Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. máj 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23Co/124/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115203868
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Kolek
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8115203868.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu JUDr.
Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka,
a.s., so sídlom Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, právne zastúpeného Malata, Pružinský,
Hegedüš & Partners s.r.o., so sídlom Prievozská 4/B, 821 09 Bratislava, IČO: 47 239 921, proti
žalovaným 1. F. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/X, XXX XX S. - K., občianka K., zastúpená N. E.,

nar.XX.XX.XXXX,bytomE.XXX/X,XXXXXS.,2.N.E.,nar.XX.XX.XXXX,bytomE.XXX/X,XXXXXS.-
K., občan K., právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Mgr. Matej Šarišský, so sídlom Ľubovec 38,
082 42 Ľubovec, IČO: 50 746 383, o zaplatenie 42.155,90 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20C/63/2015-153 zo dňa 11.08.2017 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec
vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie 55,93 eura s
príslušenstvom, zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 35.685,36 eura spolu s
úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 26.789,59 eur od 19.08.2014 do zaplatenia, v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Priznal žalobcovi voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,30
%. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca žiadal od žalovanej zaplatenie sumy 42.155,90 eura titulom

zmluvy o poskytnutí úveru. Žalobca žalobu zobral späť v časti o zaplatenie poplatkov 55,93 eur, preto
súd konanie v tejto časti zastavil. Súd uviedol, že dňa 09.07.2010 došlo medzi žalobcom a žalovaným
k uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí úveru, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške
94.500 eur, ktoré boli žalovaní oprávnení čerpať najneskôr do 25.01.2011. Žalovaní sa zaviazali splatiť
úver do 30 rokov v pravidelných anuitných mesačných splátkach vo výške 527,70 eura splatných vždy
k 25. dňu v mesiaci. Strany si dohodli úročenie úveru úrokovou sadzbou 5,35 % ročne. Žalovaní sa

zaviazali zabezpečiť úver zriadením záložného práva. Dňa 26.06.2013 oznámil žalobca žalovaným, že
úver bol dňom 25.06.2013 vyhlásený za splatný. Dňa 23.12.2013 oznámil žalobca žalovaným výkon
záložného práva k nehnuteľnostiam, výťažok z dražby predstavoval sumu 71.103,30 eura, náklady na
dražbu boli 2.913,99 eura. K 18.08.2014 pohľadávka zo zmluvy vo výške 42.155,90 eura pozostávala
z istiny vo výške 23.894,49 eura, riadneho úroku 8.883,05 eura, úroku z omeškania 9.322,43 eura
a z neuhradených poplatkov vo výške 55,93 eura. Súd uviedol, že právny vzťah strán je od svojho

vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou. Žalobca bol v postavení dodávateľa,
žalovaní v postavení spotrebiteľov. V konaní nebolo sporné, že žalovaní poskytnutý úver v celom
rozsahu čerpali. Žalovaní predmetný úver riadne a včas nesplácali, preto žalobca pristúpil k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti dňom 25.06.2013. Súd sa nestotožnil s námietkou absolútnej neplatnosti zmluvy
z dôvodu absencie náležitostí podľa zákona o bankách. Súd vychádzal z princípu zmluvnej voľnosti
strán, neplatnosť zmluvy by bola skôr výnimkou a nie zásadou. Žalovaní zmluvu uzatvorili slobodne

a vážne. V zmluve je jasne a zreteľne uvedená výška úveru, výška splátky, doba splácania a výška
úrokovej sadzby. Chýbajúce náležitosti nespôsobujú neplatnosť zmluvy, ale skutočnosť, že sa nejednáo hypotekárny úver. Žalovaní mohli úver použiť na akýkoľvek účel a znenie zmluvy bolo pre nich
výhodnejšie ako keby mali úver použiť výlučne na účel uvedený v § 68 zákona 483/2001 Z.z. o bankách.
Navyše od uzavretia zmluvy žalovaní nikdy nenapadli platnosť zmluvy, úver splácali a až po určitom

čase prestali. Nemožno hovoriť ani o chýbajúcej vôli strán uzavrieť zmluvu. Súd dospel k záveru, že
zmluva je platná. Súd sa nestotožnil ani s tým, že ak by zmluva bola platná, tak úver by sa mal spravovať
zákonom 129/2010 Z.z.. Poukázal na to, že spotrebiteľským úverom nie je úver zabezpečený záložným
právom k nehnuteľnosti, z ktorého lehota splatnosti je viac ako 10 rokov. Skutočnosť, že sa nejedná
o spotrebiteľský úver vylučuje aj výška poskytnutého úveru, keď spotrebiteľským úverom nie je ani

úver viac ako 75.000 eur. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce pripúšťa výnimky, tieto sa vzťahujú
na iných veriteľov, teda na iné subjekty s výnimkou bánk. Ak sa teda nejedná o hypotekárny úver a
ani spotrebiteľský úver, súd na predmetný úver aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, pričom
prihliadol na ochranu spotrebiteľa. Súd sa stotožnil so žalovaným v 2. rade, že poplatok za vedenie
úverov, poplatok za výzvy a upomienky sú neprijateľné zmluvné podmienky. Ustálil, že poplatky boli
zaplatené vo výške 450,77 eura a súd preto tieto poplatky započítal na istinu. Čo sa týka istiny, po

započítaní výťažku dražby 68.189,31 eura, zaplatenej sumy 2.416,20 eura žalovanými na istinu a sumy
450,77 eura ako nesprávne účtovaných poplatkov zostalo na zaplatenie istiny suma 23.443,72 eura,
ktorú súd žalobcovi priznal. Čo sa týka úroku z úveru, súd bol toho názoru, že žalobcovi zmluvný úrok
odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí, a preto priznal žalobcovi úroky iba vo výške 3.345,87 eura a v
zvyšnejčastižalobuoúrokzamietol.Pokiaľideonámietkužalovanéhov2.rade,žeúrokovásadzbabola

dojednaná fixne ako ročná sadzba, ktorá sa rozpočíta ku každej anuitnej splátke samostatne a zmluvné
dojednanie neumožňovalo banke túto sumu úročiť podľa skutočnej výšky nezaplatenej sumy, súd s
týmto názorom nesúhlasil. Ak žalovaní dohodnuté splátky riadne nesplácali, nemohlo dôjsť k znižovaniu
podielov úroku v splátke a tento zostával v rovnakej výške. Žalobca teda vyčíslil úrok správne. Čo sa
týka úroku z omeškania, súd ho priznal žalobcovi vyčíslený zo zosplatnenia vo výške 139,76 eura a ku

dňu 18.08.2014 súd vyčíslil úrok z omeškania na sumu 8.895,77 eura. Súd sa nestotožnil s námietkou
žalovaného v 2. rade, že na splátky, u ktorých sa žalovaní dostali do omeškania po 01.02.2013 sa mal
uplatňovať úrok z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyšší, pretože podľa § 10c nariadenia 87/1995
Z.z. pri záväzkových vzťahoch vzniknutých pred 01.02.2013 sa výška úrokov z omeškania riadi podľa
predpisov účinných k 31.01.2013. Súd uviedol, že priznal žalobcovi aj úroky z omeškania z úrokov, úroky

v tomto prípade sú osobitnou peňažnou náhradou súvisiacou s poskytnutím finančných prostriedkov.
S úhradou úroku je teda možné požadovať platenie úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov. Súd
poukázal aj na žalovaným v 2. rade citované rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 30.06.2015
6Co/190/2014, ktoré uvádza, že úroky z omeškania z úrokov nie sú zakázané. Výrok o trovách konania
súd odôvodnil ust. § 255 ods. 2 CSP keď uviedol, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania v

časti o zaplatenie 55,93 eur a úspešný bol v časti o zaplatenie 35.685,36 eur zo sumy 42.099,97 eur.
Žalobca bol teda úspešný v rozsahu 84,65 % a žalovaný vo zvyšných 15,35 %. Úspech žalobcu, ktorý
prevyšuje úspech žalovaných je 69,30 %. Súd nezistil žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, a preto
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,30 %.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný v 2. rade, a to
proti výroku II. a IV. Žalovaný v 2. rade uviedol, že súd nesprávne právne posúdil základnú otázku,
a to absolútnu neplatnosť zmluvy o poskytnutí úveru, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanými.
Žalovaný predmetnú zmluvu uzatváral ako hypotekárnu zmluvu a nie ako zmluvu o úvere podľa
Obchodného zákonníka. Žalovaní sú laici a zdôvodnenie súdu o tom, že v zmluve je jasne uvedená

výška poskytnutého úveru, výška splátky, doba splácania, výška úrokovej sadzby, je nepostačujúce a
neobstojí. Uzatvorenie hypotekárnej zmluvy podľa zákona o bankách má aj iný význam, a to ten, že
klient je pri rokovaní vo vedomí, že uzatvára štandardný bankový produkt upravený zákonom o bankách
a podľa toho spotrebiteľ k zmluvnému vzťahu aj pristupuje. Prvoinštančný súd sa nedostatočne zaoberal
otázkou prístupu spotrebiteľa k jeho osobnému vnímaniu toho aký produkt uzatvára. Žalobca tento

produkt ponúkal pri rokovaní ako hypotekárny zmluvný vzťah a nie ako tzv. americkú hypotéku. Žalovaní
sú laici a nevedia aké sú podstatné náležitosti hypotekárnej zmluvy. Uzavretá zmluva ale neobsahuje
všetky náležitosti hypotekárnej zmluvy, a teda je neplatná. Uviedol, že ak by aj zmluva bola platná,
musela by spadať do režimu zákona 129/2010 a v dôsledku absencie predpísaných náležitostí by úver
bol bezúročný a bezpoplatkový. Z dôvodu, že zmluva je bezúročná a bezpoplatková, je výrok čo do

výšky priznanej sumy nesprávny. Žalobca namieta aj nesprávnosť výpočtu zmluvného úroku, úroková
sadzba bola aj dojednaná ako fixná, ktorá sa rozpočíta ku každej anuitnej splátke samostatne. Zmluvné
dojednanie neumožňovalo banke túto sumu úročiť vždy podľa skutočnej výšky nezaplatenej sumy, ale
iba podľa sumy pripadajúcej na každú jednotlivú splátku. Je nesprávne, ak súd priznal žalobcovi úrok zomeškania zo zmluvného úroku. Nesúhlasil s tým, že úrok z omeškania je 8,5 % z dlžnej sumy, pretože v
úverovomvzťahumákaždásplátkaúverusamostatneurčenúsplatnosťasamostatneknejzačínaplynúť
premlčacia doba a samostatne aj úrok z omeškania. Prechodné ust. § 10c nariadenia vlády 87/1995

sa uplatňuje iba na tie plnenia, ktoré majú základ v záväzkovom vzťahu vzniknutom pred 01.02.2013,
ktoré najneskôr 31.01.2013 boli splatné a nie na všetky budúce. Aktuálna výška úrokov z omeškania
od 01.02.2013 je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky a táto sadzba sa mala uplatňovať na všetky splátky, s ktorými by sa dostal žalovaný do omeškania
až po 01.02.2013. Uviedol, že pokiaľ ide o priznanú výšku náhrady trov konania, na jeho strane existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa, nakoľko je dôchodca s príjmom iba niečo cez 400 eur, má podlomené
zdravie, finančné úspory vyššej hodnoty nemá, nevlastní žiaden iný hnuteľný či nehnuteľný majetok.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalobca sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že
odvolanie žalovaného v 2. rade je dôvodné. Odvolanie proti rozsudku podal len žalovaný v 2. rade,
avšak keďže sa jedná o spoločný a nerozdielny dlh žalovaných, odvolací súd rozhodoval aj vo vzťahu
k žalovanému v 1. rade (§ 379 písm. b) CSP).

5. Zásadná odvolacia námietka a týka hodnotenia platnosti zmluvy, od ktorej žalobca odvodzuje svoje
právo. Odvolací súd poukazuje na to, že zmluva o hypotekárnom úvere podľa § 68 zákona o bankách
(účinného v čase uzatvárania zmluvy medzi stranami) je osobitným druhom zmluvy o úvere podľa §
497 a nasl. Obchodného zákonníka, jej náležitosti boli upravené v § 75 ods. 4 zákona o bankách.
Poskytovanie a správa hypotekárnych úverov má oproti štandardnej zmluve o úvere svoje špecifiká

upravené v § 75 Zákona o bankách. Z vyjadrení oboch strán (aj keď dôkazy o tejto skutočnosti neboli
vykonané) vyplýva, že medzi stranami bola uzatvorená zmluva o hypotekárnom úvere (žalobca to tvrdí
na č.l. 119 spisu, žalovaný na č.l. 139 a nasl.). Z rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie zistil, že
zmluva uzavretá medzi stranami nemá náležitosti zmluvy o hypotekárnom úvere a právne uzavrel, že
chýbajúce náležitosti nespôsobujú neplatnosť zmluvy, ale skutočnosť, že sa nejedná o hypotekárny

úver. Podľa názoru odvolacieho súdu je takéto hodnotenie nesprávne. Ak skutočne obe strany sporu
mali záujem o uzavretie zmluvy o hypotekárnom úvere a uzavretá zmluva nemá zákonné náležitosti
takejto zmluvy, je takáto zmluva neplatná pre absenciu zákonných náležitostí. Súčasne nemožno tvrdiť,
že aj keď náležitosti zmluvy chýbajú, má to ten následok, že strany uzavreli zmluvu o úvere (nie o
hypotekárnom úvere). Javí sa, že strany nemali vôľu uzavrieť zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl.

Obchodného zákonníka, ale zmluvu o hypotekárnom úvere. Ak je teda uzavretá zmluva neplatná, potom
mal súd prvej inštancie zisťovať výšku nároku žalobcu iným spôsobom, ako to urobil (nie ako pohľadávku
z úverovej zmluvy, ale ako pohľadávku z bezdôvodného obohatenia). Z rozsudku nevyplýva, akú sumu
naúrokochapoplatkochžalovaníuhradiližalobcovi,abybolomožnézistiť,naakúsumumáeštežalobca
právo.

6. Z vyššie uvedeného dôvodu odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom podľa
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie
zistí akú sumu zaplatili žalovaní žalobcovi a uloží im zaplatiť zvyšok poskytnutej sumy podľa zásad o
bezdôvodnom obohatení.

7. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421
ods. 1 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za
podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.