Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. apríl 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/5/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120208706
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:6120208706.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu W. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., C. XX/
XX, zastúpeného advokátkou JUDr. Marianou Pirťanovou, so sídlom Partizánske, Moyzesova 471/1,
proti žalovanej P. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Hujíkom,
so sídlom Prievidza, Hviezdoslavova č. 3, o zaplatenie 3.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 1. októbra 2020, č.k. 12C/7/2020-196, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi istinu vo výške 3.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.000 eur
od 07.01.2019 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. ustálil, že žalobca
má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 3.000 eur spolu s ročným
úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 5% ročne od 07.01.2019 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil
tým, že dňa 06.07.2018 žalovaná uzavrela so žalobcom ústnu zmluvu o pôžičke, na základe ktorej jej

žalobca požičal sumu vo výške 3.000 eur, ktorá bola v rovnaký deň zaslaná na bankový účet žalovanej.
Dlžnú sumu sa žalovaná zviazala vrátiť žalobcovi v lehote pol roka (do 6.1.2019), pričom do dnešného
dňa, i napriek opakovaným ústnym a písomným výzvam, tak neurobila. Dňa 02.12.2019 bola žalovanej
zaslaná predžalobná výzva, na ktorú žalovaná reagovala vyjadrením, že od žalobcu si nikdy nepožičala
a ani neprevzala žiadnu pôžičku a to i napriek zaslaniu dlžnej sumy na účet žalovanej. Žalovaná
vo vyjadrení žiadala žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť z dôvodu, že si od
žalobcu sumu 3.000 eur dňa 06.07.2018 a ani v inom období nepožičala. Uviedla, že z ich spoločného

hypotekárneho úveru, ktorý im bol poskytnutý na základe Zmluvy o poskytnutí úveru zo dňa 02.07.2018,
vo výške 58.900 eur, boli tieto spoločné úverové prostriedky poukázané na účet žalobcu v Slovenskej
sporiteľni, a.s., pričom z tohto účtu žalobca sumu 3.000 eur previedol na účet evidovaný na jej meno.
Dôvodom tohto prevodu bolo ich spoločné rozhodnutie splatiť úver poskytnutý Slovenskou sporiteľňou,
a.s., podľa úverovej zmluvy zo dňa 02.12.2016, vo výške 2.000 eur, ktorý bol navýšený podľa zmluvy
zo dňa 13.09.2017 na 3.000 eur. Tieto peniaze z úveru boli používané postupne podľa potreby hradenia
výdavkov v čase, keď žila so žalobcom. Ich spolužitie začalo v januári 2017, pričom spočiatku bývali u jej

matky M. H. v R.. V tom čase nemala žiadne väčšie výdavky, pričom žalobca podľa jej vedomostí platil
finančné prostriedky svojej matke z dôvodu dlžôb a splácal tiež spotrebný úver z minulosti. Následne od
10.05.2017 začali spolu bývať v F. M. v prenajatom byte a za tento mesačne platili 210 eur. Spolu tam
bývali asi 8 mesiacov, potom išli bývať naspäť k jej matke, pričom v roku 2018 si zobrali hypotéku a kúpilidom, pričom práve z tohto hypotekárneho úveru bola poukázaná suma 3.000 eur na účet žalovanej,
čím bol vlastne vyplatený celý zvyšok úveru vo výške 2.700 eur. Nie je pravda, že by jej žalobca požičal
sumu 3.000 eur, ale z ich spoločného úveru sa dohodli vyporiadať dlh z úveru, z ktorého následne žili

od januára 2017 až do jeho splatenia v júli 2018. Žalovaná nedlhuje žalobcovi žiadnu finančnú čiastku.
2. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca a žalovaná niekedy v období od
januára 2017 do druhej polovice decembra 2018 spolu žili ako druh a družka, pričom v januári 2017
začali spoločne bývať u matky žalovanej, následne na základe Zmluvy o krátkodobom nájme bytu zo
dňa 10.05.2017 spolu žili v prenajatom byte v F. M.. Ešte pred začatím spolužitia so žalobcom, uzavrela

žalovaná dňa 02.12.2016 so Slovenskou sporiteľňou, a.s. Zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej
bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 2.000 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 36 mesačných
splátkach po 79,61 eur, pričom posledná splátka podľa dohody mala byť uhradená dňa 15.12.2019.
Následne žalovaná dňa 13.09.2017 uzavrela so Slovenskou sporiteľňou, a.s., ďalšiu úverovú zmluvu, na
základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver v sume 3.000 eur, ktorý sa zaviazala splatiť v 84 mesačných
splátkach po 53,86 eur, pričom konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 15.09.2024. Predmetný

úver bol žalovanej aj za účelom vyplatenia jej záväzku z predchádzajúceho zmluvného vzťahu v tom
istom peňažnom ústave (v tom čase vo výške 1.704,33 eur). Dňa 16.05.2018 uzavrel žalobca s Prvou
stavebnou sporiteľňou, a.s., zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorej bol žalobcovi poskytnutý
medziúver vo výške 30.000 eur, ktorý mal žalobca splácať v 149 mesačných splátkach po 137,25 eur.
Žalobca si predmetný úver zobral z toho dôvodu, že obom stranám sporu bol poskytnutý hypotekárny

úver vo výške 58.900 eur, ktorý nestačil na zaplatenie kúpnej ceny rodinného domu, ktorý sa rozhodli
spolu so žalovanou kúpiť. Dňa 02.07.2018 obe strany sporu uzavreli s VÚB bankou Zmluvu o poskytnutí
úveru na bývanie, pričom celková výška úveru za účelom kúpy nehnuteľnosti bola dohodnutá na sumu
58.900 eur, výška mesačnej splátky bola dohodnutá na sumu 208,69 eur, pri počte splátok 360 a lehote
splatnosti úveru 30 rokov. Z predloženého platobného príkazu na úhradu je zrejmé, že žalobca previedol

zo svojho účtu na účet žalovanej dňa 06.07.2018 sumu 3.000 eur, pričom je v ňom uvedený aj účel
poskytnutia týchto peňazí žalovanej ako ,,Pôžička na úver“. Žalobca tvrdil, že z platobného príkazu
jednoznačne vyplýva, že ide o pôžičku poskytnutú žalovanej zo strany žalobcu, za účelom splatenia jej
predchádzajúceho úveru vo výške 3.000 eur (na základe zmluvy zo dňa 13.9.2017). Naopak žalovaná
tvrdila,žezuvedenéhovôbecnevyplýva,žebypredmetnépeniazemalžalobcažalovanejpožičať,aleže

tieto peniaze poslal žalovanej na účet za účelom vyporiadania spoločných záväzkov oboch strán sporu,
aby mohli strany sporu v tom čase dostať hypotekárny úver, nemohli mať ďalšie záväzky voči bankovým
subjektom. Dňa 02.07.2018 žalobca a žalovaný uzatvorili kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudli
do podielového spoluvlastníctva, každý z nich v jednej polovici, rodinný dom a ďalšie nehnuteľnosti
(pozemky), za kúpnu cenu 67.300 eur. Dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam zo dňa 13.2.2019 nadobudol žalobca do výlučného vlastníctva rodinný dom spolu s
pozemkami, ktoré nehnuteľnosti boli dovtedy v podielovom spoluvlastníctve oboch strán sporu, s tým,
že žalobca sa zaviazal uhradiť Všeobecnej úverovej banke, a.s., všetky spoločné záväzky strán sporu v
súvislosti s nadobudnutím predmetnej nehnuteľnosti. Predžalobnou výzvou zo dňa 02.12.2019 právna
zástupkyňa žalobcu žiadala žalovanú o zaplatenie sumy 3.000 eur z dôvodov uvádzaných v žalobe. Z

elektronickej komunikácie medzi stranami mal súd zistené, že strany komunikovali o vrátení sumy 2.000
eur, resp. 3.000 eur žalobcovi zo strany žalovanej, pričom žalobca požadoval túto sumu od žalovanej a
táto mu vrátiť túto sumu odmietla, resp. súhlasila s jej vrátením v 20 eur mesačných splátkach.

3. Svedkyňa M. H. (matka žalovanej) v rámci výsluchu uviedla, že žalobca so žalovanou bývali v jej

domácnostiodjanuára2017amalidlžobypredposkytnutímimhypotéky.Dcérajejkaždýmesiaczaseba
i žalobcu dávala sumu 200 eur za stravu a bývanie. Neskôr sa obaja dohodli, že si zoberú nehnuteľnosť
na hypotéku. Keď si brali hypotéku, tak dlžobu mala aj jej dcéra z úveru v Slovenskej sporiteľni s tým,
že všetky ich dlhy sa mali z hypotéky uhradiť. Žalobca jej tiež hovoril, že si svoje dlhy so žalovanou
vyrovnajú a budú žiť odznovu v dome v N. T.. Žalobca sa so žalovanou aj dohodol na vyporiadaní ich

podielového spoluvlastníctva k domu. Žalobca volal jej dcére a domáhal sa od nej zaplatenia tejto sumy,
pričom vie to aj zo sms komunikácie, ktoré posielal jej dcére. Keď bývali v rodinnom dome, obaja mali
dohodu, že žalobca bude splácať hypotéku a jej dcéra bude platiť za stravu a inkaso. Pokiaľ žalobca
žiadal od jej dcéry sumu 3.000 eur, bola to podľa nej zo strany žalobcu pomsta. Bola pri tom, keď sa
žalobca so žalovanou bavili o sume 3.000 eur, ktorú mal žalobca poslať jej dcére na účet, nerozprávali

sa o tom, že by malo ísť o pôžičku, žalobca tvrdil, že keď si zoberú úvery, uhradia sa ich predchádzajúce
úvery. Nemá však žiadnu vedomosť o tom, že by žalobca jej dcére v minulosti na jej účet nejaké peniaze
posielal. Svedok V. L. vo výsluchu uviedol, že žalobcu pozná z práce a sú v kamarátskom vzťahu.
Viackrát bol v domácnosti žalobcu a žalovanej. So žalobcom bol v práci v pravidelnom kontakte, takžez jeho rozprávania vie, kto financoval a aké veci v domácnosti strán sporu. Vie, kedy žalobca vyplácal
žalovanej bývalú pôžičku, a to zo stavebného sporenia z toho dôvodu, že chceli kupovať dom, takže jej
musel uhradiť bývalú pôžičku, aby mohli požiadať o hypotéku. Žalobca žalovanej vyplatil sumu 3.000

eur, a že bol so žalovanou dohodnutý na tom, že mu tieto peniaze vráti. Sumu 3.000 eur požadoval
žalobca od žalovanej z dôvodu vrátenia pôžičky. Od žalobcu vie, že tieto peniaze poukázal žalovanej zo
stavebného sporenia, z ktorých peňazí takisto dofinancovali kúpu domu. Žalobca sa teda so žalovanou
dohodol, že jej bývalú pôžičku uhradí a že ona mu túto do pol roka vráti. Svedok Q. H. (otec žalovanej)
v rámci výsluchu uviedol, že jeho dcéra so žalobcom žili v spoločnej domácnosti. Keď bývali ešte vo

Vesteniciach v prenajatom byte, jeho dcéra si zobrala pôžičku, z ktorých peňazí obaja žili. Keď bývali v
byte, inkaso a stravu platila žalovaná. Žalobca splácal pôžičku na dom. Keď sa rozišli, žalobca dal dom
do prenájmu. Jeho dcéra mala pôžičku v čase, keď bývala vo M., zobrala si úver 3.000 eur. Žalovaná
platila depozit a nájomné, na to použila tie peniaze. Nemá žiadnu vedomosť o tom, že by si žalovaná
počas spolužitia so žalobcom požičala od neho sumu 3.000 eur. Vie o tom, že od dcéry začal žalobca
pýtať po rozchode sumu 3.000 eur.

4. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657, § 658 ods. 1, § 517 ods.
2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občianky zákonník“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. V konaní mal súd
za preukázané, že žalobca so žalovanou od januára 2017 do decembra 2018 žili v spoločnej domácnosti

a zo svojich mesačných príjmov, ktoré boli u žalobcu podstatne vyššie, uhrádzali spoločne všetky svoje
náklady, vrátane nákladov na domácnosť a bývanie. Okrem toho každá strana mala už pred začatím
spolužitia uzavreté úverové zmluvy, z ktorých si hradila svoje záväzky. Obe strany sporu mali len jeden
spoločný zmluvný záväzok (hypotekárny úver) voči VÚB, a.s., a to práve v súvislosti s kúpou rodinného
domu. Nie je pravdivé tvrdenie žalovanej v odpore podanom proti platobnému rozkazu, ktoré v ďalšom

priebehu konania žalovaná zmenila, a síce, že peniaze vo výške 3.000 eur poukázal žalobca na jej účet z
peňazí získaných zo spoločného hypotekárneho úveru, nakoľko kúpna cena nehnuteľností podľa kúpnej
zmluvy predstavovala sumu 67.300 eur, kým hypotekárny úver bol stranám poskytnutý v sume 59.800
eur, teda v sume nižšej, pričom táto suma bola poukázaná priamo na účet predávajúcich. Logicky teda
nakúpunehnuteľnostístranypotrebovalizadovážiťsiajďalšiepeniazeapeňažnéprostriedky,resp.úver

žalobcovi poskytla Prvá stavebná sporiteľňa a.s.. Zo zhodných tvrdení strán mal súd za preukázané,
že zo sumy 30.000 eur, ktorá bola Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s., poukázaná na účet žalobcu, bola
len časť sumy potrebná a nakoniec aj použitá na zaplatenie kúpnej ceny nehnuteľností (7.500 eur),
časť bola použitá na splatenie predchádzajúceho úveru žalobcu (asi vo výške 14.000 eur), časť sumy
previedol žalobca na účet žalovanej (3.000 eur) a zvyšná časť sumy bola použitá na rekonštrukciu

stranami nadobudnutého rodinného domu. Medzi stranami v konaní zostalo sporné, či bola medzi nimi
uzavretáústnabezúročnázmluvaopôžičke,zavŕšenáprevodompeňažnýchprostriedkovzúčtužalobcu
naúčetžalovanej,aakáno,kedybolatátozmluvauzavretáadokedymalažalovanápovinnosťpeniazez
pôžičky žalobcovi vrátiť. Súd však nesúhlasí s tvrdením žalovanej, že pokiaľ bola aj len na meno žalobcu
vzatá suma 30.000 eur z dôvodu, že peňažný ústav nesúhlasil, aby v zmluvnom vzťahu vystupovala aj

žalovaná, pretože nebola v tom čase jeho manželka a malo ísť o záväzok, ktorý sa mal podľa dohody
strán splácať spoločne, znamená to, že v skutočnosti išlo medzi stranami o spoločný záväzok a spoločné
peniaze, resp., že obe strany počas spolužitia si predmetný úver zobrali spoločne. Skutočnosť, že strany
sporu žijúce v družskom zväzku, mali uzavretú vyššie uvedenú konkludentnú ešte neznamená, že v
rámci tejto dohody si niektoré svoje práva a povinnosti nemohli upraviť aj odlišne. Z výpovede žalovanej

na pojednávaní dňa 21.5.2020 vyplynulo, že úver vo výške 30.000 eur z Prvej stavebnej sporiteľne,
a.s., bol výlučne záväzkom žalobcu. Aj z dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnostiam vyplýva, že časť kúpnej ceny (ktorá bola získaná z Prvej stavebnej sporiteľne, a.s.) bola
uhradená z finančných prostriedkov žalobcu. Vo vyššie uvedenom článku dohody sa žalobca zaviazal
v rámci vyporiadania podielového spoluvlastníctva strán uhradiť len jeden spoločný dlh strán, a síce dlh

z hypotekárneho úveru a nie aj dlh z úveru, ktorý mu bol poskytnutý z Prvou stavebnou sporiteľňou. Aj
z vyššie uvedených dôvodov sumu 3.000 eur previedol žalobca na účet žalovanej dňa 06.07.2019 zo
svojich peňazí, za účelom poskytnutia pôžičky žalovanej. Ide o skutočnosť, ktorú uviedol žalobca aj v
prevodnom príkaze ako účel. Súd prvej inštancie dal žalobcovi za pravdu, že ak by sa v danom prípade
nejednaloopôžičku,žalobcabynemalžiadendôvodanemalobyanivýznamúčelprevodutýchtopeňazí

uvádzať, tak ako to žalobca neuvádzal ani v iných prípadoch prevodov peňazí zo svojho účtu na účet
žalovanej. Skutočnosť, že išlo v danom prípade o pôžičku peňazí žalovanej, žalobca v konaní preukázal
aj SMS správami medzi stranami, v ktorých strany komunikovali o vrátení predmetnej pôžičky, pričom
žalovaná bola ochotná sumu 3.000 eur žalobcovi aj vrátiť, avšak len v 20 eur mesačných splátkach, sčím však žalobca nesúhlasil. Tieto SMS správy vyvracajú tvrdenia žalovanej o tom, že žalobca jej nikdy
nepovedal, že ide o pôžičku jej a že žiadnu pôžičku od žalobcu nežiadala. Ťažko uveriť tiež tvrdeniam
žalovanej, že sa žalobcu bála a že jej komunikácia so žalobcom v SMS bola pod vplyvom strachu. Keby

tomu tak bolo, zrejme by obsah jej komunikácie so žalobcom bol iný, vyjadrenia žalovanej by boli viac
strohé, určite by žalobcovi nedávala návrhy na zaplatenie dlhu v splátkach. Z tvrdení strán a ani zo
svedeckých výpovedí nebolo preukázané tvrdenie žalovanej, že strany sporu sa mali dohodnúť aj na
tom, že všetky ich záväzky z obdobia predtým, ako začali spolu žiť (zmluva o úvere medzi Slovenskou
sporiteľňou,a.s.ažalovanouzodňa13.9.2017)uhradíkaždýznich,tedaajzadruhéhopartnera,vjednej

polovici. Že tomu tak bolo, vyplýva aj z SMS komunikácie strán následne potom, ako žalobca previedol
na účet žalovanej sumu 3.000 eur ale aj z účelu uvedeného v platobnom príkaze, kde sa jednoznačne
uvádza, že ide o „pôžičku na úver“. V prípade, ak by sa strany dohodli aj na spoločnej úhrade dlhov
oboch strán vzniknutých spred obdobia ich spolužitia, nedávalo by žiaden zmysel do platobného príkazu
uviesť text „Pôžička na úver“. Je zrejmé, že žalobca nepreviedol na účet žalovanej dňa 06.07.2018
spoločné peniaze strán, ako to tvrdila žalovaná. Z vyššie uvedených záverov súdu naopak vyplýva,

že žalobca previedol zo svojho účtu na účet žalovanej svoje peniaze v sume 3.000 eur s povinnosťou
žalovanej vrátiť sumu 3.000 eur žalobcovi. Žalobca v konaní tvrdil, že so žalovanou sa dohodli na tom, že
požičanú sumu 3.000 eur mu žalovaná vráti do pol roka (do 06.01.2019). Nakoľko žalovaná dôvodnosť
nároku žalobcu, čo do základu popierala a zmluva o pôžičke bola uzavretá v neprítomnosti ďalších
osôb ústne, súd pri určení doby, dokedy mala žalovaná požičané peniaze žalobcovi vrátiť, vychádzal z

ust. § 563 OZ, podľa ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo
určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Žalobca podľa zhodných tvrdení strán žalovanú vyzýval na vrátenie pôžičky prvýkrát na konci roku
2018 a následne v januári 2019, z čoho možno vyvodiť, že žalovaná mala povinnosť pôžičku žalobcovi
vrátiť najneskôr do 01.01.2019. Pretože žalovaná žalobcovi požičanú sumu 3.000 eur do 01.01.2019

nevrátila, uložil súd žalovanej povinnosť vyššie uvedenú sumu žalobcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia zaplatiť. Žalovaná si svoje zmluvné povinnosti riadne a včas nesplnila, požičanú sumu
žalobcovi nevrátila, dostala sa dňom 02.01.2019 do omeškania a preto si žalobca dôvodne, v súlade s
ust. § 517 ods. 2 a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. od žalovanej uplatňoval z prisúdenej istiny 3.000
eur aj úroky z omeškania vo výške 50% ročne, od 07.01.2019 do zaplatenia, a preto súd uložil žalovanej

takisto povinnosť zaplatiť žalobcovi aj ním uplatnené úroky z omeškania.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 150/2016
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto
mu súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. O výške náhrady

trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, po právoplatnosti tohto rozhodnutia, vydaným
vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Uviedla, že žalobca v konaní nepreukázal,
že by bola medzi ním a žalovanou uzatvorená zmluva o pôžičke, pričom nepredložil žiaden dôkaz, z

ktorého by jednoznačne vyplývalo uzavretie zmluvy o pôžičke zo dňa 06.07.2018. Naopak žalovaná
výsluchom svedkyne M. H. preukázala, že si žalovaná nepožičala od žalobcu sumu 3.000 eur.
Svedkyňa najlepšie poznala vzájomné vzťahy medzi žalobcom a žalovanou, nakoľko u nej bývali a z jej
výsluchu je preukázané, že sa strany sporu dohodli, že z požičaných peňazí (z úveru) budú uhradené
predchádzajúce dlhy, a to dlh žalovanej vo výške 3.000 eur a dlh žalobcu, pričom zvyšok peňazí sa použil

na ich spoločnú nehnuteľnosť. V uvedom čase strany žili spolu ako druh a družka, spoločne hospodárili a
uhrádzali náklady na domácnosť a je nelogické, aby si žalovaná v tom čase požičiavala od žalobcu sumu
3.000 eur. Spoločne teda platili výdavky, vrátane dlhov bez ohľadu na to, či ako dlžník vystupoval voči
Prvej slovenskej sporiteľni žalobca alebo obidve strany sporu v prípade hypotekárneho úveru. Súd prvej
inštancie odôvodňuje vytvorenie si skutkového zistenia o vzniku zmluvy o pôžičke z poznámky, ktorú

žalobca uviedol pri zadaní platby pri platobnom príkaze dňa 06.07.2018 o 6.44 hod., pričom žalovaná
sa s ním nedohodla na takejto pôžičke, pričom v tom čase bola žalovaná v práci a pri pripísaní platby
na účet sa žalovanej nezobrazilo, že ide o pôžičku na úver. Žalobca si začal požadovať zaplatenie
3.000 eur vtedy, keď bola podpísaná dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.
Žalobca nemal iné finančné prostriedky než z úveru (Prvá stavebná sporiteľňa), ktorý žalovaná spolu so

žalobcom spoločne splácali a po podpísaní predmetnej dohody si žalovaná myslela, že sú ich vzájomné
majetkové vzťahy vysporiadané. Uzatváranie tejto dohody bolo momentom, kedy mohol žalobca vzniesť
voči žalovanej požiadavku z údajnej zmluvy o pôžičke, pričom žalobca tak neurobil. Tvrdenia žalobcu,
že dňa 06.07.2018 uzavrel so žalovanou zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poukázal na účet žalovanejsumu 3.000 eur, boli účinne žalovanou popreté a neboli preukázané. Išlo o peniaze určené na vyplatenie
pôžičky, ktorá bola poskytnutá žalovanej a úver, ktorý vybavil žalobca tak bol použitý na splatenie
tejto pôžičky (3.000 eur), z prostriedkov ktorých počas spoločného spolužitia žili. Zvyšok úveru žalobcu

bol použitý na spoločnú nehnuteľnosť. Už len skutočnosť, že úver bol splácaný počas spoločného
hospodárenia potvrdzuje skutkové tvrdenie žalovanej, že nešlo o pôžičku. Nie je možné tak ustáliť, že
existencia zmluvy o pôžičke zo dňa 06.07.2018 vyplýva zo slov uvedených v platobnom príkaze žalobcu
zo dňa 06.07.2018 „pôžička na úver“, slová ktoré sa žalovanej nezobrazili vo výpise z účtu. Dôkaz o
vzniku pôžičky tak nebol produkovaný žalobcom, existencia dohody o pôžičke preukázaná nebola, preto

ide zo strany súdu prvej inštancie o nesprávnu aplikáciu práva súdu na hodnotenie dôkazov, keď súd
nahradilchýbajúcidôkazžalobcuvlastnouinterpretáciou.Žalovanánavrhla,abyodvolacísúdnapadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.

7. Žalobca sa k odvolaniu vyjadril a uviedol, že sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie,
nakoľko uniesol dôkazné bremeno. Súdu predložil niekoľko dôkazov, ktoré preukazujú, že medzi

žalobcom a žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, a to bankový výpis z účtu o prevode sumy
3.000 eur s popisom transakcie „pôžička na úver“, sms komunikácia, v ktorej žalovaná nepopierala
existenciu zmluvy o pôžičke, dokonca bola ochotná pôžičku žalobcovi zaplatiť v splátkach po 20 eur
mesačne. Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď M. H., žalobca takú výpoveď nepovažuje za dôveryhodný
dôkaz, nakoľko ide o rodinného príslušníka, ktorý je vo veci zaujatý. Vierohodnosť svedka spochybňuje

aj tá skutočnosť, že svedok si mnoho veci nepamätá a všetky informácie má len sprostredkovane od
žalovanej. Žalobca má za to, že dôvodnosť žaloby preukázal kľúčovými dôkazmi, pričom žalovaná svoje
tvrdenia nepreukázala a pokiaľ má byť výpoveď svedka jediným dôkazom bez ďalších podporných
dôkazov, musí byť tento logický, vierohodný, presvedčivý a nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný.
Výpoveď svedka žalovanej bola vyvrátená dôkazmi, ktoré predložil žalobca. Aj z výpovede žalovanej

zo dňa 21.05.2020 vyplýva, že žalobca ju žiadal o vrátenie peňazí ešte v čase, keď spolu žili, čiže
pred podpisom dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.

8. Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že sa pridržiava v celom rozsahu odvolania a dodáva, že v

predloženom potvrdení o prípise 3.000 eur na jej účet nie je uvedená žiadna poznámka o pôžičke. Ak
by žalobca poznámku o účele platby skutočne uviedol, vo výpise k platbe by sa poznámka žalovanej
určite objavila. Pokiaľ ide o svedka L., jeho výpoveď žalovaná už namietal. Pred týmto svedkom sme
so žalobcom o súkromných veciach nehovorili a ani nebol v tom čase dôvod o niečom hovoriť, nakoľko
žiadna zmluva o pôžičke uzavretá nebola.

9. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že výpis o finančnej transakcii, ktorý bol doložený žalovanou k
vyjadreniu, nie je možné v odvolacom konaní použiť s poukazom na § 366 CSP. Tvrdenia žalovanej si
vzájomne odporujú a žalovaná svoje tvrdenia mení tak, ako jej v danom momente vyhovujú za účelom
vyhnúť sa plneniu zo zmluvy o pôžičke. Žalobca naďalej trvá na svojich doterajších podaniach.

10. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 a contrario CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP spolu so súvisiacim výrokom
o trovách konania, pričom v súlade s § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje v celom rozsahu na

vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie, s ktorým sa stotožňuje.

11. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností majúcich pôvod v obsahu spisového materiálu odvolací súd
dospel k záveru o nedôvodnosti podaného odvolania. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na
konkrétnych ustanoveniach právnych predpisov, skutkovo odôvodnil z konkrétnych zistení, ktoré pôvod

v dostatočne vykonanom dokazovaní za jeho správneho vyhodnotenia v zmysle zásad uvedených v
ust. § 191 CSP. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami
uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia,
konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach na neho odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
12. V zmysle ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva

dlžníkovi druhovo určené veci a dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi veci rovnakého druhu. Podstatnými
náležitosťami zmluvy o pôžičke sú dohoda veriteľa a dlžníka o výške pôžičky, o reálnom odovzdaní a
prenechaní dohodnutej sumy, o povinnosti dlžníka vrátiť veriteľovi rovnakú sumu a určenie času vrátenia
sumy. Z formulácie zákonného ustanovenia možno ustáliť, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou. Jeteda potrebné, aby okrem konsenzu zmluvných strán došlo k reálnemu úkonu, a to odovzdaniu druhovo
určených vecí dlžníkovi zo strany veriteľa. Predovšetkým kvôli reálnej povahe zmluvy o pôžičke dodnes
pretrváva jej neformálnosť a závisí od vôle strán, či si zvolia písomnú formu alebo ústnu formu.

13. V spore o vrátenie požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným
dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas
nezaplatil. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, veriteľ (žalobca) uniesol dôkazné bremeno (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 472/2007).

11. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia 3.000 eur titulom ústnej zmluvy o pôžičke, podľa ktorej
žalovanej poskytol dňa 06.07.2018 finančné prostriedky vo výške 3.000 eur, pričom žalovaná sa
zaviazala vrátiť tieto finančné prostriedky žalobcovi najneskôr dňa 07.01.2019. Žalobca svoje tvrdenia
v konaní preukazoval listinnými dôkazmi, a to výpisom z účtu (platobný príkaz na úhradu), sms
komunikáciou, zmluvami o úvere a svedeckou výpoveďou. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil

na skutkových zisteniach, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a prihliadol na všetky skutočnosti,
ktoré za tohto konania vyšli najavo. Nemožno súhlasiť s odvolacími námietkami žalovanej, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia o poskytnutej pôžičke, keď nepredložil žiaden
dôkaz, z ktorého by jednoznačne vyplynulo uzavretie zmluvy o pôžičke. Odvolací súd má za to, že
sama skutočnosť nedostatku písomnej formy zmluvy o pôžičke nezakladá dôvod pre záver, že k vzniku

platného vzťahu z pôžičky medzi účastníkmi nedošlo. Ak zákon pre zmluvu o pôžičke nepredpisuje
písomnú formu, t.j. upravuje ju ako neformálnu zmluvu, ktorá môže byť platne uzavretá ústne, prípadne
konkludentne, nedostatok písomnej formy má za následok len ťažšiu dôkaznú situáciu pre veriteľa,
ak dlžník svoj záväzok z ústne uzavretej zmluvy nesplní, teda pôžičku v dohodnutej dobe nevráti. V
posudzovanej veci sa súd prvej inštancie správne vysporiadal s okolnosťami uzavretia zmluvy o pôžičke

v ústnej forme, prihliadol na vzťah medzi účastníkmi konania, predovšetkým na predložené listinné
dôkazy a svedecké výpovede navrhnuté žalovanou vyhodnotil v tom smere, že nepreukázali tvrdenia
žalovanej.

12. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca so žalovanou od

januára2017dodecembra2018žilispoluvjednejdomácnosti.Eštepredzačatímspolužitiasožalobcom
dňa 02.12.2016 uzavrela žalovaná so Slovenskou sporiteľňou, a.s. Zmluvu o úvere, na základe ktorej jej
bol poskytnutý úver vo výške 2.000 eur a dňa 13.09.2017 uzatvorila so Slovenskou sporiteľňou ďalšiu
zmluvu o úvere, na základe ktorej bol poskytnutý úver vo výške 3.000 eur, pričom účelom tohto úveru
bolo aj vyplatenie predchádzajúceho záväzku. Počas spoločného spolužitia sa strany sporu rozhodli

kúpiť nehnuteľnosť (rodinný dom). Za tým účelom uzavrel žalobca s Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s.
dňa 16.05.2018 zmluvu o úvere, v zmysle ktorej bol žalobcovi poskytnutý medziúver vo výške 30.000
eur. Dňa 02.07.2018 žalobca so žalovanou uzatvorili so Všeobecnou úverovou bankou, a.s. Zmluvu o
poskytnutí úveru na bývanie a stranám sporu tak bol poskytnutý úver vo výške 58.900 eur. V ten istý deň
(02.07.2018) žalobca so žalovanou uzatvorili kúpnu zmluvu, v zmysle ktorej nadobudli do podielového

spoluvlastníctva rodinný dom za kúpnu cenu 67.300 eur, každý v 1. Z predloženého výpisu z účtu
(platobný príkaz na úhradu) je zrejmé, že žalobca previedol na účet žalovanej finančné prostriedky
vo výške 3.000 eur a ako účel prevodu finančných prostriedkov uviedol „pôžička na úver“. V zmysle
dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva zo dňa 13.02.2019 žalobca nadobudol do
výlučného vlastníctva rodinný dom strán sporu a žalobca sa zaviazal uhradiť banke všetky spoločné

záväzky spojené s nadobudnutím predmetnej nehnuteľnosti. Predžalobnou výzvou zo dňa 28.02.2020
žalobca vyzval žalovanú, aby mu zaplatila dlžnú sumu 3.000 titulom pôžičky.

13.Vprejednávanejvecinebolosporné,žežalobcadňa06.07.2018previedolnaúčetžalovanejfinančné
prostriedky vo výške 3.000 eur, ale sporné bolo to, či bola medzi žalobcom a žalovanou s poukazom

na poskytnuté finančné prostriedky uzatvorená ústna zmluva o pôžičke. Neobstoja námietky žalovanej,
že nebol dôvod požičať si finančné prostriedky od žalobcu, nakoľko v tom čase spolu žili v jednej
domácnosti, spolu hospodárili, platili výdavky, pričom žalobca nemal iné finančné prostriedky ako tie z
poskytnutého úveru vo výške 30.000, ktorý spoločne splácali a suma prevedená na jej účet vo výške
3.000 bola určená na vyplatenie predošlého úveru. Odvolací súd konštatuje, že bolo potrebné vychádzať

zo zhodných tvrdení strán, keď Prvou stavebnou sporiteľnou, a.s. bol žalobcovi poskytnutý úver vo
výške 30.000 eur, pričom časť z tejto sumy vo výške 7.500 eur bola použitá na úhradu zvyšnej kúpnej
ceny za nehnuteľnosť (rodinný dom), ďalšia časť asi vo výške 14.000 eur predstavovala splatenie
predchádzajúceho úveru žalobcu, časť sumy vo výške 3.000 eur, ktorá je predmetom tohto sporu,žalobca previedol na účet žalovanej a zvyšná časť bola použitá na rekonštrukciu rodinného domu, ktorý
strany sporu nadobudli. Bez ohľadu na skutočnosť, že v čase prevodu sumy 3.000 eur na účet žalovanej
stranysporuspoločnehospodárilivjednejdomácnosti,spoločneplatilivýdavky,úvervovýške30.000bol

Prvou stavebnou sporiteľňou v zmysle zmluvy o úvere zo dňa 16.05.2018 poskytnutý výlučne žalobcovi
(v zmluve o úvere vystupuje ako jediný dlžník), ide teda o poskytnuté finančné prostriedky, ktoré patria
výlučne žalobcovi. Uvedené vyplýva aj z dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam zo dňa 13.02.2019, v zmysle ktorej časť kúpnej ceny bola uhradená z finančných
prostriedkov žalobcu, a to z poskytnutého úveru vo výške 30.000 eur.

14. Odvolací súd má za to, že žalobca zo svojich výlučných finančných prostriedkov dňa 06.07.2018
previedol na účet žalovanej sumu vo výške 3.000 eur z dôvodu poskytnutia pôžičky žalovanej, čo bolo
preukázané predloženým výpisom z účtu žalobcu o platobnom príkaze na úhradu, v rámci ktorého
žalobca uviedol účel poskytnutia týchto finančných prostriedkov žalovanej ako „pôžička na úver“. Pokiaľ
žalovaná namietala, že vo výpise z účtu nebola uvedená žiadna poznámka, preto nemala vedomosť,

že ide o pôžičku na úver, uvedená odvolacia námietka nie je dôvodná. Z predloženého výpisu z účtu je
nepochybne zrejmé, že účel poskytnutia sumy 3.000 eur bol žalobcom stanovený, žalovaná po pripísaní
finančnýchprostriedkovnajejúčetmuselamaťvedomosť,žeideopôžičkunaúver,zuvedenéhodôvodu
sú jej tvrdenia účelové a odmieta priznať záväzok voči žalobcovi, ktorý je nepochybne daný. Na tejto
skutočnosti nemení nič ani tvrdenie žalovanej, že žalobcom poskytnuté finančné prostriedky vo výške

3.000 slúžili na vyplatenie predchádzajúceho úveru žalovanej, nakoľko v konaní bolo preukázané, že
táto suma bola prevedená na účet žalovanej za účelom poskytnutia pôžičky žalovanej. Predchádzajúci
úver žalovanej, ktorý bol vyplatený z poskytnutej sumy 3.000 eur, vznikol žalovanej ešte spred obdobia
spolužitia so žalobcom. Aj napriek tomu, že strany sporu s peniazmi hospodárili spoločne, pokiaľ by sa
rozhodli spoločne vyplatiť tento úver žalovanej, žalobca by v žiadnom prípade pri prevode finančných

prostriedkov 3.000 eur žalovanej neuviedol pri účele ich poskytnutia, že ide o pôžičku na úver. Žalobca
svoj nárok na zaplatenie sumy 3.000 eur titulom pôžičky preukázal v konaní podporne aj sms správami,
v zmysle ktorých žalobca komunikoval so žalovanou ohľadom vrátenia finančných prostriedkov (pôžičky
vo výške 3.000 eur) a žalovaná bola ochotná vrátiť žalobcovi požičané peniaze v mesačných splátkach
po 20 eur, s čim žalobca nesúhlasil, nakoľko žiadal zaplatenie sumy 3.000 eur naraz. Ani svedecká

výpoveď M.J. nepreukázala tvrdenia žalovanej, že žalobcom prevedené peniaze na účet žalovanej dňa
06.07.2018 neboli poskytnutím pôžičky, nakoľko výpoveď bola v rozpore s tvrdeniami žalobcu, ktoré boli
preukázané listinnými dôkazmi a žalovaná nepredložila súdu také dôkazy, ktoré by vyvrátili žalobcom
uplatnený nárok na zaplatenie sumy 3.000 eur.

15. Neobstojí ani námietka žalovanej, že uzatvorenie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 13.02.2019 považovala vzájomné majetkové vzťahy medzi
žalobcom a žalovanou za vysporiadané. Odvolací súd konštatuje, že predmetná dohoda o vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva sa týkala nadobudnutia rodinného domu s pozemkami do výlučného
vlastníctva žalobcu, ktoré nehnuteľnosti boli dovtedy v podielovom spoluvlastníctve žalobcu a žalovanej,

pričom žalobca sa zaviazal uhradiť všetky spoločné záväzky, ktoré mal spolu so žalovanou, v súvislosti s
nadobudnutím predmetnej nehnuteľnosti. Tento spoločný záväzok strán sporu bola Zmluva o poskytnutí
úveru na bývanie „Flexihypotéka účelova“ zo dňa 02.07.2018, na základe ktorej bol žalobcovi spolu
so žalovanou vyplatený úver vo výške 58.900 eur. Z uvedeného vyplýva, že predmetná dohoda o
vyporiadaní sa týkala vyporiadania spoločných záväzkov v zmysle úverovej zmluvy zo dňa 02.07.2018

a netýkala sa teda žalobcom poskytnutej sumy 3.000 eur titulom pôžičky, preto sa žalovaná nemohla
domnievať, že podpísaním dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sú všetky záväzky medzi
ňou a žalobcom vysporiadané.

16. Dôkazné bremeno nesporne zaťažovalo žalobcu, ktorý si splnil svoju povinnosť tvrdenia, že so

žalovanou uzavrel ústnu zmluvy o pôžičke a preto poskytol finančné prostriedky vo výške 3.000 eur,
ktoré previedol na účet žalovanej. Žalobca vzhľadom na uvedené uniesol bremeno tvrdenia, ako aj
bremeno dôkazu, nakoľko v konaní svoje tvrdenia preukázal. Za rozhodujúce dôkazy, ktorými mal súd
nepochybne preukázanú existenciu pôžičky žalovanej, boli práve dôkazy predložené žalobcom (výpis z
účtu o platobnom príkaze na úhradu, sms komunikácia, zmluvy o úvere).

17. Vychádzajúc z čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu. V zmysle § 149 až § 154 CSP strany sporu majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatnéa rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, tieto skutkové tvrdenia ako aj návrhy na vykonanie
dôkazov o nich sú prostriedkami procesného útoku, resp. obrany a ako také musia byť stranami
sporu uplatnené včas, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací

súd záverom konštatuje, že žalovanou predložený listinný dôkaz (výpis z bankového účtu) v odvolaní,
mohla žalovaná predložiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania súdom prvej
inštancie na pojednávaní dňa 03.09.2020. Nakoľko tak urobila až v odvolacom konaní, jedná sa o tzv.
novoty v odvolacom konaní, ktoré možno použiť len vtedy ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní

došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie /§ 366 CSP/. Odvolací súd v
tomto spore nezistil naplnenie žiadneho z uvedených dôvodov § 366 CSP pre použitie novoty zo strany
žalovanej v odvolacom konaní. Novo použitý listinný dôkaz žalovanej sa netýka procesných podmienok /
medzi ktoré patria napríklad právomoc súdu, príslušnosť súdu, neexistencia prekážky začatého konania
(litispendencie), neexistencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci (rei iudicatae), spôsobilosť strany

samostatne konať pred súdom (procesná spôsobilosť) a podobne/, netýka sa vylúčenia sudcu, či
nesprávneho obsadenia súdu a nejde ani o situáciu, kedy ho žalovaná bez svojej viny nemohla uplatniť
v konaní pred súdom prvej inštancie. Z uvedeného dôvodu, keď neboli zistené podmienky na pripustenie
novôt v odvolacom konaní, odvolací súd na predložený listinný dôkaz v odvolaní zo strany žalovanej
neprihliadal.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
ako vecne správny potvrdil spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §

262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100%.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).