Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. marec 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 20CoP/6/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320206786
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1320206786.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov
senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci navrhovateľky/manželky/
matky: G. Z., V. U., J. O. XX.XX.XXXX, Y. G.: Č.. K.W. XXX/XX, G., K. G.: V. XXXX/XX, Q., M. G.: K.
S. XXX/Xa, Q., Č. V., štátnej občianky SR, zastúpenej JUDr. Alenou Arbetovou, advokátkou, so sídlom
v Holíči, Námestie sv. Martina 3A, proti manželovi/otcovi: Z. Z., J. O. XX.XX.XXXX, Y. G.: Č.. K. XXX/

XX, G., K. G.: V. XXXX/XX, Q., M. G.: K. S. XXX/Xa, Q., Č. V., štátnemu občanovi SR, zastúpený:
Kanisová & Kanis Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom: Ďumbierska 3F, Bratislava, o návrhu na
rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov na čas po rozvode manželstva k maloletému dieťaťu: H.
Z., J. O. XX.XX.XXXX, štátnej občianke SR, zastúpenej opatrovníkom: Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Bratislava, so sídlom: Vazovova 7/A, Bratislava, na odvolanie navrhovateľky, a odvolanie manžela
proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 07. augusta 2020, č.k. 39P/143/2020 - 99 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 07. augusta 2020, č.k. 39P/143/2020
- 99. p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 07. augusta 2020,
č.k. 39P/143/2020 - 99, o d m i e t a.

III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 07.08.2020, č.k. 39P/143/2020 - 99 vyhlásil, že nemá
právomoc konať vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manželstva
k maloletému dieťaťu H. Z., J.. XX.XX.XXXX. Následne druhým výrokom zastavil konanie v časti
úpravy výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manželstva k maloletej H.Y. Z., J..

XX.XX.XXXX.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že návrhom doručeným súdu prvej inštancie
dňa 29.06.2020 sa navrhovateľka/manželka/matka domáha rozvodu manželstva a úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletej na čas po rozvode manželstva. V návrhu uviedla, že obaja
s manželom sú slovenskí štátni občania, avšak ich posledné spoločné bydlisko bolo v Ostrave na

Resslovej 1077/15 v Českej republike, kde s nimi žije aj ich maloletá dcéra, čo potvrdila súdu i telefonicky
dňa 08.07.2020. Navrhovateľka v návrhu poukázala na to, že v Českej republike má presunuté všetky
svoje aktivity (škola, práca). Poukázala na to, že v októbri 2019 nadviazala známosť s V. I.. Manželstvo
sa s manželom pokúsili zachrániť. Po dlhej hospitalizácii matky a maloletej po jej narodení na Slovensku,
sa vrátili späť do Českej republiky s nádejou, že sa ich vzťah upraví. Po nedorozumeniach s manželom
však manželka nadviazala kontakt opätovne s Radovanom Valentom.3. Manžel/otec maloletej súdu dňa 15.07.2020 telefonicky oznámil, že spolu s manželkou/matkou a
maloletou bývajú v Českej republike, K. S. Xa, Opava. Uviedol, že maloletá má obvyklý pobyt v Českej
republike, kde má všetky sociálne a zdravotné väzby. Na adrese trvalého bydliska s manželkou/matkou

a maloletou nikdy spoločne nebývali, na tejto adrese bývajú otcovi rodičia. Manžel/otec výslovne uviedol,
že nesúhlasí, aby slovenský súd konal vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej,
keďže jej obvyklý pobyt je v Českej republike.

4. Matka podaním, doručeným súdu dňa 29.07.2020 súdu prvej inštancie oznámila, že obaja manželia

sú slovenskými štátnymi občanmi a na území Slovenskej republiky majú aj trvalý pobyt a najbližších
rodinných príslušníkov. Maloletá sa narodila na Slovensku, po narodení bola tri mesiace hospitalizovaná
v Národnom ústave detských chorôb na Kramároch. V Českej republike nemá rodinné ani sociálne
väzby. Vyslovila právny názor, že v danej veci možno aplikovať Nariadenie rady (ES) č. 2201/2003 a
poukázala na dôvodnosť nariadenia neodkladného opatrenia, ktoré podala samostatne, a ktoré bolo
vedené pod sp. zn. 39P/146/2020 a bolo postúpené Okresnému súdu Bratislava II ako súdu miestne

príslušnému.

5. Manžel/otec doručil súdu dňa 05.08.2020 vyjadrenie na výzvu súdu, v ktorom uviedol, že skutočné
bydlisko maloletej je K. S. XXX/Xa, Opava, Česká republika, na ktorej adrese bývajú obaja manželia/
rodičia i maloletá v nehnuteľnosti, ktorá je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov/rodičov maloletej

a bola plánovaná a postavená za účelom bývania a vychovávania detí (priložil list vlastníctva, kúpnu
zmluvu a zmluvu o dielo). Maloletá navštevuje v Českej republike v Ostrave špecializovaných lekárov,
pediatričku má so zameraním na predčasne narodených novorodencov tiež v Ostrave, o čom pripojil
registráciu (zo dňa 17.06.2020) a lekárske správy (zo dňa 19.06.2020, 25.06.2020, 01.07.2020,
07.07.2020, 16.07.2020, 27.07.2020, 28.07.2020, 31.07.2020). Manžel/otec ďalej uviedol, že adresa ich

trvalého bydliska na Slovensku je adresa jeho rodičov, manželka sa na tejto adrese nezdržiava, trvalý
pobyt na tejto adrese bol poskytnutý len formálne, z dôvodu korešpondenčnej adresy, o čom pripojil
čestné prehlásenie svojej matky S.V. Z. zo dňa 30.07.2020, ktorá poukázala na to, že manželia na danej
adrese trvalo ani obvykle nebývali, vzhľadom na prácu/školu v Českej republike, kde si stavali rodinný
dom.Manžel/otecdoplnil,žesmanželkou/matkousanedohodlinasúdnejprávomocislovenskýchsúdov.

Výslovne uviedol, že nesúhlasí s právomocou slovenských súdov vo veci starostlivosti o maloletú,
pretože maloletá má obvyklý pobyt v Českej republike, kde je vedené vo veci starostlivosti o maloletú
konanie na Okresnom súde v Opave ako príslušnom súde pod sp. zn. 14Nc/189/2020, ktorú skutočnosť
oznámil aj Okresnému súdu Bratislava II, ktorému bola postúpená vec o nariadenie neodkladného
opatrenia. V pripojenom návrhu na vyslovenie medzinárodnej nepríslušnosti manžel/otec uviedol, že

obaja manželia študovali v Českej republike, dlhodobo tam žijú, majú tam registrovaný prechodný
pobyt (o čom pripojil potvrdenie) majú tam registrovanú živnosť na dobu neurčitú (o čom pripojil výpis
zo živnostenského registra). Aktuálne bývajú vo svojom rodinnom dome v K. S., kde sa presťahovali
dňa 16.06.2020. Manžel/otec poukázal tiež na skutočnosť, že maloletá sa síce narodila na Slovensku,
avšak išlo o neplánovaný, predčasný pôrod v 29. týždni tehotenstva, očakávaný termín pôrodu bol

až 26.05.2020 a pôrod mal prebehnúť v Českej republike, kde matka navštevovala gynekologickú
ambulanciu v Ostrave. V čase pôrodu bola na návšteve príbuzných. Matka s maloletou boli prepustené
z nemocnice dňa 11.06.2020 a spoločne odcestovali do Českej republiky do ich rodinného domu dňa
16.06.2020. Otec poukázal na to, že v rovnakom rozsahu ako matka vykonáva starostlivosť o maloletú.
Ďalej uviedol, že matka dňa 14.04.2020 požiadala príslušný úrad v Českej republike o priznanie dávky

štátnej sociálnej podpory, rodičovského príspevku, ktorý jej bol dňa 25.05.2020 poskytnutý (o čom priložil
oznámenie). Od 16.04.2020 je maloletá zdravotne poistená v Českej republike v Zdravotnej poisťovni
MV ČR. Na Slovensku poistená nie je (o čom priložil doklady). Na základe uvedeného má otec za to, že
pomery maloletej môže najlepšie upraviť Okresný súd v Opave, ktorý je najlepšie schopný zistiť pomery
maloletej a tieto rozhodnutím upraviť.

6. Súd prvej inštancie právne odôvodnil svoje rozhodnutie ustanovením § 9, § 161 ods.1 a 2 CSP, § 2
ods. 1 a 2 CMP, čl. 1 ods. 1, písm. a) a b), čl. 1 ods. 3 písm. e), čl. 3 písm.b), čl. 8 bod 1, čl. 12 ods.
1 písm. a) a b), čl. 17 Nariadenia č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v
manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a vecne tým, že v danej veci súd prvej

inštancie skúmal svoju právomoc a príslušnosť na konanie po podaní návrhu manželkou/matkou. Súd
prvej inštancie ustálil, že manželia sú slovenskými štátnymi občanmi, a teda je daná právomoc súdov
Slovenskej republiky vo veci rozvodu manželstva, aj keď manželia žijú v Českej republike. Posledné
spoločné bydlisko manželov bolo v Českej republike. Súd prvej inštancie skúmal, či má príslušnosť nakonanie vo veci rozvodu manželstva, ktorý súd je všeobecným súdom manžela. Dospel k záveru, že
manžel má evidovaný trvalý pobyt na adrese Č.. K.W. XXX/XX v Bratislave, čo je v obvode Okresného
súdu Bratislava III, čím je daná príslušnosť súdu prvej inštancie vo veci rozvodu manželstva.

7. S konaním o rozvod manželstva je spojené aj konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva. Súd na základe zistených skutočností dospel k
záveru, že maloletá má obvyklý pobyt v Českej republike, kde býva so svojimi rodičmi, je v Českej
republike zdravotne poistená, matka poberá sociálne dávky v Českej republike, maloletá je evidovaná

u lekárov v Českej republike. Na Slovensku nikdy nebývala, ani rodičia sa nedohodli na zmene bydliska
maloletej. Maloletá sa narodila na Slovenku, išlo o predčasný pôrod a od prepustenia z nemocnice,
žije v Českej republike. Na základe vyššie uvedených zistených skutočností súd prvej inštancie dospel
k záveru, že obvyklý pobyt maloletej je v Českej republike, kde odchodu zo Slovenska po prepustení
z nemocnice žije a kde je centrum jej záujmov, žijú tam jej rodičia, je tam zdravotne poistená a má
tam svojich ošetrujúcich lekárov. Definícia pojmu obvyklý pobyt nie je obsiahnutá v žiadnom právnom

predpise, súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí zobrať
do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Pre koncept obvyklého pobytu je totiž
typickým jeho objektívny charakter, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiavala a kde bolo ťažisko jej
každodenného života. V tomto smere je teda významná skutočnosť, kde sa osoba zdržovala, kde boli jej
dennodenné aktivity, kde sa vzdelávala. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa je navyše potrebné

vziať do úvahy v závislosti od veku dieťaťa, ako je to v danom prípade, keď ide o dieťa vo veku pár
mesiacov aj skutočnosť, kde bol/je obvyklý pobyt jeho rodičov, ktorí sa o dieťa starali, kde má svojich
ošetrujúcich lekárov. Prihliadnuc na skutočnosť, že rodičia maloletej žijú v Českej republike dlhodobo,
študovali tu, majú tu živnostenské oprávnenia, matka poberá štátne sociálne dávky v Českej republike,
vlastnia v Českej republike rodinný dom, kde s maloletou bývajú, možno konštatovať, že maloletá má

obvyklý pobyt v Českej republike a nedošlo ani k dohode o súdnej právomoci podľa nariadenia, čím
nie je daná právomoc slovenského súdu konať vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletej na čas po rozvode manželstva. Navyše v krajine obvyklého pobytu maloletej, t.j. v Českej
republike podľa vyjadrenia otca prebieha konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k
maloletej. Pretože jednou z podmienok konania je právomoc súdov Slovenskej republiky konať vo veci,

súd skúmal túto právomoc. Nedostatok právomoci je neodstrániteľnou podmienkou konania, a preto keď
súd dospel k záveru, že nie je daná právomoc súdu Slovenskej republiky konať vo veci úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletej, konštatoval nedostatok právomoci a konanie zastavil tak,
ako je uvedené vo výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie.

8. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal otec maloletej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v
zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že uznesenie bolo právnemu zástupcovi manžela doručené
dňa 31.08.2020. Lehota na podanie odvolania uplynie dňa 16.09.2020, nakoľko dňa 15.09.2020 je
deň pracovného pokoja a podľa ustanovenia § 121 ods. 4 CSP: „Ak koniec lehoty pripadne na sobotu
alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.“ Manžel

prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu podal proti uzneseniu v celom rozsahu
a v zákonnej lehote odvolanie a uviedol, že sú naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 písm. d) a h)
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „Civilný
sporový poriadok“). Má za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil svoju právomoc v predmetnej
veci v časti úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej, keď rozhodol, že v tejto časti

nemá právomoc konať. V časti konania o rozvod manželstva takto nerozhodol, čím vyslovil názor, že
v uvedenej časti konania disponuje súdnou právomocou. Otec má za to, že zo strany prvoinštančného
súdu tak došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a prvoinštanšný súd nedisponuje právomocou
vo veci konať a rozhodovať. Otec má za to, že je potrebné aj v časti konania o rozvod manželstva
rozhodnúť, že Okresný súd Bratislava III nemá právomoc konať, na základe čoho je povinný zastaviť

konanie a postúpiť vec na súd s právomocou konať v predmetnej veci. Podľa článku 3 Nariadenia
rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v
manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)
č. 1347/2000 (ďalej v texte len „Nariadenie Brusel IIa“: „Vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania
manželstva majú právomoc súdy členského štátu a) na ktorého území: majú manželia obvyklý pobyt,

alebo manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo má
odporca obvyklú pobyt, alebo v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt,
alebo má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním
návrhu, alebo má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostrednepred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej
Británie a írska tam má „ domicil“; b) ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia alebo v prípade
Veľkej Británie a írska, ak tam majú obaja manželia „domicil“. “ Podľa dvanásteho bodu preambuly

Nariadenia Brusel IIa: „Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností, upravené týmto
nariadením, sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To
znamená, že právomoc by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou
určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv
a povinností.“ Podľa uvedeného je prvoradým hľadiskom pre určenie súdnej právomoci kritérium

obvyklého pobytu, ako aj kritérium najlepšieho záujmu dieťaťa, nie štátna príslušnosť manželov, tak
ako to uviedol prvoinštančný súd. Obvyklým pobytom manželov, ako aj maloletej sa stala Česká
republika, nakoľko dlhodobo bývajú na adrese: K. S. XXX/Xa, Q., Česká republika. Manželia spolu s
maloletou bývajú na uvedenej adrese v nehnuteľnosti, ktorá patrí do bezpodielového spoluvlastníctvom
Manželov. V Českej republike si manželia vybudovali rodinné zázemie, kde nadviazali sociálne kontakty
a väzby. Manželia sa nezdržiavajú ani dlhodobo nezdržiavali na území Slovenskej republiky. Trvalý

pobyt manželov na adrese Č.. K. XXX/XX, 831 03 Bratislava bol poskytnutý rodičmi manžela len
formálne, z dôvodu korešpondenčnej adresy. Manžel v rámci svojho odvolania uviedol, že konanie o
rozvod manželstva spojené s obligatórnym konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode má svoje opodstatnenie. Je ním predovšetkým
komplexnosť riešenia vzniknutej situácie v manželstve rodičov, keď súd jedným rozhodnutím súčasne

vyrieši nielen hlboký rozvrat manželského spolužitia, ale aj pomery maloletých detí do budúcna. Ďalšou
nespornou výhodou je bezprostredný prístup súdu ku všetkým relevantným informáciám a možnosť
vyhodnotenia najlepšieho záujmu dieťaťa a súladu rozvodu manželstva s ním. Hmotnoprávny rámec
ustanovenia § 100 CMP je obsiahnutý v ustanovení § 24 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. zákon rodine
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z ustanovenia vyplýva zrejmá

povinnosť súdu, ktorý vedie konanie o rozvod manželstva, rozhodnúť aj o pomeroch maloletých detí
rozvádzajúcich sa manželov. Inak povedané, vydaním predmetného uznesenia Okresný súd Bratislava
III porušil zákon v ustanovení § 24 ods. 1 Zákona o rodine tým, že konanie vo veci rozvodu si ponechal
na rozhodnutie, čím by vo veci vydal len čiastočný rozsudok. Nakoľko účastníci konania majú maloleté
dieťa, je nevyhnutné konanie o rozvod manželstva spojiť aj s konaním o úprave výkonu rodičovských

práv a povinností najmä s ohľadom na najlepší záujem maloletej. Vyššie uvedená vnútroštátna úprava
je v súlade s článkom 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Taktiež uviedol, že ponechanie resp. rozdelenie
konania o rozvod manželstva v právomoci slovenských súdov, pričom konanie o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletej na čas po rozvode bude prebiehať v Českej republike, nie
je možné považovať za konanie v súlade so zásadou hospodárnosti konania podľa článku 12 CMP.

Manželia by kvôli konaniu o rozvod manželstva boli nútení opakovane cestovať na územie Slovenskej
republiky, čo by zvyšovalo ich náklady na rozvod manželstva. Taktiež má manžel za to, že je potrebné
prihliadnuť na skutočnosť, v ktorej sa ocitáme z dôvodu šírenia vírusového ochorenia COVID-19, kedy
s určitosťou sa nevie povedať, či sa manželia budú môcť dostaviť na pojednávania. Rozhodovanie
vo veci rozvodu manželstva sa tak môže neúmerne predĺžiť, pričom pokiaľ nie je rozhodnuté vo veci

rozvodu manželstva, nemôže dôjsť ani k úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej
na čas po rozvode, nakoľko rozsudok vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností na čas
po rozvode je závislý od rozsudku vo veci rozvodu manželstva. Manžel má za to, že prvoinštančný
súd nesprávne právne posúdil ustanovenia medzinárodného práva, ako aj vnútroštátneho práva, keď
dospel k záveru, že vo veci rozvodu manželstva má právomoc konať. Z vyššie citovaných ustanovení je

jednoznačnezrejmé,žeprvoinštančnýsúdnemáprávomockonaťarozhodnúťanivoveciúpravyvýkonu
rodičovskýchprávapovinnostíkmaloletejnačasporozvode,anivovecirozvodumanželstvaúčastníkov
konania. Pokiaľ Okresný súd Bratislava III rozhodol, že na konanie vo veci úpravy rodičovských práv
a povinností k maloletej na čas po rozvode nemá právomoc konať, považuje manžel za nevyhnutné,
aby odvolací súd vyslovil, že Okresný súd Bratislava III nemá právomoc konať ani vo veci rozvodu

manželstva a zastavil tak konanie v tejto časti, o ktorej nebolo prvoinštančným súdom rozhodnuté.
Má za to, že konanie o rozvod manželstva má byť spojené s konaním o úprave výkonu rodičovských
práv a povinností na čas po rozvode a tieto konania majú byť rozhodované na jednom súde, ktorý
zároveň vydá v jednom rozsudku rozhodnutie v oboch veciach. Takýto postup je v súlade so zásadou
hospodárnosti konania, s medzinárodným právom, ako aj s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky

a takýmto postupom sa zabezpečí postup v súlade zo zákonmi, medzinárodnými právnymi predpismi,
s prihliadnutím na najlepší záujem maloletej. Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho
stavu veci, manžel prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu žiada odvolací súd,
aby napadnuté uznesenie prvoinštančného súdu zmenil a vydal nasledovný rozsudok: „Okresný súdBratislava III nemá právomoc konať vo veci rozvodu manželstva pani G. Z., V. U., J. O.M. XX.XX.XXXX,
Y. G.: Č.. K. XXX/XX, XXX XX G., štátnej občianky Slovenskej republiky a Z. Z., V. Z., J. O. XX.XX.XXXX,
Y. G.: Č.. K. XXX/XX, XXX XX G., štátneho občana Slovenskej republiky. Súd zastavuje konanie v časti

rozvodu manželstva účastníkov konania. Súd vo zvyšnej časti napadnuté uznesenie potvrdzuje.“

9. Navrhovateľka sa vyjadrila k odvolaniu manžela a uviedla, že s odvolaním manžela nesúhlasí.
Aj naďalej trvá na svojich podaniach, vrátane svojho odvolania voči uzneseniu OS BA III sp.zn.
39P/143/2020 zo dňa 7.8.2020, ktoré podala dňa 11.9.2020. Má za to, že odvolanie manžela nemá

oporu v práve. Manžel si zvolil nesprávny procesný postup, keď odvolaním napadol rozhodnutie, ktoré
bolo vydané v jeho prospech. Manžel zároveň podáva odvolanie voči niečomu, čo ani nie je obsahom
žiadneho výroku uznesenia. To robí manželovo podanie aj v tomto smere bezpredmetným. Matka
zdôraznila, že maloletá má na Slovensku domicil, a taktiež svojich lekárov, a naplánované operácie, či
zdravotnú poisťovňu. Na Slovensku je aj centrum záujmom maloletej, keďže tu býva a má tu aj svoju
rodinu. Pritom nejde len o jej starých rodičov a tetu zo strany matky, ale aj starých rodičov a strýca

zo strany otca. Maloletá má na Slovensku aj oficiálny pobyt a svoj domov. V svojom odvolaní matka
poukázala na tieto skutočnosti, ako aj na nutnosť aplikovania nariadenia ako celku. Právomoc vo veci
úpravy práv a povinností k maloletej (rovnako ako v prípade rozvodu manželstva) je daná slovenskému
súdu, nakoľko sa maloletá (slovami nariadenia) prevažne zdržiava na území SR. Poukázala aj na to,
že súd bezdôvodne neaplikoval ani čl. 13 nariadenia, ktorý (vzhľadom na skutkový stav) taktiež vo veci

úpravy práv a povinností k maloletej určuje právomoc slovenskému súdu. Manžel nič z uvedeného
nespochybňuje. Uznesenie OS BA III je preto vo veci úpravy práv a povinností k maloletej zjavne
nesprávne a nezákonné. Navrhovateľka uviedla, že manžel podal svoje odvolanie voči uzneseniu,
ktorýmsafaktickyrozhodlovjehoprospech.Manželtotižžiadalavodvolanítoajniekoľkokrátzopakoval,
aby o úprave práv a povinností k maloletej rozhodoval český súd. Avšak podľa ust. § 359 CSP môže

odvolanie podať len strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Výkladom a contrario potom
platí, že odvolanie nemôže podať osoba, v prospech ktorej bolo rozhodnutie vydané. Ak sa teda manžel
dovoláva vylúčenia právomoci slovenského súdu a súd uznesením rozhodol tak, že svoju právomoc
vylúčil (i keď nesprávne), podanie odvolania manželom nemá žiadnu oporu v zákone. Manžel si tak
zvolil jasne nesprávny procesný postup, ktorý je sankcionovaný odmietnutím jeho odvolania. Navyše

aj ďalšia argumentácia manžela je nesprávna. Manžel neuvádza (okrem svojho právneho názoru)
absolútne žiadne dôvody pre svoje tvrdenia. Manžel nesúhlasí s právomocou slovenského súdu pri
rozvode manželstva. Neuviedol však žiadne právne relevantné dôvody prečo. Nariadenie v Článku 3
udeľuje právomoc jednotlivým súdom, a v prípade rozvodu manželstva, na základe ním ustanovených
kritérií.Jednýmznichjeajidentickáštátnapríslušnosťmanželov.Taktomujeajvichprípade.Nariadenie

umožňuje manželovi, ktorý podal návrh na rozvod manželstva vybrať si, ktorý súd rozhodne tento jeho
návrh. Uvedená systematika je nakoniec známa aj vo vnútroštátnom práve. Výber právomoci (ktorý
aj samotné nariadenie chráni) podľa štátnej príslušnosti oboch manželov je legitímny spôsob určenia
právomoci súdu. Manžel sa preto musí nariadením určenej právomoci podrobiť, nakoľko nariadenie
neobsahuje v tomto smere žiadny liberalizačný dôvod. Navrhovateľka uviedla, že len využila právo, ktoré

jej patrí, a ktoré jej nariadenie garantuje. Navyše manžel nesprávne používa kritéria, ktoré príslušné
nariadenie s rozvodom vôbec nespája. Je nevyhnutné si uvedomiť, že samotné nariadenie striktne
rozlišuje právomoc danú súdu vo veciach úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu a tou v
rozvode. Čo nakoniec vyplýva aj zo samotného textu nariadenia. Práve z tohto dôvodu nie je možné
aplikovať kritériá pre jeden typ súdneho konania na iné. Navrhovateľka má za to, že súd prvej inštancie

postupoval pri určení svojej právomoci v časti rozvodu v zmysle platnej právnej úpravy. Aplikoval
všeobecnú právomoc podľa nariadenia, ktorá svedčí slovenskému súdu. Nie je zrejmé ani to, z akého
dôvodu poukazuje manžel na CSP, hoci sa domáha určenia právomoci českých súdov. Navyše, nakoľko
súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil právomoc českého súdu, vo veci úpravy práv a povinností k
maloletej, k oddeleniu právomoci vo veciach úpravy práv a povinností a rozvodu nepríde. Preto bude

celá vec riešená v jednom konaní, a to na slovenskom súde. Ani uvedený argument manžela tak
neobstojí. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd odvolanie otca voči uzneseniu OS BA III
sp.zn. 39P/43/2020 zo dňa 7. 8. 2020 odmietol.

10. Otec sa vyjadril k vyjadreniu matky, pričom v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že jeho odvolanie

podané prostredníctvom právneho zástupcu je v súlade so zákonom, náležite odôvodnené a dôvodné.
Otec si týmto dovoľuje odkázať na jeho vyjadrenia obsiahnuté v odvolaní, ako aj vo vyjadrení otca voči
odvolaniu matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 07.08.2020, č.k. 39P/143/2020
- 99 a na všetky tvrdenia a dôkazy preukazujúce pravdivosť vyjadrení otca. Matka vo svojom vyjadreník odvolaniu otca uvádza, že toto odvolanie nemá oporu v práve, že otec zvolil nesprávny procesný
postup a odvolal sa voči uzneseniu, ktoré bolo vydané v jeho prospech. Právomoc súdu je procesnou
podmienkou, ktorú je súd povinný skúmať a to aj bez podania námietky, či akéhokoľvek návrhu. Ide

o podmienku, ktorej nedostatok nie je možné žiadnym spôsobom zhojiť a tak súd v predmetnej veci
nesmie meritórne rozhodnúť. Súd prvej inštancie z toho dôvodu správne skúmal svoju právomoc konať
a rozhodnúť v predmetnej veci. Pri skúmaní tejto procesnej podmienky dospel k záveru, že v časti
konania o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletej právomoc nemá. Ak by rovnaký záver súd
prvej inštancie vyvodil aj v časti rozvodu manželstva, z logiky veci vyplýva, že by aj v časti rozvodu

manželstva rozhodol o zastavení konania. Skutočnosť, že Okresný súd Bratislava III rozhodol v časti
rozvodu manželstva tak, že má právomoc konať svedčí aj odôvodnenie uznesenia súdu prvej inštancie.
Navyše poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie súdu formou uznesenia nie je meritórnym rozhodnutím,
z čoho explicitne vyplýva, že súd nie je povinný rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Môže rozhodnúť
iba čiastočne. Zároveň pri posudzovaní procesnej podmienky právomoci je možné dospieť len k dvom
záverom. Jedným je, že súd právomoc vo veci konať a rozhodnúť nemá. V tom prípade dôjde k vydaniu

uznesenia,ktorýmsakonanízastaví.Druhoumožnosťoujezáver,ktorývyvodilajOkresnýsúdBratislava
III, že v časti rozvodu manželstva má právomoc konať a rozhodnúť. V takomto prípade súd nevydá
rozhodnutie a pokračuje v skúmaní ďalších procesných podmienok a v konaní vo veci. Je zrejmé, že
Okresný súd Bratislava III v tomto prípade postupoval uvedeným spôsobom, a preto nedošlo k vydaniu
výroku v časti rozvodu manželstva. Aj napriek tomu, že uznesenie explicitne neobsahuje tento výrok, z

celého uznesenie nie je možné vyvodiť iný záver. Nakoľko súd prvej inštancie vyvodil v časti rozvodu
manželstva jednoznačný záver o splnení procesnej podmienky právomoci tohto súdu na konanie a
rozhodnutie, má otec za to, že podanie odvolania otcom bolo odôvodnené a v súlade so zákonom. Ak
by nebolo možné sa v takejto situácii voči predmetnému uzneseniu odvolať a Okresný súd Bratislava
III by konal a vo veci rozhodol, a následne by došlo k zisteniu, že uvedený súd nemal právomoc

vo veci konať a rozhodnúť, došlo by podľa otca k závažnému porušeniu práv nielen otca, či matky
ale najmä k závažnému porušeniu práv maloletej, ktorá by takýmto rozhodnutím mohla trpieť najviac.
Dôvodom je, že rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinnosti je viazané na rozhodnutie o
rozvode manželstva rodičov. V takom prípade by bolo nevyhnutné celý postup zopakovať na súde s
právomocou vo veci konať a rozhodnúť, čím by došlo k neúmernému predĺženiu rozvodu manželstva a

následnému rozhodnutiu o úprave rodičovských práv a povinností. K tvrdeniu matky, že obvyklý pobyt
má maloletá na území Slovenskej republiky, otec poukázal na vyjadrenie otca voči odvolaniu matky zo
dňa 09.10.2020 v predmetnej veci, ako aj na návrh na vyslovenie medzinárodnej nepríslušnosti, návrh
na zastavenie konania zo dňa 15.07.2020 podaný otcom. V tejto súvislosti otec zopakoval tvrdenia už
uvedené v predchádzajúcich vyjadreniach ohľadom domicilu maloletej a sociálnych väzbách maloletej

k Českej republike. V závere svojho vyjadrenia uviedol, že naďalej trvá na podanom odvolaní, na jeho
dôvodoch, ako aj na skutočnosti, že takéto odvolanie je dôvodné a zákonné. Otec považuje rozhodnutie
prvoinštančného súdu v časti rozvodu manželstva za nesprávne, pričom námietka právomoci bola
otcom podaná a otec považoval za vhodné sa obrátiť na odvolací súd a požiadať o preskúmanie
rozhodnutia. Má za to, že ide o rozhodnutie zjavne v neprospech otca a nie je ani v najlepšom záujme

maloletej. Z vyššie uvedených dôvodov si otec prostredníctvom svojho splnomocneného právneho
zástupcu dovoľuje požiadať odvolací súd aby vyhovel odvolaniu otca a rozhodol tak, ako je uvedené v
odvolaní, alternatívne, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci. „Pokiaľ súd prvého stupňa nerozhodol napríklad o niektorej
časti predmetu konania, o trovách a pod. nemožno podanie účastníka, hoc aj označené ako odvolanie,

spravidla posudzovať ako opravný prostriedok, ale v súlade s ustanovením § 41 ods. 2 OSP (ust. §
124 CSP) ho treba považovať za návrh na doplnenie rozhodnutia podľa ustanovenia§ 166 OSP (ust.
§ 225 CSP).“ V prípade, ak súd bude mať za to že podmienky na podanie odvolania podľa ustanovení
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len
„CSP“) nie sú v danom prípade naplnené, otec si prostredníctvom svojho splnomocneného právneho

zástupcu dovoľuje súd požiadať, aby v zmysle ust. § 225 CSP posúdil podané odvolanie ako návrh na
doplnenie rozhodnutia a tak vydal nové uznesenie, ktorým uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo
dňa 07.08.2020, č.k. 39P/143/2020 - 99, IČS: 1320206786 v časti rozvodu manželstva pani G. Z., V.
U., J. O. XX.XX.XXXX M. K. Z. Z., V. Z., J. O.Ň. XX.XX.XXXX doplní tak, že Okresný súd Bratislava III
nemá v predmetnej veci právomoc konať a konanie zastaví, alebo napadnuté uznesenie Okresnému

súdu Bratislava III vráti na doplnenie výroku o právomoci v časti rozvodu manželstva.

11. Matka taktiež podala odvolanie voči predmetnému uzneseniu a v rámci svojho odvolania uviedla,
že toto podáva s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Má za to, že Okresnýsúd Bratislava III, žiaľ podľa obsahu jeho rozhodnutia, neprehliadol snahu manžela vmanévrovať súd do
zbavenia sa vlastnej právomoci. Manžel do konania predložil neaktuálne doklady, ktoré nepreukazujú
aktuálny skutkový stav, teda že dcéra má tzv. domicil v SR a nie v ČR. Súd navyše bezmedzne uveril

telefonickým rozhovorom svojho vyššieho súdneho úradníka s otcom, a následne nesprávne rozhodol
tak, že nie je príslušným súdom na prejednanie konania v časti úpravy rodičovských práv a povinností
k maloletej Kristíne. Presne ako otec chcel, a to hoci právomoc Okresnému súdu Bratislava III vyplýva
priamo z Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 (ďalej len „nariadenie“). Matka v rámci svojho odvolania
poukázala na to, že dňa 29.6.2020 podala návrh na rozvod manželstva. Podala ho ako reakciu na

manželovo správanie voči nej, ale aj z dôvodu snahy chrániť ich dcéru pred násilnými prejavmi manžela.
Spôsoby správania sa manžela k nej, ako k žene a ľudskej bytosti sú ďaleko za hranicou toho, ako by
sa k sebe mali ľudia správať. Manželka uviedla, že jej rozhodnutie podať návrh na rozvod vyvrcholilo
potom, ako ich manžel obmedzil na osobnej slobode, keď ju a ich dcéru spoločne so svojimi rodičmi
držal proti jej vôli v uzavretom priestore. Tento priestor mohla opustiť až potom, ako sa jej podarilo
kontaktovať jej otca, ktorý privolal policajnú hliadku. Odvtedy sa s dcérou (slovami nariadenia) prevažne

zdržujú na Slovensku. S dcérou tu majú zázemie a sociálne väzby. Následne matka podala návrh na
rozvod. Uviedla, že manžel pokračuje v útokoch voči nej a dcére. Z manžela má pochopiteľne strach; je
väčší a nezastavil sa ani pred násilným odobratím dcéry z rúk priamo na ulici. Aj preto bola donútená
podať dňa 29.6.2020 aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. Manžel sa veľmi snaží preniesť
právomoc vo veci úpravy práv a povinností rodičov do ČR. Dôvodom môže byť jeho snaha vymaniť ju

z bezpečného prostredia, kde s dcérou žijú. Ale aj jeho opakovaním, že bude žiadať maloletú Kristínu
do SOS, keďže tú by - podľa jeho slov - mali súdy v ČR nariadiť. Pre splnenie jednej z podmienok na
určenie SOS musí navyše manžel nevyhnutne „presvedčiť“, že sa dcéra nachádza v rovnakom meste
ako on. Manželka uviedla, že manžel pôsobí v regióne ako úspešný podnikateľ, a ona nemá s dcérou
v ČR žiadnu rodinu, žiadne zázemie. Manžel nesprávne poukazuje na to, že dcéra má v ČR sociálne

väzby. Nikdy však neuviedol aké. Manžel len neustále opakuje, že dcéra má obvyklý pobyt v ČR. To ale
nie je pravdou. Manžel na manipuláciu súdu využíva predkladanie kartičky poistenca, ktorá musela byť
dcére pridelená po jej narodení, teda mesiace pred rozvodom a zmenou domicilu matky aj dcéry. Má
za to, že manžel nepreukázal, a súd jeho nekonanie v tomto smere úplne prehliadol, že by dcéra mala
svoje dennodenné aktivity v ČR. Manžel toto ani netvrdí; neustále len nesprávne opakuje, že dcéra má

svoj obvyklý pobyt v ČR. Má za to, že manžel nepreukázal ani to, že by sa dcéra s matkou prevažne
zdržiavala v ČR, ani to, že by v ČR mala ťažisko svojich záujmov. Sám manžel dokonca uvádza, že v
Opave mali bývať až od dňa 16.6.2020. Dcéra sa však narodila už 8.3.2020, následné mesiace bola
na Slovensku, kde je prevažne aj teraz. Niekoľkomesačná dcéra sa tak v ČR zdržovala v dňoch, zatiaľ
čo na Slovensku to sú celé mesiace jej života. Ak by teda súd riadne skúmal, kde sa prevažne dcéra

zdržiava, príslušnosť by prijal. Súd sa dokonca v snahe preniesť právomoc do ČR uchýlil k tvrdeniu,
že v ČR majú spoločný dom. Matka má zato, že to, že je vlastníkom nehnuteľnosti v inom štáte vôbec
neznamená, že v ňom má aj svoj domicil, či sociálnu sféru. Ide o ekonomickú kategóriu, ktorá sama
o sebe nemá na domicil vplyv. Aj skutočnosť, že preberá štátne sociálne dávky z ČR je taktiež bez
významu. Koľko detí dnes dostáva sociálne dávky z Rakúska (kde robí jeden z rodičov) a pritom má

domicil (s druhým svojim rodičom) na Slovensku? Bez významu je aj to, kde v minulosti študovala.
Jej ukončené štúdium v ČR predsa nezakladá jej aktuálny domicil v Českej republike. Súd neustále
uvádza, že musí skúmať relevantné skutočnosti každého jednotlivého prípadu. K tomu ho nakoniec
vedie aj nariadenie. Avšak súd skúmal len manželom predložené a neaktuálne listiny a nie skutočný
domicil dieťaťa. To, že manžel predkladá kartičky poistenca ešte z času pred podaním návrhu na rozvod,

rovnako ako lekárov je scestné. Nejde totiž o aktuálne informácie. Manžel sa aj takto snažil preniesť
právomoc do ČR, čím však nesledoval najlepší záujem dieťaťa, ale výhradne len svoj. Matka uviedla, že
dcéra má lekárov, poisťovňu, sociálne zázemie aj rodinu na Slovensku. Dcéra má nielen na Slovensku
svoju poisťovňu, ale aj svojich lekárov a oficiálny pobyt. Matka má teda za to, že prevažne sa zdržuje v
Bratislave alebo v Holíči, kde býva jej otec. Navyše dcéra má na Slovensku svojho deda, ako aj svoju

tetu. Je s nimi neustále v kontakte, navštevuje ich, stretáva sa s nimi. V prípade 5 mesačného dieťaťa
je sociálna štruktúra s jeho rodinou rozhodujúcim aspektom. A dcéra má túto štruktúru s výnimkou
výlučne na Slovensku. Nakoniec tu býva aj manželov brat a jeho rodina. Matka taktiež v rámci svojho
odvolania uviedla, že súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na čl. 12
nariadenia. Keďže však usúdil, že právomoc nejde založiť podľa neho, nesprávne odkázal konanie o

úprave rodičovských práv a povinností na súd v ČR. Súd však pri tomto postupe nepostupoval zákonne,
keďže nepoužil čl. 13 nariadenia. Podľa čl. 13 nariadenia, ak nejde právomoc založiť podľa čl. 12
nariadenia, právomoc má súd toho členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza. Matka poukázala aj
na to, že maloletá má na Slovensku má svoj oficiálny pobyt, na Slovensku sa fakticky zdržiava, naSlovensku má svojich lekárov (MUDr. Grmanovú - pediatričku, MUDr. Vicianová - rizikovú poradňu, ale aj
zdravotnú poisťovňu). Všetky tieto podmienky nakoniec súd určil ako rozhodné pre určenie právomoci,
hoci nesprávne právomoc priznal súdom v ČR. I keď vyššie uvedené poukazuje na domicil dcéry v

SR. Súd údajne skúmal aj to, kde je obvyklý pobyt rodičov dieťaťa. Keďže ho ale každý má v inom
štáte, tento prvok nie je tak významným. Súdom uvádzané prevažné zdržovanie sa dcéry a jej sociálne
zázemie je v SR. Matka má za to, že právomoc podľa čl. 13 nariadenia je zároveň určená v najlepšom
záujmedieťaťa.Vzhľadomnadcérinzdravotnýstav,zdravotnústarostlivosťodcérunaSlovensku,akoaj
sociálne väzby je v najlepšom záujme maloletej H. právomoc SR. Súd síce uviedol, že na účely domicilu

treba skúmať, kde sa dieťa zdržuje a kde má svoje dennodenné aktivity. Z uvedeného však vyvodil
celkom zjavne nesprávny záver, nezohľadnil totiž, že dcéra sa zdržuje na Slovensku a má tu teda všetky
svojedennodennéaktivity.Všetkytvrdeniamanželaolekároch,poisťovni,aleajdomicileniesúaktuálne.
Súd sa tak nechal vohnať do manželovej hry, rovnako ako kedysi aj ona sama. Matka zdôraznila, že v
konaní treba nepochybne skúmať aj rozhodné právo. Tým je v konaní o rozvod v zmysle ust. § 22 ods. 1
zákona č. 97/1963 Zb. právo slovenské. Zákonodarca v ust. § 24 ZoR - ktorý bude v samotnom konaní

rozhodujúcim - stanovil obligatórnu podmienku pre konanie o rozvode, a to nevyhnutne rozhodnúť aj
o výkone rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Matka uviedla, že
ak sa dieťa nachádza na Slovensku, je aj podľa logiky vnútroštátnych noriem, nevyhnutné ponechať
právomoc rozhodovania o výkone rodičovských práv, na slovenskom súde. Najmä, keď dieťa bude
ďalej na Slovensku aj žiť. Navyše v záujme dcéry nie je ani to, aby jej práva neboli upravené súčasne

s ich rozvodom. Najmä v prípade batoľaťa, a agresívneho správania manžela, je nevyhnutné upraviť
ich čo najskôr. To v prípade súdneho konania inom štáte, a v čase hroziaceho uzatvárania hraníc,
nie je objektívne ani len dosiahnuteľné. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd uznesenie
Okresného súdu Bratislava III. sp.zn. 39P/143/2020 zo dňa 7. 8. 2020 zrušil a vo veci úpravy výkonu
úpravy rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manželstva k maloletej Kristíny, narodenej

dňa 8.3.2020 konal.

12. Otec sa vyjadril k odvolaniu matky a uviedol, že nesúhlasí s odvolaním matky a všetky skutočnosti
v ňom uvedené odmieta. Považuje za nevyhnuté uviesť, že matka vo svojom odvolaní o otcovi a jeho
konaní uvádza nepravdy, s úmyslom otca poškodiť v predmetnom konaní. Ide o ničím nepodložené

tvrdenia matky, ktoré otec odmieta. Je pravdou, že matka s otcom mali medzi sebou partnerské nezhody,
no konania ktorých sa mal podľa matky otec dopustiť tak, ako ich popisuje matka nie sú založené na
pravde. Otec uviedol, že nie je v záujme otca matke ubližovať, či akýmkoľvek spôsobom ju obmedzovať
na osobnej slobode. Otec sa snaží všetky spory s matkou riešiť zmiernou cestou a dohovorom. Z
toho dôvodu otec nevidí oporu v tvrdeniach matky, ktorými sa tá usiluje navodiť pocit naliehavosti

a vytvoriť emočné bremeno na čitateľa, ktoré však nie je ničím podložené, preukázané, a zároveň
takéto vyjadrenia nie sú podstatné pre rozhodnutie o právomoci súdu. Otec uviedol, že jeho jediným
záujmom je príkladmo sa starať o maloletú a zabezpečiť pre ňu vhodné prostredie pre jej zdravý vývoj.
Otec popísal incidenty, ktoré taktiež popisovala matka avšak zo svojho vnímania a pohľadu. Manželia
spoločne navštívili manželskú poradňu za účelom zlepšenia vzájomných vzťahov, čo by mohlo zachrániť

ich manželstvo. Prvé sedenie absolvovali spoločne, no ďalšieho sedenia sa matka odmietla zúčastniť.
Otec sa rozhodol, že túto pani psychologičku, PhDr. Kušnírovú navštívi, za účelom porady s nestrannou
osobou, odborníčkou, kvalifikovanou na komunikáciu ohľadom manželských vzťahov a starostlivosti o
deti. Otca zaujímalo ako sa kvalitne a čo najlepšie strať o maloletú a ako vyriešiť manželské konflikty tak,
aby to bolo v najlepšom záujme maloletej. Z uvedeného je zrejmý proaktívny prístup otca k záchrane

manželstva a k starostlivosti o maloletú. Uvedené sa stalo skutočným dôvodom pre návštevu pani
psychologičky otcom, nie tvrdenie matky, že otec má psychické problémy. Uvedené preukazuje aj správa
o spolupráci s pani psychologičkou. Navrhovateľka v odvolaní uvádza, že za krajinu svojho obvyklého
pobytu a obvyklého pobytu maloletej považuje Slovenskú republiku. Uvádza, že na území tohto štátu
má matka spolu s maloletou všetky sociálne väzby, zabezpečenú zdravotnú starostlivosť ako aj to, že

sa na tomto území zdržujú. Skutočnosť, že matka má s otcom nehnuteľnosť patriacu do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, nachádzajúcu sa Českej republike, považuje za irelevantnú a nezakladajúcu
obvyklý pobyt matky, ani obvyklý pobyt maloletej. Z vyjadrení matky je zrejmé, že od narodenia maloletej
sa ona aj maloletá zdržiavajú na území Slovenskej republiky a len príležitostne sa nachádzajú na
území Českej republiky. Otec má za to, že tak, ako je popísané v návrhu na vyslovenie medzinárodnej

nepríslušnosti, a v návrhu na zastavenie konania zo dňa 15.07.2020 obaja rodičia študovali v Ostrave.
Po ukončení štúdia obaja spoločne bývali na adrese: V. XXXX/XX, XXX XX Q., kde majú obaja rodičia
od 03.03.2016 doteraz registrovanú živnosť a to na dobu neurčitú. Následne si rodičia v máji roku 2017
kúpili v Opave pozemok, na ktorom postavili rodinný dom s úmyslom sa doň nasťahovať a vytvoriťtak vhodné rodinné prostredie pre život a výchovu detí. V tomto rodinnom dome na adrese: K. S.
XXX/Xa, XXX XX Q. - K., rodičia spolu s maloletou bývajú od 16.06.2020, Maloletá sa narodila dňa
08.03.2020 na území Slovenskej republiky. Išlo však o predčasný pôrod, ktorý bol pôvodne naplánovaný

na deň 26.05.2020, pričom matka mala rodiť v Českej republike, kde navštevovala aj gynekologickú
ambulanciu tak, ako to popisuje vyššie uvedený návrh otca. Otec má za to, že uvedené skutočnosti boli
dostatočne popísané v návrhu a preukázané dôkazmi k nemu priloženými. Potom, ako bola maloletá po
pôrode prepustená z nemocnice. Otec s matkou ju zobrali do Českej republiky, kde ju prihlásili na trvalý
pobyt, zabezpečili jej potrebnú zdravotnú starostlivosť a len príležitostne cestovali na územie Slovenskej

republiky. K rodinnému domu patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva manželov otec uviedol, že
matka súhlasila s kúpou pozemku a následnou stavbou rodinného domu, kde sa s otcom presťahovali
a plánovali tam vychovávať maloletú. Tvrdením, že adresa trvalého pobytu nezakladá obvyklý pobyt
maloletej a následne preukazuje jej obvyklý pobyt priložením potvrdenia o prechodnom pobyte, si
matka odporuje. K sociálnym dávkam, ktoré uviedla matka otec uviedol, že je nepravdepodobné,
že matka požiada o poskytnutie rodičovského príspevku na maloletú v Českej republike s úmyslom

sa odsťahovať do Slovenskej republiky. K sociálnym väzbám maloletej otec poukázal na judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej je zrejmé, že pri
posudzovaní sociálnych väzieb u takto malého dieťaťa je rozhodujúca sociálna väzba rodičov. Deti vo
veku maloletej si ešte nedokážu plnohodnotne vytvárať sociálne väzby a viazať sa na konkrétne osoby.
Z uvedeného dôvodu namieta vyjadrenie matky, ktorá uvádza, že maloletá má vytvorené sociálne väzby

na starého otca, ako aj na jej tetu. Matka v odvolaní uviedla, že maloletá má nielen na Slovensku
svoju poisťovňu, ale aj svojich lekárov a oficiálny pobyt. K uvedenú tvrdeniu taktiež priložila dôkazy,
ktorými sú preukaz poistenca matky aj maloletej, potvrdenie o prihlásení na prechodný pobyt, dohodu
o poskytovaní zdravotnej starostlivosti maloletej. Otec súčasne v tejto súvislosti uviedol, že zdravotné
poistenie pre maloletú bolo zabezpečené dňa 01.08.2020, čo je zrejmé z preukazu poistenca matky a

maloletej, dohoda o poskytnutí zdravotnej starostlivosti pre maloletú bola uzatvorená dňa 06.08.2020 a
k prihláseniu na prechodný pobyt došlo až 07.08.2020. Návrh na rozvod a úpravu rodičovských práv a
povinností podala matka dňa 29.06.2020 na Okresný súd Bratislava III. Všetky dôkazy o ktorých matka
tvrdí, že preukazujú miesto obvyklého pobytu maloletej v Slovenskej republike, boli vyhotovené a všetky
kroky boli matkou uskutočnené až 5 mesiacov po narodení maloletej a dva mesiace po podaní návrhu

na rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletej. Otec má za to, že matka
úmyselne zmenila doklady maloletej, za účelom rozhodovania v predmetnej veci na území Slovenskej
republiky. Taktiež považuje za nevyhnuté uviesť, že matka zmenila adresu prechodného pobytu, ako
aj zdravotnú poisťovňu a ošetrujúcich lekárov maloletej bez vedomia a súhlasu otca, čo považuje za
porušenie rodičovských práv otca matkou. Poukázal na to, že prihlásenie maloletej na prechodný pobyt

do mesta Holíč, nemá žiaden vplyv na určenie obvyklého pobytu maloletej. Otec zároveň uviedol, že
maloletá navštevuje Fakultnú nemocnicu v Ostrave, za účelom jej vyšetrenia. Dňa 07.09.2020 maloletá
navštívila ortopedickú ambulanciu v Ostrave, dňa 15.09.2020 navštívila gastroenterologickú ambulanciu
v Ostrave a dňa 18.09.2020 navštívila kardiologickú ambulanciu v Ostrave. Uvedené jednoznačne
odporuje dôkazom a tvrdeniam matky, že maloletá sa v Českej republike nenachádza. Zároveň si

dovoľujeme odvolací súd informovať o skutočnosti, že rodičia sa snažia uzavrieť rodičovskú dohodu.
Spoločne spísali body tejto dohody do e-mailu, kde uviedli, že obaja súhlasia s konaním o rozvod
manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej na príslušnom súde v Českej
republike. V súčasnosti sa rodičia dohodli na striedavej osobnej starostlivosti o maloletú a počas času
kedy sa o maloletú stará otec, tá trávi čas výlučne na území Českej republiky. Zároveň je nevyhnutné

uviesť,žedôkazypredloženématkouniejemožnéakceptovaťzdôvodudátumuvydaniatýchtodokladov
a vzhľadom aj na túto skutočnosť považuje otec odvolanie matky za nedôvodné a nepreukázané.
Má za to, že otec dostatočným spôsobom prvoinštančnému súdu nielen opísal, ale aj preukázal, že
obvyklý pobyt maloletej sa nachádza v Českej republike. Maloletá sa so svojimi rodičmi po narodení
presťahovala do Českej republiky, kde si rodičia postavili rodinný dom za účelom výchovy maloletej.

Maloletú na tomto území prihlásili na trvalý pobyt, zabezpečili jej potrebnú lekársku starostlivosť a matka
na maloletú poberá rodičovský príspevok. Maloletá sa aj v súčasnosti zúčastňuje lekárskych vyšetrení
v Českej republike. Rodičia majú na tomto území priateľov a známych, dlhodobo na tomto území žijú
a skutočnosť, že matka bez súhlasu otca zmenila pediatra maloletej, ako aj prehlásila maloletú na
prechodný pobyt do Slovenskej republiky, nezakladá maloletej obvyklý pobyt na tomto území. Otec má

za to, že matka tak konala účelovo, s úmyslom vytvoriť dôkazy pre odôvodnenie odvolania, pričom takéto
jednostranné kroky matky nemajú vplyv na zmenu obvyklého pobytu maloletej. Podľa dvanásteho bodu
preambuly Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní
a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sazrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej v texte len „Nariadenie Brusel IIa“: „Kritériá právomoci vo
veciach rodičovských práv a povinností, upravené týmto nariadením, sú tvorené tak, aby zodpovedali
najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom

rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo
v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.“ Článkom 8 Nariadenia Brusel IIa
je založená všeobecná právomoc súdov nasledovne: „Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach
rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia
konania.“ Matka v prípade určenia právomoci súdu odkazuje na článok 13 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa,

podľa ktorého: „Ak nemožno určiť obvyklý pobyt dieťaťa a právomoc nemožno založiť podľa článku 12,
právomoc majú súdy členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.“ Podľa článku 12 Nariadenia Brusel
IIa ods. 1: „Súdy členského štátu pri výkone svojej právomoci podľa článku 3, na základe návrhu na
rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, majú právomoc v každej veci, ktorá sa týka rodičovských
práv a povinností a ktorá súvisí s týmto návrhom, ak: a) aspoň jeden z manželov má rodičovské práva a
povinnosti k dieťaťu, b) manželia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc týchto súdov

výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v najlepšom záujme
dieťaťa“ Otec má za to, že súd v tomto prípade nemôže založiť svoju právomoc v predmetnej veci, na
základe aplikácie článku 13 Nariadenia Brusel IIa. Tento článok je možné aplikovať len v prípade, ak
nie je možné právomoc založiť na základe článkov 8 až 12. Zdôraznil, že Okresný súd Bratislava III
postupoval správne, keď za rozhodujúce kritérium pre založenie právomoci určil obvyklý pobyt maloletej,

teda aplikoval článok 8 Nariadenia Brusel IIa. Taktiež nie je možné prihliadať na argument matky, ktorá
tvrdí, že maloletá sa nachádza na území Slovenskej republiky, nakoľko maloletá aj s matkou cestujú
na územie Českej republiky pravidelne aj za účelom využitia zdravotnej starostlivosti pre maloletú a
počas styku s otcom sa maloletá nachádza výlučne na území Českej republiky. K argumentácii matky
ohľadom rozhodného práva otec uviedol, že pre určenie medzinárodnej príslušnosti nemá rozhodné

právo, ani slovenské vnútroštátne právo žiaden význam. Aplikácia § 24 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pre určenie medzinárodnej
príslušnosti nie je možná. Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je potrebné uskutočňovať
autonómny výklad Nariadenia Brusel IIa, teda bez ohľadu na vnútroštátne právo. Cieľom tejto doktríny
je jednotný výklad práva Európskej únie v každom členskom štáte. Taktiež považuje otec za nevyhnutné

uviesť, že právo Európskej únie má prednosť pred vnútroštátnym právom, a preto nie je možné pri
rozhodovaní o medzinárodnej príslušnosti aplikovať vnútroštátne právo Slovenskej republiky, a teda ani
§ 24 uvedeného zákona. Manželia si v Českej republike vybudovali rodinné zázemie, kde nadviazali
sociálne kontakty a väzby, pričom sa nezdržiavajú ani dlhodobo nezdržiavali na území Slovenskej
republiky. Trvalý pobyt manželov na adrese Č.. K. XXX/XX, XXX XX G. bol poskytnutý rodičmi manžela

len formálne, z dôvodu korešpondenčnej adresy, o čom svedčí aj prvoinštančnému súdu manželom
zaslané čestné vyhlásenie matky manžela, pani S. Z. zo dňa 30.07.2020. Otec zdôraznil, že v čase
začatia konania mala maloletá založený obvyklý pobyt v Českej republike, čím je zároveň splnené
kritérium najlepšieho záujmu maloletej. V Českej republike má taktiež milujúceho otca, ktorý sa túži o
ňu starať. Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu veci otec prostredníctvom svojho

splnomocneného právneho zástupcu žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie vo výrokovej časti,
vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinnosti potvrdil ako správne a zákonné.

13. Matka sa vyjadrila k vyjadreniu otca a uviedla, že s vyjadrením otca nesúhlasí. Naďalej trvá na
podanom odvolaní, ako aj tvrdeniach v ňom obsiahnutých. Otec už podal odvolanie proti uzneseniu,

ktorým súd rozhodol (hoci nesprávne) v jeho prospech. Tentoraz zasa podáva vyjadrenie, ktorým
potvrdzuje matkou - v odvolaní - uvádzané skutočnosti. Maloletá podľa otca do Českej republiky len
cestuje. Otec ešte stále odkazuje na trvalý pobyt maloletej, ktorý neustále (a nesprávne) používa vo
svojej snahe zdôvodniť napadnuté rozhodnutie. Termín „trvalý pobyt“ však nie je obsahovo totožný s
pojmom „domicil“, ktorý využíva Nariadenie rady (ES) č. 2201/2003 (ďalej len „nariadenie“). Otcova

procesná stratégia sa tak obmedzila na navodenie dojmu o akomsi splývaní týchto dvoch pojmov; čo
však predstavuje nesprávny právny názor. Otec sa o nesprávny výklad snaží až tak intenzívne, že
dokonca zamlčuje svojich rodičov a brata. Hoci tí žijú na Slovensku, otec na strane č. 3 svojho vyjadrenia
poukazuje výhradne len na svoje údajné sociálne väzby v Českej republike. Nakoniec to, že otec nevedel
uviesť žiadneho kamaráta v ČR ani v tomto vyjadrení má o jeho sociálnych väzbách v Česku taktiež

určitú výpovednú hodnotu. Keď otec v rámci svojho vyjadrenia uvádza, že: „Maloletá aj s matkou cestujú
na územie Českej republiky, a to „za účelom využitia zdravotnej starostlivosti pre maloletú“, ale aj to, že v
Českej republike je dcéra „počas styku s otcom“ otec tak jasne a zreteľne uvádza, že do ČR dcéra chodí
lenzaúčelomzdravotnejstarostlivosti,ktorújejnevieposkytnúťlekárnaSlovenskuanávštevotca.Inýmislovami otec vo svojom vyjadrení vyvracia, že by dcéra vykonávala svoje dennodenné aktivity (kritérium
nariadenia) na území Českej republiky. Logicky ich teda vykonáva výlučne na území Slovenska, teda
tam kde má svoj domicil, a teda tam kde je príslušný súd vo veci rozhodnúť. Otec by sa v - pre neho

- takto dôležitej veci určite nevyjadroval nepresne. Je preto zrejmé, že aj sám otec Českú republiku
považuje len za miesto, kde maloletá len cestuje a kde prichádza k „styku s otcom". A práve takto
zvolený opis skutkového stavu otcom vonkoncom nezakladá domicil maloletej na území ČR. To, že
napr. maloleté dieťa chodí k lekárovi do Pezinka a stretá sa s druhým rodičom vo Svätom Jure predsa
nezakladá domicil dieťaťa ani v jednej z týchto obcí. Matka v rámci svojho vyjadrenia poukázala na to,

že otec zároveň potvrdil, že dcéra sa narodila na Slovensku, že tu bola od svojho narodenia podstatnú
časť svojho života, že do ČR len cestuje, ako aj to, že si na Slovensku vytvárala svoje sociálne väzby
(napr. krstiny maloletej). Slovami otca, je nepravdepodobné, aby sa rodičia podrobili najvýznamnejšiemu
kresťanskému rituálu práve v prostredí, v ktorom nechcú rodičia vytvoriť sociálne väzby a zázemie pre
svoje dieťa. Otec tvrdí, že matka uvádza nepravdy, avšak jej tvrdenia nevie vyvrátiť a tie svoje zasa
preukázať. Otec v celom vyjadrení neskúma, či je ním vyžadovaná forma osobnej starostlivosti (SOS)

pre choré a niekoľkomesačné dieťa vôbec vhodná. Otca nezaujíma, či odtrhnutie takto malého dieťaťa
od matky by vôbec mohlo byť v jeho (akomkoľvek) záujme. A rovnako otec neuvádza, že by bol schopný
sa o dcéru postarať, či ako chce vôbec skĺbiť starostlivosť o dcéru a svoju prácu. Niekoľkomesačné
choré dieťa predsa nechce nechať samé doma. Matka má za to, že jej zámerom bola vždy len ochrana
dcéry. Preto jej snaha byť na Slovensku je ovplyvnená najmä jej obavami z otca a ním permanentného

vytváraného psychického tlaku na nich. Naopak hodnou skúmania je skôr tak tvrdá snaha otca preniesť
konanie do Čiech, a to bez ohľadu na čokoľvek ďalšie (vrátane záujmu samotného dieťaťa). Matka
uviedla, že v Českej republike sú silne pod jeho vplyvom, z ktorého sa samé žiaľ nevedia vymaniť,
čo otec zneužíva. Práve uvádzaná manželská poradňa je ďalším dôkazom systematického tlaku voči
matke. Matka uviedla, že to, že otec už v tomto štádiu rieši majetok, tiež svedčí o niečom. Doteraz

k žiadnej dohode neprišlo. Dohoda, na ktorú otec poukazuje, je návrh zo strany otca týka sa najmä
vyporiadaniaichBSM.Odvtedy,čooteceštenesúhlasilsrozvodomsazapárdnídostalkukomplexnej(a
matku ukracujúcej) dohode o ich majetkovom vyporiadaní po rozvode. Otec jej pritom ako ustupujúcemu
spoluvlastníkovi len za rodinný dom (kde mali podľa jeho srdcervúceho vyjadrenia vychovávať ich dieťa)
v hodnote viac ako 300.000,- € ponúkol sotva desatinu jeho hodnoty. Je pravda, že sa pokúšali o

rodičovskú dohodu ohľadom maloletej Kristíny, avšak ich predstavy sa odlišujú. Rodičovskú dohodu
neuzatvorili, ani sa nedohodli, že súd v súvislosti s maloletou H.Í. a rozvodom bude v Českej republike.
Striedavú starostlivosť nerealizujú. Otec sa snaží zvrátiť obsah nariadenia aj akýmisi odkazmi na súdnu
prax SD EÚ. Tú však nielenže nijako nekonkretizuje, ale ním zvolená formulácia nie je pre tieto súdy
typickou. Rozhodovacia prax je vždy na strane dieťaťa. Dôvod pre použitie čl. 13 nariadenia už matka

uviedla vo svojom odvolaní. Otec ho nijako právne relevantne nespochybnil. Neustále opakovanie, že
s jeho použitím nesúhlasí, nemá pre konanie pred súdom žiadny význam. Matka má za to, že domicil
na účely nariadenia určujú dennodenné aktivity dieťaťa. Ani sám otec pritom netvrdí, že by tieto aktivity
mala dcéra v ČR. Naopak zopakoval, že do Čiech dcéra len cestuje na stretávky s ním. Aj vo vyjadrení
otec uvádzal také skutočnosti, ktoré len formálne viažu maloletú dcéru k Českej republike. Pochopiteľne

má dcéra v ČR lekárov, keďže v nej do svojho presťahovania na Slovensko žila. Je predsa nelogické,
aby prišlo k zmene lekárov a dcéra sa skutočne na Slovensku nezdržiavala. Uvedené by malo vplyv
na liečebný proces. Na základe uvedeného matka uviedla, že trvá na svojom odvolaní a návrhu v ňom
uvedenom.

14. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom nebol viazaný rozsahom ani dôvodmi odvolania (§ 65
a § 66 C.m.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa
ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky a dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je potrebné, ako vecne a právne správne potvrdiť ( § 387 ods.1, 2 CSP).

15. V zmysle § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania
prihliada na to, či sú splnené podmienky za ktorých môže konať a rozhodovať (ďalej len procesné
podmienky).

16. V zmysle § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie

zastaví.

17. V zmysle § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie
bezodkladne zastaví.18. Podľa článku 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

19. Podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje
nariadenie (ES) č. 1347/2000 Brusel IIa, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských
práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

20. Pokiaľ ide o argumenty otca ohľadom nedostatku právomoci konať a rozhodovať vo veci rozvodu
manželstva odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie pre posúdenie právomoci správne aplikoval
nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciachavoveciachrodičovskýchprávapovinností(NariadenieBruselIIa)asprávneustálil,akovyplýva
z odôvodnenia, že slovenský súd má právomoc, pokiaľ ide o rozvod manželstva a to s poukazom na čl.

3 ods. 1 písm. b) Nariadenia Brusel IIa, podľa ktorého právomoc vo veciach rozvodu má súd, ktorého
štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia. V danom prípade sú obaja manželia občanmi Slovenskej
republiky a nie je podstatné, kde je ich pobyt, alebo ich domicil. Súd prvej inštancie správne konštatoval,
že v danom prípade je daná právomoc na rozvod manželstva, ale nie je daná právomoc na úpravu
rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. V Civilnom mimosporovom poriadku je upravené,

že s konaním o rozvod je spojené aj konanie o úpravu rodičovských práv a povinností, avšak dané
ustanovenie je nutné vykladať spolu s ustanoveniami Nariadenia Brusel IIa. Nariadenie Brusel IIa pre
posúdenie právomoci nespája konanie o rozvod, s konaním o úpravu rodičovských práv a povinností
a z jeho ustanovení a to čl. 12 vyplýva, že môže nastať aj situácia, že bude daná právomoc na
rozvod, ale nebude daná právomoc na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. januára 2018, č.
C-604/17 (návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal VarhovenKasatsionensad - Bulharsko).
Konanie sa viedlo na základe prejudiciálnej otázky, či umožňuje nariadenie (ES) č. 2201/2003, aby súd
členského štátu, ktorý má právomoc vo veciach rozvodu podľa článku 3 nariadenia, preskúmal veci
týkajúce sa rodičovských práv a povinností v prípade nesplnenia podmienok stanovených v článkoch

8 a 12 nariadenia, ak je tento súd podľa vnútroštátneho práva príslušného členského štátu povinný
z úradnej moci rozhodnúť o opatrovníckom práve, opatreniach týkajúcich sa práva styku, výživnom
a užívaní rodinného bytu. Vo výroku uznesenia bolo prijaté, že: „Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003
z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a
vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, sa má

vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, ktorý má v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) tohto
nariadenia právomoc rozhodnúť o návrhu na rozvod manželov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tohto
členského štátu, nemá právomoc rozhodnúť o osobnej starostlivosti o dieťa manželov a práve na
návštevy tohto dieťaťa, ak má toto dieťa v čase začatia konania obvyklý pobyt v inom členskom štáte a
nie sú splnené iné podmienky potrebné na vznik tejto právomoci uvedeného súdu, v zmysle článku 12

uvedeného nariadenia, okrem iného vzhľadom na skutočnosť, že ani z okolností veci samej nevyplýva,
táto právomoc by mohla vychádzať z článkov 9, 10 alebo 15 toho istého nariadenia. Okrem iného tento
súd nespĺňa podmienky na rozhodovanie o návrhu na určenie výživného stanovené v článku 3 písm.
d) nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a
výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti." Inak povedané, je nepochybné, že

obaja rodičia sú štátni občania Slovenskej republiky, a pre posúdenie právomoci týkajúcej sa rozvodu
manželstva je toto kritérium postačujúce. Keďže otec sa odvolal takpovediac do neexistujúceho výroku,
odvolací súd nebol oprávnený rozhodnúť vo vzťahu k odvolaniu otca inak, iba tak, že odolanie otca
odmietne s poukazom na ustanovenie § 358 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého odvolanie
len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Inak povedané, pokiaľ súd prvej inštancie mal za to,

že je daná právomoc konať a rozhodovať vo veci rozvodu manželstva účastníkov, o takomto nevydáva
samostatné rozhodnutie, preto ani nebol dôvod na doplnenie uznesenia o chýbajúci výrok. V takomto
prípade súd prvej inštancie rozhodne meritórne t.j. vo veci, a preto nemusí samostatným výrokom
rozhodnúť, že má právomoc konať a rozhodovať vo veci. Na základe uvedeného odvolací súd odvolanie
otca odmietol s poukazom na ustanovenie § 386 písm. c) CSP. Inými slovami, otec podal odvolanie

do výroku, ktorý neexistuje, a odôvodnenie právomoci konať a rozhodovať vo veci rozvodu manželstva
vyplýva iba z odôvodnenia, pričom odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie prípustné.21. Odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu matky a preskúmaniu výroku uznesenia súdu prvej inštancie
o nedostatku právomoci týkajúceho sa konania úpravy práv a povinností k maloletej a výroku, ktorým
súd prvej inštancie toto konanie zastavil udáva, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil obvyklý

pobyt maloletej, ktorá má obvyklý pobyt v Českej republike. Obvyklý pobyt bol totiž súd prvej inštancie
oprávnený posudzovať len do momentu od kedy došlo k presťahovaniu maloletej na územie Slovenskej
republiky. Od času, od kedy sa maloletá nachádza na území Slovenskej republiky podmienky jej
obvyklého pobytu posudzovať nie je možné a to z dôvodu, že z Českej republiky sa odsťahovala bez
súhlasu otca. Ak by došlo k jej odsťahovaniu do iného štátu za súhlasu otca, v takomto prípade by bolo

nepochybné, že maloletá má na území Slovenskej republiky od jej presťahovania svoj domicil, založený
dohodou rodičov. Keďže ale otec nedal súhlas s presťahovaním maloletej na územie Slovenskej
republiky, pričom zmena štátu a presťahovanie maloletého dieťaťa do iného štátu bez súhlasu
druhého rodiča je vždy kvalifikované ako medzinárodný únos, je potrebné posudzovať podmienky
pobytu maloletej k momentu odsťahovania sa t.j. kde maloletá bývala do času odsťahovania, kde
mala lekárov do času odsťahovania, kde sa reálne zdržiavala do momentu odsťahovania, t.j. kde

mala svoj domicil do času odsťahovania sa. Tieto skutočnosti však medzi rodičmi neboli sporné. Tak
z vyjadrenia matky, ako aj z vyjadrenia otca vyplýva, že maloletá spolu s matkou do jej odsťahovania
sa na územie Slovenskej republiky žila v Českej republike, kde mala svojich lekárov, kde si matka
spolu s otcom postavili nehnuteľnosť, kde spolu žili, a taktiež matka poberala rodinné prídavky na
maloletú na území Českej republiky, hoci uvedené trvalo iba niekoľko mesiacov. Tieto skutočnosti boli

medzi manželmi nesporné. Na základe uvedeného, z opisu skutočného stavu je zrejmé, že matka
sa odsťahovala na územie Slovenskej republiky bez súhlasu otca, a preto sa posudzuje domicil
maloletej výlučne spätne t.j. do momentu presťahovania sa. Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla
do terminológie medzinárodného práva súkromného Haagska konferencia prostredníctvom dohovorov
a nikdy ho nedefinovala, nevymedzujú ani zákony Slovenskej republiky. Nemožno ho stotožňovať s

pojmom trvalý pobyt ani s pojmom bydlisko. Súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na
území určitého členského štátu, musí brať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu.
Pojem obvyklého pobytu dieťaťa však zadefinoval rozsudok súdneho dvora z 2.4.2009 vo veci C- 523/07
tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného
prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu

na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a
podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava
v danom štáte. Z uvedeného je teda zrejmé, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil domicil maloletej
na území Českej republiky. Skutočnosť, že maloletá od odsťahovania sa spolu s matkou na územie
Slovenskej republiky zmenila lekárov, zmenila pobyt, samo o sebe neznamená založenie jej obvyklého

pobytu na území Slovenskej republiky, nakoľko posledné spoločné bydlisko manželov, kde spolu žili
aj spolu s maloletou bolo na území Českej republiky a k odsťahovaniu sa matky a maloletej z Českej
republiky došlo bez súhlasu otca. Preto argumenty matky uvedené v rámci jej odvolania nemajú pre
vec žiaden význam z dôvodu, že všetky tieto skutočnosti (zdravotné poistenie, dohoda o zdravotnej
starostlivosti, ..) nastali až po presťahovaní sa matky spolu s maloletou na územie Slovenskej republiky.

Na základe uvedeného odvolací súd považuje postup súdu prvej inštancie pri skúmaní právomoci na
konanie o úprave práv a povinností k maloletej v súlade s článkom 8 Nariadenia Brusel IIa za správny,
ako aj jeho záver o tom, že miesto obvyklého pobytu maloletej nie je územie Slovenskej republiky, kam
bola zo strany matky premiestnená neoprávnene, t.j. bez súhlasu otca. Matka taktiež v rámci svojho
odvolania poukázala na to, že súd prvej inštancie mal pri posudzovaní svojej právomoci postupovať

v zmysle čl. 13 citovaného nariadenia. Odvolací súd poukazuje na čl. 8 Nariadenia Brusel IIa, podľa
ktorého je založená všeobecná právomoc súdov nasledovne: „Súdy členského štátu majú právomoc
vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v
čase začatia konania.“ Podľa článku 12 Nariadenia Brusel IIa ods. 1 platí, že: „Súdy členského štátu
pri výkone svojej právomoci podľa článku 3, na základe návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie

manželstva, majú právomoc v každej veci, ktorá sa týka rodičovských práv a povinností a ktorá súvisí
s týmto návrhom, ak: a) aspoň jeden z manželov má rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu, b)
manželia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc týchto súdov výslovne alebo iným
jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa“ Článok 13 ods.
1 Nariadenia Brusel IIa, hovorí o tom, že: „Ak nemožno určiť obvyklý pobyt dieťaťa a právomoc nemožno

založiť podľa článku 12, právomoc majú súdy členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.“ Inak
povedané, súd v tomto prípade nemohol založiť svoju právomoc v predmetnej veci na základe aplikácie
článku 13 Nariadenia Brusel IIa, nakoľko tento článok je možné aplikovať len v prípade, ak nie je možné
právomoc založiť na základe článkov 8 a 12, čo však nie je tento prípad. V danom prípade bolo možnépostupovať v zmysle čl. 8 Nariadenia Brusel IIa, nakoľko obvyklý pobyt maloletej v čase začatia konania
bol nepochybne v Českej republike. Pokiaľ teda matka žiada o úpravu práv a povinností k maloletej
je povinná podať si návrh na príslušný súd v mieste obvyklého pobytu maloletého dieťaťa. Z vyššie

uvedených dôvodov je zrejmé, že slovenský súd nemá právomoc konať a rozhodovať v predmetnej
veci, týkajúcej sa úpravy práv a povinností k maloletej. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne a právne správne potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 52 C.m.p. tak, že žiaden z

účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).