Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. máj 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/14/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116212865
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8116212865.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobkyne: N. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX Y. XXX, právne zastúpená: JUDr. Viera Straková, advokátka, Nám legionárov 5, 080 01 Prešov,
proti žalovanej: I. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. G. XXXX/XX, XXX XX C., právne zastúpená: Mgr.
Peter Troščák, advokát, Hlavná 50, 080 01 Prešov, v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 14C 210/2016 - 447
zo dňa 18.11.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam uvedeným vo výrokovej
časti napadnutého rozsudku a toto vyporiadal tak, že nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva
žalobkyne, ktorú zaviazal vyplatiť žalovanej náhradu za jej spoluvlastnícky podiel vo výške 14.283,- Eur.
Náhradu trov konania stranám nepriznal. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov mal za
preukázané, že predmetné nehnuteľnosti, ktoré v prírode sú tvorené dvoma samostatnými parcelami

a na jednej z nich stojacom rodinnom dome s príslušenstvom nie je možné reálne rozdeliť z dôvodu
výšky spoluvlastníckeho podielu žalovanej v podiele X/X, pričom pri stavbe reálne nie je možné vyčleniť
podiel v rozsahu X/X a rovnako tak na pozemku, ktorý má samostatné parcelné číslo z hľadiska jeho
funkčného využitia a účelného využitia vytvorenie parcely vo výmere XXX,XXmX nie je účelné vzhľadom
aj na tvar a rozmery pozemku.

2. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že nie je účelné reálne rozdelenie predmetu podielového

spoluvlastníctva, preto zaviazal žalobkyňu na výplatu sumou 14.283,- Eur v prospech žalovanej ako
ustupujúcej podielovej spoluvlastníčke, a to z celkovej hodnoty 85.700,- Eur ako vyplýva zo znaleckého
posudku V.. I.. Súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetný posudok z hľadiska jeho presvedčivosti
je dostatočným podkladom pre záver, že trhová hodnota nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu,
bola ocenená reálne a táto suma je základom pre výpočet peňažnej náhrady ustupujúcej podielovej
spoluvlastníčky.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 137 ods. 1, § 141, § 142 Občianskeho
zákonníka.4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 257 CSP s poukazom na
skutočnosť, že vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je v záujme oboch strán sporu, čo je dôvodom
hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania ani jednej zo sporových strán. Zároveň

poukázal na snahy žalobkyne vyporiadať podielové spoluvlastníctvo výplatou za primeranú sumu.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalovanej s poukazom na
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku. Žalovaná namietla, že súd
prvej inštancie nekriticky prevzal závery posudku V.. I., ktorý nesprávne dospel k záveru o neúčelnosti

rozdelenia pozemku č. XX/X záhrady, nakoľko zo žiadneho predpisu nevyplýva záver o nemožnosti
vytvoriť záhradu v takejto veľkosti, a preto mal byť použitý spôsob reálneho delenia pozemku na základe
geometrického plánu. Žalovaná aj výslovne žiadala o reálnu deľbu tejto nehnuteľnosti, pričom súd prvej
inštancie v tejto časti vec nesprávne posúdil. Je zrejmé, že tento pozemok je dlhý XXm a jeho šírka
je od 6m do XXm, pričom pri vstupe na pozemok je šírka Xm. V tomto prípade je možné odčleniť
pre žalovanú časť cca X,Xm po celej dĺžke XXm, čím vznikne nová parcela vo výmere cca XXXmX s

priamymprístupomzverejnejkomunikácie,prípadnemožnovykonaťreálnudeľbusozriadenímvecného
bremena. Zároveň namietol skutočnosť, že súdom pribratý znalec nebol oprávnený posudzovať už
podanéznalecképosudky,pričomsamotnýznalecI.uviedol,ženesprávneohodnotilotázkupodmurovky
rodinného domu v hodnote cca 260,- Eur. Zároveň žalovaná namietla tento znalecký posudok z dôvodu,
že tento neocenil domácu vodáreň ako aj zateplenie fasády rodinného domu.

6. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd nariadil dokazovanie vypracovaním geometrického plánu na
vyčlenenie samostatnej parcely a rozhodol o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctvo
spôsobom navrhnutým žalovanou.

7. V odvolaní takisto žalovaná namietla výrok o náhrade trov konania, ktorý je neodôvodnený,
nepreskúmateľný a svojvoľný a porušuje právo na spravodlivý proces, nakoľko nedal odpoveď na
otázku, prečo bolo v konaní využité ustanovenie § 257 CSP, ku ktorému sa nemala možnosť žalovaná
vyjadriť. Poukázala na to, že žalobkyňa nepredkladala relevantné podklady pre rozhodnutie, preto bolo
pojednávanie odročené a zároveň navrhovala neprimerane nízku sumu na výplatu podielu žalovanej.

Poukázala na rozhodnutia vyšších súdnych autorít v tejto oblasti.

8. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že nespokojnosť žalovanej s
rozhodnutím súdu neznamená, že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, a že rozsudok
súdu je vecne nesprávny. Poukázala na to, že správne súd prvej inštancie na odstránenie rozporov

v predložených znaleckých posudkoch doplnil dokazovanie a na základe záverov znalcov stanovil
primeranú náhradu na výplatu podielu žalovanej, pričom táto neustále trvala na svojej požiadavke
výplaty vyššej sumy. Žalovaná v priebehu celého konania napriek tomu, že v odvolaní tvrdí to, aby
bola záhrada reálne rozdelená, nepredložila geometrický plán na rozdelenie predmetnej nehnuteľnosti,
pričom neuniesla dôkazné bremeno, že takáto možnosť je reálna, pričom ani znalec V. neuvádza reálnu

možnosť rozdelenia pozemku XX/X záhrady a správne dospel súd k záveru, že takéto rozdelenie by bolo
neúčelné. Pokiaľ žalovaná nepredložila v priebehu konania relevantné podklady pre reálnu deľbu, teda
geometrický plán, nemožno na tieto jej námietky prihliadnuť. Rovnako žalobkyňa súhlasila s výrokom
súdu prvej inštancie o trovách konania s poukazom aj na jej postoj k veci, kedy bola ochotná vyplatiť
žalovanej za jej spoluvlastnícky podiel ako vlastnej sestre sumu vyššiu než hodnotu ustálenú znalcom

I.. Poukázala na to, že je starobnou dôchodkyňou a jej manžel je chronický chorý, preto nepriznanie
náhrady trov konania vystihuje predmet a charakter sporu a nezaťaží neprimeraným spôsobom ani
žalovanú, pričom u oboch je životná úroveň približne rovnaká.

9. V duplike žalovaná uviedla, že žalobkyňa vyjadrila svoje subjektívne pocity a jej tvrdenia sú nelogické,

pričom reálnu deľbu záhrady namieta aj z dôvodu, že by dochádzalo k narušovaniu jej súkromia, čo je
prejavom jej snahy získať lukratívnu parcelu. Následne žalovaná poukázala na závery výsluchu znalca
na pojednávaní zo dňa 11.11.2020 a na nesprávnosti znaleckého posudku V.. I., pričom uviedla, že vo
vzťahu k nemu podala sťažnosť na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Trvala na svojich
dôvodoch podaných v odvolaní.

10. V podanej triplike žalobkyňa uviedla, že reálna deľba nehnuteľnosti bola prezentovaná zo strany
žalovanej vo vzťahu k záujmu tohto postupu až na poslednom pojednávaní, pričom po dobu 4 rokov
žalovaná nepredložila geometrický plán či posudok na oddelenie časti nehnuteľnosti, a to až potomčo zistila, že jej nároky na vyplatenie hodnoty jej podielu sú nereálne v porovnaní s jej predstavami. Z
dôvodu, že nebol predložený z jej strany geometrický plán v zmysle Zákona o katastre nehnuteľnosti
nie je možné preto vyhovieť jej návrhu na reálnu deľbu tejto nehnuteľnosti, a preto sú tieto jej námietky

nedôvodné. Zároveň súd prvej inštancie nemal povinnosť nariadiť dokazovanie znaleckým ústavom.
Žalobkyňa uviedla, že súdom určená náhrada je primeranou a rovnako je vecne správne aj rozhodnutie
súdu prvej inštancie ohľadom náhrady trov konania.

11. Ďalšie vyjadrenia strán sporu v odvolacom konaní podané neboli.

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského

súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

15. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

16. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú

v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

17. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces / § 365 ods.1 písm. b) CSP/ odvolací súd

uvádza, že dôvodnosť tejto námietky nebola zo spisu zistená.

18. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo

navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý
proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu
práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí
ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S

prihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza , že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním
súdu malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené
všeobecne namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľky na spravodlivý proces.19. Rovnako namietaný odvolací dôvod , že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci /§ 365 ods.1 písm. d) CSP/ odvolací súd zo spisu nezistil, pričom
odvolateľka na žiadnu konkrétnu vadu ani nepoukazovala. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek

pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,
avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

20. Namietané pochybenie podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP nebolo v odvolaní konkretizované . Táto
skutočnosť je relevantnou pre posúdenie takého návrhu, abstraktná námietka nevykonania dôkazu

súdom prvej inštancie nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Túto odvolacie námietku
preto odvolací súd považoval za nedôvodnú.

21. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc
posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí

dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 CSP), nie účastníkov konania.

22.Vzmyslečl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdjednousovšeobecných

zárukspravodlivéhoprejednaniavecipredsúdomjezásada„rovnostizbraní“.Tátozásadazabezpečuje,
aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom
postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania,
v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva.
Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj

oprávneniaúčastníkovkonanianavrhovaťdôkazy.Možnosťnavrhovaniadôkazovjespojenásprincípom
dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, no o
tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy.
Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie

tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo
vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní
s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge
c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a
ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti

druhému účastníkovi. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie účastníkom
navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca
aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo
svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného
dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov

nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko skutkový stav bol pre rozhodnutie vo veci ustálený ako dôvodný
je nepochybne nutné zhodnotiť postup súdu prvej inštancie.

23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP(Dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesovstrán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné

okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,

je zrejmý nesúlad.

24. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

25. K námietke o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h) CSP odvolací súd poznamenáva,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka nebola naplnená.

26. V danom prípade sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie

ohľadom nemožnosti reálnej deľby, ktorá ako správne vystihol súd prvej inštancie neznamená len to, že
nehnuteľnosťreálneniejedeliteľná,čonaozajniejepravdou,alektakémutokrokunemožnopristúpiťani
v prípade, že by takéto rozdelenie bolo neúčelné. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukázal
na súdnu prax a po zhodnotení veľkosti a tvaru pozemku, ktorého rozdelenie bolo navrhované zo strany
žalovanej. Správne rozhodol súd prvej inštancie o tom, že podielové spoluvlastníctvo strán sporu bude

vyporiadané prikázaním podielu žalovanej v prospech žalobkyne za primeranú náhradu. Je nesporné,
že výmera, ktorá pripadá na podiel žalovanej je XXX,XXm2, pričom pozemok má dĺžku XXm a jeho
šírka je od 6m do XXm, pričom pokiaľ by bol takýto pozemok pozdĺžne rozdelený (nakoľko iná možnosť
z dôvodu zachovania prístupu neexistuje), vznikol by pozemok, ktorý by jeho tvarom (XX x X,Xm) bol
nevhodný, či na výstavbu, či na poľnohospodársku výrobu odhliadnuc od skutočnosti, že v takomto

prípade by pri vstupe na pozemok žalobkyne tento mal šírku Xm, čo by znemožňovalo vstupu prípadne
väčších (motorových vozidiel) vozidiel, ktoré sú nevyhnutné na udržiavanie pozemku vo väčšej výmere.

27. Správne súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého pri zrušení spoluvlastníctva a jeho vyporiadaní súd prihliadne na veľkosť podielov a na účelné

využitie veci, kedy ak rozdelenie nie je dobre možné prikáže vec za primeranú náhradu, prihliadne sa
pritom na účelné využitie veci. Zo samotného znenia zákona je zrejmé, že vec možno rozdeliť vtedy,
ak je to dobre možné, teda ak je vec možné reálne a prakticky rozdeliť. O reálnom rozdelení spoločnej
veci nemožno uvažovať vtedy, ak by rozdelenie veci malo za následok, že rozdelená vec už nemôže
slúžiť účelu, na ktorý je určená, preto je nutné pri posudzovaní reálnej deliteľnosti pozemku brať do

úvahy prístup ku komunikáciám, účelnosť technického spôsobu navrhované riešenia rozdelenia ako
je nutné prihliadnuť aj na tvar, celkovú plochu a veľkosť pozemku. Cieľom reálneho rozdelenia je to,
aby aj po rozdelení pozemku mohli bývalí spoluvlastníci dobre užívať jednotlivé pozemky. Všetky tieto
okolnosti správne zhodnotil súd prvej inštancie tak ako to uviedol v odôvodnení svojho rozsudku. Tento
záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu (R 54/1973). Rovnako z rozhodnutia Najvyššieho súdu

Českej republiky sp.zn. 22Cdo 1181/2008 vyplýva, že skutočnosť, podľa ktorej je pozemok v zásade
vždy deliteľný neznamená, že musí byť v konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
takýto pozemok rozdelený (porovnaj znenie zákona „dobre možné“ podľa § 142 ods.1 OZ)

28. Pokiaľ sa týka ustálenia hodnoty vyporiadaných nehnuteľností, je zrejmé z rozhodnutia súdu prvej

inštancie, že tento sa precízne vyporiadal s otázkou toho, ktorý znalecký posudok spĺňal predpoklady
pre ocenenie trhovou cenou vyporiadavaných nehnuteľností tak, ako to vyplýva z bodov 19 a 20
odôvodnenia, k čomu odvolací súd naviac nič neuvádza, nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje sozávermi súdu prvej inštancie, ktorý jasne a výstižne vyjadril svoj myšlienkový postup pre rozhodnutie
vo veci.

29. Odvolací súd poukazuje aj na zásadu hospodárnosti konania, kedy vzhľadom na hodnotu veci
nemožno prihliadnuť na jednotlivé námietky žalovanej vo vzťahu k sporným veciam v posudku, z ktorého
vychádzal súd prvej inštancie, pričom tieto podania odvolací súd zhodnotil ako novoty v odvolacom
konaní, nakoľko neboli zo strany žalovanej namietnuté pred súdom prvej inštancie, preto na nich nebolo
možné prihliadnuť.

30. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

31. Rovnako odvolací súd považoval za dôvodné potvrdiť výrok o trovách konania.

32. Podľa ustanovenia § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa.

33.Dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,anivýnimočnéokolnostizákonbližšienešpecifikuje.Výkladtýchto
podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú
voľnúúvahusúdu.Vzmyslednesužustálenejjudikatúry(pozriktomunapr.uzneseniaNajvyššiehosúdu
SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3MCdo 46/2012) nemožno § 257 považovať
za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,

podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.

34. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez

zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,
nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov.

35. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch

strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej
problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či
nízky príjem. (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová,
Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942).

36. Vo vzťahu k výroku o trovám konania odvolacie námietky nie sú dôvodné, súd prvej inštancie
správne vzal do úvahy povahu a okolnosti prípadu, ktoré sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, kedy
naozaj je v záujme oboch strán sporu, aby bolo vyporiadané ich podielové spoluvlastníctvo, aby medzi
nimi nedochádzalo k ďalším sporom, a preto je dôvodné, aby si strany sporu niesli trovy samostatne.

Zároveň v konaní neboli preukázané dôvody majetkového charakteru, ktoré by znamenali nemožnosť
rozhodnutia podľa § 257 CSP.37. Z rovnakých dôvodov preto odvolací súd nepriznal stranám sporu ani náhradu trov odvolacieho
konania.

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).