Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. apríl 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoCsp/6/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2220201511
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2220201511.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Anton Jaček a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobkyne: I. J., nar. XX.XX.XXXX, adresa Z. M., V.
XXXX/XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou: Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom Hlohovec, Železničná
4/A, IČO: 52 635 970, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 48 233 516, o zaplatenie finančného
zadosťučinenia 500,- Eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č.k. 9Csp/20/2020-169 zo dňa 8.12.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievcelomrozsahuvyhovelžalobežalobkyne,keďvovýroku
rozhodol nasledovne:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 500 € , do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobkyni sa priznáva náhrada trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. III. Žalovaný je

povinný zaplatiť 30 eur z titulu súdneho poplatku za podanú žalobu na účet Okresného súdu Dunajská
Streda, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie, bez osobitnej citácie aplikovaných hmotnoprávnych ustanovení
odôvodnil tak, že k žalobkyňou uplatňovanému primeranému finančnému zadosťučineniu vo výške
500 eur treba uviesť, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, že na súde úspešne

uplatní porušenie svojho práva od toho, kto za toto právo zodpovedá. Jeho cieľom je dovŕšenie
ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Vyžaduje
sa splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnene porušenia práva alebo povinností ustanovenej
zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo
povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla,
pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

3.Súdprvejinštancieuzavrel,ževkonaníbolzákladnýpredpokladnapriznanieprimeranéhofinančného
zadosťučinenia preukázaný tým, že žalovaný ako predávajúci (§2 písm. b/ cit. zákona) používaním
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách porušil svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
c/ zák. č. 250/2007 Z.z., povinnosť podľa ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, podľa ktorého spotrebiteľskézmluvy nesmú obsahovať neprijateľné podmienky. Vzhľadom na formulárový charakter obchodných
podmienok je pritom zrejmé, že v danom prípade to bol práve žalovaný, kto tieto ustanovenia pripravil a
zakomponoval do spotrebiteľskej zmluvy. Žalovaný zároveň dojednaním úrokov v neprimeranej výške

porušil svoju povinnosť nekonať v rozpore s dobrými mravmi podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007
Z.z. V prejednávanej veci sú splnené podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
žalobkyni, pretože v konaní vyšlo najavo, že boli porušené jej práva, ktorým zodpovedajú povinnosti
žalovaného. Súd určil že revolvingová zmluva zo dňa 20.11.2012 je neplatná čo do dohody o úrokovej
sadzbe 70,01% ročne, lebo sa prieči dobrým mravom ( §39, 41 OZ), čo malo za následok neplatnosť

celej zmluvy ( bod 10. rozsudku sp.zn. 16Csp/248/2017-51 z 12.02.2019 ).

4. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného prvoinštančný súd skonštatoval, že § 3 ods. 5 zák.
č. 250/2007 Z.z., je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá nevymedzuje žiadne
kritéria v tejto súvislosti. Podľa názoru súdu treba vychádzať z toho, že toto právo má plniť jednak
funkciu satisfakčnú, jednak prevenčnú. V prvom rade má zadosťučinenie vynahradiť spotrebiteľovi

to, že bol donútený trpieť uplatňovanie nárokov bez opory v zákone zo strany žalovaného a že bol
donútený iniciovať spor so subjektom, ktorý má bezpochyby silnejšie ekonomické postavenie a je
právne neporovnateľné zdatnejší. Po druhé je dôležité, že úspech spotrebiteľa vo veci v podobe určenia
neplatnosti celej spotrebiteľskej zmluvy (prípadne neplatnosti neprijateľných podmienok) pre rozpor s
dobrými mravmi, prospieva aj iným spotrebiteľom v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ upustí od

protiprávneho konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi aj voči ďalším spotrebiteľom,
prípadne takého konanie obmedzí. Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia
súd prihliadol okrem kritérií už uvedených v bode 7 rozsudku, predovšetkým na to, že žalobkyňa musela
žalovanému zaplatiť sumy, na ktoré nemal nárok. V prípade žalobkyni nešlo o hrozbu v budúcnosti,
ale o skutočný stav, pretože žalovaný pravidelne prijímal od nej peňažné prostriedky nad rámec toho,

na čo mal právny nárok. Žalobkyni v tom období spôsobil ekonomickú ujmu minimálne v nemožnosti
týmito finančným prostriedkami nakladať Dôležitou okolnosťou podľa súdu je aj to, že žalovaný, napriek
vedomosti o právnom názore súdov v iných veciach, naďalej pokračoval v neoprávnenom uplatňovaní
nárokov.
5. Zo všetkých uvedených dôvodov prvoinštančný súd žalobe vyhovel v rozsahu 500 € (výrok I). Plnú

náhradu trov konania súd priznal žalobkyni voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP z dôvodu, že
žalobkyňa bola úspešná v plnom rozsahu. (výrok II). Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho
poplatku za podanú žalobu vo výške 30 eur, lebo žalobkyňa ako spotrebiteľka je oslobodená od platenia
súdneho poplatku a preddavku v zmysle ust. 4 ods. 2 písm. v) Zákona č. 71/1992 Zb o súdnych
poplatkoch a poplatkoch sa výpis z registra trestov a platnom v znení.

6. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalovaný, v ktorom uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd
nesprávnymprocesnýmpostupomanedostatočnýmodôvodnenímznemožnilstrane,abyuskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, písm.

f), že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h)
citovaného ustanovenia, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože
súd rozhodol na základe nepríslušnej právnej normy, pričom navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok
v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pričom si zároveň uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania.

7.Prioritnepoukázalnato,žepredpokladomvznikunároku naprimeranéfinančnézadosťučineniepodľa
§ 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v účinnom znení (ďalej len ZoSÚ) je rozhodnutie
súdu na základe ktorého spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie práva spotrebiteľa alebo povinnosti
dodávateľa upravené ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa. Rozsudkom vydaným v konaní sp. zn.

16Csp/248/2017 zo dňa 15.12.2017 nebolo rozhodnuté o žalobe podanej žalobcom na základe záveru
o porušení práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa. Súd v predmetnom
rozhodnutí dospel k záveru, že dohoda o úrokovej sadzbe 70,01% ročne je právnym úkonom, ktorý sa
prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom
konaní súd teda nerozhodol na základe záveru o porušení ustanovení o ochrane spotrebiteľa, pretože §

39 Občianskeho zákonníka nie je zaradený medzi ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ale medzi
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zákonný predpoklad pre priznanie nároku na finančné
zadosťučinenie teda nebol preukázaný a ani nie je daný. Súd prvej inštancie v ods. 5. odôvodnenia
nesprávne uvádza, že žalovaný používaním neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluváchporušil svoje povinnosti, takéto odôvodnenie nemá oporu v dokazovaní a predovšetkým v rozhodnutí
č.k. 16Csp/248/2017. Odôvodnenie napádaného rozsudku je rozporné, pretože na jednom mieste súd
poukazuje na to, že žalovaný použil voči žalobcovi neprijateľné podmienky (bod 5. odôvodnenia) a

v bode 6. uvádza, že v predchádzajúcom konaní súd rozhodol o neplatnosti zmluvy z dôvodu § 39
Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie tak uvádza dva rôzne, no vzájomne nekoherentné závery.

8. V ďalšej časti odvolania sa žalovaný zaoberal primeranosťou priznaného finančného zadosťučinenia,
resp. jeho výškou. Namietal, že prvoinštančný súd dôvodí tým, že žalovaný prijímal od žalobcu sumy,

na ktoré nemal nárok napriek vedomosti o právnom názore súdov v iných veciach, pričom neoznačil
jediný takýto názor. Ohľadne konštatovania súdu, podľa ktorého žalovaný prijímal plnenia, na ktoré
nemal nárok, odvolateľ uviedol, že súd odkazuje na skutočnosť konštatovanú ex post, nie je teda
možné tvrdiť, že žalovaný konal cielene. Podľa odvolateľa rozsudok neobsahuje žiadne konkrétne a v
konaní preukázané skutočnosti, ktoré osvedčujú dôvodnosť nároku v sume 500,- Eur. Súd výšku tohto
nároku neodôvodnil žiadnou konkrétnou skutočnosťou. V rozsudku sa žiadne odôvodnenie uvedenej

sumy, resp. úvahy súdu, ktorá bola použitá pri rozhodovaní neuvádza, čo znemožňuje preskúmateľnosť
rozsudku.

9. Odvolanie proti výroku o náhrade trov konania odôvodnil žalovaný tým, že ide o závislý výrok vo
výťahu k výroku vo veci samej.

10. Odvolanie proti výroku o povinnosti zaplatiť 30,- Eur z titulu súdneho poplatku odvolateľ odôvodnil
tým, že ide o rozhodnutie minimálne predčasné, keďže podľa ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch
je takéto rozhodnutie možné až v okamihu právoplatného skončenia konania (§ 2 ods. 2 zák. č. 71/1992
Zb.).

11. Žalobkyňa odvolanie nepodala. K doručenému odvolaniu žalovaného predložila prostredníctvom
svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny a súčasne zaviazal žalovaného k náhrade trov
odvolacieho konania žalobkyni vo výške 100%.

12. V úvode vyjadrenia žalobkyňa dala žalovanému do pozornosti, že z judikatúry NS SR jasne
vyplýva, že pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie (podľa rozsudku NS SR sp. zn.
6Cdo/127/2017) postačí úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa na súde; podľa uznesenia NS
SR sp. zn. 6Cdo/389/2015 pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle ZoOS

treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti, napríklad
nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj na určenie neprijateľnosti
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. V konaní pod sp. zn.
16Csp/240/2017 sa žalobkyňa ako spotrebiteľka úspešne domohla vydania bezdôvodného obohatenia
práve z dôvodu, že žalovaný predložil takú zmluvu, ktorú súd v dôsledku žalovaným predformulovanej

výšky odplaty v podobe nemravnej úrokovej sadzby považoval na neudržateľnú. Žalobkyňa pripojením
tohto právoplatného rozhodnutia preukázala, že súd v jej prospech už judikoval nárok z porušenia
práva spočívajúci v povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie. Na základe uvedeného má
žalobkyňa za to, že ide o správny záver súdu v bode 5 a 6 rozhodnutia, že v prejednávanej veci boli
splnené podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a to s poukazom na bod 10.

napadnutého rozsudku, pričom súd tiež konštatoval, že žalovaný dojednaním úrokov v neprimeranej
výške porušil svoju povinnosť nekonať v rozpore s dobrými mravmi.

13. Podľa žalobkyne nie je dôvodná námietka žalovaného, že napádaný rozsudok neobsahuje žiadne
konkrétne a v konaní preukázané skutočnosti, ktoré osvedčujú dôvodnosť nároku v sume 500,- Eur, ani

to, že by súd výšku tohto nároku neodôvodnil žiadnou konkrétnou skutočnosťou, rovnako, že v rozsudku
sa žiadne odôvodnenie uvedenej sumy, resp. úvahy súdu neuvádzajú, čo znemožňuje preskúmateľnosť
rozsudku. Následne žalobkyňa dala žalovanému do pozornosti napríklad rozhodnutie Krajského súdu
Prešov sp. zn. 4Co/99/2019, podľa ktorého samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia
neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy.

Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, keďže postačuje iba možnosť vzniku
takejto ujmy. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a úplne odôvodnil
v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Rozsudok považuje za vecne správny a preskúmateľný. Zdôraznila,
že za odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces nie je možnépovažovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa. Následne
žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný zjavne prehliadol body 5 až 8 odôvodnenia predmetného
rozhodnutia, v ktorom sú obsiahnuté úvahy o výške finančného zadosťučinenia. Ide pritom o právny

názor, ktorý je v súlade s ustálenou súdnou praxou NS SR, na ktorú žalobkyňa v žalobe poukázala.
Za stavu, že cieľom existencie inštitútu finančného zadosťučinenia je okrem iného mať reálny a
efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od recidívy ako aj na upustenie od porušovania
spotrebiteľských práv, žalobkyňa má za to, že súdom prvej inštancie priznaná suma finančného
zadosťučinenia 500,- Eur je adekvátna a postačujúca. Výška nemajetkovej ujmy podľa § 3 ods. 5 ZoOS

môže dokonca zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila, s poukazom na označené
rozhodnutia Krajského súdu Prešov. Žalobkyňa pokračovala, že bolo preukázané, že žalovaný porušil
práva žalobkyne, v dôsledku čoho žalobkyni nevznikla len ujma majetková, ale rovnako i nemajetková
ujma. Teda žalobkyni minimálne v rovine satisfakčnej primerané finančné zadosťučinenie patrí. V
tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Cdo/99/2018, podľa ktorého
priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy, ktorá žalobkyni vznikla konaním žalovaného a

je určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku takéhoto konania trpieť. Súčasne je aj sankciou
postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby nekonal v súlade so zákonom. Obdobne
poukázala na rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/22/2018, ktorý považoval prvoinštančným
súdom priznané finančné zadosťučinenia za primerané vzhľadom na intenzitu zásahov žalovaného do
práv žalobcu ako spotrebiteľa. Z rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/473/2016

zdôraznila, že preventívnu funkciu inštitút primeraného finančného zadosťučinenia plní aj v tom, že
musí žalovaného odradiť od ďalšieho nezákonného postupu. Z rozhodnutia Krajského súdu Trenčín
sp. zn. 5CoCsp/25/2020 zdôraznila, že právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká na základe
právnej skutočnosti, ktorou je § 3 ods. 5 ZoOS, ak sú splnené podmienky stanovené zákonom, ktorými
sú 1. spotrebiteľ úspešne uplatní na súde porušenie práv a povinností ustanovených týmto zákonom

a osobitnými predpismi na jeho ochranu proti porušiteľovi a 2. že je úspešný, pričom o úspechu sa dá
uvažovať iba vtedy, ak je o tom právoplatne rozhodnuté.

14.Žalobkyňapoukázalanato,žežalovanývrámciodvolanianeuviedoltakédôvody,nazákladektorých
by bolo potrebné zmeniť alebo zrušiť rozsudok prvoinštančného súdu v rozsahu, v akom ho žalovaný

napadol odvolaním. Rozsudok žalobkyňa považuje za správny, riadne odôvodnený, vychádzajúci z
relevantnej právnej úpravy a výsledkov dokazovania. Následne poukázala na to, že právo na spravodlivý
súdnyprocesneznamenáprávonato,abyboliúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdomúspešný(I.ÚS
50/04), na to, že všeobecný súd sa musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi
strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I.ÚS 46/05) a na to, že súd sa z tohto dôvodu

nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných
strán - postačujúcim je ak z odôvodnenia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti (II.ÚS
76/07).

15. Na záver žalobkyňa uviedla, že žalovaný sa síce pokúša prostredníctvom svojej argumentácie

presvedčiť súd o tom, že by zadosťučinenie nemal platiť a že takáto platba je nespravodlivá, na druhej
strane však rovnaký subjekt nemal v tisícoch prípadov pri poskytovaní úverov problém postupovať
v rozpore so zákonom a tak, aby získal majetkový prospech na úkor spotrebiteľov. Ak sa potom v
rámci súdneho konania takýto subjekt chce odvolávať na spravodlivosť alebo slušnosť, má za to, že
tieto princípy by mali a mohli byť len v neprospech žalovaného. Priznanie finančného zadosťučinenia

ani v takej minimálnej výške, ako sa domáha žalobkyňa, by znamenalo nielen postup v rozpore so
zákonom, ale aj priame podporovanie podnikateľských subjektov v tom, aby aj naďalej porušovali
právnu úpravu, keďže to najhoršie, čo by sa im mohlo stať, by bola povinnosť vrátiť nezákonne získané
finančné prostriedky. S poukazom na uvedené žalobkyňa má za to, že súd dospel k správnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie odôvodnil jasným a zrozumiteľným spôsobom.

16. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom

- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach danýchrozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie

(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej
správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie
je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny,

v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).

18. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol žalobou uplatnený nárok žalobkyne ako
spotrebiteľky voči žalovanému ako dodávateľovi na zaplatenie sumy 500,- Eur z titulu primeraného
finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej
len ZoOS) s odôvodnením, že v konaní pred Okresným súdom Dunajská Streda rozsudkom č.k.

16Csp/248/2017-51 zo dňa 15.12.2017, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 9Co/154/2018-93 zo dňa 12.2.2019, bol žalobkyni voči žalovanému priznaný nárok na zaplatenie
sumy 1.607,40 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný ako veriteľ získal tým, že dohoda
o úrokovej sadzbe 70,01% ročne, obsiahnutá v zmluve o spotrebiteľskom úvere, je právnym úkonom,
ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný a

keďže dohoda o úroku v zmluve o pôžičke resp. úvere je neoddeliteľnou časťou zmluvy v zmysle § 41
Občianskeho zákonníka, neplatnosť tejto časti má za následok celkovú neplatnosť predmetnej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere.

19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania uplatnenými

žalovaným, bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych úsudkov súdu prvej inštancie vedúcich
k záveru jednak, že boli splnené zákonné predpoklady pre priznanie predmetného primeraného
finančného zadosťučinenia žalobkyni, že jeho primeranou výškou je žalobou uplatňovaná a súdom prvej
inštancie priznaná suma 500,- Eur, a zároveň sa vysporiadať so závislými výrokmi II. o náhrade trov
konania a III. o povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

20. V zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa... proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom, s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania, a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie

porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práva, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinností

ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

21. Citované ustanovenie Zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané
finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva a to od
toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Ustanovenie má
plniť funkciu satisfakčnú, sankčnú aj preventívnu. Ako to vyplýva z textu citovaného ustanovenia,
podmienkou pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je, aby spotrebiteľ na súde
úspešne uplatnil porušenie spotrebiteľského práva alebo povinnosti. O úspešnom uplatnení práva
na súde je možné hovoriť vtedy, ak žalobe spotrebiteľa súd vyhovel. Predpokladom pre uplatnenie

práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda pre vznik tohto práva nevyžaduje, aby spotrebiteľovi bola
privodená ujma, postačuje úspešné súdne uplatnenie porušenia zákonného práva alebo povinnosti zo
spotrebiteľského vzťahu.

22. Ako to ustálil NS SR v rozsudku sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019, citované ustanovenie má
plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od
protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity
spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ichpráva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného
práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie

zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práv alebo povinností ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práv alebo povinností
je treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práv alebo
povinností, resp. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť, konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej

zmluve (NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku t.j. ani podmienku, aby bol medzi
stranamisporzospotrebiteľskejzmluvyaabyspotrebiteľovibolaprivodenákonkrétnaujma,nevyžaduje.
Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel
od nároku na náhradu škody (bezdôvodné obohatenie), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa
oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti
alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo

spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého
jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

23. Žalovaná v podanom odvolaní prioritne namietala, že neboli splnené zákonné predpoklady § 3 ods.
5 ZoOS pre vznik nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie, keďže v dotknutej veci
Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 16Csp/248/2017 nebolo rozhodnuté o žalobe na základe
záveru o porušení práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, ale v zmysle
všeobecného ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 39. S týmto názorom odvolateľa sa odvolací súd

nestotožňuje.

24. V zmysle § 4 ods. 8 ZoOS predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi; ust. § 7 až § 9
tým nie sú dotknuté. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä
konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo

vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť
ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,
lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

25. Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 16Csp/248/2017-51 zo dňa 15.12.2017 v

spojeníspotvrdzujúcimrozsudkomKrajskéhosúduvTrnavesp.zn.9Co/154/2018-93zodňa12.2.2019,
ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 21.3.2019, bolo nespochybniteľne súdmi judikované, že žalovaný
ako dodávateľ v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere uplatnil nemravnú výšku úrokovej sadzby
(70,01%), ktorú dohodu o úrokovej sadzbe súdy kvalifikovali ako právny úkon, ktorý sa prieči dobrým
mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný, a následne s poukazom na

ust. § 41 Občianskeho zákonníka neplatnosť tejto časti má za následok celkovú neplatnosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Súdy teda nesporne už právoplatne judikovali, že žalovaný ako predávajúci v
predmetnom spotrebiteľskom vzťahu konal v rozpore s dobrými mravmi, čím porušil svoju povinnosť
zakotvenúvcit.§4ods.8ZoOS.Napokonsúdprvejinštancievzávereods.5preskúmavanéhorozsudku
na túto skutočnosť, hoci stručne, ale poukázal. Odvolací súd potom zhodne s prvoinštančným uzatvára,

že v danom prípade bol splnený základný predpoklad cit. § 3 ods. 5 ZoOS a to, že žalovaný ako
predávajúci - dodávateľ sa dopustil porušenia svojej povinnosti ustanovenej ZoOS, to konkrétne v § 4
ods. 8.

26. Ako už bolo uvedené vyššie, s poukazom na znenie cit. ust. § 3 ods. 5 veta tretia ZoOS vo vzťahu k

výške tohto peňažného zadosťučinenia zákon nestanovuje žiadne špeciálne podmienky okrem toho, že
musí byť primerané. Primerané peňažné zadosťučinenie predstavuje akúsi náhradu morálnej ujmy ako
satisfakcie za stav, kedy spotrebiteľ musel trpieť, keďže vrátením neoprávnene zaplatených finančných
prostriedkov sa všetko nezhojilo. Primeranosť je nevyhnutné odôvodniť čo do základu a výšky a voľná
úvaha súdu v tomto smere musí byť preskúmateľná. Na posúdenie výšky finančného zadosťučinenia

bude mať vplyv rozsah a intenzita zásahu do práv spotrebiteľa, keď na jeho strane v súvislosti s konaním
žalovaného vznikli nepriaznivé ekonomické dôsledky, vzniknuté bezdôvodné obohatenie malo negatívny
dopad na ekonomickú situáciu a zabezpečovanie potrieb rodiny spotrebiteľa a nepochybne vyvolalo u
spotrebiteľa stresovú situáciu, psychické vypätie, stav neistoty a obavy z budúcnosti. Odvolací súd jetoho názoru, že pri posudzovaní primeranosti výšky finančného zadosťučinenia je potom nevyhnutné
zohľadniť intenzitu zásahu do práv spotrebiteľa, výšku bezdôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžku
trvania závadného stavu a spôsobilosť tohto konania vyvolať negatívne následky v živote spotrebiteľa.

27. V danom prípade žalovaný ako predávajúci porušil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 8 ZoOS
tým, že v rámci zmluvy uplatnil nemravný úrok zo spotrebiteľského úveru vo výške 70,01%, ktoré súdy
právoplatne judikovali ako rozporný s dobrými mravmi, majúci za následok neplatnosť celej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho mala žalobkyňa povinnosť zaplatiť žalovanému iba sumu

poskytnutého úveru 1.500,- Eur, a rozpore s tým mu fakticky uhradila podstatne vyššiu sumu o 1.607,40
Eur, čo predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, na vydanie ktorého žalobkyni bol žalovaný
citovanými právoplatnými rozhodnutiami súdov zaviazaný. Bezdôvodné obohatenie žalovaného tak o
viac ako 100 % prevyšovalo rozsah toho, na čo vznikol žalovanému od žalobkyne nárok. V danej veci
bolo tiež potrebné zohľadniť, že predmetná zmluva o úvere bola uzavretá ešte v novembri 2012 a od tej
doby žalobkyňa roky žalovanému uhrádzala splátky úveru. Dané súdne konanie pred Okresným súdom

Dunajská Streda pod č.k. 16Csp/248/2017 bolo začaté doručením žaloby dňa 12.10.2017, okresný súd
vo veci rozhodol rozsudkom dňa 15.12.2017, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu zo dňa
12.2.2019, toto konanie tak prebiehalo cca 16 mesiacov.

28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného potom odvolací súd dospel zhodne s prvoinštančným k záveru,

že žalobkyňou uplatňovaná suma finančného zadosťučinenia 500,- Eur je primeraná a zodpovedá
vyššie uvedeným kritériám. Porušenie povinnosti žalovaného ako predávajúceho v zmysle § 4 ods. 8
ZoOS malo za následok obmedzenie komfortu žalobkyne vo všetkých oblastiach života, najmä však
vo finančnom obmedzení, ktoré žalobkyni neoprávnenými platbami v prospech žalovaného vzniklo. Pri
posudzovaní výšky finančného zadosťučinenia bolo potrebné zohľadniť tiež dĺžku trvania závadného

stavu, keď žalobkyňa splátky z predmetného úveru uhrádzala už od roku 2012 v podstatnej časti
nedôvodne, bolo tiež potrebné zohľadniť dĺžku predchádzajúceho súdneho konania, v ktorom si
žalobkyňa uplatňovala svoje spotrebiteľské práva voči žalovanému cca 16 mesiacov, ako aj skutočnosť,
že bezdôvodné obohatenie nedôvodne získané žalovaným od žalobkyne (1.607,40 Eur) presahovalo
sumu samotného poskytnutého úveru (1.500,- Eur). Po zhodnotení všetkých popísaných okolností,

dospel odvolací súd zhodne s prvoinštančným k záveru, že primeraným finančným zadosťučinením pre
žalobkyňu je suma 500,- Eur (vo výške cca 1/3 bezdôvodného obohatenia žalovaného).

29. K výroku III. preskúmavaného rozsudku odvolací súd uvádza, že nebol predčasný, keďže
podmienkou vyrubenia súdneho poplatku protistrane úspešnej strany oslobodenej od poplatku v zmysle

§ 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, nie je predchádzajúca právoplatnosť rozsudku vo
veci samej, túto povinnosť možno uložiť už vo výroku rozsudku vo veci samej (Cpj 70/75, R 14/1976).

30. Pokiaľ súd prvej inštancie niektoré svoje závery ohľadom naplnenia predpokladov pre vznik žalobou
uplatneného nároku a posúdenia jeho výšky odôvodnil príliš stručne, ako to namieta odvolateľ, odvolací

súd v tomto odôvodnení argumentáciu súdu prvej inštancie v potrebnom rozsahu doplnil (§ 387 ods. 3
CSP). S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu ďalšie žalovaným uplatnené odvolacie dôvody v
zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP splnené neboli.

31. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

tak po vyhovujúcom výroku I. ako aj v závislých a vecne správnych výrokoch II. o náhrade trov konania
a III. o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť súdny poplatok (§ 379 písm. a) CSP), s použitím ust. §
387 CSP, ako výrokoch vecne správny potvrdil.

32. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

33. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

34. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvejinštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

35. V tomto odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa a preto podľa citovaných ustanovení
žalobkyni vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému
žalovanému. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP
odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom
v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalobkyni priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu (100%), pričom o výške náhrady
trovrozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostirozhodnutia,ktorýmsakonanieskončí,samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).