Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. marec 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/109/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1403896431
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1403896431.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Alena Roštárová v spore žalobcu: A. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytomS.XXXX/XX,I.,protižalovaným:v1.radeX.J.,nar.XX.XX.XXXX,bytomO.XX,O.,v2.radeX.Z.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom S.. X. Y. XX, O., v 3. rade U. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, O., v 4. rade J.
Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. 6, O., v 5. rade W. Q., bytom W. XXXX, D., E. republika, všetci žalovaní
zastúpeníadvokátomMgr.ToniKhuri,sosídlomPribišova31,Bratislavaourčenievlastníctva,oodvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 29.06.2010, č. k. 6C/213/2003-353, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 6C/213/2003 - 353 zo dňa

29.06.2010, ktorým okresný súd rozhodol o žalobe žalobcu proti žalovanému v 1.rade z r u š u j e a
konanie vo veci proti žalovanému v 1. rade z a s t a v u j e.

Vo veci proti žalovaným 2/, 3/, 4/,5/ rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalovaným 2/, 3/, 4/,5/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6C 213/2003-353 zo dňa 29.6.2010 bola

žaloba žalobcu o určenie vlastníckeho práva k celej nehnuteľnosti vydržaním zamietnutá. O trovách
konania súd v rozhodnutí nerozhodol, odkázal len na následné samostatné rozhodnutie o trovách
konania, ktoré bude daným súdom v predmetnej veci vydané.

2. Vo veci šlo v poradí o druhý rozsudok. Prvý krát súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 6C213/03-312
zo dňa 16.4.2009, ktorý bol uznesením odvolacieho súdu č. k. 14Co 246/2009-325 zo dňa 19.1.2010
zrušený a vrátený súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že z

výpovedí žalobcu (právneho predchodcu) a svedkov vyplynulo, že sporný pozemok užívali už rodičia
žalobcu. Následne po ich smrti ho užíval žalobca, ktorý ho v období rokov 1979 -1980 aj oplotil, pričom
k vlastníckemu sporu došlo až v roku 2002. Odôvodnenie rozsudku v časti, týkajúcej sa vydržania
sporného pozemku je nepreskúmateľné, pretože súd sa vôbec nevysporiadal s tým, že pozemok
nerušene užívali už rodičia žalobcu pred svojou smrťou. Aj v prípade ak by bolo potvrdené, že žalobca a
jeho rodičia boli v držbe dobromyseľní len do dedičského konania v roku 1986, súd sa nezaoberal tým,
či pred touto dobou nedošlo k vydržaniu vlastníckeho práva. Nie je preskúmateľné ani tvrdenie súdu

prvej inštancie, že žalobca od roku 1986 nemohol byť dobromyseľný, pretože z dedičského konania
musel zistiť, že parcela č. XXX nie je a ani nemôže byť totožná s pôvodnou parcelou č. XXXX/X.. Táto
skutočnosť v spore preukázaná nebola. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok podľa § 221
ods. 1 písm. f) O.s.p.(teraz § 391 ods. 1 CSP) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.3. Po doplnení dokazovania prvoinštančný súd opätovne žalobu zamietol. Z
odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobou zo dňa 27.11.2003 žiadal žalobca súd, aby určil, že žalobca

je vlastníkom parcely číslo XXX (predtým číslo XXXX/X) o výmere XXX m2 v katastrálnom území
Dúbravka, zapísanej na LV XXXX (predtým XXXX) (ďalej len nehnuteľnosť). Žalobu odôvodnil tým, že
predmetnú nehnuteľnosť užíva ako vlastnú minimálne od roku 1986. Žalovaní nesúhlasili so žalobou
a žiadali ju zamietnuť. Podľa nich neboli splnené zákonné podmienky pre vydržanie nehnuteľnosti.
Po vykonanom dokazovaní súd zistil, že podľa tvrdenia žalobcu približne pred 60. rokmi užíval on

a jeho právni predchodcovia nehnuteľnosti v katastrálnom území Dúbravka, a to parcely číslo XXX .
teraz XXX/X; XXX teraz XXX/X; XXXX/X teraz XXX; vrátane parcely číslo XXXX/X teraz číslo XXX o
výmere XXX m2, ktorá je predmetom tohto sporu. Podľa informácií rodičov žalobcu označená parcela
číslo XXX, predtým číslo XXXX/X, bola rôznymi písomnými aj ústnymi dohodami rozriešená tak, že
zostala vo vlastníctve matky žalobcu, neskôr i otca, pričom polovica parcely patrila tete žalobcu U.
Q.. Vyplynulo to z pôvodného listu vlastníctva číslo 4 katastrálneho územia Dúbravka. Po smrti tety

U. Q. žalobca zdedil jednu polovicu parcely číslo XXX, predtým číslo XXXX/X. Od tejto doby žalobca
užíval spornú nehnuteľnosť ako vlastnú a až v roku 2002 mu žalovaná v 3. rade oznámila, že je v jej
spoluvlastníctve s ostatnými žalovanými. Súd prvej inštancie v odôvodení svojho rozhodnutia uviedol, že
žalobca nepreukázal oprávnenosť svojej držby, a preto v danom prípade nemohlo prísť k nadobudnutiu
vlastníctva vydržaním.

4. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, podľa jeho názoru súd prvej
inštancie rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže bez toho, že by mal k tomu
právne relevantné dôvody spochybnil dobromyseľnosť žalobcu, resp. aj jeho právnych predchodcov,
pričom sa touto otázku po zrušení pôvodného rozsudku ani vôbec nezaoberal. Žalovaní žiadnym

dôkazom nevyvrátili, teda neprodukovali ani jeden dôkaz proti objektívnym označeným okolnostiam,
ktoré vlastne zakladali žalobcovu vieru a vedomie, vrátane oprávnenej držby žalobcových rodičov, že
nakladajú a nakladali s vecou ako so svojou. A ak sa tak zo strany žalovaných nestalo, v rozsudku
nie je o tom ani zmienka, sám súd nad rámec vypovedaného zo strany žalovaných podľa svojej úvahy
takéto subjektívne dôkazy za účelom zamietnutia žaloby nemôže produkovať. Súd prvej inštancie ani po

zrušení pôvodného rozsudku nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho súdu, nepovažoval za potrebné
riešiť otázky znaleckým posudkom a ak aj vyhovel požiadavke strán sporu, aby bol prizvaný aspoň
zhotoviteľ geometrického plánu, bolo jasne preukázané, že parcela č. XXXX/X je základom parcely č.
XXX ba bolo zistené ešte viac, aby sa geometrovi podarilo obnoviť právny stav, tak si pribral do celkovej
výmery z parcely žalobcu XXX/X, keď z nepochopiteľných príčin vyčlenil parcelu č. XXX/X. Ďalej sa

potvrdilo, že parcela č. XXX vznikla z parcely č. XXXX/X a nie z parcely č. XXXX/X, ako to tvrdil súd prvej
inštancie v pôvodnom rozsudku. Právne nesprávne súd prvej inštancie vyhodnotil aj tzv. nedostatok
dôkazov vo veci dobromyseľnosti žalobcu. Je nad všetky pochybnosti, že žalobca bol dobromyseľný,
neobstojí tvrdenie súdu, o tom, čo mal žalobca vedieť - takéto tvrdenie neobstojí a nemôže zakladať
nedobromyseľnosť a to už nehovoriac o tom, že súd mal zohľadniť aj to, že v pochybnostiach má sa za

to, že držba je oprávnená s poukazom na označené objektívne okolnosti preukazujúce dobromyseľnosť.
Žalobcu nič neovplyvňovalo, ani nenabádalo k tomu, že si niečo má v danej veci vysporiadať, vyrovnať.
Za celú dobu oprávnenej držby nikto neho, ani jeho rodičov neupozornil, nežaloval, že vec nie je právne v
poriadku.Ajztýchtookolnostívyplývaoprávnenosťdržbytakžalobcuakoajjehoprávnychpredchodcov.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť a z doterajšieho konania to jasne vyplynulo, že rodičia žalobcu

tzv. prvú polovicu dávno vydržali, a preto bude správne, aby sa doba držby právnych predchodcov
žalobcu jemu započítala. Súd prvej inštancie ničím právne relevantným spôsobom nezdôvodnil, prečo
nejde držbu rodičov započítať a zohľadniť. S tým nič nemá druhá polovica nehnuteľnosti, ktorú zdedil
žalobca, ba naopak držba rodičov dopĺňa celok a právo žalobcu. Akékoľvek iné právne posudzovanie
je scestné a nemá oporu v zákone. Tvrdenie, že žalobca nemohol tzv. druhú polovicu dediť v danej veci

je neopodstatnené. Súd prvej inštancie neustále nezohľadňuje významné právne skutočnosti aj v tom
smere, že popiera, že by žalobca mal jednu polovicu predmetnej parcely zapísanú, popierajúc dedičstvo
po U.. Na základe vyššie uvedeného žalobca žiada odvolací súd, aby zmenil rozhodnutie súdu prvej
inštancie tak, že žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovie a zároveň, aby zaviazal žalovaných na
náhradu všetkých trov konania.

5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní, ktorí uvádzajú, že považujú rozhodnutie súdu prvej inštancie
za správne a odvolanie považujú za neopodstatnené a neodôvodnené. Žalobca na jednej strane tvrdí,
že dobromyseľnosť a oprávnenosť držby bola preukázaná avšak v priebehu celého súdneho konania aniv rámci odvolania nepoukázal na konkrétnu skutočnosť alebo listinu, na základe ktorej mohol si žalobca
myslieť, že je dobromyseľný vo svojej držbe. V priebehu celého konania žalobca nepredložil čo i len
jedinú listinu, resp. dohodu hoci neplatnú, ktorá by preukazovala prevod vlastníctva medzi právnymi

predchodcami žalovaných a právnymi predchodcami žalobcu. Nie je pravdou, ako uvádza žalobca vo
svojom odvolaní, že žalovaní neprodukovali ani jeden dôkaz proti objektívnym označeným okolnostiam.
Žalovanísvojimvyjadrenímprostredníctvomprávnehozástupcupodanýmnasúddňa05.10.2007riadne
preukázali svoje vlastníctvo k spornej parcele a predložili súdu všetky dedičské rozhodnutia, na základe
ktorých prechádzalo vlastnícke právo od ich právnych predchodcov na nich. Žalobca neprodukoval

žiadne dôkazy smerujúce k preukázaniu jeho dobromyseľnosti v držbe spornej nehnuteľnosti. Súd prvej
inštancie iniciatívne prevzal úlohu žalobcu a zabezpečil dôkazy, ktorými boli dedičské spisy po právnych
predchodcoch žalobcu. Z týchto dôkazov nebolo preukázané tvrdenie žalobcu. Tieto dôkazy, resp.
dedičské konania boli prístupné žalobcovi, keďže bol účastníkom dedičského konania, avšak zámerne
ich nenavrhol lebo vedel, že neobsahujú takéto skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie
súdu v jeho prospech. Súd správne vo veci rozhodol, lebo došiel k jednoznačnému záveru v rámci

dokazovania a to - neexistencii právneho titulu, ktorý by detenciu premenil na oprávnenú držbu. Celé
dokazovanie zo strany žalobcu bolo nedostatočné na to, aby preukázal oprávnenú držbu, ktorá by sa
transformovala na vlastníctvo.

6. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 14Co/420/2010-430 zo dňa 09.07.2013 rozhodol tak, že

zmenil rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 6C/213/2003-353 zo dňa 29.06.2010 a určil, že vlastníkom
nehnuteľnosti parc č. XXX o výmere XXX m2, k. ú. Dúbravka - záhrady, zapísanej na LV č. XXXX je
žalobca v celosti. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v spore nebolo sporné to, že žalobca (právny
predchodca) a jeho rodičia mali nehnuteľnosť v dlhoročnej držbe. Aj súd prvej inštancie dospel na
základe výpovedí svedkov k skutkovému záveru, že žalobca, resp. jeho právni predchodcovia - rodičia

a teta, predmetnú nehnuteľnosť užívali dlhé desaťročia a nebolo im v tom nijakým spôsobom bránené.
Zamietajúce stanovisko založil súd prvej inštancie na skutkovom závere, že žalobca a ani jeho rodičia
nemohlibyťdobromyseľníprisvojejdržbekcelejparcele,pretožepolovicuparcelyzaživotavlastnilateta
U. Q., od ktorej ju žalobca prededil. Žalobca preto musel vedieť, že druhá polovica nebola predmetom
dedičského konania po jeho rodičoch. Rozhodujúce v spore bolo preukázanie zákonnej podmienky pre

vydržanie nehnuteľnosti žalobcom - jeho dobrú vieru, že mu nehnuteľnosť patrí. Súd prvej inštancie sa
pri svojich záveroch vôbec nevysporiadal s viacerými dôkazmi, ktoré dostatočne osvedčili, že žalobca
mohol mať počas dlhoročnej nerušenej držby nehnuteľnosti oprávnene presvedčenie, že patrila jeho
rodičom a tete, a neskôr výlučne jemu. Odvolací súd sa pritom stotožnil s názorom, vzhľadom na obsah
týchto dôkazov, že sporná parcela č. XXX vznikla z pôvodnej parcely č. XXXX/X - záhrady, a nie z p. č.

XXXX/X, na ktorej je postavený dom žalobcu. Preto dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky
podľa § 134 OZ pre určenie, že vlastníkom spornej nehnuteľnosti je na základe oprávnenej držby po
dobu viac ako 10 rokov žalobca.

7. Na základe žalovanými podaného dovolania Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3 Cdo 17/2016 zo

dňa 24.04.2017 zrušil rozsudok odvolacieho súdu č. k. 14Co/420/2010-430 zo dňa 09.07.2013 a vec
vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Dovolací súd v uznesení uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu
bolo vydané v konaní, v ktorom došlo k tzv. inej procesnej vade (§ 241 ods. 2 písm. b) OSP). Odvolací
súd v napadnutom rozsudku uviedol, že doplnil dokazovanie výpisom z LV, výpisom z registra „C“ k
spornému pozemku, výkazom výmer, znaleckým posudkom a výpoveďou svedka a na tom podklade

uzavrel, že tieto dôkazy dostatočne osvedčili, že žalobca „mohol mať“ počas dlhoročnej nerušenej držby
nehnuteľnosti oprávnene presvedčenie, že patrila jeho rodičom a tete, neskôr výlučne jemu. Podľa
dovolacieho súdu predpokladom prijatia záveru súdu o vydržaní musí byť medziiným zistenie, že počas
vydržacej doby držiteľ skutočne „bol“ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo
právo patrí. Toto posúdenie nemôže vychádzať iba zo subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť

držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol
mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Odvolací súd v danom
prípade poukázal na súbor viacerých dôkazov, na základe vykonania ktorých sa odchýlil od skutkových
zistení súdu prvej inštancie, a v nadväznosti na ne „súhrnne“ konštatoval svoje skutkové zistenie o

možnosti existencie vnútorného presvedčenia žalobcu o tom, že je vlastník sporného pozemku. Potreba
dostatočne vysvetliť, konkrétne z ktorého vykonaného dôkazu súd vyvodil ten alebo onen skutkový záver
(teda nie iba súhrnne), bola v danom prípade o to naliehavejšia, že odvolacím súdom vykonané dôkazy
sa týkali skutkového stavu významného z hľadiska evidencie práva v pozemkovej knihe, evidenciinehnuteľností alebo katastra nehnuteľností, nie však z hľadiska samotného nadobúdacieho titulu. Do
spisu založené listiny obsahujúce údaje o právach, ktoré v poznámke špecifikujú titul nadobudnutia
práva, nemožno stotožňovať s právnym titulom, ktorým bolo právo nadobudnuté. Podobne nemožno za

titul zakladajúci dobromyseľnosť držby považovať znalecký posudok o cene nehnuteľnosti vypracovaný
pre účely dedičského konania. Takým titulom nie sú ani listinné dôkazy obsahujúce údaje o výmerách
alebo konfigurácii parciel. Pokiaľ odvolací súd dokazovanie takýmito listinami vykonal, v odôvodnení
napadnutého rozsudku ale náležite nevysvetlil, prečo napriek uvedenému bolo možné prijať záver o
preukázaní dobromyseľnosti žalobcu, nemá jeho rozhodnutie náležitosti v zmysle ust. § 157 ods. 2 OSP

(zákona účinného v čase vydania rozhodnutia odvolacím súdom) a z toho dôvodu je nepreskúmateľné.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu formulácie obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku
nasvedčujú tomu, že odvolací súd sám si uvedomoval pretrvávajúcu a dokazovaním stále ešte
neopodstatnenúneistotuarozpornosťskutkovýchzistení,napodkladektorýchrozhodol.Pokiaľodvolací
súd napriek tomu rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, rozhodol predčasne, bez
obstarania náležitých, jednoznačných a vzájomne si neprotirečivých skutkových podkladov.

8. K dovolaniu sa vyjadril žalobca. Tento uviedol, že dovolací súd veľmi neisto vyslovuje svoj názor.
Žalobca má za to, že dovolanie nemá jasnú definíciu z akých dôvodov je toto prípustné, aj keď uvádza,
že podľa jeho názoru pri napadnutom rozsudku došlo v konaní k tzv. procesnej chybe. Pričom dôvod
podaného dovolania žalovaní uvádzajú podľa dovolacieho súdu nesprávne právne posúdenie veci.

Žalobca má za to, že spis obsahuje dostatok dôkazov k tomu, aby bol vynesený ten istý rozsudok
odvolacím súdom, ako ten ktorý bol dovolaním napadnutý. Parcela č. XXX mohla vzniknúť len z parcely
č. XXXX/X a nie z parcely XXXX/X, pričom na tejto pôvodnej parcele stojí dom a nemôže žalobca za
to, že kataster pochybil, čo dovolací súd aj skonštatoval. Za žiadnych okolností sa nedá poprieť, že
vo veci držby právni predchodcovia pôvodného žalobcu, ani sám žalobca neboli nikdy v držbe rušení

a nikto zo žalovaných sa nikdy vydania veci nedomáhal. Právni predchodcovia a to aj rodiny Q. a V.
tam žili a žijú minimálne 50 rokov. Otázka dobromyseľnosti bola žalobcom niekoľkokrát zdôvodnená vo
veci tzv. neprededenej polovice pozemku, ktorý je predmetom sporu. Zo žalobcovi nepochopiteľných
dôvodov, dovolací súd, ako keby prehliadol starú známu definíciu, že aj pre prípad pochybnosti platí,
že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená. Žalobca je toho názoru, aby odvolací súd

opätovne komplexne zhodnotil stupeň dokazovania súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu z hľadiska
jehozáverov,pretožemázato,žesúvspisedostatočnédokumentyivýpovede,ktorésvedčiavprospech
napadnutého rozhodnutia. Preto žalobca žiada, aby odvolací súd rozhodol tak, že žalobca je výlučným
vlastníkom celého sporného pozemku.

9.Odvolacísúdopätovnepreskúmalvecviazanýrozsahomadôvodmiodvolaniaanázoromdovolacieho
súdu podľa § 470 ods. l, ods. 2, § 455, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon
č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016, ďalej len CSP), túto prejednal bez nariadenia pojednávania,
keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (§ 385 ods. l CSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie

uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo v rámci súdneho konania.
Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť
odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré
nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania.

10. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol je vecne a právne
správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods.
2 C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide
o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a

dôvodmi odvolania.

11. Žalobca v odvolaní zopakoval skutočnosti, ktoré boli pred súdom prvej inštancie iba tvrdené, ale
nepreukázané. V podanom odvolaní namietal, že nemožno sa stotožniť so záverom súdu prvej
inštancie, že žalobca nepreukázal svoju dobromyseľnosť držby, preto nemohlo prísť k vydržaniu spornej

nehnuteľnosti z jeho strany.

12. Držba podľa § 129 ods. 1 OZ predpokladá faktické ovládanie predmetu držby (corpus possessionis)
a úmysel držiteľa mať predmet držby za vlastný, resp. pre seba (animus possidenti). Držba môže byťoprávnená alebo neoprávnená. Rozdiel spočíva v psychickej stránke držiteľa. Pri dobromyseľnej držbe
(bonae fidei possessio) sa predpokladá presvedčenie držiteľa so zreteľom na všetky okolnosti, že je
vlastníkom veci alebo oprávneným vykonávateľom práva. Pri nedobromyseľnej držbe ide o zlomyseľnú

držbu (malae fidei possessio), pretože držiteľ vie alebo musí vedieť, že vec mu nepatrí, resp. že právo
vykonáva neoprávnene. Rozdiel medzi oprávnenou a neoprávnenou držbou sa premieta do právnych
následkov týkajúcich sa vydržania, pretože iba oprávnená držba veci alebo práva môže viesť k vydržaniu
vlastníckeho práva alebo vecného bremena.

13. Oprávnená držba vyžaduje súčasné spojenie dvoch podmienok a to dobromyseľnosti držiteľa o
tom, že mu vec alebo právo patrí a danosť tejto dobromyseľnosti so zreteľom ku všetkým okolnostiam.
Dobromyseľnosť spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci alebo, že je oprávneným
vykonávateľom práva. Nestačí presvedčenie držiteľa, že nikoho nepoškodzuje, resp. že nikomu
nezasahuje do jeho práv. Dobromyseľnosť musí byť posudzovaná objektívne a nie len zo subjektívneho
hľadiska držiteľa. Do úvahy treba brať, či by držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú s ohľadom

na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno po každom (spravodlivo) požadovať, mal alebo
mohol mať pochybnosti, či mu vec alebo právo patrí. Vo vzťahu k vydržaniu je nevyhnutné, aby takáto
dobromyseľnosť bola daná po celú dobu plynutia vydržacej doby. Samotné subjektívne presvedčenie
držiteľa o jeho dobromyseľnosti je preto v tomto smere nedostatočné. Nastúpenie dobromyseľnosti je
potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby. Dobromyseľnosť

zaniká momentom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať
pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí a to bez ohľadu na to, že subjektívne naďalej ostal v
presvedčení o svojom vlastníctve veci alebo oprávnenom výkone práva. V závislosti od konkrétneho
prípadu takouto skutočnosťou môže byť oboznámenie sa s vlastníckym zápisom v katastri nehnuteľností
alebo verejnou, či inou listinou, z ktorej vyplýva vlastníctvo v prospech inej osoby.

14. Na základe vyššie uvedeného je odvolací súd toho názoru, že žalobcova dobromyseľnosť, resp.
nedobromyseľnosť sa odvodzuje odo dňa, kedy sa žalobca dozvedel o výsledkoch dedičských konaní
po jeho rodičoch (uznesenie D XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX a D XXX/XX zo dňa 13.05.1965), resp.
po jeho tete (uznesenie D XXX/XX zo dňa 14.10.1986). Sporná parcela nebola predmetnom ani jedného

vyššie uvedeného dedičského konania, preto táto skutočnosť musela vyvolať v žalobcovi pochybnosť o
tom, že mu sporná nehnuteľnosť patrí. Ak žalobca svoju dobromyseľnosť držby odvodzuje od listinných
dôkazov obsahujúcich údaje o právach, ktoré v poznámke špecifikujú titul nadobudnutia práva, tento
nemožno stotožňovať s právnym titulom, ktorým bolo právo nadobudnuté. Podobne nemožno za titul
zakladajúci dobromyseľnosť držby považovať znalecký posudok o cene nehnuteľnosti vypracovaný pre

účely dedičského konania. Takým titulom nie sú ani listinné dôkazy obsahujúce údaje o výmerách alebo
konfigurácii parciel. Nakoľko iné dôkazy zo strany žalobcu neboli v predmetnom spore na podporu
oprávnenosti jeho držby z jeho strany predložené, ani na iné dôkazy v súdnom konaní nepoukazoval,
neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno, ktoré by preukazovalo oprávnenosť, resp. začiatok plynutia
jeho dobromyseľnosti držby spornej nehnuteľnosti.

15. V predmetnom prípade neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie do vydržacej
doby nezapočítal dobu, po ktorú mali v držbe spornú nehnuteľnosť právni predchodcovia žalobcu.
Odvolací súd uvádza, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal dobromyseľnosť držby
jeho právnych predchodcov, ktorá by mala za následok opodstatnenosť jeho námietky, resp. by

opodstatňovala dobromyseľnosť držby žalobcu. Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami
žalobcov bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa
stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho
práva vydržaním (rozhodnutie NS SR, Sp. zn. 3 Cdo 12/2010).

16. V danom prípade má odvolací súd za preukázanú dlhoročnú a nerušenú držbu žalobcu a jeho
právnych predchodcov k predmetnej nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, . parc. č. XXX o výmere
XXX m2. Za oprávnenú by ju však mohol súd chápať len vtedy, keby presvedčenie žalobcu, že ju užíva
ako vlastnú vychádzalo z toho, že jeho právni predchodcovia boli jej vlastníkmi a že toto ich vlastnícke
právo nebolo prejednané v dedičskom konaní. Žalobca však svoju dobromyseľnosť odvodzuje od tých

skutkových tvrdení, že táto nehnuteľnosť bola v podielovom spoluvlastníctve jeho matky a tety a že jednu
polovicu tejto nehnuteľnosti zdedil v dedičskom konaní po tete A. Q. v roku 1986. Je síce pravdou, že
podľarozhodnutiaŠtátnehonotárstvaBratislavaIVč.DXXX/XXzodňa14.10.1986žalobcazdedilmedzi
iným polovicu parcely č. XXX záhrada XXX m2 na LV č. 4, avšak parcela č. XXX nikdy nebola totožná sosúčasnou parcelou č. XXX a teda ani predtým s parcelou XXXX/X. Táto parcela nikdy nebola zapísaná
na LV č. 4. Toto tvrdenie na pojednávaní dňa 03.06.2010 potvrdil aj svedok H.. S. E., ktorý vypracovával
pre strany sporu geometrický plán (č. l. XXX - XXX), ako aj Správa katastra pre hlavné mesto SR

Bratislavu v oznámení zo dňa 23.05.2008 (č. l. XXX - XXX). Obsahom LV na č. X bola pôvodná parcela
č. XXXX/X, ktorá zanikla na základe geometrického plánu č. XX/XXXX, zároveň v tomto geometrickom
pláne bola zriadená parcela č. XXX z parcely č. XXXX/X. Preto odvolací súd dospel k záveru, že od
dedičského konania v roku 1986 (ako ani od predchádzajúcich dedičských konaní) nemohol byť žalobca
dobromyseľný s ohľadom na všetky okolnosti, ktoré sa týkali spornej nehnuteľnosti, že užíva vec ako

vlastnú odvodzujúcu aj právo od svojich rodičov.

17. Námietka žalobcu, že žalovaní sa počas dlhých rokov držby spornej nehnuteľnosti zo strany
žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov nedomáhali úpravy majetkových pomerov medzi nimi je
nedostatočná, nakoľko podľa rozhodnutia NS SR, Sp. zn. 4Cdo 287/2006 to, že odporcovia 1), 2) sa už
ako vlastníci (po roku 1991, t. j. po novele Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb.)

nedomáhali svojich vlastníckych práv, nemožno posúdiť ako skutočnosť potvrdzujúcu dobromyseľnosť
navrhovateľov 1), 2) o ich oprávnenej držbe. Vlastníkovi takáto povinnosť, domáhať sa výkonu svojich
vlastníckych práv alebo iným spôsobom ich riešiť zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva.

18. Z vyššie uvedených dôvodov má odvolací súd za to, že žalobca v predmetnom spore nepreukázal

dobromyseľnosť svojej držby, a preto nemohlo dôjsť k vydržaniu spornej nehnuteľnosti, tak ako to on v
súdom konaní uvádzal. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu žalobcu zamietol.

19. Žalobca v odvolaní poukazoval aj na odvolací dôvod, týkajúci sa nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď

súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce
aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci
dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom
konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval
správnyprávnypredpis,pričomprávnezáverysúduprvejinštanciesúajvzhodesjudikatúrounajvyšších

súdnych autorít, rozhodol vo veci vecne správne.

20. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a
dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust.

§ 387 ods. 2 CSP poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto
zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil.

21. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny
potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli
spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za
dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku
potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

22. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

23. Uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 38D/221/2015 zo dňa 05.05.2015 bolo zastavené
dedičské konanie po poručiteľovi X. J. (žalovaný v 1. rade) z dôvodu nezanechania žiadneho majetku.Žalovaný v 1. rade nemal žiadnych právnych nástupcov, s ktorými by mohlo byť v predmetnom konaní
pokračované, preto odvolací súd v súlade s § 64 druhá veta CSP konanie proti žalovanému v 1. rade
zastavil.

24. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1,
v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaní v 2. až. 5 rade boli v odvolacom konaní úspešní,
a preto im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Zároveň v súlade s §
453 ods. 3 CSP odvolací súd rozhodol, že žalovaným v 2. až 5. rade vznikol nárok aj na náhradu trov

dovolacieho konania, a tieto im odvolací súd priznáva v rozsahu 100%. Pričom o výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).