodpovedá alebo poskytovateľ náhrady (za predpokladu, že
im dá poškodený súhlas). Ak vzniknú pochybnosti o správnom hodnotení sťaženia spoločenského
uplatnenia v lekárskom posudku, môžu tieto osoby požiadať o vyhotovenie znaleckého posudku podľa
osobitného predpisu. Zo znenia týchto ustanovení nevyplýva žiadna povinnosť požiadať o lekársky
posudok na strane poškodeného, ale ide o možnosť, ktorú poškodený buď využije alebo nie. Zároveň sa

však môže poškodený rozhodnúť, že požiada o vyhotovenie znaleckého posudku, ktorý má z pohľadu
hodnotenia dôkazov väčšiu váhu, a to najmä v prípadoch, kde si posúdenie zdravotného stavu vyžaduje
interdisciplinárne zastúpenie znalcov, prípadne konzultantov z viacerých odvetví, čo bol aj prípad
posúdenia zdravotného stavu žalobkyne v 1. rade. Zákon o SSÚ upravuje vydanie znaleckého posudku
iba v prípade dôvodných pochybností o správnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia.

Nemôže byť však na ťarchu poškodeného, ak nastanú iné okolnosti, pre ktoré lekársky posudok nebol
vydaný, a v dôsledku tejto skutočnosti by sa nemohol domáhať žalobou svojho nároku napriek tomu,
že by v konaní predložil znalecký posudok. Tieto okolnosti žalobcovia vysvetlili na pojednávaní dňa
17.01.2020, keď uviedli, že so žalovaným viedol ich právny zástupca mimosúdne rokovanie, pri ktorom
žalovaný nebol ochotný vyhotoviť akýkoľvek posudok, lebo mal za to, že nepochybil. Posudok, ktorý bol

žalobcami predložený, je interdisciplinárny posudok, ktorý vyhotovovala znalecká organizácia a takýto
posudok nevie urobiť jeden lekár. Keby žalobcovia vychádzali zo Zákona o SSÚ, tak ten, kto by lekársky
posudok mohol urobiť bol žalovaný, ktorý ho odmietal urobiť, lebo v tom čase tvrdil, že nepochybil; preto
žalobcovia neboli schopní zabezpečiť lekársky posudok. Ďalej uviedli, že poškodenie zdravia žalobkyne
v 1. rade je natoľko komplexné, že na vyhotovení znaleckého posudku sa museli podieľať piati znalci.

Záver súdu nie je v rámci judikatúry ojedinelý; obdobnú vec rovnako posudzoval napr. Krajský súd v
Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn. 16Co/285/2018 zo dňa 21.02.2019.
67. Pokiaľ ide o druhú líniu procesnej obrany, súd ju rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Bodové
hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia nie je otázkou právnou, ale otázkou odbornou. Pokiaľ
znalci v znaleckom posudku hodnotili sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobkyne v 1. rade a

do tohto hodnotenia zahrnuli aj položku 321a/ stratu sexuálnych funkcií, urobili tak na základe ich
odborného posúdenia, pričom spochybnenie tohto hodnotenia nebolo zo strany žalovaného, resp.
intervenienta podložené žiadnym dôkazom (napr. znaleckým posudkom, odborným vyjadrením a pod.).
V tejto súvislosti súd poukazuje aj na Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 8C/222/2014 zo dňa
09.10.2018 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/78/2019 zo dňa 29.10.2019,

kde súd v obdobnej veci priznal nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia za položku 321a/ strata
sexuálnych funkcií.
68. Súd mal preukázané, že hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia tak, ako bolo vyčíslené
v znaleckom posudku znaleckej organizácie forensic.sk a uplatnené žalobcami, je vyčíslené v
súlade so Zákonom o SSÚ. Znaleckým posudkom znaleckej organizácie forensic.sk bolo sťaženie

spoločenského uplatnenia žalobkyne ohodnotené 13.920 bodmi, z čoho 6.960 bodov predstavovalo
základnéohodnoteniepodľa§10ods.1ZákonaoSSÚa6.960bodovzvýšenieo100%podľa§10ods.4
Zákona o SSÚ. Hodnotenie jednotlivých položiek (253, 299, 297b, 303, 307, 321b) v znaleckom posudku
zodpovedá hodnotám v Prílohe č. 1 k Zákonu o SSÚ. Pokiaľ ide o zvýšenie bodového hodnotenia podľa§ 10 ods. 4 Zákona o SSÚ, žalovaný toto hodnotenie nespochybnil a nemal ho dôvod spochybňovať
ani súd, keďže ide o otázku odborného charakteru. Hodnota jedného bodu bola v znaleckom posudku
stanovenávovýške17,16euraza1bodprerok2015vovzťahukdobevznikupoškodeniažalobkynev1.

rade a k momentu možného ustálenia zdravotného stavu k vypracovaniu návrhu hodnotenia (najskôr 12
mesiacov po pôrode k 06.12.2015), a teda v súlade s § 5 ods. 2 Zákona o SSÚ a Opatrením Ministerstva
zdravotníctva Slovenskej republiky č. S02622-OL-2015 z 13.05.2015 o ustanovení výšky náhrady za
bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2015.
69. Vo vzťahu k zvýšeniu hodnoty sťaženia spoločenského uplatnenia najviac o 50 % podľa § 5 ods.

5 Zákona o SSÚ mal súd za to, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré priznal zvýšenie
o maximálnu možnú sumu 50 %. Ustanovenie § 5 ods. 5 Zákona o SSÚ len ako príklad uvádza, že
takýmto dôvodom je uznanie invalidity poškodeného podľa § 70 až 73 zákona č. 461 /2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Súd vychádzal pri svojom závere jednak z Lekárskeho
posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra č. spisu 2016/59762, 59763 zo dňa 03.02.2016, z
ktorého vyplýva, že miera funkčnej poruchy u žalobkyne v 1. rade je 90%, ale aj zo znaleckého posudku

znaleckej organizácie forensic.sk, podľa ktorého je mimoriadne závažný zdravotný stav žalobkyne v 1.
rade trvalý a nezvratný. Žalobkyňa v 1. rade nielenže utrpela vážne poškodenie zdravia, ale v dôsledku
tohto poškodenia je jej ďalší život mimoriadne poznačený a nikdy sa nebude môcť ani len čiastočne
zapojiť do spoločnosti. Z vykonaného dokazovania (výsluch žalobcov v 2. a 3. rade, obhliadka žalobkyne
v 1. rade, znalecké posudky, ktorých súčasťou sú aj lekárske správy) mal súd tiež preukázané, že

hoci je u žalobkyne v 1. rade vysoký stupeň neurologického poškodenia, je schopná vnímať bolesť,
ktorú jej spôsobuje odsávanie hlienov a rehabilitačné cvičenia, takže takmer permanentne dôsledkami
zdravotnej ujmy trpí. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 212/2010 zo dňa 29.11.2011, publikované v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR č. 3/2013 pod č. R 35/2013, podľa ktorého „uznanie invalidity je jedným, nie však jediným

dôvodom hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v
zmysle § 5 ods. 5 Zákona o SSÚ“. V otázke dôvodov hodných osobitného zreteľa súd spomenie napr.
Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 501/13 zo dňa 01.10.2014, podľa ktorého „Náhrada
za sťaženie spoločenského uplatnenia plní v rámci právnej úpravy náhrady škody na zdraví reparačnú
funkciu,najmävprípadezvlášťzávažnejzdravotnejujmy,ibavnedostatočnejmiere.Poškodeniezdravia

takého rozsahu, ako je tomu v posudzovanom prípade (úraz vylučujúci akúkoľvek možnosť životného
uplatnenia; z lekárskeho hľadiska so zhoršujúcou sa zdravotnou prognózou - pozn. súdu), ostatne ani
finančne "reparovať" nejde. Ani úvaha o naplnení satisfakčnej funkcii náhrady tu nie je celkom na mieste.
Je možné snáď pripustiť čiastočné uľahčenie životnej situácie poškodenej osoby dielčou kompenzáciou
nevyužitých životných možností, ku ktorému môže (aj zvýšená) peňažná náhrada prispieť.“

70. Ako už súd uviedol v úvode rozsudku, nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia
vyhovel čiastočne. Súd priznal žalobkyni v 1. rade úrok z omeškania, avšak len z uplatnenej sumy, ktorej
priznanie nezáviselo od voľnej úvahy súdu (§ 5 ods. 5 Zákona o SSÚ). Žalovaný sa o skutočnosti, že je
v omeškaní zo splnením peňažného dlhu dozvedel najneskôr dňom doručenia žaloby (dňa 27.02.2018
vo vzťahu k sume 228.365 eur), resp. odo dňa doručenia návrhu na zmeny žaloby (dňa 07.02.2019

vo vzťahu k sume 10.503 eur). O tom, či je v omeškaní aj s plnením sumy zodpovedajúcej 50 %-mu
zvýšeniu sa však žalovaný mohol dozvedieť až vyhlásením rozsudku. Súd preto uplatnený nárok na úrok
z omeškania zo sumy 119.434 eur žalobkyni v 1. rade nepriznal. Pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania,
súd mal preukázané, že bola uplatnená v zákonnej výške 5 % p.a., keďže základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky bola v čase vzniku omeškania v nulovej výške.

71. Námietka premlčania.
72. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
73. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou

vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.
74. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
75. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u

iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde
alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.
76. Podľa § 139 CSP, žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.77. Podľa § 140 ods. 1 CSP, zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa
uplatňuje iné právo.
78. Intervenient vo vyjadrení zo dňa 12.12.2019 uviedol, že akceptuje hodnotenie sťaženia

spoločenského uplatnenia vo vzťahu k položke 253, 297b, 303 a 307, t.j. spolu 5.460 bodov zvýšených
o 100 %, teda spolu 10.920 bodov. Vo vzťahu k položke 299 hodnotenej 700 bodmi, so zvýšením
o 100 % a ďalších 50 % (uplatneného žalobcami), t.j. spolu 2.100 bodmi pri hodnote 17,16 eura
predstavujúcich 36.036 eur vzniesol námietku premlčania, čo odôvodnil tým, že k ustáleniu zdravotného
stavu žalobkyne v 1. rade došlo podľa znaleckého posudku organizácie forensic.sk dňa 06.12.2015 a

keďže žalobcovia uplatnili nárok podľa položky 299 až 21.12.2018, 2-ročná subjektívna premlčacia doba
podľa § 106 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“) uplynula dňa 06.12.2017. K námietke premlčania sa vyjadrili žalobcovia tak, že
poukázali na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/206/2016, z ktorého podľa nich vyplýva,
že v prípade, ak je žalované sťaženie spoločenského uplatnenia a nedôjde k skutkovým zmenám
žaloby v rozhodujúcich podstatných okolnostiach, tak je irelevantné, či počas konania, v prípade, že

v znaleckom posudku bude uvedená vyššia miera obodovania jednotlivých zranení s tým, že podanie
žaloby sa považuje za zastavenie plynutia premlčacej lehoty ohľadom celého nároku aj pre prípad, že
by v konaní bolo zistené, že sťaženie spoločenského uplatnenia je vo vyššej výške ako bolo uplatnené v
pôvodnej žalobe. Intervenient ďalej argumentoval vo vyjadrení zo dňa 05.02.2020 tým, že rozhodujúcim
momentom pre určenie začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby je okamih ustálenia zdravotného

stavu poškodeného, pričom poukázal na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 399/2016 z 21.06.2016, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 37/2000
(R 68/2003), či Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/398/2015 zo dňa 20.09.2017, z ktorých
podľa intervenienta vyplýva, že za deň počiatku plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby je
nevyhnutné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy už možno objektívne urobiť

bodové ohodnotenie, ktoré závisí od vyjadrenia lekára.
79. Súd zvážil argumenty žalobcov aj intervenienta ako aj rozhodnutia súdov, na ktoré poukazovali
a dospel k záveru, že intervenient, resp. žalovaný (ktorý udelil s argumentáciou intervenienta súhlas)
nepreukázali, že by došlo k premlčaniu časti uplatneného nároku vo výške 36.036 eur (položka 299
hodnotená 700 bodmi + zvýšenie o 100 % + 50 % = 2.100 bodov x 17,16 eura). Súd súhlasí s

tým, že dvojročná subjektívna premlčacia doba začína plynúť od ustálenia zdravotného stavu ako to
je judikované napr. citovaným rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorého sú pre
prejednávanúvecvýznamnédvazáveryztohtorozhodnutia,asíce:(i)Preuplatnenienárokunanáhradu
škody na zdraví, ktorým nárokom je aj nárok na priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za
sťaženie spoločenského uplatnenia, je teda rozhodujúca subjektívna dvojročná premlčacia doba, ktorá

začína plynúť od okamihu, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá; a (ii)
o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v dobe, kedy možno
objektívne vykonať ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, lebo až vtedy má
poškodený k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu zistiť. Intervenient sa vo svojich
argumentoch odvolával na znalecký posudok znaleckej organizácie forensic.sk. Z posudku však súd

zistil, že znalecká organizácia nekonkretizovala deň 06.12.2015 (rok po škodovej udalosti) ako okamih
ustálenia zdravotného stavu, ale uviedla výslovne, že ide o moment možného ustálenia zdravotného
stavu k vypracovaniu návrhu hodnotenia a zároveň tiež uviedla, že definitívne posúdenie bodového
ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia môže v danom prípade súvisieť aj s ďalším vývojom
zdravotného stavu, resp. s možnými komplikáciami zdravotného stavu maloletej. Súd preskúmal

zdravotnú dokumentáciu žalobkyne v 1. rade, ktorá bola prílohou znaleckého posudku (a znalecký
posudok sa na ňu odvoláva) a zistil z nej, že viaceré lekárske správy pochádzajú z obdobia po
06.12.2015, a teda k ustáleniu zdravotného stavu nemohlo dôjsť presne k tomuto dátumu, ale muselo k
nemu dôjsť neskôr. Pokiaľ ide o spornú položku 299 - stav po tracheotómii s trvale zavedenou kanylou,
zo zdravotnej dokumentácie vyplýva, že hoci tracheotómia bola realizovaná dňa 18.09.2015, v januári

2017 bola realizovaná jeho reinzercia (lekárska správa na str. 136 zdravotnej dokumentácie na CD)
a z lekárskej správy zo dňa 13.06.2017 (na str. 139 zdravotnej dokumentácie na CD) vyplýva, že u
žalobkyne v 1. rade bol v tom čase plánovaný ORL výkon - odstránenie granulácií v tracheostómii.
Je teda zrejmé, že pokiaľ ide o túto položku, nie je jednoznačné, kedy k ustáleniu zdravotného stavu
došlo, ale je pravdepodobné, že to bolo neskôr ako 06.12.2015 a zároveň neskôr ako 21.12.2016

(okamih rozhodujúci pre uplynutie premlčacej doby vzhľadom na rozšírenie žaloby doručenej súdu
dňa 21.12.2018). Vychádzajúc z Rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/78/2019 zo dňa
29.10.2019, podľa ktorého súd nemôže sám určiť okamih ustálenia zdravotného stavu, pretože ide o
riešenie odbornej otázky, pre ktorú sú potrebné odborné znalosti a ktorú podľa § 5 ods. 1 Zákona oSSÚ môže realizovať len znalec v lekárskom posudku, súd dospel k záveru, že intervenient a žalovaný
neuniesli dôkazné bremeno o nimi vznesenej námietke premlčania, keďže nepreukázali, že k ustáleniu
zdravotného stavu s objektívnou možnosťou vykonať bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského

uplatnenia prišlo 06.12.2015 ako tvrdili, a rovnako nepreukázali, že k ustáleniu zdravotného stavu
s objektívnou možnosťou vykonať bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia prišlo
skôr, ako bol vyhotovený samotný znalecký posudok na jeho obodovanie. Zo Znaleckého posudku
číslo 267/2018 zo dňa 30.10.2018 znaleckej organizácie forensic.sk vyplýva, že definitívne posúdenie
bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia môže v danom prípade súvisieť aj s ďalším

vývojom zdravotného stavu, resp. s možnými komplikáciami zdravotného stavu žalobkyne v 1. rade, a
preto z uvedeného vyplýva, že ani ku dňu 30.10.2018 nedošlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne
v 1. rade.
80. Súd zároveň konštatuje, že ak by aj neposudzoval námietku premlčania optikou podľa
predchádzajúceho odseku, dospel by k záveru, že nie je dôvodná. Žalobcovia už v žalobe doručenej
súdu dňa 08.06.2017 špecifikovali poškodenie zdravia žalobkyne v 1. rade v dostatočnom rozsahu,

potrebnom na uplatnenie škody. Nemožno od nich ako osôb, ktoré nemajú medicínske vzdelanie,
požadovať v tak zložitej medicínskej otázke, aby presne špecifikovali jednotlivé zložky poškodenia
zdravia žalobkyne v 1. rade. V žalobe pritom uviedli aj to, že žalobkyni bola zavedená na dýchanie
tracheostómia. V tomto smere sa súd priklonil k právnemu názoru Krajského súdu v Prešove v Uznesení
sp. zn. 5Co/206/2016, ktorý posudzoval obdobný prípad s poukazom na ust. § 112 Občianskeho

zákonníka, kedy žalobkyňa žiadala žalobou priznať náhradu škody a následne žiadala žalobu rozšíriť
po tom, ako bol vo veci vyhotovený znalecký posudok. Podľa Krajského súdu v Prešove, „pokiaľ si
žalobkyňa uplatnila sumu 1.571,60 Eur s príslušenstvom a v posudku čo do bodového ohodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia zo dňa 13.04.2012 je uvedená položka 390, ktorá podľa znaleckého
posudku, ktorý bol vypracovaný znalcom v priebehu konania, nemala byť aplikovaná, táto skutočnosť

nemážiadenvplyvnariadneuplatnenienárokužalobkyňouvkonaní.Stáleideonáhraduškodyzdôvodu
sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom na to, akú položku uviedol lekár v svojom posudku, a potom
znalec v znaleckom posudku, nemohla mať žalobkyňa žiaden vplyv. Rozšírenie žaloby žalobkyňou v
priebehu konania v súlade so závermi znaleckého posudku, nie je novým nárokom, jedná sa od začiatku
o náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

ustálenú prax i na žalobkyňou v odvolaní citovaný rozsudok sp. zn. 21Co/84/2014 zo dňa 19.03.2015
čo do aplikácie námietky premlčania vo vzťahu k zmene žaloby so závermi ktorého v plnom rozsahu
súhlasí.“ Ide o obdobný prípad a súd je rovnakého názoru ako cituje vyššie. Pokiaľ ide o argument
intervenienta, že žalobcovia mali možnosť predložiť v konaní lekársky posudok podľa § 7 Zákona o SSÚ,
súd mal za to, že žalobcovia dostatočne odôvodnili, prečo tento lekársky posudok nebol vyhotovený (v

prednese na pojednávaní dňa 17.01.2020 tieto dôvody uviedol právny zástupca žalobcov; napr. zložitosť
veci, žalovaným odmietnutá zodpovednosť v rámci mimosúdnych rokovaní a s tým spojené odmietnutie
vyhotoviť lekársky posudok). Súd má za to, že uvedený výklad, kedy si poškodený uplatní nárok na
náhradu škody a špecifikuje čo i len laicky svoje poškodenie zdravia, ktoré je následne konkretizované
lekárskym, resp. znaleckým posudkom a v nadväznosti na toto odborné hodnotenie je výška nároku

uplatnená,jevýkladomústavno-konformným,keďžeúčelomprávanapriznaniesťaženiaspoločenského
uplatneniajeochranaprávslabšejstrany-poškodenéhoprotiprávnymkonanímzodpovednéhosubjektu,
a to v špecifickej oblasti, kde hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia je otázkou odborného
charakteru. Pojem ústavno-konformný výklad bol definovaný Ústavným súdom Slovenskej republiky v
Uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 142/2015 z 10. marca 2015 („Interpretácia

zákona nemôže popierať účel a zmysel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať
do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu.“);
v danom prípade súd výklad hodnotil v kontexte práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
81. Výška nemajetkovej ujmy.
82. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“),

fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
83. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

84. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.85. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
86. Podľa Čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom
pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú
prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
87. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd v prvom rade konštatuje, že žalovaný ani intervenient
nespochybnili základ nároku žalobcov v prípade, že súd dospeje k záveru, že je daný nárok na náhradu

škody; spochybňovali iba výšku nemajetkovej ujmy uplatňovanej žalobcami, a preto sa súd v konaní
zaoberal pre účely rozhodovania argumentmi strán sporu ohľadne opodstatnenosti uplatnenej výšky vo
svetle súčasnej judikatúry.
88. Žalobcovia v žalobe a v neskorších písomných a ústnych vyjadrenia uviedli rozsiahlu argumentáciu,
ktorou odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch (vo výške 300.000 eur v prospech
žalobkyne v 1. rade, vo výške 200.000 eur v prospech žalobkyne v 2. rade a vo výške 200.000 eur v

prospech žalobcu v 3. rade). Žalobcovia mali za to, že postupom žalovaného došlo k neoprávnenému
zásahu do ich práva na súkromie v takej miere, že ich nárok v uplatnenej výške je dôvodný. Poukázali
na mimoriadne intenzívnu a súčasne nezvratnú ujmu na zdraví žalobkyne v 1. rade, ktorá je absolútne a
trvaloochudobnenáosférurozvíjaniamedziľudskýchvzťahov,opoznávanieživotaajehokrás,vnímania
každodennej radosti z bytia ako aj vnímania starostí; v dôsledku jej zdravotného stavu nikdy nezažije

rozvíjanie sociálnych interakcií a nebude môcť rozvíjať svoje vedomosti a zručnosti a byť začlenená do
bežného života. U žalobkyne v 1. rade bude absentovať partnerský život a založenie si vlastnej rodiny.
Od narodenia je žalobkyňa pripútaná na lôžku a jej okolitým svetom sú pre ňu jej rodičia a neustále
absolvovanie liečebných procedúr; je plne odkázaná na starostlivosť inej osoby. Vo vzťahu k nároku
žalobcov v 2. a 3. rade uviedli, že súčasťou práva na súkromie je i právo na rodinný život. Je podľa

nich nesporné, že konaním žalovaného došlo k zásahu do ich práva na ochranu osobnosti, keď ich
milovaná dcéra (žalobkyňa v 1. rade) bola vážne poškodená na svojom zdraví, pretože každý má právo
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Žalobkyňa v 1. rade
bola ich vytúženým prvým dieťaťom; veľmi sa tešili na jej príchod, mali naštudovaných mnoho kníh ako
sa správne starať o dieťa, ako ho vychovávať a zabezpečiť mu šťastný život, ani vo sne ich nenapadlo,

že bude postihnuté. Tehotenstvo žalobkyne v 2. rade prebiehalo bez komplikácií a žalobcovia v 2. a
3. rade sa nevedeli dočkať dňa pôrodu. Po narodení žalobkyne v 1. rade ich zasiahla obrovská rana,
keď ich dcéru pracovníci žalovanej ihneď po pôrode oživovali asi 15 minút a nedávali jej veľké nádeje
na život. Našťastie sa jej stav podarilo stabilizovať, avšak s doživotnými následkami na živote všetkých
žalobcov. Žalobkyňa v 2. rade celú situáciu psychicky neuniesla a musela začať navštevovať psychiatra.

Žalobcovia v 2. a 3. rade celý čas venujú starostlivosti o dcéru, ktorej sa snažia zabezpečiť maximum
tak zo zdravotného hľadiska ako aj emocionálneho; ide o 24-hodinovú starostlivosť, keďže žalobkyňa
v 1. rade nemá správne vyvinutý prehĺtací ani sací reflex. Žalobcovia v 2. a 3. rade ju musia kŕmiť cez
sondu zavedenú do žalúdka (tzv. PEG) a keďže má na dýchanie zavedenú tracheo kanylu, žalobcovia
v 2. a 3. rade ju musia neustále odsávať, keďže jej nepracuje hrtanová príchlopka (z tohto dôvodu jej

do pľúc zatekajú sliny a častokrát aj zvratky z dôvodu gastroenterologických problémov). Bežný deň
žalobcov spočíva v nočnom striedaní sa v starostlivosti o žalobkyňu v 1. rade, aby sa nezadusila. Zatiaľ
čo sa žalobkyňa v 2. rade cez deň stará o dcéru, žalobca v 3. rade sa snaží zabezpečiť finančné
prostriedky na živobytie a liečbu. So starostlivosťou o žalobkyňu v 1. rade im nikto nepomáha, keďže
všetci rodinní príslušníci majú strach z odsávania a kŕmenia. Ak chcú ísť žalobcovia mimo bydliska

na prechádzku, musia mať so sebou 7 kg vážiacu odsávačku, ktorá bez napojenia na elektrinu dlho
nevydrží. Spoločenský život žalobcov je nulový vzhľadom na slabú imunitu žalobkyne v 1. rade; návštevy
musia obmedzovať na minimum; dovolenky, bežné stretnutia s priateľmi sú pre žalobcov od narodenia
žalobkyne v 1. rade cudzí pojem. Záľuby, ktorým sa žalobcovia pred narodením dcérky venovali zostali
zabudnuté, všetok čas venujú svojej dcére a snažia sa, aby napredovala; nevzdávajú sa, podstupujú

rôzne liečenia, rehabilitácie a terapie. Žalobcovia ako pár nemajú možnosť venovať sa jeden druhému
ako je to bežné v iných rodinách. Keďže žalobkyňa v 1. rade trpí poruchami spánku, sú dni, kedy dokáže
byť bdelá nepretržite aj 24 hodín. Závažný zdravotný stav žalobkyne v 1. rade veľmi negatívne zasiahol
aj ich partnerský život; z predtým šťastného páru sa v okamihu stali dvaja ľudia, ktorých životom sa stali
neustále lekárske vyšetrenia, učenie sa nových liečebných postupov a najmä snaha zmierniť dcérkine

každodenné ťažkosti. Všetky bežné radosti zo života žalobcov tak vystriedal neustály strach a úzkosť z
toho, čo prinesie nový deň. Zásah do práv žalobcov v 2. a 3. rade je o to horší, že bolesť, ktorú pociťujú
sa neotupí, pretože denne majú pred očami milovanú dcéru, ktorá ich nevníma; musia ju kŕmiť, kúpať,
rozprávajú sa s ňou uvedomujúc si, že nikdy nebudú počuť jej hlas a smiech.89. Žalovaný vo svojich vyjadreniach vyjadril úprimnú a hlbokú ľútosť nad osudom žalobcov a uviedol,
že v prípade úspechu v spore si nebude voči nim uplatňovať nárok na náhradu trov konania.
Nespochybnil ani pomery žalobcov vo vzťahu k ich oslobodeniu od súdnych poplatkov v celej výške.

Keďže však popieral zodpovednosť za škodu z dôvodu absencie príčinnej súvislosti, nedošlo z jeho
strany k žiadnej forme zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o
výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy v peniazoch, uviedol, že podstatným spôsobom prekračuje rámec
doterajšejrozhodovacejpraxesúdovvobdobnýchprípadoch,kedyposkytovateľzdravotnejstarostlivosti
zodpovedal za ujmu, a to aj vo vzťahu k prípadom, kde súd priznal žalobcom nárok na základe

mimoriadnych okolností (tu poukázal na Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/330/2012).
Žalovaný mal tiež za to, že súd by mal zohľadniť aj výšku uplatnenej náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia žalobkyne v 1. rade a riadiť sa princípom proporcionality. Ďalej poukázal na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 05.12.2017, podľa ktorého „musia všeobecné
súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti
rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej

úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Žalovaný tiež z hľadiska analógie
poukázal na vec rozhodovanú Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 9Co/330/2012 (známu ako „prípad
U. F.“, kedy sa pacient v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti dostal do stavu v tzv.
bdelej kómy s diagnózou hypoxicko-anoxického poškodenia mozgu a s apalickým syndrómom ťažkého
stupňa a podľa názorov odborníkov a znalcov so stavom, ktorý je nezvratný s prakticky nulovou šancou

na zlepšenie) a argumentoval, že si plne uvedomuje, že následky pre rodinných príslušníkov sú (žiaľ) v
prípadochprežitiadieťaťastrvalýminásledkamizhľadiskaprincípuproporcionalitydokoncazávažnejšie
než v prípade úmrtia blízkej osoby, keďže najmä v dôsledku potreby zabezpečovať nepretržitú a
doživotnú starostlivosť o zdravotne postihnuté dieťa dochádza k intenzívnejšiemu narušeniu sociálnych,
citových a kultúrnych vzťahov v rámci súkromného a rodinného života rodičov dieťaťa, ale uviedol,

že Krajský súd v Nitre považoval za primeranú peňažnú náhradu titulom nemajetkovej ujmy sumu
100.000 eur vo vzťahu k poškodenému pacientovi, po 90.000 eur vo vzťahu k jeho rodičom a po 10.000
eur vo vzťahu k jeho súrodencom. Poukázal tiež na to, že v spomenutom prípade súd zohľadňoval
aj výšku náhrady škody a uviedol, že prípad „U. F.“ považuje z hľadiska ujmy za závažnejšie ako
v prejednávanej veci. Ďalej žalovaný poukázal na judikatúru českých súdov, kde boli priznávané

nižšie sumy, a to napr. Rozsudok Krajského súdu v Brne sp. zn. 70 Co 166/2015 - 154, Rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 1144/2014, Uznesenie Vrchného súdu v Olomouci
sp. zn. 4To 18/2016, v zmysle ktorých je podľa žalovaného možné konštatovať, že súdmi priznané
čiastky vo vzťahu k rodičom poškodenej osoby nepresahovali sumu zodpovedajúcu 40.000 eur, resp.
60.000 eur. Ďalším z argumentov, prečo by súd nemal priznať žalobcom náhradu nematkovej ujmy v

požadovanej výške je skutočnosť, na rozdiel o náhrady škody, ktorá je predmetom zákonného poistenia
poskytovateľazdravotnejstarostlivosti,náhradanemajetkovejujmyztituluochranyosobnostiniejekrytá
poistením. Poskytovateľ by ju tak musel uhradiť zo zdrojov, ktoré majú slúžiť na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti ďalším pacientom.
90. Žalobkyňa vo výpovedi na pojednávaní dňa 07.02.2019 uviedla, že bezprostredne po pôrode jej

nikto nič nepovedal o stave dieťaťa; chodili za ňou sestričky aj lekári, nech si odsáva mlieko a že keď
bude môcť chodiť, že ho môže ísť pozrieť. Na tretí deň išla za žalobkyňou v 1. rade, ktorá bola v
inkubátore, bola celá modrá, dopichaná, mala pripojené hadičky. Takto ju navštevovala niekoľkokrát
za deň, psychicky sa z toho zrútila, pričom potom vyhľadala aj psychiatra, aby jej pomohol. Nevedeli
jej poskytnúť informácie, keďže žalobkyňa v 1. rade nemala urobenú magnetickú rezonanciu; stále jej

hovorili, že má nosiť mlieko s tým, že žalobkyňa v 1. rade bola v umelom spánku, znižovali jej dávky,
keďže bola v kŕčoch a materské mlieko jej pomáhalo aby sa z toho dostala. Keď prišli výsledky z
magnetickej rezonancie, zavolala si ich (žalobcov v 2. a 3. rade) primárka a povedala im, že žalobkyňa
v 1. rade má ťažko poškodený mozog, že ho má ako starec, ako roztrieštenú sklerózu multiplex. Má
poškodenú bielu hmotu v hlavičke, ktorá má byť ako puding a ona ho má ako mlieko. Informovala ich

o následkoch, že dieťa bude trvalo poškodené, nebude sa hýbať, bude ležiaca, na hadičkách, nemá
prehltací, sací a vykašliavací reflex a do budúcna môžu rátať s tým, že bude mať pripojené hadičky
a dožije sa maximálne dvoch rokov života. Neposkytla im žiadne informácie, ako sa o takéto dieťa
starať a odporučila im, aby dali dieťa dali do ústavu, aby neboli trestne stíhaní za to, že jej zle zavedú
sondu a zabijú si dieťa. Žalobkyňa v 2. rade ďalej uviedla, že v danom psychickom rozpoložení a

pod tlakom žalovaného pristúpili na to, aby žalobkyňu v 1. rade zobrali do ústavu. Tam boli sestričky
ochotné, ukazovali im ako sa o žalobkyňu v 1. rade starať, ako s ňou cvičiť, manipulovať. V troch
mesiacoch im navrhli, aby jej dali urobiť PEG sondu do žalúdka, keďže nemá prehĺtací a sací reflex,
a aby si ju mohli brať domov. Túžili si ju brať domov, a preto boli v Bratislave na Kramároch, kde jejPEG zaviedli. Tam žalobkyňu v 2. rade naučili, ako ju kŕmiť a ošetrovať PEG, akú stravu jej dávať,
lebo jej treba dávať rozmixovanú stravu, nutričnú. Žalobkyňa v 1. rade bola skoro trištvrte roka v
nemocnici kvôli infektom, mala ťažký reflux, pretože sa jej strava vracala späť; mala stále epileptické

záchvaty (90 za deň), kde jej lekári odmietali poskytnúť hormonálnu liečbu, aby nemala záchvaty.
Potom sa pridružovali ďalšie diagnózy, detská mozgová obrna, epilepsia, poškodenie zraku a sluchu,
kvadruparéza, hypertómia. Dieťa je ležiace, plienkované, nehýbe sa, nevníma, nereaguje na podnety. Je
vlastneakobábika,ktorejbijesrdiečko.KvôličastýmafektomboliprevezenínaAROdoBratislavy,kdejej
bola urobená tracheostómia do krku, aby mohla dýchať a nedusila sa. Takisto sa museli naučiť odsávať,

vymieňať kanylu, žiadať o pomôcky pre malú. Medzitým podali žiadosť na súd, aby bola zverená do ich
starostlivosti. Po tom, ako sa vrátili so žalobkyňou v 1. rade domov mali problém s pomôckami; ústav,
kde bola malá, im zatiaľ pomôcky zapožičal kým si ich sami nezaobstarali. Starostlivosť o žalobkyňu v
1. rade je 24 hodinová, keďže je neustále odsávaná, kŕmená každé 2 hodiny, musia jej robiť špeciálnu
stravu. Čo sa týka odsávania, nefunguje jej epyglotis - chlopňa na prehĺtanie, zatekajú jej sliny, čiže ju
musia odsávať každých 5 minút. Keď sa chcú niekam presúvať, musia chodiť len s odsávačkou. Keď

má zhoršený stav, musí byť napojená na kyslík a saturačný prístroj, ktorý meria činnosť srdca a kyslík.
Čo sa týka návštev, nikto k nim nechodí, nemajú žiadny spoločenský život, nechodia na prechádzky;
keď je leto, žalobkyňa v 1. rade má silné epileptické záchvaty. V zime taktiež nechodia kvôli trachei, aby
žalobkyňa v 1. rade nedýchala studený vzduch, lebo by hrozilo že dostane zápal pľúc. Priatelia k nim
nechodia kvôli stavu žalobkyne v 1. rade; je im nepríjemné chodiť aj s deťmi, aby nemuseli vysvetľovať

svojim deťom, v akom stave je žalobkyňa v 1. rade, prečo je taká, že je iná ako ostatné deti. Žalobkyňa v
2. rade tiež uviedla, že chodila k psychiatrovi, poznačilo ju to ako matku - človeka, ktorý sa teší na zdravé
dieťa a má ho v takom stave, ako ho má. Celý život sa im zmenil. Pokiaľ bude žalobkyňa v 1. rade medzi
nimi, jej návrat do práce je nereálny; koníčky musela zanechať. So žalobkyňou v 1. rade je nereálne
chodiť niekam napr. na návštevy, vždy jeden z rodičov musí zostať doma. Nemôže žalobkyňu v 1. rade

obliekať, nevie jej kúpiť napr. sladkosti, niečo na potešenie. Nemôže jej kúpiť šatky, nemôže ju parádiť
ako princeznú, nepôjde do škôlky, nepovie im prvé slovo, nepovie jej mama, prosím, ďakujem. Uviedla,
že nevie, či cíti to, že je jej matka, či ju vníma; nereaguje absolútne na nič, snažia sa ju však stimulovať.
U žalobkyne v 1. rade sú nereálne hračky ako plyšáky, stavebnice. Čo sa týka žalobcov v 2. a 3. rade
ako manželov, takisto tam boli krízy, hádali sa, poznačilo ich to. Manžel (žalobca v 3. rade) chodí do

práce, aby ich zabezpečil, čo z časti ani nestačí. Navštevujú rehabilitačné zariadenia, kde jeden pobyt
stojí 500 - 600 eur na týždeň. Aby nebola žalobkyňa v 1. rade vykrútená, pravidelne cvičia, navštevujú
tieto zariadenia, ideálne 2x do týždňa. Začali zbierať štuple; za tonu dostanú asi 200 eur. Žijú len z toho,
čo im ľudia prispejú na žalobkyňu v 1. rade, zbierky, finančne nám ľudia pomôžu, platia si aj hypotéku.
Žalobkyňa v 1. rade bude rásť, budú musieť prerobiť byt na bezbariérový; potrebuje špeciálne pomôcky,

kočík, rôzne ortézy, za všetko si musia doplácať. Kupujú jej vitamíny, rôzne doplnky na špeciálnu stravu.
Žalobkyňa v 1. rade sa nebude môcť začleniť do normálneho života, bude odkázaná na druhých ľudí.
Keďže žalobkyňa v 2. rade so žalobcom v 3. rade absolvovali genetické vyšetrenie a genetika ukázala,
že z ich strany ani zo strany žalobkyne v 1. rade neboli zlé genetické výsledky, rozhodli sa pre druhé
dieťa, aby mali aj iný zmysel života a keď oni tu raz nebudú, aby sa mal o žalobkyňu v 1. rade kto

postarať. Žalobkyňa v 1. rade má poruchu spánku, v noci musia byť neustále hore; spí na manželskej
posteli medzi nimi. Pri hlavách majú odsávačky a kto sa zobudí ten musí odsávať. Spánok je minimálny,
zaspávajú s obavou, či sa žalobkyňa v 1. rade nezadusí. Ďakujú za každý deň, ktorý je s nimi, keďže im
povedali že sa dožije 2 rokov. Ako manželia žalobcovia v 2. a 3. rade nikam spolu nechodia, ich vzťah
je taký, aký je; oddali sa žalobkyni v 1. rade na 24 hodín.

91. Žalobca v 3. rade vo výpovedi na pojednávaní dňa 07.02.2019 uviedol, sa tešil na svoje prvé dieťa.
Všetky výsledky nasvedčovali, že budú mať zdravé dieťa. Tešil sa, keď žalobkyňa v 2. rade prišla z
ambulancie, že všetko je v poriadku; keď mal čas, išiel tam som s ňou. Nič nenasvedčovalo tomu, že
by sa mali psychicky pripraviť, že budeme mať iné dieťa. Prišiel inkriminovaný deň, sobota večer, ženu
zaviedol na príjem do nemocnice, kde mu sestrička oznámila, že to môže trvať aj niekoľko hodín a že

sa mu ozvú, lebo chcel byť pri pôrode. Keď prišiel domov, žalobkyňa v 2. rade sa mu ozvala, že treba
priniesť ešte tlačivo, že je otcom, keďže neboli zobratí. Po príchode žalobkyňa v 2. rade už nebola na
príjme, odovzdal tlačivo a zostal čakať, že ho ohlásia k pôrodu. Po polnoci zase vyšiel personál, nikto
mu nič nepovedal, nevedel či už žalobkyňa v 2. rade porodila, lebo tam bolo viac mamičiek. Okolo jednej
ráno zvonil na novorodenecké oddelenie, aby sa dozvedel viac. Sestrička zavolala doktorku, ktorá mu

povedala túto zdrvujúcu správu, čo sa stalo, že žalobkyňa v 1. rade je v inkubátore na ARO. Čo sa týka
jej stavu, bližšie mu nevedela povedať. Žalobkyňu v 2. rade nemohol ísť pozrieť, keďže ležala po operácii
a poslali ho domov. Na druhý deň mu ukázali žalobkyňu v 1. rade cez sklo v inkubátore. Poslal manželke
fotku,abyjuvidela.Nedalosasožalobkyňouv2.radekomunikovať,keďžesmeobidvajaplakali.Žalobcav 3. rade uviedol, že sa bol za primárkou informovať o stave dieťaťa, pričom mu povedali, že sa ho
snažili prebudiť znižovaním dávok uspávacích látok, ale ako znižovali, začala mať kŕče, tak to museli
pozastaviť; robili to niekoľko krát. Žalobca v 3. rade uviedol, že bol bezmocný, snažil sa pomôcť si, ale

človek je v takýchto prípadoch bezmocný. Nosili žalobkyni v 1. rade mliečko, keď boli doma; žena mala
veľa mlieka, preto stále musela odsávať. Nemocnica im vyšla v ústrety, keď odsaté mlieko ďalej podávali.
Žalobkyňu v 1. rade boli nútení umiestniť do ústavu; keď sa jej stav ustálil, nemocnica na nich tlačila,
aby si ju zobrali domov s tým, že nakoľko malá bola sondovaná hadičkou, s ktorou bola vyživovaná,
nikto ich k tomuto úkonu nezaškolil. Doslova ich vystrašili, že môžu žalobkyňu v 1. rade zabiť s tým, že

jej hadičku môžu zaviesť do pľúc a následným kŕmením by ju zadusili. Zbehlo sa to rýchlo a pod týmto
nátlakom súhlasili s tým, že žalobkyňa v 1. rade bude umiestnená do ústavu, kde jej poskytnú zdravotnú
starostlivosť akú potrebuje. Žalobca v 3. rade hľadal najlepší ústav na Slovensku, musel vyberať iba zo
štátnych, keďže návštevy v niektorých nie sú možné. Kontaktoval ústav v dedinke Mládeže, kde im vyšli
v ústrety; že nie je problém, keď budú za žalobkyňou v 1. rade chodiť. Síce to nebolo najbližšie (okolo 80
km), ale žalobkyňu v 1. rade sa snažili chodiť pozrieť ako sa len dalo. Tu sa učili o malú starať, pretože to

nebola starostlivosť ako o normálne dieťa. Mala záchvaty, kŕče a vypínala sa do luku. Sestričky ich učili,
ako ju správne polohovať, manipulovať s ňou, ako ju umývať. Keď videli ich časté návštevy a záujem
o malú, navrhli im, aby jej dali spraviť vyživovaciu sondu cez bruško. Nielen pri tomto zákroku, ale aj
pri všetkých zdravotných vyšetreniach žalobkyňu v 1. rade sprevádzali. Po zavedení tejto sondy si ju
začali brávať domov, čo im tento ústav umožnil. Boli to hlavne víkendy, keďže žalobca v 3. rade bol

pracovne činný. Keď videli, že sa o ňu vedia postarať, tak dali na súd návrh, že si ju chcú zobrať do
osobnej starostlivosti. Žalobkyňa bola hospitalizovaná do Nových Zámkov, odkiaľ ju previezli v ťažkom
stave do Bratislavy, kde bola hospitalizovaná na ARO. Tu im primár vysvetlil, že by bolo dobré jej dať
zaviesť tracheotómiu, keďže ju v tom čase museli intubovať a z hľadiska toho, že žalobkyňa v 1. rade v
kŕčoch nevie ani otvoriť ústa, mali to komplikované a primár povedal, že nabudúce by sa to nemuselo

podariť.Pretožalobcoviav2.a3.radesúhlasilisozavedenímtracheotómie,čosodstupomčasuhodnotí
ako dobrý krok, keďže po častých návštevách v nemocniciach jej stav je už trošku lepší. Čo sa týka
zdravotného stavu žalobkyne v 1. rade, jej mozog je ako guláš, s rukou sa nevie za ničím natiahnuť.
Má samovoľné pohyby, ktoré nekoordinuje. Nevie hovoriť, nevníma, nereaguje na podnety. Najhoršie
pre rodiča je, že dieťa nedá svoju lásku najavo. Nikdy mu nepovie otec. So žalobkyňou v 2. rade si

prešli peklom, čo sa týka aj vzťahu medzi nimi. Ale utužilo ich to, zobrali sa. Čo sa týka starostlivosti o
žalobkyňu v 1. rade, je to 24 hodinová starostlivosť. Je to ťažké, žiaľ musia pozerať aj do budúcna, dajú
jej aj posledné, preto sa rozhodli mať druhé dieťa, nejakú radosť do života. Žalobkyňu v 1. rade ľúbia,
snažia sa jej tento život spraviť najkrajší, ako sa len dá; je to ťažké, keď dieťa plače a nevedia jej pomôcť,
nevedia či je hladná, smädná, či ju niečo boli, ona to najavo nedá. Takisto pri kŕmení len odhadujú či jej

to stačí, či je napapaná alebo nie. Ležiace deti majú problémy s vyprázdňovaním, stále s ňou cvičia, aby
sa vedela vyprázdniť. Pokiaľ ide o spoločenský život, žalobca v 3. rade uviedol, že mal svoje záľuby,
cvičenie, šport, priateľov; to všetko skončilo. Ohľadom návštev ako už spomínala žalobkyňa v 2. rade,
musia sa striedať, keďže žalobkyňa v 1. rade nebola očkovaná a majú strach, aby neochorela. Snažia
sa minimalizovať vonkajšie vplyvy. Manželka mu aj niekedy povie, že nech sa ide von odreagovať sa,

ale príde mu to sebecké, keďže žalobkyňa v 2. rade je ako väzeň, je 24 hodín doma s malou a za to ju
obdivuje. Žalobca v 2. rade uviedol, že on sa vyvetrá s myšlienkami v práci, je s ľuďmi, ale žalobkyňa v 2.
rade je zavretá stále doma, nechodí von a nemá sa ani kde odreagovať. Takisto trpí aj ich intímny život,
keďže žalobkyňa v 1. rade spí medzi nimi. Snaží sa manželke pomôcť, keď príde domov z práce, ale je
to vyčerpávajúce. Uviedol, že z hľadiska manželských povinností je to ozaj sporadické, človeka to trápi,

nehovoriac o finančnej záťaži pre ich rodinný rozpočet, keďže terapie nie sú lacná záležitosť. Chodia
aj do Hlohovca na terapie, chodí k nim domov aj fyzioterapeutka, robia čo sa dá. Žalobkyňa ho dva
mesiace prehovárala na zber štupľov; je to pre človeka ponižujúce a zvlášť pre chlapa, keď nedokáže
svoju rodinu zabezpečiť. Ako im bolo povedané, že sa žalobkyňa v 1. rade dožije 2 rokov, tak teší tomu
že vďaka ich láske, starostlivosti, je tu stále medzi nimi; je to ťažký boj, ale oni stále bojujú a snažia sa čo

najviac. Ako už bolo povedané, aj byt je už nevyhovujúci, nemajú vaňu, žalobkyňa v 1. rade rastie; má
110 cm, a nevedia ju poriadne umyť. Takisto čo sa týka prenášania z izby do izby, prenáša ju, pre ženu
je ťažká a už to bude iba horšie, lebo rastie. Z hľadiska prepravy to bude horšie a horšie; keď chcú ísť k
doktorovi, musia ísť vždy dvaja, sám sa s ňou nikto nikam nedostane, keďže ju treba neustále odsávať.
92. Súd na návrh žalobcov vykonal dňa 30.01.2020 obhliadku žalobkyne v 1. rade v mieste bydliska

žalobcov, pri ktorej žalobcovia v 2. a 3. rade opísali podrobne každodennú rutinu, ktorá spočíva prevažne
v starostlivosti o žalobkyňu v 1. rade a zistil bytové pomery žalobcov (bývajú v 3-izbovom panelákovom
byte, ktorý tvorí spálňa, obývacia izba, kuchyňa, kúpeľňa a jedna ďalšia izba vyčlenená najmä nazdravotnícke potreby určené pre žalobkyňu v 1. rade a ktorú plánujú prerobiť na telocvičňu pre účely
rehabilitovania žalobkyne v 1. rade).
93. V prvom rade súd poukazuje na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo

65/2013 zo dňa 28.05.2014, podľa ktorého „ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať
zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne
rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované,
ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia Zákona o SSÚ nemožno

vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť
aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného.“ Pokiaľ ide teda o posúdenie
otázky, či zavinením žalovaného postupom non lege artis, pri ktorom došlo k trvalému, ťažkému
a nenapraviteľnému poškodeniu zdravia žalobkyne v 1. rade žalovaný protiprávne zasiahol tiež do
osobnostných práv žalobcov na súkromie a rodinný život, súd má za to, že sa tak bezpochyby stalo.
Vzhľadom na závažnosť zásahu a s prihliadnutím na okolnosti prípadu, tu dokonca došlo k porušeniu

práva na súkromie a rodinný život v značnej miere, tiež s nárokom na priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch bez ohľadu na to, či žalobkyni v 1. rade bol priznaný nárok na náhradu sťaženia
spoločenského uplatnenia.
94. Ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v Uznesení sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo dňa 17.02.2011
(právna veta), „Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá v ustanovení § 11 Občianskeho

zákonníka bola prispôsobená Listine základných práv a slobôd zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od
1. januára 1992, odkedy až do súčasnosti toto ustanovenie znie tak, že fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy. Účinnosťou tohto zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá
aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť

života jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako
celku, ktorej rešpektovanie musí občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať,
je právo na súkromie. Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha,
imateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová neobmedzenosť a
nepremlčateľnosť. Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu ostatných subjektov práva,

ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť), patria každej fyzickej osobe „a priori“, (sú
prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám)
s rovnakým právnym postavením, výlučné oprávnenie nakladať počas celého života v medziach
určenýchprávnymporiadkomsjednotlivýmistránkamisvojejosobnostipatrífyzickejosobe,nemožnoich
scudzovať, deliť od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie v spoločnosti

(sú časovo neobmedzené počas života fyzickej osoby) sú nezdediteľné (netvoria predmet dedičstva),
sú nepremlčateľné, rovnako aj neprekludovateľné a nemožno ich postihovať exekúciou. Na rozdiel od
nich majetkové práva možno oddeliť od ich subjektov, prevádzať (scudzovať) ich, podliehajú exekúcii,
premlčaniu a preklúzii. Špecifickosť subjektívnych osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým
je priamo osobnosť človeka, fyzickej osoby v jej celistvosti. Právo na ochranu osobnosti (subjektívne

rýdzo osobné, resp. osobnostné právo) Občiansky zákonník upravuje ako jednotné právo (doslovné
znenie „fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku toho je treba jednotlivé práva,
ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva čiastkové, líšiace sa navzájom vzťahom k
rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú
jednotu. Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník v § 11

výslovne život, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej
povahy. Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. ESĽP v rozsudku z 21. júna 1988 vo veci
Berrhab proti Holandsku konštatoval: „Z pojmu rodina, na ktorom je založený článok 8, vyplýva, že dieťa
narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu
narodenia dieťaťa a už vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom a jeho rodičmi

zväzok rovnajúci sa „rodinnému životu“, dokonca aj vtedy, keď už rodičia neskôr spolu nežijú.“ Podstatou
rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny
založené na silných citových väzbách.“
95. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia „statusu
obete" podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil ESĽP v prípade Scordino proti Taliansku

v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade L. v. Slovenská republika v
rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. ESĽP uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný
charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch. Nesmie však
byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebnézohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície
v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. E. X., PhD., Krátke pojednanie
o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho

dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské práva, Bulletin SAK 1-2/2015). Ústavný súd
Českej republiky konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp
proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných
prípadoch (sp. zn. I. ÚS 2844/14), a to nielen v obdobných, ale i v ďalších, v ktorých sa jednalo o
zásah do iných osobnostných práv, a to najmä do práva na ľudskú dôstojnosť. Rozsudkom Okresného

súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/256/2011 - 184 z 29. januára 2013 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Žiline č. k. 8C/264/2013 - 223 z 28. októbra 2013 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za
smrť otca maloletého dieťaťa vo výške 23.000 eur, manželke zomrelého vo výške 20.000 eur a rodičom
zomrelého každému vo výške 10.000 eur (pôvodcom zásahu bola fyzická osoba z dôvodu porušenia
pravidiel cestnej premávky). Vo veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 4 Cdo139/2011
priznali súdy rodičom dieťaťa zomrelého pri dopravnej nehode sumu 15.000,- Eur, pričom ako bolo

uvedené, rodinné a súkromné vzťahy rodiča k dieťaťu sú omnoho silnejšie než naopak. Vo veci 3
Cdo 228/2012 bolo priznaných pri strate manželky a syna, teda dvoch najbližších osôb 23.000 eur,
vo veci 1 Cdo 77/2009 bolo priznaných 6.600 eur za úmrtie syna a brata a vo veci 2 Cdo 194/2011
8.300 eur za smrť manžela. Vo veci 5 Cdo 244/2011 priznali súdy rodičom dieťaťa zomrelého z dôvodu
nesprávnej diagnostiky každému sumu 30.000 eur a vo veci 6 Cdo 168/2010 súdy priznali každému

z rodičov sumu 33.194 eur pre trvalé poškodenie zdravia dieťaťa z dôvodu non lege artis postupu
lekárov. Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Veľkej komory ESĽP z 19. decembra 2017 k sťažnosti
č. 56080/13 (Lopes de Sousa Fernandes proti Portugalsku), pre porušenie článku 2 Dohovoru o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdvzneníprotokolov(oznámenieč.209/1992Zb.Federálneho
Ministerstva zahraničných vecí o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

protokolov na tento dohovor nadväzujúcich), kde ESĽP priznal pozostalej manželke za smrť manžela
v dôsledku nesprávne poskytnutej lekárskej starostlivosti 23.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy,
ako aj rozhodnutie ESĽP z 28. marca 2017 k sťažnosti č. 78103/14 vo veci S. de I. proti Portugalsku,
v ktorom za neochránenie života syna sťažovateľky počas jeho hospitalizácie v psychiatrickej liečebni
bola matke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 25.000 eur.

96. Súd v zmysle vyššie uvedeného dospel k záveru, že nárok na žalobcov na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je dôvodný, avšak nie vo výške, v akej si ho uplatnili. Pri určení nemajetkovej ujmy (pre
žalobkyňu v 1. rade vo výške 100.000 eur a pre žalobcov v 2. a 3. rade po 80.000 eur) súd vychádzal
z dvoch základných kritérií - závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolností, za akých došlo k
neoprávnenému zásahu, pričom dospel k záveru, že práve výška, ktorú priznal je v danom prípade

opodstatnená a odôvodňujú ju nižšie uvedené skutočnosti.
97. Pokiaľ ide o závažnosť vzniknutej ujmy, táto bola dostatočne preukázaná a žalovaným nebola ani
spochybnená tak u žalobkyne v 1. rade ako aj u žalobcov v 2. a 3. rade. Zdravotná ujma žalobkyne v 1.
rade je tak závažná, že nielen jej uplatnenie, ale aj zaradenie do bežného života je absolútne vylúčené.
Znalci v znaleckých posudkoch navyše uviedli, že tento stav žalobkyne v 1. rade je nezvratný bez šance

na zlepšenie. Ako je uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozsudku, žalobkyňa v 1. rade nikdy nebude
môcť zažiť radosti či starosti bežného života; je nadbytočné podrobnejšie opisovanie týchto následkov
na život žalobkyne v 1. rade, ktoré sú evidentné. Hoci toto konštatovanie môže znieť cynicky, ujma
žalobkyne v 1. rade je o to väčšia, že pôrod prežila, keďže jej zdravotný stav a neustále zdravotné
komplikácie s tým spojené jej spôsobujú neustále utrpenie. Ako mal súd preukázané zo znaleckých

posudkov,lekárskychspráv,výpovedížalobkynev2.rade,žalobcuv3.rade,aleajzobhliadkyžalobkyne
v 1. rade, žalobkyňa v 1. rade sa v podstate každodenne musí vyrovnávať z dôsledkami pochybenia
žalovaného, pričom jednotlivé úkony starostlivosti o ňu (napr. odsávanie hlienov, cvičenie), ale aj pre
zdravého človeka úplne bežné činnosti (napr. jedenie) jej spôsobujú bolesti, ktoré bude s najväčšou
pravdepodobnosťou zažívať do konca života. Súd v tejto súvislosti prihliadol aj na argument žalobcov,

ktorí uviedli, že je takmer isté, že žalobkyňa v 1. rade sa nedožije priemerného veku dožitia ženy na
Slovensku (približne 80 rokov podľa Štatistického úradu SR), takže nielenže nebude môcť plnohodnotne
prežiť svoj život, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ho ani nebude môcť prežiť v priemernom veku
dožitia vzhľadom na odhad lekárov. Vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade má súd za to, že zásah do ich
osobnostných práv ako rodičov žalobkyne v 1. rade bol taktiež mimoriadne závažný a naďalej pretrváva.

Súdzobraldoúvahyajskutočnosť,žeujmanazdravížalobkynev1.radebolaveľminečakanávzhľadom
na to, že u žalobkyne v 2. rade sa počas tehotenstva nevyskytli žiadne komplikácie a ani na poslednej
predpôrodnej kontrole neboli žiadne indikácie, že by sa mala žalobkyňa v 1. rade so zdravotným
postihnutím. Pokiaľ ide o konkretizáciu zásahu do osobnostných práv žalobcov v 2. a 3. rade súd v celomrozsahu odkazuje na ich výpoveď, ktorú uviedol v odseku 90 a 91 odôvodnenia, pričom skutočnosti v
nej uvedené súd považoval za preukázané. Z nich je zrejmé, že v dôsledku škodovej udalosti nedošlo
len k zásahu do emocionálnej sféry žalobcov v 2. a 3. rade (v očakávaní narodenia prvého zdravého

dieťaťa), ale tiež k výrazne negatívnemu ovplyvneniu ich doterajšieho života vo všetkých sférach - napr.
nemožnosť žalobkyne v 2. rade zamestnať sa z dôvodu nepretržitej starostlivosti o žalobkyňu v 1. rade,
takmer absolútne obmedzenie stretávania sa s priateľmi/známymi, koníčkov, problémy v partnerskom
živote žalobcov v 2. a 3. rade, psychické problémy žalobkyne v 2. rade, pre ktoré musela vyhľadať
odbornú pomoc, atď. Miera ujmy do práva na súkromie a rodinný život žalobcov v 2. a 3. rade je

výrazne zvýšená tým, že sústavne prežívajú traumatické zážitky vzťahujúce sa k zdravotnému stavu
žalobkyne v 1. rade, keďže sa musia vyrovnávať aj s tým, že niektorými úkonmi starostlivosti o ňu jej
sami spôsobujú bolesť (napr. pri odsávaní, cvičení, kŕmení). Tento psychický stres je navyše umocnený
tým, že momentálne môžu porovnať, aké radosti by so žalobkyňou v 1. rade prežívali, ak by bola zdravá,
keďže sa im narodilo aj druhé zdravé dieťa. Navyše žalobkyňa v 2. rade sa ako starostlivá matka
celodenne stará o žalobkyňu v 1. rade, s ktorou starostlivosťou jej pomáha žalobca v 3. rade vždy pokiaľ

nevykonáva pracovnú činnosť, pretože výlučne na ňom zostalo finančne zabezpečiť potreby rodiny.
Súkromný život rodiny sa tak úplne zmenil a zostal v ňom už len nepatrný priestor pre záľuby, oddych
a ostatné voľnočasové aktivity. Z tohto uhla pohľadu potom súd (rovnako ako Krajský súd v Trnave vo
veci sp. zn. 25Co/163/2018) posudzoval aj výšku peňažnej satisfakcie, pričom nepovažoval za správne
robiť pri odškodňovaní medzi rodičmi rozdiely, keďže poškodená žalobkyňa v 1. rade žije spolu s oboma,

ktorí si rozdelili úlohy v rámci celkovej starostlivosti o žalobkyňu v 1. rade (matka sa o ňu osobne stará
sama len vtedy, keď otec zabezpečuje potreby rodiny, v ostatnom čase sa osobne o ňu starajú obaja
rodičia spoločne).
98. Pokiaľ ide o druhé kritérium, súd dospel k záveru, že okolnosti, za ktorých k zásahu do práv žalobcov
došlo sú rovnako závažné, pričom prihliadol najmä na nižšie uvedené:

a. pred pôrodom žalobkyne v 2. rade nič nenasvedčovalo tomu, že žalobkyňa v 1. rade sa narodí s takou
ťažkou ujmou na zdraví. Žalobcovia v 2. a 3. rade vzhľadom na bezproblémový priebeh tehotenstva ako
aj poslednú predpôrodnú kontrolu v gynekologickej ambulancii (bez akýchkoľvek indikácií problémov)
vôbec neočakávali, že pôrod by mohol dopadnúť tak negatívne. O to väčší bol ich emocionálny šok po
pôrode, keď im bol oznámený nezvratný zdravotný stav žalobkyne v 1. rade;

b. hoci právny zástupca žalovaného v priebehu konania vyjadril ľútosť nad osudom žalobcov, zo strany
žalovaného neprišlo ani raz k akejkoľvek forme zadosťučinenia, napr. ospravedlneniu žalobcom. Tento
postoj by bol pochopiteľný do času, kedy by nebolo preukázané žiadne pochybenie žalovaného, avšak
už v rozhodnutí Úradu pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou bol konštatovaný postup žalovaného
non lege artis vo vzťahu k popôrodnej starostlivosti a následne bol postup non lege artis v priebehu

pôrodu znaleckými posudkami, ktoré boli v konaní vyhotovené. Súd má za to, že minimálne po záveroch
znalcov bolo namieste, aby sa žalovaný ospravedlnil žalobcom za nesprávne poskytnutú lekársku
starostlivosť (postup non lege artis), či už by bola alebo nebola neskôr súdom vyhodnotená tak, že je
alebo nie je v príčinnej súvislosti so ujmou na zdraví žalobkyne v 1. rade. Súd prihliadol tiež prístup
žalovaného k žalobcom v 2. a 3. rade po pôrode, keď ich informovali, že žalobkyňa sa nedožije viac

ako dvoch rokov života a vyvíjali na nich nátlak, aby žalobkyňu v 1. rade umiestnili do ústavu pod
hrozbou trestného stíhania; takýto prístup súd považoval za zvlášť necitlivý nielen vzhľadom na to, že u
žalobcov v 2. a 3. rade išlo o prvé vytúžené dieťa a museli byť v tom čase v očividne zlom psychickom
rozpoložení, ale aj na to, že žalovaný ako zariadenie, ktorého účelom má byť starostlivosť o pacientov,
musí prostredníctvom jeho zamestnancov - lekárov vedieť, ako pristupovať k pacientom v takýchto

zložitých životných situáciách. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalovaný uvedené tvrdenia žalobcov
nepoprel, a preto ich súd považoval v zmysle § 151 ods. 1 CSP za nesporné;
c. medzi okolnosti, ktoré mali vplyv na rozhodovanie zahrnul súd aj závažnosť pochybenia žalovaného.
Zo znaleckých posudkov vyplynulo (konkrétne závery sú uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia
vyššie), že zo strany žalovaného došlo k závažnému pochybeniu tak v priebehu pôrodu ako aj v rámci

popôrodnej starostlivosti. Žalovaný nevykonal cisársky rez v dostatočnom čase odvtedy, čo jeho potreba
bola indikovaná CTG záznamom v dôsledku čoho došlo k akútnej hypoxii žalobkyne v 1. rade a zároveň
po pôrode nielenže nenechal žalobkyňu v 1. rade preložiť na špecializované pracovisko, ale s týmto
ani nekonzultoval jej zdravotný stav. Toto pochybenie súd vyhodnotil ako mimoriadne závažné práve z
dôvodu, že žalovaný v priebehu konania žiadnym spôsobom nevysvetlil toto konanie, resp. opomenutie

a neuviedol žiadne dôvody, ktoré by ospravedlňovali jeho konania/opomenutie konania. Žalovaný sa
síce odvolal na stanovisko jeho zamestnanca, prof. MUDr. Y., CSc., ktorý v konaní žalovaného nevidel
žiadne pochybenie, ale zo znaleckých posudkov (najmä po záveroch MUDr. U., ktorý vysvetlil aj rozpor
medzi posudkom prof. MUDr. H. a znaleckou organizáciou forensic.sk) mu muselo byť zrejmé, že najeho strane došlo k postupu non lege artis a ani po oboznámení sa s nimi nezdôvodnil, prečo postupoval
tak, ako postupoval, a preto súd vyhodnotil jeho pochybenie ako mimoriadne závažné, keďže včasným
reagovaním na indikácie o hypoxii z CTG záznamu vykonaním cisárskeho rezu mohol žalovaný odvrátiť

závažnú ujmu na strane žalobkyne v 1. rade a zároveň, keď už vedel o zlom zdravotnom stave žalobkyne
v 1. rade po pôrode, nevykonal potrebné úkony na zmiernenie následkov tohto zdravotného stavu;
d. súd zohľadnil pri rozhodovaní aj argumenty žalovaného, pričom k nepriznaniu žalovanej sumy v
celej uplatnenej výške ho viedla najmä skutočnosť, že zo strany žalovaného nešlo o úmyselné konanie,
ale o nedbanlivostné konanie (v tomto smere nesúhlasil súd s opačnou argumentáciou žalobcov).

Z vykonaného dokazovania nebolo žiadnym spôsobom preukázané (napr. výsledkom prípadného
trestného konania), že by k postupu non lege artis došlo úmyselným konaním zamestnanca žalovaného.
Súd rovnako v tejto súvislosti zohľadnil aj skutočnosti uvedené žalovaným vo vyjadrení zo dňa
31.01.2020, v ktorom uviedol údaje inštitútu INEKO, podľa ktorých žalovaný patrí medzi najlepšie
zariadenia na Slovensku v kategórii štátne univerzitné a fakultné nemocnice a súhlasí s názorom, že
ani postup non lege artis v ojedinelom prípade (ktorý by sa samozrejme nemal vyskytnúť nikdy) nemôže

viesť k paušalizovanej difamácii žalovaného ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.
99. Zohľadňujúc argument žalovaného, súd prihliadol pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy aj na
výšku priznanej náhrady škody. Hoci výška sťaženia spoločenského uplatnenia bola žalobkyni v 1. rade
priznaná v celom uplatňovanom rozsahu spolu s najvyšším možným zvýšením (o 100 % znalcom a o
50 % súdom), ale napriek tejto výške náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia dospel k záveru,

že výška priznanej nemajetkovej ujmy je dôvodná. V prvom rade sa súd pri tejto úvahe riadil tým (ako
poukázal na judikatúru vyššie), že v prípade nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia a
nemajetkovej ujmy ide o dva samostatné právne nároky, ktoré vychádzajú síce z rovnakého skutkového,
ale z rôzneho právneho základu. Zároveň mal súd za to, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
nemá len kompenzačný charakter, ale tiež sankčný charakter. Ako konštatoval Ústavný súd Českej

republiky vo svojom Náleze sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015, „návrh na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia sleduje priznanie satisfakcie fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené
so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Satisfakcia
prichádza do úvahy v prvom rade v podobe morálnej, napr. ospravedlnenie. Nárok na priznanie finančnej
satisfakcie - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy len vtedy, ak by sa morálna

satisfakcianezdalapostačujúca.Preurčenievýškyprimeranéhofinančnéhozadosťučineniasúprimárne
stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd vždy vychádzať - závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy
a okolnosti, za akých došlo k neoprávnenému zásahu. Určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch
sa preto stáva predmetom voľného uváženia súdu. Súd pritom musí vychádzať z úplne zisteného
skutkového stavu a opierať sa o konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy

musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra súdov v oblasti ochrany
osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy,
resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej
nemajetkovejujmynemožnoexaktnekvantifikovaťavyčísliť).VnálezeÚstavnéhosúduČeskejrepubliky

sp. zn. 1568/09 bol konštatovaný zásah do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané
zadosťučinenie označené za jednu z civilnoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených
osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov protiprávneho konania a byť tak nástrojom
prevencie (prisúdená výška náhrady síce nesmie byť pre zodpovedný subjekt likvidačná, avšak musí
pôsobiť na zodpovedný subjekt tak, aby sa snažil obdobným zásahom do práva na súkromný život,

spôsobený hrubou nedbalosťou svojich zamestnancov predchádzať, a to obzvlášť v situácii, že sa
jedná o zdravotnícke zariadenie).“ Súd teda v zmysle citovaného zohľadnil nielen sankčný charakter
nemajetkovej ujmy, ale aj na skutočnosť, že vo vzťahu k nároku na náhradu sťaženia spoločenského
uplatnenia je žalovaný poistený intervenientom.
100. Žalovaný vo svojich vyjadreniach poukazoval najmä na rozhodnutia súdov, v ktorých prípadoch

išlo zväčša o úmrtie blízkej osoby či už v dôsledku dopravnej nehody alebo pochybenia zdravotníckeho
zariadenia. V tomto smere poukázal na prax českých súdov, kde sa suma náhrady pohybuje v rozmedzí
od40.000eurdo60.000eur.Keďžesúdmázato,žeujma,ktorúpociťujúžalobcoviajezrejmenajväčším
zásahom do osobnostných práv fyzických osôb (ujma spôsobená prvému dieťaťu žalobcov v 2. a 3. rade
s trvalými nezvratnými a mimoriadne závažnými následkami s tým, že tieto si vyžadujú ich 24-hodinovú

každodennú starostlivosť) z pohľadu komparácie s inými prípadmi, v ktorých bola priznávaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd považoval priznanú výšku za primeranú, a to aj vo svetle Nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5.12.2017 a nevymyká sa výrazne ani
súčasnej judikatúre slovenských súdov nižšieho či vyššieho stupňa (napr. rozhodnutie v prípade „U. F.“,na ktoré sa vo svojej argumentácii odvolával aj sám žalovaný s tým rozdielom, že ujmu poškodeného
považoval za závažnejšiu).
101. V zmysle judikatúry ESĽP súd zohľadnil aj životnú úroveň v Slovenskej republike vo vzťahu k výške

nemajetkovej ujmy, pričom aj z tohto hľadiska má súd za to, že priznaná výška je primeraná. Priemerná
mzda na Slovensku za rok 2019 je vo výške 1.092 eur a každoročne sa zvyšuje (napr. v roku 2018 bola
1.013 eur, v roku 2017 vo výške 954 eur). Úmerne s príjmami sa zvyšujú aj ceny produktov. Osobitná
situácia je napr. v nitrianskom kraji po otvorení priemyselného parku Jaguar Land Rover, po ktorom
rapídne stúpli ceny nehnuteľností, ale aj ceny ostatných tovar a služieb. Napr. cena trojizbového bytu v

Nitre sa v súčasnosti podľa realitných portálov pohybuje od 100 do 150 tisíc eur.
102. Pokiaľ ide nárok žalobcov na úroky z omeškania vo výške 5 % p. a. z uplatnenej nemajetkovej ujmy
(spolu zo sumy 700.000 eur), a to odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby do zaplatenia, súd dospel
k záveru, že tento nárok nie je dôvodný. Žalobcovia argumentovali tým, že právny názor podľa ktorého
„povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do

omeškania,“ uvedený v Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, sp. zn.
6 Cdo 185/2011 je prekonaný, a to právnym názorom uvedeným v Náleze Ústavného súdu ČR sp. zn.
II.ÚS 2149/17, zo dňa 10. 12. 2019, podľa ktorého „aby mohla náhrada nemajetkovej ujmy pozostalým
plniť svoju satisfakčnú a preventívne-sankčnú funkciu a sprostredkovane tiež naplniť pozitívne záväzky
plynúce z práva na ochranu súkromného a rodinného života, resp. práva na život a tieto práva účinne

chrániť, musí z nej plynúť tiež nárok na úroky z omeškania. Odopretím úrokov z omeškania sa inštitút
náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým stáva „bezzubým“, pretože sa umožňuje povinnému, aby sa
úspešne, bez akejkoľvek sankcie, vyhýbal plneniu svojich povinností. Všeobecné súdy tak zásadne
sťažujú vymáhateľnosť práv poškodených, namiesto toho, aby tieto ich práva chránili.“ Súd pripúšťa, že
názor Ústavného súdu ČR má logiku z pohľadu efektívnej ochrany práv či už poškodených osôb alebo

osôb, ktorým bolo zasiahnuté do osobnostných práv, avšak vzhľadom na skutočnosť, že ide o pomerne
čerstvé rozhodnutie (10.12.2019), ktorého názor je v úplnom rozpore s doterajšou praxou slovenských
súdov (navyše názorom judikovaným Najvyšším súdom Slovenskej republiky), súd dospel k záveru, že
kým neprebehne hlbšia odborná polemika ohľadne tohto nového prístupu, nepovažuje právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v slovenských podmienkach za prekonaný.

103. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
104. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
105. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

106.Podľa§262ods.1CSP,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
107. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

108. Pokiaľ ide o trovy konania vo vzťahu k žalobkyňou v 1. rade uplatnenému nároku na sťaženie
spoločenského uplatnenia, súd vychádzal zo zásady úspešnosti. Keďže žalobkyňa v 1. rade bola
úspešná, čo do základu nároku v celom rozsahu, súd jej priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Súd v tejto súvislosti neprihliadal na čiastočný neúspech žalobkyne v 1.
rade pokiaľ ide o zamietnutý nárok na úrok z omeškania, ktorého výšku k celému priznanému nároku

považoval za nepatrný.
109. Vo vzťahu k čiastočnému úspechu žalobcov pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, sa súd stotožňuje s názorom uvedeným v Komentári k Civilnému sporovému poriadku
(viď Civilný sporový poriadok, Komentár, doc. Marek Števček a kolektív, C.H.BECK 2016, str. 926),
podľa ktorého „zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od

úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť uplatneného nároku.“ Tento záver bol judikovaný
aj v Náleze Ústavného súdu SR z 23. januára 2014, sp. zn. IV. ÚS 599/2013 zo dňa 23.01.2014. Keďže
výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, treba vychádzať z toho, že v tejto časti
boli žalobcovia v spore úspešní, pretože im bola priznaná časť tohto nároku vo výške 260.000 eur

(z uplatnených 700.000 eur). Preto súd v časti náhrady nemajetkovej ujmy o nároku na náhradu trov
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.110. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník po
právoplatnosti rozsudku. Pri vyčíslení výšky trov právneho zastúpenia žalobcov sa bude samozrejme
vychádzať z priznanej sumy 260.000 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti
ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom súde (§ 362 ods. 1 a 2 CSP).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom
konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že (§ 365 ods. 1 CSP):
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

h) ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vec.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.