Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. marec 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/6/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117219736
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8117219736.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej spore žalobcu: E. G. - W., G. X., XXX XX E., M.: XX
XXX XXX, zapísaný v V. reg. A. K. E. č. XXX-XXXX, práv. zast.: G.. Michal Feciľak, advokát, Jesenná
8, 080 05 Prešov, proti žalovanému: D. J. J., P. H. G. X, XXX XX J. J., M.: XX XXX XXX práv. zast.:
JUDr. Alojz Naništa, advokát, Prešov, Sládkovičova č.8, o náhradu za užívanie nehnuteľností, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C 23/2017-335 zo dňa 07.07.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I., III..

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % z nároku
uplatňovaného titulom bezdôvodného obohatenia za parcelu č. XXXX/XX. v k.ú. J. J..

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia za užívanie parcely KN C č. XXXX/XX za vymedzené obdobie od
XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX z výmery XXXXmX a od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX z výmery
XXXXmX v celom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaný žiadnym spôsobom

neobmedzoval žalobcu vo výkone jeho vlastníckeho práva a nebolo obmedzované rozhodnutie vlastníka
nehnuteľnosti akým spôsobom bude s touto nakladať. Mal za preukázané, že predmetná parcela
neslúžila ako verejné priestranstvo, teda priestor verejnosťou využívaný, pričom súd prvej inštancie
vychádzal aj zo skutkového stavu zisteného vo veci vedenou pod sp.zn. 9C 248/2014, kedy sa jednalo
o spor medzi rovnakými stranami sporu ohľadom rovnakej nehnuteľnosti, ale za odlišné obdobie. Mal
za preukázanú skutočnosť, že územným plánom žalovaného nedošlo k takému zásahu do vlastníckeho
práva žalobcu, ktorý by ho oprávňoval na vydanie akéhokoľvek finančného nároku za tento pozemok.

Súd prvej inštancie vychádzal z rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu v Českej republike, podľa
ktorého náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva nemožno poskytnúť v rámci procesu tvorby
územnéhoplánučijehozmeny.Poukázalnaskutočnosť,ževdanomprípadesajednáopozemokvobci,
ktorý je síce prístupný každému, nakoľko sa vlastník neusiluje o zamedzenie vstupu tretích osôb, avšak
tento pozemok žiadnym spôsobom neslúži k uspokojovaniu všeobecných potrieb a jeho vlastníkovi je
ponechaná na úvahe voľba spôsobu jeho využitia bez toho, aby bolo trvané na užívaní pozemku ako
verejného priestranstva. Z týchto dôvodov pozemok, za užívanie ktorého sa žalobca domáha vydania

bezdôvodného obohatenia, nie je verejným priestranstvom v zmysle právnej praxe aj keď je v územnom
pláne označený ako verejná zeleň, pričom pozemok, ktorý je neudržiavaný, neoplotený a zarastený
žiadnym spôsobom nemôže slúžiť pre zlepšenie života obyvateľov žalovaného. Záveru, že nejde overejné priestranstvo svedčí aj to, že časť pozemku bola oplotená v stavebnom konaní so súhlasom
žalovaného. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je daný.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 123, § 124, § 451 ods. 1, 2, § 358 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka.

4. Zároveň poukázal na jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp právnej istoty,
podľa ktorého sa vyžaduje, aby súdy rozhodovali v rovnakých veciach tak, aby každý mohol legitímne

očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou vyšších súdnych
autorít. V tomto prípade bol rovnako posúdený nárok žalobcu voči žalovanému za rovnakú nehnuteľnosť
len za rozdielne obdobie, a to rozhodnutím Okresného súdu Prešov sp.zn. 9C 248/2014, pričom toto
rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím súdom v konaní vedenom pod sp.zn. 25Co 69/2017 na Krajskom
súde v Prešove a rovnako podané dovolanie Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 4Cdo
211/2019 - 418 zo dňa 26.02.2020 odmietol.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané v zákonnej lehote odvolanie žalobcom proti výroku
I. a III. napadnutého rozsudku. Žalobca poukázal na závery súdu prvej inštancie s tým, že predmetný

pozemok žalovaný do XX.XX.XXXX užíval ako verejnú zeleň v zmysle územného plánu žalovaného,
čím na úkor žalobcu si plnil verejnú funkciu v súvislosti s uspokojovaním potrieb obyvateľov ako mu
to vyplýva zo zákona. Žalobca nedal súhlas k užívaniu predmetného pozemku a týmto si žalovaný
uzurpoval užívacie oprávnenie pre zaistenie potrieb svojich obyvateľov. Žalobca uviedol, že predmetný
pozemok je verejne prístupný bez obmedzenia a teda slúži k verejnému užívaniu a právny vzťah

medzi stranami sporu je vzťahom obchodnoprávnym, nakoľko žalobca má za to, že žalovaný užíva
pozemky na zabezpečenie verejných potrieb v zmysle Zákona o obecnom zriadení. Na základe týchto
skutočností dospel žalovaný k tomu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pričom súd prvej inštancie len nekriticky prebral závery rozsudku Okresného
súdu Prešov sp.zn. 9C 248/2014 zo dňa 24.04.2017. Žalobca poukázal na to, že je proti logike, aby

žalovaný najprv označil predmetný pozemok ako plochu verejnej zelene a následne bol úspešný v
spore s tým, že nejde o plochu verejnej zelene, pretože pozemok zo strany verejnosti nie je užívaný.
Ak žalovaný určil pozemok za plochu verejnej zelene napriek tomu, že reálne využívaný nebol a ak
áno tak v malom rozsahu, mal by za toto svoje konanie niesť zodpovednosť z dôvodu, že zasiahol
do majetkového práva žalobcu. Je nesporné, že žalovaný svojím územným plánom určil pozemok

žalobcu na užívanie pre vopred neurčený široký okruh osôb, pričom už na ohliadke v predchádzajúcom
konaní bolo skonštatované, že predmetný pozemok sa nachádza oproti priemyselnej časti a zo strany
žalovaného nebolo dôvodné určiť túto plochu na verejnú zeleň. Nie je dôležité, či je pozemok možné
definovať ako verejné priestranstvo, respektíve či je pozemok reálne užívaný, pretože ak žalovaný pri
vypracovaní územného plánu určil funkčné využitie pozemku ako verejnú zeleň, vylúčil tak žalobcu z

užívania svojho vlastného pozemku, preto by mal znášať následky takéhoto konania. Pokiaľ žalovaný
za verejnú zeleň nevyhlásil pozemok vo svojom vlastníctve, ale vo vlastníctve žalobcu, potom určil,
aby pozemok žalobcu bol užívaný vopred neobmedzeným okruhom užívateľov na verejné účely a
mal by za takéto rozhodnutie zaplatiť primeranú náhradu. Rovnako neobstojí argument, že v časti
predmetného pozemku, ktorú žalobca odpredal tretej osobe, bolo zo strany žalovaného jej novému

vlastníkovi umožnené túto časť oplotiť, čo je v rozpore s princípom pozemku považovaného za verejné
priestranstvo. Táto skutočnosť nezohráva primárnu úlohu a v tejto súvislosti zo strany súdu prvej
inštancie nebol dostatočne zistený skutkový stav. Tento argument nemôže obstáť, nakoľko už v čase
oznámenia o vykonaní drobnej stavby žalovaný vedel, že z jeho strany dôjde k zmene územného
plánu, keď pozemok už naďalej nebude určený ako plocha verejnej zelene. Žalobca sa nestotožnil ani

s názorom dovolacieho súdu, podľa ktorého rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4Cdo 52/2009 nedopadá na prejednávané súdne konanie. Z rozhodnutia nie je možné zistiť, čo bolo
považované za verejnú zeleň, či sa jedná o stromy, kríky a v akej výške, je však zjavné, že určitý
druh verejnej zelene sa na pozemku žalobcu v rozhodnom období nachádzal, a preto plnil funkciu,
na ktorú bol určený, teda verejnej zelene. Ak by aj mestský park nebol využívaný občanmi, nemožno

dôjsť k záveru, že sa nejedná o verejnú zeleň, ktorá má slúžiť v prospech obyvateľov mesta, a to z
dôvodu, že by sa o výsadbu tam žalovaný nestaral. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 110/2018 zo dňa 16.05.2019, ktorý sa týkal náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva v ochrannom pásme cintorína. Aj s poukazom na tieto skutočnosti poukázal na to, žejeho pozemok určený na verejné užívanie je zarastený stromami a krami a nejaví známky starostlivosti,
neznamená, že žalovanému na úkor žalobcu nevznikol majetkový prospech. Žalobca neudelil súhlas k
užívaniu predmetného pozemku ako verejnej zelene, a preto je oprávnený strpieť obmedzenie svojho

vlastníckeho práva len za náhradu. Tento záver zodpovedá aj chápaniu vlastníckeho práva podľa článku
11 ods. 4 v Listine základných práv a slobôd. Z týchto dôvodov poukázal na to, že svoj nárok odvodzuje
priamo z článku 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky ako aj článku 17 ods. 1 Charty základných
práv Európskej únie. Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie.

7. Žalovaný vo svojej replike k podanému odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie vec právne
posúdil správne, jeho rozhodnutie je odôvodnené, jasné a výstižné. Poukázal na to, že neboli splnené
odvolacie dôvody nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj nesprávne zisteného skutkového stavu.
Poukázal na to, že zo strany žalobcu použitá argumentácia o „uzurpácií“ funkčného využitia pozemku
je nedôvodná a vo veci sú relevantné ustanovenia § 1 až 30 Zákona č. 50/1976 Zb. o územnom

plánovaní a stavebnom poriadku podľa § 8, ktorého územnoplánovacia dokumentácia komplexne rieši
priestorové usporiadanie a funkčné využívanie územia, pričom tento územný plán obstaráva obec
alebo samosprávny kraj. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný si prijatím územného plánu plnil svoju
povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona a žalovaný ako obec vykonáva len povinnosti vyplývajúce zo
Zákona č. 50/1976 Zb., pričom právny poriadok umožňuje dotknutej strane zákonný postup, napríklad

proces prokurátora a pod., z dôvodu prípadnému rozporu prijatia územného plánu so zákonom. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 103/2002 zo dňa
12.06.2002. Zároveň nesúhlasil s tým, že žalovaný predvídal či dôjde k zmene všeobecne záväzného
nariadenia č. X/XXXX v súvislosti s udeleným súhlasom pre pána D. na oplotenie pozemku. Naopak
žalobca v priebehu celého konania ani netvrdil, že má záujem tento svoj pozemok oplotiť.

8. Žalovaný poukázal na to, že odvolanie nie je dôvodné.

9. Žalobca sa k podaniu žalovaného napriek výzve súdu, ktorá mu bola doručená 28.01.2021 nevyjadril.
Zo spisu vyplýva, že žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu bolo opakovane doručené

vyjadrenie žalovaného z č.l. 383 a nasledujúce spolu s výzvou z dôvodu jeho predošlej reklamácie
nedoručenia obsahu vyjadrenia žalovaného k žalobe.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a

2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

13. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .14. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,

ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

15. K námietke odvolateľa týkajúcej sa nedostatočne zisteného skutkového stavu ako to namietol v bode
30 svojho odvolania, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že táto námietka nebola preukázaná. Z
obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa 07.07.2020 na súde prvej inštancie vyplýva, že boli
oboznámené všetky listinné dôkazy, ktoré boli predložené stranami v konaní, pričom ani jednou zo strán
neboli prednesené návrhy na ďalšie vykonanie dokazovania (č.l. 262 spisu). Z uvedeného vyplýva, že
skutkový stav bol zistený na základe všetkých navrhnutých dôkazov, teda stranám sporu zo strany

súdu prvej inštancie nebolo odopreté vykonávať akýkoľvek iný dôkaz, ktorý by mohol viesť k odlišným
skutkovým záverom.

16. K jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že správne súd prvej inštancie
vychádzalzpredošléhorozhodnutiaOkresnéhosúduPrešovvedenéhopodsp.zn.9C248/2014,kedysa

jednalo o rovnaký nárok medzi rovnakými sporovými stranami za obdobie od 25.11.2010 do 30.09.2014.
Nakoľko sa skutkový stav vo veci nezmenil, je v súlade s princípom právnej istoty dospieť k rovnakému
záveru než, ku akému dospel v predošlom rozhodnutí Okresný súd Prešov, pričom toto rozhodnutie bolo
potvrdené odvolacím súdom a následne sa touto problematikou zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ktorý sa stotožnil s týmito rozhodnutiami a poukázal na skutočnosť, že v danom prípade nejde

o titul, podľa ktorého by obci vzniklo oprávnenie, aby za takéto plnenie zo strany tretej osoby, teda
strpenieužívaniajehomajetkumuboloposkytnutéurčitéplnenie.Vprejednávanejvecibolopreukázané,
ako to svedčí aj zo záverov ohliadky vykonanej súdom prvej inštancie v konaní vedenom pod sp.zn.
9C 248/2014, a to počas obdobia, za ktoré si uplatňuje žalobca náhradu, že ide o pozemok, ktorý je
síce v územnom pláne žalovaného označený ako verejná zeleň, ale je pozemkom, ktorý sa nenachádza

v obytnej zóne, je neudržiavaný a svojím charakterom a umiestnením žiadnym spôsobom neslúži pre
potreby mesta či k zlepšeniu života jeho obyvateľov, ktorí tento pozemok reálne nijako neužívajú a
jeho oplotením by nedošlo k žiadnemu obmedzeniu v uspokojovaní potrieb obyvateľov mesta alebo
potrieb žalovaného. Zároveň žalovaný nijakým spôsobom žalobcovi nebráni ani ho neobmedzuje v jeho
užívacích právach. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na argumentáciu obsiahnutú v rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 211/2019 zo dňa 26.02.2020, s ktorou sa v celom
rozsahu stotožňuje.

17. Pokiaľ sa týka ostatných namietaných skutočností, podľa ktorých žalovaný sa „nestará“ o plochu
verejnej zelene, a preto táto neslúži potrebám verejnosti, uvádza odvolací súd, že jedná sa o hypotetickú

situáciu, ktorá nemá súvis s prejednávanou vecou, kedy je povinnosťou súdov zaoberať sa zisteným
skutkovým stavom, k čomu došlo v rozsahu princípom obsiahnutých v Civilnom sporovom poriadku.
Rovnako odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na prejednávanú vec nemožno použiť závery
obsiahnutévrozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Cdo110/2018zodňa16.05.2019,
nakoľko sa tento týka skutkovo iného prípadu, a to ochranného pásma cintorína.

18. Ani namietnutý zásah do obsahu vlastníckeho práva v zmysle článku 11 ods. 4 Listiny základných
práv a slobôd, či článku 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky ako aj článku 17 ods. 1 Charty
základných práv Európskej únie nie sú spôsobilé narušiť závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie
v spojení so závermi rozhodnutí Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp.zn. 9C 248/2014

a následnými rozhodnutiami odvolacieho ako aj Najvyššieho súdu v tomto konaní. Z týchto dôvodov
považoval odvolací súd odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné.

19. V prejednávanej veci žalobca nepreukázal, že jeho vlastníctvo, teda pozemok, je napriek územnému
plánu označený ako verejná zeleň užívaný obyvateľmi žalovaného, prípadne pre jeho potreby. Z týchto

dôvodov nevznikol žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

20. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohtosúdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

21. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s

ustanovením § 396 ods. 1 CSP, kedy odvolací súd priznal v odvolacom konaní úspešnému žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).