Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Obdo/25/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116201195
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Priecelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:6116201195.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Spoločenstvo vlastníkov bytov - Sokolská 1901,
so sídlom vo Zvolene, Pražská 1456/8, IČO: 37 889 729, zastúpeného JUDr. Oskarom Chnápkom,
advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Komenského 3, proti žalovanému Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpeného advokátskou kanceláriou SEDLAČKO
& PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o zaplatenie sumy 35

138,56 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.
k. 41Cob/44/2018-250 z 30. mája 2018 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 41Cob/44/2018-322 z 25. februára 2020 takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovanému priznáva náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom č. k. 64Cb/15/2016-204
zo 14. marca 2017 rozhodol tak, že žalobu o zaplatenie sumy 35 138,56 eura s príslušenstvom zamietol
a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie
odôvodnil tým, že žalobca ako dlžník uzavrel podľa § 7b ods. 6 Zákona č. 182/1993 Zb., so žalovaným
ako veriteľom dňa 13. 10. 2010 Zmluvu o úvere č. 282 109 podľa § 497 ods. 2 Obchodného zákonníka,

predmetom ktorej bol záväzok žalovaného poskytnúť žalobcovi peňažné prostriedky do výšky 120 000,-
eur a tomu zodpovedajúci záväzok žalobcovi vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky žalovanému spolu
s príslušenstvom za podmienok uvedených v Zmluve. Žalobca poukázal na prvú stranu Zmluvy, stranu
číslo 2 Zmluvy a stranu č. 17 Zmluvy, z ktorých nie je možné jednoznačne identifikovať skutočného
účastníka Zmluvy, ktorý je dlžníkom žalovaného. Ďalej poukázal na výpis Registra spoločenstiev
vlastníkovbytovanebytovýchpriestorov,zktoréhovyplýva,ženázovžalobcujeSpoločenstvovlastníkov

bytov - Sokolská 1901. S poukazom na označenie žalobcu na stranách č. 1, č. 2 a č. 17 Zmluvy bolo
nanajvýš zrejmé, že žalobca je ako účastník právneho úkonu označený trojakým spôsobom. Z toho ani v
jednom prípade nie je označený svojim názvom podľa výpisu z Registra vlastníkov spoločenstiev bytov
a nebytových priestorov.

2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie považoval za zistené, že dňa 13. 10. 2010

žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník, ktorý bol v závere zmluvy pri podpise označený - Vlastníci
bytovanebytovýchpriestorovvzastúpeníSpoločenstvomvlastníkovbytov-Sokolská1901,azaktorého
pri podpise konala M. Ď., predseda spoločenstva, podpísali Zmluvu o úvere č. 282 109. Na prvej strane
konštatovanej Zmluvy o úvere č. 282109 je uvedené, že zmluva je uzatvorená podľa § 497 a nasl.
a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka medzi zmluvnými stranami - VOLKSBANK Slovensko, a. s.,
ako veriteľ a Vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, adresa: Sokolská 1901/101 vo

Zvolene v zastúpení Spoločenstvom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, adresa:
Sokolská1901/101voZvoleneakodlžník.Následnejeuvedené,ževeriteľaVlastnícibytovanebytovýchpriestorov v bytovom dome, adresa: Sokolská 1901/101 vo Zvolene, podľa aktuálneho listu vlastníctva
k bytovému domu, ktorý je v Prílohe č. 1, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy (ďalej v zmluve
spoločne len „Dlžník" alebo „Vlastníci bytov a nebytových priestorov") v zastúpení: Spoločenstvom

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, adresa: Sokolská 1901/101 vo Zvolene
(ďalej v zmluve aj „Spoločenstvo"), Názov: Spoločenstvo vlastníkov bytov - Sokolská 1901 - sídlo Ul.
Pražská 1456/8, 960 01 Zvolen, IČO: 37 889 729, zapísané v registri spoločenstiev vlastníkov bytov
a nebytových priestorov vedenom Obvodným úradom Banská Bystrica, odbor všeobecnej vnútornej
správy, registračné číslo: D. č. spisu: X/XXXX/XXXXX-XXXXX. zo dňa 29. 03. 2010 (Príloha č. 2 tejto

zmluvy), osoba oprávnená konať v mene spoločenstva M. Ď.Š., predseda spoločenstva, bytom Pražská
1456/8, Zvolen, na základe žiadosti Dlžníka v súlade s rozhodnutím vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v bytovom dome o úvere a jeho zabezpečení prijatým spôsobom podľa Zákona č. 182/1993
Z. z., o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v platnom znení, ktoré dlžník osvedčil kópiou zápisnice
so zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome zo dňa 08. 06. 2010, ktorá je spolu
s prezenčnou listinou z tejto schôdze v Prílohe č. 3 a tvorí nedeliteľnú súčasť tejto zmluvy sa dohodli

na znení Zmluvy o úvere.

3. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že dňa
13. 10. 2010 medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom malo dôjsť v písomnej forme k
uzatvoreniu Zmluvy o úvere č. 282 109. Žalobca v konaní nerozporoval, že na základe Zmluvy o úvere

č. 282109 žalovaný poskytol peňažné prostriedky v sume 120 000,-- eur, keď samotný žalobca v podaní
zo dňa 22. 09. 2016 podal návrh na zmenu žalobného petitu tak, že žalovaný je povinný vrátiť žalobcovi
sumu 35 138,56 eura spolu s príslušenstvom pozostávajúcu z jednotlivých úhrad splátok istín a úrokov,
ktoré žalobca poukázal v zmysle Zmluvy o úvere č. 282109 na účet žalovaného a žalobca je povinný
vrátiť žalovanému sumu 120 000,-- eur predstavujúcu výšku poskytnutého úveru žalobcovi. Žalovaný

sa bránil v konaní tvrdením, že identita spoločenstva je nepochybne rozpoznateľná, žalobca je v zmluve
dostatočne identifikovaný, žalobca poskytnutý úver načerpal a po určitú dobu riadne a včas splácal. V
danom prípade žalobca ako dôvod absolútnej neplatnosti Zmluvy o úvere č. 282 109 uvádzal neurčitosť
označenia žalobcu ako účastníka tohto právneho úkonu. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s textom
Zmluvy o úvere č. 282109 konštatoval, že je pravda, že žalobca na strane 1 Zmluvy o úvere č. 282 109

nie je označený názvom, pod akým je zapísaný do registra spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových
priestorov.Nastrane2Zmluvyoúvereč.282109jevšaknázovžalobcuuvedenývznení,akojevregistri
spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov zapísaný a rovnako je uvedené aj identifikačné
číslo, ktoré práve pri právnických osobách predstavuje jednoznačný identifikačný údaj, o ktorú konkrétnu
právnickú osobu sa jedná a žalobca je svojim správnym názvom označený aj v závere zmluvy na strane

17 pri údajoch o podpise zmluvy. Ďalej konštatoval, že výpis žalobcu z Registra spoločenstiev vlastníkov
bytov a nebytových priestorov bol prílohou č. 2 predmetnej Zmluvy o úvere č. 282 109 a zmluvu za
žalobcu podpísala M. Ď. ako predseda žalobcu a žalobca netvrdil, a teda ani nepreukázal, že by M. Ď. ku
dňu 13. 10. 2010 nebola predsedom spoločenstva žalobcu. Pokiaľ ide o údaj sídla žalobcu, je pravda, že
na strane 2 Zmluvy o úvere č. 282 109 je ako adresa sídla uvedená adresa, ktorá bola adresou bydliska

predsedníčkyžalobcu,alestrane1Zmluvyoúvereč.282109jeuvedenásprávnaadresasídlažalobcua
žalobca v konaní netvrdil, a teda ani nepreukázal, že okrem žalobcu existuje iné spoločenstvo vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome na adrese Sokolská 1901/101, Zvolen. Súd preto dospel k záveru,
že v danom prípade aj bez interpretačných pravidiel výkladu vôle je zmluvná strana dlžníka zrozumiteľne
a určite identifikovaná a definovaná. Ďalej konštatoval, že z následného správania žalobcu a žalovaného

by taktiež bolo potrebné jednoznačne prijať záver, že zmluvnými stranami Zmluvy o úvere č. 282 109
boli žalobca a žalovaný (§ 266 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka). Žalovaný sa správal ako veriteľ, keď
peňažné prostriedky úveru poskytol, poskytol ich v prospech bežného účtu špecifikovaného v Zmluve
o úvere č 282 109 v rámci definície bežného účtu, pričom išlo o účet žalobcu, z ktorého účtu žalobcu
následne boli poukazované aj splátky úveru a úrokov a ktorý účet žalobca aj v žalobnom návrhu tejto

žaloby označil za účet, v prospech ktorého má byť žalobcovi poukázané požadované plnenie v tomto
súdnom konaní, peňažné prostriedky poskytol v rozsahu určenom v Zmluve o úvere č. 282 109. Žalobca
sataktiežsprávalakodlžník,keďpeňažnéprostriedkyúveruprijalaaždojúna2015peňažnéprostriedky
spolu s úrokmi vracal v rozsahu určenom v Zmluve o úvere č. 282 109. Žalobca a žalovaný sa teda až
do júna 2015 správali ako zmluvné strany Zmluvy o úvere č. 282 109. Žalobca začal neplatnosť Zmluvy

o úvere č. 282 109 namietať až po tom ako žalovaný písomným úkonom zo dňa 16. 10. 2015 vyhlásil
predčasnú splatnosť úveru z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti žalobcu riadne a včas splácať
úver a vyzval žalobcu na zaplatenie celej pohľadávky s príslušenstvom. Právo veriteľa požadovať celú
nesplatenú sumu úveru spolu s úrokmi však predstavuje nielen zmluvné, ale aj zákonné právo veriteľa,ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri
mesiace (§ 506 Obchodného zákonníka). Okrem vyššie uvedeného súd prvej inštancie poukázal tiež na
skutočnosť, že zmluva o úvere zo zákona pre svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu, a teda zmluvu

je možné uzatvoriť aj ústne a v danom prípade by bolo potrebné dospieť k záveru, že žalobcovi ako
dlžníkovi a žalovanému ako veriteľovi bol zrejmý obsah a rozsah ich zmluvných práv a povinností, keď
ako už bolo konštatované, žalovaný peňažné prostriedky úveru žalobcovi poskytol a žalobca splátky
úveru v požadovanej výške uhrádzal až do júna 2015.

4. Na záver súd prvej inštancie uviedol, že aj keď v danom prípade išlo o osobitý typ zmluvy o úvere,
ktorá bola uzatváraná aj v súlade s ustanoveniami Zákona č. 182/1993 Z. z., a teda na to, aby vyvolala
zamýšľané právne účinky, bol potrebný aj súhlas dvojtretinovej väčšiny hlasov všetkých vlastníkov bytov
a účelová viazanosť úveru, súd považoval za splnené aj tieto podmienky účinnosti predmetnej zmluvy.
Vôľa vlastníkov bytov bola deklarovaná zápisnicou zo zhromaždenia zo dňa 08. 06. 2010, ktorá spolu
s prezenčnou listinou z tejto schôdze tvorila Prílohu č. 3 Zmluvy o úvere č. 282 109 a účelom úveru

podľa článku 1 zmluvy bolo financovanie a refinancovanie rekonštrukčných prác na bytovom dome a
spoločných priestoroch (obnova bytového domu). Ak aj žalobca následne v podaní zo dňa 22. 09. 2016
uviedol, že Zápisnicou zo zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov zo dňa 08. 06. 2010
nedisponuje, táto skutočnosť sama o sebe nemôže byť dôsledkom neplatnosti alebo neúčinnosti Zmluvy
o úvere, keďže predmetná zápisnica prílohu zmluvy tvorila a žalovaný ako druhá zmluvná strana ňou

disponoval. Naviac, ani zákon č. 182/1993 Z. z., s prípadným nedodržaním podmienok stanovených v §
7b ods. 6 nespája sankciu neplatnosti zmluvy o úvere. V tejto súvislosti súd poukázal aj na komentované
znenie Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, komentár C.H. BECK, prvé vydanie, 2012.
Neplatnosť Zmluvy o úvere nemôže spôsobiť ani prípadné nepoužitie peňažných prostriedkov úveru
žalobcom na zmluvne dohodnutý účel, keďže v prípade, ak má dlžník poskytnuté peňažné prostriedky

úveru podľa zmluvy použiť iba na určitý účel a dlžník ich použije na iný účel, zakladá táto skutočnosť len
zákonnéprávoveriteľa,tedavdanomprípadežalovaného,naodstúpenieodzmluvy(§507Obchodného
zákonníka), nezakladá však žiadne nároky dlžníka proti veriteľovi, najmä nie nárok domáhať sa určenia
neplatnosti zmluvy.

5. V dôsledku vyššie uvedeného súd prvej inštancie nezistil dôvod absolútnej neplatnosti Zmluvy o
úvere č. 282 109 a vzhľadom na to, že žiadna zmluvná strana dôvod relatívnej neplatnosti netvrdila,
považoval Zmluvu o úvere č. 282 109 za platný právny úkon, a teda nebol daný právny základ nároku
na vrátenie plnenia z neplatného právneho úkonu, a preto žalobu zamietol. Úspešnému žalovanému
priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.

6. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,odvolací súd") rozsudkom č. k.
41Cob/44/2018-250 z 30. mája 2018 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 41Cob/44/2018-322 z 25. februára 2020 potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
64Cb/15/2016-204 zo dňa 14. marca 2017 a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

7. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Základnou
odvolacou námietkou žalobcu bola ním namietaná skutočnosť, že v Zmluve o úvere č. 282109 je
názov žalobcu označený pod iným názvom ako je zapísaný v Registri spoločenstiev vlastníkov bytu a

nebytových priestorov. Po oboznámení sa so Zmluvou o úvere č. 282109 odvolací súd daný odvolací
dôvod neakceptoval, aj keď je síce pravda, že na prvej strane zmluvy je nesprávne označenie žalobcu,
ale následne tento nedostatok bol odstránený na strane 2 zmluvy, ako aj na strane 17 zmluvy pri údajoch
o podpise zmluvy, kde je už žalobca označený v súlade s označením uvedeným v Registri spoločenstiev
vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval uzavretie

Zmluvy o úvere č. 282109 za platný právny úkon, na základe ktorého žalobcovi vznikla povinnosť splácať
pravidelné mesačné splátky a následne po porušení zmluvne dojednaných povinností a zosplatnení
úveru vrátiť žalovanému nesplatnú časť úveru spolu s príslušenstvom.

8. Vo veci odvolacej námietky žalobcu spočívajúcej v jeho právnom názore, že súd nevykonal

navrhované dôkazy, a to výsluch svedkov, odvolací súd sa nestotožnil s týmto názorom žalobcu, pretože
podľa zistenia odvolacieho súdu nevykonanie výsluchu predsedníčky Spoločenstva vlastníkov bytu a
nebytových priestorov M. Ď.L., ktorá túto zmluvu podpísala v čase k 13.7. 2010, keď vykonávala funkciu
predsedníčky spoločenstva nemalo vplyv na konštatovanie platnosti Zmluvy o úvere č. 282109.9. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že Zmluva o úvere č. 282109 je platný právny
úkon, z toho dôvodu uplatnený nárok žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia nie je daný, keď nie

je daný jeho právny základ, a to neplatnosť právneho úkonu, čo by malo za následok vrátenie plnenia
z neplatného právneho úkonu. Vyjadril, že súd prvej inštancie správne aplikoval platnú právnu úpravu,
vysporiadal sa so všetkými aspektmi zo zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie
odôvodnil. Rovnako uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočné, logické, presvedčivé
a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo

vykonané dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami, formulovanými v Civilnom sporovom
poriadku.

10. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ") dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f/ CSP, že súdy mu nesprávnym procesným postupom znemožnili,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, ako aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

11. Pokiaľ ide o dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolateľ tvrdí, že v konaní došlo k nesprávnemu
procesnému postupu tým, že odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní rovnako ako súd prvej inštancie,

nevysporiadal s jeho námietkami o absolútnej neplatnosti Zmluvy o úvere č. 282109 zo dňa 13.10.2010.
Podľa neho daná zmluva nebola schválená 2/3 väčšinou vlastníkov bytov a nebytových prostriedkov
v súlade s podmienkami zákona č. 182/1993 Zb., a rovnako nebola uzatvorená s oprávnenou osobou
konať v čase uzatvárania Zmluvy o úvere č. 282109 v mene žalobcu. Podľa žalobcu sa jedná o absolútne
neplatný právny úkon, a to z dôvodu rozporu so zákonom č. 182/1993 Zb., poukazom na to, že platnosť,

resp. absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný skúmať z úradnej moci, a to z hľadiska,
či osoba, ktorá uzatvárala zmluvu bola oprávnená konať v mene spoločenstva, resp. či boli splnené
zákonné podmienky na uzatvorenie takejto zmluvy. Rovnako podľa neho súdy opomenuli to, že v
konaní namietal pravosť podpisov vlastníkov bytov a nebytových prostriedkov uvedených na prezenčnej
listine zo dňa 8. 06. 2010, na ktorú odkazuje aj súd prvej inštancie a má z nej preukázané, že daná

zmluva o úvere bola schválená aj 2/3 väčšinou vlastníkov bytov a nebytových prostriedkov v súlade s
podmienkami zákona č. 182/1993 Zb. Na preukázanie uvedeného žalobca navrhol vykonať dokazovanie
výsluchom osôb uvedených v prezenčnej listine, a to najmä ohľadne pravosti ich podpisov a účasti
na tomto zhromaždení, ako aj k skutočnému účelu použitia finančných prostriedkov. Takto vykonané
dokazovanie mohlo preukázať, či vôľa vlastníkov bytov a nebytových prostriedkov na čerpanie úveru

bola skutočne prejavená a či tieto prostriedky boli použité na deklarovaný účel. Podľa žalobcu bolo
povinnosťou súdu skúmať napadnutú zmluvu o úvere aj z hľadiska, či osoba, ktorá uzatvárala zmluvu, či
už v písomnej forme alebo v ústnej forme, bola oprávnená konať v mene spoločenstva vlastníkov bytov
a nebytových priestorov. V danej spojitosti bolo poukázané na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Cdo 208/2010, z ktorého vyplýva, že niektoré skutočnosti týkajúce sa neplatnosti

právneho úkonu, nemusia byť účastníkmi konania ani namietané, napriek tomu je súd povinný ich
skúmať.

12. Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP uviedol, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

ešte nebola vyriešená, a to otázky, aká osoba je oprávnená konať v mene Spoločenstva vlastníkov
bytov a nebytových priestorov po ukončení funkčného obdobia predsedu spoločenstva.

13. Na základe vyššie uvedeného dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil
rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie.

14. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že podľa neho dovolateľ dostatočne nevymedzil
prípustnosť dovolania ani z jedného ním uplatneného dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v §
432 CSP a preto navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.
Podľa žalovaného, prípustnosť dovolania žalobcu podľa § 420 písm. f) CSP je vylúčená, pretože

dôvody uvedené žalobcom nie sú dôvodmi podľa § 420 písm. f) CSP. Poukázal pritom na viacero
rozhodnutí najvyššieho súdu, a to R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993, 1VCdo/2/2017, 1Cdo/85/2010,
2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a
7Cdo/38/2012. Dovolateľ neurčito, paušálne a príliš všeobecne formuloval otázku, ktorú má za to, žedovolací súd ešte neriešil, pričom neuvádza v akom smere túto otázku právne nesprávne riešil odvolací
súd (§ 432 CSP) Pri právnej otázke, ktorú treba konkretizovať je potrebné v dovolaní uviesť prečo z
jeho pohľadu odvolací súd na danú otázku zaujal nesprávny právny názor. Žalobca opomenul v dovolaní

uviesťakorozhodnutieodvolaciehosúduzáviseloodvyriešeniadanejotázky(poukázal,žeideorovnaký
prípad ako je uvedené v 3Cdo/6/2017).

15. Dovolateľ sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného, pričom zotrval na svojich doterajších vyjadreniach s
tým, že podľa neho právna otázka uvedená v dovolaní boa dostatočne, určite a zrozumiteľne nastolená

(špecifikovaná).
16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") po zistení,
že dovolanie bolo podané včas (§ 427 CSP) a oprávnenou osobou (§ 424 CSP), zastúpenou v
dovolacom konaní v zmysle § 429 ods. 2 písm. b/ CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky
dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie je
potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné.

17. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

18. Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

19. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

20. Podľa § 431 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní

došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom
spočíva táto vada.

21. Podľa § 432 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak,

že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

22. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie
odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia

prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v
zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady
prípustnostidovolania,nemožnodovolanímnapadnutérozhodnutieodvolaciehosúdupodrobiťvecnému
preskúmaniu v dovolacom konaní.

23. V danom prípade dovolateľ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP, ktorý
vymedzil nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu tým, že sa
nevysporiadal s jeho námietkami o absolútnej neplatnosti Zmluvy o úvere č. 282109 zo dňa 13.10.2010.
Podľa neho daná zmluva nebola schválená 2/3 väčšinou vlastníkov bytov a nebytových prostriedkov

v súlade s podmienkami zákona č. 182/1993 Zb., a rovnako nebola uzatvorená s oprávnenou osobou
konať v čase uzatvárania Zmluvy o úvere č. 282109 v mene žalobcu. Rovnako podľa neho súdy
opomenuli to, že v konaní namietal pravosť podpisov vlastníkov bytov a nebytových prostriedkov
uvedených na prezenčnej listine zo dňa 8. 06. 2010, pričom na preukázanie uvedeného žalobca
navrhol vykonať dokazovanie výsluchom osôb uvedených v prezenčnej listine, avšak vykonanie tohto

dokazovania bolo súdom prvej inštancie odmietnuté.

24. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentnýchprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae(odmietnutiespravodlivosti).Zobsahudovolaniavyplýva,žedovolateľvsúvislostisnesprávnym
procesným postupom odvolacieho súdu namietal, že súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd a/

svoje rozhodnutie nepresvedčivo a arbitrárne odôvodnili a b/ odopreli vykonanie navrhnutých dôkazov.

25. Pokiaľ žalobca v dovolaní namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací
súd pripomína, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že
nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania. Na
podstate tejto zásady zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.". Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré
nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba

považovať aj naďalej za aktuálne. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie
druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho
súdupreľudsképráva.Otakýprípadidevpraxinapríkladvtedy,keďrozhodnutiesúduneobsahujevôbec
žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém" (pozri

Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za
následok „justičný omyl" (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

26. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v
zmysle § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Treba mať na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí
jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej
inštancie vytvára ich organickú jednotu. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií (vychádzajúc

z ich vzájomnej vecnej súvislosti a prepojenosti) je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a akých
dôvodov sa účastníci domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými
úvahami sa riadil prvoinštančný súd a ako tieto úvahy posudzoval odvolací súd; odvolací súd zaujal aj
závery k jeho právnemu posúdeniu veci, s ktorým sa stotožnil. Obsah spisu nedáva podklad pre záver,
že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu

argumentáciu žalobcu. Na základe dostatočne vykonaného skutkového zistenia a dokazovania súdy
dospeli jednotne k právnemu záveru ohľadne platne uzatvorenej Zmluvy o úvere č. č. 282 109
uzatvorenej dňa 13.10.2010 medzi žalobcom a žalovaným. Súd prvej inštancie a rovnako odvolací
súd (odkazujúc na odôvodnenie súdu prvej inštancie) sa náležite vysporiadal s námietkami žalobcu
ohľadne absolútnej neplatnosti danej zmluvy o úvere, a to posudzujúc žalobcovu primárnu námietku

spočívajúcu v neurčitom označení žalobcu (viď bod 22. odôvodnenia súdu prvej inštancie), pričom v
rámci vyššie uvedeného bodu odôvodnenia sa zaoberal posúdením aj iných náležitostí súvisiacich s
podpisom predmetnej zmluvy o úvere, a to oprávnenou osobou konať v mene žalobcu (M. Ď.). Súd prvej
inštancie dostatočne odôvodnil aj splnenie podmienky "udeleného súhlasu dvojtretinovej väčšiny hlasov
všetkých vlastníkov bytov" s odkazom na prezenčnú listinu, v dôsledku čoho bol prejav ich vôle a účelu

úveru dostatočne preukázaný (viď bod 26. odôvodnenia súdu prvej inštancie). Prihliadnuc na vyššie
uvedené takýto postup a rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu civilný sporový poriadok
výslovne umožňuje a preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať porušenie práva
na spravodlivý proces. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

27. Najvyšší súd k dovolacej námietke spočívajúcej v odopretí vykonania dokazovania, a to výsluchu
navrhnutých svedkov - vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorí sú uvedení na prezenčnej listine
zo dňa 8.06.2010 na č.l. 152 (za účelom zistenia ich skutočnej prejavenej vôle a účelu použitiaposkytnutých finančných prostriedkov) konštatuje, že vo všeobecnosti nevykonanie navrhovaného
dôkazu, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústavy") (pozri III. ÚS 332/09), ale iba za predpokladu, že by daný

navrhovaný dôkaz mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu veci, ktorý z dovtedy vykonaných
dôkazov nie je možné ustáliť. Avšak uvedené sa netýka prejednávaného prípadu, nakoľko z obsahu
spisu vyplýva, že v priebehu konania súdy ustálili skutkový stav vo vzťahu k prejaveniu vôle vlastníkov
bytov na základe doloženej prezenčnej listiny zo dňa 8.06.2010, z ktorej skutočnosť ohľadne udelenia
súhlasu 2/3 väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov jednoznačne vyplynula. Možno tiež

konštatovať, že súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil odmietnutie vykonania žalobcom označených
dôkazov (viď bod 27 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie), pričom odvolací súd sa dôvodmi
súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil. Naviac v žalobe, ktorou sa dovolateľ obrátil na súd o
vydanie bezdôvodného obohatenia na základe plnenia poskytnutého podľa neho z neplatnej úverovej
zmluvy, ako dôvod neplatnosti zmluvy výlučne uvádza nepresné označenie účastníka zmluvy na strane
úverovéhodlžníka.Tútožalobupodalpotomakožalovaný(resp.jehoprávnypredchodca)preporušenie

splátkového kalendára v roku 2015 dovolateľom (po tom, čo riadne poskytol dovolateľovi v roku 2010
úver a dovolateľ až do júna 2015 splácal úverové splátky) ku dňu 10.11.2015 vyhlásil predčasnú
splatnosť úveru, ako aj po tom, čo došlo k zmene vlastníkov všetkých bytov v predmetnom bytovom
dome. Až v zmene žaloby na č. l. 156 (podanie zo dňa 22.09.2016) vyslovuje prvý krát pochybnosť o
pravosti podpisov vlastníkov bytov a nebytových priestorov na prezenčnej listine zo dňa 8.6.2010 (avšak

bez uvedenia dôvodov z čoho táto pochybnosť pramení). Zo strany žalobcu nebol k tejto námietke
predložený žiaden dôkaz o tom, že by niektorý z vlastníkov uvedených v prezenčnej listine pravosť
svojho podpisu spochybnil. Keďže súdy pri svojom rozhodovaní vychádzali z uvedených listinných
dôkazov a súvislostí uvedených v odôvodneniach ich rozhodnutí, pričom pochybnosti o prejave vôle
vlastníkov bytov nevychádzali zo žiadnej relevantne preukázanej skutočnosti, nevykonanie výsluchov

vlastníkov uvedených na prezenčnej listine zo dňa 8.6.2010, nemožno považovať za nesprávny
procesný postup súdu, ktorým by znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pochybnosť, či prostriedky boli použité
na účel prezentovaný vtedajšími vlastníkmi bytov a na základe akých podkladov bol úver poskytnutý
žalobca vyslovil tiež až v zmene žaloby na č. l. 156. Ako dôvod týchto pochybností žalobca uviedol,

že nemá k dispozícii daňové doklady, na základe ktorých bol úver čerpaný, pretože od doby čerpania
úveru došlo k zmene vlastníkov bytov, ako aj k zmene štatutárneho orgánu žalobcu. Aj s touto námietkou
sa dostatočne vysporiadal vo svojom odôvodnení už súd prvej inštancie, s čím sa stotožnil aj odvolací
súd. Ako súdy skonštatovali ani prípadné použitie úverových prostriedkov na iný účel ako je uvedený v
úverovej zmluve, nemá vplyv na platnosť úverovej zmluvy a dokumenty, na základe ktorých bol úver

poskytnutý predložil v súdnom konaní žalovaný. V tomto smere taktiež nemožno konštatovať, že by
došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.

28. Pokiaľ ide o namietanie údajného nedostatku oprávnenia M. Ď. konať v mene žalobcu ako jeho
predseda(štatutárnyorgán)včaseuzatvoreniaZmluvyoúvereavtejspojitostinámietkynevykonaniajej

výsluchu,dovolacísúdkonštatuje,ženapotrebujejvýsluchu,resp.nedostatokoprávneniakonaťvmene
žalobcu, poukázal žalobca až v rámci podaného odvolania, pričom počas konania pred súdom prvej
inštancie na danom vôbec netrval a ani predmetnú skutočnosť nerozporoval (nenamietal oprávnenosť
osoby na podpísanej Zmluve o úvere konať v mene dovolateľa). Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie
sa zaoberal posúdením danej skutočnosti aj bez namietania žalobcu, pričom dospel k jednoznačnému

záveru, že M. Ď. v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere bola oprávnenou osobou konať v mene žalobcu, čo
vyplynulo zo zápisu v Registri spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Odvolací súd sa
ohľadne vyššie uvedeného stotožnil so súdom prvej inštancie (viď bod 15. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia). Kto bol oprávnený konať v mene žalobcu teda vyplynulo z úradného zápisu v Registri
spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov, a preto vykonanie výsluchu zapísanej osoby k

tejto skutočnosti nebolo potrebné vykonať. Dovolací súd navyše poukazuje na ustanovenie § 366 CSP,
ktoré upravuje novoty v rámci odvolacieho konania, podľa ktorého nový dôkazný prostriedok /novoty
možno uplatniť len vtedy, ak ich strana nemohla použiť skôr bez svojej viny.

29. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu podané z dôvodu uvedenom v § 420

písm. f) CSP podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP odmietol ako neprípustné.

30. Napokon najvyšší súd pristúpil k posúdeniu prípustnosti dovolania vyvodzovanej žalobcom z § 421
ods. 1 písm. b/ CSP. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súdvýlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje
prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi
(§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí

od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje
toto ustanovenie. Dovolací súd dospel k záveru, že aj v tejto časti - dovolacieho dôvodu podľa § 421
ods. 1 písm. b) CSP je potrebné dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c ) CSP odmietnuť.

31. Uplatnenie dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, predpokladá
vymedzenie, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Právnym posúdením
veciječinnosťsúduspočívajúcavpodradenízistenéhoskutkovéhostavupríslušnejprávnejnorme,ktorá
vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši
právne otázky. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t.
j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú

právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť
právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym, či nedostatočným zistením skutkového
stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej
interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.

32. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je potrebné vykladať tak, že dovolanie je
prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená ustálene. Nemožno túto prípustnosť teda vykladať tak,
že je to právna otázka, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vôbec riešená. Takýto
záver z textu zákona nevyplýva (nemožno ho vyvodiť ani jazykovým výkladom), ale nemožno ho vyvodiť

ani teleologickým výkladom, teda s prihliadnutím na účel, ktorý má dovolanie v systéme opravných
prostriedkov plniť (napr. I. ÚS 115/2020). Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1
CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom
prípade nie o skutkovú otázku), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté
dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie

ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu
konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.
Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a
to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi
odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací

súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421
ods.1písm.b)CSP.Preposúdenie,čiideoprávnuotázkukľúčovúprerozhodnutie vo veci samej apre
posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna
otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho
o jej dovolaní.

33. V súvislosti s namietaným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, podľa dovolateľa
nebola vyriešená otázka: Aká osoba je oprávnená konať v mene Spoločenstva vlastníkov bytov a
nebytových priestorov po ukončení funkčného obdobia predsedu spoločenstva?

34. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických úvah dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom
nastolená otázka nie je takou dovolacou otázkou, akú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm.
b/ CSP.

35. Dovolací súd pristúpil ku skúmaniu, či súdy nižšej inštancie v základnom konaní dovolateľom

nastolenú otázku (bod 33) riešili, a či táto otázka bola významná pre ich rozhodnutie o veci, pričom
dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie od
nastolenej otázky nezáviselo. Z odôvodnení rozhodnutí súdov nižšej inštancie vyplýva, že zhodne
dospeli k záveru, že M. Ď.L. bola v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere ku dňu 13.10.2010 oprávnená
na podpísanie danej Zmluvy o úvere, nakoľko jej oprávnenie konať v mene žalobcu vyplynulo zo

zápisu v Registri spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov. V tejto súvislosti poukázali
na ust. § 7 ods. 10 zák. č. 182/1993 Zb., podľa ktorého náležitosti zapísané v registri sú účinné voči
každému odo dňa vykonania zápisu do registra. V danom ustanovení je vyjadrená zásada verejnosti
registra spoločenstiev a v určitej obmedzenej forme aj zásada materiálnej publicity registra. Táto zásadamateriálnej publicity spočíva v ochrane tretích osôb, ktoré konali v dôvere v zápis v príslušnom verejnom
registri. Znamená to, že zapísaná osoba nemôže tvrdiť nesprávnosť zapísaných údajov, a tiež znamená,
že zapísaná osoba môže namietať existenciu iných údajov voči tretím osobám až momentom ich zápisu

do registra. Naviac dovolací súd uvádza, že je daná povinnosť všetky zmeny zapisovaných údajov
oznámiť registru a navrhnúť zmenu ich zápisu v lehote 30 - dní odo dňa uskutočnenia zmeny (§ 7 ods. 2
zák.č.182/1993Zb.).Keďžepodľa§7ods.7písm.c)ad)zák.č.182/1993Zb.,saorgányspoločenstvaa
meno, priezvisko a trvalý pobyt štatutárneho orgánu spoločenstva do registra zapisujú, tretie osoby, ako
aj súdy vychádzali z výpisu žalobcu - dovolateľa v Registri spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových

priestorov, kde je pani M. Ď. vedená ako predseda spoločenstva v období od 17.8.2006 do 8.8.2013,
pričom predmetná zmluva bola uzavretá dňa 13.7.2010. Oba súdy zhodne uzavreli, že zmluvu podpísala
v čase, v ktorom bola verejne registrovaná ako predseda Spoločenstva. Dovolací súd preto konštatuje,
že rozhodnutia súdov nižšej inštancie nezáviseli od vyriešenia právnej otázky nastolenej dovolateľom,
resp. tak ako bola žalobcom postavená právna otázka, nebola významná pre ich rozhodnutie a ani ju v
danom prípade neriešili. Vzhľadom na to dovolanie žalobcu dovolací súd aj v tejto časti odmietol podľa

§ 447 písm. c/ CSP ako neprípustné.

36. Úspešnému žalovanému dovolací súd priznal náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v
plnom rozsahu. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje
(§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie

(§ 262 ods. 2 CSP).

37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.