Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. január 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/32/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5808203207
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5808203207.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobkyne: S. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. XX, zastúpená: Mgr. Dr. Anton Kušnír, advokát, so sídlom L., Z. V. XX,
proti žalovanej: PRIMULA, s. r. o., so sídlom Zuberec 373, IČO: 31 603 521, zastúpená: JUDr.
Peter Tonhauser, advokát, so sídlom J. U. 8, G. G., o náhradu mzdy a o určenie dňa skončenia

pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.
k. 5C/143/2008-480 zo dňa 29. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

RozsudoksúduprvejinštancievovýrokuII.,ktorýmuložilžalovanejpovinnosťzaplatiťžalobkynináhradu
mzdy vo výške 22.766,40 eur brutto do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e , vo zvyšnej
časti výroku II., pokiaľ ide o zaplatenie sumy 22 766,40 eur brutto, rozsudok súdu prvej inštancim e
n í tak, že žalobu v uvedenej časti z a m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol, p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania IV. m e n í tak, že žiadna zo strán n
e m á právo na náhradu trov prvoinštančného konania.

Vo zvyšnej časti vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o určenie, že dňom

skončenia pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou z 01.12.1997 medzi žalobkyňou ako
zamestnankyňou a žalovanou ako zamestnávateľom je deň 30.06.2008, z o s t á v a rozsudok
okresného súdu nedotknutý.

Žiadnej zo strán odvolací súd právo na náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“) konanie v časti o

určenie, že dňom skončenia pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou z 01.12.1997 medzi
žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom je deň 30.06.2008, zastavil (výrok
I.). Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy 45.532,80 eur brutto do troch dní od
právoplatnostirozsudku(výrokII.).Vozvyšnejčastižalobuzamietol(výrokIII.).Žiadnejzostránnepriznal
právo na náhradu trov konania (výrok IV.). V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v súdenej veci sa
žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 30.06.2008,

oktorejčastižalobyužboloprávoplatnerozhodnuté,atorozsudkomOkresnéhosúduNámestovosp.zn.
5C/143/2008 zo dňa 11.10.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/56/2018-381
zo dňa 29. októbra 2018. V dôsledku predmetného rozhodnutia krajského súdu zostávalo v danej vecirozhodnúť už len o nároku žalobkyne súvisiacim s neplatným skončením pracovného pomeru, konkrétne
o nároku na náhradu mzdy. V zmysle záverov citovaného rozhodnutia odvolacieho súdu prvoinštančný
súd doplnil dokazovanie oboznámením sa listinnými dôkazmi, vyjadrením žalobkyne a výsluchom

svedkyneL.I.adospelkzáveru,ženárokuplatnenýžalobkyňouvsume45.532,80eurbruttojedôvodný.
Okresný súd v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu skúmal, či žalobkyňa ako zamestnankyňa sa
po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojila do práce, prípadne z akých dôvodov tak neurobila.
Vychádzal pritom z tvrdení žalobkyne, že po skončení pracovného pomeru u žalovaného od 01.07.2008
do konca roku 2009 bola evidovaná ako nezamestnaná, pol roka poberala podporu v nezamestnanosti a

bola aj práceneschopná pre chorobu. Od 01.01.2010 si založila živnosť v oblasti ubytovania v súkromí.
Do konca roku 2009 buď poberala podporu v nezamestnanosti alebo nemocenské. V čase, keď bola
nezamestnaná, tak jej úrad práce neponúkol žiadne zamestnanie ani rekvalifikáciu. Bola sa na prácu
pýtať u pána Y. X. z Y., Z. S. z Y. a S. O. zo L., no všetci traja ju odmietli zamestnať s tým, aby prišla po
tom, keď budú doriešené záležitosti okolo hotela Primula. Z vyhlásenia Z. S., datovaného 25.04.2019
vyplynulo, že žalobkyňa sa uňho dňa 16.07.2008 uchádzala o prijatie do pracovného pomeru, no

vzhľadom na to, že nemal voľné pracovné miesto, jej žiadosti nemohol vyhovieť. Na pracovnú príležitosť
sa informovala viackrát telefonicky alebo osobne. Aj svedkyňa L. I. potvrdila, že žalobkyňa sa v penzióne
Šindľovec bola informovať na prácu, no nemohli jej vyhovieť, pretože mali všetky pracovné pozície
obsadené.Ztaktovykonanéhodokazovaniasúdprvejinštancievyvodilzáver,ževdanomprípadeneboli
podmienky pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, tak ako

to žiadala žalovaná, pretože nebolo preukázané, že by žalobkyňa sa zapojila (mohla zapojiť) do práce
v inej organizácii za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mala pri
výkone práce podľa pracovnej zmluvy, ak by zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať jej túto
prácu. Okresný súd ďalej doplnil, že pokiaľ sa žalobkyňa nezapojila do konca roka 2009 do práce, bolo
to z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí - bola evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie, no

úrad práce jej žiadnu prácu nesprostredkoval, a pokiaľ si ju hľadala sama, jej snaha bola bezúspešná
kvôli nedostatku voľných pracovných miest. Od začiatku roku 2010 síce žalobkyňa začala podnikať
ako živnostníčka v oblasti ubytovania v súkromí, no za podstatne nevýhodnejších podmienok, čo sa
týka príjmu, než aké mala v pracovnom pomere u žalovaného. Keďže neboli zistené podmienky pre
nepriznanie či zníženie náhrady mzdy, súd prvej inštancie žalobkyni priznal náhradu mzdy za obdobie

36 mesiacov, a to v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Okresný súd, rešpektujúc právny názor
vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/56/2018-381 zo dňa 29. októbra 2018, žalobkyni
nepriznal spolu s náhradou mzdy aj úrok z omeškania. K predmetnému uviedol, že vzhľadom k tomu,
že žalobkyňa napriek tomu, že po skončení pracovného pomeru so žalovaným nedosiahla príjem, aký
mala u neho, predsa len po celý čas mala príjem, z ktorého si mohla zabezpečiť svoje živobytie (podpora

v nezamestnanosti, nemocenské, príjem zo živnosti), preto je možné priznanú náhradu mzdy vzhľadom
na jej výšku považovať za dostatočnú satisfakciu za neplatné skončenie pracovného pomeru. V časti o
určenie, že dňom skončenia pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou z 01.12.1997 medzi
žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom je 30.06.2008, súd prvej inštancie
konanie zastavil, a to z dôvodu, že žalobkyňa zobrala v tejto časti žalobu späť (§ 145 ods. 2 zák. č.

160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“). Pokiaľ žalovaný s čiastočným späťvzatím
žaloby nesúhlasil, neuviedol žiadny vážny dôvod, pre ktorý by súd nemal konanie v predmetnej časti
zastaviť. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej
zo strán nepriznal náhradu trov konania, pretože obe mali v konaní čiastočný úspech. Žalobkyňa bola
síce úspešná v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, no nie v časti

o určenie, ktorý deň je dňom skončenia pracovného pomeru (procesne zavinila zastavenie konania v
tejto časti pre späťvzatie žaloby, a preto znáša trovy konania v tejto časti) a tiež nemala úspech v časti
o zaplatenie úroku z omeškania z náhrady mzdy.
2. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie tak žalobkyňa, ako aj žalovaná.

3. Žalobkyňa napadla výrok prvoinštančného súdu, ktorým vo zvyšnej časti jej žalobu zamietol, a to
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Uplatnila teda odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. h/ CSP. Nesúhlasila s nepriznaním úroku z omeškania spolu s náhradou mzdy, v ktorom
smere bližšie uviedla, že prvoinštančný súd pri svojom novom rozhodovaní zle interpretoval právne
závery vychádzajúce z predchádzajúceho rozhodnutia krajského súdu. Tento v skutočnosti neuložil

prvoinštančnému súdu nepriznať príslušenstvo mzdy, ale uložil okresnému súdu vychádzať zo záverov
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013-39 zo dňa 06.03.2014 s poukazom tiež na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/116/2008 zo dňa 17.12.2009. Okresný súd nevykonal
po rozhodnutí krajského súdu také dokazovanie, ktoré by odôvodňovalo zmenu jeho stanoviska vnepriznaní úrokov z omeškania. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na okolnosti prejednávanej veci,
ktorá bola zapríčinená správaním sa žalovanej, resp. jej štatutármi, vec bola sprevádzaná prieťahmi v
konaní, poškodením dobrého mena žalobkyne zásadným spôsobom, čoho dôsledkom bola nemožnosť

získania rovnocenného zamestnania v jej okolí, pretože potencionálni zamestnávatelia mali informáciu,
že žalobkyňa je trestne stíhaná a čakali až do skončenia súdneho konania vedeného proti žalobkyni.
Tento čas trval viac ako 9 rokov, za ktoré patrí žalobkyni satisfakcia vo forme priznania úrokov z
omeškania ku mzde. Uvedené príslušenstvo je dôvodné považovať aj ako satisfakciu, že zástupcovia
zamestnávateľa nepodloženými tvrdeniami spôsobili žalobkyni trestné stíhanie. Tieto skutočnosti museli

byť súdu prvej inštancie známe z predchádzajúcich štádií dokazovania, avšak pri rozhodnutí o nároku na
náhradu mzdy ich nebral v úvahu, arbitrárnym spôsobom zmenil svoje predchádzajúce závery v otázke
úrokov z omeškania. V dôsledku nesprávneho rozhodnutia v uvedenej časti predmetu konania súd aj
nesprávne posúdil výrok o nepriznaní trov konania žalobkyni. Pri rozhodovaní o trovách konania zároveň
súd nebral v úvahu, že žalobkyni priznal plnú náhradu, ktorú zákon pripúšťa, t.j. 36-násobok mesačnej
mzdy, čo sa rovná stopercentnému úspechu v konaní. V časti, v ktorej súd konanie zastavil (výrok I.),

spolu s tretím výrokom o nepriznaní príslušenstva nevytvára rozhodnutie súdu adekvátnu protiváhu pre
záver, v zmysle ktorého by žalobkyni nemala patriť náhrada trov konania.

4. Žalovaná v podanom odvolaní súdu prvej inštancie vytýkala nesprávne skutkové a právne závery
(§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) smerujúce proti výroku II. rozsudku okresného súdu, ktorým uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy 45.532,80 eur brutto. Žalovaná poukázala na to,
že v priebehu prvoinštančného konania uplatnila návrh, aby žalobkyni nebola priznaná náhrada mzdy
za čas presahujúci 12 kalendárnych mesiacov, v ktorom smere poukázala aj na ustálenú rozhodovaciu
prax najvyššieho súdu, ako aj na okolnosti prejednávanej veci, ktoré však prvoinštančný súd nesprávne
vyhodnotil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia trpí tiež vadami ohľadom jeho presvedčivosti. Súd

prvej inštancie nevzal v úvahu ani už vyslovené právne závery odvolacieho súdu v rozsudku zo dňa
29. októbra 2018 (viď bod 14. a 16. predmetného rozhodnutia). Odvolací súd jasne vymedzil kritériá,
ktoré je, opierajúc sa o ustálenú judikatúru, potrebné vyhodnotiť a následne zistený skutkový stav
právne posúdiť a rozhodnúť o dôvodnosti alebo naopak, o nedôvodnosti návrhu na nepriznanie náhrady
mzdy za obdobie presahujúce 12 kalendárnych mesiacov. Tým, že okresný súd takto nepostupoval,

porušil princíp právnej istoty formulovaný v článku 2 ods. 2 CSP. Za ďalšie žalobkyňa pred súdom
prvej inštancie uviedla, že sa bola pýtať na prácu u pána Y. X. z Y., takisto u pána Z. S. z Y. a tiež
u S. O. zo L., pričom podľa jej vyjadrenia ju mali všetci odmietnuť zamestnať, tvrdiac, aby prišla po
tom, keď budú doriešené záležitosti ohľadne hotela Primula. Na preukázanie týchto tvrdení žalobkyňa
priamo na pojednávaní navrhla výsluch svedkov, pričom títo svedkovia sa na ďalšie pojednávanie s

výnimkou pani L. I. nedostavili. Žalobkyňa pritom netrvala na predvolaní svedkov, ich neprítomnosť
neospravedlnila a do spisu bolo predložené len prehlásenie Z. S. „Hotel Skala - Trstená“, ktorý uviedol,
že nakoľko mal hotel obsadené všetky pracovné pozície, nemohli vyhovieť záujmu žalobkyne o prácu v
ich hoteli. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje žiadnu zmienku o tom, akú dôkaznú silu
súd tomuto vyhláseniu priznal a z akého dôvodu považoval toto vyhlásenie za natoľko relevantné, že

dospel k záveru, že v danom prípade neboli dané podmienky pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady
mzdy nad rozsah 12 kalendárnych mesiacov. Žalovaná poukázala aj na (podľa jej názoru) rozpory vo
výpovedi žalobkyne s výpoveďou svedkyne pani L. I.. Žalobkyňa uviedla, že ňou označené osoby ju
odmietli zamestnať z dôvodu, že nie sú doriešené záležitosti ohľadne hotela Primula. Svedok pani L.
I., dcéra pani S. O. uviedla, že bola osobne prítomná pri rozhovore s pani žalobkyňou a jej mamou,

pričom dôvodom, prečo žalobkyňu neprijali, bolo to, že nemali žiadne voľné pracovné miesto. So
zreteľom na vzájomne si odporujúce tvrdenia, ako aj na vykonané dokazovanie, žalovaná vyslovila
presvedčenie, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania takých skutočností, ktoré by ju
oprávnene diskvalifikovali z trhu práce. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania žalovaná
vyslovila presvedčenie, že preukázala legitímnosť podaného návrhu na zníženie náhrady mzdy, pretože

jednotlivé konania žalobkyne počas trvania pracovnoprávneho vzťahu dosiahli intenzitu viacnásobného
hrubého porušenia dobrých mravov vo vzťahu k žalovanému zamestnávateľovi. A navyše nebol to ani
žalovaný, ktorému by bolo možné pričítať zodpovednosť za viac ako 10 rokov prebiehajúce konanie. To,
že konanie žalobkyne napokon nebolo až odvolacím súdom posúdené ako trestnoprávne, relevantne
neznamená, že žalobkyňa vo vzťahu k žalovanému zamestnávateľovi nekonala protiprávne a že by

nebol daný nárok na náhradu mzdy. Aj keď žalovaná v plnej miere akceptuje ochrannú funkciu ust. §
79 ods. 2 Zákonníka práce, avšak v konaní žalobkyne vidí skutočnosti, ktoré považuje za tak intenzívny
zásah do prejednávaného pracovnoprávneho vzťahu, že nie je možné od neho spravodlivo požadovať,
aby žalobkyni vyplatil náhradu mzdy nad rozsah 12 kalendárnych mesiacov. Napriek právoplatnémurozhodnutiu odvolacieho súdu o nevine obžalovanej aj pri rešpektovaní prezumpcie neviny, toto
nevylučuje zodpovednosť žalobkyne za škodu spôsobenú pri výkone konateľky obchodnej spoločnosti,
pretože v zmysle Obchodného zákonníka bola povinná postupovať s odbornou starostlivosťou. V

každom prípade za konanie s odbornou starostlivosťou nemožno považovať poskytovanie pôžičiek
z finančných prostriedkov žalovanej bez akýchkoľvek relevantných a efektívnych zabezpečovacích
inštitútov.Predmetnékonaniežalobkynedemonštrujeajsprávanezávisléhoaudítorazodňa04.09.2008,
ktorá jednoznačne potvrdila, že obchodná spoločnosť v rozpore so Zákonom o účtovníctve nevykonala
počas roka ani jednu inventarizáciu peňažných prostriedkov v hotovosti, hoci jej to zákon v ust.

§ 29 ods. 3 nariaďuje vykonať minimálne štyrikrát ročne. Opierajúc sa o inštitút dobrých mravov
v nadväznosti na článok 2 Základných zásad Zákonníka práce, majúc za to, že žalobkyňa konala
spôsobom contra bonos mores, tiež s poukazom na zákonný inštitút dobrých mravov, žalovaná navrhla,
aby žalobkyni bola priznaná náhrada mzdy v rozsahu maximálne 12 kalendárnych mesiacov, pretože
v tomto prípade je potrebné prihliadnuť aj na okolnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v
zmysle predchádzajúcej ustálenej judikatúry, čo korešponduje aj požiadavke výkonu práv a povinností z

pracovnoprávneho vzťahu v súlade s dobrými mravmi. Žalovaná zo zhora uvádzaných dôvodov odvolací
súd žiadala, aby rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalobkyňa vo svojej odvolacej replike a zároveň vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že aj
napriek rozsiahlemu odvolaniu žalovanej okresný súd správne vyhodnotil vykonané dokazovanie tak,

že neboli zistené podmienky na nepriznanie, resp. zníženie náhrady mzdy. Tiež uviedla, že žalovaná,
apelujúc na rešpektovanie spravodlivosti najvšeobecnejších hodnôt právneho štátu, zrejme zámerne
pozabudla, že v rozpore s dobrými mravmi konala práve ona, keď neplatne rozviazala pracovný pomer
so žalobkyňou a táto musela dlhé roky čeliť obvineniu z trestného činu sprenevery napriek preukázaniu
jej neviny (na základe oslobodzujúceho rozsudku). Celé blízke okolie ju dodnes vníma veľmi zle a z

uvedeného dôvodu sa nemohla zamestnať, čo sa však všetci potencionálni zamestnávatelia snažili
zakryť dôvodom nedostatku pracovného miesta. Tieto skutočnosti nemožno posúdiť v neprospech
žalobkyne, ktorá nikdy žiaden trestný čin nespáchala, pričom prišla o zamestnanie a dodnes, čo je vyše
10 rokov, od žalovanej nedostala žiadnu satisfakciu jednak za neplatné skončenie pracovného pomeru
a jednak za nespravodlivé obvinenie z trestného činu sprenevery.

6. Žalovaná v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne naďalej trvala na svojich predchádzajúcich
vyjadreniach. Bližšie uviedla, že prvoinštančný súd nepriznanie úrokov z omeškania správne právne
posúdil, keď v odôvodnení rozhodnutia sa dostatočne podrobným spôsobom vysporiadal s otázkou
satisfakčnej funkcie zákonných úrokov aj v zmysle predchádzajúcich záverov Krajského súdu v Žiline

sp. zn. 11Co/56/2018 zo dňa
29. októbra 2018. K nesprávnym skutkovým zisteniam ale okresný súd dospel, pokiaľ ide o výšku
priznanej náhrady mzdy, v ktorom smere v ďalších podrobnostiach žalovaná poukázala na svoje
odvolanie. Aj v prípade, ak by odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalobkyne proti výroku, ktorým jej
okresný súd odmietol priznať zákonné úroky z omeškania za dôvodné, nemožno podľa presvedčenia

žalovanej žalobkyni priznať úroky z omeškania aj s poukazom na vylúčenú aplikáciu ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka na spektrum pracovnoprávnych vzťahov. Navyše Krajský súd v Žiline sa tiež v
minulosti už problematike splatnosti náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru vyjadril
tak, že náhrada mzdy sa stala splatnou až okamihom právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia súdu
o priznaní náhrady mzdy, resp. deň nasledujúci po tomto dni. Napokon žalobkyňa sa nemôže z dôvodu

vlastnej procesnej pasivity domáhať zrušenia časti napadnutého rozhodnutia a vytýkať súdu prvej
inštancie, že mal vykonať také dokazovanie, ktoré by podľa jej názoru zabezpečilo opačný právny názor,
než ku ktorému dospel súd prvej inštancie v otázke úrokov z omeškania. Žalovaná dôrazne odmietla, že
bytrestnékonanieviedlištatutárnizástupcoviažalovanej,pretožepokiaľdôjdeklegitímnemupodozreniu
zo spáchania niektorého z trestných činov, orgán činný v trestnom konaní, s výnimkou tých trestných

činov, kde sa vyžaduje súhlas poškodeného, avšak skutok, za ktorý bola žalobkyňa stíhaná do tejto
kategórie deliktov nepatrí, je povinný začať trestné stíhanie ex officio, teda bez toho, aby sa na to
vyžadoval niečí prejav vôle. Tvrdenie žalobkyne o poškodení jej dobrého mena je opätovne tendenčným
a ničím nepodloženým tvrdením, ktoré nemá pre rozhodnutie o napadnutom výroku žiadny význam. V
prípade, ak sa žalobkyňa cíti vedeným trestným stíhaním ukrivdená, má k tomu relevantné prostriedky

nápravy, ktorými sa môže domáhať čiastočnej satisfakcie, avšak zákonné úroky z omeškania tento
inštitút nepredstavujú. V otázke nepriznania náhrady trov konania okresný súd postupoval správne, keď
s poukazom na ust. § 253 ods. 2 CSP rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov
konania vzhľadom k výsledku konania.7. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu
na základe odvolania oboch strán v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je čiastočne vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a čiastočne je potrebné ho zmeniť
(§ 388 CSP).

8. Predmetom preskúmania odvolacím súdom je v danom prípade rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 45.532,80 eur brutto titulom
nároku vyplývajúceho z neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1
Zákonníka práce (výrok II.). Odvolaním napadnutý bol tiež výrok, ktorým súd prvej inštancie zamietol
žalobu žalobkyne v časti o uplatnenie príslušenstva - úrokov z omeškania z rovnakého uplatneného
skutkového a právneho základu (výrok III.) ako aj súvisiaci výrok IV. o trovách konania.

9. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že o spornej otázke platnosti skončenia pracovného pomeru
žalobkynezaloženéhoužalovanejpracovnouzmluvouz01.12.1997užbolorozhodnuté,atorozsudkom
Okresného súdu Námestovo č. k. 5C/143/2008-348 zo dňa 11.10.2017 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 11Co/56/2018 zo dňa 29. októbra 2018 tak, že „okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 30.06.2008 dané žalovanou žalobkyni je neplatné“.

10. Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný
pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne,
že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi
v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne
o skončení pracovného pomeru (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce). Podľa § 79 ods. 2 ak celkový čas,
za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na

žiadosťzamestnávateľajehopovinnosťnahradiťmzduzačaspresahujúci12mesiacovprimeraneznížiť,
prípadnenáhradumzdyzačaspresahujúci12mesiacovzamestnancovivôbecnepriznať.Náhradamzdy
môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

11. Základným predpokladom na to, aby zamestnancovi nezanikol nárok na náhradu mzdy, je splnenie

oznamovacej povinnosti zamestnanca, čo v danom prípade bolo splnené, keďže dňa 01.07.2008
žalobkyňa oznámila žalovanému, že nesúhlasí s ukončením pracovného pomeru a vyzvala ho, aby ju
naďalej zamestnával za nezmenených podmienok. Právo na náhradu mzdy vznikne najskôr momentom
oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 180/2009). Pre oznámenie zamestnanca, že trvá na

tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, Zákonník práce nevyžaduje obsahové náležitosti
ani osobitnú (napr. písomnú) formu. Možno ho urobiť aj iným spôsobom, napríklad ústne, výkonom
prác a pod. Oznámenie môže zamestnanec urobiť najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

12. Zákonník práce nevyžaduje, aby zamestnanec podal spolu so žalobou o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru aj žalobu o zaplatenie náhrady mzdy. Keďže vyslovenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru je hmotnoprávnym predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy,
v praxi sa spolu so žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru spája aj nárok na
náhradu mzdy. Dôvodom pre toto spojenie je aj zabezpečenie nepremeškania premlčacej doby nároku

na náhradu mzdy, keďže všeobecná premlčacia doba začne zamestnancovi plynúť, keď sa náhrada
mzdy, ktorú požaduje, stane splatnou, t. j. keď nastane čas jej plnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu
mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom. Náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná
pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ nie je dohodnuté inak), a to v najbližšom výplatnom termíne po
uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje.

13. Podľa ustálenej judikatúry súdov základným hľadiskom, na ktoré súd musí pri znižovaní, prípadne
nepriznaní náhrady mzdy (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce) brať zreteľ, je skutočnosť, či sa pracovník
po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov tak neurobil.Pri rozhodovaní o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy musí totiž uvážiť, či pracovník mal možnosť
obstarať si vhodnú prácu a za akých podmienok, či a aké zárobky dosahoval, či to nebolo za
nepriaznivých okolností (R 15/1978). Pri rozhodovaní o žiadosti organizácie podľa § 79 ods. 2 Zákonníka

práce v prípade, ak bol pracovník medzitým zamestnaný, súd prihliadne aj na okolnosti, za ktorých svoj
zárobok dosiahol, napr. či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, či pracoval nadčas alebo
s mimoriadnym vypätím a podobne (R 7/1985). K zníženiu, prípadne nepriznaniu náhrady mzdy podľa
ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže súd pristúpiť len vtedy, ak po zhodnotení všetkých
okolností prípadu možno vyvodiť, že pracovník sa zapojil (mohol zapojiť) do práce v inej organizácii za

podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa
pracovnej zmluvy, ak by organizácia plnila svoju povinnosť prideľovať mu túto prácu.

14. V danom prípade prvoinštančný súd svoje rozhodnutie o priznaní nároku z titulu neplatného
skončenia pracovného pomeru za maximálny možný čas 36 mesiacov založil na tom, že žalobkyňa
pri neplatnom skončení pracovného pomeru sa nemohla zapojiť do práce (bola do konca roku 2009

evidovaná ako nezamestnaná), keďže úrad jej neponúkol žiadne zamestnanie, ani rekvalifikáciu, pričom
z potencionálne možných zamestnávateľov, ktorých oslovila (Y. X. z Y., Z. S. z Y. a S. O. zo L.), ju nikto
neprijal do zamestnania, pretože nemali voľnú pracovnú pozíciu. Z takto zisteného skutkového stavu
okresný súd vyvodil záver, že neboli splnené podmienky pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy
podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, tak ako to žalovaná v konaní navrhla.

15. Popreskúmanídôvodovnapadnutéhorozhodnutia,akoajobsahuceléhoprislúchajúcehospisového
materiálu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej čo do výroku II. je čiastočne dôvodné.
Z vykonaných dôkazov, či už listinných, resp. svedeckých výpovedí, ako aj výpovedí strán sporu,
prvoinštančný súd správne zistil skutkový stav, avšak na tento nesprávne aplikoval zvolenú právnu

normu ust. § 79 ods. 2, 3 Zákonníka práce. Prvoinštančný súd v rámci svojich zistení o skutkovom
stave správne konštatoval, že žalobkyňa sa nezapojila do konca roku 2009 do práce z dôvodu
nedostatku pracovných príležitostí, z ktorého dôvodu bola aj evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie.
Úrad práce jej tiež žiadnu prácu nesprostredkoval, a pokiaľ si prácu hľadala aj sama, jej snaha
bola bezúspešná, kvôli nedostatku voľných pracovných miest (viď „Prehlásenie Hotela Skalka, Z.

S., Sídlisko Západ 1056/35, Trstená“ zo dňa 25.04.2019 - č. l. 432, výpoveď L. I. - zápisnica o
pojednávaní zo dňa 29.04.2019 - č. l. 476 a nasl.). Uvedené závery sú spoľahlivo preukázané z
predložených listinných dôkazov, sú logické a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Toto jednoznačne
nepotvrdilo tvrdenia žalobkyne, že prácu si nemohla nájsť preto, že „neboli doriešené záležitosti ohľadne
hotela Primula“, či už v občianskoprávnej, resp. trestnoprávnej rovine. Na predmetnú argumentáciu

žalobkyne preto odvolací súd neprihliadol. Rovnako tak ale nevzal v úvahu ani tvrdenia žalovanej o
porušovaní povinnosti žalobkyne ako konateľky, resp. o jej konaní v rozpore s dobrými mravmi vo
vzťahu k žalovanej ako obchodnej spoločnosti. Pokiaľ má žalovaná za to, že výkonom funkcie žalobkyne
jej bola spôsobená škoda „...pretože v zmysle Obchodného zákonníka bola povinná postupovať s
odbornou starostlivosťou...“ mohla/môže sa svojho nároku domáhať samostatnou žalobou. Z ďalšieho

dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom vyplýva, že od začiatku roka 2010 žalobkyňa začala
podnikať ako živnostníčka v oblasti ubytovania v súkromí, a hoci nedostávala taký príjem, aký mala
v pracovnom pomere, podľa názoru odvolacieho súdu z uvedeného dôvodu nie je na mieste, aby
jej bola priznaná náhrada mzdy až za obdobie 36 mesiacov. Spravodlivému usporiadaniu vzťahov
medzi stranami sporu vzhľadom na už právoplatne skončenú vec o určenie neplatnosti skončenia

pracovnéhopomeruzodpovedápodľaodvolaciehosúduuloženiepovinnostižalovanejzaplatiťžalobkyni
náhradu mzdy za obdobie 18 mesiacov. Ako už bolo uvedené, pri svojom rozhodovaní odvolací súd na
rozdiel od prvoinštančného súdu vzal v úvahu, že žalobkyňa od 01.01.2010 začala podnikať v oblasti
ubytovávania v súkromí. Mala teda možnosť dosahovať príjem ako samostatne zárobkovo činná osoba.
Pri rozhodovaní odvolací súd zohľadnil aj všeobecne známu skutočnosť, že obdobie rokov 2008 a 2009

bolo poznačené celosvetovým ekonomickým poklesom, ktorý výraznou mierou zasiahol aj Slovenskú
republiku (ktorá skutočnosť tiež potvrdzuje, že žalobkyňa si nemohla prácu nájsť), avšak od roku 2010
podľa ukazovateľov hospodárskeho rastu sa celková ekonomická situácia aj na Slovensku zlepšila, a
preto argumenty žalobkyne o nemožnosti nájsť prácu aj v uvedenom období, nevyznievajú presvedčivo
a opodstatnene.

16. Z uvádzaných dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej proti výroku II. je
čiastočne dôvodné, keďže súd prvej inštancie na zistený skutkový stav síce zvolil správnu právnu normu
(§ 79 ods. 1 Zákonníka práce), avšak nesprávne ju aplikoval. V zmysle ustanovenia § 388 CSP, odvolacísúd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na
jeho zrušenie. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku II.
podľa 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

17. Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady, odvolací súd vychádzal z vyčíslenia brutto mzdy za jeden
mesiac,takakojuustálilprvoinštančnýsúd,t.j.vsume1264,80eur/mesiac.Žalovanávýšku,anispôsob
vyčíslenia okresným súdom ustálenej náhrady mzdy (či už v celkovej sume resp. „za mesiac“) výslovne
nenapadla, a keďže odvolací súd je pri svojom rozhodovaní viazaný odvolacími námietkami (§ 380

ods. 1 CSP; rozhodnutie teda preskúmava len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza vo svojom odvolaní),
vychádzal z toho, že suma náhrady mzdy za 1 mesiac nie je medzi účastníkmi sporná. Vychádzajúc z
uvedeného a z toho, že podľa presvedčenia odvolacieho súdu je v prípade žalobkyne postačujúci nárok
na náhradu mzdy v rozsahu 18 mesiacov, celková suma ním priznanej náhrady mzdy za predmetné
obdobie predstavuje 22.766,40 eur brutto.

18. Pokiaľ ide o odvolanie žalobkyne, ktorá vytýkala prvoinštančnému súdu nesprávne právne
posúdenie v otázke nepriznania ňou požadovaných úrokov z omeškania z jednotlivých dielčích nárokov
na náhradu mzdy za ten-ktorý mesiac, odvolací súd jej odvolanie považoval za neopodstatnené.
Vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd uviedol, a to s poukazom na
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (viď sp. zn. 1Cdo 116/2008 zo dňa 17.12.2009), ako

aj Ústavného súdu SR (viď nález ústavného súdu II. ÚS 493/2013-39 zo dňa 06.03.2014), že
„...zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri
neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom
kalendárnom mesiaci...“, z čoho vyplýva, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z
omeškania z príslušnej náhrady mzdy. Z hľadiska uvedeného sa na prvý pohľad zdá, že prvoinštančné

rozhodnutie, ktorým nebol žalobkyni priznaný úrok z omeškania, je vecne nesprávne. Ústavný súd
však v spomínanom náleze aj napriek vyššie citovanej právnej vete konštatoval, že za ústavne
nekonformné nemožno považovať aj tie rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré posudzujú všetky
okolnosti toho-ktorého prípadu a úroky z omeškania z náhrady v konaní úspešnému zamestnancovi
nepriznajú. V tomto smere poukázal na to, že „...účelom a zmyslom inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom

skončení pracovného pomeru je v súlade s jeho satisfakčnou, sankčnou i sociálnou funkciou určiť s
pomocou zákonne ustanovených kritérií sumu, ktorá ako celok má uvedené funkcie napĺňať. Hoci je
pravdou, že náhradu mzdy na úrok z omeškania je možné vnímať do istej miery oddelene, pretože
úrok z omeškania je skutočne majetkovou sankciou za omeškanie zamestnávateľa, v konečnom
dôsledku oba predstavujú pre zamestnanca, s ktorým bol neplatne pracovný pomer skončený, peňažné

zadosťučinenie vo svojom celku...“. Úlohou všeobecných súdov pri určení výšky plnenia zamestnávateľa
zamestnancovi v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru je zohľadniť všetky okolnosti
prípadu, na základe ich preukázania určiť sumu, ktorej zaplatenie uloží zamestnávateľovi. Uvedené
(viď veta predchádzajúca) malo byť aj úlohou prvoinštančného súdu v ďalšom konaní po zrušení
jeho predchádzajúceho rozhodnutia (rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/56/2018-381 zo

dňa 29. októbra 2018), a to tak 1/ vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy, ako aj 2/ k nároku na
zaplatenie príslušenstva. Žalobkyňa sa mýli, ak tvrdí, že prvoinštančný súd mal v ďalšom konaní v
zmysle vyslovených záverov odvolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí jej nároku na zaplatenie
príslušenstva vyhovieť. Nič takého odvolací súd nemal na mysli (a ani to neuviedol). Hoci nepochybne
pri formalistickom chápaní náhrady mzdy a úroku z omeškania ide o dva povahou odlišné nároky. V

konečnom dôsledku ide o to, či celková priznaná suma zamestnancovi z hľadiska ústavných princípov
zodpovedá funkciám inštitútu náhrady mzdy a požiadavke spravodlivosti. V danom prípade vzhľadom
na celkovú sumu náhrady mzdy (22.766,40 eur brutto), ktorá bola žalobkyni priznaná, odvolací súd
nepovažoval za primerané/spravodlivé, aby bol žalobkyni priznaný aj úrok z omeškania z jednotlivých
mesačných nárokov na náhradu mzdy. Ak by aj v tejto časti žalobe žalobkyne vyhovel, sankcia na

strane neúspešného zamestnávateľa za neplatné skončenie pracovného pomeru by bola neprimeraná,
nezodpovedala by požiadavke spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami sporu. Z uvedeného
dôvodu odvolací súd predmetnú časť napadnutého rozhodnutia, ktorá je obsahom výroku III., ako vecne
správnu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

19. Vzhľadom na čiastočnú zmenu rozhodnutia odvolací súd nanovo rozhodol podľa § 396
ods. 2 CSP aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, pričom vychádzajúc z úspechu
tej-ktorej strany v spore (žalobkyňa bola úspešná v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu, v
časti o určenie náhrady mzdy; žalovaná bola úspešná v časti o určenie náhrady mzdy, tiež o zaplateniepríslušenstva nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru a napokon aj v časti, kde žalobkyňa
zavinila zastavenie konania) odvolací súd o nároku na nároku prvoinštančného konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 1, 2 CSP tak, že žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania.

20. Vo výroku I., ktorým okresný súd konanie zastavil, v časti o určenie, že dňom skončenia pracovného
pomeru založeného pracovnou zmluvou z 01.12.1997 medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou a
žalovanou ako zamestnávateľom je deň 30.06.2008, zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý,
keďže v uvedenej časti nebol napadnutý odvolaním.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1, 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žiadnej zo strán právo na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže každá sporová strana mala úspech len čiastočný.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)