Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. marec 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/101/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713204400
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1713204400.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov

senátuMgr.AdelyUnčovskejaMgr.NinyDubovskej,vprávnejvecižalobcu:L..I..T.P.,M..XX.XX.XXXX,
A. Q. C. X, C., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6 855,92 eur s prísl., na odvolanie
žalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduPezinokzodňa22.10.2018,č.k.4C/78/2013-163,jednomyseľne
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol (výrok I), žalobu
zamietol (výrok II) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% ( výrok III).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 162 ods. 1 písm. a), b), c), § 162 ods. 3 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 3 ods.1, 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 a 2,
§6ods.1,2,§7,§8ods.5,§15ods.1,§16ods.1,§17ods.1,2,3,4zákonač.514/2003ozodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.

514/2003 Z.z."), čl. 19, čl. 39 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zamietnutie
návrhu žalobcu na prerušenie konania vecne odôvodnil tým, že pri riešení otázky týkajúcej sa náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nie je podstatné, či je takýmto spôsobom napadnuté konanie
ukončené meritórnym rozhodnutím alebo nie. Mal za to, že podstatným pre posúdenie tejto otázky je
či rozhodnutie, od ktorého si uplatňuje žalobca nárok na náhradu škody voči štátu, je rozhodnutím,
ktoré je možné posúdiť ako „nezákonné rozhodnutie“. Z predbežného prerokovania nároku žalobcu
žalovanou, doručeného žalovanej dňa 17.08.2012, „oznámenia o výsledku predbežného prerokovania

nároku na náhradu škody“ , mal za splnenú podmienku predbežného prerokovania nároku. Zo sťažnosti
na prieťahy, diskrimináciu, marenie spravodlivosti zo dňa 15.05.2012, odpovedi na sťažnosť na prieťahy
vo veci sp. zn. 4C 1089/2008 Okresného súdu Pezinok, odpovedi na žiadosť o prešetrenie vybavenia
sťažnosti zo dňa 23.07.2012 Krajského súdu v Bratislave, Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 223/2013 - 44, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva 65736/13 zo dňa 21.05.2015, zistil,
že žalobca pred podaním žaloby podal sťažnosť na prieťahy, ktorú predseda Okresného súd Pezinok v
odpovedi na sťažnosť Spr. 2065/2012 zo dňa 07.06.2012 vyhodnotil ako nedôvodnú. Dňa 02.07.2012

požiadal žalobca Krajský súd v Bratislave o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti, pričom predsedom
Krajského súdu v Bratislave bolo v odpovedi, sp. zn. Spr. 2178/2012 zo dňa 23.07.2012 konštatované,
že sťažnosť na prieťahy je opodstatnená, vec bola zaradená do režimu sledovania predsedom súdu z
hľadiska plynulosti konania a za vzniknuté prieťahy sa predseda Krajského súdu žalobcovi ospravedlnil.Okrem týchto sťažností, žalobca podal podnet na konanie o prieťahoch v uvedenom konaní aj na
Ústavný súd Slovenskej republiky, ústavný súd vo svojom náleze č.k. II ÚS 223/2013-44 zo dňa
10.07.2013 konštatoval porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

Okresnému súdu Pezinok bolo v konaní prikázané konať bez zbytočných prieťahov a žalobcovi finančné
zadosťučinenie priznané nebolo. Následne žalobca podal sťažnosť na ESĽP, ktorá bola zaevidovaná
pod. č. XXXXX/XXXX. Konanie o sťažnosti pred ESĽP bolo ukončené rozhodnutím Európskeho súdu
pre ľudské práva, č. XXXXX/XXXX zo dňa 21.05.2015 vo forme „friendly settlement“ teda obdoby
súdneho zmieru, v ktorom sa žalobca so žalovanou dohodol, že mu bude zo strany žalovanej vyplatené

odškodné vo výške 4 400 eur v súvislosti s prieťahmi v konaní Okresného súdu Pezinok 4C 1089/2008 a
žalobca si voči Slovenskej republike nebude uplatňovať žiadne ďalšie nároky vyplývajúce z uvedeného
konania. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 22.10.2018 potvrdil úhradu sumy 4 400 eur v zmysle
rozhodnutie ESĽP v stanovenej lehote. Na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných
ustanovení mal súd za nesporne preukázané, že nekonaním Okresného súdu Pezinok o žalobcom
podanom vzájomnom návrhu ako celku doručený súdu dňa 31.07.2008 v konaní č.k. 4C 1089/2008

vznikli žalobcovi prieťahy (konštatované: Krajským súdom v Bratislave, Nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky II. ÚS 223/2013 - 44 a rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva 65736/13
zo dňa 21.05.2015, ) a teda nekonaním súdu v tejto veci vznikla žalobcovi ujma. Mal však za to, že
zodpovednosť žalovanej za prieťahy v súdnom konaní vo veci č.k. 4C 1089/2008 je vylúčená procesným
postupom žalobcu v konaní pred ESĽP a uzatvorením „zmieru“ v konaní o sťažnosti pred ESĽP

zaevidovanejpod.č.XXXXX/XXXX. Vzmysletohtorozhodnutiamalsúdprvejinštanciezato,žežalobca
už nemá žiadnu ďalšiu možnosť si súdnou cestou úspešne uplatňovať, či už nároky skutočnej škody,
alebo nemajetkovej ujmy, tak ako si ju žalobca v tomto konaní nárokoval. S argumentom, ktorý v konaní
uplatnil žalobca, že v čase začatia konania o náhradu škody dňa 20.03.2013 ešte neexistovalo konanie
pred ESĽP pod. č. XXXXX/XXXX a teda jeho nárok pred súdom bol uplatnený v dostatočnom predstihu,

teda včas, sa súd prvej inštancie nestotožnil, vzhľadom na tú skutočnosť, že v zmysle § 217 ods. 1 C.s.p.
„pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia“ a teda súd v čase vyhlásenia rozsudku dňa
22.10.2018 musel prihliadať na stav konania ESĽP pod. č. XXXXX/XXXX o ktorom bolo rozhodnuté dňa
21.05.2015. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu zamietol.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, dôvodiac ust. §
365 ods. 1 písm a), b), d), e), g) a h) C.s.p.. Mal za to, že protokolácia zápisnice zo dňa 22.10.2018

nezodpovedá tomu, čo predniesol, pričom zákonný sudca sa nechal uniesť tvrdení žalovanej o
existencii a výsledku sťažnostného konania pred ESĽP, bez toho aby si zabezpečil úradný preklad. Zo
sťažnostného konania nevyplýva, že by si nemohol uplatniť nárok podľa zákona č. 514/2003 Z.z. na
odškodnenie nemajetkovej ujmy, o to viac, že Ministerstvo spravodlivosti SR otázku kompenzačného
konania nenamietalo v konaní pred ESĽP ani do rozhodnutia o zmieri z 21.05.2015, o to viac, že sa

jednalo o dva samostatné nároky na zaplatenie nemajetkovej ujmy prameniace z konania vedeného
na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 4C/1089/2008, s čím sa súd nevysporiadal. Namietal, že súd
žalobu zámerne nesprávne právne posúdil, odmietol vykonanie riadneho dokazovania a zamietol návrh
na prerušenie konania. Nemohol sa vzdať žiadnych nárokov, na ktoré mu v budúcnosti vznikol nárok.
Uviedol, že v tomto kompenzačnom konaní si neuplatnil žiadnu skutočnú škodu ale nemajetkovú ujmu,

pričom otázka odškodnenia nebola predmetom sťažnosti pred ESĽP. Dal do pozornosti rozhodnutie
Ústavného súdu SR zo dňa 11.10.2018 sp.zn. III. ÚS 24/2018 v obdobnej veci. Za dôvodný mal aj návrh
naprerušeniekonania,pričomžalobcavovecisp.zn.4C/1089/2008vedenejnaOkresnomsúdePezinok
ENERGOSERVIS Janda s.r.o. v likvidácii medzičasom zanikol a bol vymazaný z Obchodního rejstríka
ČR, a to dňa 12.04.2018. Vytýkal, že súd prvej inštancie si nezabezpečil úradný preklad rozhodnutia

ESĽP. Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie príp. napadnuté rozhodnutie zmenil a v plnom rozsahu žalobe vyhovel.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

6. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.7. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a § 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne.

9. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatnených nárokov, a jeho výsledky aj náležite zhodnotil.

Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny
právny záver, a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a náležite odôvodil. V odôvodnení svojho rozsudku
sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré
boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné.

10. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 C.s.p).

11. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri

výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

12. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

13. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

14. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2
sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

15. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje
na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a
na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

16. Žalobca si žalobou v danom konaní uplatňoval od žalovanej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

v sume 6 855,92 eur s príslušenstvom. Svoj nárok žalobca skutkovo vymedzil tým, že nemajetková
ujma, a to morálna ujma, utrpenie, pocit bezmocnosti a beznádeje mu vznikol v súvislosti s nekonaním
Okresného súdu Pezinok o ním podanom vzájomnom návrhu v konaní sp.zn. 4C/1089/2008. Konajúci
súd bol nečinný, čoho dôkazom je list Krajského súdu v Bratislave Spr. 2178/2012 zo dňa 23.07.2012
a nekonal, čím mu odňal legitímnu nádej na rozmnoženie jeho majetku vo forme úroku z omeškania.

Nakoľko o návrhu ako celku nebolo rozhodnuté, stav jeho bezmocnosti a neistoty sa prehĺbil a
umocnil. Mal tak za to, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na spôsobenú morálnu ujmu nesprávnym úradným postupom, čo konštatoval aj Ústavný súd SR
dňa 14.03.2013. V dôsledku ním tvrdeného zásahu - prieťahov v konaní za obdobie od 31.07.2008do 15.05.2012 si uplatnil nárok na odškodnenie v sume 6 855,92 eur, vychádzajúc z toho, že
NS SR rozhodnutím č.k. 6Cdo/193/2011 zo dňa 25.04.2012 v súlade s judikatúrou ESĽP judikoval
odškodnenie za jeden rok prieťahov zavinených súdom za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. sumou

1 713,98 eur. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sťažnosťou zo dňa 15.05.2012 namietal
prieťahy, diskrimináciu a marenie spravodlivosti v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok sp.zn.
4C/1089/2008. Okresný súd Pezinok listom zo dňa 07.06.2012 č.Spr 2065/2012 vyhodnotil sťažnosť
žalobcu ako nedôvodnú. Krajský súd v Bratislave vo vyjadrení zo dňa 23.07.2012 č. Spr 2178/2012
posúdil sťažnosť žalobcu ako dôvodnú. Ústavný súd SR uznesením zo dňa 10.07.2013 sp.zn. II.ÚS

223/2013-44 rozhodol, že bolo porušené základné právo L.. I.. T. P. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, a to postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp.zn. 4C/1089/2008,
Okresnému súdu Pezinok bolo prikázané konať v konaní vedenom pod sp.zn. 4C/1089/2008 bez
zbytočných prieťahov, L.. I.. T. P. nepriznal finančné zadosťučinenie.

17. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. b) C.s.p. (súd

prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza. Uvedený
odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu

by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv
odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu
zákon (Civilný sporový poriadok) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46
ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky.Každékonaniesúdualeboinéhoorgánu,ktoréjevrozporesozákonom,jeporušenímÚstavou
zaručenéhoprávanasúdnuochranualeboinúprávnuochranu(I.ÚS26/1994).Pojem„procesnýpostup“
bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická,
vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra
prejednaniaveci(toakosúdviedolspor)znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesnýchoprávnení

a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015,
5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký
postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu
a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude
znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj

na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný
priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného
nároku.

18. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti

zamietnutia návrhu na prerušenie konania dostatočne neodôvodnil, odvolací súd poukazuje na to, že
na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo
prijaté zjednocujúce stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, a právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,

keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.
f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Odvolací súd má za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá
predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú

znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi
napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli
„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti
Rusku, rozsudok z roku 2003). Súd prvej inštancie v bode 8 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu
žalobcu na prerušenie konania. V záujme komplexného vysporiadania sa argumentáciou žalobcu
považoval odvolací súd za potrebné uviesť, že nová právna úprava rovnako ako doterajšia úprava
v Občianskom súdnom poriadku rozlišuje medzi obligatórnym a fakultatívnym prerušením konania.Obligatórne prerušenie konania je upravené v ustanovení § 162 C.s.p. a osobitný prípad obligatórneho
prerušenia konania v ustanoveniach § 163 a § 445 C.s.p.. Fakultatívne prerušenie konania je upravené
v ustanovení § 164 C.s.p.. Prerušenie konania je v tomto prípade na úvahe vec prejednávajúceho

súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Súd má najskôr
zvážiť možnosť iných vhodných opatrení, pričom rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania,
s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.
Prerušením konania bez splnenia zákonných predpokladov sa zasahuje do práv strán sporu, keďže
počas prerušenia sa podľa § 165 ods. 2 C.s.p. nevykonávajú pojednávania a neplynú ani lehoty.

Nedôvodné prerušenie konania zasahuje predovšetkým do práva strany na prerokovanie veci bez
prieťahov.

19. V danom prípade žalobca navrhol prerušenie konania z dôvodu, že konanie vedené na Okresnom
súde Pezinok sp.zn. 4C/1089/2008 nie je právoplatne skončené a prebieha na Krajskom súde v
Bratislave pod sp.zn. 8Co/17/2015-484. Nakoľko existencia nesprávneho úradného postupu Okresného

súdu Pezinok vo veci vedenej pod sp.zn. 4C/1089/2008 nebola v konaní spornou, bolo bez vplyvu na
rozhodnutie o nároku žalobcu o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, či okolnosť prieťahov v súdnom
konaní je dlhodobejšia a ako bolo v konečnom dôsledku o jeho nároku v konaní vedenom na Okresnom
súde Pezinok sp.zn. 4C/1089/2008 právoplatne rozhodnuté. Odvolací súd upriamuje pozornosť na
to, že prerušenie konanie je len inštitútom subsidiárnym, keďže povinnosťou súdu je danú otázku

podstatnú pre rozhodnutie súdu posúdiť prejudiciálne, pričom rozhodujúcim je zásada hospodárnosti
konania, nakoľko prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10.2010, sp.zn. 3 Cdo 150/2010 ).
Vychádzajúc tak z uvedeného a s prihliadnutím na čl. 17 C.s.p., ktorý ukladá súdu vec prejednať tak, aby
nedochádzalo k zbytočným prieťahom a konať hospodárne, má odvolací súd za to, že v prejednávanom

prípade nebol daný dôvod na prerušenie konania. V danej veci tak nebola odvolacím súdom zistená v
postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila žalobcovi realizáciu
jej procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní.

20. V podanom odvolaní odvolateľ namietal aj porušenie práva na nestranný súd a zákonného sudcu,

majúc za to, že bolo porušené právo náhodného výberu zákonného sudcu. Z obsahu spisu má
odvolací súd za preukázané, že predseda Okresného súdu Pezinok uznesením zo dňa 13.07.2018 č.k.
4C/78/2013-134 na základe oznámenia zákonného sudcu T.. I. R., že na jej strane existujú skutočnosti,
pre ktoré je vylúčená vo veci konať, vylúčil T.. I. R. z prejednávania a rozhodovania vo veci. Následne
bola vec náhodným výberom pridelená sudcovi T.. U. E., na rozhodnutie a prejednanie veci vedenej na

Okresnom súde Pezinok sp.zn. 4C/78/2013. Porušením základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy SR nie je prípad, ak zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená na prerokovanie a
rozhodnutie, bol zmenený na základe zákona, pričom o takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci.

21. Z podaného odvolania možno vyvodiť aj odvolateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365

ods.1 písm. f) C.s.p. (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam), ktorý je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na
základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich
sa dokazovania.

22. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že sa uzavretím súdneho

zmieru vzdal všetkých nárokov, ktoré mu v uvedenom konaní mali vzniknúť, upriamuje odvolací súd
pozornosť na zápisnicu z pojednávania zo dňa 22.10.2018. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa
22.10.2018 vyplýva nasledovné vyjadrenie žalobcu : „Následne prebehlo konanie pred ESĽP Žalobcu
proti SR, ktoré skončilo konaním o zmieri v zmysle čl. 39 dohovoru, z ktorého vyplynulo, že SR jepovinná zaplatiť žalobcovi 4 400 eur, s čím žalobca súhlasí a nebude si uplatňovať žiadne ďalšie nároky
vyplývajúce z tohto konania. Žalobca uvádza, že suma 4 400 eur mu bola v stanovej lehote v konaní
o zmieri zo strany SR riadne uhradená.“. Možno tak uviesť, že žalobcom namietané skutkové zistenia

súdu prvej inštancie vychádzali priamo z vyjadrení žalobcu pred súdom prvej inštancie. Žalovaná v
písomnom vyjadrení zo dňa 17.05.2016 (čl. 38 a nasl.) deklarovala obsah rozhodnutia ESĽP vo veci
jeho sťažnosti č. XXXXX/XX, ktorým bol okrem schválenia zmieru aj záväzok vlády Slovenskej republiky
voči žalobcovi a žalobcove vyhlásenia vo vzťahu k predmetu sťažnosti a nemajetkovej ujme. Žalobca
žalovanou prezentovaný obsah rozhodnutia ESĽP v konaní na súde prvej inštancie, ničím nespochybnil.

Za tejto procesnej situácie, keď žalobca nenamietal žalovanou deklarovaný obsah zmieru schváleného
ESĽP, súd prvej inštancie vychádzal zo zhodných tvrdení strán sporu, o ktorých nemal pochybnosti (§
186 ods. 2 C.s.p.).

23. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal so zisteným
skutkovým stavom a žalobu zamietol, odvolací súd upriamuje pozornosť na, že Ústavný súd v náleze

zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II. ÚS 223/2013, popri konštatovaní porušenia základného práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a príkaze Okresnému súdu Pezinok konať vo veci (vzájomnej
žaloby žalobcu), nepriznal žalobcovi finančné zadosťučinenie, keď za postačujúcu satisfakciu považoval

vyslovenie porušenia práv žalobcu spolu s príkazom pre okresný súd vo veci konať. Zároveň, nebolo
sporné, že ESĽP rozhodnutím zo dňa 21.04.2015, vypracovaným písomne dňa 21.05.2015, vo veci
sťažnosti žalobcu č. XXXXX/XX schválil zmier medzi žalobcom a Slovenskou republikou, v rámci
ktorého mu Slovenská republika poskytla odškodné v sume 4 400 eur. Súčasťou zmieru bol i súhlas
žalobcu, že predmetná suma bude pokrývať všetku materiálnu, aj nemateriálnu ujmu, výdavky a

náklady, ako i súhlas s tým, že sa vzdáva akýchkoľvek ďalších nárokov majúcich základ v jeho
sťažnosti. Predmetom sťažnosti žalobcu boli pritom prieťahy v konaní Okresného súdu Pezinok sp. zn.
4C/1089/2008 v časti vzájomného návrhu (žaloby) žalobcu, pri ktorom okresný súd opomenul rozhodnúť
i o vylúčení príslušenstva pohľadávky uplatnenej vzájomným návrhom (žalobou) na samostatné
konanie, t.j. žalobcom namietaný nesprávny úradný postup. Za tejto procesnej situácie, keď žalobcovi

bola v súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom poskytnutá satisfakcia, či už vo forme
konštatovania porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo formou priznania
materiálneho odškodnenia v sume 4 400 eur, považoval i odvolací súd túto formu odškodnenia, s
poukazom na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., za postačujúcu.

24. K námietke odvolateľa, že napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom
konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a
aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

25. V záujme vysporiadania sa s odvolacou argumentáciou žalobcu považoval odvolací súd za potrebné
doplniť, že zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 17 ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v
peniazochzasúčasnéhosplneniadvochpodmienok ato,žesamotnékonštatovanieporušeniaprávanie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú

ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku,
znením jeho odôvodnenia a pod. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy
tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym
úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než
majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej

integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život,
rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne,
demonštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne
skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je takponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách,
ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie
konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere

dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že
určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej
právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na

následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a
okolnosti, za ktorých k nej došlo.

26. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné
prieťahyvkonanínepochybneznamenajúsaméosebeprepoškodenéhourčitúimateriálnuujmu,tovšak
ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik

tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či
zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu
spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom
ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom,

aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo
významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Pri posudzovaní intenzity
zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže
ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako
treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na

zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie, konanie starostlivosti o
maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany
akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery
či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.);
zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale

aj spoľahlivo doložiť.

27. Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd aj argumentáciu žalobcu, že ním požadovaný nárok na
odškodnenie je dôvodným a splnil všetky podmienky na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Žalobca nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže náležite

nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne
nepodložené. V spore dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom
rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla
nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch, zaťažovalo

žalobcu. Odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako
Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012) poukazuje na to, že
dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej
ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného. Nedôvodná je i argumentácia
žalobcu, že súdu v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania,

neprináleží skúmať existenciu konkrétnych následkov takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a
vyžadovať v tomto smere od žalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je v rozpore
s ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že
na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva za splnenia

podmienky, že vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Argumentácia žalobcu, podľa
ktorej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zbytočných prieťahov v konaní vzniká takpovediac
"automaticky", preto nemôže obstáť. Pokiaľ žalobca dôvodnosť svojho nároku na nemajetkovú ujmu
odvodzoval od označených rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, odvolací súd udáva, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25.04.2012, sp. zn. 6Cdo 193/2011, odmietol odvolanie

žalovanej (Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR) proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove zo dňa 30.06.2011, sp. zn. 6Co/98/2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu
Prešov týkajúci sa uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 999,82 eura ako náhradu
nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v neprimeranej dĺžke trestného konaniaskončeného oslobodením spod obžaloby. Najvyšší súd v označenom rozhodnutí neskúmal vecnú
stránku napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, keď dovolanie žalovanej odmietol z
procesných dôvodov, pričom opak nemožno vyvodiť ani z poslednej vety prvé odseku odôvodnenia

na strane 4 uznesenia, v ktorej Najvyšší súd konštatoval, že „príčinná súvislosť medzi prieťahmi v
konaní a vznikom nemajetkovej ujmy bola zrejmá zo samotnej povahy prieťahov, preto nepotrebovala
bližšie objasňovanie.“ Žalobcom označené rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky v nich prijaté
závery,niesúvovecizáväznými,nakoľkonetvoriaustálenúrozhodovaciuprax,zaktorútrebapovažovať
predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od
1. 1. 1993, s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ
neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol
opakovane potvrdený určitý právny názor alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr
vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne
ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Pokiaľ sa žalobca odvolával na rozhodnutie ESĽP vo veci B.

proti Slovenskej republike alebo B. proti Európskej únii, je potrebné v prvom rade uviesť, že ESĽP v ňom
síce priznal sťažovateľom náhradu škody v podobe nemajetkovej ujmy, avšak za celkovú dĺžku konania,
ktorá podľa jeho mienky prekročila predpokladanú dĺžku konania, ktorú mohli sťažovatelia očakávať v
čase podania žaloby; žalobca pritom namietal existenciu zbytočných prieťahov v konaní, ktoré nie je
právoplatne ukončené. Zároveň, z obsahu rozhodnutia ESĽP vo veci B. proti Európskej únii vyplýva,

že je žiadúce, aby sťažovateľ predložil dôkaz spôsobilý preukázať existenciu a určiť rozsah tvrdenej
nemajetkovej ujmy, inak, mu prináleží prinajmenšom preukázať, že tvrdené správanie súdu mu mohlo
vzhľadom na svoju závažnosť spôsobiť takú škodu. ESĽP zohľadňuje, či vzhľadom na okolnosti prípadu
je postačujúce len konštatovanie nedodržania primeranej lehoty na rozhodnutie, a teda nepriznáva
„automaticky“ náhradu škody z dôvodu nemajetkovej ujmy, ako mylne uvádzal žalobca. Žalobca pritom

odôvodňoval existenciu nemajetkovej ujmy len stavom neistoty, ktorá skutočnosť, je spätá s každým
súdnym konaním.

28. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.) a zistený skutkový stav neobstojí,

pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) C.s.p.), dôvodiac tým, že súd prvej inštancie odmietol
vykonať dokazovanie, odvolací súd uvádza. O tom, ktoré dôkazy vykoná, rozhoduje súd, pričom nie je
povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy (§ 120 ods. 1 O.s.p., § 185 ods. 1 C.s.p.). Pokiaľ žalobca
vytýkal konajúcemu súdu, že nezabezpečil preklad rozhodnutia ESĽP vo veci jeho sťažnosti č. 65736/13

do slovenského jazyka, odvolací súd udáva, že je pravdou, že v súdnom spise sa nachádza len anglická
verzia označeného rozhodnutia. Za procesnej situácie, že žalobca vyjadrenie žalovanej vo vzťahu k
obsahu rozhodnutia ESĽP vo veci jeho sťažnosti č. XXXXX/XX, ktorým bol okrem schválenia zmieru
aj záväzok vlády Slovenskej republiky voči žalobcovi a žalobcove vyhlásenia vo vzťahu k predmetu
sťažnosti a nemajetkovej ujme, nespochybnil a žalobca nežiadal doplniť dokazovanie zabezpečením si

úradného prekladu rozhodnutia ESĽP z 21.05.201, nemal súd prvej inštancie dôvod procesne rozhodnúť
o tom, či nenavrhnutý dôkaz vykoná alebo nevykoná. Sporové konanie je ovládané prejednávacou
zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu.
Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o
bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti

preukázať (§ 132 ods. 1 C.s.p.). Uvedené ustanovenie stanovuje teda aj dôkaznú povinnosť strán v
sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na stranách sporu. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží teda na tej strane
sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá
existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

29.Vpodanomodvolaníodvolateľuplatnilajodvolacídôvodpodľaust.§365ods.1písm.d)C.s.p.majúc
za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací
dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod
ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak
v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom
predpokladanom rozsahu - pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom
dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného včlánku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď),
porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v
rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Preskúmaním napadnutého

rozhodnutia nemal odvolací súd za preukázané naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu.

30. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa, odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. Súdu prvej inštancie teda nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri
skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu
mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom - nekonaním Okresného súdu Pezinok o ním podanom
vzájomnom návrhu v konaní sp.zn. 4C/1089/2008, pričom žalobca neuviedol ani vo svojom odvolaní

žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom.

32. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, tak vo výroku I ( ktorým súd
návrh na prerušenie konania zamietol) ako aj vo výroku II( ktorým súd žalobu zamietol) podľa § 387 ods.
1 C.s.p. ( vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie ) ako vecne a právne správne

potvrdil.

33. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnej žalovanej proti neúspešnému
žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262

ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý
vydá súdny úradník.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).