Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. február 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/169/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7517221940
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7517221940.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudkýň JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Moniky Géciovej, PhD. v právnej veci žalobcu BENCONT COLLECTION,
a. s., Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Veronika
Kubriková, PhD., s.r.o., Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti žalovanej E. Š., H., H. XXX/
XX, o zaplatenie 1 963,68 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 13Csp/504/2017-74 z 22.1.2019

Okresného súdu Košice - okolie

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výrokoch II. a III. a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu
1963,38€,úrok340,60€,úrokzomeškania5,25%ročnezosumy1963,68€od1.6.2017dozaplatenia,

poplatky 57,80 €, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu
zamieta. III. Žalobca má proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%. O výške tejto náhrady rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí.
2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čo žalobca žalobou, doručenou mu 14.11.2017, žiadal a z
akého titulu, čím svoju žalobu odôvodnil, čo podaním, ktoré mu bolo doručené 27.12.2018 oznámil a

ako upravil petit žaloby, že vykonaným dokazovaním bol zistený tento skutkový stav, konkrétne, čo zistil
(čo vyplýva) zo zmluvy o úvere č.XXXXXXXXXX (ďalej len Zmluva; poznámka súdu) uzavretej jeho
právnym predchodcom Poštová banka a.s. so žalovaným 16.12.2013, súčasťou ktorej sú aj Všeobecné
a Obchodné podmienky pre úver, z listiny z 28.11.2014, ktorou bola vyhlásená predčasná splatnosť
úveru a zo Zmluvy o postúpení pohľadávok z 13.6.2017 a uviedol, čo žalobca si v tomto spore uplatňuje.
Ďalej, citujúc znenie § 1 ods.2,§ 2 písm. d) zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (účinného

v čase uzavretia Zmluvy),§ 52,§ 53 ods.1,ods.4 písm. a),ods.5,ods.9,§ 54 ods.1,2 O. z. (účinného v
čase uzavretia Zmluvy),§ 517 ods.1,2 O. z.,§ 3 ods.3 zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,§ 3 a §
10c nar.vl.č.87/95 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka („platnom“
od 1.2.2013) uviedol: Na základe žalobcom doloženého výpisu z účtu žalovaného mal za preukázané,
že poskytol mu peňažné prostriedky 2 000 €. Keďže si nesplnil svoje povinnosti riadne a včas a z
požičanej sumy uhradil len 36,32 €, vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal žalovaného na zaplatenie 1

963,68 € (2000 - 36,32) a poplatkov 57,80 €. Žalobca žiadal pôvodne priznať úrok z úveru vo výške 24,50
% ročne z nezaplatenej istiny od 1.6.2017 do zaplatenia. V zmysle ustálenej súdnej praxe [uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) Obo143/98, Ústavného súdu (ďalej len
ÚS) SR IV.ÚS 476/2012-14] vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov
patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z
omeškania. Takýto záver je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo

k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by
spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Žalovaný ako dlžník bol povinný nazáklade uzavretej zmluvy platiť z poskytnutých prostriedkov úroky 24,50 % ročne, tieto úroky boli splatné
mesačne. Úroky sú peňažným plnením a dôsledkom omeškania s ich plnením je povinnosť dlžníka
platiť úroky z omeškania. Je to zákonný dôsledok vyplávajúci z § 369 ods.1 Obch. zák. bez toho, že

by to museli účastníci právneho vzťahu dohodnúť. Úroky z omeškania patria po celú dobu, po ktorú je
dlžník s platením úrokov v omeškaní. Platí to však len pre omeškanie „splatením“ úrokov poskytnutých
prostriedkov, nie o úrokoch z omeškania. Keďže povinnosť platiť úroky z omeškania je už dôsledkom
omeškania, za omeškanie s ich plnením už ďalej úroky z omeškania nepatria. Dohodnuté úroky z
poskytnutých prostriedkov (úveru) patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v

omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Z dôvodovej správy k novele O. z. vykonanej zák.č.106/14
Z. z. vyplýva, že v súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa
ktorého úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa
§ 565 O. z. Vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa
jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia
práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods.9

OZ. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení uplatniť úroky za
čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom
v splátkach. V týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z
omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia
práva na jednorazové zosplatnenie úveru. Takéto stanovisko potvrdil aj Krajský súd (ďalej len KS)

v Košiciach: 2Co/210/2017 (reprodukoval bod 10. z odôvodnenia jeho rozsudku 2Co/210/2017 z
2.11.2017). Na základe uvedeného mal za to, že keďže žalobca zosplatnil úver 28.11.2014, patria mu
len úroky z omeškania. Preto návrh žalobcu v časti úroku 24,50 % ročne z nezaplatenej istiny 1 963,68
€ od 1.6.2017 do zaplatenia považoval na základe cit. ust. za nedôvodný a preto ho zamietol. Takisto
dlžné úroky z istiny patria žalobcovi od momentu poskytnutia úveru do momentu vyhlásenia okamžitej

splatnosti. Na základe výzvy na úhradu dlžnej sumy, ktorá bola žalovanému zaslaná 28.11.2014, v ktorej
žalobca mu oznámil, že jeho pohľadávka sa stala predčasne splatnou k 28.11.2014, uvádza dlžný úrok
340,62 €, preto zaviazal žalovaného len na zaplatenie dlžného úroku z istiny vo výške 340,62 €. Nakoľko
bol žalovaný v omeškaní s plnením, zaviazal ho na zaplatenie úroku z omeškania 5,25 % ročne od
1.6.2017 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods.1 a § 262 ods.1

CSP (ich znenie citoval) a to tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešnejší, priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).
3. I. Žalobca podal včas ODVOLANIE voči rozsudku, v rozsahu, v ktorom súd žalobu vo zvyšku
zamietol (ďalej len napadnuté rozhodnutie; poznámka žalobcu) a uviedol: V ostatnej časti napadnuté

rozhodnutie zostáva nedotknuté. Podávané odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo vo veci
samej, „dôvodíl“ podľa § 365 ods.1 CSP - písm. a) tým, že neboli splnené procesné podmienky; - písm.
f) tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; - písm. h)
tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd

vychádzal, keď uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru nemá nárok na dohodnuté
zmluvnéúroky.Jezrejmé,žesúdaakýkoľvekštátnyorgánvSRmápostupovaťnazákladeavmedziach
zák., čo zaujatím takéhoto právneho názoru súdu bez podpory právnym predpisom zjavné naplnené
nebolo. Pokiaľ by sa uvažovalo o tom, že otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej
splatnostiúverumalabyťzodpovedanáUznesenímNSSR4Obo143/1998,tak,akotouvádzavosvojom

odôvodnení súd, s týmto záverom sa stotožniť nemožno, nakoľko ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje
potrebám súčasného právneho stavu, keďže po jeho vydaní došlo k vstupu SR do Európskej únie a
následne k implementácii relevantných smerníc do nášho právneho poriadku, ako aj k vydaniu nových
právnych predpisov, ktoré sú pre danú oblasť regulácie smerodajné. V tejto súvislosti si dovolil poukázať,
napr. na § 16 ods.1 zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako ZOS; poznámka žalobcu),
ktorého znenie citoval. Výkladom a contrario, v prípade, ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti
úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka, veriteľ by mal mať rovnako zachované
právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru.
Taktiež chcel poukázať na to, že rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po

zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu a citoval z odôvodnenia
Uznesenia ÚS SR IV.ÚS 499/2011-25 z 22.11.2011. Ďalej doslovne opakoval skutočnosti uvedené v
jeho vyjadrení z 19.12.2018 v časti IV. na str.6 (č.l.62 p. v.), na str.7 (č.l.63) a na str.8 (č.l.63 p. v.). Úroky
z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavujúcenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich
reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv
ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru.

Dovolil si poukázať aj na rozsudok KS v Prešove: 11Co/22/2018 z 28.6.2018 (citoval, čo sa v ňom v
bode 7. odôvodnenia uvádza) a rozsudok KS v Banskej Bystrici: 43Co/1/2018 z 25.1.2018. III. V tejto
súvislosti poukázal aj na Odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu ÚS SR JUDr. Milana Ľalíka
k Nálezu ÚS SR I.ÚS 547/2012-35 z 24.10.2013, z ktorého citoval body 2-3. IV. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti a cit. zákonné ust. žiadal rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie alternatívne žiadal žalobe vyhovieť v celom rozsahu a žalovaného zaviazať
na náhradu trov konania vrátane trov právneho zast., všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
4. Rozsudok, okrem výroku II. a III., nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1
a § 379 CSP), preto nebol vo výroku I. v odvolacom preskúmavaný.
5. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje

dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a zistil, že čo sa týka
výroku II. neboli splnené podmienky na potvrdenie rozsudku (§ 387 ods.1 CSP), ani na jeho zmenu (§
388 CSP), lebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods.1 písm.
h) CSP], preto rozsudok vo výroku II. a výroku III., podľa § 389 ods.1 písm. c) CSP, zrušil a vec vrátil,
podľa § 391 ods.1 CSP, súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Procesné podmienky (podmienky konania) definuje samotný CSP v § 161 ods.1 ako podmienky, za
ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Teória civilného práva procesného rozoznáva vecné procesné
podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania, t. j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej
povinnosti), podmienky na strane súdu [právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu - vada tejto
podmienky je však reglementovaná samostatne v § 365 ods.1 písm. c)] a procesné podmienky na strane

strán sporu (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom,
spôsobilosť byť zástupcom a riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv. negatívne procesné podmienky
(prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci).
7. Vadu predpokladanú v § 365 ods.1 písm. a) CSP má tak konanie v prípade, keď súd vec prejednal
a rozhodol napriek uvedeným nedostatkom.

8. Konanie na súde nemá žiadnu vadu predpokladanú v § 365 ods.1 písm. a) CSP, preto tento odvolací
dôvod nie je daný.
9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a

ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191

ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,

ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu
vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak
hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz
len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi
vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý

nesúlad.
10. Skutkové zistenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu sú správne, preto ani tento odvolací
dôvod nie je daný.11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) je jeho omyl pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov
ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale
nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového
stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k

zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť
výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
12. Na základe skutočností uvedených v odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v celom rozsahu za

opodstatnené, bol urobený záver, že tento uplatnený odvolací dôvod je daný, lebo - ako to žalobca v
odvolaní podrobne uviedol - súd z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne
závery o právach a povinnostiach strán sporu.
13.Súd,pokiaľzamietolžalobuvprevyšujúcejčasti,nevyvodilsprávnezáveryoprávachapovinnostiach
strán sporu, čo je zrejmé zo skutočností uvedených v odvolaní, ktoré sú - ako už bolo uvedené - v celom

rozsahu opodstatnené.
14.Uznesenie4Obo143/98z1.7.2000NSSR[uverejnenévčasopiseZosúdnejpraxe,ročník2000,pod
poradovým (publikačným) č.43/2000] nepotvrdzuje právny názor súdu, lebo jeho právna veta (Dôsledok
omeškania s platením úrokov) znie tak, že zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky a zaplatiť úroky a úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom

omeškania s ich platením je zo zák. vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania, pričom v poznámke
k tomuto uzneseniu sa uvádza, že osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a
n. Obch. zák. preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia
peňažných prostriedkov do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky, že výška úrokovej sadzby je
spravidla dohodnutá priamo v zmluve, ak nie, ich výška sa určí podľa § 502 ods.1 Obch. zák. (vo výške

obvyklých úrokov požadovaných za bankové úvery v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy) a,
že úroky v tomto prípade nie sú sankciou za porušenie povinnosti, ale stávajú sa súčasťou peňažného
záväzku dlžníka, preto aj omeškanie s ich platením zák. sankcionuje povinnosťou platiť z nezaplatenej
splatnej sumy úroky z omeškania.
15. Rovnako tak ani z uznesenia IV.ÚS 476/2012-14 z 18.9.2012 ÚS SR nevyplýva, že dohodnuté

úroky (zmluvne úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), lebo
ÚS iba skúmal, či existujú skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie KS
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu, resp. či postup a rozhodnutie KS, vychádzajú z aplikácie konkrétnej
zákonnej procesnoprávnej úpravy, a či ich možno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd,

ale sa výslovne nevyjadril k správnosti alebo nesprávnosti právneho názoru, zaujatého súdmi pri výklade
noriem hmotného práva, z ktorých pri rozhodovaní vychádzali.
16. Ak sa súd dopustil omylu v právnom posúdení veci pre chybné použitie právnej normy alebo pre jej
chybnú interpretáciu a z tohto dôvodu súčasne nedostatočne zistil skutkový stav, nesplnil tým ústavnú
a zákonnú povinnosť garantovať obsah základného práva na súdnu ochranu a nie je povinnosťou

odvolacieho súdu takýto komplexne chybný postup naprávať.
17. Súd bude v ďalšom konaní povinný (§ 391 ods.3 CSP) podrobne sa vysporiadať so všetkými
skutočnosťami uvedenými žalobcom počas konania a v odvolaní a vo veci opätovne rozhodnúť.
18. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 237 ods.1 CSP).
19. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konaťpred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.