Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. marec 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/19/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717209508
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8717209508.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcov: 1/ I. L., Y.. XX.XX.XXXX, E.
I. - C. C., N. XXXX/XX, 2/ A. L., Y.. XX.XX.XXXX, E. C. Š., I. XXX/XX a 3/ B. L., Y.. XX.XX.XXXX, E. C.
Š., I. XXX/XX, všetci zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Budziková & JUDr. Dachová, s. r. o. so
sídlom Poprad, Nám. sv. Egídia 41/95, IČO: 47 257 113, proti žalovaným: 1/ B. Š., Y.. XX.XX.XXXX, E.
C. Š., N. XXX/XX a 2/ Q.. Ľ. I.Á., Y.. XX.XX.XXXX, E. C. Š., N. XXX/XX, obaja zastúpení: Advokátska
kancelária Hudzík & Partners s. r. o. so sídlom Poprad, Mnoheľova 830/15, IČO: 47 251 654, o náhradu
škody, o odvolaní žalobcu v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 7C/51/2017-91 zo dňa

12.09.2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. v napadnutej zamietajúcej časti tak, že žalovaní v
1. a 2. rade sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi v 1. rade sumu 243,30 eura spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 243,30 eura od 09.10.2018 do zaplatenia, všetko
v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Priznáva žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade v rozsahu

100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

III. Priznáva žalobcovi v 1. rade nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu
100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

IV. Vo vzťahu medzi žalobcom v 3. rade a žalovanými v 1. a 2. rade žiadna zo strán nemá právo na
náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto, cit.:

„I. Žalovaný v 1.) rade je povinný zaplatiť žalobcom v 1.) a 2.) rade sumu 121,58 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 121,58 eur od 9.10.2018 do zaplatenia, všetko v lehote
3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaní v 1.) a 2.) rade sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi v 3.) rade sumu 25,00
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 25,00 eur od 9.10.2018 do zaplatenia,

všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.III. Konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 121,58 eur od
1.6.2016 do 5.10.2017 a úrokov z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 25,00 eur od 1.6.2016 do 5.10.2017
z a s t a v u j e .

IV. Žalovaní v 1.) a 2.) rade sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi v 1.) rade sumu
141,10 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 141,10 eur od 9.10.2018 do
zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

V. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

VI. P r i z n á v a žalovaným voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 42%, o výške
ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.“

2. Citoval ustanovenie § 106 ods. 1 a 2, § 420 ods. 1 a 3, § 424, § 438 ods. 1, § 442 ods. 1 a 3, § 445,

§ 447 a § 563 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení uviedol, že žalobu v časti uplatnených nárokov na náhradu škody na zdraví v rozsahu
uplatnenej straty na zárobku u žalobcov v 1. a 3. rade vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú, a to čo
sa týka nároku uplatneného žalobcom v 1. rade. Žalobu uplatnenú žalobcom v 3. rade v tejto časti

súd prvej inštancie zamietol. Konštatoval, že žalobca v 1. rade preukázal súdu prvej inštancie, že bol
práceneschopný od 05.10.2015 do 13.11.2015 a na vyžiadanie vyšetrovateľa bola v trestnom konaní
vypracovaná Lekárska správa zo dňa 9.5.2016, z ktorej obsahu vyplýva, že práceneschopnosť žalobcu
bola odôvodnená diagnózou - akútna stresová reakcia po prepadnutí v dome. Existenciu škody na
zdraví, ako aj zákonných predpokladov náhrady škody vrátane príčinnej súvislosti medzi protiprávnym

konaním žalovaných a vzniknutou škodou mal preukázanú z trestného konania 2T/18/2016. Žalobca si
nárokvyčíslilžaloboupodanounasúdedňa14.12.2017(e-mailom)adodatočnelistinnedoručenousúdu
dňa 15.12.2017 a preukázal, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky I. zo dňa 21.10.2015 mu bol
priznaný nárok na nemocenské. Konštatoval, že priznal náhradu len za práceneschopnosť v mesiaci
november 2015, t.j. za 10 pracovných dní v sume 218,80 eura, od ktorej sumy odpočítal vyplatené

nemocenské dávky vo výške 87,40 eura a tak priznal mu stratu na zárobku za mesiac november 2015
v sume 141,10 eura. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania žalovanými k nárokom na stratu
na zárobku poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25/Cdo/1089/2006, v zmysle ktorého
o výške škody spočívajúcej v strate na zárobku po dobu pracovnej neschopnosti sa poškodený dozvie
spravidla v okamžiku, keď mu bola vyplatená posledná dávka nemocenského, a kedy môže stratu na

zárobku bližšie špecifikovať. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie posúdil uplatnené straty na
zárobku u oboch žalobcov, a tu mal preukázané, že u žalobcu v 1. rade mu bolo nemocenské za mesiac
október vyplatené dňa 18.11.2015 vo výške 184,60 eura a v daný moment sa dozvedel o výške škody,
čo má vplyv na plynutie premlčacej doby, preto ohľadne tohto nároku, a to straty na zárobku v sume
prevyšujúcej sumu 141,10 eura až do sumy 384,55 eura, keďže bola žaloba podaná dňa 14.12.2017,

právo je v tejto časti je premlčané podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na vznesenú námietku
premlčania prihliadol a žalobu v tejto prevyšujúcej časti týkajúcej sa straty na zárobku žalobcu v 1. rade
zamietol. Čo sa týka uplatnenej straty na zárobku u žalobcu v 3. rade v sume 411,74 eura, aj tento nárok
súd prvej inštancie posudzoval s ohľadom na vznesenú námietku premlčania daného nároku žalovanými
podľa § 106 Občianskeho zákonníka. Za rozhodujúci okamžik pre žalobcu v 3. rade, ktorým sa má

dozvedieť výšku škody na zdraví a túto špecifikovať, aby ju mohol uplatniť na súde, považoval moment
vyplatenia poslednej nemocenskej dávky za určité obdobie. Mal preukázané, že žalobcovi v 3. rade
bolo vyplatené nemocenské vo výške 112,10 eura za mesiac október 2015 (za dobu práceneschopnosti
od 15.10.2015 do 30.10.2015, čo žalobca preukázal platobným príkazom na výplatu dávok), a to v
mesiaci november 2015, preto žaloba podaná na súd dňa 14.12.2017, bola podaná oneskorene. Súd

prvej inštancie tento nárok v uplatnenej výške 411,74 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00
% ročne zo sumy 411,74 eur od 15.12.2015 do zaplatenia zamietol s poukazom na vznesenú námietku
premlčania a uplynutie subjektívnej premlčacej doby v zmysle ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), keď žalobcovia boli úspešní ohľadne nárokov v celkovej
sume 287,68 eura, celý žalobný nárok bol v sume 942,87 eura, preto žalobcovia boli úspešní v rozsahu
29 %, neúspešní v rozsahu 71 %, teda nárok na trovy majú žalovaní, a to v rozsahu 42 %. Dodal,že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením podľa § 262 CSP, vydaným po
právoplatnosti tohto rozsudku.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie voči výroku V. v časti zamietnutia nároku na zaplatenie zostatku
straty na zárobku počas práceneschopnosti (384,55-141,10) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca
v 1. rade z dôvodu podľa § 365 písmeno h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1089/2006 zo dňa 29.11.2006 a rozhodol v rozpore
s jeho právnou vetou. Z právnej vety tohto rozhodnutia totiž vyplýva, že nárok na tento druh škody

má poškodený a lehota na uplatnenie nároku mu začína plynúť až momentom vyplatenia poslednej
dávky nemocenského. Súd prvej inštancie nesprávne posudzoval dávky nemocenského vyplatené v
jednotlivých mesiacoch samostatne a vo vzťahu ku náhrady škody uplatnenej za mesiac november
rozhodol, že tento nárok je premlčaný. Podľa ustálenej judikatúry pri náhrade škody spôsobenej stratou
na zárobku v dôsledku práceneschopnosti súdy uznali, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť až
v súvislosti s vyplatením poslednej dávky nemocenského. Žalobca v 1. rade taktiež namietal výrok VI. o

trovách konania, keď súd prvej inštancie zaviazal všetkých žalobcov k úhrade trov konania. Podľa jeho
názoru súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, keď postavenie žalobcov
posudzoval ako nerozlučné spoločenstvo. Žalobcovia v 1. až 3. rade si podanou žalobou uplatnili práva
voči žalovaným samostatne a s poukazom na obsah ich nárokov, ich postavenie možno hodnotiť ako
samostatné procesné spoločenstvo. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok

v napadnutej časti a v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo
zmenil tak, že prizná žalobcovi v 1. rade zostatok uplatneného nároku na náhradu škody a vo vzťahu k
výroku o trovách konania navrhol, aby súd rozhodol vo vzťahu k uplatňovaným samostatným nárokom
jednotlivých účastníkov tohto konania podľa miery ich úspechu resp. neúspechu v konaní.

6. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaní uviedli, že sú za to, že súd prvej inštancie správne zistil
skutkový stav a rovnako vo veci správne rozhodol, ak posúdil, že vzhľadom na vnesenú námietku
premlčania v časti prevyšujúcej sumu 141,10 eura žalobu zamietol. Súd prvej inštancie správne
posúdil začiatok plynutia premlčacej doby, a preto ak svoju argumentáciu oprel o ustanovenie § 106
ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak rozhodol správne. Za mesiac október 2015 bola žalobcovi v 1.

rade vyplatená dávka nemocenského dňa 18.11.2015 a odvtedy plynie premlčacia doba. Rovnako sa
stotožnili aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie o priznaní nároku na náhradu trov konania vo výške 42
%. Navrhli potvrdiť rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny a priznať im náhradu trov konania.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v 1. rade je dôvodné.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Vzhľadom na suspenzívny účinok odvolania
žalobcu v 1. rade, odvolací súd preskúmal rozsudok len v jeho napadnutej zamietajúcej časti vo výroku
V. a výroku VI. o trovách konania. Nakoľko žalobcovia v 2. a 3. rade a ani žalovaní odvolanie vo vzťahu
k ostatným výrokom nepodali, odvolací súd nemohol preskúmať správnosť výrokov, ktorým súd prvej
inštancie čiastočne vyhovel žalobe.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).10. Z odvolania žalobcu v 1. rade odvolací súd zistil, že ten nesúhlasil so záverom súdu, že nárok na
náhradu straty na zárobku počas PN uplatnenej za mesiac október 2015 uplatnil na súde po márnom
uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Mal za to, že tento nárok nie je premlčaný, nakoľko subjektívna

premlčacia doba začína plynúť až v súvislosti s vyplatením poslednej dávky nemocenského.

11. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého možno súdnu vymáhateľnosť nároku
odvrátiť námietkou. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych
vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby

povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania
takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom
stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu
svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť
stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie
námietky premlčania v sporovom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo

(nárok) priznať.

12. Jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi (strata na zárobku po dobu
pracovnej neschopnosti, strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, nárok na bolestné,
nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia a nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov na

liečenie poškodeného), pri ktorých plynie vlastná premlčacia doba. Sú to jednotlivé zložky práva na
náhradu škody, ktorými je vymedzený obsah náhrady škody na zdraví. Začiatok ich plynutia je stanovený
okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Ide o tzv. subjektívnu premlčaciu
dobu, pričom objektívna premlčacia doba sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje
(§ 106 ods. 2 OZ in fine).

13. V prejednávanej veci si žalobca v 1. rade uplatnil okrem iného aj nárok na náhradu straty na zárobku
proti žalovaným v 1. a 2. rade v dôsledku protiprávneho konania žalovaných v 1. a 2. rade, ktorým
spôsobili vecnú škodu na majetku vo vlastníctve žalobcov v 1. a 2. rade, ako aj práceneschopnosť
žalobcu v 1. rade v dôsledku akútnej stresovej reakcie na protiprávne konanie. Žalovaní v 1. a 2.

rade boli právoplatne odsúdení pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 2, písm.
a) a b) Trestného zákona a pre prečin nebezpečného vyhrážania v spolupáchateľstve podľa § 20k
§ 360 ods. 1 Trestného zákona Trestným rozkazom vydaným Okresným súdom Poprad pod sp. zn.
2T/18/2016. V rámci predmetného trestného konania bola vypracovaná Lekárska správa z 09.05.016,
podľa ktorej práceneschopnosť žalobcu v 1. rade bola odôvodnená diagnózou - akútna stresová reakcia

po prepadnutí v jeho dome v dôsledku protiprávneho konania žalovaných. Je teda nepochybné, že vznik
škody v dôsledku konania žalovaných v 1. a 2. rade bol preukázaný v trestnom konaní vedenom na
Okresnom súde Poprad pod č.k. 2T/18/2016.

14. Pokiaľ ide nárok na stratu na zárobku po dobu pracovnej neschopnosti, z konštantnej judikatúry

vyplýva, že o tom, aká škoda vznikla na strate na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného,
sa poškodený dozvie spravidla v okamihu, keď mu bola vyplatená posledná dávka nemocenského, a
teda keď stratu na zárobku môže bližšie špecifikovať. Až v tomto čase sa poškodený dozvie o škode
podľa ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka a až od tohto času mu začína plynúť premlčacia
doba podľa ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu

za stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nároky na jednotlivé mesačné sa
opakujúce sa plnenia z neho vyplývajúce. (pozri napr. rozsudok NS ČSR sp. zn. 1Cz 10/72, publikovaný
v Sborníku stanovisek, zpráv a rozhodování soudů a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů z let
1970-1983, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1089/2006, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 12Co/232/2016 z 29.06.2017, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/29/2020 z

27.08.2020).

15. V prejednávanej veci nebolo sporným, že žalobca v 1. rade bol práceneschopný od 05.10.2015 do
13.11.2015, tak ako to vyplýva z potvrdenia o jeho dočasnej práceneschopnosti na č.l. 32 spisu. Nebolo
sporným ani to, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky I. zo dňa 21.10.2015 bol žalobcovi v 1.

rade priznaný nárok na nemocenské za prvé tri dni dočasnej práceneschopnosti vo výške 3,308225 eur
na deň a za ďalšie dni (dočasnej PN) do zániku nároku nemocenské vo výške 7,27809500 eura, ako aj
to, že dňa 18.11.2015 bolo žalobcovi vyplatené nemocenské vo výške 184,60 eura za mesiac október
2015 a dňa 14.12.2015 nemocenské za mesiac november 87,40 eura.16. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že nakoľko žalobcovi v 1. rade bola posledná dávka nemocenského
vyplatená 14.12.2015, až vtedy sa žalobca spoľahlivým spôsobom mohol dozvedieť o rozsahu nároku

na náhradu tejto škody, t.j. od tohto dňa mal teda žalobca v 1. rade vedomosť o výške rozdielu medzi jeho
priemernou mzdou a výškou vyplateného nemocenského, t. j. mal vedomosť o výške straty na zárobku
a preto od 15.12.2015 mu začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba na včasné uplatnenie
tohto nároku. Žalobca v 1. rade si uplatnil nárok na náhradu straty na zárobku na súde prvej inštancie
emailom 14.12.2017 a písomným podaním 15.12.2017, teda v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe

na uplatnenie tohto nároku.

17.Odvolacísúdsapretonestotožňujesozáveromsúduprvejinštancieoposudzovanímomentuzačatia
plynutia premlčacej lehoty jednotlivo pre nemocenské dávky vyplatené v relevantných mesiacoch, v
dôsledku čoho malo dôjsť k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby v súvislosti s uplatnením nároku
žalobcu v 1. rade na náhradu straty zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie októbra 2015.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalobca v 1. rade o strate na zárobku počas pracovnej neschopnosti
dozvedel až v okamihu, keď mu bola vyplatená posledná dávka nemocenského, t.j. 14.12.2015 a nie už
vyplatením nemocenskej dávky za jednotlivý mesiac, v tomto prípade za október 2015.

18. Pri výpočte straty na zárobku žalobcu odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie vychádzal z

výšky čistého príjmu v predchádzajúcom zdaňovacom období delenom počtom pracovných dní bez
zohľadnenia dní, na ktoré pripadá nárok na náhradu mzdy počas pracovných sviatkov, kde sa v
princípe vychádza z výšky hrubého príjmu živnostníka, ktorý sa zisťuje ako výška daňového základu
v predchádzajúcom zdaňovacom období a podelí sa počtom pracovných dní, keďže žalobca v 1. rade
je živnostníkom. Žalobca v 1. rade mal príjem v roku 2014 vo výške 5.712,36 eura (základ dane podľa

daňového priznania) a pri 261 pracovných dňoch v uvedenom roku (5712:261) za jeden pracovný deň
jeho priemerný zárobok bol vo výške 21,88 eura. Odvolací súd priznal náhradu za práceneschopnosť
aj v mesiaci október 2015, t.j. za 20 pracovných dní (21,88 x 20) v sume 437,60 eura, od ktorej sumy
odpočítal vyplatené nemocenské dávky vo výške 184,60 eura. Takto by patrila žalobcovi v 1. rade
náhrada straty na zárobku v sume 253 eur. Nakoľko súdom prvej inštancie bol žalobcovi v 1. rade vo

výroku IV. rozsudkom priznaných 141,10 eura, avšak správne malo ísť o sumu 131,40 eura (21,88 x 10
- 87,40), odvolací súd zmenil napadnutý zamietavý výrok V. rozsudku a žalobcovi v 1. rade priznal sumu
sumu 243,30 eura, nakoľko žalobcovi v 1. rade patriacu sumu 253,- eur ponížil o sumu 9,70 eura (141,10
eura - 131,40 eura), ktorá bola už žalobcovi v 1. rade priznaná vo výroku IV. napadnutého rozsudku.

19. Podľa § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka
popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku
úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

20. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je o 5
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banke platná k 1. dňu
omeškania s plnením peňažného dlhu.

21. V zmysle § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č.

87/1995 Z. z. zároveň priznal odvolací súd žalobcovi v 1. rade úroky z omeškania zo sumy straty na
zárobku priznanej vo výške 243,30 eura odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby, t. j. od 09.10.2018
do zaplatenia.

22. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v 1. rade je v tomto

rozsahu dôvodné, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku V., ktorým bol zamietnutý
nárok žalobcu v 1. rade na náhradu straty na zárobku za mesiac október 2015, založený na
nesprávnom právnom posúdení veci, t.j. súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil moment začatia
plynutia subjektívnej premlčacej doby a nakoľko k tejto otázke nebolo potrebné opakovať alebo doplniť
dokazovanie v odvolacom konaní, rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP tak, že

žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi v 1. rade sumu 243,30 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne z tejto sumy od 09.10.2018 do zaplatenia, všetko
v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti ohľadne úroku z omeškaniaza obdobie od 15.12.2017 do 8.10.2018 bola žaloba zamietnutá súdom prvej inštancie a rovnako aj čo
do zaplatenia 0,15 eura (384,55 eura žiadaných a súdom priznaných 384,40 eura).

23. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu v 1. rade, podľa ktorej súd prvej inštancie nesprávne
rozhodol o trovách prvoinštančného konania, keď priznal žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu
trov voči všetkým žalobcom v rozsahu 42 %, odvolací súd udáva:

24. Civilný sporový poriadok rozlišuje samostatné, nerozlučné a nútené spoločenstvo. Samostatné

spoločenstvo podľa ust. § 76 CSP, také procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné práva a
povinnosti a každý koná sám za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne. Podľa
ust. § 77 ods. 1, 2 CSP nerozlučné spoločenstvo, procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné
práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo
žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných a v zmysle § 78 ods. 1, 2 CSP nútené
spoločenstvo je také procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore

účasť všetkých subjektov právneho vzťahu.

25. Odvolací sud konštatuje, že pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania a pri následnom
rozhodovaní o ňom súd nemôže založiť svojim rozhodnutím solidaritu (pasívnu alebo aktívnu), pokiaľ
táto nevyplýva z hmotného práva. Dotknutým subjektom nemožno vnútiť tzv. rozvrhový regres, čiže

ak má každý zo zaviazaných osôb znášať určitý podiel na dlhu, ale pohľadávku veriteľa uspokojí
celú. Solidarita vo vzťahu k povinnosti nahradiť trovy konania je teda prípustná iba vtedy, ak ide o
procesné spoločenstvo, ktorého členovia sú spoločne a nerozdielne zaviazaní aj vo vzťahu k hlavnému
(meritórnemu nároku) zo zákona alebo zo zmluvy, prípadne z iného právneho úkonu.

26. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu v 1. rade, že žalobcovia v 1. až 3. rade si uplatnili
podanou žalobou práva voči žalovaným v 1. a 2. rade samostatne a s poukazom na obsah ich nárokov,
ich postavenie možno hodnotiť ako samostatné procesné spoločenstvo. Nárok žalobcov v 1. až 3. rade
nepredstavuje v tomto prípade také spoločné práva, že by ich nebolo možné rozdeliť a preto by sa musel
rozsudok vzťahovať na všetkých rovnako. A naviac, už v samotnej žalobe, v petite je nárok žalobcov v

1. až 3. rade rozdelený na viacero samostatných nárokov vychádzajúcich z iných právnych skutočností.

27. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené a nakoľko rozhodnutie prvoinštančného súdu bolo čiastočne zmenené,
odvolací súd rozhodoval o trovách celého, tak prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania postupom
podľa § 396 ods. 2 CSP a to vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku samostatným výrokom.

29. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 121,58 eura s príslušenstvom titulom náhrady

škody boli v plnom rozsahu úspešní žalobcovia v 1. a 2. rade voči žalovanému v 1. rade a preto odvolací
súd priznal žalobcom v 1. a 2. rade sa voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením postupom podľa
§ 255 CSP.

30. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 384,55 eura s príslušenstvom ako náhrady
straty na zárobku bol žalobca v 1. rade voči žalovaným v 1. a 2. rade úspešný prakticky v plnom rozsahu
(141,10 priznaných súdom prvej inštancie + 243,30 eura odvolacím súdom, t.j. spolu 384,40 eura).
Jeho neúspech bol nepatrný - čo do nepriznania sumy 0,15 eura a uplatnených úrokov z omeškania
od 15.12.2015 do 8.10.2018. Na základe uvedeného odvolací súd postupom podľa § 255 ods. 1 CSP

priznal žalobcovi v 1. rade voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

31. Vo vzťahu medzi žalobcom v 3. rade a žalovanými v 1. a 2. rade išlo o 2 samostatné nároky, a to
nárok na náhradu škody v sume 25,- eur, v ktorom bol v celom rozsahu úspešný žalobca v 3. rade a o

nárok na náhradu straty na zárobku vo výške 411,74 eura s príslušenstvom, v ktorej časti bola žaloba
zamietnutá pre premlčanie a v odvolacom konaní nebol zamietajúci výrok súdu prvej inštancie v tejto
časti napadnutý. Na základe uvedeného odvolací súd vyslovil, že vo vzťahu medzi žalobcom v 3. rade
a žalovanými v 1. a 2. rade žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania postupom podľa § 255ods. 2 CSP a rovnako aj s poukazom na skutočnosť, že by bolo v rozpore so spravodlivým usporiadaním
sporu, ak by súd priznal náhradu trov konania strane, ktorá škodu spôsobila trestnou činnosťou.

32. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).