Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. január 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/278/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2618200903
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2618200903.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň JUDr.

Andrey Dudášovej a JUDr. Ľuboslavy Vankovej, v spore žalobcu: G. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y.
XXX, XXX XX Y., zastúpený Advokátskou kanceláriou Kurucová, s.r.o., so sídlom Hurbanova 486/2, 905
01 Senica, proti žalovaným: 1. C. J., nar. XX.XX.XXXX, 2. Y. J., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom R.. M.
a H. XXXX/X, XXX XX R., obaja zastúpení JUDr. Jánom Ciranom, advokátom, so sídlom Hollého 750,
905 01 Senica, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Senica č. k. 7C/21/2018-74 zo dňa 13. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaní majú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
určenia, že právny úkon U. J., ktorým darovala žalovaným nehnuteľnosti v katastrálnom území R.,
zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, parcely reg. „C“, parcelné číslo 1330, zastavaná plocha vo výmere
40 m2, parcelné číslo 1331/1 záhrady vo výmere 358m2, parcelné číslo 1331/2 záhrady vo výmere
107m2, parcelné číslo 1332/4 zastavaná plocha vo výmere 127m2, parcelné číslo 1332/5 záhrady,
zastavaná plocha vo výmere 990m2 a rodinný dom súpisné číslo XXXX na parcele číslo 1332/4 , a

to každému v podiele 1, darovacou zmluvou zo dňa 13.11.2017, je voči žalobcovi právne neúčinný.
Výrokom II. priznal žalovaným náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o trovách konania súd
prvej inštancie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

1.1. Napadnutý rozsudok právne odôvodnil poukazom na ustanovenia § 42a ods. 1, 2, § 42b ods. 1 2,
§ 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (v ďalšom texte „ Občiansky zákonník“).

1.2. Vecne odôvodnil napadnutý rozsudok zistením, že žalovaní sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností, ktoré nadobudli darovaním od svojej matky U. J.. Žalobca si voči matke žalovaných
uplatnil v inom konaní nárok na zaplatenie investícií, ktoré mal vložiť do nehnuteľnosti, o tomto jeho
nároku doteraz nebolo právoplatne rozhodnuté. Žalobca tak nedisponuje vymáhateľnou pohľadávkou,
rozumejúc pod touto pohľadávkou pohľadávku vykonateľnú, t.j. takú, ktorá je priznaná vykonateľným
rozhodnutím súdu alebo iným exekučným titulom. V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom „vykonateľná
pohľadávka“ v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa súd prvej inštancie

nestotožnil s názorom žalobcu, podľa ktorého treba pod vymáhateľnou pohľadávkou rozumieť aj
pohľadávku, ktorú možno vymáhať na súde. Žalobca oprel opodstatnenosť podanej žaloby o rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikovaný pod č. 44/2001. Súd prvej inštancie poukázal
vo svojom odôvodnení na novšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo253/2012 zo dňa 17.12.2013, z ktorého vyplýva, že pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods.
1 Občianskeho zákonníka treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným
rozhodnutím súdu alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Vzhľadom na zhodnosť

právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou v Českej republike Najvyšší súd Slovenskej
republiky poukázal v citovanom rozhodnutí na rovnaké právne závery českej judikatúry (rozhodnutia
uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky pod R
12/1998, R 12/2003 a R 5/2007). Poukázal tiež na stredný Občiansky zákonník - zákon č. 141/1950
Zb. - z ustanovenia § 51 ktorého vyplýva, že za vymáhateľnú pohľadávku sa nepokladá pohľadávka

„žalovateľná“, resp. „zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím, teda vykonateľná.
Súd prvej inštancie na základe uvedeného pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, žalobu zamietol.

1.3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (v ďalšom texte „ C. s. p.“) a § 255 ods. 1 C. s. p. a
žalovaným, ktorí boli v konaní úspešní priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca poukazom na ustanovenie §
365 ods. 1 písm. h) C. s. p., pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie podľa žalobcu nesprávne právne posúdil vec vo vzťahu
k aplikácii a výkladu § 42a Občianskeho zákonníka. Vyslovil nesúhlas s právnym názorom súdu

prvej inštancie, podľa ktorého z pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorá
je veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu. Súd prvej inštancie sa nestotožnil pri výklade
uvedeného pojmu so zdôvodnením rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.12.1999
sp. zn. 3Cdo/102/99, ktorému pojmu zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred
súdomvzákladnomkonaní.Zdokazovaniabolonesporné,ževrozhodnejdobeU.J.-matkažalovaných

bola žalovaná v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorého predmetom
boli investície žalobcu do jej rodinného domu. U. J. v priebehu konania previedla rodinný dom, do
ktorého žalobca investoval časť investícií a patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čím
ukrátila žalobcovu pohľadávku, ktorú si uplatňuje v súdnom konaní. Povinnosťou súdu prvej inštancie je
vykladať právne predpisy tak, aby sa im zamýšľanej ochrany skutočne dostalo. Zmyslom odporovacej

žaloby je ochrana veriteľa a jednak to, čo zákonodarca v zákone uviedol pre určitý jav. To znamená,
aby každý použitý výraz mal vždy ten istý zmysel. V danom prípade ide o základnú podmienku pre
uplatnenie odporovacieho nároku ako je vymedzený v § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého sa veriteľ môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 4, ak
ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Predmetný text

zákona a v ňom uvedené prídavné meno vymáhateľný, nie je podľa názoru žalobcu možné interpretovať
tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným
rozhodnutím, ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred
súdom. Z uvedeného bezpečne vyplýva, že zákonné pojmy vymáhateľná pohľadávka a vykonateľná
pohľadávka nie sú v žiadnom prípade synonymické, hovoria pre to, okrem zjavnej rôznosti slovných

označení vlastností týchto pohľadávok, ako ustálené pravidlá výkladu zákonných ustanovení. Preto
vymáhateľná je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v súdnom konaní, ktorá už
dospela, je zročná, ktorá do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ani nezanikla, a preto ju
možno považovať za pohľadávku žalovateľnú, ktorej sa možno domáhať na súde. Žalobca poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/102/99 zo dňa 23.12.1999, z

ktoréhovyplývavýkladpojmuvymáhateľnápohľadávka.VzhľadomnauvedenérozhodnutieNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v plnom
rozsahu vyhovel a priznal náhradu trov odvolacieho konania. V prípade ak by odvolací súd pod pojmom
vymáhateľnápohľadávkarozumelpohľadávku,ktorábolaveriteľovipriznanávykonateľnýmrozhodnutím
súdu, žalobca navrhol, aby odvolací súdu napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 391 ods. 1 prerušil

konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Senica o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov pod sp. zn. 7C/120/2010.

3. Žalovaní v 1. a 2. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázali na vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňujú a navrhli odvolaciemu

súdu napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Podľa žalovaných nemá odvolací dôvod uvádzaný žalobcom
opodstatnenie z dôvodu, že rozhodnutie bolo vydané na základe správne zisteného skutkového
stavu a súd prvej inštancie správne aplikoval a interpretoval právne predpisy. Odporovateľnosť je
v danom prípade neopodstatnená, právne nepodložená. Žalobcu prinútila k uvedenému právnemukroku skutočnosť, že doteraz v rámci konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov neuniesol dôkazné bremeno a v podstate od podania žaloby o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov nebol schopný predložiť adekvátne dôkazy, ktoré by danú kauzu vyriešili.

V predmetnej veci sa výlučne rieši odporovateľnosť právneho úkonu - darovacej zmluvy, ktorá bola
uzavretá v prvoinštančnom konaní. Žalobca v odvolaní uviedol, že vzhľadom na zamietavý postoj
súdu prvej inštancie vo veci odporovateľného právneho úkonu, podal návrh na pokračovanie v konaní
7C/120/2010, aby získal exekučný titul. Podľa žalovaných súd prvej inštancie správne aplikoval § 42a
ods.1Občianskehozákonníka.Nesúhlasiastvrdeniamižalobcuotom,ženajednejstranetrebakonanie

prerušiť a v danom prerušenom pokračovať o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Ich matka vlastnila majetok, ktorý nikdy nespadal do vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, bol to rodinný dom, s ktorým mohla samostatne disponovať, a preto nemožno darovaciu
zmluvu kvalifikovať ako odporovateľný právny úkon. Vychádzajúc z minulých právnych noriem a
terajšej právnej úpravy § 42a Občianskeho zákonníka, je nielen teoreticky, ale hlavne prakticky dané
a potvrdené, že vymáhateľnou pohľadávkou sa rozumie pohľadávka vykonateľná a zabezpečená

exekučným titulom. Na základe vykonaného dokazovania navrhli žalovaní odvolaciemu súdu napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

4. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojom odvolacom návrhu, pričom opakoval, že má
vymáhateľnú pohľadávku, pretože podal žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov ešte v roku 2010, v rámci ktorej súd vyporiada hnuteľné veci, pasíva a investície vykonané do
nehnuteľnosti žalovaných, ktorú na synov - žalovaných previedla ich matka. Žalovaní vedeli o súdnom
spore rodičov o majetok, čím je nepochybne preukázaná ich vedomosť o snahe ich matky ukrátiť
žalobcu. Žalobca sa opätovne zameral na rozoberanie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 23.12.1999
sp. zn. 3Cdo/102/99 a uviedol totožné dôvody ako v podanom odvolaní. Na záver uviedol, že vzhľadom

na uvedené skutočnosti je nepochybné, že splnil všetky podmienky pre úspešné odporovanie právnemu
úkonu.

5. Žalovaní v odvolacej duplike uviedli, že sa v plnom rozsahu pridržiavajú predchádzajúcich
písomných vyjadrení, pričom všetky dôležité skutočnosti smerujúce proti tvrdeniam žalobcu už uviedli

v predchádzajúcich vyjadreniach. Zo znenia § 42a Občianskeho zákonníka v nadväznosti na súdnu
prax je jednoznačné, že žalobca ako veriteľ si nemôže svojvoľne podávať návrhy na odporovateľnosť
právnych úkonov. Ak takýto návrh nespĺňa podmienky stanovené zákonom a súdnou praxou, súd
žalobu vždy zamietne ako v tomto prípade. Žalobca nemá a nikdy nemal vymáhateľnú pohľadávku ani
v tomto súdnom spore ani v spore o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a jeho

údajné investície nie sú právne podložené. V prospech žalobcu doteraz nesvedčí žiadne vykonateľné
rozhodnutie. Žalobca naviac nepreukázal, že darovacou zmluvou bol znížený majetok dlžníka a
uvedený majetok nemôže byť predmetom odporovacej žaloby. Žalovaní opäť navrhli odvolaciemu súdu
napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávneným subjektom, zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutievydané(§359C.s.p.),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a
§ 363 C. s. p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 C. s. p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 C. s. p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo

oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 C. s. p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.

7. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bola žaloba, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovaným neúčinnosti právneho úkonu - darovacej zmluvy zo dňa 13.11.2017, ktorou matka žalovaných

a súčasne bývalá manželka žalobcu darovala žalovaným nehnuteľnosti opísané vyššie.

8. Predmetom odvolacieho konania je v súlade s uplatneným odvolacím dôvodom preskúmať správnosť
postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnejlegitimácie žalobcu, ktorému nesvedčí existencia vymáhateľnej pohľadávky voči darkyni - matke
žalovaných. Spornou bola otázka výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v zmysle ustanovenia §
42a Občianskeho zákonníka.

9. Žalobcom v odvolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci ako odvolací dôvod ((§ 365 ods.
1 písm. h) C. s. p.) je dané v prípade, keď na zistený skutkový stav súd
a) neaplikoval príslušnú právnu normu (t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu),
b) aplikoval nesprávnu právnu normu (t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú),

c) obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo
d) správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. (Števček, M., Ficová,
S., Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár, Praha : C.H.Beck, 2016 str. 1241).

10. Preskúmaním obsahu spisového materiálu a napadnutého rozsudku odvolací súd súhlasne

so súdom prvej inštancie zistil, že žalovaní sú spoluvlastníkmi vyššie opísaných nehnuteľností v
katastrálnom území R., obci R., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, každý v podiele 1 k celku.
Nehnuteľnosti nadobudli darovacou zmluvou zo dňa 13.11.2017 od darkyne - svojej matky U. J., vklad
vlastníckeho práva bol povolený rozhodnutím Okresného úradu Senica, katastrálneho odboru dňa
03.01.2018. Z pripojeného spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 7C/120/2010 vyplynulo, že na súde

je vedené konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov na návrh žalobcu proti
žalovanej U. J.. Z obsahu uvedeného spisu odvolací súd zistil, že žalobca prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne navrhol prerušenie konania o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a súd
prvej inštancie uznesením zo dňa 19. apríla 2018 č.k.7C/120/2010-222 uvedené konanie prerušil až
do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Senica pod č. 7C/21/2018 (predmetné

konanie o určenie neúčinnosti právneho úkonu). Vec teda nie je rávoplatne skončená.

11. Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove
právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči
nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného

právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

12. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil.
Napadnuté rozhodnutie súd odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p., pričom zrozumiteľne

uviedol, ako dospel k svojim záverom a prečo žalobe žalobcu nevyhovel. Prvoinštančné rozhodnutie je
vecne správne, odvolací súd naň v jednotlivostiach odkazuje a za účelom vyrovnania sa s odvolacími
námietkami žalobcu smerujúcimi k výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ uvádza nasledovné:

13. Predovšetkým je potrebné konštatovať, že výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ je v právnej

praxi nejednoznačný. Žalobca v priebehu prvoinštančného konania, i v odvolacom konaní upriamoval
pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra
1999, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
č. R 44/2001, v zmysle ktorého vymáhateľná pohľadávka nie je podmienená existenciou vykonateľnej
pohľadávky, teda takej, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom,

podľa ktorého je možné nariadiť výkon rozhodnutia exekúciou. Súdna prax sa však v ostatnom období
priklonila k tomu výkladu, podľa ktorého je predpokladom úspešného uplatnenia odporovateľnosti
právnemu úkonu práve existencia vykonateľného súdneho rozhodnutia, resp. iného exekučného titulu.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS
39/2015-11 z 01. júla 2015, v ktorom bola riešená interpretácia pojmu „vymáhateľná pohľadávka“

v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd v odôvodnení tohto rozhodnutia
konštatuje, že „neskoršia judikatúra najvyššieho súdu nezotrvala na tom, ako bol tento pojem
interpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3
Cdo 102/99 z 23. decembra 1999).“ V tejto súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí najvyššieho
súdu, pričom konštatoval: „Najpodrobnejšie sa k otázke výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“

najvyšší súd vyjadril vo svojom (...) rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17. decembra 2013, v
ktorom o. i. uviedol: «V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom „vymáhateľná pohľadávka“ použitým v
ustanovení § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa dovolací súd nestotožňuje s právnym názorom vysloveným
v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99, ktorý bol publikovaný vZbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 44/2001. Podľa
citovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka,
ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, t. j. pohľadávka, ktorá už dospela

(je zročná) a ktorá nie je čo do svojej povahy pohľadávkou naturálnou. Podľa názoru dovolacieho
súdu pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Obč. zákonníka treba rozumieť takú
pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého
možno vykonať exekúciu. Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti
dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči

veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje
podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať
vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo
z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon
urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré

odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo
výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného
účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia §
42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou,
t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa

ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba - ako bolo uvedené vyššie - k uspokojeniu
pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa
nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“
či splatnú, teda žalovateľnú. (...) Názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť
žalovateľnú pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, L: Občiansky zákonník I.

Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív. Občiansky
zákonník. Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r.o., Bratislava 2005, str. 101 - 102).
Neudržateľnosť takéhoto názoru možno podoprieť aj argumentom o zbytočnosti (nepoužiteľnosti)
rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom.
Ak by totiž pre rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej

pohľadávky, potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní)
z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky. Išlo by tak
len o akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie
akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a
to zásade efektivity.»“ Ústavný súd v citovanom uznesení zhrnul, že „aktuálna rozhodovacia prax

najvyššieho súdu, ako ani občianskoprávna doktrína nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľná
pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok
sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), ... ale práve naopak, aktuálna rozhodovacia prax
najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna doktrína sa od tohto výkladu zásadne odchyľuje.“ (porovnaj
aj Števček,M.,Dulak,A.,Bajánková,J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a ol. Občiansky zákonník I.

§1 - 450. 2. Vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019, 350 s a nasl.; rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 5Cdo/109/2018 zo dňa 28. marca 2019.).

14. Odvolací súd napokon konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď vychádzal z
ustanovenia § 217 ods. 1 C. s. p. (pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia) a na

správne zistený skutkový stav aplikoval správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu (§ 42a
Občianskehozákonníka),neobstojítedažalobcomuplatnenýodvolacídôvod,podľaktoréhorozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Podľa ustanovenia § 381 C. s. p., odvolací súd nie je viazaný odvolacím návrhom. Odvolací súd

teda nie je viazaný odvolacím návrhom žalobcu, ktorý sa domáhal zmeny napadnutého rozhodnutia
tak, že odvolací súd žalobe v plnom rozsahu vyhovie alebo jeho zrušenia a podľa § 291 ods. 1
C. s. p. prerušenia konania do právoplatného skončenia konania o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, vedeného na Okresnom súde v Senici pod sp. zn. 7C/120/2010.

16. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak
je vo výroku vecne správne.17. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky
žalobcu sú nedôvodné, nie je daný žiaden zákonný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia,
rozsudok súdu prvej inštancie preto v súlade s citovaným ustanovením § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne

správny potvrdil.

18. Odvolací súd napokon vo vzťahu k pojmu „pohľadávka“ dodáva nasledovné: v preskúmavanej
veci sa žalobca svojho nároku domáha vo vzťahu k pohľadávke, ktorá, ako tvrdí mu vznikla voči jeho
bývalej manželke - darkyni - matke žalovaných, v súvislosti s jeho investíciami do rodinného domu

vo výlučnom vlastníctve matky žalovaných. Uvedené investície sú predmetom konania o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré prebieha na Okresnom súde v Senici. Z podstaty
konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyplýva, že ide o komplexné riešenie
majetkových vzťahov medzi bývalými manželmi - bývalými spoluvlastníkmi, pričom sa vyporiadavajú aj
spoločné pohľadávky a záväzky. Pokiaľ nie je konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov právoplatne skončené, nie je možné hovoriť o existujúcej pohľadávke bývalého manžela voči

bývalej manželke. Či takáto pohľadávka skutočne existuje a prípadne aká je jej výška a splatnosť, je
možné ustáliť až po skončení uvedeného konania. Aj z uvedeného vyplýva, že vymáhateľná pohľadávka
žalobcu voči matke žalovaných - určitá pohľadávka definovaná výškou a splatnosťou v čase rozhodnutia
súdu prvej inštancie nebola daná.

19. Vo vzťahu k navrhovanému prerušeniu konania odvolací súd predovšetkým dáva do pozornosti, že
odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, keď
dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 C. s. p.).

20. V súlade s ustanovením § 384 ods. 1, 2 C. s. p. dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje odvolací

súd sám ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých
stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla.

21. Z vyššie uvedenej argumentácie odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, nejde ani o situáciu, že by súd prvej inštancie
nevykonal dôkaz, napriek návrhu strany. Nie je preto zákonný dôvod na zopakovanie alebo doplnenie
dokazovania odvolacím súdom. Do úvahy neprichádza ani aplikácia postupu podľa § 384 ods. 3 C.s.p.,
podľa ktorého odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366.

22. Podľa § 366 C. s. p., prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

23. Z dikcie citovaných ustanovení je zrejmé, že v odvolacom konaní, ktoré skutkovo vychádza zo
stavu zisteného dokazovaním na súde prvej inštancie, nie je možné bez existencie výslovne uvedeného

zákonného dôvodu doplniť dokazovanie. V preskúmavanej veci takýto zákonný dôvod na doplnenie
dokazovania nie je daný, pričom prerušenie konania podľa návrhu žalobcu by malo smerovať k
zadováženiu dôkazu o existencii vykonateľného rozhodnutia o tvrdenej pohľadávke žalobcu voči matke
žalovaných - teda účelom prerušenia konania malo byť doplnenie dokazovania. Prerušenie konania za
uvedeným účelom bolo možné navrhnúť v prvoinštančnom konaní.

24. Žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní v celom rozsahu, majú preto voči žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods.
1 C. s. p., aj vzhľadom na to, že tu neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by
odôvodňovali výnimočne im náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C. s. p.). O výške náhrady trov

odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.25. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 393 ods.
2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C. s. p.).Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).