Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. máj 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/17/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115222107
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8115222107.4

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu
JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: T.. Ľ. P., B.. XX.XX.XXXX,
X. T. XXXX/XX, XXX XX L., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, IČO: 31 954 448,
so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom Račianska ulica 71,

813 11 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaniach žalobcu a
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 20C/348/2015-308 z 13. januára 2017 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 1.991,64 eur
s príslušenstvom a v rozsahu zrušenia mu vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.991,64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy
1.991,64 eur od 21. mája 2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, zamietol žalobu v
prevyšujúcej časti a priznal žalovanej proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 59,08 %, o výške
ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením.

2. 2.1 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutočností, že uznesením vyšetrovateľa

Krajského úradu justičnej polície PZ Žilina, ČVS: KUJP-88/OVVK-2003 z 9. decembra 2003, bolo proti
žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158
ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“) a pre trestný čin
obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa
§ 9 ods. 2 Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu Prešov, sp. zn. 6T/138/2005 z 29. júla 2013,
bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené z dôvodu, že došlo k zániku trestnosti činu. Žalobca pred

podaním žaloby požiadal písomným podaním z 18. novembra 2013 žalovanú, zastúpenú Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) o náhradu škody v rámci
predbežného prerokovania nároku, pričom nárok žalobcu pozostával z náhrady trov obhajoby vo výške
9.106,70 eur a náhrady trov predbežného prerokovania nároku vo výške 628,18 eur. Ministerstvo
spravodlivosti listom zo 14. mája 2014 žiadosť žalobcu o náhradu škody odmietlo. Odborový zväz polície
Slovenskej republiky podaním z 19. apríla 2016 oznámil súdu, že na základe schválenej právnej ochrany

uhradil náklady za právnu ochranu v celkovej výške. Žalobca podaním z 8. septembra 2016 oznámil
súdu, že obhajcovi uhradil 28. apríla 2004, 6. septembra 2004, 29. marca 2005, 5. apríla 2005, 10. mája
2005, 14. júna 2005, 4. júla 2005, 8. augusta 2005, 23. septembra 2005 a 4. októbra 2005 v splátkach po
995,82 eur celkovo 9.958,18 eur. Podľa peňažného denníka a výpisu z účtu žalobca uhradil obhajcovi
spolu 60.000,- Sk (1.991,64 eur) a zvyšok mu uhradil Odborový zväz polície Slovenskej republiky.
2.2 Súd prvej inštancie mal z výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že obhajca žalobcu

vykonal tieto úkony právnej služby: prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom, účasť
pri výsluchu svedka J.. U. 28. januára 2004 na PZ Prešov (od 8:15 hod. do 11:15 hod., čistý čas 180minút), účasť pri výsluchu svedka T. 28. januára 2004 na PZ Prešov (od 11:30 hod. do 13:40 hod., čistý
čas 130 minút), účasť pri výsluchu svedka N.. K. 28. januára 2004 na PZ Prešov (od 14:25 hod. do 16:45
hod., čistý čas 140 minút), účasť pri výsluchu svedka N.. Š. 28. januára 2004 na PZ Prešov, účasť pri

výsluchu svedka X. 28. januára 2004 na PZ Prešov, účasť pri výsluchu svedka J. 29. januára 2004 na
PZ Prešov (od 8:30 hod. do 11:50 hod., čistý čas 200 minút), účasť pri výsluchu svedka I. 29. januára
2004 na PZ Prešov, účasť pri výsluchu svedka I. 29. januára 2004 na PZ Prešov (od 14:40 hod. do
16:45 hod., čistý čas 125 minút), účasť pri výsluchu svedka I. 29. januára 2004 na PZ Prešov, účasť pri
výsluchu svedka Vrbovského 3. februára 2004 na PZ Prešov, účasť pri výsluchu svedkyne Vrbovskej

3. februára 2004 na PZ Prešov, účasť pri výsluchu svedkyne V. 16. júna 2004 na PZ Prešov, účasť pri
výsluchu svedka I. 16. júna 2004 na PZ Prešov, účasť pri výsluchu svedka Vrbovského 16. júna 2004 na
PZ Prešov, účasť pri výsluchu svedka T. 26. augusta 2004 na PZ Prešov, účasť pri výsluchu svedka R.
26. augusta 2004 na PZ Prešov, účasť pri výsluchu svedka N.. W. 26. augusta 2004 na PZ Prešov, účasť
pri výsluchu svedka N.. U. 26. augusta 2004 na PZ Prešov, účasť pri výsluchu svedka J. 23. septembra
2004 na PZ Prešov, účasť pri výsluchu svedkyne P. 2. decembra 2004 na PZ Prešov, účasť pri výsluchu

svedka V. 2. decembra 2004 na PZ Prešov, účasť pri výsluchu svedka J.. U. 2. decembra 2004 na PZ
Prešov, účasť pri výsluchu svedka X. 2. decembra 2004 na PZ Prešov, účasť pri výsluchu svedka T.
2. decembra 2004 na PZ Prešov, štúdium spisu po skončení vyšetrovania na PZ Banská Bystrica 21.
marca 2005 (od 10:00 hod. do 15:20 hod., čistý čas 320 minút), účasť pri vyšetrovacích úkonoch 7.
apríla 2005 (čistý čas 165 minút), účasť pri výsluchu svedka J.. U. 14. apríla 2005 na PZ Košice, návrh

na doplnenie vyšetrovania 27. apríla 2005, účasť pri výsluchu svedka J.. G. 19. mája 2005 v Levoči,
účasť pri vyšetrovacích úkonoch 19. mája 2005 (čistý čas 265 minút), štúdium spisu 31. mája 2005 na
PZ Banská Bystrica (čistý čas 150 minút), obhajoba na hlavnom pojednávaní 16. februára 2012 na OS
Prešov. Za predmetné úkony bola vyčíslená odmena obhajcu vo výške 1.452,19 eur, režijný paušál vo
výške 156,77 eur a hotové výdavky vo výške 412,55 eur, avšak zo sumy 2.021,51 eur žalobca uhradil

obhajcovi iba 1.991,64 eur. Žalobca pred podaním žaloby požiadal žalovanú žiadosťou doručenou 20.
novembra 2013 o predbežné prerokovanie nároku.
2.3Vychádzajúczuvedenéhomalsúdprvejinštanciezato,žezastavenietrestnéhostíhaniamárovnaké
dôsledky ako zrušenie obvinenia pre nezákonnosť, pričom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4M Cdo 15/2009 z 18. augusta 2010. Zároveň súd pripomenul, že žalobca

nebol právoplatne odsúdený, konanie voči nemu bolo zastavené, a teda podľa názoru súdu žalobca čin
nespáchal a trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté, ale aj to, že vzhľadom na skutočnosť, že
konanie prebiehalo desať rokov nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby trval na prejednaní
veci, ak by mu žiadny trest nehrozil. Keďže podľa názoru súdu by žalobcovi nevznikli náklady na trovy
obhajoby, pokiaľ by proti nemu nebolo vznesené obvinenie, vzniknutá škoda je v priamej príčinnej

súvislosti so vznesením obvinenia voči žalovanému. Avšak trovy v rozsahu prevyšujúcom 1.991,64 eur
boli uhradené Odborovým zväzom polície Slovenskej republiky, preto žalobcovi škoda nevznikla, pričom
sám potvrdil, že uvedenému subjektu vyplatenú sumu neuhradil. Keďže žalobca škodu odborovému
zväzu neuhradil, jeho nárok na jej náhradu považoval súd za nedôvodný, a preto zaviazal žalovanú na
zaplatenie 1.991, 64 eur a žalobu v rozsahu prevyšujúcom 1.991,64 eur zamietol. Keďže žalovaná do

šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti nárok žalobcu neuspokojila, od 21. mája 2014 sa dostala
do omeškania, v dôsledku čoho ju súd zaviazal na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,25 %
ročne z prisúdenej sumy od 21. mája 2014 do zaplatenia. Zároveň súd zamietol žalobu v časti, v ktorej
nepriznal žalobcovi trovy predbežného prerokovania nároku vo výške 628,18 eur z dôvodu, že žalobca
nepreukázal úhradu tejto sumy svojmu právnemu zástupcovi, ale aj z dôvodu, že žalovaná bola v tomto

konaní vo veci samej úspešnejšia.
2.4 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovení § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 1
ods. 1, 2, § 2, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1 prvá a druhá veta, § 10, § 20 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Úroky z

omeškania priznal žalobcovi v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník a ustanovením § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
2.5 O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 2 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a s ohľadom na skutočnosť, že žalobca bol

v spore úspešný v rozsahu 20,46 % a žalovaná v rozsahu 79,54 %, priznal žalovanej proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 59,08 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku,
samostatným uznesením.3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách
konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam
tvrdil, že jediným dôvodom, pre ktorý bola jeho žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, bolo zistenie
súdu prvej inštancie, že odmena za jeho obhajobu bola uhradená Odborovým zväzom polície Slovenskej
republiky, pričom mal za to, že platby uhradené jeho obhajcovi je potrebné považovať za jeho platby.
Súčasne pripomenul, že Odborový zväz polície Slovenskej republiky nebol s jeho obhajcom v žiadnom

právnom vzťahu, z čoho vyplýva, že nemali žiadny právny dôvod platiť za seba, teda platili zaňho, a
jeho obhajca nemohol tieto platby prijať a zúčtovať inak ako odmenu za obhajobu od neho ako svojho
klienta, a preto sa domnieval, že ak mu chce peniaze vrátiť, jediný možný spôsob je predchádzajúca
náhrada škody žalovanou. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením žiadal, aby
bolo o náhrade trov konania rozhodnuté podľa § 257 CSP a v dôsledku toho, aby žalovanej nebola
priznaná náhrada trov konania, keďže podľa neho predstavuje dostatočný dôvod hodný osobitého

zreteľa skutočnosť, že na základe piatich obvinení trvajú trestné stíhania dvanásť rokov, pričom ani v
jednej veci nebol uznaný za vinného. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 1.991,64 eur s
príslušenstvom a výroku o trovách konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná.
Namietala, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s porušením práva na
spravodlivý proces žalovaná tvrdila, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s otázkou, či v
danej veci došlo ku kumulatívnemu naplneniu všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu vo vzťahu k vznesenému obvineniu z 9. decembra 2003. Podľa žalovanej z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či žalobca využil možnosť podať voči tvrdenému nezákonnému

rozhodnutiu opravný prostriedok a rovnako z neho nevyplýva, že by súd skúmal alebo sa zaoberal tým,
či v prípade žalobcu bolo možné vzhliadnuť prípady hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k vznesenému
obvineniu. Mala za to, že ak bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené z dôvodu, že zanikla trestnosť
činu v čase po vznesení obvinenia a po podaní obžaloby (t. j. nie z dôvodu, že sa skutok nestal, že
skutok nie je trestným činom, že sa nedokázalo, že ho spáchal žalobca a pod.), o to dôraznejšie odmieta

akékoľvek extenzívne výklady, že orgány činné v trestnom konaní vydali voči žalobcovi nezákonné
rozhodnutie. Zároveň ako na osobitnú okolnosť, na základe ktorej nebolo možné na uznesenie o
vznesení obvinenia nahliadať ako na nezákonné rozhodnutie, poukazovala na skutočnosť, že žalobca
mal možnosť vyvrátiť dôvodnosť vzneseného obvinenia v prípade, ak by trval na vecnom prejednaní veci
(bez hrozby trestu aj v prípade odsudzujúceho rozsudku). Za okolnosť svedčiacu v neprospech výkladu

o nezákonnom rozhodnutí, ktorú súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezohľadnil žalovaná
považovala to, že trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené uznesením Okresného súdu Prešov, sp. zn.
6T 138/2005 z 29. júla 2013, z dôvodu premlčania trestného stíhania. Žalovaná tiež namietala, že v
napadnutom rozsudku súd neozrejmil, akým myšlienkovým postupom sa riadil pri závere o dôvodnosti
nárokužalobcunanáhraduškodyprišpecifickomzastavenítrestnéhostíhaniazdôvoduzánikutrestnosti

činu. Rovnako súd podľa názoru žalovanej neposkytol odpoveď na jej rozhodujúcu námietku, či postup
obhajcu, ktorý trestnú vec pri výpočte odmeny napriek spoločne vedenému konaniu izoloval podľa
jednotlivých obvinení, považoval z hľadiska potreby preukázania príčinnej súvislosti a z hľadiska škody
ako takej, za vecne správny. Čo sa týka žalovanou namietaných nesprávnych skutkových zistení,
za takéto považovala tvrdenie, že žalobcovi vznikla škoda vo výške 1.991,64 eur. V tejto súvislosti

pripomenula, že v priebehu konania bolo podaním Odborového zväzu polície Slovenskej republiky
z 19. apríla 2016 preukázané, že tento subjekt na základe schválenej právnej ochrany uhradil za
žalobcu náklady na právnu ochranu v celkovej výške 11.188,52 eur, a to v súvislosti so všetkými
trestnými stíhaniami vedenými voči žalobcovi. Žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
tvrdil, že náklady na obhajobu uhrádzal sám postupne v rokoch 2004 a 2005 a tieto úhrady v celkovej

výške 9.958,18 eur v podaní z 8. septembra 2016 aj špecifikoval. Avšak na pojednávaní konanom 7.
novembra 2016 žalobca už pôvodne prezentované skutkové tvrdenia prostredníctvom svojho právneho
zástupcu upravil tak, že trovy obhajoby uhrádzal „z požičaných peňazí, ktoré je povinný vrátiť“. Popritom
žalovaná podotkla, že ak by teoreticky existoval záväzok žalobcu na náhradu zaplatenej odmeny vočiOdborovému zväzu polície Slovenskej republiky, bol by premlčaný. Ohľadom nesprávneho právneho
posúdenia veci žalovaná namietala, že omeškanie v prípade náhrady škody nastáva až okamihom
neplnenia na základe judikovanej povinnosti, a preto nie je možné priznať nárok na úroky z omeškania.

Na základe uvedených skutočností žalovaná žiadala odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamieta, alternatívne aby rozsudok v napadnutom rozsahu
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne sám vo veci
rozhodol. Zároveň žalovaná, v prípade potvrdenia rozsudku v merite veci, žiadala, aby odvolací súd
zmenil rozsudok v napadnutom rozsahu tak, že určí na plnenie podľa rozsudku 30-dňovú paričnú lehotu.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu v súdom určenej lehote nevyjadrila.

6. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej v súdom určenej lehote nevyjadril.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozhodol o podaných odvolaniach rozsudkom, č. k.

25Co/22/2017-343z27.marca2018tak,žepotvrdilrozsudoksúduprvejinštancievovýrokuopovinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi 1.991,64 eur s príslušenstvom a zrušil ho vo výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení tohto rozsudku odvolací súd zopakoval konštatáciu
súdu prvej inštancie, v súlade s ktorou žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej

začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým
prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného od 1. júla 2004, a rovnako aj predtým
platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dostatočne

dôvodila, že v zmysle právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková
ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi ako fyzickej osobe, bola
odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dostatočne dospel aj k záveru, že došlo k
zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo

byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom toto odôvodnenie vychádza z rozsudkov
Najvyššieho súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného zákona
(správne stíhania). Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že sa s touto konštatáciou v celom rozsahu

absolútne stotožňuje, pretože vychádza zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v tomto prípade
ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom v zmysle článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Za ústavne konformný
treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavení trestného stíhania,

ak k takémuto rozhodnutiu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,
má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné stíhanie končí, a to
znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie
trestného stíhania znamená (a to z akéhokoľvek dôvodu), že všetky trestné konania ukazujú, že nejde

o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, a vyšla
tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Ústavnoprávny
základ nároku jedinca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať
nielen v ustanovení článku 46 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj vo všeobecnej rovine, a to v
článku1ods.1základnéhozákona,tedaprincípovmateriálnehoprávnehoštátu.Akmábyťštátskutočne

považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,
ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno prehliadnuť, že štát nemá slobodnú
vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo jeho ideálnej interpretácie. Na jednej strane je povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať, stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže
zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do

základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu
škody v tomto prípade je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a rovnakoaj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti

občanovi, bola odčinená. V preskúmavanej veci preto odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v
napadnutej časti správne aplikoval na daný prípad uvedené zákonné ustanovenia a správne posudzoval
zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Vo vzťahu k
výrokom, ktoré týmto rozsudkom zrušil, odvolací súd v odôvodnení tohto rozsudku uviedol, že podľa
jeho názoru žalobca má nárok aj na ďalšiu náhradu, ktorá spočíva v náhrade trov konania, ktoré mu ako

poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Mal za to, že náhrada
škody zahŕňa aj odmenu za obhajobu, ktorá bola uhradená odbormi. Vychádzal pritom aj z oznámenia
Odborového zväzu polície Slovenskej republiky z 19. apríla 2016, podľa ktorého tento subjekt poskytuje
finančné prostriedky na právne služby v rámci právnej ochrany svojím členom a predpokladá, že budú
v jednotlivých prípadoch úspešní a súdom oslobodení a v takých prípadoch majú členovia povinnosť
finančné prostriedky, ktoré sú im priznané ako odškodnenie za nezákonný postup štátneho orgánu

vrátiť na účet fondu právnej ochrany. Z uvedeného potom vyplýva, že ak tieto finančné prostriedky
budú žalobcovi uhradené, bude jeho povinnosťou tieto finančné prostriedky Odborovému zväzu polície
Slovenskej republiky vrátiť. Námietka o možnosti premlčania tohto nároku vznesená žalovanou, je
v tomto štádiu nedôvodná a predčasná. Úlohou súdu prvej inštancie bude doplniť dokazovanie v
naznačenom smere a presne zistiť a ustáliť, aké sumy boli Odborovým zväzom polície Slovenskej

republiky žalobcovi v súvislosti s jeho trestným stíhaním vyplatené, ako boli použité, akým spôsobom,
prípadne komu inému boli uhrádzané, či žalobcovi, či priamo jeho advokátovi, ďalej, či v tomto prípade
išlo o obhajobu iba jeho osoby, či aj o obhajobu iných osôb. Bude taktiež potrebné, aby tieto úkony
obhajoby žalobca, na ktorom dôkazné bremeno zostáva aj podrobne špecifikoval. Taktiež bude potrebné
posúdiť účelnosť týchto trov obhajoby žalobcu. Až následne bude môcť súd prvej inštancie rozhodnúť

aj o výške požadovanej náhrady. Podľa názoru odvolacieho sudu, je tak základ nároku žalobcu daný.

8. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaná. Vo
vzťahu k výroku, ktorým odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcovi 1.991,64 eur s príslušenstvom namietala, že súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenie právnej otázky, pri
ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte nebola vyriešená. Vo vzťahu k výroku, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie

vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania namietala, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Čo sa týka namietaného porušenia práva
na spravodlivý proces tvrdila, že odvolací súd sa nevysporiadal s jej viacerými pre vec podstatnými a
závažnými námietkami, ergo jeho rozhodnutie neposkytuje požadované zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie. Ďalej žalovaná prezentovala názor, že pre splnenie podmienky stanovenej
v § 422 ods. 1 písm. a) CSP je potrebné vziať do úvahy nárok uplatnený žalobcom ako taký, ergo sumu
9.106,70 eur, nakoľko právne otázky, ktoré žalovaná v dovolaní formuluje (zodpovednosť štátu za škodu
a nárok na náhradu škody, z nej vyplývajúci v prípade zániku trestnosti činu na základe premlčania
trestného stíhania, nepodanie opravného prostriedku žalobcom), smerujú do základu nároku a budú mať

v budúcnosti veľký význam nielen v tomto konaní (v časti, v ktorej má ďalej konať súd prvej inštancie),
ale aj v ostatných konaniach žalobcu vedených proti žalovanej a rovnako aj v konaniach vedených
L.. Y. J. ako žalobcom proti totožnej žalovanej. Za otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu ešte nebola vyriešená považovala dovolateľka otázku ne/zákonnosti trestného stíhania, ktoré bolo
zastavené z dôvodu zániku trestnosti činu kvôli premlčaniu trestného stíhania. Mala za to, že závery

o existencii nezákonného rozhodnutia v podobe obvinenia nie je možné rozhodne prijímať paušálne a
automaticky,alejepotrebné,bapriamažžiaducevkaždejveciprihliadaťnakonkrétneokolnostiprípadu,
obzvlášť v prípade žalobcu, nakoľko trestnosť činu zanikla v čase po vznesení obvinenia a po podaní
obžaloby z dôvodu premlčania, nie z dôvodu, že sa skutok nestal, že skutok nie je trestným činom,
že sa nedokázalo, že ho spáchal žalobca a pod., ale z dôvodu obligatórnej skutočnosti, ktorú musel

nielen súd, ale i prokurátor rešpektovať. Podľa jej názoru by vylúčenie zodpovednosti štátu v prípade
zániku trestnosti z dôvodu premlčania trestného stíhania malo byť motivované tým, že tieto okolnosti
nepopierajú zákonnosť vedeného trestného stíhania, čo možno aplikovať aj pri posúdení podmienok
existencie,resp.neexistencienezákonnéhorozhodnutia.Navyšezaosobitnúokolnosť,nazákladektorejnebolo možné na uznesenie o vznesení obvinenia nahliadať ako na nezákonné rozhodnutie označila
aj skutočnosť, že žalobca mal možnosť vyvrátiť dôvodnosť vzneseného obvinenia v prípade, ak by
trval na vecnom prejednaní obžaloby (bez hrozby trestu aj v prípade odsudzujúceho rozsudku), čo

však nevykonal. Tvrdila, že až na základe ďalej vedeného trestného konania a jeho výsledku by bolo
možné ustáliť, či vo veci žalobcu existuje také uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré má vlastnosti
nezákonného rozhodnutia v zmysle súdmi aplikovanej judikatúry, teda či skutočne orgány činné v
trestnom konaní postupovali pri vznesení obvinenia a trestnom stíhaní žalobcu chybne. Za otázku, pri
riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu považovala

žalovaná otázku nepodania opravného prostriedku. Pritom poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo 71/2008 z 30. septembra 2008 a sp. zn. 1Cdo 43/2008 z 29. júna
2010 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 173/2015 z 26. októbra 2016,
v zmysle ktorých predpokladom vzniku zodpovednosti štátu z nezákonného rozhodnutia je vyčerpanie
možnosti podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravné prostriedky a zároveň poznamenala,
že žalobca v konaní nepreukázal využitie riadnych opravných prostriedkov voči rozhodnutiu, ktoré by

prípadne považoval za nezákonné, čím nebola splnená zákonná podmienka a žalobcovi nebolo možné
priznať akýkoľvek nárok na náhradu škody (ani v časti 1.991,64 eur). Na základe uvedených skutočností
žalovaná žiadala dovolací súd, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (prípadne, aby zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak to považuje
za potrebné a nápravu nemožno dosiahnuť inak), alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že

žalobu v celom rozsahu zamieta.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozhodol o dovolaní žalovanej uznesením, sp.
zn. 5Cdo 168/2018 z 29. júna 2020, tak že zrušil napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie a

odmietol dovolanie žalovanej vo zvyšku. V odôvodnení tohto uznesenia súd uviedol, že dovolateľka
v odvolaní výslovne namietala, že súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku na náhradu škody
nezohľadnil skutočnosť, že trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené z dôvodu, že zanikla trestnosť
činu v čase po vznesení obvinenia a po podaní obžaloby pre premlčanie, ktorý dôvod podľa jeho
názoru vylučuje zodpovednosť štátu. Napriek tejto pre posúdenie veci rozhodujúcej námietke ju neriešil

ani odvolací súd. V odôvodnení jeho rozhodnutia nie je ani zmienka o tejto otázke. Odvolací súd
v bodoch 17 a 18 svojho rozhodnutia posudzoval danosť zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia z pohľadu všeobecného, teda ak bolo
trestné stíhanie zastavené. Nevyporiadal sa však už s konkrétnou námietkou, že v danom prípade bolo
trestnéstíhaniezastavenéprepremlčanietrestnostičinu.Prerozhodnutiejetátootázkakľúčová.Trestné

konanie je postavené na zásade oficiality, takže orgány činné v trestnom konaní nesmú začať trestné
stíhanie, ak sú tu okolnosti, ktoré robia trestné stíhanie neprípustným, čo je aj prípad, ak je trestné
stíhanie premlčané (§ 9 ods. 1 písm. a) TP). Pokiaľ trestnosť činu zanikla pred uznesením o vznesení
obvinenia sú orgány činné v trestnom konaní pri vznesení obvinenia konkrétnej osoby povinné dôsledne
sa zaoberať otázkou dôvodnosti vzneseného obvinenia a ex offo preskúmať, či vedeniu trestného

stíhania nebránia zákonné prekážky. Jednou z nich je nepochybne aj premlčanie trestného stíhania. V
danom prípade však trestnosť činu v dôsledku premlčania trestného stíhania zanikla po právoplatnosti
uznesenia o vznesení obvinenia a práve s touto námietkou sa súdy v základnom konaní nevyporiadali,
neriešili ju vôbec. Naopak za nedôvodnú považoval dovolací súd námietku týkajúcu sa preukázania
existencie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, pretože zo spisu vyplýva, že

dôkaz o podaní opravného prostriedku bol žalobcom produkovaný (č. l. 289) a doručený žalovanej.
Žalovaná tento dôkaz nerozporovala (č. l. 293 - 294), a preto túto skutočnosť možno považovať
za preukázanú. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je pre nedostatok dôvodov
uvedených v bode 14. nepreskúmateľné, a to do takej miery, že nerešpektovaním pravidla riadneho
odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP. Vada

tejto povahy je dôvodom, ktorý zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť.
Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej
v§420CSP,dovolanímnapadnutérozhodnutiejepotrebnézrušiťbeztoho,abysadovolacísúdzaoberal
správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu. vo vzťahu k výroku
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

dovolací súd konštatuje neprípustnosť dovolania. Poukazuje na rozhodnutie č. R 19/2017 uverejnené
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
3/2017, podľa ktorého dovolanie proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej
inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nie je rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej, anirozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Dovolanie preto v tejto časti odmietol. Ak dovolací súd zruší
rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne
tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania.

10. Po vrátení veci dovolacím súdom Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal
napadnutérozhodnutieakoajkonanie,ktorémupredchádzalopodľazásadvyplývajúcichzust.§379a§
380 CSP so zreteľom na jeho preskúmavacie oprávnenia dané týmito ustanoveniami, vec prejednal bez
nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

11. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

12. Odvolací súd zdôrazňuje, že dovolací súd vo svojom rozhodnutí vytýkal odvolaciemu súdu, že sa

nevyporiadal s konkrétnou námietkou žalovanej, že v danom prípade bolo trestné stíhanie zastavené
pre premlčanie trestnosti činu, aj keď pre rozhodnutie je táto otázka kľúčová.

13. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
1Cdo/167/2016z23.júla2018,vodôvodneníktoréhosúduvádza,hocianalogickáaplikáciaustanovenia

§ 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003 Z.z. by mohla na prvý pohľad evokovať záver podsúvaný
žalobcom, t. j. že v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania právo na náhradu
škody nevznikne len vtedy, ak trestnosť činu v dôsledku premlčania trestného stíhania zanikla po
právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia, zohľadnenie vyššie spomenutého spoločného zmyslu
ustanovení § 8 ods. 6 písm. c) až g) zákona č. 514/2003 Z.z. nevyhnutne vedie ku konštatovaniu,

že právo na náhradu škody nevznikne ani v situácii, ktorá nastala v prejednávanej veci, teda ak
trestné stíhanie bolo premlčané už v čase vznesenia obvinenia. Zákon napokon aj v obdobnom prípade
zastavenia trestného stíhania z dôvodu, že osoba nie je trestne zodpovedná (typicky pre nepríčetnosť
osoby v čase spáchania činu) vznik práva na náhradu škody výslovne vylučuje bez zreteľa na to, že
po správnosti obvinenie ani nemalo byť vznesené. Vychádzajúc z tohto porovnania sa potom popri

názore, že v prípade zániku trestnosti činu z dôvodu premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo
eštepredvydanímrozhodnutia,boloúmyslomzákonodarcuvpredmetnomustanoveníprávonanáhradu
škody priznať, opodstatnenejším javí tvrdenie, že zákonodarca v skutočnosti s takouto situáciou pre
jej neobvyklosť jednoducho nerátal. Ak už ale v praxi v súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia
nastane, napr. z dôvodu neskoršieho prekvalifikovania skutku (ako tomu bolo v predmetnej veci),

podľa názoru dovolacieho súdu niet rozumného dôvodu, pre ktorý by sa mala z hľadiska vzniku práva
na náhradu škody posudzovať inak, ako prípad premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo až
po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Opačný výklad, smerujúci v takýchto prípadoch k
priznaniuprávananáhraduškodylenspoukazomnazastavenietrestnéhostíhaniaaprincípprezumpcie
neviny, celkom zjavne protirečí zmyslu a systematike zákona č. 514/2003 Z.z. a jeho uplatnenie v praxi

by mohlo viesť aj k odškodneniu skutočných páchateľov trestných činov, čo by bolo v priamom rozpore
s dobrými mravmi ako aj so zásadou ex iniuria ius non oritur (z bezprávia nemôže vzísť právo).

14. Pokiaľ teda žalovaná namietala, že v danom prípade bolo trestné stíhanie zastavené pre premlčanie
trestnosti činu, odvolací súd považuje túto jej námietku za dôvodnú, a preto sa nestotožňuje s názorom

súdu prvej inštancie, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím vo výške 1.991,64 eur s príslušenstvom.

15. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že za týchto okolností je právny záver vyslovený
v jeho predchádzajúcom rozhodnutí vydanom v danej veci pre súd prvej inštancie irelevantný.

16.Vďalšomkonaníbudeúlohousúduprvejinštancieriadiťsaprávnymnázoromvyslovenýmodvolacím
súdom v tomto rozhodnutí, posúdiť vec podľa citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, dôsledne sa zaoberať aj dôvodmi pre rozhodnutie o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie riadne odôvodniť.

17. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 191 ods. 2 CSP) v novom
rozhodnutí o veci rozhodne aj o trovách odvolacieho konania a dovolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).