Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. marec 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/23/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819201675
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3819201675.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkýň JUDr.
Gabriely Janákovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: SANTERA, s.r.o., so sídlom Palisády
33, Bratislava, IČO: 45 675 686, zast. URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, Banská
Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému: Slovenská republika - Slovenská správa ciest, so sídlom
Miletičova 19, Bratislava, IČO: 00 003 328, o zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 16. januára 2020, č.k. 15C/9/2019-141, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu v celom rozsahu zamietol a výrokom
II. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Rozhodoval

na základe žaloby, ktorou žalobca navrhoval zriadiť vecné bremeno v rozsahu vyznačenom priložením
geometrickým plánom, ktoré by spočívalo v práve prechodu a prejazdu cez špecifikovaný pozemok
žalovaného (konkrétne KN C parcela č. 1330/5, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere
2.818 m2, zapísaného na LV č. 7082 k.ú. Prievidza) v prospech žalobcu ako vlastníka stavby so s. č. 764
- prevádzková budova - predajná hala postavená na parcele č. 1330/9, na parcele č. 1330/11, na parcele
č. 1330/6 a stavby s. č. 2368 prevádzková budova - servis postavená na pozemku s parcelou č. 1330/10,

a to dňom právoplatnosti rozhodnutia. Vecné bremeno žiadal zriadiť sa náhradu. Týmto sa žalobca
snažil vyriešiť svoju nepriaznivú situáciu vo vzťahu k prístupu ku svojím nehnuteľnostiam, a preto navrhol
zriadiť vecné bremeno cez priľahlý pozemok vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný so žalobou nesúhlasil.
Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť. Obrana
žalovaného spočívala v tom, že vecné bremeno nie je možné zriadiť vzhľadom na polohu pozemku
vo vlastníctve štátu, spôsoby jeho využitia ako miestnej komunikácie a predovšetkým z dôvodu, že
na prípadné zriadenie vjazdu do areálu žalobcu je potrebné dodržať postup podľa cestného zákona.

Súd sa v celom rozsahu stotožnil s obranou žalovaného. Konštatoval, že niet pochýb, že žalobcom
sledovaný úmysel zriadiť vecné bremeno za účelom prechodu a prejazdu pozemkom žalovaného k jeho
objektu predstavuje vlastne zriadenie výjazdu k jeho nehnuteľnostiam z cesty I. triedy, ktorú skutočnosť
žalobca nerozporoval. Podľa názoru súdu je neprípustné, aby sa žalobca v rámci občianskoprávneho
sporu vedeného voči štátu domáhal ochrany súkromnoprávnej povahy, obchádzajúc predpisy verejného
práva, ktorým je ich zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách. Z tohto predpisu vyplýva, že

na zriadenie vjazdu z cesty na susedné nehnuteľnosti je príslušný cestný správny orgán. V zmysle §
3b tohto predpisu je bližšie upravené konanie cestného správneho orgánu vo veci zriadenia vjazdu z
pozemnej komunikácie. Žalobca ani jeho právny predchodca pri zlegalizovaní vjazdu do svojho areálusa týmto predpisom neriadili. Súd preto zastával názor, že zriadenie vecného bremena ako takého
nemôže spôsobiť obchádzanie alebo dokonca porušovanie verejnoprávnych predpisov, pretože by išlo
o popretie účelu verejnoprávnej úpravy. Aj podľa názoru súdu, ak ani doteraz neboli dodržané zákonné

ustanovenia na zariadenie vjazdu z pozemku parcely č. 1330/12 na cestu I/9 (pozemok parcela č. 1330/5
k.ú. Prievidza) a žalovaný tento výjazd používa, ide o nelegálne zriadené pripojenie nehnuteľností na
pozemnú komunikáciu - cestu I/9. Túto skutočnosť potvrdilo súdu i Ministerstvo dopravy a výstavby SR
vo svojom stanovisku zo dňa 4.7.2019. Uvedené skutočnosti podporne potvrdilo i KR PZ v Trenčíne a
OÚ v Trenčíne vo svojom stanovisku zo dňa 24.6.2019. Pre úplnosť súd dodal, že žalobca sa úplne

nevysporiadal v konaní ani s požiadavkou preukázať, že právo prechodu a prejazdu nemôže zabezpečiť
inak. V konaní zostalo nepreukázané, ktorý vjazd, a na ktorom konkrétnom mieste do zrejme pôvodne
jedného objektu bol vybudovaný v minulosti na základe projektovej dokumentácie. Ak týmto vjazdom je
vjazd do objektu susediaceho so žalobcom a tomuto spoločnému prechodu a prejazdu bránia hmotné
prekážky, súd zdôraznil, že len sťažený prístup, náročnejšia úprava vyvýšeného terénu aj prípadne
zvýšené náklady na takúto úpravu, nemôžu byť bez ďalšieho prekážkou zabezpečiť právo prejazdu a

prechodu. To platí o to viac, že celý objekt žalobcu sa nachádza v tesnej blízkosti cesty I/9, ku ktorej sa
vzťahujú povinnosti a obmedzenia. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho

zástupcu. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že by zasiahol zriadením vecného bremena do
verejnoprávnych vzťahov. Nežiada o nič iné, len o právo prístupu. V tomto smere nežiada po technickej
stránke od súdu nič. Nie je ani dôvod, aby žiadal, pretože prístup do areálu Autoreal je vybudovaný
samotným žalovaným, o čom svedčí fotodokumentácia, kedy súčasťou cesty podľa § 1 ods. 3 cestného
zákona je aj premostenie odvodňovacieho rygolu, po ktorom je prístup do areálu zabezpečený už od

čias, keď došlo k vybudovaniu štvorprúdovej cesty I. triedy Nováky - Prievidza a predmetného križovania
s cestou Prievidza - Handlová v danom mieste. Zriadením vecného bremena sa totiž zabezpečí, že
súčasný jediný možný prístup k stavbe Autoreal bude rešpektovaný a nik, najmä nie žalovaný, nebude
brániť v prístupe do areálu. Na tomto základe je potrebné, aby mu žalovaný aj naďalej umožňoval prístup
vo forme prechodu a prejazdu cez priľahlý pozemok v jeho vlastníctve tak, ako tomu bolo doteraz. Jedná

sa o zachovanie statusu quo pre neho ako vlastníka legálnych stavieb. Žalovanému o zriadení vecného
bremena v jeho prospech nevznikne žiadna ujma, pretože pôjde len o zachovanie doteraz platnej
situácie, ktorú sám vybudoval a určil, vrátane prístupu do areálu Autoreal. Uviedol, že stavba Autoreal je
legálnou stavbou, s prístupom na pozemné komunikácie v mieste žiadaného vecného bremena. Stavba
je schopná riadneho a trvalého užívania, ako to vyplýva z kolaudačného rozhodnutia zo dňa 4.9.1995.

Uvedenému predchádzalo riadne stavebné konanie, ktorého výsledkom bolo stavebné povolenie zo dňa
19.10.1994. Zmluvou o nájme zo dňa 27.8.2003 bol prenajatý spoločnosti AUTOREAL s.r.o. (predošlý
vlastník) pozemok parcely č. 1330/5, k.ú Prievidza o výmere 5954 m2. Tento pozemok užíval nájomca
predtým na základe nájomnej zmluvy so správcom cesty OSC Prievidza zo dňa 1.8.1994, kde je v
článku 5 jednoznačne definované, že pozemok bude slúžiť ako prístup pre účely Autorealu. Neskôr

bol kúpnou zmluvou zo dňa 1.8.2008 prevedený do vlastníctva vlastníka stavby (t.j. jeho predchodcu).
Rozčlenenie pôvodného pozemku vyplýva z geometrického plánu, ktorý bol súdu predložený a z ktorého
je zrejmé, že stavba areálu má jedinú možnosť prístupu tak, ako sa realizuje dnes a ako je žiadané touto
žalobou. Ak raz štát pri výkone správy na úseku stavebnom vydal stavebné povolenie a skolaudoval
jeho stavbu, potom musí niesť dôsledky tohto konania v tom smere, že uvedené napojenie na pozemné

komunikácie musí rešpektovať. Vlastníctvo priľahlého pozemku patriaceho žalovanému nie je sporné,
rovnako ako vlastníctvo jeho, pričom prístup k stavbe je možný len a jedine tak, ako je požadované
touto žalobou. Prístup mu žalovaný v nájomnej zmluve garantoval, pričom to vyplýva aj z rozhodnutí
v stavebnom konaní. V tom čase ešte nebola v platnosti vyhláška č. 532/2002 Z.z., ktorou mohol byť
prístup k stavbe riešený podrobnejšie a spôsobom, ako je to platné pre stavby povoľované v súčasnosti.

Cez zákaz retroaktivity potom treba vnímať to, že stavba v jeho areáli bola povolená pre splnenie
všetkých požiadaviek kladených právnymi normami v tom čase na jej výstavbu a užívanie, teda vrátane
existencie napojenia podľa §§ 44 a 66 stavebného zákona na pozemné komunikácie. V tejto súvislosti
zdôraznil, že prístup realizovaný cez pozemok vo vlastníctve žalovaného predstavuje jediný prístup k
jeho stavbám. Na základe tejto argumentácie žiadal odvolací súd o zmenu napadnutého rozhodnutia

tak, že žalobe vyhovie a žalovanému uloží povinnosť nahradiť mu trovy konania.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný. Zotrval na svojich predchádzajúcich
stanoviskách. Odvolanie žiadal v celom rozsahu zamietnuť.4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Súd prvej inštancie založil zamietnutie žaloby najmä na závere, že žalobcom žiadané zriadenie
vecného bremena by slúžilo na vjazd k jeho nehnuteľnostiam z cesty I. triedy. Podmienky zriadenia
takéhoto vjazdu sú však v upravené predpismi verejného práva a zo stanoviska správneho orgánu

oboznámeného v konaní je zrejmé negatívne stanovisko správneho orgánu k zriadeniu vjazdu v
mieste požadovaného vecného bremena. Súd prvej inštancie preto nepovažoval zriadenie vecného
bremena za dôvodné, pokiaľ by právo zodpovedajúce zriadenému vecnému bremenu bolo v rozpore s
verejnoprávnymi predpismi.

6. Žalobca nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že by zasiahol zriadením vecného bremena do

verejnoprávnych vzťahov. Nežiada o nič iné, len o právo prístupu.

7. V danom prípade má však otázka prístupu rovinu občianskoprávnu a rovinu verejnoprávnu.
Požadovaným vecným bremenom by sa otázka prístupu riešila len v rovine občianskoprávnej a
prípadným zriadením vecného bremena súdom by žalobca, resp. každodobý vlastník stavby žalobcu

získal občianskoprávne oprávnenie užívať pozemok žalovaného na účely prejazdu z verejnej
komunikácie na svoj pozemok a naopak. Popri tom je tu však špecifický aspekt, a to napojenie
požadovaného prístupu na cestu I. triedy. Napájanie vjazdov na cestu I. triedy je regulované predpismi
verejného práva a podlieha rozhodovacej právomoci cestného správneho orgánu (§3b ods. 1 Zákona
o pozemných komunikáciách). S právom plne súladný výkon práva žalobcu na žalobou požadovaný

prejazd k verejnej komunikácii by preto bol v danom prípade len taký výkon práva, ku ktorému by
mal žalobca tak občianskoprávne oprávnenie užívať cudzí pozemok ako aj verejnoprávne povolenie
zriadenia vjazdu na cestu I. triedy. Keďže súd prvej inštancie zo stanoviska cestného správneho orgánu
zistil, že v mieste požadovaného vecného bremena je vjazd na cestu I. triedy neprípustný a súčasný
vjazd nelegálny, bolo jeho zamietavé rozhodnutie správne. V opačnom prípade, teda ak by súd prvej

inštancie žalobe vyhovel, bol by výkon práva vyplývajúceho zo zriadeného vecného bremena v rozpore
s verejným právom, resp. by právo z vecného bremena bolo nerealizovateľné bez porušenia predpisov
verejného práva. Obe situácie vylučujú možnosť zriadenia vecného bremena súdom podľa § 151o ods.
3 OZ a súd prvej inštancie preto správne žalobu zamietol.

8. Na správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nemení nič ani žalobcom namietaný faktický stav, že
vjazd v mieste požadovaného vecného bremena je realizovaný a cesta je pre jeho účely prispôsobená
premostením odvodňovacieho kanála a vodorovným dopravným značením. Ako bolo konštatované v
napadnutom rozhodnutí, nie je súčasný vjazd na pozemok a k stavbám žalobcu realizovaný v súlade s
verejnoprávnymi predpismi. Je vylúčené, aby tento právny stav zmenila faktická realizácia prístupu, a

preto z nej samotnej nemožno dovodzovať, že verejnoprávne oprávnenie na vjazd tu existuje. Napokon
ani zo žalobcom tvrdeného užívania jeho stavby v súlade s rozhodnutiami v stavebnom konaní žalobca
v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal, že by vjazd bol v minulosti povolený práve v mieste
požadovaného vecného bremena.

9. Súd prvej inštancie záverom napadnutého rozsudku zdôraznil nemenej podstatný fakt, že žalobca
v konaní nepreukázal, že právo prechodu a prejazdu si nemôže zabezpečiť inak. Pritom samotný §
151o ods. 3 Občianskeho zákonníka pre zriadenie vecného bremena spočívajúce v práve cesty cez
priľahlý pozemok vyžaduje preukázanie, že prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak. Súd
prvej inštancie zdôraznil, že len sťažený prístup, náročnejšia úprava vyvýšeného terénu a ich prípadne

zvýšené náklady na úpravu, nemôžu byť bez ďalšieho prekážkou zabezpečenia práva prejazdu a
prechodu cez susedný pozemok. Aj tento záver súdu prvej inštancie je jednoznačne správny.

10. Na uvedené potom nadväzuje zistenie súdu prvej inštancie, že pôvodný ucelený objekt, pokiaľ
nedošlo k jeho vlastníckemu rozdeleniu, disponoval legálnym vjazdom z pozemnej komunikácie a tento

vjazd naďalej slúži ako prístup z cesty I. triedy na susediaci pozemok (par. č. 1330/8, 1331/42 a
1331/43). Relevantný dôvod znemožňujúci prístup vedený z legálneho vjazdu cez susediaci pozemok
v konaní preukázaný nebol. Odvolací súd nespochybňuje, že technická možnosť zabezpečenia práva
cesty musí byť pomeriavaná i finančnými nákladmi na jeho zriadenie, no v tomto prípade nebolo bezďalšieho zrejmé, že by náklady na zriadenie práva cesty cez susedný pozemok napojený na legálny
vjazd z pozemnej komunikácie boli pre žalobcu za hranicou únosnosti. Preto mal žalobca túto otázku v
konaní preukazovať konkrétnymi dôkazmi. Ak tak neučinil, zostala jeho mienka, že prístup cez pozemok

žalovaného k svojim nehnuteľnostiam je jediný možný, nedostatočne preukázaná. Súd prvej inštancie i
tento záver zakladajúci zamietnutie žaloby posúdil vecne správne.

11. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správny (§ 387 ods. 1 CSP).

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % voči žalobcovi, nakoľko bol v odvolacom konaní plne úspešný. V zmysle § 262 ods. 2
CSP o výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).