Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. marec 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/268/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116229569
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5116229569.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov

Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v právnej veci žalobkyne: U. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Ul. S. XXX/X, XXX XX Q. M., proti žalovaným: 1/ O. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, XXX
XX U. A., zastúpenej spoločnosťou: MAJCHRÁK & MAJCHRÁK, advokáti, s.r.o., so sídlom 023 05 Nová
Bystrica 850, IČO: 36 416 525, 2/ F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. S. XXXX/XXL., XXX XX M. - R.,
adresa pre doručovanie: P. XXXX/XX, XXX XX M., o zaplatenie sumy 35.245,00 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/214/2016-369 zo dňa 18.09.2019,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17C/214/2016-369 zo dňa 18. 09. 2019 vo výrokoch
I. a II. potvrdzuje.

II. Žalovaná v rade 1/ má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Vo výrokoch III. a IV. zostáva rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17C/214/2016-369 zo dňa 18.
09. 2019 nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobkyne voči žalovanej v rade 1/ v celom rozsahu

zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej v rade 1/ priznal proti žalobkyni nárok
na ich náhradu v celom rozsahu 100 % (výrok II.). Zároveň uložil žalovanému v rade 2/ povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 35.245,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od
18.04.2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.). Súčasne žalobkyni
priznal proti žalovanému v rade 2/ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu 100 % (výrok IV.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom prejednávanej veci bol žalobkyňou uplatnený
nárok na zaplatenie peňažnej sumy vo výške 35.245,00 Eur, a to titulom poskytnutej pôžičky v období

realizovaných hotovostných vkladov na účet žalovanej v rade 1/ v období od 20.11.2013 do 17.04.2015
celkom vo výške 35.245,00 Eur. Pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma.
Táto zmluva môže byť uzavretá aj ústne, pričom odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je
predpokladom jej uzavretia. Odovzdaním predmetu pôžičky vzniká dlžníkovi záväzok vrátiť veriteľovi
to, čo mu bolo požičané a tomu zodpovedajúce právo veriteľa požadovať vrátenie pôžičky. Vzhľadom
na to, že k pôžičke (§ 657 Občianskeho zákonníka) dochádza na základe zmluvy, bolo na žalobkyni,
aby uniesla dôkazné bremeno nielen v tom, že sumu 35.245,00 Eur bezhotovostným prevodom na

účet žalovanej v rade 1/ realizovala, ale aj v tom, že poskytnutá suma bola plnením z ich právneho
vzťahu založeného zmluvou o pôžičke. Dohoda strán vyjadruje ich vôľu, aby jedna strana prenechala
druhej strane veci určené podľa druhu s tým, že druhá strana vráti po čase veci toho istého druhu.
Podľa názoru okresného súdu žalobkyňa vo vzťahu k uplatnenému nároku proti žalovanej v rade1/ nepreukázala uzavretie zmluvy o pôžičke, (ktorú žalovaná v rade 1/ v priebehu celého konania
popierala). Sporným medzi žalobkyňou a žalovanou v rade 1/ bol právny dôvod poskytnutia žalovanej
sumy zo strany žalobkyne. Žalovaná v rade 1/ výslovne poprela skutkové tvrdenia žalobkyne o tom, že

peňažné prostriedky boli poskytnuté jej ako dlžníkovi na základe ústne uzavretej zmluvy o pôžičke a
zároveňuviedlavlastnétvrdenie,žepeňažnéprostriedkypripísanénajejúčetbolizostranyžalovanéhov
rade 2/ prezentované ako jeho mzda a odmena z pracovnej činnosti. Žalobkyňa v konaní neprodukovala
žiaden dôkaz, ktorý bol spôsobilý bezpečne preukázať sporné skutkové tvrdenia o uzavretí zmluvy o
pôžičke so žalovanou v rade 1/. Len samotné poskytnutie peňažných prostriedkov na bankový účet

žalovanej v rade 1/ nebolo spôsobilé preukázať ňou tvrdený titul tohto poskytnutia, a to zmluvy o
pôžičke. Prvoinštančný súd tiež poukázal na vyjadrenia žalobkyne, z ktorých nepochybne vyplynulo, že
pri peňažnej pôžičke komunikovala len so žalovaným v rade 2/, a preto nemožno nepripustiť určenie
bankového účtu tretej osoby ako miesta, kam má byť predmet pôžičky prevedený, pokiaľ sa na tom
strany zmluvy o pôžičke dohodli. Pokiaľ išlo o argumentáciu žalobkyne, ktorá poukázala na úhradu
jednotlivých faktúr, v takomto prípade by žalobkyňa plnila vo vzťahu k tretej osobe. Zo strany žalobkyne

by tým došlo k plneniu za iného, (ktorú povinnosť ona nemala), a teda voči žalovanej v rade 1/ jej žiadne
právo nevzniklo. Žalobkyňa totiž nebola so žalovanou v rade 1/ v žiadnom záväzkovo-právnom
vzťahu. Na základe uvedeného dospel okresný súd k záveru, že žalobkyňa nepreukázala ňou tvrdený
právny dôvod plnenia, na základe ktorého sa od žalovanej v rade 1/ podanou žalobou domáhala svojho
nároku, a preto súd voči tejto osobe žalobu zamietol. Vo vzťahu k uplatnenému nároku proti žalovanému

v rade 2/ súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom pre zmeškanie (§ 274 CSP). K uvedenému konajúci
súd uviedol, že na pojednávaní dňa 18.09.2019 pojednával za prítomnosti žalobkyne a v neprítomnosti
žalovaného v rade 2/, ktorý sa nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol na pojednávanie riadne a
včas predvolaný dňa 20.05.2019 (zásielka bola riadne listinne doručená a žalovaný v rade 2/ ju prevzal),
v samotnom predvolaní na pojednávanie bol žalovaný v rade 2/ poučený o následkoch nedostavenia

sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie.
3. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania postupoval súd prvej inštancie v zmysle princípu
úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP), pričom konštatoval, že žalovaná v rade 1/ mala vo veci úspech,
a preto jej patrí nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni a zároveň žalobkyňa mala plný úspech
vo veci voči žalovanému v rade 2/, preto jej patrí nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči

označenej osobe.

4. Proti rozsudku okresného súdu, a to proti jeho výrokom I. a II., podala v zákonnej lehote odvolanie
žalobkyňa, ktorá žiadala, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v napadnutej časti, respektíve ho
v tejto časti zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie.

5. Odvolateľka vyslovila nesúhlas s napadnutým rozhodnutím v dotknutej časti. Okrem iného považovala
za procesnú chybu, keď okresný súd „rozčlenil aktívne legitimovaných dlžníkov spoločne a nerozdielne“
a pravdepodobne nekomunikoval so žalovaným v rade 2/ na adrese trvalého bydliska v M.,
ktorú žalobkyňa súdu dodala ešte dňa 31.07.2018. Adresa bezdomovca v Q. je už neaktuálna a spor
je občianskoprávny, a nie obchodný, preto doručovanie na firmu je otázne v zmysle toho, kto zásielku

prebral. Podľa názoru žalobkyne súd asi nepostupoval plne v súlade s doručovaním a v zmysle § 160
CSP. Uvedené mohlo nesprávne ovplyvniť aj postup jej zástupcu na pojednávaní dňa 18.09.2019. Podľa
názoru odvolateľky prvoinštančný súd mohol vykonať dostupné dokazovanie aj z vlastného podnetu.
Rozhodujúcimdôkazombyvdanejvecibolivýpisyzúčtužalovanejvrade1/vN.M.,L.(ďalejlen„N.M.“).
Okresný súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pričom nezohľadnil kontext ustanovenia

§ 150 Občianskeho zákonníka najmä vo vzťahu k relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a
Občianskeho zákonníka. Neposudzoval jednotlivé nepremlčané pôžičky ako bežné veci, resp. podľa ich
účelu, v dôsledku čoho je aj žalovaná v rade 1/ v tomto spore pasívne solidárna. Žalobkyňa tvrdila, že
viaceré dôkazy nemohla zabezpečiť bez svojej viny a bol jej obmedzený spravodlivý súdny proces a
prístup k súdu. Ďalej v podrobnostiach poukázala na jednotlivé sumy, ktoré boli poskytnuté žalovanej v

rade 1/, (pričom ich účel vyplýva z poznámok pri jednotlivých vkladoch). Zdôraznila, že s prihliadnutím
na relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 40a Občianskeho zákonníka je žalovaná v rade 1/ ako
vtedajšia manželka žalovaného v rade 2/ zodpovedná spoločne a nerozdielne za celý dlh. Žalobkyňa tiež
uvádzala, že žalovaná v rade 1/ je profesionálne zdatná v bankovníctve, a preto je zrejmé, že účelovo
zavádza, keď tvrdí, že manžel jej zamedzil prístup k účtu, ktorý si ona následne nemohla kontrolovať.

Okresný súd mal pripustiť dokazovanie predložením výpisov z účtu v N. M. a údajov o zmenách na
účte v spravovaní účtu, vrátane nastavení internetbankingu. Je vysoko pravdepodobné, že žalovaná v
rade 1/ používala svoj účet v rámci internetbankingu, keďže jej tam od januára 2013 bola poukazovaná
aj výplata. Je nesporné a nezameniteľné, že poznámka na vklade na účte: pôžička od U. F. sa nedázameniť so mzdou pre F. F. od zamestnávateľa, ktorý navyše ani neexistoval, keďže reálne bol žalovaný
v rade 2/ nezamestnaný, čo sa manželka (žalovaná v rade 1/) dozvedela až na rozvodovom konaní
dňa 09.05.2016. Je absolútne atypické správanie, aby manželka najskôr poskytla svojmu manželovi

účet na mzdu od zamestnávateľa a potom sa ani jedenkrát nepozrela na svoj účet, akú mzdu a od
koho to vlastne manžel dostáva. Nie je pravdou ani tvrdenie, že išlo o ich spoločný účet od uzavretia
manželstva - účet bol použitý len na tieto vklady žalobkyne, ktorá si výslovne vyhradila, že nebude už
dávať hotovosť žalovanému v rade 2/, ale žalovanej v rade 1/, ktorá si za účelom vrátenia pôžičky mala
sama zobrať pôžičku či hypotéku, keď sa po materskej dovolenke zamestná. O daných

okolnostiachaopôžičkeprebehlaminimálnejednatelefonickádohodacezmobilžalovanéhovrade2/so
žalovanou v rade 1/, čo uviedla vo svojej výpovedi aj žalobkyňa. Na toto tvrdenie však súd prvej inštancie
v rozsudku neprihliadol, resp. ho v napadnutom rozsudku ani nespomenul. Pre samotnú zmluvu by
to však bolo postačujúce, keďže ide o pokračujúci vklad. Ďalej žalobkyňa uvádzala, že prvoinštančný
súd postupoval nesprávne, keď pôžičku posudzoval ako jeden celok, keďže v skutočnosti išlo o 57
jednotlivýchpôžičiek,atedavoviacerýchprípadoch ajobežnévecimanželov,keďžeohraničeniesumou

nie je v zákone konkretizované. V zmysle platnosti právneho úkonu je irelevantné a nepodstatné, aký
zámer mala žalobkyňa, ak sa s jej názorom a návrhom nestretla odozva prijatia návrhu žalovanými v
rade 1/ a 2/, pretože žalovaní sa navyše pri pôžičke dopustili klamstva a podvodu, resp. svojím konaním
úmyselne zmarili podstatu pôvodne zamýšľanej pôžičky, ktorá mala byť uzatvorená s oboma manželmi
a prioritne poskytnutá žalovanej v rade 1/, vrátená v krátkom čase, t. j. po zamestnaní sa, resp. návrate

žalovanej v rade 1/ do práce. V tomto kontexte sa nemožno uspokojiť s tvrdením, že účet v N. M.
bol nejakým platobným miestom pre tretie osoby. S prihliadnutím na ustanovenie § 150 Občianskeho
zákonníka podlieha právny úkon pôžičky relatívnej neplatnosti podľa § 40a Občianskeho zákonníka
a tohto sa druhý manžel musí dovolať. K uvedenému však v trojročnej premlčacej dobe, odkedy sa
žalovaná v rade 1/ dozvedela o pôžičke, nedošlo. Na základe tejto argumentácie žalobkyňa žiadala, aby

odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a II., respektíve zmenil v tejto časti rozhodnutie
tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie. Alternatívne žalobkyňa navrhla predvolať svedka
F. F. podľa trvalého bydliska a zabezpečiť dôkazy od N. M. za účelom vyvrátenia tvrdení žalovanej v
rade 1/, že účet sama nespravovala a o pôžičkách nevedela. Ak by sa odvolací súd nestotožnil so
žiadnym z týchto argumentov, odvolateľka žiadala, aby súd prihliadol na okolnosti

mimoriadneho zreteľa a nepriznal žalovanej v rade 1/ trovy konania. Na vysvetlenie ustanovenia § 40a
Občianskeho zákonníka žalobkyňa v podrobnostiach poukázala na teoretické vymedzenie bežných vecí
a ostatných vecí v súvislosti s úpravou bezpodielového spoluvlastníctva. V tomto smere odkázala aj na
nález Ústavného súdu SR I. ÚS 26/2010. V prílohe žalobkyňa v do spisu čestné
vyhlásenie F. F. zo dňa 07.11.2019, ručne vedenú evidenciu poskytnutých finančných prostriedkov,

informáciu zo stránky I. o spoločnom účte manželov, email zasielaný žalobkyňou Okresnému súdu Žilina
ohľadom adries žalovaných v rade 1/ a 2/, informáciu zo stránky I. ohľadom spoločného rodinného účtu
a informácie zo stránky I. vo vzťahu k označeniu Materskej školy pri ZŠ U. A..

6. V doplnení odvolacej argumentácie odvolateľka uviedla, že pre rozhodnutie je dôležité vykonanie

dôkazuvýpisomzúčtovN.M.,pričomzopakovala,ževovecitrebaaplikovaťustanovenie§150vspojení
s § 40a Občianskeho zákonníka. Obrana žalovanej v rade 1/ a celý postup vylákavania pôžičiek sa
žalobkynivkontexteznámychskutočnostiasúvislostíjavilakovopredpripravenýpodvodkonzultovanýs
právnikmisrozhodujúcouiniciatívouzostranyexmanželkynaúkoržalobkyneamožnovsúčinnosti,čipri
zneužití manžela, ktorý trpí epilepsiou a ktorý bol v danom čase nezamestnaný, t.j. fakticky bezdomovec,

v spoločnej domácnosti v dome manželky aj ľahko vydierateľný. Dôkaz zabezpečením výpisu z N. M.
je podstatný a súvisiaci s danou vecou, keďže má preukázať vedomosť o časovom slede pôžičiek a z
toho vyplývajúcich právnych súvislostí, vrátane plynutia premlčacích lehôt v zmysle § 150 a
§ 40a Občianskeho zákonníka. V ďalšej časti svojho podania žalobkyňa opakovane uviedla jednotlivé
sumy, ktoré boli poskytnuté v konkrétnych dátumoch. Napokon žalobkyňa uviedla, že neprijatím

veriteľovho návrhu, resp. jeho úmyselným zmarením či konaním s nepoctivými úmyslami, dlžníci v
zmysle § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka nedošlo k právoplatnej dohode o pôžičke v jednej
sume, ale ide o jednotlivé vklady a samostatné pôžičky, ktoré sú žalované jednou žalobou. Úmysel
žalobkyne ako veriteľa bolo uzatvoriť krátkodobú pôžičku s oboma manželmi, za ktorú mala ručiť svojou
pôžičkou, resp. hypotékou žalovaná v rade 1/ po tom ako sa znovu zamestná sa v Materskej

škole U. A..

7. Žalovaná v rade 1/ vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť.8. Uviedla, že doplnenie odvolania bolo súdu doručené až po uplynutí lehoty na podanie odvolania.
Z uvedeného dôvodu nie je možné na danú argumentáciu prihliadať, a preto sa žalovaná v rade 1/ k
argumentomobsiahnutýmvoznačenompodanínevyjadrovala.Zároveňpoukázalanato,žerozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza zo správne zisteného skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie
veci, na ktorý aplikoval náležité právne normy, tieto normy správne vyložil, a teda ako vydané na
základe správneho právneho posúdenia veci je potom rozhodnutie zákonné, presvedčivé a riadne a
vecne odôvodnené. Väčšina skutočností, ktoré žalobkyňa vo svojom odvolaní namieta, sú také, ktoré
už mnohokrát uvádzala i pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s jej podstatnými argumentmi prehľadným

a rozumným spôsobom vysporiadal. Bolo výlučne na žalobkyni, aby preukázala svoje tvrdenia o tom,
že by žalovaná v rade 1/ mala byť zaviazaná spoločne a nerozdielne zaplatiť jej žalovanú sumu
spolu so žalovaným v rade 2/. Žalovaná v rade 1/ zopakovala, že o dlhu manžela
nevedela,nakoľkožalovanývrade2/sámspravovalapoužívalpredmetnýbankovýúčet.Sumyvkladané
na tento účet boli deklarované ako jeho príjem a odmeny v práci. Z uvedeného dôvodu medzi žalovanou
v rade 1/ a žalobkyňou nikdy nevznikol žiaden záväzkový vzťah. Takýto vzťah vznikol jedine medzi

žalobkyňou a exmanželom žalovanej v rade 1/ (t.j. žalovaným v rade 2/), keďže išlo o jeho prejav vôle
uzavrieť zmluvu o pôžičke a zo strany žalobkyne o jeho akceptáciu. Opak v konaní nebol, a ani nemohol
byť preukázaný. Práve kvôli správaniu sa exmanžela a jeho zatajovaniu vecí podala návrh na rozvod
manželstva. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že mala daný úkon napadnúť žalobou o relatívnu neplatnosť, ide
o nepochopenie právnej úpravy. Ako správne uviedol okresný súd v napadnutom rozhodnutí, zmluva o

pôžičke len jedného z manželov je úkon iba tohto manžela, ktorým sa získali peniaze do bezpodielového
spoluvlastníctva,pretozlogikyvecinemôžeísťospoločnýúkontýkajúcisaexistujúcehobezpodielového
spoluvlastníctva, ktorý by si vôbec vyžadoval súhlas druhého manžela. Žalobkyňa nechápe ani to, že
skutočnosť, že peniaze manželovi chodili na účet, ktorý bol v jej správe, nepotvrdzuje, že by takto vznikol
solidárny záväzok. Uvedené nemá ani nijakú relevanciu vo vzťahu k § 40a Občianskeho zákonníka.

Jedná sa o absolútne mylné domnienky žalobkyne plynúce z nepochopenia práva, právnych úkonov,
ich vzniku a hmotnoprávnych následkov. V danej súvislosti žalovaná v rade 1/ poukázala na ustálenú
prax Najvyššieho súdu SR, konkrétne uznesenie sp. zn. 4Cdo 28/2019 zo dňa 27.06.2019, z ktorého
vyplýva, že ak si jeden z manželov požičiava od inej osoby peniaze a v zmluve o pôžičke vystupuje ako
dlžník, je zo zmluvy o pôžičke zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel.

Samotný záväzok jedného z manželov sa tak netransformuje na spoločný záväzok obidvoch manželov
vo vzťahu k veriteľovi. Z uvedeného rozhodnutia a z okolností prípadu je zrejmé, že záväzok žalovaného
v rade 2/ sa žiadnym spôsobom nepretransformoval na solidárny záväzok, ako to nesprávne prezentuje
žalobkyňa. Pokiaľ ide o čestné vyhlásenie žalovaného v rade 2/, žalovaná v rade 1/ uviedla, že jej
exmanžel bol v konaní absolútne nečinný, nezúčastňoval sa pojednávaní, nepreberal súdne zásielky a

teraz, po skončení konania dňa 07.11.2019 vystaví v prospech žalobkyne, (s ktorou je v príbuzenskom
pomere), nejaké čestné vyhlásenie. Takéto konanie a úkon žalovaného v rade 2/ ako osoby zaviazanej
na plnenie dlhu žalobkyni rozhodnutím súdu prvej inštancie, je čisto účelové. Navyše žalovaný v rade
2/ v ňom jasne potvrdzuje, že peniaze z účtu vyberal on cez kartu. Pokiaľ ide o doručovanie písomností
žalovanémuvrade2/,súdvychádzalzadresyvRegistriobyvateľovSR.Žalovaný,hocimalmožnosť,inú

svoju adresu na doručovanie písomností nikdy neuviedol a v konaní bol nečinný, preto niet zákonného
dôvodu považovať odvolanie žalobkyne v tejto časti za dôvodné. Je zrejmé, že medzi žalovanou v rade
1/ a žalobkyňou nikdy nevznikol záväzkový právny vzťah z titulu zmluvy o pôžičke, pretože nikdy takúto
zmluvu neuzavrela, a ani nemal vôľu uzavrieť. Na záver zvýraznila povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť
prezentovania dôkazov, ktorá zaťažovala žalobkyňu.

9. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej v rade 1/ uviedla, že rozhodnutie súdov a osobitne
v občianskoprávnom konaní, musí byť nielen zákonné, ale aj ústavné a spravodlivé. Zdôraznila, že
je zadlžená, nemá prostriedky na advokátov a Centrum právnej pomoci jej nemôže prideliť právnika
s odôvodnením, že pôžičky sa nepovažujú za výdavky. Podľa jej názoru malo konanie žalovaných

charakter účelového podvodu s cieľom nepoctivo sa obohatiť na úkor iného občana zastretým právnym
úkonom vylákanej pôžičky cez nastrčenú či spolukonajúcu osobu. Žalovaná suma pozostávala z
viacerých pôžičiek, ktoré mali charakter bežných vecí, kde nie je potrebný priamy súhlas druhého
manžela. Súhlas exmanželky bol vyjadrený jednak priamo v telefonáte, ako aj konaním mlčky -
prijímaním súm pôžičiek na osobný účet s poznámkou „pôžička“. Žalobkyňa zopakovala, že v danej

veci je nevyhnutné zabezpečiť výpisy z účtov v N. M., vrátane informácií o pohyboch a prístupoch do
internetbankingu na účte v N. M., a tiež vykonaním výsluchu F. F.. Uviedla, že F. F. je potrebné predvolať
z adresy trvalého pobytu, resp. z prechodného bydliska v M.. Adresa tejto osoby uvedená v rozsudku
nezodpovedá skutočnosti podľa vydaného občianskeho preukazu. V danej veci je tiež nevyhnutnéskúmať majetkové pohyby a prírastky manželov, ktorí boli v danom čase nezamestnaní, resp. pracujúci
len sčasti a v obmedzenom čase.

10. Žalovaná v rade 1/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že v danej veci došlo k uzavretiu
zmluvy o pôžičke len medzi žalobkyňou a žalovaným v rade 2/, o ktorej žalovaná v rade 1/ nevedela a
pre ktorú sa aj rozviedla. Žalobkyňa si dostatočne neuvedomuje, resp. nechápe nielen relevantné normy
hmotného práva, ale i s ním súvisiace procesné povinnosti v civilnom sporovom konaní prísne stavanom
na zásade zodpovednosti strán za výsledok sporu, a to predovšetkým povinnosť vyčerpávajúcich tvrdení

a plných dôkazov na ich preukázanie. Je klamstvom a ničím nepodloženým tvrdením a nakoniec i
právne irelevantným, ak žalobkyňa uvádza, že s pôžičkou vyjadrila súhlas telefonicky, či dokonca mlčky,
pričom ako uviedla aj v skoršom podaní, úkon manžela zaviazal iba a len jeho. V
danom prípade manžel nepotreboval súhlas s uzavretím zmluvy o pôžičke a predmetom tohto sporu
nie je relatívna neplatnosť právneho úkonu exmanžela, t. j. žalovaného v rade 2/. Pokiaľ žalobkyňa
poukazovala na nesprávnu adresu žalovaného v rade 2/, uvedené vytvára dojem, ako keby žalobkyňa

podávala odvolanie za žalovaného v rade 2/, hoci je v pozícii žalobkyne. Napokon žalovaná v rade 1/
zdôraznila, že žiadneho podvodu ani krivdy sa voči žalobkyni nedopustila.

11. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej v rade 1/ sa pridržiavala svojich doterajších podaní
a vyjadrení. Výsluch F. F. bol navrhnutý aj žalovaným v rade 2/, pričom tento nebol doposiaľ v spore

vypočutý, ako aj upovedomený. Niektoré úkony by podľa názoru žalobkyne mal súd vykonať i sám
od seba a dbať, aby bola zachovaná aj rovnosť zbraní. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa navrhla, aby
odvolací súd vo veci vytýčil pojednávanie, alebo rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zopakovala, že v danom prípade došlo k chybám
pri doručovaní na adresu F. F.. Poukázala na to, že žalovaný v rade 2/ má trvalé bydlisko na adrese Z.

S. XXXX/XXa, XXX XX M. - R.. Uviedla aj jeho emailovú adresu a mobilné telefónne číslo. V danom
prípade nebolo vhodné doručovať na firemnú adresu v M., keďže takúto poštu mohol preberať ktokoľvek
z firmy. K vyjadreniu boli pripojené podania žalobkyne z roku 2018.

12. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP vo výrokoch
I. a II. ako vecne správne potvrdil.

13. V prvom rade považoval odvolací súd za potrebné reagovať na tvrdenia žalovanej v rade 1/ týkajúce

sa oneskorene doručeného doplnenia odvolacej argumentácie. Lehota na podanie odvolania uplynula
žalobkyni v danom prípade dňa 12.11.2019. Odvolanie datované dňom 11.11.2019 doručila odvolateľka
emailom dňa 12.11.2019 s tým, že toto bolo doplnené doručením originálu, ktorý bol odoslaný na
poštovú prepravu dňa 12.11.2019. Doplnenie odvolacej argumentácie zo dňa 12.11.2019 bolo doručené
súdu dňa 12.11.2019, a to emailom, pričom originál daného podania bol odoslaný na poštovú prepravu

dňa 14.11.2019 a následne doručený okresnému súdu dňa 15.11.2019. Z uvedeného je zrejmé, že
odvolateľka doručila odvolanie v zákonnej 15-dňovej lehote a následne doplnenie odvolania doručila v
elektronickej podobe bez autorizácie v zákonnej 15-dňovej lehote a následne ho v súlade s ustanovením
§ 125 ods. 2 CSP doplnila doručením originálu. Z uvedeného dôvodu sa súd v odvolacom konaní
zaoberal odvolacími námietkami obsiahnutými v oboch spomínaných podaniach.

14. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o rozhodnutie
o zamietnutí žaloby voči žalovanej v rade 1/. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s

ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom
v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v meritórnej
časti odvolacieho prieskumu obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

15. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobkyne formulovanú v opravnom prostriedku sa
odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného
súdu. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalobkyne za obsahové vymedzenie
odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať princíp viazanosti odvolacímidôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na taký, ktorý
má rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostal sporný, alebo je to nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej
inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí
správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

16. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

17. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,

pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia,
ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej
povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti

prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil
svoju dôkaznú povinnosť.

18. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako

vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí, táto
sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti (§ 151 ods. 1, 2 CSP), alebo

ju strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl. CSP). Pokiaľ strana ponúkne súdu tvrdenie a
toto tvrdenie podporí vierohodným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva
na protistranu, ktorú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej
skutočnosti (pokiaľ je to možné), inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Presúvanie dôkazného
bremena fakticky znamená poskytnutie príležitosti protistrane ponúknuť iný obraz o tvrdenej skutkovej

okolnosti, ktorá má relevanciu v spore. Z uvedených pravidiel vyplýva, že súd v sporovom konaní nie
je súdom hľadajúcim materiálnu pravdu, ale súdom posudzujúcim kvalitu a rozsah tvrdení a dôkazov
ponúknutých žalobcom či žalovaným (§ 149 a nasl., § 185 a nasl. CSP), pričom hodnotenie dôkazov je
zverené voľnej úvahe súdu (§ 191 CSP).

19. Krajský súd len môže zopakovať argumentáciu súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala
uzavretie zmluvy o pôžičke aj so žalovanou v rade 1/. Je totiž zrejmé, a potvrdila to práve odvolateľka
pri svojom výsluchu v konaní pred okresným súdom, že celá komunikácia ohľadom poskytnutie peňazí
prebehla medzi ňou a žalovaným v rade 2/. Akákoľvek vedomosť žalovanej v rade 1/ by nijako nezmenila
podstatu hodnotenia dôkazov. Ak došlo ku zhodným prejavom vôle ohľadom poskytnutia peňazí len

medzi žalobkyňou a žalovaným v rade 2/, potom poznatok žalovanej v rade 1/ o uzavretí zmluvy nebola
pre posúdenie veci relevantná. Dôkazné bremeno na preukázanie uzavretia zmluvy tak so žalovanou v
rade 1/, ako aj žalovaným v rade 2/ zaťažovalo žalobkyňu, ktorá však vo vzťahu k žalovanej v rade 1/
neponúkla súdu postačujúce dôkazy. Odvolací súd v zmysle uvedeného nevidel dôvod vykonať dôkaz
zabezpečením informácií od N. M., pretože táto nijako neparticipovala na kreovaní tvrdeného záväzku.

Používanie internetbankingu, či zmeny hesiel nemali pre riešenie sporných otázok v odvolacom konaní
význam.20. Pokiaľ odvolateľka namietala „rozčlenenie“ žalovaných, uvedená argumentácia nebola dôvodná. Z
ustanovenia § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že veriteľ môže vymáhať celý svoj dlh podľa
svojej vôle od jedného zo solidárnych dlžníkov, niekoľkých solidárnych dlžníkov alebo od všetkých. Ak sa

rozhodne zažalovať viac solidárnych dlžníkov, vznikne medzi nimi z tohto dôvodu samostatné procesné
spoločenstvo. K odôvodneniu tohto stanoviska slúži predovšetkým samotná povaha solidarity, ktorá
sa vyznačuje mnohosťou právnych vzťahov spojených len totožnosťou plnenia či predmetu plnenia.
Solidárny záväzok sa nemusí vyznačovať totožným obsahom - rôznosť práv a povinností k tomu istému
plneniu je naopak prípustná. Ak ide o samostatné záväzky, ktoré naviac nemusia byť ani

obsahovo totožné, potom táto skutočnosť vylučuje, že by mohlo ísť medzi solidárnymi dlžníkmi o také
spoločné práva, aby sa rozsudok musel vzťahovať na nich všetkých. Rozsudok sa nemusí vzťahovať
na všetkých žalovaných solidárnych dlžníkov (a o nerozlučné či nútené spoločenstvo nepôjde) tiež
preto, že veriteľ si môže zvoliť, či bude o celé plnenie žalovať všetkých alebo len niektorých
spoludlžníkov. Z hmotného práva, podľa ktorého je len na uvážení veriteľa, či bude celé plnenie alebo
jeho časť žiadať len od niektorého či od všetkých solidárnych dlžníkov, totiž vyplýva, že pasívne

vecne legitimovaný je ktorýkoľvek solidárny dlžník sám o sebe. Už len z toho, že o
založenie procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje vôľa veriteľa vyplýva záver
o samostatnosti procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi. Tiež treba poukázať na fakt, že
aj keď je podaná žaloba voči všetkým solidárnym dlžníkom (ako je tomu v danom prípade), nemusí
byť rozsudok totožný vo vzťahu k týmto subjektom, pretože každému z nich prislúchajú námietky, ktoré

budú posúdené len voči nemu samotnému (napr. výsledok sporu tak môže vyznieť inak pre solidárneho
dlžníka, ktorý vzniesol námietku premlčania svojho dlhu, než pre jeho spoludlžníka, ktorý tak neučinil).

21. Zo samostatnosti spoločenstva solidárnych veriteľov či solidárnych dlžníkov potom vyplýva, že každý
z účastníkov koná v konaní sám za seba (§ 76 CSP); procesné úkony ktoré učiní, zaväzujú len jeho

samého. Jeden zo žalovaných solidárnych dlžníkov teda môže separátne uzavrieť zmier. Rovnako tak
môže jeden zo solidárnych dlžníkov uznať nárok, ktorý je proti nemu žalobou uplatnený. Súd by tak
rozhodoval rozsudkom pre len vo vzťahu k tomuto solidárnemu dlžníkovi, pričom toto rozhodnutie by sa
nijako nedotýkalo ostaných solidárnych dlžníkov. Obdobne platia uvedené úvahy aj pre prípad rozsudku
pre zmeškanie, ako aj pre ďalšie procesné úkony, ktoré môžu dlžníci vykonávať autonómne

22. Na základe uvedeného, že súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaní figurujú v samostatnom
procesnom spoločenstve, ktorý právny inštitút má svoje ukotvenie v procesnom práve a nie je nijako
závislý od hmotnoprávneho vymedzenia tvrdeného solidárneho záväzku žalovaných.

23. Žalobkyňa v rámci odvolacej argumentácie v podrobnostiach venovala svoju pozornosť vymedzeniu
bežných a iných úkonov vykonaných pri nakladaní s vecami v bezpodielovom spoluvlastníctve.
Akcentovala aj otázky relatívnej neplatnosti právneho úkonu. K uvedenému je potrebné uviesť, že „ak
si jeden z manželov požičiava od inej osoby peniaze a v zmluve o pôžičke vystupuje
ako dlžník, je zo zmluvy v pôžičke zaviazaný a oprávnený len ten z manželov,

ktorý ju ako dlžník uzavrel. Samotný záväzok jedného z manželov sa tak netransformuje na spoločný
záväzok obidvoch manželov vo vzťahu k veriteľovi“ (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júna
2019, sp. zn. 4 Cdo 28/2019). Pri uzatváraní zmluvy o pôžičke konal žalovaný v rade 2/ sám za seba
a jeho úkony sa netýkali majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva. Žalovaný v rade 2/ v
zmysle uvedeného potom založil svoj individuálny záväzok voči žalobkyni, čo znamenalo, že žalovaná

v rade 1/ nemohla byť nijako dotknutá výsledkom aktuálneho konania. Právna úprava však bez ohľadu
na uvedené zabezpečuje právnu pozíciu veriteľa v tom zmysle, že tento sa môže domáhať uspokojenia
svojej pohľadávky z masy bezpodielového spoluvlastníctva (§ 147 Občianskeho zákonníka).

24. Pokiaľ žalobkyňa predložila v odvolacom konaní čestné vyhlásenie žalovaného v rade 2/, išlo o nový

dôkaz, ktorý v odvolacom konaní nie je prípustný (§ 366 CSP a contrario).

25. Neobstoja ani tvrdenia odvolateľky o vadách v doručovaní listín žalovanému v rade 2/. Označená
osoba si totiž riadne prevzala zásielky v priebehu konania na adrese v M. (predvolanie na pojednávanie
i rozsudok), pričom zostala v spore úplne pasívna. Zásielky zasielané na adresu v M. a v Q. sa vrátili

súdu ako neprevzaté. Súd bol v zmysle § 116 CSP povinný vykonať všetky úkony smerujúce
k zisteniu skutočného pobytu žalovaného v rade 2/ a nemohol sa uspokojiť s označením adresy podľa
podaní žalobkyne, pokiaľ na nej žalovaný v rade 2/ zásielky nepreberal. Zároveň krajský súd zdôrazňuje,že vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ bola žalobkyňa úspešná a výroky III. a IV. rozsudku okresného
súdu neboli napadnuté odvolaním.

26. K požiadavke žalobkyne na nepriznanie náhrady trov konania žalovanej v rade 1/ odkazom na
„okolnosti mimoriadneho zreteľa“ odvolací súd uvádza, že sporové konanie bolo iniciované zo strany
žalobkyne. Žalobkyňa preto zodpovedá za výsledok sporu a musí v tomto zmysle niesť aj zodpovednosť
za trovy vzniknuté protistrane, t. j. žalovanej v rade 1/. Zároveň z obsahu opravného prostriedku
žalobkyne nevyplývajú žiadne tak významné skutočnosti, ktoré by mohli viesť odvolací súd k popretiu

zásady princípu úspechu v spore (§ 255 ods. 1 CSP). Žalobkyňa v priebehu konania neprodukovala
žiadne dôkazy o existencii zmluvy o pôžičke uzavretej aj so žalovanou v rade 1/. Napriek tomu naďalej
zotrvávala na dôvodnosti podanej žaloby i voči žalovanej v rade 1/, a preto je povinná nahradiť jej (ako
strane, ktorá bola v spore úspešná) trovy, vzniknuté v súvislosti s týmto konaním.

27. Len pre úplnosť krajský súd dodáva, že Civilný sporový poriadok vo svojom ust. § 257 upravuje

možnosť súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania strane, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. Východiskom pre ich hodnotenie je pomerne bohatá judikatúra súdov k ust. § 150 ods. 1 O.s.p.,
ktorého účel a podmienky sú v podstate totožné s aktuálne účinným ustanovením § 257 CSP. Vyplýva
z nej, že pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať tak na osobné,
majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán sporu, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť

nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.
Do úvahy však treba zobrať tiež okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku
a prihliadnuť i na postoj strán v konaní. (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6MCdo 5/2011 zo dňa 18.01.2012). Z obsahu spisového materiálu však vyplýva, že žalobkyňa tak v
priebehu prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania neprodukovala žiadnu argumentáciu, ktorá by v

posudzovanom odôvodňovala nepriznanie trov konania v spore úspešnej žalovanej v rade 1/.
28. Vo zvyšnej časti, nenapadnutej odvolaním ( t.j. vo výrokoch III. a IV.) zostal rozsudok okresného
súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
29. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP
a § 396 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej v rade 1/ priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100

% proti žalobkyni, v tomto štádiu úspech nemala. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne
po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník súdu prvej inštancie (§
262 ods. 2 CSP).
30. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).