Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. marec 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/32/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116225375
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7116225375.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr.

Aleny Mazúrovej a JUDr. Sandry Veľkej v spore žalobcu: H. V., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. XX, S.,
zastúpený JUDr. Petrom Harakálym, advokátom, so sídlom Mlynská 28, Košice, proti žalovanému:
KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, Bratislava, IČO:
31 595 545, zastúpený Mgr. Daliborom Tverďákom, advokátom, so sídlom Krmanova 1, Košice, o
zaplatenie 489,74 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z
12. septembra 2019, č. k. 34C/201/ 2016-289

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému 100% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 69,74 Eur s príslušenstvom (úrokmi z omeškania
vo výške 5 % ročne od 7.9.2016 (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a priznal žalobcovi nárok
na plnú náhradu trov konania (III).

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody v sume 489,74

Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 7.9.2016 do zaplatenia. Skutkovým základom
takto uplatneného nároku bolo v podstatnom tvrdenie žalobcu, že dňa 30.10.2014 v popoludňajších
hodinách, na ul. Q. v S. J. Y. pri výkone prác pre spoločnosť V.G&Mal s.r.o., pri vedení osobného
motorového vozidla Škoda Felícia EČ: KE521AN (ďalej tiež „vozidlo ŠKODA“) zavinil kolíziu s v
tom čase zaparkovaným osobným motorovým vozidlom Renault Megane EČ: KE256DG (ďalej tiež
len „vozidlo RENAULT“), pri ktorej došlo k poškodeniu jeho zadnej časti. Na opravu poškodenia
vozidla RENAULT žalobca vynaložil žalovanú sumu, nahradenia ktorej sa domáhal zo zodpovednosti

za škodu spoločnosti V.G&Mal s.r.o. voči žalovanému na podklade tvrdenia, že zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla tejto spoločnosti bola povinne zmluvne poistená
u žalovaného, čím podľa jeho argumentácie bola daná jeho pasívna vecná legitimácia vo vzťahu k
uplatnenému nároku na náhradu škody v zmysle ust. § 15 zák. č. 381/2001 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnkov.

3. V priebehu konania žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 69,74 Eur spolu so zodpovedajúcim

príslušenstvom späť. V späťvzatej časti žaloby súd prvej inštancie konanie zastavil s použitím ust. §
145 ods. 2 C.s.p.4. Vo vzťahu k ostávajúcemu predmetu konania súd prvej inštancie skutkovo vyšiel z toho, že za stavu
spornosti žalobcom prezentovaného škodového deja v konaní nebolo bezpečne preukázané, aby k
vzniku škody na motorovom vozidle RENAULT došlo tak, ako to tvrdil. Pri hodnotení vykonaných

dôkazov súd prvej inštancie prihliadal na to, že hoc aj J. Y. po dopravnej nehode deklaroval svoje
zavinenie v písomnom vyhlásení, urobil tak len pod nátlakom polície a utvrdení, že škoda bude
nahradená z poistenia, o čom svedčí fakt, že kolíziu pred policajtmi (čo potvrdila aj svedkyňa J. V. -
manželka žalobcu), ale aj v priebehu konania ako svedok popieral, logicky ho v časových súvislostiach
vylučoval (rozvoz ukončil už o 14:00 hod.) a napokon, ako sa ukázalo, v tomto vyhlásení pripustil

celkom zjavne nereálny priebeh kolízie (vozidlo Škoda bolo zakreslené v protismere jednosmernej
ulice, pričom ani svedkyňa J. V. nevedela ozrejmiť, kto takto načrtol poškodenia a pozíciu motorových
vozidiel pri strete). Z výpovede svedkyne JUDr. U. B., ktorá ako jediná mala možnosť vnímať škodový
dej, síce podľa zhodnotenia prvoinštančného súdu vyplynulo, že k stretu vozidiel došlo a že sa tak
stalo pri cúvaní vozidla ŠKODA, iné dôkazy však vniesli do konania pochybnosti „...či došlo vôbec
ku škodovej udalosti, k vzniku škody a ak áno v akom rozsahu, tak ako to popísal žalobca...“ Súd

prvej inštancie v tejto spojitosti poukázal v prvom rade na to, že vzájomný nesúhlas poškodení na
vozidlách Škoda a Renault zistil svedok Q. O. už pri ich ohliadke. Rovnako z prvotného odborného
vyjadrenia Ing. E. O. vyplýva, že stopy po kontakte vozidiel a rozsah ich poškodenia nie je možné
vzájomne priradiť k deklarovanému priebehu udalostí. Zároveň je v ňom vyslovený predpoklad, že s
najväčšou pravdepodobnosťou k poškodeniu mohlo dôjsť pri kontakte vozidiel, nie však nacúvaním

vozidla ŠKODA do vozidla RENAULT z dôvodu, že na vozidle ŠKODA sa nachádzajú krátke stopy po
kontakte s prekážkou a nahrnutie ľavého predného blatníka smeruje spredu dozadu. Naproti tomu na
vozidle RENAULT sa nachádzajú stopy dlhé, ktoré smerujú odzadu smerom dopredu. Ide teda síce
o plnú technickú kompatibilitu stôp, no ich „nulovú plauzibilitu“ (vo význame dejovej neprijateľnosti -
pozn. odv. súdu). Súd prvej inštancie ďalej vo vzťahu k spornému priebehu škodového deja a jeho

následkov vyšiel zo záverov znaleckého posudku Ing. X. S. č. 36/2019 zo dňa 7.1.2019, z ktorého podľa
jeho zistenia vyplynula technická prijateľnosť vzniku pozdĺžnych rýh a škrabancov pravého zadného
blatníka a pravej strany zadného nárazníka pri cúvaní vozidla ŠKODA; naopak za technicky neprijateľné
znalec považoval, aby pri takomto priebehu škodového deja došlo tiež k vzniku ryhy a škrabancov v
hornej časti lemu blatníka. Závery tohto znaleckého posudku boli v konaní konfrontované odborným

stanoviskom Ing. E. O. a znaleckým posudkom H.. O. Z. č. 9/2019 zo dňa 17.4.2019. Ing. E. O. v
odbornom stanovisku oponoval záverom znaleckého posudku Ing. X. S. predovšetkým konštatovaním,
že podľa jeho posúdenia stopy na vozidle RENAULT boli spôsobené v opačnom smere než je tvrdený
priebeh nehodového deja (odzadu dopredu), pričom podľa jeho zistenia sa na lište nárazníka vozidla
ŠKODA nachádza viditeľná stopa po otáčajúcom sa kolese vozidla RENAULT. Skonštatoval, že oder na

lište nárazníka mohlo spôsobiť iba otáčajúce sa koleso druhého vozidla, pričom viditeľná stopa o tom
sa nachádza na plášti pravého zadného kolesa vozidla RENAULT. Z toho podľa jeho odborného záveru
vyplýva, že vozidlo RENAULT sa zrejme pohybovalo a vozidlo škodcu zrejme stálo. O takomto priebehu
škodovej udalosti svedčí podľa odborného stanoviska Ing. E. O. aj skutočnosť, že na zadnej časti vozidla
ŠKODAniesúviditeľnéžiadnestopypokontakte,lenodtrhnutýúchytrohunárazníkasmeromodvozidla,

čo pri cúvaní nie je možné. Uvedené potvrdzuje tiež červená stopa na leme zadného blatníka vozidla
RENAULT, pochádzajúca podľa jeho posúdenia z predného blatníka vozidla ŠKODA. Napokon H.. E.
O. v odbornom stanovisku potvrdil záver, že k poškodeniu horného lemu pravej zadnej časti blatníka
vozidla RENAULT nemohlo dôjsť pri strete s vozidlom ŠKODA. Aj Ing. O. Z. v znaleckom posudku
dospel k záver, že z technického hľadiska vozidlo ŠKODA nemohlo poškodiť vozidlo RENAULT v plnom

rozsahu, ani spôsobom, ktorý je zachytený v zázname o dopravnej nehode ani spôsobom tvrdeným
žalobcom,zdôvodunesúhlasnéhovzájomnéhopoškodeniavozidiel.Pripustilvzájomnúkorešpondenciu
len poškodenia lišty predného nárazníka vozidla Škoda a oderu na pravom zadnom kolese vozidla
RENAULT, pri ním predpokladanom priebehu stretu týchto častí vozidiel by však podľa jeho záveru k
poškodeniu vozidla RENAULT nedošlo (poťažne by došlo k poškodeniu pneumatiky či disku kolesa). Pri

hodnotení rozdielnych záverov znalcov súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku
vzal do úvahy tiež skutočnosť, že znalec Ing. X. S. vo svojej výpovedi uviedol, že pri posudzovaní
technickej prijateľnosti žalobcovej verzie škodového deja vychádzal aj z toho, že J. Y. sa v zápise o
nehode označil za vinníka a že ho potvrdila tiež svedkyňa JUDr. U. B., pričom zároveň pripustil, že ak by
od týchto dôkazov odhliadol, jeho záver o priebehu nehody by nebol jednoznačný. Tento prístup znalca

súd prvej inštancie považoval za nesprávny, argumentujúc, že mu neprislúcha hodnotiť dôkazy ani z
hľadiska ich vierohodnosti a ani v tom smere, či skutočnosť, o ktorej podáva správu, je preukázaná. Z
tohto dôvodu súd prvej inštancie na závery znaleckého posudku Ing. X. S. neprihliadal.5. Na takto ustálený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ust. § 442 ods. 1 a 3 zák. č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 4 ods. 1 a 2, § 11 ods. 6 a 7 a § 15 ods. 1
zák. č. 381/2001 Z. z., o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla, v znení neskorších zmien a doplnkov a právne uzavrel, že žalobca v vo vzťahu
naplneniu hmotnoprávnych predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v spore neuniesol dôkazné
bremeno, konštatujúc že v spore nebolo objektivizované ani to, či ku škodovej udalosti vôbec došlo a ak
by v tomto smere aj bol pri hodnotení dôkazov urobený ústupok, žalobca nepreukázal, v akom rozsahu
pri nej došlo k poškodeniu jeho vozidla RENAULT. Rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd

odôvodnil s poukazom na ust. § 255 C.s.p. výlučným procesným úspechom žalovaného v spore.

6. Len proti zamietavému výroku (II) tohto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací
súd v tejto časti zmenil tak, že žalobe (v rozsahu nedotknutom čiastočným späťvzatím) vyhovie. V
odvolaní žalobca vytkol súdu prvej inštancie nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných
dôkazov. Podľa jeho presvedčenia súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov postupoval selektívne,

keďže opomenul prihliadať na niekoľko podstatných detailov podporujúcich ním tvrdenú skutkovú
verziu o priebehu škodového deja. Tento nedostatok sa podľa odvolateľa v prvom rade prejavil pri
hodnotení svedeckej výpovede X.. U. B.. Vyzdvihol, že významovo sa jednalo o dôkaz podstatný
a neopomenuteľný, keďže šlo o jediného očitého svedka, ktorý naviac škodovú udalosť vnímal ako
náhodný pozorovateľ. Napriek tomu, podľa jeho nazerania, súd prvej inštancie venoval tomuto dôkazu

len okrajovú pozornosť. Žalobca poukázal na to, že JUDr. U. B. potvrdila, že bola svedkom toho, že
vozidlo ŠKODA pri cúvaní z parkoviska narazilo do vozidla RENAULT a že podľa jej posúdenia sa
nejednalo len o jednoduché škrabnutie, ale skôr o škodu väčšieho rozsahu. Odvolateľ zastával názor,
že v konaní nevyšla najavo skutočnosť spochybňujúca výpoveď tejto svedkyne, a preto nebol dôvod,
aby pri hodnotení dôkazov nebola náležite zohľadnená. Žalobca v odvolaní akcentoval, že svedkyňa

JUDr. U. B. potvrdila, že ku kolíznej situácii došlo pri „vychádzacom manévri“ vozidla ŠKODA pričom sa
bližšie nevyjadrila, či k samotnej zrážke došlo pri cúvaní alebo pri pohybe dopredu, dokonca neuviedla
ani, či medzi vozidlami došlo len k jednému kontaktu. Podľa žalobcu sa na tieto podrobnosti svedkyňa
nevedela rozpamätať vzhľadom na časový odstup. Z toho však, že svedkyňa opísala pohyb vozidla
ŠKODA tak, že tam manévrovalo, cúvalo a krútilo sa, možno podľa odvolateľa vyvodiť, že šlo zjavne

o zložitejší pohyb a nie len o jednoduché vycúvanie a následný pohyb dopredu. Žalobca zastával
názor, že za situácie, keď JUDr. U. B. svedecky potvrdila, že vozidlá sa stretli a následkom toho na
vozidle RENAULT vznikla škoda, nezodpovedanou, a preto predmetom skúmania mohla zostať jedine
otázka, aká škoda na tomto vozidle vznikla. So svedeckou výpoveďou JUDr. U. B. podľa odvolateľa
korešpondujú aj závery znaleckého posudku Ing. X. S., potvrdzujúce technickú prijateľnosť toho, že

k poškodeniu pravej zadnej časti vozidla RENAULT došlo pri strete s vozidlom ŠKODA; až na ryhy
a škrabance v hornej časti pravého zadného blatníka. Žalobca v odvolaní označil za nepochopiteľné,
pokiaľ súd prvej inštancie tomuto znalcovi vyčítal, že vo svojich záveroch vychádzal aj zo svedeckej
výpovede JUDr. Anny B. argumentujúc, že prihliadať na výpovede očitých svedkov je priam povinnosťou
znalca. Za neprípustné odvolateľ zároveň považoval, že len z tohto dôvodu súd prvej inštancie na

tento znalecký posudok neprihliadal. Tento prístup pri hodnotení dôkazov podľa odvolateľa nesvedčí
o nestrannosti a vykazuje znaky arbitrárnosti. Žalobca v odvolaní vyzdvihol tiež skutočnosť, že ani
znalec Ing. O. Z. vo svojich záveroch nevylúčil, že k poškodeniu vozidla RENAULT došlo po náraze
vozidla ŠKODA, keďže konštatoval výškovú zhodu posudzovaných znakov na oboch vozidlách. Tento
znalec zároveň dospel k záveru, že poškodenie na vozidle RENAULT nemohlo byť spôsobené jedným

nárazom, čo ale podľa odvolateľa nie je v rozpore s opisom škodového deja svedkyňou JUDr. U.
B., ktorá ako už bolo zmienené vyššie, podľa žalobcu netvrdila, že k poškodeniu došlo len jedným
nárazom. Zdôraznil, že naproti skutkovému nálezu súdu prvej inštancie znalec Ing. O. Z. v znaleckom
posudku nevylúčil, že vozidlo RENAULT bolo poškodené vozidlom ŠKODA. Týmito faktami je podľa
žalobcu možné vysvetliť rozdielne závery znalcov H.. X. S. a Ing. O. Z.. Podľa nazerania žalobcu sú

pri zohľadnení možnosti viacnásobnej kolízie vozidiel oba znalecké posudky zhodné. Pri hodnotení
znaleckého posudku Ing. O. Z. je z pohľadu žalobcu pozoruhodnou tiež skutočnosť, že znalec pri
svojom výsluchu bez akéhokoľvek vysvetlenia skonštatoval, že svedkyňa X.. U. B. nemohla škodovú
udalosť vnímať detailne. Podľa názoru žalobcu táto svedkyňa musela jasne vnímať, že vozidlo ŠKODA
narazilo do vozidla RENAULT, keďže práve to ju prinútilo vystúpiť z motorového vozidla, hoci sa jej táto

udalosť netýkala. V tomto konštatovaní znalca možno podľa odvolateľa vidieť prejav jeho tendenčnosti,
vedený snahou napomôcť druhej procesnej strane. V rozpore so svedeckou výpoveďou JUDr. U. B.
napokon podľa odvolateľa nie sú ani odborné stanoviská Ing. E. O., ktorý rovnako pripustil poškodenie
vozidla RENAULT pri strete s vozidlom ŠKODA, hoc aj nie pri cúvaní. I v tejto spojitosti žalobca poukázalna možnosť niekoľkonásobného stretu zúčastnených vozidiel a pripustil, že k spôsobeniu škody na
vozidle RENAULT mohlo dôjsť (aj) pri pohybe vozidla ŠKODA dopredu. Podľa názoru žalobcu boli
výhrady znalcov k technickej prijateľnosti priebehu škodovej udalosti vyvolané nepresným opísaním

jeho priebehu svedkyňou JUDr. U. B.. Samotný stret vozidiel, aj keď s predpokladom iného priebehu
nehodového deja, pritom žiaden zo znalcov nevylúčil. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi
nesprávnosť skutkových zistení za základe vykonaných dôkazov žalobca podľa posúdenia odvolacieho
súdu uplatnil odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne
označené, a tiež citované odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a h) C.s.p. neboli podopreté

konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady konania,
ktorá mohla mať za následok nesprávnosť rozhodnutia alebo na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto
ďalšie odvolacie dôvody žalobcom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené. Odvolací súd v
tejto spojitosti upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z
5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení

nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych
okolností prípadu. Napokon odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p.
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380
ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré

by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom
rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

7. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu bez výhrad stotožnil so spôsobom hodnotenia vykonaného
dokazovaniasúdomprvejinštancie,pričomzvlášťprisvedčilsprávnostijehorozhodujúcemuskutkovému
nálezu ohľadne spornej okolnosti priebehu škodového deja. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že súd
prvej inštancie nevenoval náležitú pozornosť svedeckej výpovedi JUDr. U. B. a v súvisiacej argumentácii
vyzdvihol, že táto svedkyňa nevnímala v akom stave bolo vozidlo RENAULT pred kolíziou, neopisovala

východiskovú pozíciu ani pohyb vozidiel pred zrážkou a neozrejmila ani rozsah poškodení, ktoré pri
strete na vozidle RENAULT mali vzniknúť. Z dôvodu týchto obsahových medzier vo výpovedi svedkyne,
vznik škody ako takej podľa názoru žalovaného nepreukazuje, a to ani v spojení so závermi znaleckého
posudku Ing. X. S., ktoré z jeho pohľadu ťažiskovo z tejto výpovede vychádzajú. Žalovaný vo vyjadrení
akcentoval, že naproti týmto dôkazom stáli v konaní znalecký posudok H.. O. Z., dve odborné vyjadrenia

Ing. E. O. a svedecké výpovede Mareka O. a J. Y.. Za stavu, kedy oproti sebe stáli dôkazy rovnakej
dôkaznej sily a žalobca zostal nečinný, nebolo možné podľa žalovaného dospieť k inému záveru,
než že odvolateľ vo vzťahu k ním tvrdenej skutkovej verzii neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný
vo vyjadrení odmietol tiež argument odvolateľa, že znalec Ing. O. Z. v konečnom dôsledku nevylúčil
poškodenie vozidla RENAULT vozidlom ŠKODA, hoc za iných než žalobcom tvrdených okolností.

Poukázal v tejto súvislosti na to, že znalec sa jednoznačne vyjadril, že vozidlo ŠKODA nemohlo poškodiť
vozidlo RENAULT v plnom rozsahu z dôvodu nesúhlasného vzájomného poškodenia vozidiel. Rovnaké
odmietavé stanovisko k žalobcom tvrdenému priebehu škodového deja zaujal podľa žalobcu vo svojom
odbornom stanovisku tiež Ing. E. O.. Na margo vysvetlenia žalobcu, že závery ohľadne technickej
prijateľnosti priebehu škodovej udalosti boli determinované nepresnosťami jej opise zo strany jediného

očitého svedka - JUDr. U. B., žalovaný vo vyjadrení skonštatoval, že uvedené svedčí o tom, že žalobca
neuniesol bremeno na ňom v spore viaznuce nie len vo vzťahu k preukázaniu jeho tvrdení ale už aj čo
do samotných tvrdení ohľadne priebehu nehodového deja. Žalovaný zároveň prezentoval názor, že bez
objektivizovania priebehu škodovej udalosti skúmanie okolností stretu vozidiel nie je možné. Žalovaný
sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil tiež so záverom súdu prvej inštancie o nepresvedčivosti odborných

záverov Ing. X. S. a na jeho podporu jeho správnosti poukázal na to, že v nich znalec vyšiel z toho, že
pohyb vozidla ŠKODA sa nedá presne charakterizovať, že znalec si svojim záverom o vzniku poškodení
ľavou stranou vozidla ŠKODA nebol istý a že bez výpovede svedkyne JUDr. U. B. by svoje závery
nevedel obhájiť. Naproti tomu podľa jeho názoru predovšetkým Ing. O. Z. svoje závery presvedčivo
vysvetlil a obhájil tiež v rámci svojej výpovede. Za zvlášť významné v tejto spojitosti považoval žalovaný

zistenie znalca o vzájomnej nekompatibilite rozsahu poškodení na oboch vozidlách a ním vyslovený
predpoklad, že pokiaľ by sa vozidlá aj stretli, poškodené by bolo vozidlo ŠKODA.8. Žalobca vo svojej odvolacej replike vyzdvihol skutočnosť, že v konaní nevyšlo najavo nič, čo by
spochybňovalo vierohodnosť svedeckej výpovede JUDr. U. B.. Naopak jej náhodná účasť na dopravnej
nehode a neexistencia vzťahu k niektorej zo strán, pravdivosť jej výpovede podporujú. Pokiaľ sa vo

výpovedi tejto svedkyne aj vyskytli nejaké nepresnosti, žalobca ich pripisoval značnému časovému
odstupu od škodovej udalosti a faktu, že sa jej nijak netýkala, a preto nemala dôvod o nej uchovávať
v pamäti podrobnosti. Podľa žalobcu najpodstatnejším z výpovede JUDr. U. B. je to, že potvrdila, že
vozidlá sa streti. Za menej významné už žalobca považoval, že svedkyňa nevedela presne uviesť akým
spôsobom a pri akom pohybe k tomu došlo. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení upozornil na rozpor svedeckej

výpovede JUDr. U. B. so svedectvom J. Y., žalobca v odvolacej replike argumentoval, jednak že svedok
J. Y. má dôvod prezentovať okolnosti dopravnej nehody inak a jednak, že nemožno vylúčiť ani to, že v
čase stretu viedol vozidlo ŠKODA niekto iný než on. Vo svetle aj týchto súvislostí žalobca prezentoval
názor, že dôkazné bremeno v spore uniesol tým, že preukázal, výsluchom svedkyne JUDr. U. B., že
došlo k stretu vozidiel. Žalobca v reakcii na spôsob interpretácie odborných záverov, ktoré súd prvej
inštancie vzal vo svojom rozhodnutí do úvahy akcentoval, že žiaden zo znalcov nevylúčil vznik škody

na vozidle RENAULT pri strete s vozidlom ŠKODA. Pokiaľ znalci vo svojich záveroch mali pochybnosti
o priebehu žalobcom prezentovaného škodového deja, tieto pramenili z jeho nepresného opisu JUDr.
U. B., ktorá sa ale vo svojej svedeckej výpovedi nezmienila o tom, že ku kontaktu vozidiel došlo len raz
a nemožno vylúčiť ani to, že sa tak stalo aj pri pohybe vozidla ŠKODA dopredu. Žalobca zdôraznil, že
táto nepresnosť sa nepremietla len do odborných záverov Ing. X. S., a že nielen on, ale aj H.. O. Z.

nevedel presne popísať pohyb vozidla ŠKODA pred nehodou.

9. Výrok rozsudku, ktorým bolo konanie čiastočne zastavené (I), nakoľko nebol odvolaním napadnutý
(§ 379 C.s.p.) a nadobudol právoplatnosť (§ 227 ods. 1 C.s.p a ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p.),
nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

10. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému zamietavému výroku a tiež závislému výroku
o trovách konania ) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu
ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario

C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho
dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa
nedopustil vytknutej skutkovej vady; preto odvolanie žalobcu z hľadiska ním uplatneného odvolacieho
dôvodu nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v

Košiciach dňa 10.3.2021 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na
úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade
s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia

napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad
za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených
v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá
C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné
argumenty žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

12. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť záveru ohľadne
spornej skutkovej okolnosti priebehu škodového deja, v úzkej spojitosti s ktorou súd prvej inštancie
zodpovedal tiež skutkovú otázku, či došlo k poškodeniu vozidla RENAULT vozidlom ŠKODA. Vo

všeobecnosti skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak
neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním, alebo vyšli
za konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré
vyšli v konaní najavo, vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo

vykonanomdokazovanívtedy,aksatýkatakýchpodstatnýchskutočností,ktorébolivýznamnézhľadiska
hmotnoprávneho posúdenia veci (NS SR 1 MCdo 4/2009)13. Žalobca vo svojej argumentácii v priebehu prvoinštančného konania, ktorou v prevažnej miere
polemizuje so skutkovými závermi súdu prvej inštancie aj v odvolacom konaní, preceňuje dôkazný
význam svedeckej výpovede JUDr. U. B., za situácie, keď je jej svedectvo k spornému priebehu

dopravnej nehody a k jej následkom bez priamej výpovednej hodnoty. Akokoľvek sa to totiž snaží
odvolateľ zmierniť svojím interpretačným úsilím, faktom je, že svedkyňa vo svojej výpovedi neopísala
okolnosti dopranej nehody spôsobom umožňujúcim spoznať, akým pohybom, v akých pozíciách, v
ktorých častiach a s akým následkom sa vozidlá stretli a čo je z pohľadu odvolacích námietok žalobcu
zvlášť významné, ani len náznakom sa nezmienila o tom, že k zrážkam vozidiel malo dôjsť v rámci

jedného manévru opakovane. Tieto medzery vo svedeckej výpovedi JUDr. U. B. sa priam žiadalo
vyplniť vhodne formulovanými doplňujúcimi otázkami predovšetkým zo strany žalobcu, ktorého ohľadne
sporného priebehu škodového deja zaťažovalo dôkazné bremeno a zmienená svedkyňa napokon aj
bola vypočutá na jeho návrh. Na škodu veci ale žalobca tento, ale ani iný procesný priestor v štádiu
konania pred súdom prvej inštancie v tomto smere nevyužil. V neurčitých, prípadne vôbec žiadnych
tvrdeniach svedkyne ohľadne priebehu dopravnej nehody až v odvolacom konaní vzhliadol priestor pre

podporu svojej skutkovej verzie účelovou interpretáciou jej vyjadrení. Opomenul však, že za preukázanú
nemožno považovať skutočnosť, ktorú je možné len predpokladať, hoc aj s veľkou pravdepodobnosťou,
ale len takú, ktorá bola bezpečne objektivizovaná. V tomto ponímaní je potrebné dať súdu prvej
inštancie plne za pravdu v tom, že vzhľadom na pochybnosti, ktoré do žalobcom tvrdeného škodového
deja vniesli dá sa povedať všetky osoby, ktoré k priebehu nehody zaujali odborné stanovisko, len na

podklade svedeckej výpovede JUDr. U. B. rozhodne nemožno vyvodiť skutkový nález, že na vozidle
RENAULT bola spôsobená škoda prevádzkou vozidla ŠKODA a už vôbec nie, že k tomu došlo v
rozsahu zodpovedajúcom uplatnenej náhrade. Odborníkmi konštatované rozpory ohľadne priebehu a
následkov škodového deja totiž v okolnostiach prípadu môžu rovnako ako žalobcom prezentované
vysvetlenie, že došlo k opakovaným zrážkam v rámci jedného a toho istého manévru, tiež indikovať,

že k poškodeniu vozidla RENAULT došlo predsa len inak než to tvrdí žalobca; respektíve svedkyňa, na
ktorú žalobca v tomto smere fakticky preniesol svoju povinnosť tvrdiť všetky skutočnosti nevyhnutné
pre vyvodenie záveru o vzniku zodpovednosti za škodu. Odvolací súd poznamenáva, že aj ak by k
stretu vozidiel došlo, tak, ako to prezentovala svedkyňa JUDr. U. B., jej svedecká výpoveď má priamu
výpovednú hodnotu len k skutočnosti, že ku kontaktu vozidiel v danom mieste a čase došlo. Vo vzťahu k

mechanizmu vzniku a rozsahu poškodení má však len nepriamy dôkazný význam. Práve túto skutkovú
a dôkaznú medzeru sa žalobcovi v spore nepodarilo vyplniť. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť,
že aj Ing. O. Z. vo svojich záveroch do istej miery pripustil kontakt vozidiel, prezentoval však názor, že
k tomu mohlo dôjsť aj s bezškodovým následkom pre vozidlo RENAULT (vzhľadom na stret na mieste
pneumatiky tohto vozidla). V tejto konštelácii faktov bezpochyby nemožno vylúčiť, že vozidlo ŠKODA

tvrdenú škodu nespôsobilo, prípadne nie v takom rozsahu než je to žalobcom deklarované. Odvolací
súd v tejto spojitosti dáva za pravdu argumentácii žalovaného v tom, že bez objektivizovania pohybu
vozidiel, s ktorým by znalci mohli s akou takou presnosťou uvažovať ako s jedným z neopomenuteľných
parametrov pri posudzovaní mechanizmu vzniku škody, je ustálenie jej rozsahu v okolnostiach prípadu
ťažko predstaviteľné. Nevyjasnenie tejto otázky v spore viedlo k diametrálne odlišným záverom znalcov

v spektre od pripustenia technickej prijateľnosti, že niektoré (!) z poškodení na vozidle RENAULT
boli spôsobené vozidlom ŠKODA až po dejovú alternatívu, pri ktorej naopak škodu spôsobilo vozidlo
RENAULT na vozidle ŠKODA. Odvolací súd existenciu viacerých alternatív škodového deja akcentuje
v kontexte skutočnosti, že v právnej praxi je jednotne uplatňovaný prístup pri hodnotení nepriamych
dôkazov v tom zmysle, že skutočnosť preukazovanú len nepriamymi dôkazmi možno považovať za

preukázanú vtedy, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov je možné nadobudnúť istotu
(presvedčenie) o tom, že táto skutočnosť sa naozaj stala (že je pravdivá; nestačí pritom ak prichádza
do úvahy len možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť). To zjednodušene povedané znamená, že
pokiaľ výsledky hodnotenia nepriamych dôkazov vytvárajú podmienky len pre úsudok, že je možné (viac
alebo menej pravdepodobné), že dokazovaná skutočnosť sa stala, a teda zároveň pripúšťajú aj možnosť

(väčšiu alebo menšiu pravdepodobnosť), že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nemožno urobiť
na základe nepriamych dôkazov záver o pravdivosti takejto skutočnosti.

14. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil
napadnutý rozsudok v napadnutom zamietavom výroku i v závislom výroku o trovách konania, majúcom

správny základ v procesnom úspechu žalovaného (sčasti v zodpovednosti žalobcu za čiastočné
zastavenie konania). Odvolací súd na tom to meste poznamenáva, že vo vzťahu k obsahovým
požiadavkám odôvodnenia rozhodnutia, vyplývajúcim z ústavného práva na spravodlivé súdne konanie
Ústavný súd Slovenskej republiky sformuloval záver, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania (stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkýchdetailovsporu,uvádzanýchúčastníkmikonania.Odôvodnenierozhodnutiavšeobecnéhosúdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (IV.
ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Napokon odvolací súd pripomína tiež princíp jednotnosti a komplexnosti
civilného sporového konania, výrazom ktorého je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie
prípadných nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr.

rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku).

15. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

16. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

17. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne
úspešnému žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia

len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)