Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23CoCsp/14/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116215351
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8116215351.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobkyne Y. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
E. XX, XXX XX G., právne zastúpená advokátom JUDr. Igor Šafranko, so sídlom Sov. Hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, proti žalovanému E. Z., skrátený názov: E., S.., so sídlom C. L., XXX XX J., W.: XX
XXX XXX, právne zastúpený Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. Sv. Egídia

93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 13Csp/30/2016-81 zo dňa 17. decembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„Žalobu zamieta.

Žalovaný má nárok voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne
súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník, čl. 2 ods. 2, § 220 ods. 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 257 zákona č. 160/2015

Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyni na základe X. o poskytnutí bezúčelovej pôžičky č. XXXXXXX
zo dňa XX.XX.XXXX bola poskytnutá pôžička vo výške 350,- Eur, za ktorú zaplatila 480,11 Eur, a
to podľa poukazu na ňou predložené potvrdenia o vkladoch hotovosti na účet, poštové poukážky a
Zmluvu o poskytnutí (inej) účelovej pôžičky na splatenie záväzkov, ako aj podľa vyjadrenia žalovaného

o predčasnom splatení pôžičky, naposledy dňa 21.03.2012. Žalobkyňa svoje právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia odvodila z poukazu na nedostatok náležitostí písomnej zmluvy o úvere a
svoje platby. V priebehu konania žalovaný vzniesol námietku premlčania.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z tvrdení žalobkyne a ňou predloženej zmluvy vyplýva, že
zmluva o spotrebiteľskom úvere bola písomná a podpísaná žalobkyňou, teda žalobkyňa vytýkané znenie

poznala už od jej podpisu, resp. jej uzavretia (24.08.2010), a keďže posledná transakcia, ktorá bola
v súvislosti s dotknutou zmluvou vykonaná, resp. ktorou žalobkyňa žalovanému uhradila spolu 480,11
Eur (a na základe ktorej tak bezdôvodné obohatenie najneskôr vzniknúť mohlo), bola uskutočnená dňa
21.03.2012 a žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná po uplynutí viac ako 4 rokov
potom (28.07.2016), teda bola uplatnená po uplynutí premlčacej doby. Eventuálne právo žalobkyne na
vydanie bezdôvodného obohatenia bolo v tom čase už premlčané, a to jednak po márnom uplynutí

subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby dňa 21.03.2014, počítanej najneskôr odo dňa jej poslednej
úhrady žalovanému, keď žalobkyňa mala k dispozícii (poznala) všetky skutkové okolnosti o svojomeventuálnom plnení (bez právneho dôvodu) a mohla tak prvý krát podať žalobu na jeho vydanie, ako
aj po márnom uplynutí objektívnej 3-ročnej premlčacej doby dňa 21.03.2015, počítanej taktiež odo dňa
jej poslednej úhrady, keď k eventuálnemu bezdôvodnému obohateniu z jej úhrad naposledy došlo.

V danom prípade všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých bolo možné vyvodiť, že došlo k
bezdôvodnémuobohateniuaktosanajejúkorobohatilžalobkyňapoznalaažalobumohlapodaťodtoho
času, keď mala k dispozícii napadnutú zmluvu a vedela, čo a komu plnila. Žalovaný sa pritom premlčania
dovolal, a preto súd už z tohto dôvodu, bez potreby ďalšieho vecného posúdenia práva musel žalobu o
vydanie bezdôvodného obohatenia zamietnuť. Uviedol, že žaloba pritom musela byť zamietnutá aj pre

uplynutie objektívnej premlčacej doby. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol totiž uplatnený
nepochybne dokonca už aj po uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného
obohatenia. V súvislosti s 10-ročnou premlčacou dobou, ktorú žalobkyňa odvodzovala len z postavenia
žalovaného podnikajúceho v oblasti poskytovania úverov a porušenia spotrebiteľského práva, podporne
odkázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v obdobných spotrebiteľských veciach.

5. O trovách konania rozhodol tak, že žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné úspešnému žalovanému
jemu vzniknuté trovy tohto konania v zmysle ust. § 257 Civilného sporového poriadku celkom výnimočne
nepriznať a žiadať, aby ich znášal sám, strany netvrdili a ani súd nezistil. Žalovaný bol v konaní úspešný
v celom rozsahu, preto mu súd voči žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov konania v rozsahu 100
%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.

6. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Odvolanie podala z dôvodu
nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Uviedla, že ak súd
prvej inštancie žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol z dôvodu premlčania, tak by z
tohto malo vyplývať zistenie súdu, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil, ako aj to, z akého

hmotnoprávneho základu toto bezdôvodné obohatenie vzniklo. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
sa nedá jednoznačne zistiť, ako súd bezdôvodné obohatenie posúdil, či bezdôvodné obohatenie zistil a z
akého dôvodu. Skôr by sa zdalo, že súd vychádza zo zistenia, že žalovaný sa na jej úkor ani bezdôvodne
neobohatil, a preto považuje napadnutý rozsudok v tomto smere za nepreskúmateľný. Vo vzťahu k
subjektívnej premlčacej dobe uviedla, že súd prvej inštancie sa dopúšťa omylu zásadného významu

pri chápaní tohto inštitútu a začatia jeho plynutia. Začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je
viazané jednak na preukázateľnú vedomosť oprávneného o bezdôvodnom obohatení, teda subjektívna
vedomosť o tom, že ide o konkrétnu majetkovú ujmu určitého druhu a rozsahu, ktorá je vyčísliteľná
v peniazoch, a jednak je viazané na subjektívnu vedomosť o osobe, ktorá sa na úkor oprávneného
obohatila. Subjektívna premlčacia doba môže začať plynúť kedykoľvek počas plynutia objektívnej

premlčacej doby. Ak oprávnený nadobudne subjektívnu vedomosť o bezdôvodnom obohatení a o
tom, kto zaň zodpovedá, až po uplynutí objektívnej premlčacej doby námietke premlčania zo strany
povinnej osoby už nedokáže úspešne čeliť. Pre kategóriu objektívnosti je podstatnou nezávislosť
od ľudského vedomia. Objektívna premlčacia doba plynie pri bezdôvodnom obohatení od naplnenia
skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia. Subjektívna premlčacia doba plynie odvtedy, kedy ten,

na koho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané skutočne zistí, že môže podať žalobu, a to bez
ohľadu na to, že sa o tom mohol dozvedieť skôr. V spotrebiteľských veciach tak ide o získanie vedomosti
o tom, že spotrebiteľ nemal platiť, nie o tom, že platil. Uviedla, že nevedela, že platby ktoré od nej
žalovaný prijal nad výšku istiny prijíma protizákonne. Žila v omyle, že platby sú v súlade so zákonom
a verila tomu, že žalovaný pri poskytovaní úveru postupuje s náležitou odbornou starostlivosťou, bezo

zbytku podľa zákona. Až od združenia na ochranu spotrebiteľov sa dozvedela, že žalovaný od nej
prijal platby v rozpore so zákonom, a že jej predložil na podpis formulárovú zmluvu, ktorá v rozpore
so zákonom vytvárala dojem, že na platby, ktoré podľa zákona právo nemal, právo má. Rozhodujúcou
vedomosťou je preto zistenie skutočnosti, že platiť nemala, nie vedomosť o tom, že platila v presvedčení,
že platiť mala. Pri akceptovaní takéhoto výkladu by bolo potom nadbytočné rozlišovanie subjektívnej a

objektívnej premlčacej doby. Vedieť komu zaplatila a koľko neznamená, že vie, že platila nedôvodne a
že sa veriteľ na jej úkor bezdôvodne obohatil. Zákon nevyžaduje, aby získala len vedomosť o kvantite
týchto skutočností, ale aj o kvalite, to si musí uvedomiť a nestačí, že to objektívne existuje. Namietala,
že súd prvej inštancie pri svojich úvahách úplne vynechal obsah pojmu subjektívny. Vo svojom odvolaní
ďalej poukázala aj na rozhodovaciu prax v obdobných veciach a rovnako sa vyjadrila (aj s poukazom

na rozhodovaciu prax) k judikatúre aplikovanou súdom prvej inštancie na predmetný prípad. Záverom
zhrnula svoje odvolacie námietky vo vzťahu k subjektívnej premlčacej dobe, a to aj s poukazom na
judikatúru súdov v tomto smere. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)), vzhľadom na podané odvolanie, preskúmal
napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a
nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobkyňa namieta nepreskúmateľnosť rozsudku,
nesprávne skutkové zistenie a nesprávne právne posúdenie (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p.).

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v

kontexte s namietanou nepreskúmateľnosťou, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym
posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

12. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza, že nezávislosť rozhodovania súdov sa musí
uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny
rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods.

1 a nasl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva
na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie
odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2 C.s.p.. Preto z odôvodnenia rozhodnutia musí
vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi súdu na strane druhej. Povinnosťou súdu je vždy taktiež dostatočným a rozumným

spôsobom vyrovnať sa s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na jeho rozhodnutie.
Neznamená to však, že súd musí rozhodnúť v súlade so skutkovým a právnym názorom tej ktorej strany,
postačuje, že sa s jej argumentmi vo svojom rozhodnutí ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovná.
Odvolací súd mal za to, že došlo k naplneniu tejto odvolacej námietky v dôsledku absencie posúdenia,
či v predmetnom prípade došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a z akého

dôvodu,pričomtiežabsentovalozdôvodneniesúduprvejinštancie,nazákladeakýchskutočnostíposúdil
vzťah medzi stranami ako vzťah spotrebiteľský.

13. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a

ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený

skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR, sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a

obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd má zato, že k došlo k naplneniu tejto odvolacej námietky z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne zistil,
kedy sa žalobkyňa dozvedela o bezdôvodnom obohatení.

14. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávana
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Aj táto odvolacia
námietka bola naplnená, a to tým, že súd prvej inštancie síce aplikoval na predmetný prípad správny
právny predpis, ale tento nesprávne interpretoval, a to vo vzťahu k premlčacím dobám pri bezdôvodnom
obohatení.

15. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobkyňa nesúhlasila so závermi súdu prvej inštancie o

premlčaní ňou uplatneného nároku. Odvolací súd preto skúmal, či súdom prvej inštancie boli správne
zistené a následne vyhodnotené skutočnosti o splnení zákonných podmienok pre premlčanie nároku
žalobkyne, ktorý si uplatnila z titulu bezdôvodného obohatenia.

16. Práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže oprávnený subjekt domáhať len v rámci

plynutia tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby. V prípade, ak dôjde k uplynutiu jednej
z nich, oprávnený nemá možnosť domáhať sa svojho práva z bezdôvodného obohatenia, nakoľko
došlo k jeho premlčaniu. Subjektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka tak, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor

obohatil. Objektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom
zákon rozlišuje 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu, pričom ich
aplikácia na ten-ktorý prípad závisí od charakteru vzniku bezdôvodného obohatenia. V prípade, ak ide
o neúmyselné bezdôvodné obohatenie, je potrebné aplikovať 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu a v
prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu

dobu. V zásade však pre oba dĺžky objektívnych premlčacích dôb platí, že začínajú plynúť odo dňa,
kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu.

17. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že zákon explicitne rozlišuje medzi začiatkom plynutia subjektívnej
a objektívnej premlčacej doby, pretože v čase, kedy bezdôvodné obohatenie reálne vznikne, nemusí

mať oprávnený, teda ten na koho úkor bezdôvodné obohatenie vzniklo) vedomosť o jeho vzniku. V
predmetnom prípade súd prvej inštancie začiatok plynutia tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej
doby počítal odo dňa, kedy žalobkyňa uhradila žalovanému poslednú splátku, teda odo dňa 21.03.2012.
S uvedeným postupom súdu prvej inštancie sa však odvolací súd nestotožňuje, a to s poukazom na
vyššie uvedené. Ak by mal zákonodarca v úmysle odvíjať začatie plynutia premlčania pri bezdôvodnom

obohatení od jedného momentu, potom by pomerne podrobne neupravoval rozlišovanie subjektívnej
a objektívnej premlčacej doby a rôzne začiatky ich plynutia, ale uspokojil by sa s úpravou tak, ako to
urobil napríklad v prípade premlčania práv zodpovedajúcim vecným bremenám (§ 109 Občianskeho
zákonníka), či premlčaniu práv z prepravy (§ 108 Občianskeho zákonníka).

18. K subjektívnej premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že zákon pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom
obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala
poznať právo. Právny poriadok slova „vedieť mal a mohol“ pritom obsahuje v iných prípadoch, na účely
začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

19. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu „dozvie“ sa otiera rozdiel medzi
objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade rozumovo
menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu na úroveň
ich mysle (OGH 3Ob592/77 - „Na slabomysleľnosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný menší

stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“).20. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj
keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času
po vykonaní plnenia.

21. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie odkedy plnila, resp.
jejplnenieboloposkytnuté.Akovyplývazpočetnýchrozhodnutísúdov,prezačiatokplynutiasubjektívnej
doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia), no okolností nie
zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že

došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma
okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach
bezdôvodného obohatenia.

22. Z vyjadrení žalobkyne, ktorých pravdivosť preukazovala Prehlásením Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS zo dňa 04.12.2015 (č.l.13) vyplýva, že o tom, že plniť nemala sa dozvedela

od združenia až v novembri 2015. Na základe uvedených zistení sa potom žalobou podanou dňa
28.07.2016 domáhala od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti tak možno konštatovať, že od uvedeného dátumu - november 2015 je možné začať počítať
plynutie subjektívnej premlčacej doby, ktorá by žalobkyni uplynula v mesiaci november 2017. Vzhľadom
na to, že žaloba bola podaná ešte v roku 2016, t.j. 28.07.2016, táto bola podaná v rámci plynutia

subjektívnej premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu preto bolo potrebné konštatovať, že záver súdu
prvej inštancie, ktorý počítal začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby od poslednej platby žalobkyne
nebol správny. Žalobkyňa síce k uvedenému dátumu vedela komu platila a koľko platila, avšak chýbala
u nej vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, preto dátum 21.03.2012
nemožno považovať za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby.

23. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. I. ÚS 430/2018 zo dňa 05.12.2018 (v skutkovo totožnej veci, ktorá bola vedená na Krajskom
súde v Prešove pod sp. zn. 22Co/53/2017) podporil úvahy odvolacieho súdu o tom, že žalobkyňa sa
o bezdôvodnom obohatení dozvedela až od Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, ktoré uvedenú

skutočnosť potvrdilo aj písomne. Aj s ohľadom na tento záver Ústavného súdu Slovenskej republiky
možno mať za to, že záver súdu prvej inštancie o premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby nebolo správne.

24. Odvolací súd sa ďalej zaoberal preskúmaním toho, či došlo k premlčaniu práva žalobkyne aj v rámci

uplynutia objektívnej premlčacej doby.

25. Súd prvej inštancie aplikoval na predmetný prípad 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu, ktorej
začiatok plynutia odvodzoval rovnako odo dňa 21.03.2012, kedy došlo zo strany žalobkyne k úhrade
poslednejplatby.Pokiaľideourčeniemomentuzačatiaplynutiaobjektívnejpremlčacejdobysúdomprvej

inštancie, toto možno považovať za správne, pretože uvedeným dňom mohlo najneskôr dôjsť k vzniku
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Pokiaľ ide o aplikovanie 3-ročnej premlčacej doby
na predmetný prípad, súd prvej inštancie zdôvodnil svoj postup len odkazom na závery Najvyššieho
súdu SR v obdobných veciach a na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 25Co/84/2018, ktoré
vychádzalo zo záverov spomínaného uznesenia Najvyššieho súdu SR. Odvolací súd však má za to, že

len takéto zdôvodnenie postupu súdu prvej inštancie nie je vôbec dostačujúce. Ako bolo už spomínané
v bode 16. tohto odôvodnenia, Občiansky zákonník rozlišuje dve dĺžky objektívnych premlčacích dôb,
pričomichaplikácianaten-ktorýprípadjepodmienenácharakteromzískaniabezdôvodnéhoobohatenia,
teda je potrebné skúmať, či bezdôvodné obohatenie vzniklo úmyselne alebo neúmyselne. Občiansky
zákonník však vôbec nešpecifikuje, čo je potrebné rozumieť pod úmyselným alebo neúmyselným

konaním, preto z hľadiska právnej teórie je potrebné vychádzať z právnej úpravy úmyselného a
neúmyselného zavinenia, ktoré sú definované v Trestnom zákone. O priamy úmysel ide vtedy, keď ak
ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie
a súčasne ho aj získať chcel. O nepriamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel,
že svojím konaním obohatenie, ktoré mu nepatrí, môže získať a s týmto následkom bol pre prípad,

že nastane, uzrozumený. Pre oba prípady je rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť
subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil o tom, že svojím konaním získava alebo môže získať hodnoty
vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria. Dôležitým pre aplikovanie konkrétnej dĺžky objektívnej
premlčacej doby je tak posúdenie charakteru vzniku, resp. získania bezdôvodného obohatenia, čo súdprvej inštancie v predmetnom prípade úplne ignoroval. Z odôvodnenia jeho napadnutého rozhodnutia
nie je vôbec zrejmé, prečo konanie žalovaného považoval za neúmyselné a nie je zrejmé ani to, ako sa
vysporiadal s tvrdeniami žalobkyne o úmyselnom konaní žalovaného a potrebe aplikovania 10-ročnej

premlčacej doby.

26. Pokiaľ ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu SR na ktoré poukázal súd prvej inštancie, odvolací
súd k tomuto uvádza, že z uvedených rozhodnutí v žiadnom prípade nevyplýva záver o nemožnosti
aplikácie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Najvyšší súd SR najmä v rozhodnutí sp. zn. 1

Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018 konštatoval, že samotné všeobecné skutočnosti o profesionálnom
podnikateľskom postavení subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa
ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch, samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy
úmysel veriteľa, preto je nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc
analógiu podľa trestného práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom
na čas konania protiprávneho úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. Pri

bezdôvodnom obohatení je preto dôležité zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v
tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je
potrebné aplikovať 3-ročnú alebo 10-ročnú premlčaciu dobu. Z uvedeného rozhodnutia tak vyplýva, že
v prvom rade je potrebné správne právne posúdiť, z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu,
pretože iná situácia nastáva napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu, a iná zase pri

bezdôvodnom obohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu reálne
došlo. Až po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť ku skúmaniu
zavinenia veriteľa. K rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove, na ktoré taktiež poukázal súd prvej
inštancie v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvádza len, že ide o rozhodnutie obchodnoprávneho
kolégia, ktoré v prípade niektorých spotrebiteľských vecí zastáva iné názory, ako občianskoprávne

kolégium odvolacieho súdu.

27. Vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby si odvolací súd dovolí
poukázať ešte na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci
C-485/19 zo dňa 07.10.2019, kde Európska komisia uviedla, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice

Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle
zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ,
ktorýuplatňujesvojnároknavrátenieplneniabezdôvodnéhoobohateniavzniknutéhonazákladeplnenia
spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby
povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.

28. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že postup súdu prvej inštancie a ani jeho rozhodnutie
neboli správne. Odvolací súd žalobkyňou vznesené odvolacie námietky považoval za dôvodné, preto
odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, ako napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

29. Odvolací súd záverom ešte poukazuje na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva,
že vzťah, ktorý vznikol medzi žalobkyňou a žalovaným na základe Zmluvy o poskytnutí bezúčelovej
pôžičky zo dňa 24.08.2010 vyhodnotil súd prvej inštancie ako vzťah spotrebiteľský (viď napr. prvá
veta bodu 16. odôvodnenia, bod 17. odôvodnenia), avšak vôbec skutkovo a právne neodôvodnil na

základe akých skutočností dospel k takémuto záveru. Súd prvej inštancie tak zaťažil svoje rozhodnutie
nesprekúmateľnosťou aj v tomto smere.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. rozsudok
zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle § 391 C.s.p..

31. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom - preskúmať, či uzatvorená zmluva spĺňa všetky náležitosti vyžadované zákonom platným a
účinným v čase jej uzatvorenia, následne v dôsledku uvedených zistení posúdiť, či na strane žalovaného
došloalebonedošlokvznikubezdôvodnéhoobohateniaaopätovneposúdiťžalobkyňouuplatnenýnárok

vo vzťahu k plynutiu subjektívnej a objektívnej premlčacej doby - následne vo veci znova rozhodne, a
samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 C.s.p. aj náležite odôvodní.32. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania (§ 396 ods.
3 C.s.p.).

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).