Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. apríl 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Nc/4/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109240062
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1109240062.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Rapid life životná poisťovňa, a.s. v konkurze, so
sídlom v Košiciach, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
NárodnábankaSlovenska,sosídlomvBratislave,ImrichaKarvaša1,IČO:30844789,zastúpenejJUDr.
Tomášom Borecom, advokátom so sídlom v Bratislave, Kozia 20 a substitučným zástupcom SELTON
legal s.r.o. so sídlom v Bratislave, Medená 24, IČO: 50 001 019, v mene ktorej koná konateľ a advokát

Mgr. Ján Šimaljak, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, vedenom na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 22C/372/2009, v konaní o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave z 21. júla 2016 sp. zn. 10Co/25/2016, o návrhu členov predstavenstva žalobcu na vylúčenie
predsedníčky senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Jany Bajánkovej z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 8Cdo/28/2017, takto

r o z h o d o l :

Predsedníčka senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Jana Bajánková nie je v y l ú č e

n á z prejednávania a rozhodovania sporu vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod
sp. zn. 8Cdo/28/2017.

o d ô v o d n e n i e :

1. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") bola dňa 15. apríla 2021 doručená
námietka zaujatosti žalobkyne (podpísanej predsedom predstavenstva žalobcu RNDr. Petrom Talánom
a podpredsedom predstavenstva žalobcu Ing. Pavlom Fialom zo dňa 12. apríla 2021, týkajúca sa

dovolacieho konania vedeného na tomto súde pod sp. zn. 8Cdo/28/2017, voči predsedníčke senátu 8C
JUDr. Jane Bajánkovej. V nej sa namieta, že predsedovi predstavenstva žalobcu, bolo dňa 8.4.2021
doručené anonymné podanie, odhaľujúce utajené blízke vzťahy medzi právnym zástupcom žalovaného
JUDr. Tomášom Borecom a sudkyňou JUDr. Janou Bajánkovou, poukazujúc na možné korupčné
previazanie týchto osôb, oznámené aj orgánom činným v trestnom konaní, čím sa nejaví táto sudkyňa
v očiach strany sporu ako nezaujatá.

2. Predsedníčka senátu JUDr. Jana Bajánková, vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, že k osobe
JUDr. Boreca nemá žiaden kvalifikovaný vzťah, ktorý by ju vylučoval z prejednávania a rozhodovania
veci, v ktorých vystupuje ako zástupca strany sporu. Ako minister spravodlivosti ju v roku 2014 navrhol
ako kandidátku za predsedníčku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. K osobným stretnutiam rýdzo
pracovnéhocharakterudochádzalosJUDr.Borecom,keďvykonávalafunkciupredsedníčkySúdnejrady

Slovenskej republiky a on vykonával funkciu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, resp. následne
predsedu Slovenskej advokátskej komory. Uviedla, že dôvody uvedené v námietke zaujatosti voči jej
osobe, odkazujúce na anonymné podanie z bližšie neuvedeného dňa sú absurdné a nepravdivé.

3. Senát 7C najvyššieho súdu, ktorý je zákonným senátom na rozhodovanie o vylúčení predsedu senátu
a sudcov trojčlenného senátu 8C (viď čl. IX ods. 2 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

na rok 2021 a § 54 ods. 3 Civilného sporového poriadku) vec prejednal a dospel k záveru, že podmienky
vylúčenia namietaného predsedu senátu z prejednávania a rozhodovania sporu neboli naplnené.4. Podľa čl. 48 ods. 1 veta prvá Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. z 1. septembra 1992 v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ústavy") nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
5.Podľa§54ods.3zákonač.160/2015Z.z.ocivilnomsporovomporiadku(ďalej„CSP")akjenamietaný

sudca senátu najvyššieho súdu, rozhodne o námietke zaujatosti iný senát najvyššieho súdu.
6. V zmysle § 49 ods. 1 CSP je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

7. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu sporu (veci), k nezaujatému
prístupu k stranám (účastníkom), ich zástupcom a osobám zúčastneným na konaní; zámerom je tiež
predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá
aj právna úprava skutočností, ktoré sú z hľadiska vylúčenia sudcu považované za právne relevantné.
Týmito skutočnosťami sú právne významné vzťahy sudcu, a to jeho vzťah: a/ k sporu (veci), v
rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a

rozhodnutia sporu alebo konania, b/ k stranám sporu (účastníkom konania), ktorý by bol založený na
príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, c/ k zástupcom strán
sporu (účastníkom konania), ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného
pod b/, alebo d/ k osobám zúčastneným na konaní.

8. Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanom
spore (veci) alebo taký jeho osobný vzťah k stranám sporu (účastníkom konania), ich zástupcom,
alebo osobám zúčastneným na konaní, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia
ovplyvnil jeho objektívny pohľad na spor a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.

9. Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania, buď na základe oznámenia sudcu (§ 50 CSP)
alebo na návrh strany (§ 52 CSP). Obsahom práva na prerokovanie sporu (veci) pred nestranným súdom
nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho
prerokovávania a rozhodovania sporu (veci) pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie

sporu nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie
sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia sporu (veci) pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97,
I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

10. Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 49 až 58 CSP predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa

ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 Listiny základných práv a slobôd,
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci možno iba výnimočne a zo závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne
bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. V zásade platí, že v určitej právnej veci
by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom

práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal meniť.
Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z
rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov
pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť
ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by v spore

mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Pri posudzovaní týchto dôvodov v konkrétnej situácii
je nutné prihliadať aj na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") a
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd") a napokon aj na závery, ku ktorým dospela
doterajšia súdno-aplikačná prax najvyššieho súdu.

11. ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je
potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty
nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna
stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k
stranám sporu, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro

interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný
opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej
zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti onestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale
podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu,
že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice

must not only be done, it must also be seen to be done")]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je
založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanému sporu, k stranám, ich zástupcom a osobám zúčastneným na konaní. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim
prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je, či obava strany
sporu je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň
vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu),
teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku
nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach.

Objektívnu nestrannosť nemožno ale chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje z prejednávania a rozhodovania veci.

12. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú
vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť,

ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre
ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k sporu, stranám, ich zástupcom
či osobám zúčastneným na konaní, dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne

(porovnaj napr. I. ÚS 332/08). Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide
o základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému.

13. Nezávislosť je najdôležitejšia vec justície. Nezávislosť súdnej moci je prejavom jej funkčnosti.
Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým významom, a to jednak nezávislosť súdov (inštitucionálna

nezávislosť), jednak nezávislosť sudcov (individuálna nezávislosť). Nezávislosť sudcu treba vidieť ako
jeho nezávislosť od zložiek politického systému, rovnako ale aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej
moci (celého súdneho systému), konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí, nezávislosť vo vzťahu k
vedeniu a kolektívu súdu.

14. Existencia oprávnených pochybností o nestrannosti sudcu závisí vždy od posúdenia konkrétnych
okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybnosti o
nestrannosti sudcu (pozri Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu,
že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie

rozhodujúce, určujúce je to, či sa môže táto obava považovať za objektívne oprávnenú. Len nestranný
súd totiž poskytuje stranám rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny
poriadok (II. ÚS 71/97).

15.ZjudikatúryESĽPaústavnéhosúdumožnovyvodiť,žesubjektívnehľadiskosudcovskejnestrannosti

sa musí podradiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať
to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti
objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, či sudca určitým, nie
nezaujatým vzťahom k sporu, k stranám, k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní
disponuje.

16. Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti stranou sporu vznesenej námietky zaujatosti nie je
rozhodujúci jej osobný subjektívny názor, domnienka alebo úvaha. Nemožno preto bez ďalšieho brať
na zreteľ len samotné pochybnosti namietajúceho o objektívnom a nestrannom rozhodovaní sudcu,
ale vždy treba posúdiť skutočnosti, ktoré viedli k tomu, že strana pochybuje o objektívnosti sudcu.

Nadriadený súd môže vylúčiť namietaného sudcu z prejednania a rozhodovania veci až vtedy, keď je
evidentné, že vzťah sudcu nie je stranou len tvrdený, ale že skutočne existuje a svojou povahou a
intenzitou vykazuje znaky relevantné v zmysle § 49 ods. 1 CSP.17.Sudcajepredstaviteľomsúdnejmoci.Privýkonesvojejfunkciejenezávislýazákonyainévšeobecne
záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia (čl. 144
Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov). Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie
sudcu.

18. V danom prípade členovia predstavenstva žalobcu odôvodnili námietku zaujatosti predsedníčky
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Jany Bajánkovej pre pomer k právnemu zástupcovi

žalovaného JUDr. Tomášovi Borecovi, keď poukazujúc na anonymné podanie z bližšie neuvedeného
dňa, by s ním mala mať utajené blízke vzťahy a možné korupčné previazanie.

19. Vychádzajúc z uvedených zásad najvyšší súd dospel k záveru, že nemožno prisvedčiť dôvodom
námietky zaujatosti uplatnenej členmi predstavenstva žalobcu voči predsedníčke senátu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky JUDr. Jane Bajánkovej. Samotný ich názor, založený na anonymnom podaní

z bližšie neuvedeného dňa, že u namietanej sudkyne sú dané okolnosti vylučujúce ju z prejednávania a
rozhodovania sporu, pre jej možný utajený blízky vzťah a možné korupčné previazanie s JUDr. Tomášom
Borecom - právnym zástupcom žalovaného, nemôže bez dˇalsˇieho zakladať dôvod pre legitímne obavy
zjejnestrannéhoanezaujatéhorozhodovania.ZvyjadreniapredsedníčkysenátuJUDr.JanyBajánkovej
vyplýva, že k osobe JUDr. Boreca nemá žiaden kvalifikovaný vzťah, ktorý by ju vylučoval z prejednávania

a rozhodovania veci, v ktorých vystupuje ako zástupca strany sporu. Pozná ho len osobne z pracovných
stretnutí vo funkcii predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky a ministra spravodlivosti SR, resp.
následne predsedu Slovenskej advokátskej komory, ktoré vykonával a anonymné podanie považuje
za absurdné a nepravdivé. Obava (pocit) z nestrannosti nestačí na založenie dôvodných pochybnosti
´ o nedostatku nezaujatosti vzhľadom na právne (ústavné i zákonné) garancie nezávislosti sudcov a

zákonné povinnosti sudcov konať vo veci bez predsudkov, nezávisle a nestranne. Relevantnou je len
taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne
závažných skutočnostiach, ktoré však predložené anonymné podanie nespĺňa. Objektívnu nestrannosť
nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho
automaticky vylučuje z prejednávania a rozhodovania veci.

20. Senát 7C najvyššieho súdu nezistil reálnu existenciu takých okolností objektívnej povahy, ktoré
by v zmysle § 49 ods. 1 CSP odôvodňovali vylúčenie predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej z
prejednávania a rozhodovania sporu vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 8Cdo/28/2017 a preto
podanej námietke zaujatosti nevyhovel.

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.